Kapitola II.

Štát a revolúcia. Skúsenosti rokov 1848 - 1851

1.Predvečer revolúcie

Prvé diela zrelého marxizmu "Bieda filozofie" a "Komunistický manifest" vznikli práve v predvečer revolúcie roku 1848.Následkom tejto okolnosti máme tu, popri výkladoch všeobecných základov marxizmu, do istej miery odraz vtedajšej situácie a preto bude cieľuprimerané preskúmať azda to, čo autori týchto diel hovoria o štáte bezprostredne pred svojimi závermi zo skúsenosti rokov 1848 - 1851.

..."Robotnícka trieda - píše Marx v "Biede filozofie" - postaví v priebehu vývinu namiesto starej buržoáznej spoločnosti také združenie , ktoré vylučuje všetky triedy a ich protiklad: nebude už vlastne nijakej politickej moci, lebo práve politická moc je oficiálnym výrazom protikladu tried v buržoáznej spoločnosti" (str.182 nemeckého vydania z roku 1885).

Je poučné porovnať s týmto všeobecným výkladom myšlienky o zmiznutí štátu po odstránení tried ten výklad, ktorý je podaný v "Komunistickom manifeste", napísanom Marxom a Engelsom o niekoľko mesiacov neskoršie, a to v novembri 1847:

..."Črtajúc najvšeobecnejšie fázy vývinu proletariátu, sledovali sme viac-menej skrytú občiansku vojnu v terajšej spoločnosti až po chvíľu, keď prepuká v otvorenú revolúciu a proletariát násilným zvrhnutím buržoázie zakladá svoje panstvo"...

..."Videli sme už vyššie, že prvým krokom v robotníckej revolúcii je premena ". (doslovne : pozdvihnutie ) "proletariátu na panujúcu triedu, vydobytie demokracie . "

"Proletariát využije svoje politické panstvo na to, aby postupne vyrval buržoázii všetok kapitál , aby sústredil všetky výrobné nástroje v rukách štátu, t.j. proletariátu , zorganizovaného ako panujúca trieda a aby čo najrýchlejšie rozmnožil množstvo produktívnych síl"( str.31 a 37 VII. nemeckého vydania z roku 1906)

Tu vidíme formuláciu jednej z najpozoruhodnejších a najdôležitejších myšlienok marxizmu v otázke štátu, najmä myšlienky "diktatúry proletariátu " (ako začali hovoriť Marx a Engels po Parížskej komúne), a potom najzaujímavejšiu definíciu štátu, patriacu taktiež medzi "zabudnuté slová" marxizmu." Štát, t.j. proletariát, zorganizovaný ako panujúca trieda."

Túto definíciu nielen že nikdy nevysvetlila panujúca propagačná a agitačná literatúra oficiálnych sociálnodemokratických strán. Keby len to. Zabudli na ňu práve preto, že je naskrze nezlučiteľná s reformizmom a dáva po nose zvyčajným oportunistickým predsudkom a malomeštiackym ilúziám o "pokojnom rozvoji demokracie".

Proletariát potrebuje štát - to opakujú všetci oportunisti, sociálšovinisti a kautskovci, uisťujúc, že takéto je Marxove učenie, lež "zabúdajú" doložiť, že po prvé: podľa Marxa proletariát potrebuje iba odumierajúci štát, t.j. štát, usporiadaný tak, aby hneď začal odumierať a nemohol neodumierať. A po druhé: pracujúci potrebujú "štát", "t.j. proletariát, zorganizovaný ako panujúca trieda".

Štát je osobitnou organizáciou moci, je organizáciou násilia na potláčanie ktorejkoľvek triedy. Akúže triedu musí proletariát potláčať? Prirodzene, iba vykorisťovateľskú triedu, t.j. buržoáziu .Pracujúci potrebujú štát iba na to, aby potlačili odpor vykorisťovateľov, no riadiť toto potlačenie, uskutočniť ho môže len proletariát, ako jediná dôsledne revolučná trieda, jediná trieda, ktorá je schopná zjednotiť všetkých pracujúcich a vykorisťovaných v boji proti buržoázii a úplne ju zvrhnúť.

Vykorisťovateľské triedy potrebujú politické panstvo v záujme podpory vykorisťovania, t.j. v koristníckom záujme nepatrnej menšiny proti ohromnej väčšine ľudu. Vykorisťované triedy potrebujú politické panstvo v záujme úplného odstránenia akéhokoľvek vykorisťovania, t.j. v záujme ohromnej väčšiny ľudu proti nepatrnej menšine súčasných otrokárov, t.j. statkárov a kapitalistov.

Maloburžoázni demokrati, títo tiežsocialisti, nahradzovali triedny boj rojčením o dorozumení tried, predstavovali si aj socialistické pretvorenie spoločnosti rojčivo, nie ako zvrhnutie panstva vykorisťovateľskej triedy, ale ako pokojné podrobenie menšiny väčšine, ktorá pochopila svoje úlohy. Táto maloburžoázna utópia je nerozlučne spätá s uznávaním nadtriedneho štátu a viedla v praxi k zrade záujmov pracujúcich tried, ako to napríklad dokázali aj dejiny francúzskych revolúcií roku 1848 a 1871, ako to dokázala skúsenosť "socialistickej" účasti v buržoáznych ministerstvách v Anglicku, vo Francúzsku, v Taliansku a v iných krajinách koncom XIX. storočia a počiatkom XX. storočia.

Marx po celý svoj život bojoval proti tomuto maloburžoáznemu socializmu, ktorý teraz vzkriesili v Rusku strany eserov a menševikov. Marx rozvinul učenie o triednom boji dôsledne až v učenie o politickej moci , o štáte.

Zvrhnúť panstvo buržoázie môže len proletariát ako osobitná trieda, ktorej ekonomické existenčné podmienky ju pripravujú na takéto zvrhnutie a dávajú jej možnosť a silu uskutočniť ho. Zatiaľ čo buržoázia rozdrobuje, rozptyľuje roľníctvo a všetky maloburžoázne vrstvy, ona stmeľuje, zjednocuje, organizuje proletariát. Vďaka svojej ekonomickej úlohe vo veľkovýrobe, len proletariát môže byť vodcom všetkých pracujúcich a vykorisťovaných más, ktoré vykorisťuje, utláča a dusí buržoázia často nemenej, ale ešte viac ako proletárov, ktorí však nie sú schopní samostatne bojovať za svoje oslobodenie.

Učenie o triednom boji, aplikované Marxom na otázku štátu a socialistickej revolúcie, vedie nevyhnutne k uznaniu politického panstva proletariátu, jeho diktatúry, t.j. moci, o ktorú sa nedelí s nikým a ktorá sa bezprostredne opiera o ozbrojenú silu más. Zvrhnúť buržoáziu možno iba premenou proletariátu na panujúcu triedu ktorá je schopná potlačiť nevyhnutný, zúfalý odpor buržoázie a zorganizovať všetky pracujúce a vykorisťované masy pre nový hospodársky poriadok.

Proletariát nevyhnutne potrebuje štátnu moc, centralizovanú organizáciu sily, organizáciu násilia tak na potlačenie odporu vykorisťovateľov ako aj na vedenie ohromnej masy obyvateľstva, roľníctva, maloburžoázie, poloproletárov pri "zriaďovaní" socialistického hospodárstva.

Vychovávajúc robotnícku stranu, vychováva marxizmus avantgardu proletariátu, ktorá je schopná uchopiť moc a viesť všetok ľud k socializmu, usmerňovať a organizovať nové zriadenie, byť učiteľkou, vedúcou a vodkyňou všetkých pracujúcich a vykorisťovaných pri budovaní svojho spoločenského života bez buržoázie a proti buržoázii. Naproti tomu vychováva teraz panujúci oportunizmus v robotníckej strane predstaviteľov lepšie platených robotníkov, ktorí sa odtŕhajú od más a "zariaďujú" sa znesiteľne za kapitalizmu, predávajú za misu šošovice svoje prvorodenské právo, t.j. vzdávajú sa úlohy revolučných vodcov ľudu proti buržoázii.

"Štát, t.j. proletariát, zorganizovaný ako panujúca trieda" - táto Marxova teória je nerozlučne spätá s celým jeho učením o revolučnej úlohe proletariátu v dejinách. Dovŕšením tejto úlohy je proletárska diktatúra, politické panstvo proletariátu.

No ak proletariát potrebuje štát, ako osobitú organizáciu násilia proti buržoázii, tak z toho sa sám od seba vnucuje záver, či je mysliteľné utvoriť takúto organizáciu bez predchádzajúceho odstránenia a bez rozbúrania tej štátnej mašinérie, ktorú si utvorila buržoázia? Až k tomuto záveru privádza "Komunistický manifest" a o tomto závere hovorí Marx, keď zhrňuje výsledky skúseností revolúcie rokov 1848 - 1851.

