VZNIK  ČESKOSLOVENSKA

  „Marxizmus neučí proletára,“ napísal V. I. Lenin, „aby sa stránil buržoáznej revolúcie, aby sa na nej nezúčastňoval, aby ponechal vedenie v tejto revolúcii buržoázii, ale naopak: aby čo najrozhodnejšie bojoval za dôsledný proletársky demokratizmus, za dovedenie revolúcie do konca.“ Robotnícka trieda v českých krajinách i na Slovensku sa, síce živelne a bez revolučného politického vodcu, ale pozitívne ovplyvňovaná základnými ideami Veľkého októbra i pôsobením jeho priamych účastníkov a svedkov vracajúcich sa z ruského zajatia, usilovala povedať svoje slovo v prebiehajúcich revolučných udalostiach. Neprincipiálny a oportunistický postup predstaviteľov reformistickej sociálnej demokracie však umožnil, najmä českej buržoázii, využiť obrovský sociálny  a národnooslobodzovací pohyb na jej úzke triedne záujmy a posilniť jej politické pozície, čo, prirodzene, umocňovalo i nacionalistické ilúzie v celej spoločnosti a v jej rámci aj v robotníckom hnutí.

Aj keď niektoré sociálnodemokratické časopisy patrili k propagátorom ideí Veľkého októbra, ostatná tlač šírila buržoáznonacionalistické predstavy o budúcom mierovom usporiadaní a o buržoáznodemokratických perspektívach českého a slovenského národa. Sprievodným javom buržoáznej a reformistickej propagandy bolo zosilnenie útokov proti boľševizmu.

Zosilnenie českého nacionalizmu a neschopnosť jednotlivých socialistických oddielov odstrániť nacionálnu roztrieštenosť predstavovali rozhodujúcu bázu pre politiku českej buržoázie.

Tieto skutočnosti boli v úplnom súlade s úsilím, ktoré vyvíjala Československá národná rada, ktorá pod vedení T. G. Masaryka pôsobila v Paríži ako vrcholný orgán československého odboja v zahraničí.

Postupujúci vnútorný rozvrat Rakúsko-Uhorska prehĺbilo vnútropolitickú krízu monarchie a jej rozklad. V záujme dovŕšenia rozpadu Rakúsko-Uhorska znútra a zabezpečenie vedúceho postavenia českej buržoázie v českých krajinách uznala francúzska vláda 29. júna 1918 Československú národnú radu v Paríži za oficiálnu predstaviteľku československého buržoázneho zahraničného odboja. Neskôr sa k tomuto aktu pridalo aj Taliansko, Veľká Británia a napokon aj Spojené štáty severoamerické. So súhlasom západných spojencov sa Československá národná rada pretvorila v septembri 1918 na dočasnú československú vládu.

 Vytvorenie Československa sa tak stalo definitívne súčasťou konečných cieľov mocností Dohody vo vojne, československé légie v Rusku, Francúzsku a Taliansku sa stali vojnu vedúcimi armádami a československá zahraničná reprezentácia na čele s T. G. Masarykom oficiálnym spojencom veľmocí Dohody, budúcou československou vládou.

Závažné vnútropolitické a zahraničnopolitické faktory nemohli a nechceli ignorovať predstavitelia domácej českej buržoázie. Najprv strach z revolučného hnutia robotníckej triedy a národnooslobodzovacieho pohybu všetkých vrstiev ľudu a od začiatku leta 1918 navyše aj obavy pred prevahou Masarykom reprezentovanej buržoázie v projektovanom československom štáte viedli všetky zložky českej buržoázie ku koncentrovaniu síl, čoho výrazom bolo utvorenie nového Národného výboru 13. júla 1918.

Národný výbor bezprostredne po svojom utvorení sa začal pripravovať na prevzatie politickej moci v krajine. Dialo sa tak v situácii všeobecného hospodárskeho rozvratu, neustáleho narastania revolučnej vlny, v atmosfére množiacich sa štrajkov, politických protimonarchistických demonštrácií, verejných prejavov a otvorených útokov českej tlače proti existujúcim neznesiteľným sociálnym pomerom, v atmosfére, ktorú štátny aparát už nebol schopný zvládnuť.

 V posledných týždňoch existencie monarchie a v snahe predísť realizovaniu Veľkého októbra aj v našom národnopolitickom prostredí vodcovia českej sociálnodemokratickej a národnosocialistickej strany usilovali sa vykompenzovať svoje postavenie v Národnom výbore samostatnejším politickým postupom a  6. októbra 1918  v Prahe založili Socialistickú radu, ako protiváhu Národnému výboru, pre udržanie revolučného hnutia zradikalizovaných robotníckych más v rámci svojich kontrarevolučných a od politiky buržoázie závislých úsilí.

