ZA PROLETÁRSKE VÝCHODISKO Z KRÍZY
Marxizmus ukazuje, že jediná možná cesta z krízy a rozvratu je zvrhnutie kapitalizmu. Zvrhnutie kapitalizmu oslobodí robotníka a roľníka od biedy a skoncuje s nedôstojným stavom, keď hladní ľudia blúdia okolo pustnúcich továrni a baní . . . Český proletariát - oslobodiac seba - musí odstrániť všetok národnostný útlak a dôsledným riešením národnostnej otázky umožniť spoluprácu všetkých slobodných národov.
JAN ŠVERMA (1933)
ROZVOJ HNUTIA NEZAMESTNANÝCH V ČESKOSLOVENSKU V ROKOCH SVETOVEJ HOSPODÁRSKEJ KRÍZY.
„Čierny piatok“ – krach na newyorskej burze 4. októbra 1929 vstúpil do dejín ako
začiatok svetovej hospodárskej krízy. Po roku trvania akútnej agrárnej krízy
vypukla v USA, v štátoch západnej Európy a o niekoľko týždňov neskôr v Japonsku,
Číne a ďalších kapitalistických krajinách v dovtedajšej histórii kapitalizmu
najväčšia, najhlbšia a najničivejšia hospodárska kríza, ktorá v priebehu roku
1930 zachvátila všetky priemyselné odvetvia kapitalistického sveta.
Hospodárskej kríze ako zákonitému javu kapitalistického výrobného systému sa nevyhlo ani Československo, aj keď markantné príznaky krízy priemyslu sa prejavili o čosi neskôr – začiatkom roku 1930.
Pokles priemyselnej produkcie v Československu bol síce do konca roku 1931 veľmi výrazný, ale predsa len pomalší než pokles v celosvetovom meradle.
Celý rok 1932 a prvé mesiace nasledujúceho roku prebiehali v znamení prehlbujúcej sa krízy československej ekonomiky. Na konci tohto obdobia klesla priemyselná produkcia na najnižšiu úroveň. V porovnaní s rokom 1929 sa znížila o 40%. Bol to pokles doslova katastrofálny.
Všeobecná hospodárska kríza veľmi ničivo zasiahla aj zahraničný obchod, ktorý do konca roku 1933 predstavoval iba 29% hodnoty roku 1929. V ekonomickej sfére sa veľmi vážne narušili vzťahy medzi Československom a jeho spojencami v Malej dohode. Export Československa do týchto krajín predstavoval roku 1933 len 23% objemu z roku 1929.
V rokoch svetovej hospodárskej krízy prudko vzrástol štátny dlh z necelých 29 miliárd Kč roku 1929 na 37,3 miliardy roku 1933. V nasledujúcom roku tento vzostup ešte pokračoval.
Kríza priemyslu zasiahla národné hospodárstvo v Československu veľmi hlboko a citeľne. Nezamestnanosť v rokoch krízy dosiahla milión práceschopného obyvateľstva, pričom v skutočnosti bola oveľa vyššia. Prudko stúpla intenzifikácia práce, avšak reálne mzdy robotníkov boli čoraz nižšie. Už na začiatku roku 1930 bolo v Československu 24% robotníkov s dennou mzdou nižšou než 10 Kč a do roku 1934 mzdy robotníkov v republike klesli o 36%. „Dnes absolútne menšia masa robotníkov vyrába relatívne väčšiu masu výrobkov, čiže väčšiu masu nadhodnoty . . . musí pre kapitalistov viacej drhnúť ako predtým.“ povedal K. Gottwald na VI. zjazde KSČ roku 1931.
Hospodárstvo na Slovensku v tomto období prežívalo svoj najväčší úpadok. Ťažba železnej rudy klesla roku 1933 v porovnaní s rokom 1929 o 80%. Minimálna bola ťažba mangánovej a ortuťovej rudy, ako aj neželeznej rudy. Ťažba medi sa úplne zastavila, pre nemožnosť odbytu úplne stagnoval celý ťažký priemysel.