2.Výsledky revolúcie

V otázke štátu, ktorá nás zaujíma, zhrnuje Marx výsledky revolúcie rokov 1848-1851 v tejto úvahe v diele "18.brumaire Ľudovíta Bonaparta":

..."Ale revolúcia je dôkladná. Ešte len prechádza cez očistec. Koná svoju prácu metodicky. Do 2.decembra 1851 (deň keď Ľudovít Bonaparte vykonal štátny prevrat) skončila polovicu svojej prípravnej práce, teraz dokončuje druhú polovicu. Spočiatku zdokonaľuje parlamentárnu moc, aby ju mohla zvrhnúť. Teraz, keď toto dosiahla, zdokonaľuje výkonnú moc, redukuje ju na jej najčistejší výraz, izoluje ju, stavia ju proti sebe ako jedinú výčitku, aby proti nej sústredila všetky svoje ničivé sily" (podčiarknuté nami). "A keď revolúcia dokončí túto druhú polovicu svojej prípravnej práce, vyskočí Európa zo svojho miesta a triumfálne povie: dobre ryješ, starý krt!"

…"Táto výkonná moc so svojou ohromnou byrokratickou a vojenskou organizáciou, so svojím zložitým a umelým štátnym strojom, s touto polmiliónovou armádou úradníkov a ďalšou polmiliónovou armádou vojakov, tento strašný cudzopasný organizmus, opriadajúci ako sieťou celé telo francúzskej spoločnosti a zapchávajúci všetky jej póry, vznikol v dobe absolutistickej monarchie za úpadku feudalizmu, za úpadku, ktorý pomáhal urýchľovať tento organizmus." Prvá francúzska revolúcia rozvinula centralizáciu, "ale súčasne rozšírila objem, atribúty a počet pomáhačov vládnej moci. Napoleon dovŕšil tento štátny stroj". Legitímna monarchia a júlová monarchia "nepridali nič nového okrem väčšej deľby práce"...

..."Napokon bola parlamentárna republika vo svojom boji proti revolúcii prinútená zosilniť prostriedky a centralizáciu vládnej moci zároveň s represívnymi opatreniami. Všetky prevraty zdokonaľovali tento stroj namiesto toho, aby ho rozbili" (podčiarknuté nami).Strany , ktoré sa vymieňali, zápasili o panstvo, považovali uchvátenie tejto ohromnej štátnej budovy za hlavnú korisť svojho víťazstva." (18.brumaire Ľudovíta Bonaparta". str.98,99, štvrté vydanie, Hamburg, 1907.)

V tejto skvelej úvahe robí marxizmus ohromný krok dopredu v porovnaní s "Komunistickým manifestom". Tam sa otázka štátu formuluje ešte veľmi abstraktne, v najvšeobecnejších pojmoch a výrazoch. Tu sa otázka štátu formuluje konkrétne a záver sa robí neobyčajne presne, určite a prakticky hmatateľne: všetky predošlé revolúcie zdokonaľovali štátny stroj, no treba ho rozbiť, rozbúrať.

Tento záver je hlavný a základný v učení marxizmu o štáte. A práve na toto základné nielen že úplne zabudli panujúce sociálnodemokratické strany, ale aj priamo prekrútil (ako ďalej uvidíme) najvýznamnejší teoretik II.internacionály, K.Kautský.

V "Komunistickom manifeste" sú zhrnuté všeobecné výsledky dejín, nútiace vidieť v štáte orgán triedneho panstva a vedúce k nevyhnutnému záveru, že proletariát nemôže zvrhnúť buržoáziu ak nedobyl spočiatku politickú moc, ak nezískal politické panstvo, ak nepremenil štát na "proletariát, zorganizovaný ako panujúca trieda", a že tento proletársky štát ihneď po svojom víťazstve začne odumierať, lebo v spoločnosti bez triednych protirečení je štát nepotrebný a nemožný. Tu sa nekladie otázka, aká má byť - zo stanoviska historického vývoja - táto výmena buržoázneho štátu štátom proletárskym.

Práve túto otázku stavia a rieši Marx roku 1852. Verný svojej filozofii dialektického materializmu, berie Marx za základ historické skúsenosti veľkých revolučných rokov 1848 - 1851. Marxovo učenie aj tu , ako aj vždy je bilanciou skúseností, osvetlenou hlbokým filozofickým svetovým náhľadom a bohatou znalosťou dejín.

Otázka štátu sa formuluje konkrétne : Ako historicky vznikol buržoázny štát a buržoázny stroj, nevyhnutný pre panstvo buržoázie ? Ako sa menil tento stroj, ako sa vyvíjal v priebehu buržoáznych revolúcií a pri samostatných vystúpeniach utláčaných tried ? Aké sú úlohy proletariátu k tomuto štátnemu stroju ?

Centralizovaná štátna moc, charakteristická pre buržoáznu spoločnosť, vznikla v dobe pádu absolutizmu. Najcharakteristickejšie pre tento štátny stroj sú dve ustanovizne: úradníctvo a stála armáda. Ako tisíce nitiek spájajú tieto ustanovizne práve s buržoáziou, o tom sa neraz hovorí v dielach Marxových a Engelsových. Skúsenosti každého robotníka objasňujú túto spojitosť neobyčajne názorne a dôrazne. Robotnícka trieda sa na vlastnej koži učí poznávať túto spojitosť, a preto aj tak ľahko chápe , a tak pevne si osvojuje učenie o nevyhnutnosti tejto spojitosti , učenie , ktoré maloburžoázni demokrati alebo hlúpo a ľahkomyseľne popierajú, alebo ešte ľahkomyseľnejšie uznávajú " všeobecne " a zabúdaj zodpovedajúce praktické uzávery.

Úradníctvo a stála armáda je "parazit" na tele buržoáznej spoločnosti, parazit, ktorý sa zrodil z vnútorných protirečení, roztŕhajúcich túto spoločnosť, ale práve parazit, "zapchávajúci" životné póry. Kautskovský oportunizmus, panujúci teraz v oficiálnej sociálnej demokracii, pokladá náhľad na štát ako na parazitný organizmus za špeciálne a výlučné príslušenstvo anarchizmu. Je pochopiteľné, že toto prekrúcanie marxizmu je neobyčajne výhodné pre tých malomeštiakov, čo neslýchaným spôsobom zhanobili socializmus ospravedlňovaním a prikrášľovaním imperialistickej vojny, používajúc pre ňu pojem "obrany vlasti", ale predsa je to len úplné prekrúcanie.

Vo všetkých buržoáznych revolúciách, ktorých videla Európa od pádu feudalizmu mnoho, sa vyvíja, zdokonaľuje a zosilňuje tento úradnícky a vojenský aparát. Hlavne týmto aparátom priťahuje a podrobuje si v značnej miere veľká buržoázia práve maloburžoáznym aparátom, ktorý poskytuje horným vrstvám roľníctva, drobných remeselníkov, obchodníkov a podobným pomerne pohodlné, pokojné a čestné miestečká, stavajúce ich držiteľov nad ľud. Všimnite si, čo sa stalo v Rusku za pol roka po 27.februári 1917 : úradnícke miesta, ktoré predtým dávali prednostne černosotencom, stali sa korisťou kadetov , menševikov a eserov. V podstate vôbec nemysleli na nijaké seriózne reformy, usilujúc sa ich odkladať do "Ústavodarného zhromaždenia " a ústavodarné zhromaždenie odkladať pomaličky do konca vojny ! No s delením koristi , s obsadzovaním miestečiek ministrov, štátnych tajomníkov, generálnych gubernátorov a pod. a pod. neotáľali a nijaké Ústavodarné zhromaždenie nečakali! Hra s kombináciami o zložení vlády bola v podstate iba výrazom tohto delenia a nového rozdeľovania "koristi", ktorá prebiehala hore i dolu, v celej krajine , v celej centrálnej i miestnej správe. Výsledok, objektívny výsledok za pol roka od 27.februára 1917 je nesporný : reformy podložili, rozdelenie úradníckych miestečiek uskutočnili a " chyby " pri rozdelení napravili v niektorých prípadoch novým rozdelením.

Čím častejšie však "znova rozdeľujú" úradnícky aparát medzi rozličnými buržoáznymi a maloburžoáznymi stranami (medzi kadetmi, esermi a menševikmi, ak vezmeme ruský príklad ), tým jasnejšie si uvedomujú utláčané triedy a proletariát na ich čele svoje nezmieriteľné nepriateľstvo k celej buržoáznej spoločnosti. Z toho vyplýva nevyhnutnosť pre všetky buržoázne strany, ba aj pre tie najdemokratickejšie a "revolučne demokratické zosilňovať represie proti revolučnému proletariátu, upevňovať aparát útlaku, t.j. ten istý štátny stroj. Takýto priebeh udalostí núti revolúciu, "sústrediť všetky ničivé sily" proti štátnej moci, núti ju vytýčiť si ako úlohu nie zlepšiť štátny stroj, lež rozbiť a odstrániť ho.