Hlboký rozpor medzi záujmami pravicových vodcov sociálnej demokracie,  malomeštiackych pseudoradikálov vo vedení národnosocialistickej strany a medzi členskými masami týchto strán znemožnil uskutočniť pôvodné zámery osnovateľov Socialistickej rady. Pod tlakom zdola sa musela Socialistická rada rozšíriť okrem iných aj o B. Šmerala, ktorý sa v jeseni 1917 vzdal všetkých funkcií vo vedení českej sociálnej demokracie a bol najprincipiálnejším odporcom politiky jej vodcov, a o predstaviteľov anarchokomunistického hnutia B. Vrbenského a L. Landovú-Štychovú.

Socialistická rada ako celok sa nestala a ani nemohla stať revolučným robotníckym orgánom, ktorý sa postaví na čelo národnooslobodzovacieho zápasu českého pracujúceho ľudu. Nestala sa však ani obyčajným orgánom Národného výboru, ako sa nádejali reformistický nacionalisti a meštiaci v jej vedení.

Nové vlny masových protestov proti vývozu potravín a dopravného parku z českých krajín boli bezprostredným podnetom k protestnej akcii, na čelo ktorej sa postavil Národný výbor. Preto rozhodol zorganizovať 14. októbra 1918 protestné vystúpenie českého ľudu a súhlasil s návrhom Socialistickej rady vyhlásiť v tento deň generálny štrajk proti drancovaniu českých krajín.

Zásluhou B. Šmerala a L. Landovej-Štychovej dostala celá akcia výrazne robotnícky triedny a revolučný charakter. Zámer dať generálnemu štrajku triedny charakter, protirakúske zameranie s cieľom vyhlásiť revolučnou cestou československú štátnosť sa však už 13. októbra prezradil. Prahu 14. októbra 1918 obsadilo vojsko a žandárstvo. Proti akcii vystúpili buržoázni činitelia Národného výboru. Napriek týmto opatreniam bol generálny štrajk v českých krajinách takmer všeobecný. Vo väčšine miest sa podarilo zabrániť vyhláseniu Československa, avšak na mnohých masových zhromaždeniach sa proklamácia Socialistickej rady prečítala a schválila.

Rakúske úrady hodnotili priebeh generálneho štrajku ako pokus o „boľševický prevrat“. Akčný výbor Socialistickej rady bol rozpustený a B. Šmerala odvolali z funkcie. Národný výbor na svojom zasadaní 19. októbra označil českú otázku za medzinárodný problém a žiadal utvorenie československého štátu.

  Revolučná situácia v českých krajinách a na Slovensku dosiahla po správe, že Rakúsko-Uhorsko 27. októbra 1918 prijalo mierové podmienky prezidenta Spojených štátov severoamerických W. Wilsona, taký stupeň, že reálne mysliacim českým a slovenským buržoáznym a reformistickým politikom už neostávalo nič iné, len vyhlásiť samostatný československý štát. Stalo sa tak nezávisle od seba 28. októbra 1918 v Prahe a 30. októbra 1918 v Martine. Neskoro poobede 28. októbra sa zo zástupcov všetkých politických strán utvoril Národný výbor aj v Brne, ktorý prevzal politickú moc na Morave.

Dňa 30. októbra 1918 sa zišlo v Martine zhromaždenie, na ktorom 200 delegátov všetkých politických smerov na Slovensku zvolilo Slovenskú národnú radu, jej 20 členný výkonný výbor a prijalo Deklaráciu slovenského národa. Bol to historický akt prihlásenia sa Slovákov k myšlienke československej štátnosti. Neznamenal však ešte uchopenie moci na Slovensku slovenskou buržoáziou.

Slovenská národná rada – na rozdiel od československého Národného výboru – nemala síl prevziať politickú moc. Preto sa po 30. októbri musela obmedziť v podstate len na propagáciu Deklarácie slovenského národa, čo narážalo na odpor novej budapeštianskej vlády grófa Károlyiho. Československá štátnosť a v jej rámci aj slovenská otázka už nemohli byť a neboli vnútornou vecou Rakúsko-Uhorska a Károlyiho vlády. Preto boli nereálne aj pokusy novej maďarskej vlády udržať integritu Uhorska. M. Hodža sa usiloval dohodnúť v Budapešti prevzatie administratívy na Slovensku Slovenskou národnou radou, ale bezúspešne. Jeho pokusy vzbudili nielen nedôveru Prahy, ale výrazne podporili v českej politike jednoznačné úsilie vytvoriť na Slovensku ústredný orgán a jeho prostredníctvom posilniť vplyv českej buržoázie v tejto oblasti republiky a úplne ju ovládnuť. Na jeho čelo postavil československý Národný výbor V. Šrobára, ktorý  4. januára 1919 presídlil už ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska do Bratislavy, ktorá sa stala hlavným mestom Slovenska.       

