Peter Jilemnický

  Peter Jilemnický (18.3. 1901 - 19.5. 1949) - Národný umelec, spoluzakladateľ modernej socialistickej literatúry u nás. Narodil sa v rodine rušňovodiča, do ľudovej a meštianskej školy chodil v Kyšperku, tam vyštudoval aj hospodársku školu a v Leviciach učiteľský ústav. V rokoch 1920-1921 bol učiteľom, potom [1921-1923] vojenčil na Slovensku. Roku 1922 sa zoznámil s K. Gottwaldom a vstúpil do KSČ. Od roku 1923 učil vo Svrčinovci v okrese Čadca, na škole U Deja. Z Kysúc odišiel ako učiteľ a kronikár družstva Interhelpo do Pišpeku (dnes Frunze v Kirgizskej SSR], odtiaľ do krajanskej dediny Pavlovka (Krasno-Čechovka) pri Anape a potom do Moskvy, do Štátneho ústavu žurnalistiky. Roku 1928 sa stal redaktorom Pravdy, roku 1930 sa vrátil k učiteľskému povolaniu. Učil v Sajdíkových Humenciach, v Kostolci-Záskalí, od roku 1936 v Jure pri Bratislave; odtiaľ musel roku 1939 odísť do Čiech. Pracoval ilegálne ako spojka ilegálneho ústredného vedenia KSČ a v októbri 1942 ho gestapo zatklo. Roku 1943 bol odsúdený na 8 rokov nútených prác; väznili ho v pracovnom tábore. V júni 1945 sa vrátil na Slovensko, zvolili ho za poslanca KSČ a stal sa vedúcim oddelenia na Povereníctve školstva. Roku 1947 začal pracovať ako delegát Stáleho slovanského výboru v Belehrade, roku 1948 sa stal kultúrnym atašé v Moskve, kde aj 19. mája 1949 umrel na srdcovú porážku. Roku 1948 dostal Štátnu cenu za román Kronika, in memoriam [24. mája 1949) ho menovali za národného umelca. Bol nositeľom Radu Slovenského národného povstania I. triedy. Do literatúry vstúpil veršami bezrucovskeho ladenia roku 1919 v časopise Mladé proudy a prvotinou Devadesátdevět koní bílých (1921), autobiografickým príbehom, silne poznamenaným dobovým expresionizmom a búrlivým myšlienkovým kvasom povojnových zážitkov, najmä v sociálnej a ideovej oblasti. V rokoch 1921-1926 písal fejtóny a poviedky do slovenských komunistických časopisov (Proletárka, Hlas ľudu, Pravda chudoby a i.) a stal sa spolupracovníkom časopisu DAV. Ešte pred odchodom do ZSSR dopisoval román z Kysúc Vítazný pád (1929), V knihe sa výrazne prejavuje postoj socialistického umelca, ktorý sa usiluje zobrazovať skutočnú tvár života a hľadá v ňom nové, revolučné prúdy. Prejavili sa tu najsilnejšie stránky spisovateľského talentu autora, rozprávačstvo, schopnosť vyjadriť v osobitných charakteroch sociálne vzťahy a konflikty a vidieť v obdivuhodnom básnickom obraze vzťah človeka a prírody. Ďalší súbor poviedok z kysuckého obdobia Červená sedma bol vydaný posmrtne.

  Roku 1929 vydal Jilemnický súbor reportáží zo Sovietskeho zväzu Dva roky v krajina Sovietov. [1929], Reportáže o nových životných podmienkach v Strednej Ázii a v Čiernomorí vychádzali v Pravde a boli výraznou pomocou pri zoznamovaní sa slovenského čitateľa so sovietskou skutočnosťou. Pod spoločným názvom Návrat vyšli roku 1930 dve novely (Návrat a Prievan), pričom prvá je obrazom kysuckej problematiky (vysťahovalectvo), druhá obrazom rastu robotníka, ktorý z Kysúc odchádza za prácou do Ostravy. Zuniaci krok [1930] zachytáva kolektivizáciu v ZSSR, tak ako prebiehala v krajanskom prostredí v Čiernomorskej oblasti. Osobné zážitky autora sa objektivizovali do obrazu ľudského a ideového rastu hlavných postáv, nositeľov pokrokových tendencií, ktoré musia vybojovať nielen v rovine spoločenskej, ale aj osobnej. Pole neorané je vlastne kombináciou publicistických prvkov s románom, opisujúci sociálnu štruktúru Kysúc a súčasne zobrazujúci osudy jednotlivcov. Jilemnický prenikol k pravde kysuckého života, typizoval krajinu aj ľudí, odhalil cesty k budúcemu spravodlivému sociálnemu usporiadaniu. V nasledujúcom románe Kus cukru (1934) vykreslil nevyhnutnosť spojenectva robotníkov a roľníkov proti buržoáznemu poriadku a proti cukrovarníckym kartelom. Je to programový, ideový a triedny román, ktorý dokumentuje a prenikavo osvetľuje roky hospodárskej krízy v Československu. Morálny epos tejto knihy je jej najväčším umeleckým ziskom. Román však v niektorých partiách poznamenala tézovitosť a vonkajšková konštrukcia. Nedostatky tohto diela prekonal Jilemnický vo svojom zrelom syntetickom diele Kompas v nás (1937), cykle noviel z domova a z Kaukazu. Je to obraz socialistickej revolúcie a ciest k nej u nás aj v Sovietskom zväze a úvaha o podmienkach ľudského šťastia. Kniha Návrat (1938) zahrnuje dve ďalšie novely Tma a Sklári venované problematike sociálneho temná a vysťahovalectva. Posledný román Kronika (1947) zachytáva Slovenské národné povstanie v Čiernom Balogu. Hlavným umeleckým a myšlienkovým výsledkom je obraz rastu odporu proti fašizmu a klérofašizmu v pracujúcich ľuďoch.

  Práve cez poznanie minulých zápasov s buržoáznym režimom, cez pochopenie triedneho útlaku za Slovenského štátu sa ľudia primkýnajú ku komunistom, ktorí sú najprogresívnejšou silou odporu. Jilemnickému sa podarilo zobraziť tieto skutočnosti v silne umelecky vykreslených charakteroch lesníkov, drevorubačov a robotníkov, a ukázať tak odvahu a neústupnosť ľudu v boji proti presile. Svojím dielom sa P. Jilemnický stal priekopníkom socialistického realizmu.

Lít: Truhlár,   B.: Peter Jilemnický. Bratislava 1971.