K takto formulovanej úlohe neviedli logické úvahy, ale skutočný vývoj udalostí, živé skúsenosti rokov 1848 - 1851. Ako prísne sa pridržiava Marx faktickej základne historických skúseností, vidieť z toho, že roku 1852 nekladie ešte konkrétne otázku, čím nahradiť štátny stroj, ktorý sa má zničiť. Skúsenosti nedávali vtedy ešte materiál pre takúto otázku, ktorú nastolili dejiny neskoršie, roku 1871. Roku 1852 sa mohlo s presnosťou prírodovedecko-historického skúmania iba konštatovať, že proletárska revolúcia sa priblížila k úlohe "koncentrovať všetky ničivé sily" proti štátnej moci, k úlohe "rozbúrať" štátny stroj. Tu môže vzniknúť otázka, či je správne zovšeobecňovať skúsenosti pozorovaní a uzáverov Marxových, preniesť ich do širšieho rámca ako dejiny Francúzska za tri roky 1848 - 1851? Aby sme rozobrali túto otázku, pripomíname najprv jednu Engelsovu poznámku a potom prejdime k faktom.

…Francúzsko -- písal Engels v predslove k tretiemu vydaniu "18.brumaira" -- Francúzsko je krajina, v ktorej dobojovali historický boj tried viacej ako v iných krajinách vždy až do rozhodného konca. Vo Francúzsku vznikali v najostrejších obrysoch tie premenlivé politické formy, v ktorých sa tento triedny boj pohyboval a v ktorých dostávali svoj výraz jeho výsledky. Francúzsko, toto centrum feudalizmu v stredoveku, od čias renesancie vzorná krajina jednoliatej stavovskej monarchie, rozbilo vo veľkej revolúcii feudalizmus a založilo rýdze panstvo buržoázie s takou klasickou zreteľnosťou ako nijaká iná európska krajina. Aj boj vzmáhajúceho sa proletariátu proti panujúcej buržoázii vystupuje tu v takej ostrej forme, ako iné krajiny nepoznajú" (str.4.vydania z roku 1907).

Posledná poznámka zostarela, lebo od roku 1871 nastala prestávka v revolučnom boji francúzskeho proletariátu, hoci táto prestávka, čo ako by bola dlhá, nevylučuje vôbec možnosť, že v nastávajúcej proletárskej revolúcii sa prejaví Francúzsko ako klasická krajina triedneho boja do rozhodujúceho konca.

No pozrime sa všeobecne na dejiny pokročilých krajín na konci XIX. a na začiatku XX. Storočia. Uvidíme, že sa pomalšie, mnohotvárnejšie a na dejisku oveľa širšom odohrával ten istý proces, na jednej strane proces utvárania "parlamentárnej moci", tak v krajinách republikánskych (Francúzsko, Amerika, Švajčiarsko) ako aj monarchiách (Anglicko, do istej miery Nemecko, Taliansko, škandinávske štáty atď.) -- na druhej strane proces boja o moc rozličných buržoáznych a maloburžoáznych strán, ktoré si delili a znova-rozdeľovali "korisť" úradníckych miestečiek, pričom sa nezmenilo buržoázne zriadenie, --a napokon proces zdokonaľovania a upevňovania "výkonnej moci", jej úradníckeho a vojenského aparátu.

Niet nijakých pochybností, že sú to všeobecné črty celého najnovšieho vývoja kapitalistických štátov vôbec. Za tri roky, 1848 - 1851, ukázalo Francúzsko v rýchlej, ostrej , koncentrovanej forme tie isté procesy vývojové, ktoré sú charakteristické pre celý kapitalistický svet.

Osobitne však imperializmus, epocha bankového kapitálu, epocha obrovských kapitalistických monopolov, epocha prerastania monopolistického kapitalizmu v štátnomonopolistický kapitalizmus, zaznamenáva neobyčajné zosilnenie "štátneho stroja", neslýchaný vzrast jeho úradníckeho a vojenského aparátu v spojitosti zo zosilneným represie proti proletariátu tak v monarchistických ako aj v najslobodnejších republikánskych krajinách.

Svetové dejiny prechádzajú teraz nesporne v neporovnateľne väčšom meradle ako roku 1852 ku "koncentrácii všetkých síl" proletárskej revolúcie , aby sa "rozbúral" štátny stroj.

Čím ho proletariát nahradí, o tom najviac poučný materiál poskytla Parížska komúna.

3.Marxova formulácia otázky roku 1852* Dodatok k druhému vydaniu

Roku 1907 uverejnil Mehring v časopise "Neue Zeit" (XXV, 2, 164) výňatky z Marxovho listu Weydemeyerovi z 5.marca 1852. Tento list obsahuje medziiným túto skvelú úvahu:

…"Čo sa mňa týka, nepatrí mi ani zásluha, že som objavil jestvovanie tried v súčasnej spoločnosti, ani zásluha, že som objavil ich vzájomný boj. Buržoázny historici dávno predo mnou vyložili historický vývin tohto boja tried a buržoázny národohospodári ekonomickú anatómiu tried. Čo som ja urobil nového, spočívalo v tom, že som dokázal: 1. Že jestvovanie tried je späté iba s určitými historickými bojmi, charakteristickými rozvoju výroby ( historische Entwicklungkämpfs der Produktion). 2. Že triedny boj vedie nevyhnutne k diktatúre proletariátu, 3. Že táto diktatúra sama je iba prechodom k odstráneniu akýchkoľvek tried a k spoločnosti bez tried"...

V týchto slovách podarilo sa Marxovi vyjadriť s presvedčivou vypuklosťou po prvé hlavný a základný rozdiel jeho učenia od učenia popredných a najprenikavejších mysliteľov buržoázie, a po druhé podstatu svojho učenia o štáte.

Hlavné v Marxovom učení je triedny boj. Tak sa hovorí a píše veľmi často. No to nie je správne. A z tejto nesprávnosti neustále vzniká oportunistické prekrúcanie marxizmu, jeho falšovanie, aby bol prijateľný pre buržoáziu. Lebo učenie o triednom boji neutvoril Marx, lež buržoázia pred Marxom a je pre buržoáziu, všeobecne vzaté, prijateľné. Kto uznáva iba triedny boj, ten nie je ešte marxista, ten nemusí ešte prekračovať rámec buržoázneho myslenia a buržoáznej politiky. Obmedzovať marxizmus na učenie o triednom boji -- znamená okypťovať marxizmus, komoliť ho, redukovať ho na to, čo je prijateľné pre buržoáziu. Marxista je iba ten, čo uznávanie triedneho boja rozširuje na uznávanie diktatúry proletariátu. V tom spočíva najväčší rozdiel medzi marxistom a tuctovým malo- (ale i veľko-) meštiakom. Toto je skúšobný kameň ozajstného chápania a uznávania marxizmu. A nie div, že keď dejiny Európy priviedli robotnícku triedu v praxi k tejto otázke, tak nielen všetci oportunisti a reformisti, lež aj všetci kautskovci (ľudia kolíšúci medzi reformizmom a marxizmom) ukázali sa úbohými filistermi a maloburžoáznymi demokratmi, ktorí popierajú diktatúru proletariátu. Kautského brožúra " Diktatúra proletariátu", ktorá vyšla v auguste 1918, t.j. omnoho neskôr ako prvé vydanie tejto knižky, je príkladom, ako malomeštiacky prekrúcať a podlo sa zriekať marxizmu v praxi a pritom ho pokrytecky uznávať slovami (viď moju brožúru: "Proletárska revolúcia a renegát Kautský", Petrohrad a Moskva 1918).

Súčasný oportunizmus v osobe jeho hlavného predstaviteľa, bývalého marxistu K. Kautského, prilieha celkom k uvedenej Marxovej charakteristike buržoázneho postoja, lebo tento oportunizmus obmedzuje rámec uznania triedneho boja rámcom buržoáznych pomerov. (A v týchto medziach, v tomto rámci neodmietne ani jeden vzdelaný liberál uznať "zásadne" triedny boj!) Oportunizmus nedovádza uznanie triedneho boja práve do najhlavnejšieho, do obdobia prechodu od kapitalizmu ku komunizmu, od obdobia zvrhnutia buržoázie a jej úplného odstránenia. V skutočnosti je toto obdobie nevyhnutne obdobím nevídane ostrých jeho foriem, a preto i štát tohto obdobia musí byť nevyhnutne štátom novým spôsobom demokratickým (pre proletárov a nemajetných vôbec) a novým spôsobom diktátorským (proti buržoázii).