V presadzovaní záujmov českej buržoázie na Slovensku sa V. Šrobár opieral o ústrednú vládu republiky. Kompetenčné spory medzi SNR a vládnymi orgánmi na Slovensku vyriešil V. Šrobár rozpustením najprv všetkých miestnych orgánov, ktoré vznikli v revolúcii, a v druhej polovici januára 1919 aj zastavením činnosti SNR.

Slovenská národná rada nemohla vykonávať svoju činnosť navyše aj preto, že republika vznikla ako jednotný štát fiktívneho československého národa, ktorý neuznával svojbytnosť Slovákov.

 Keďže idea čechoslovakizmu nezapustila na Slovensku svoje korene, bolo úplne logické, že upevňovanie záujmov českej buržoázie na Slovensku sa mohlo zabezpečovať len prostredníctvom vláde oddanej byrokracie.

Bez toho, že by sme sa usilovali predbiehať potrebnú argumentáciu, musíme konštatovať, že čechoslovakizmus tak vo vzťahu k zahraničnej, ako aj vnútornej politike privodil ďalekosiahle škody. Dôsledkom upevňovania čechoslováckej koncepcie vo všetkých oblastiach spoločenského a politického života na Slovensku bola permanentná kríza dôvery slovenského ľudu k oficiálnej československej politike.

Všetky tieto skutočnosti, prirodzene, nemôžu poprieť historický význam vzniku Československa roku 1918 pre český a slovenský národ. Republika aj napriek svojej čechoslovakistickej štátnej idei poskytla istý a oveľa väčší priestor pre rozvoj v nej žijúcich národov a národností.

Ak sa Slováci v rokoch predmníchovského Československa dokonštituovávali ako moderný národ so všetkými tomu zodpovedajúcimi atribútmi, rozhodne to nebolo zásluhou čechoslovakizmu, ale výsledkom zápasov s ním.

Jednoznačné prihlásenie sa slovenského národa k československej štátnosti nemožno však považovať za akceptovanie československej národnej jednoty. Vyzdvihovanie SNR ako jedinej reprezentantky slovenského národa na Slovensku mohlo plniť podobnú úlohu voči českej buržoázii, pretože o zárukách proti českej nadvláde sa hovorilo 30. októbra 1918 v Martine.

Ak sa hegemónom národnej a demokratickej revolúcie v Československu roku 1918 stala česká buržoázia, to ešte neznamenalo, že jej triedne panstvo bolo zabezpečené bezprostredne po 28. októbri 1918.

Revolučné hnutie, inšpirované príkladom VOSR a umocňované odhodlaním robotníctva a ostatných pracujúcich vrstiev riešiť nahromadené sociálne problémy, si naďalej udržiavalo masový charakter a jeho intenzita dokonca vzrastala. Vznikali komunistické strany a ľavicové oddiely a skupiny v sociálnodemokratických stranách. V marci 1919 bola z iniciatívy V. I. Lenina a pod jeho vedením založená KI.

Rozvoj revolučného hnutia v našej vlasti viedlo najmä českú buržoáziu k rozhodnému úsiliu zabezpečiť kapitalistický charakter štátu tak v zahraničnej ako aj vo vnútornej politike. Politická aktivita českej buržoázie sa sústredila na hľadanie prostriedkov ako stabilizovať existujúci politický systém. V úsilí zastaviť gradáciu revolučného hnutia bola buržoázia prinútená uzákoniť také významné demokrarické slobody a politické práva, ako slobodu prejavu, tlače, zhromažďovania, politického a odborového organizovania, štrajkovú slobodu, osemhodinový pracovný čas, nemocenské poistenie a podpory v nezamestnanosti. Súčasťou tohto úsilia bolo budovanie prísne centralistického byrokratického štátneho aparátu a československej armády.

Všetky uvedené opatrenia však významnejšie neovplyvnili charakter a dynamiku rozvíjajúceho sa revolučného hnutia v Československu.

Buržoáznodemokratický systém Československa, determinovaný svojim triednym charakterom, umožňoval legálnu činnosť pokrokovým i revolučným silám, ktoré po 28. októbri 1918 mohli viesť zápasy za sociálne spravodlivejšie usporiadanie spoločenského života, a na Slovensku aj proti novým prejavom nacionálneho útlaku, za odstránenie nerovnoprávneho postavenia Slovákov v republike. Len zásluhou zápasov týchto síl prehlbovali sa priateľské zväzky medzi Čechmi a Slovákmi, upevňoval sa ich bytostný záujem žiť v spoločnom štáte.

Oprávnene teda vyzdvihujeme historický význam vzniku československej štátnosti. V jej rámci sa začali odohrávať novodobé dejiny českého a slovenského národa i v republike žijúcich národností, mohol prebiehať – a prebiehal – aj zápas za uskutočnenie hlbokých sociálnych zmien.  

Prevzaté: Viliam Plevza – Trvalé hodnoty I. zväzok 1976

    Spracoval: Miroslav Čuj