Sformovanie medzinárodného revolučného robotníckeho hnutia, jeho neustály
vzostup, historické úspechy i prechodné porážky - prehrané bitky vo vyhranej
vojne - nie sú výsledkom slepého triedneho boja alebo automatického rozvoja
výrobných síl. Podľa V. I. Lenina predpokladajú pozoruhodnú jednotu "úplnej
vedeckej triezvosti v analýze objektívneho stavu vecí a objektívneho chodu
evolúcií s najrozhodnejším uznaním významu revolučnej energie, revolučnej
tvorivosti, revolučnej iniciatívy más a, pravda, aj jednotlivých osobností,
skupín, organizácií, ktoré vedia nahmatať a realizovať spojitosť s tými alebo
onými triedami". Otázka subjektívneho faktora a osobnosti v celej histórii
revolučného robotníckeho hnutia je teda nesmierne závažná.Zakladatelia vedeckého komunizmu objavili a presvedčivo formulovali historickú misiu robotníckej triedy. Ukázali, že nie mocní osvietenci spasia ľud tým, že uskutočnia prevraty zhora a z vlastnej vôle budú utopisticky vládnuť ľudu a pre ľud, ale že hlavná vykorisťovaná trieda v kapitalizme - robotnícka trieda je nositeľom všetkého najlepšieho, čo je v ľudstve, že je spoľahlivým a jediným možným garantom socialistickej revolúcie.
Rozhodujúcim predpokladom víťazstva robotníckej triedy v boji o politickú moc bola existencia a činnosť revolučnej politickej organizácie - revolučnej proletárskej strany. Vývoj v Československu potvrdil historickú nevyhnutnosť založenia komunistickej strany.
Skutočnosť, že tak krátko po dosiahnutí štátnej samostatnosti a ňou vyvolanej atmosféry ilúzií z vybojovanej slobody vznikla vnútri československého politického systému nekompromisná revolučná oponentúra existujúceho spoločenského usporiadania, vyvolávala oprávnene pocity hrdosti zakladateľov Komunistickej strany Československa. Tento historický akt - ustanovujúci zjazd KSČ sa konal v Prahe 14. - 16. mája 1921 - vstúpil natrvalo do povedomia českého a slovenského národa a všetkých v republike žijúcich národností. Stal sa jednou z dominujúcich súčastí revolučných tradícií nových a najnovších československých dejín.
Ustanovujúci zjazd Československej komunistickej strany sa začal - podľa starých tradícií nášho revolučného robotníckeho hnutia - predporadou, na ktorej sa schválil rokovací poriadok, predsedníctvo zjazdu, pracovné komisie, správy výkonného výboru ľavice a kontrolnej komisie zjazdu, ktorý sa začal 15. mája 1921.
Pozornosť delegátov sa sústredila na referát B. Šmerala o vstupe do Komunistickej internacionály (ďalej len KI). V prijatej rezolúcii k tomuto referátu zjazd slávnostne proklamoval svoju príslušnosť k medzinárodnému komunistickému hnutiu a k jeho revolučnej organizácii. Zmenou názvu strany dal "výraz faktického rozchodu so stranou sociálnych patriotov". Delegáti sa manifestačne zaviazali "povinnosti vyjadrené v 21 podmienkach ( KI - pozn. V.P.) za každých okolností plniť, a to nielen v období dočasného kľudu zbraní, ale aj pri vyvrcholení triedneho boja, ktorý sa musí jedného dňa nutne vystupňovať do otvorenej vojny s kapitalizmom".
O Komunistickej strane Československa v období jej založenia v plnej miere platili slová V. I. Lenina, ktoré vyslovil v auguste 1921 v Liste
nemeckým komunistom : "Naše strany vo veľkej väčšine krajín ešte ani zďaleka nie
sú také, akými majú byť skutočné komunistické strany, skutočné predvoje naozaj
revolučnej triedy za plnej účasti všetkých členov strany v boji, v hnutí, v
každodennom živote más."Komunistická strana Československa si zo sociálnodemokratickej strany priniesla nielen väčšinu jej členov, čo treba pozitívne hodnotiť, ale aj slabú znalosť leninizmu, najmä prejavy podceňovania vedúcej úlohy revolučnej strany v masách robotníckej triedy, nejasnosti v organizačných otázkach i v otázke spojencov robotníckej triedy.
Je preto pochopiteľné, že v dôsledku takéhoto dedičstva nemohlo v KSČ ihneď dôjsť k zásadnému a rýchlemu obratu pri analýze všetkých frontov triedneho boja, hoci práve jej ustanovením sa utvoril predpoklad pre takýto obrat. V období, keď sa KSČ utvárala, nemohlo preto ihneď dôjsť k zásadnému obratu práce robotníckej triedy a jej predvoja ani na dedinách.
Na zakladajúcom zjazde KSČ sa v referátoch všeobecne hodnotila tiež situácia na dedine. K podstate problému hlbšie prenikol B. Šmeral, ktorý jasne vyhlásil, že strana musí uplatniť svoj vplyv a vtiahnuť do rámca svojej organizácie nielen proletariát, ale "... aj vrstvy poloproletárske, ktoré sú odkázané žiť len z práce vlastných rúk alebo hlavy ..."