A ďalej. Podstatu Marxovho učenia o štáte si osvojil iba ten, čo pochopil, že diktatúra jednej triedy je nevyhnutná nielen pre každú triednu spoločnosť vôbec, nielen pre proletariát, ktorý zvrhol buržoáziu, ale aj pre celé historické obdobie, oddeľujúce kapitalizmus od "beztriednej spoločnosti", od komunizmu. Formy buržoáznych štátov sú neobyčajne rozmanité, ale ich jadro je jedno: všetky tieto štáty sú tak či inak, no koniec- koncov bezpodmienečne diktatúrou buržoázie. Prechod od kapitalizmu ku komunizmu, pravda, musí vytvoriť veľkú hojnosť a rozmanitosť politických foriem, ale podstata bude nevyhnutne jedna: diktatúra proletariátu.

Ak vezmeme za príklad revolúcie XX.storočia, tak aj portugalskú aj tureckú revolúciu musíme uznať za buržoáznu. No "ľudovou" nie je ani jedna ani druhá, lebo masy ľudu, jeho obrovská väčšina nevystupuje aktívne, samostatne so svojimi vlastnými hospodárskymi a politickými požiadavkami ani v jednej ani v druhej. Naopak, ruská buržoázna revolúcia r.1905 -- 1907, hoci nemala také "skvelé" úspechy, ktoré občas zaznamenávala portugalská a turecká, bola nepochybne "ozajstnou ľudovou" revolúciou , lebo masa ľudu, jeho väčšina, najširšie spoločenské "nižšie " vrstvy , zgniavené útlakom a vykorisťovaním, povstali samostatne, vtlačili celému priebehu revolúcie pečať svojich požiadaviek, svojich pokusov po svojom vybudovať novú spoločnosť miesto starej spoločnosti, ktorú rozbúrava.

Potláčať buržoáziu a jej odpor je stále ešte nevyhnutné. Pre Komúnu to bolo obzvlášť nevyhnutné a jedna z príčin jej porážky spočíva v tom, že to neurobila dosť rozhodne. Lež potláčajúcim orgánom je tu už väčšina obyvateľstva, a nie menšina, ako to vždy bývalo, aj za otroctva, aj za nevoľníctva aj za námedzného otroctva. Ale keď raz väčšina ľudu sama potláča svojich utláčateľov, potom tu u ž n e t r e b a "osobitnej moci" na potláčanie! V tomto zmysle začína štát odumierať. Namiesto osobitných ustanovizní privilegovanej menšiny ( privilegované úradníctvo, veliteľský zbor stálej armády) môže potláčať bezprostredne sama väčšina a čím viac sa na samotnom vykonávaní funkcií štátnej moci zúčastňuje všetok ľud, tým menej bude táto moc potrebná.

V tomto smere je obzvlášť pozoruhodné opatrenie Komúny, ktoré Marx zdôrazňoval: zrušiť všetky výplaty na reprezentáciu, všetky peňažné výhody úradníctva, znížiť platy všetkým štátnym úradníkom na úroveň "robotníckej mzdy". Práve tu sa najnázornejšie prejavuje prelom -- od demokracie buržoáznej k demokracii proletárskej, od demokracie utláčateľskej k demokracii utláčaných tried, od štátu ako "osobitnej moci" na potláčanie určitej triedy, k potlačeniu utláčateľov všeobecnou mocou väčšiny ľudu, robotníkov a roľníkov. A práve v tomto obzvlášť názornom bode, v otázke o štáte azda najdôležitejšom, na Marxove poučenia sa najviac zabudlo! V populárnych komentároch -- ktoré sú nespočetné -- sa o tom nehovorí. Je "zvykom" o tom mlčať ako o "naivnosti", ktorá sa už prežila -- asi tak, ako kresťania "zabudli" na "naivnosti" prvotného kresťanstva a jeho demokraticko-revolučným duchom, keď si získali postavenie štátneho náboženstva.

Korupčný a prehnitý parlamentarizmus buržoáznej spoločnosti nahradzuje Komúna ustanovizňami, v ktorých sa sloboda mienky a kritiky nezvrhúva na klam, lebo poslanci sami musia pracovať, sami uskutočňovať svoje zákony, sami kontrolovať , čo sa deje v skutočnosti, sami sa bezprostredne zodpovedať pred svojimi voličmi. Zastupiteľské ustanovizne zostávajú, ale nezostáva tu parlamentarizmus ako osobitný systém, ako rozdelenie práce zákonodarnej a výkonnej, ako privilegované postavenie poslancov. Bez zastupiteľských ustanovizní si nemôžeme predstaviť demokraciu, dokonca ani proletársku demokraciu; bez parlamentarizmu si môžeme predstaviť a musíme si predstaviť, ak pre nás naša kritika buržoáznej spoločnosti nie je iba prázdnym slovom, ak snaha zvrhnúť panstvo buržoázie je našou vážnou a úprimnou snahou a nie iba "volebnou " frázou na nachytanie robotníckych hlasov ako u menševikov a eserov, u Scheidemannov a Legienov, u Sembatov a Vanderveldov.

Nemôže byť ani reči o tom, aby sa úradníctvo naraz a všade definitívne odstránilo. Toto je utópia. No rozbiť odrazu starý úradnícky aparát a hneď začať budovať nový, ktorý by dovoľoval postupne celkom odstrániť úradníctvo, to nie je utópia, to je skúsenosť Komúny, to je priama, najbližšia úloha revolučného proletariátu.

Istý vtipný nemecký sociálny demokrat sedemdesiatych rokov minulého storočia nazval poštu vzorom socialistického hospodárstva. To je veľmi správne. Teraz je pošta hospodárstvom, ktoré je organizované podľa typu štátno-kapitalistického monopolu. Imperializmus mení postupne všetky trusty na organizácie podobného typu. Nad "jednoduchými" pracovníkmi, ktorí sú zavalení robotou a hladujú, stojí tu tá istá buržoázna byrokracia. Ale mechanizmus spoločenského hospodárenia je tu už hotový. Keď zvrhneme kapitalistov, keď rozdrvíme železnou rukou ozbrojeného robotníctva odpor týchto vykorisťovateľov a rozbijeme byrokratický stroj moderného štátu, tak máme pred sebou od "parazita" oslobodený, technicky vysoko vybavený mechanizmus, ktorý môžu celkom dobre pustiť do behu sami zjednotení robotníci, najímajúci technikov, dozorcov, účtovníkov, platiac prácu ich všetkých, ako aj všetkých "štátnych " úradníkov vôbec robotníckou mzdou.Toto je úloha konkrétna, praktická, ihneď uskutočniteľná proti všetkým trustom, zbavujúca robotníctvo od vykorisťovania, a ktorá berie do úvahy skúsenosti, v praxi už začaté (najmä na poli štátnej výstavby ) Komúnou.

Nuž, ale ak sa proletariát a chudobné roľníctvo chopí štátnej moci, ak sa zorganizujú úplne slobodne v komúnach a zjednotia činnosť všetkých komún v úderoch na kapitál, v potlačení odporu kapitalistov, v odovzdaní súkromného vlastníctva železníc, fabrík, pôdy atď. celému národu, celej spoločnosti, nuž nebude to azda centralizmus? Nebude to najdôslednejší demokratický centralizmus? A pritom proletársky centralizmus?

KAPITOLA IV.

Pokračovanie. Engelsove doplňujúce vysvetlenia

Marx podal základné vysvetlenie o tom, aký význam majú skúsenosti Komúny.

Engels sa neraz vracal k tejto téme, vysvetľujúc rozbor a závery Marxove, často s takou silou a vypuklosťou osvetľujúc iné stránky problému, že sa nevyhnutne musíme.

1. “Bytová otázka”

Vo svojom spise o bytovej otázke /v roku 1872/ berie už Engels do úvahy skúsenosti Komúny, zastavujúc sa niekoľko ráz pri úlohách revolúcie, voči štátu. Je zaujímavé, že na konkrétnej téme sa názorne vyjasňujú jednak črty podobnosti proletárskeho štátu so štátom terajším – črty, oprávňujúce v oboch prípadoch hovoriť o štáte, jednak črty odlišnosti čiže prechod k odstráneniu štátu.

“Ako vyriešiť bytovú otázku? V súčasnej spoločnosti sa rieši celkom tak ako každá iná spoločenská otázka: postupným hospodárskym vyrovnávaním dopytu a ponuky, na toto je riešenie, ktoré stále samo plodí otázku znova, t. j. neposkytuje nijaké riešenie. Ako rieši túto otázku sociálna revolúcia, to závisí nielen od okolnosti, času a od miesta, to je späté aj s otázkami siahajúcimi omnoho ďalej, medzi ktorými jedna z najdôležitejších je otázka, ako odstrániť protiklad medzi mestom a dedinou. Keďže sa nezapodievame tvorením utopistických systémov zriadenia budúcej spoločnosti, bolo by viac než zbytočnou robotou zastavovať sa pritom. Nepochybné je jedno a to, že už teraz je vo veľkých mestách dostatok obytných budov, aby sa ihneď odpomohlo skutočnej bytovej núdzi pri rozumnom využití týchto budov. Je to uskutočniteľné pravda iba tak, že sa vyvlastnia terajší majitelia a do ich domovov sa nasťahujú bezprístrešní robotníci alebo robotníci bývajúci teraz v príliš preľudnených bytoch.