Nastal nebývalý úpadok stavebníctva a v dôsledku toho i celého priemyslu stavebných hmôt. Zastavovanie alebo obmedzovanie výroby v týchto priemyselných odvetviach zruinovali slovenský drevársky priemysel. Obzvlášť silne bol postihnutý drevársky priemysel stredného a východného Slovenska. Prehĺbila sa stagnácia v textilnom, sklárskom i v potravinárskom priemysle.
Koncom roku 1932 a na začiatku roku 1933 došlo na Slovensku k rekordnému vzostupu počtu nezamestnaných alebo čiastočne zamestnaných. Obzvlášť ťažko boli postihnutí tí mladí roľníci a domkári, ktorí po strate vedľajšieho alebo stáleho zamestnania nenachádzali možnosť uplatnenia sa mimo svojich drobných hospodárstiev.
Od roku 1930 sa začala nová etapa akútnej agrárnej krízy, ktorá sa vyznačovala prelínaním s priemyselnou krízou a tým, že zachvátila celú poľnohospodársku výrobu. Vzájomné prelínanie agrárnej a priemyselnej krízy neobyčajne skomplikovalo situáciu československého hospodárstva. Zhoršená situácia na trhu pracovnej sily, ktorú spôsobila všeobecná hospodárska kríza, zabraňovala zbedačeným roľníkom a dedinskému poloproletariátu odísť do tovární a iných odvetví priemyselnej výroby. Hlavnými prejavmi agrárnej krízy bola relatívna nadvýroba, nesmierne nízke ceny poľnohospodárskych výrobkov, vzrast daňového zaťaženia, vysoká zadĺženosť, neustále rastúci počet exekúcií a dražieb na dedinách, znižovanie miezd, predlžovanie pracovného času a intenzifikácia práce poľnohospodárskych robotníkov, každým rokom vzrastajúca nezamestnanosť a nesmierne zhoršenie sociálneho postavenia dedinského obyvateľstva.
Prehĺbenie krízy priemyslu, agrárna zaostalosť, silné pozície českého finančného kapitálu v slovenskom poľnohospodárstve, mimoriadne hlboká triedna diferenciácia na slovenskej dedine boli príčinou ostrejšieho a pustošivejšieho priebehu agrárnej krízy na Slovensku ako v západných častiach republiky, čo malo za následok prehĺbenie procesu zaostávania celého slovenského hospodárstva v porovnaní s krízou taktiež postihnutým hospodárstvom českých krajín.
Od začiatku svetovej hospodárskej krízy bolo základným predpokladom rozvinutia úspešných triednych bojov odstránenie všetkých dôsledkov vnútrostraníckych ideovo-politických zápasov s pravicovooportunistickými silami, vybudovanie pevnej a akcieschopnej straníckej organizácie a zdokonaľovanie metód masovej práce.
Napriek všetkým ťažkostiam sa už od začiatku
roku 1930 postupne začalo rozvíjať štrajkové hnutie priemyselného proletariátu.
Štrajky sklárov a textilných robotníkov v januári, aj keď malé a izolované,
predsa len boli odpoveďou - ako napísal J. Šverma - "na bezprostredný útok
zamestnávateľov" a dokazovali neopodstatnenosť a falošnosť reformistických
teórií o "triednom mieri" v období hospodárskej krízy. Dokázali, že vzdať sa
štrajku, tohto veľmi účinného nástroja triedneho boja, by znamenalo vzdať sa
najdôležitejšej zbrane proletariátu v hospodárskych zápasoch.
O jedine možnom východisku z hospodárskeho rozvratu sa vyjadril K. Gottwald týmito slovami: "Hlavnou politickou úlohou je organizovať a viesť obranu proti všetkým útokom buržoázie, viesť denné zápasy na vyšší politický stupeň, pracovať húževnate na prechode od čiastkových hospodárskych štrajkov k všeobecnej protiofenzíve proletariátu, stále propagovať heslo masového politického štrajku a ukazovať pracujúcemu ľudu, že jediným východiskom z biedy a hladu je povalenie kapitalizmu a nastolenie socializmu."