Napriek tomu, že na ustanovujúcom zjazde KSČ sa uskutočnilo zjednotenie proletariátu Slovenska a Zakarpatska s revolučnými robotníkmi českej národnosti, nemecké oddelenie KSČ i niektoré ďalšie komunistické oddiely v českých krajinách ostali mimo organizačného rámca Československej komunistickej strany.
Úsilie B. Šmerala utvoriť postupne jednotnú a masovú komunistickú stranu v celoštátnom rozsahu kvalifikovali najmä predstavitelia nemeckej sekcie KSČ i niektorí ľavičiari v KI, ktorých politickú platformu V. I. Lenin kritizoval už roku 1920 vo svojej knihe Detská nemoc "ľavičiarstva" v komunizme, ako centrizmus, nezlučiteľný s činnosťou funkcionára komunistickej strany.
V. I. Lenin vo svojej knihe Detská nemoc "ľavičiarstva" v komunizme uviedol, že boľševizmus vyrástol, zosilnel a zocelil sa "predovšetkým a hlavne v boji proti oportunizmu, ktorý roku 1914 definitívne prerástol v sociálšovinizmus a definitívne prešiel na stranu buržoázie proti proletariátu". Zdôraznil, že tento nepriateľ boľševizmu bol a "naďalej ostáva hlavným v medzinárodnom rámci".
Marxom, Engelsom a Leninom zdôrazňovaný základný princíp, že revolučná teória nie je dogma, ale návod na činnosť, rovnako ako skúsenosti boľševikov z troch ruských revolúcií, sa však nestali vodidlom k analýze a pri rozhodovaní niektorých ľavičiarskych síl tak v Československu, ako aj v medzinárodnom komunistickom hnutí o podmienkach práce a postupe KSČ. Najmä ostro formulované výpady proti Šmeralovej triezvej politickej koncepcii nadobudli bezprostredne po vytvorení KSČ taký rozsah, že tzv. "československá otázka" sa stala stredobodom pozornosti už na III. kongrese KI roku 1921. Kritické výhrady boli formulované takým spôsobom, že po niekoľkých rokovaniach na pôde užšieho vedenia KI československá delegácia došla k záveru, že v atmosfére jednostranne zameraných útokov proti vedeniu KSČ a väčšine československých účastníkov kongresu nie je možné pokračovať v ďalšej diskusii. Vedúci československej delegácie o tejto neudržateľnej situácii informoval V. I. Lenina a oznámil mu rozhodnutie, že ak sa ovzdušie nezmení, delegácia bude nútená odvolať svoju prihlášku do Komunistickej internacionály.
V.
I. Lenin už 21. júla 1921 vystúpil s ostrou kritikou "ľavičiarskych hlúpostí" a
varoval, že medzinárodné komunistické hnutie je odsúdené na zánik, ak im kongres
nevyhlási rozhodný boj. Záujmy československého i medzinárodného komunistického
hnutia priamo diktovali potláčať všetky tendencie, ktoré objektívne sťažovali
boj proti hlavnému nebezpečenstvu - pravicovému oportunizmu, mohli viesť k
rozkolu komunistických radov a v Československu ohroziť nielen masový charakter
strany, ale degradovať ju do postavenia politicky nevýznamnej sekty. Na príklade
Československa dokázal, že aj taká strana, ako je KSČ, musí prevziať do svojich
rúk vedenie väčšiny robotníckej triedy a pracujúceho roľníctva, ak chce
definitívne zvíťaziť nad kapitalizmom.V. I. Lenin spolu s ďalšími významnými predstaviteľmi KI vybojoval na III. kongrese principiálny zápas s reprezentantmi ľavičiarskeho dogmatizmu. III. kongres Komunistickej internacionály demonštroval víťazstvo leninskej analýzy celkovej situácie v medzinárodnom komunistickom hnutí, čoho dôsledkom bolo aj prijatie Československej komunistickej strany do KI.
Zásady budovania revolučnej strany robotníckej triedy, koncipované a prebojované na III. kongrese KI, mali a majú dlhodobú platnosť. Ich aplikácia v každodennej praxi triedneho boja, vedeného komunistami, umožnila utvoriť z KSČ revolučný predvoj robotníckej triedy a všetkých progresívnych spoločenských síl, zvíťaziť nad buržoáziou a uskutočňovať socialistické premeny.
III. kongres KI vypracoval program ďalšieho postupu medzinárodného komunistického hnutia v období odlevu povojnovej revolučnej vlny. Pri príprave na uskutočnenie proletárskej revolúcie sa stalo nevyhnutné získať väčšinu robotníckej triedy a pod jej vedením zjednotiť triedne vykorisťované a nacionálne utláčané masy pracujúcich. Leninské heslo „K masám“ vyjadrovalo podstatu novej taktickej orientácie medzinárodného komunistického hnutia. Stalo sa smernicou činnosti komunistických strán v kapitalistických krajinách, východiskom ich úsilia utvoriť jednotný front robotníctva a získať na svoju stranu väčšinu pracujúcich.
III. kongres KI sa stal významným medzníkom v procese formovania Komunistickej strany Československa. Pod vplyvom výsledkov jeho rokovania sa tento proces výrazne urýchlil. Aj v jeho záverečnej etape nášmu komunistickému hnutiu výrazne pomohla Exekutíva Komunistickej internacionály a v prípravách nového organizačného poriadku KSČ predovšetkým O. Kusinen a W. Pieck.