A len čo proletariát vydobyje politickú moc, takéto opatrenia, diktované verejným

záujmom, bude môcť súčasný štát práve tak ľahko vykonávať ako aj iné vyvlastnenie

a zabratie bytov” /str.22 nemeckého vydania z roku 1887/.

Engels tu neskúma zmenu formy štátnej moci, lež rozoberá iba obsah jej pôsobnosti. Vyvlastnenie a zabratie bytov deje sa aj nariadením terajšieho štátu. S formálneho hľadiska proletársky štát tiež “nariadi” zabrať byty a vyvlastniť domy. No je jasné, že starý výkonný aparát, úradníctvo, späté s buržoáziou, naskrze by nebol súci uskutočňovať nariadenia proletárskeho štátu.

... “Treba konštatovať, že faktické prevzatie všetkých pracovných nástrojov, celého

priemyslu pracujúcim ľudom je priamym protikladom proudhonovského “výkupu”.

Pri výkupe sa jednotlivý robotník stáva majiteľom bytu, roľníckej parcely pracovných nástrojov, kým pri prevzatí spoločným vlastníkom domov, tovární a pracovných nástrojov zostáva “pracujúci ľud”. Používanie týchto domov, tovární, atď. sotva sa bude dávať, aspoň na prechodný čas, jednotlivým osobám alebo družstvám bez úhrady trov. Práve tak odstránenie pozemkového vlastníctva nepredpokladá odstránenie pozemkovej renty, lež jej postúpenie spoločnosti, čo aj v pozmenenej forme.

Faktické ovládnutie všetkých pracovných nástrojov pracujúcim ľudom nevylučuje

teda vôbec zachovanie nájmu a prenájmu” /str.69/.

Otázku, nadhodenú v tejto úvahe, a to: o hospodárskych základoch odumierania štátu, rozoberieme v nasledujúcej kapitole. Engels sa vyjadruje veľmi opatrne, že proletársky štát “sotva” bude bez nájomného rozdávať byty, “aspoň na prechodný čas”. Prenajímanie bytov, patriacich všetkému ľudu, jednotlivým rodinám za nájomné predpokladá aj vyberanie tohto nájomného, aj istú kontrolu, aj to či ono normovanie pri rozdeľovaní bytov. Všetko toto vyžaduje osobitný vojenský a byrokratický aparát s osobitným privilegovaným postavením úradných osôb. Ale prechod k takémuto stavu vecí, keď bude možné bezplatne poskytovať byty, súvisí s úplným “odumretím” štátu.

Hovoriac o prechode blanquistov na zásadné stanovisko marxizmu po Komúne a vplyvom je skúseností, Engels mimochodom formuluje toto stanovisko takto:

... “Nevyhnutnosť politickej akcie proletariátu a jeho diktatúry ako prechod k odstráneniu tried a zároveň aj štátu”... /str.55/.

Nejakí milovníci puntičkárskej kritiky alebo buržoázny “ničitelia marxizmu” nájdu azda protirečenie medzi týmto uznaním “odstránenia štátu” a poprením tejto formuly ako anarchistickej vo vyššie uvedenom citáte z “Anti-Duhringa”. Nebol by div, keby oportunisti aj Engelsa zarátali medzi “anarchistov” – veď teraz sa stáva stále rozšírenejším zvykom u sociálšovinistov, že obviňujú internacionalistov z anarchizmu.

Marxizmus vždy učil, že zároveň s odstránením tried nastane aj odstránenie štátu. Všeobecne známe miesto o “odumieraní štátu” v “Anti-Duhringovi” obviňuje anarchistov nie jednoducho z toho, že sú za odstránenie štátu, lež z toho, že hlásajú, že možno odstrániť štát “s dneška na zajtrajšok”.

Vzhľadom na to, že panujúca teraz “sociálnodemokratická” doktrína úplne skomolila pomer marxizmu k anarchizmu v otázke o odstránení štátu, je obzvlášť užitočné pripomenúť jednu Marxovu a Engelsovu polemiku s anarchistami.

2. Polemika s anarchistami

Táto polemika je z roku 1873. Marx a Engels poslali články proti proudhonistom, “autonomistom” či “protiautoritárom” do talianskeho socialistického zborníka a iba roku 1913 sa zjavili tieto články v nemeckom preklade v “Neue Zeit”.

... “Ak politický boj robotníckej triedy nadobúda revolučnú formu, napísal Marx,

vysmievajúc anarchistov z ich popierania politiky, ak robotníci namiesto diktatúry

buržoázie stavajú svoju revolučnú diktatúru, dopúšťajú sa úžasného zločinu urážky

zásad, lebo aby uspokojili svoje úbohé, hrubé každodenné potreby, aby potlačili

odpor buržoázie, dávajú robotníci štátu revolučnú a prechodnú formu miesto toho,

aby zložili zbrane a odstránili štát”...

/Neue Zeit, 1913-14, roč. 32, sv. 1, str. 40/

Výlučne proti takémuto “odstráneniu” štátu sa staval Marx, vyvracajúc anarchistov! Naskrze nie proti tomu, že štát zmizne so zmiznutím tried alebo sa odstráni s ich odstránením, lež proti tomu, aby sa robotníci zriekli použitia zbraní, organizovaného násilia, čiže štátu, ktorý má slúžiť cieľu: “potlačiť odpor buržoázie”.

Aby nekomolili pravý zmysel jeho boja s anarchizmom, Marx náročky podčiarkuje “revolučnú a prechodnú formu” štátu, ktorá je nevyhnutná pre proletariát. Proletariát potrebuje štát iba dočasne. My sa vonkoncom nerozchádzame s anarchistami v otázke odstránenia štátu ako cieľa. Tvrdíme, že na dosiahnutie tohto cieľa je nevyhnutne potrebné dočasne využiť nástroje, prostriedky, metódy štátnej moci proti vykorisťovateľom, nevyhnutne potrebná dočasná diktatúra utláčanej triedy, ktorá má odstrániť triedy. Marx si volí najostrejšiu a najjasnejšiu formuláciu otázky proti anarchistom: zvrhujúc jarmo kapitalistov, majú robotníci “zložiť zbrane” alebo ich využiť proti kapitalistom, aby potlačili ich odpor? Ale keď jedna trieda systematicky používa proti druhej triede zbrane, čo je to iné, ak nie “prechodná forma “štátu?

Nech sa každý sociálny demokrat spýta sám seba: Či takto formuloval otázku štátu v polemike s anarchistami: Či takto formulovala túto otázku veľká väčšina oficiálnych socialistických strán II. internacionály:

Engels vykladá tieto myšlienky ešte omnoho podrobnejšie a populárnejšie. Posmieva sa predovšetkým myšlienkovému zmätku proudhonistov, ktorí seba nazývali “protiautoritármi”, t.j. popierali každú autoritu, každé podriadenie, každú moc. Vezmite si napríklad továreň, železnice, loď na otvorenom mori – vraví Engels – nie je azda jasné, že bez istého podriadenia, teda bez istej autority či moci nemôže fungovať ani jedno z týchto zložitých technických zariadení, ktoré sa zakladá na použití strojov a plánovitej spolupráci mnohých ľudí?

... “Ak vyzdvihujeme tieto argumenty – píše Engels – proti najzaťatejším proti-

autoritátom, môžu mi dať iba túto odpoveď: “Áno! Je to pravda, no nejde tu o autoritu, ktorú dávame svojim delegátom, ale o určitý príkaz” Títo ľudia si myslia, že môžeme zmeniť nejakú vec, ak zmeníme jej meno”...

Keď takto ukázal, že autorita a autonómia sú pojmy relatívne, že oblasť ich aplikácie sa mení s rozličnými fázami spoločenského vývinu, že pokladať ich za absolútne platné je hlúpe, keď dodal, že oblasť použitia strojov a veľkovýroby sa stále rozširuje, Engels prechádza od všeobecných úvah o autorite k otázke štátu

...“Keby autonomisti – píše Engels – chceli povedať iba, že sociálna organizácia

budúcnosti bude pripúšťať autoritu iba v tých medziach, ktoré nevyhnutne diktu-

jú výrobné podmienky, vtedy by bolo možné dohovoriť sa s nimi. Sú však slepí, čo

sa týka všetkých faktov, ktoré robia autoritu nevyhnutnou, a vášnivo bojujú proti

tomuto slovu.”

