Ján Lenčo

  Ján Lenčo sa narodil v rodine úradníka a učiteľky a vzdelanie získaval v Žiline a v Bratislave, kde v rokoch 1952 - 1957 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského slovenský jazyk, literatúru a dejiny. Neskôr pracoval ako redaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ. V roku 1959 sa vrátil do rodnej Žiliny. Tu sa stal najprv redaktorom denníka Pravda (1959 - 1967), kde bol zodpovedný za regionálnu kultúru. Neskôr sa stal učiteľom na strednej škole v Žiline a úradníkom v knižnom podniku. Od roku 1976 do roku 1988, kedy odišiel do penzie, pracoval v kine Úsvit ako správca. Od roku 1988 je na dôchodku.
  Písať začal už v 50. rokoch, kedy začal uverejňovať svoje recenzie a kritiky. Tu sa venoval dielam a problémom súčasnej slovenskej literatúry, ale i nemeckým originálnym a preloženým dielam. Prózu začal publikovať v časopisoch Mladá tvorba, Kultúrny život či Slovenské pohľady, a viaceré dielka mu vyšli i v humoristicko-satirickom časopise Roháč. Vo svojich dielach nastoľuje mnohé otázky ľudského bytia a existencie - otázky života, smrti, pravdy, spravodlivosti, moci, myslenia, ľudských túžob a citov, proste všetkého, čo človeku pomáha, ale i bráni v sebarealizácii. Pri písaní využíva mnohé literárne formy, ako legendy, podobenstvá, bájky, grotesky až absurditu. Pre jeho tvorbu je tiež príznačná intelektuálska epika, zameraná proti neľudskosti, bezpráviu, diktátu, útlaku a neslobode.
  Ján Lenčo bol dlhoročným členom Komunistickej strany Slovenska. Po kontrarevolúcii v roku 1989 kedy KSS opustili takmer všetci "umelci", zostal jedným z posledných, ktorý naďalej pomáhali v rozširovaní myšlienky socialistickej revolúcie a značným spôsobom prispieval v straníckej práci. Je tvorcom rady politických článkov, ktorými značným spôsobom ovplyvnil vnútrostranícky život. Je dopisovateľom predovšetkým novín Dialog, Úsvit a Avantgarda. Po parlamentných voľbách roku 2002 kedy sa KSS stala parlamentnou stranou sa zaradil medzi početnú skupinu členov strany nespokojných s oportunistickým a revizionistickým smerovaním. Vstúpil do Klubu komunistov za demokratizáciu vnútrostraníckeho života a začal pomáhať v budovaní ideologického časopisu Avantgarda. V marci 2007 vystúpil z KSS s odôvodnením, že viac sa už "nemôže podieľať na jej politickom a morálnom rozklade".

Tvorba pre dospelých

1966 - Cesta na morské dno, kniha miniatúr
1968 - Didaktická kronika rodu Hohenzollernovcov, fiktívna historická kronika
1968 - Nepokoj v minútach, kniha próz
1968 - Ďaleká a blízka, dve novely (jedna s názvom Dukát z rozprávky bola i sfilmovaná)
1971 - Pomsta zo záhrobia, kniha poviedok
1972 - Egypťanka Nitokris, román
1974 - Hviezdne okamihy, zbierka poviedok
1978 - Rozpamätávanie, román
1979 - Zlaté rúno, román
1980 - Kleopatrin milenec, zbierka poviedok
1982 - Odyseus, bronz a krv, román podľa eposu Odysea
1985 - Žena medzi kráľmi, román zo starovekej Sparty
1987 - Roky v kine Úsmev, román
1988 - Socha z Venuše, zbierka sci-fi próza
1990 - Pravidlá a výnimky
1993 - Nebezpečná Šeherezáda
2001 - Čarovná Lucia, 1. časť triptychu
2001 - Luckine krídla, 2. časť triptychu
2001 - Svetlo Lucia, 3. časť triptychu
2003 - Zmluva s diablom
2004 - Hriech v Turecku

Tvorba pre deti

1976 - Mesačná princezná a iné rozprávky z blízkych i ďalekých krajín
1976 - Čarovný kameň (s podtitulom Rozprávky z Tibetu)
1978 - Čarodejník z Atén, román pre mládež na motívy gréckej mytológie

čerpané z Wikipedie