Významnú a možno povedať rozhodujúcu úlohu v mobilizácii všetkých vykorisťovaných vrstiev do triedneho zápasu proti kapitalistickému riešeniu hospodárskej krízy mali najmä štrajkové boje priemyselného proletariátu. Ich úlohou nebolo len vybojovať isté hospodárske požiadavky tej-ktorej skupiny robotníkov, ale zároveň strhnúť do prúdu triedneho boja ďalšie kategórie robotníckej triedy, ostatných vrstiev pracujúceho ľudu a nezamestnaných.
V zimných mesiacoch 1930 - 1931 sa v celom Československu viac ako v ktoromkoľvek predchádzajúcom období aktivizovalo hnutie nezamestnaného robotníctva. Nezamestnaní usporadúvali schôdze, verejné prejavy a demonštrácie, v priemyselných centrách, v ktorých bolo najviac nezamestnaných, aj najvyššie formy boja - hladové pochody.
Buržoázia, postrašená rozvojom hnutia nezamestnaných, prikročila k ostrej perzekúcii. Neostalo iba pri zatýkaní. Dňa 4. februára 1931 zarachotili v severných Čechách salvy zo žandárskych pušiek. Na mieste ostali ležať štyria účastníci hladového pochodu.
Teror buržoázneho potlačovateľského aparátu však nemohol zastaviť ďalší rozmach triednych bojov a ani stupňovanie a politickú údernosť akcií nezamestnaných.
Hnutie nezamestnaných v tomto období vyvrcholilo 25. februára 1931 pri príležitosti Medzinárodného dňa boja proti nezamestnanosti. Napriek úradnému zákazu a krutému teroru, ktorému boli vystavené akcie nezamestnaných, akcia pripravovaná na 25. februára sa uskutočnila "v ovzduší všeobecných sympatií nielen širokých más proletariátu, ale aj určitých častí stredných vrstiev". V celom Československu v tomto období demonštrovalo vyše 50 000 a na Slovensku asi 12 000 nezamestnaných.
Veľký úspech demonštrácií v Československu vysoko zhodnotila aj Komunistická internacionála. Svoj významný podiel na tomto úspecu malo aj Slovensko, kde sa vo februári 1931 uskutočňovalo hnutie nezamestnaných už v masovom meradle. Vo februári 1931 sa na Slovensku uskutočnilo asi 150 schôdzí, deputácií a hladových pochodov. Polovicu z nich tvorili vyššie bojové formy - demonštrácie a pochody hladu.
Po 25. februári 1931 nadobudol pripravovaný celoštátny zjazd nezamestnaných mimoriadný význam pre celé robotnícke hnutie. Jeho úlohou bolo podchytiť a sústrediť veľkú armádu nezamestnaných na pôde spoločného bojového programu a v rámci ich širokej masovej organizácie.
Celoštátny zjazd nezamestnaných v Prahe sa uskutočnil v dňoch 15. - 16. marca 1931. Jeho účastníci zvolili 62-členný Ústredný akčný výbor nezamestnaných, v ktorom boli zastúpení členovia KSČ, Červených odborov, sociálnodemokratických odborových skupín, ako aj politicky a odborovo neorganizovaní. Hnutie nezamestnaných tak dostalo celoštátny riadiaci orgán, v ktorom mali rozhodujúce pozície komunisti, a v podobe zjazdom prijatého programu revolučný návod na ďalšie rozvíjanie svojich bojových akcií.
( Obzrime sa na chvíľu späť, aby sme vedeli ako ísť ďalej. pozn. M. Čuj)
Prevzaté: Viliam Plevza Trvalé hodnoty 1 zv. 1976
Spracoval: Miroslav Čuj