“Prečo sa protiautoritári neobmedzujú na to, aby nadávali na politickú autoritu

a na štát? Všetci socialisti sú zajedno v tom, že štát a zároveň s ním aj politická

autorita zmiznú v dôsledku budúcej sociálnej revolúcie, že totiž spoločenské funkcie

stratia svoj politický charakter a zmenia sa na prosté administratívne funkcie, ktoré

sa starajú o sociálne záujmy. No protiautoritári žiadajú, aby sa politický štát odstrá-

nil jedným úderom, ešte skôr ako sa odstránia sociálne vzťahy, z ktorých sa zrodil.

Žiadajú, aby prvým aktom sociálnej revolúcie bolo odstránenie autority.”

“Videli niekedy revolúciu títo páni? Revolúcia je nepochybne najautoritatívnejšia

moc, aká je len možná. Revolúcia je akt, pri ktorom časť obyvateľstva nanucuje

svoju vôľu druhej časti puškami, bodákmi, delami, t.j. prostriedkami neobyčajne

autoritatívnymi. Aj víťazná strana nevyhnutne býva prinútená udržiavať svoje

panstvo prostredníctvom strachu, čo jej zbrane naháňajú reakcionárom. Keby sa

Parížska komúna neopierala o autoritu ozbrojeného ľudu proti buržoázii, bola by

sa azda udržala dlhšie ako deň? Naopak, nemali by sme právo vytýkať Komúne, že

príliš málo používala túto autoritu? Teda: alebo - alebo. Alebo proti autoritári sami

nevedia čo hovoria, a v tom prípade rozsievajú iba zmätok. Alebo to vedia, a v tom

prípade zrádzajú vec proletariátu. V oboch prípadoch prisluhujú iba reakcii”/str.39/.

V tejto úvahe sa nadhodili otázky, ktoré treba rozobrať v súvise s témou o vzájomnom vzťahu politiky a ekonomiky pri odumieraní štátu /tejto téme venujeme nasledujúcu kapitolu/. To sú otázky o premene spoločenských funkcií z politických na prosté funkcie administratívne a o “politickom štáte”. Tento posledný výraz, ktorý je obzvlášť schopný vyvolať nedorozumenie, poukazuje na proces odumierania štátu: odumierajúci štát na istom stupni jeho odumierania možno nazvať nepolitickým štátom.

Najpozoruhodnejšia je v tejto Engelsovej úvahe zasa formulácia otázky proti anarchistom. Sociálni demokrati, ktorí chcú byť Engelsovými žiakmi, veľmi veľa polemizovali od roku 1873 s anarchistami, na polemizovali vôbec nie tak, ako môžu a majú polemizovať marxisti. Anarchistická predstava o odstránení štátu je popletená a nerevolučná, – takto formuloval otázku Engels. Anarchisti nechcú vidieť revolúciu práve v jej vzniku a vývine, v jej špecifických úlohách v pomere k násiliu, autorite, moci a štátu.

Obvyklá kritika anarchizmu u súčasných sociálnych demokratov sa zredukovala na najčistejšiu malomeštiacku banálnosť: “My, reku, štát uznávame, ale anarchisti nie!” Pravda, takáto banálnosť nemôže neodpudzovať aspoň trochu mysliacich a revolučných robotníkov. Engels hovorí iné: podčiarkuje, že všetci socialisti uznávajú zmiznutie štátu ako dôsledok socialistickej revolúcie. Kladie potom konkrétne otázku o revolúcií, práve tú otázku, ktorú oportunisticky obchádzajú obyčajne sociálni demokrati, ponechávajúc ju takrečeno na výlučné “vypracovanie” anarchistom. A formulujúc túto otázku, Engels berie vec za pravý koniec: nemala Komúna väčšmi používať revolučnú moc štátu, t.j. ozbrojeného proletariátu, organizovaného ako panujúca trieda?

Panujúca oficiálna sociálna demokracia obyčajne odbavila otázku o konkrétnych úlohách proletariátu v revolúcii alebo jednoducho filisterskými posmeškami, alebo v najlepšom prípade vyhýbavo sofistickým : “potom sa uvidí”. A anarchisti mali potom právo hovoriť proti takejto sociálnej demokracii, že zrádza svoju úlohu revolučnej výchovy robotníkov. Engels využíva skúsenosti poslednej proletárskej revolúcie práv na najkonkrétnejšie skúmanie, čo a ako má robiť proletariát, pokiaľ ide o banky a o štát.

3. List Beblovi

Jednou z najpozoruhodnejších, ak nie najpozoruhodnejšou úvahou v otázke štátu je v spisoch Marxových a Engelsových nasledujúce miesto v Engelsovom liste Beblovi z 18.-28. marca 1875. Mimochodom, tento list, pokiaľ vieme, prvý raz uverejnil Bebel v druhom zväzku svojich pamätí /“Z môjho života”/, ktorý vyšiel v roku 1911, t.j. 36 rokov po jeho napísaní a odoslaní.

Engels napísal Beblovi, kritizujúc ten istý návrh Gothajského programu, ktorý kritizoval aj Marx v skvelom liste Brackemu a dotýkajúc sa osobitne otázky štátu, napísal toto:

...“Slobodný ľudový štát sa zmenil na slobodný štát. Podľa gramatického zmyslu týchto slov slobodný štát je taký štát, v ktorom je štát slobodný voči svojim občanom, t.j. štát s despotickou vládou. Malo by sa prestať už tárať o štáte, obzvlášť po Komúne, ktorá už nebola štátom vo vlastnom zmysle. “Ľudový štát” nám dosť vyhadzovali na oči anarchisti, hoci už Marxom spis proti Proudhonovi a potom “Komunistický manifest” hovoria priamo, že zavedením socialistického spoločenského zriadenia štát sa sám od seba rozpúšťa /sich auf lost/a mizne. Keďže štát je iba prechodná ustanovizeň, ktorú musíme používať v boji v revolúcii, aby sme násilne potlačili svojich protivníkov, je čistý nezmysel teda hovoriť o slobodnom ľudovom štáte: pokým proletariát ešte potrebuje štát, nepotrebuje ho v záujme slobody, lež v záujme potlačenia svojich protivníkov, keď však bude možné hovoriť o slobode, vtedy štát ako taký prestane existovať. Preto my by sme navrhovali použiť všade miesto slova štát slovo “pospolnosť” /občšina, Gemeinwesen/, pekné staré nemecké slovo, zodpovedajúce francúzskemu slovu “komúna”. /Str.822 nem. pôvodiny./

Treba mať na pamäti, že tento list sa týka straníckeho programu, ktorý Marx kritizoval v liste, datovanom iba niekoľko týždňov po tomto liste /Marxov list z 5. mája 1875/ a že Engels býval vtedy v Londýne spolu s Marxom. Preto vraviac v ostatnej vete: “My”, Engels nepochybne svojim menom aj menom Marxovým navrhuje vodcovi nemeckej robotníckej strany vyčiarknuť z programu slovo “štát” a nahradiť ho slovom “pospolnosť”.

Aký “anarchizmus”, revali by pohlavári terajšieho “marxizmu” sfalšovaného pre pohodlie oportunistov, keby im niekto navrhol takúto opravu programu!

Nech si revú. Buržoázia ich za to pochváli.

No my si budeme robiť po svojom. Pri revízií programu našej strany bezpodmienečne treba vziať do úvahy Engelsovu a Marxovu radu aby sme boli bližšie k pravde, aby sme reštaurovali marxizmus, očistiac ho od znetvorenia, aby sme správnejšie usmernili boj robotníckej triedy za jej oslobodenie. Medzi boľševikmi sa zaiste nenájdu odporcovia Marxovej a Engelsovej rady. Ťažkosť bude azda iba v termíne. V nemčine sú dve slová pre slovo “pospolnosť”./, z ktorých Engels vybral to, ktoré neznamená jednotlivú obec, lež ich súhrn, systém obcí. V ruštine takéto slovo niet a možno bude treba si zvoliť francúzske slovo “komúna”, hoci aj to má svoje nevýhody.

“Komúna nebola už štátom vo vlastnom zmysle ”- toto je teoreticky najdôležitejšie Engelsovo tvrdenie. Po predchádzajúcom výklade je Engelsovo tvrdenie úplne pochopiteľné. Komúna prestáva byť štátom, keďže nemala potláčať väčšinu obyvateľstva, ale menšinu /vykorisťovateľov/; rozbila buržoázny štátny stroj; namiesto osobitnej moci na potláčanie vystupovalo na scénu samo obyvateľstvo. Toto všetko sú odchýlky od štátu vo vlastnom zmysle. A keby sa bola Komúna upevnila, “odumreli” by v nej samy od seba stopy štátu, nemusela by “odstraňovať” jeho ustanovizne; prestala by fungovať podľa toho, ako by postupne nemali čo robiť.

“Anarchisti nám vyhadzujú na oči “ľudový štát” – vraviac toto, Engels má na mysli predovšetkým Bakunina a jeho výpady proti nemeckým sociálnym demokratom. Engels uznáva tieto výpady natoľko za správne, nakoľko je “ľudový štát” taký istý nezmysel a taká istá úchylka od socializmu ako aj “slobodný ľudový štát”. Engels sa usiluje napraviť boj nemeckých sociálnych demokratov proti anarchistom, urobiť tento boj zásadne správnym, očistiť ho od oportunistických predsudkov o “štáte”. Žiaľ, Engelsov list preležal 36 rokov v zásuvke! Uvidíme ďalej, že aj po uverejnení tohto listu Kautský zanovito opakuje v podstate tie isté omyly, pred ktorými vystríhal Engels.

Bebel odpovedal Engelsovi listom z 21. septembra 1875, v ktorom medziiným napísal, že “úplne súhlasí” s jeho posudkom o návrhu programu a že vytýkal Liebknechtovi jeho ústupčivosť /str.304 nem. vydania Beblových pamätí, zv. II./ No ak vezmeme Beblovu brožúru “Naše ciele”, nájdeme v nej úplne nesprávne úvahy o štáte:

“Štát sa má premeniť zo štátu, založeného na triednom panstve, na ľudový štát” /nem. vyd. “Unsere Ziele”, 1886, str.14/.

Toto stojí v deviatom /deviatom!/ vydaní Beblovej brožúry! Nie div, že také zanovité opakovanie oportunistických úvah o štáte prešlo do krvi nemeckej sociálnej demokracii, najmä keď sa Engelsove revolučné vysvetľovanie strkali do zásuvky, a keď celé životné pomery na dlhý čas “odúčali od revolúcie.

4. Kritika návrhu Erfurtského programu

Kritika návrhu Erfurtského programu, ktorú poslal Engels Kautskému 29. júna 1891 a ktorá bola uverejnená až o desať rokov v “Neue Zeit”, nemožno obísť pri rozbore marxistického učenia o štáte, lebo je venovaná hlavne práve kritike oportunistických náhľadov sociálnej demokracie v otázkach štátneho zriadenia.

mimochodom poznamenávame, že v otázkach ekonomiky dáva Engels taktiež neobyčajne cenný pokyn, ktorý ukazuje, ako pozorne a svedomite sledoval práve zmeny moderného kapitalizmu a ako preto vedel predvídať do istej miery úlohy našej, imperialistickej doby. Tu je ten pokyn: o slove “bezplánovitosť” /Planlosigkeit/, použitého v návrhu programu na charakterizovanie kapitalizmu, Engels píše:

... “Ak prechádzame od akciových spoločností k trustom, ktoré si podrobujú a monopolizujú celé odvetia priemyslu, prestáva tu nielen súkromná výroba, ale aj bezplánovitosť”. /Neue Zeit, roč.20 sv. l, 1901-1902, str.8/

Tu zdôrazňuje to najzákladnejšie v teoretickom hodnotení moderného kapitalizmu, t.j. imperializmus, a to že kapitalizmus sa mení na monopolistický kapitalizmus. Toto posledné slovo treba podčiarknuť, lebo najrozšírenejším omylom je buržoázno-reformistické tvrdenie, že monopolistický alebo štátnomonopolistický kapitalizmus už nie je vraj kapitalizmus, môže sa už nazvať “štátnym socializmom” a pod. Úplnú plánovitosť, pravdaže, trusty neposkytli, neposkytli doteraz a nemôžu poskytnúť. No i keď plánovitosť poskytujú, i keď odhadujú magnáti kapitálu vopred rozsah výroby v národnom alebo aj medzinárodnom meradle, i keď plánovite regulujú výrobu, l zostávame predsa pri kapitalizme, hoci aj v jeho novom štádiu, no nepochybne pri kapitalizme. “Blízkosť” takéhoto kapitalizmu k socializmu musí byť pre skutočných zástupcov proletariátu argumentom za blízkosť, ľahkosť, uskutočniteľnosť, neodkladnosť socialistickej revolúcie, a vonkoncom nie argumentom za to, aby trpezlivo znášali popieranie tejto revolúcie a okrašľovanie kapitalizmu, čím sa zaoberajú všetci reformisti.

No vráťme sa k otázke o štáte. Engels tu dáva obzvlášť cenné pokyny trojakého druhu: po prvé; v otázke o republike; po druhé: o súvislosti národnostnej otázky so štátnym zriadením; po tretie: o miestnej samospráve.

Čo sa týka republiky, Engels z toho urobil ťažisko svojej kritiky návrhu Erfurtského programu. Ak si však pripomenieme, aký význam si nadobudol Erfurtský program v celej medzinárodnej sociálnej demokracii, ako sa stal vzorom pre celú II. internacionálu, bez zveličovania bude možno povedať, že Engels tu kritizuje oportunizmus celej II. internacionály.

“Politické požiadavky návrhu – píše Engels- majú veľký nedostatok. Nie je v ňom to /kurzíva Engelsova/ , čo sa vlastne malo povedať.”

A ďalej vysvetľuje, že nemecká ústava je vlastne kópiou najreakčnejšej ústavy z roku 1850, že ríšsky snem je iba, ako vyjadril Wilhelm Liebknecht, “figový list absolutizmu”, že na základe ústavy, ktorá uzákoňuje drobné štáty a zväz nemeckých drobných štátov, chcieť uskutočniť “premenu všetkých pracovných nástrojov na spoločné vlastníctvo” – je “zjavný nezmysel”.

“Dotýkať sa tejto témy je nebezpečné” – dodáva Engels, ktorý veľmi dobre vie, že legálne pojať do programu požiadavku republiky v Nemecku nemožno. No Engels sa nezmieri tak ľahko s touto zrejmou úvahou, s ktorou sa “všetci” uspokojujú. Engels pokračuje: “No jednako s vecou sa musí tak či inak pohnúť. Do akej miery je to nevyhnutné, ukazuje oportunizmus, práve teraz sa šíriaci /einreissende/ vo veľkej časti sociálnodemokratickej tlače. Zo strachu pred obnovením protisocialistického zákona alebo spomínajúc si na niektoré predčasné vyhlásenia, ktoré vyšli za platnosti tohto zákona, chcú teraz, aby strana uznala terajší zákonitý poriadok v Nemecku za dostačujúci pre pokojné uskutočnenie všetkých je požiadaviek...”

Tento základný fakt, že nemeckí sociálni demokrati konali zo strachu pred obnovením výnimočného zákona, vyzdvihuje Engels do popredia a bez okolkov ho nazýva oportunizmom; vyhlasuje, práve preto, že v Nemecku niet republiky a slobody, je vonkoncom nezmyselné snívať o “pokojnej” ceste. Engels je dosť opatrný, aby si nezväzoval ruky. Priznáva, že v štátoch s republikou alebo s veľmi veľkou slobodou “možno si predstaviť” /iba “predstaviť”!/ pokojný vývin k socializmu, ale v Nemecku, opakuje:

..“V Nemecku, kde je vláda takmer všemocná, a ríšsky snem a všetky ostatné zastupiteľské ustanovizne nemajú skutočnú moc, v Nemecku vyhlasovať niečo takéto, a pritom bez akejkoľvek potreby, znamená snímať figový list s absolutizmu a svojím telom prikrývať jeho nahotu.”...

Vo veľkej väčšine aj skutočne prikrývali absolutizmus oficiálni vodcovia nemeckej sociálnodemokratickej strany, ktorá položila “do zásuvky” tieto pokyny.

...“Takáto politika môže koniec - koncov iba zaviesť stranu na falošnú cestu. Do popredia vyzdvihujú všeobecné, abstraktné politické otázky a takýmto spôsobom sa zastierajú najbližšie konkrétne otázky, ktoré sa samy stavajú na denný poriadok hneď pri prvých väčších udalostiach, pri prvej politickej kríze. Čo môže z toho vzísť okrem toho ,že sa strana nenazdajky v rozhodujúcej chvíli ukáže bezmocnou, že v rozhodujúcich otázkach v nej panuje neujasnenosť a nedostatok jednoty, pretože sa tieto otázky nikdy nerozoberali...

“Toto zabudnutie na veľké základné hľadiská pre chvíľkové záujmy dňa, táto honba za chvíľkovými úspechmi a boj pre tieto úspechy bez uváženia ďalších dôsledkov, toto obetovanie budúcnosti hnutia prítomnosti deje sa azda z “poctivých” motívov. No je to oportunizmus a zostáva oportunizmom a “poctivý” oportunizmus je azda nebezpečnejší ako všetky ostatné ...”

“Ak o niečom nemožno pochybovať, tak je to, že naša strana a robotnícka trieda môžu dobyť moc iba v takej politickej forme ako demokratická republika. Demokratická republika je dokonca špecifickou formou pre diktatúru proletariátu, ako ukázala veľká francúzska revolúcia”...

Engels tu opakuje v obzvlášť vypuklej forme základnú myšlienku, ktorá sa vinie ako červená niť všetkými Marxovými dielami, a  o, že demokratická republika je najbližšia cesta k diktatúre proletariátu. Lebo takáto republika vonkoncom neodstraňuje panstvo kapitálu, teda ani utláčanie más a triedny boj, nevyhnutne vedie k takému rozšíreniu, rozvinutiu, odhaleniu a vyostreniu tohto boja, že len čo vzniklá možnosť ukojiť základné záujmy utláčaných más, uskutočňuje sa táto možnosť nevyhnutne a jedine v diktatúre proletariátu, vo vedení týchto más proletariátom. Pre celú II. internacionálu sú to tiež “zabudnuté slová” marxizmu a ich zabudnutie neobyčajne jasne ukázali dejiny strany menševikov v prvom polroku ruskej revolúcie roku 1917.

V otázke o federatívnej republike v súvise s národnostným zložením obyvateľstva Engels napísal:

“Čo má vzniknúť namiesto terajšieho Nemecka?” /S jeho reakčnou monarchistickou ústavou a priam takým reakčným rozdelením na drobné štáty, rozdelením, ktoré zvečňuje zvláštnosti “prušiactva” miesto toho, aby ich rozpustilo v Nemecku ako celku/ “Podľa mojej mienky proletariát môže používať iba formu jednotnej a nedeliteľnej republiky Federatívna republika je ešte aj teraz, všeobecne a v celku, nevyhnutnosťou na ohromnom území Spojených štátov, hoci sa vo východnej časti stáva už prekážkou. Bola by pokrokom v Anglicku, kde na dvoch ostrovoch žijú štyri národy a hoci majú jeden parlament, existujú popri sebe tri zákonodarné systémy. Už dávno sa stala prekážkou v malom Švajčiarsku a ak tam možno ešte trpieť federatívnu republiku, to iba preto, že Švajčiarsko sa uspokojuje s úlohou čisto pasívneho člena európskeho štátneho systému. Pre Nemecko federalistické zošvajčiarštenie bolo by obrovským krokom nazad. Vo dvoch bodoch sa líši spolkový štát od úplne jednotného štátu, a to: že každý jednotlivý štát tvoriaci spolok, má svoje osobitné občianske a trestné zákonodarstvo, svoje osobitné súdnictvo, a potom to, že popri národnej snemovni existuje snemovňa zástupcov jednotlivých štátov a v tejto každý kantón hlasuje ako taký, bez ohľadu na to, či je veľký, či malý”. V Nemecku spolkový štát je prechodom k úplne jednotnému štátu a “revolúciu zhora” rokov 1866 a 1870 netreba odbúrať, lež doplniť “hnutím zdola”.

Otázka štátnych foriem nielen že je Engelsovi nie ľahostajná, lež naopak, usiluje sa nezvyčajne starostlivo analyzovať práve prechodné formy, aby zistil, podľa konkrétnych historických zvláštností každého jednotlivého prípadu, prechodom od čoho k čomu je dotyčná prechodná forma.

Engels, ako aj Marx, obhajuje z hľadiska proletariátu a proletárskej revolúcie demokratický centralizmus, jednotnú a nedeliteľnú republiku. Federatívnu republiku chápe alebo ako výnimku a prekážku vývinu, alebo ako prechod od monarchie k centralistickej republike, ako “pokrok” za určitých osobitných podmienok. A za týchto osobitných podmienok sa dostáva do popredia národnostná otázka.

U Engelsa, ako aj u Marxa, hoci nemilosrdne kritizujú reakčnosť malých štátov a zastieranie tejto reakčnosti národnostnou otázkou v určitých konkrétnych prípadoch, nikde niet ani stopy po snahe naľahko odbaviť národnostnú otázku – snaha, ktorou sa často prehrešujú holandskí a poľskí marxisti, ktorí vychádzajú z celkom oprávneného boja proti filistersky úzkoprsému nacionalizmu “svojich” malých štátov.

Ba i v Anglicku, kde aj zemepisné podmienky, aj spoločný jazyk, aj dejiny mnohých stáročí, zdalo by sa, “skoncovali” s národnostnou otázkou jednotlivých malých častí Anglicka, by i tu Engels berie do úvahy jasný fakt, že národnostná otázka nie je ešte prekonaná, a preto uznáva federatívnu republiku za “pokrok”. Pravda, nieto tu ani stopy toho, že by sa Engels zriekol kritiky nedostatkov federatívnej republiky a najrozhodnejšej propagandy a boja za jednotnú, centralisticko-demokratickú republiku.

No Engels nechápe demokratický centralizmus vôbec v tom byrokratickom zmysle, v ktorom používajú tento pojem buržoázni a maloburžoázni ideológovia a medzi nimi aj anarchisti. Podľa Engelsa centralizmus vôbec nevylučuje takú širokú miestnu samosprávu, ktorá pritom, že “komúny” a oblasti dobrovoľne obhajujú jednotu štátu, bezpodmienečne odstraňuje každý byrokratizmus a každé “rozkazovanie” zhora.

... “Teda jednotná republika” – píše Engels, rozvíjajúc programové náhľady marxizmu na štát – “nie však v zmysle terajšej francúzskej republiky, ktorá nie je nič iné ako cisárstvo bez cisára, založené roku 1798. Od roku 1792 do 1798 každý francúzsky departement, každá obec /Gemeinde/ mala úplnú samosprávu podľa amerického vzoru, a túto musíme mať aj my. Ako treba organizovať samosprávu a ako sa možno zaobísť bez byrokracie, ukázala nám a dokázala Amerika a prvá francúzska republika a ešte teraz ukazujú Kanada, Austrália a iné anglické kolónie.

A takáto provinciálna /oblastná/ a obecná samospráva sú oveľa slobodnejšími ustanovizňami, ako napr. švajčiarsky federalizmus, kde je, pravda, kantón veľmi nezávislý od Bundu” /t.j. od federatívneho štátu ako celku/, “no nezávislý je tak od okresu /Bezirk/ ako aj od obce. Kantonálne vlády ustanovujú okresných náčelníkov /Statthalterov/ a prefektov, čoho vôbec niet v krajinách anglického jazyka a čo aj my musíme v budúcnosti u seba práve tak rozhodne odstrániť, ako aj pruských landratov a regierungsratov” /komisárov, náčelníkov, županov a vôbec úradníkov, ustanovených zhora/. Engels navrhuje podľa toho formulovať bod programu o  samospráve takto: “Úplná samospráva na vidieku” /kraje alebo oblasti/, “v okrese a v obci úradníkmi zvolenými na základe všeobecného volebného práva: zrušenie všetkých miestnych a provincionálnych vrchností, ktoré ustanovoval štát”.

V “Pravde” /č. 68, z 28. mája 1917/, ktorú zastavila vláda Kerenského a iných “socialistických” ministrov, poukazoval som už/ na to, ako v tomto bode – rozumie sa, zďaleka nie iba v tomto – naši pseudosocialistickí zástupcovia pseudorevolučnej pseudodemokracie robili do neba volajúce úchylky od demokratizmu. Je pochopiteľné, že ľudia, ktorí sa spútali “koalíciou” s imperialistickou buržoáziou, nechceli počuť tieto upozornenia.

Veľmi dôležité je podotknúť, že Engels faktami, najpresnejším príkladom vyvracia neobyčajne rozšírený – najmä v maloburžoáznej demokracii – predsudok, ako by federatívna republika znamenala nevyhnutne viacej slobody ako republika centralistická. To nie je pravda. Fakty, ktoré uvádza Engels o centralistickej francúzskej republike rokov 1792-1798 a o federalistickej švajčiarskej republike, to vyvracajú. Skutočne demokratická centralistická republika poskytovala viacej slobody ako republika federalistická. Alebo inak: najväčšiu miestnu, oblastnú atď. slobodu, známu v dejinách, poskytla centralistická, a nie federatívna republika.

V našej straníckej propagande a agitácii sa venovalo a venuje málo pozornosti tomuto faktu, ako aj vôbec celej otázke o federatívnej a centralistickej republike a o miestnej samospráve.

5. Predslov z roku 1891 k Marxovej “Občianskej vojne”

V predslove k 3. vydaniu “Občianskej vojny vo Francúzsku” – tento predslov je datovaný 18. marca 1891 a pôvodne vyšiel v časopise “Neue Zeit” – Engels popri zaujímavých letmých poznámkach o otázkach, súvisiacich s pomerom k štátu, skvele zhrňuje poučenie Komúny. Tento súhrn, prehĺbený celou skúsenosťou dvadsaťročného obdobia, ktoré delilo autora od Komúny, a osobitne namierený proti “poverčivej viere v štát” rozšírenej v Nemecku, môžeme právom nazvať posledným slovom marxizmu v rozoberanej otázke.

“Vo Francúzsku – poznamenáva Engels – bývali robotníci po každej revolúcií ozbrojení”, “preto bolo prvým prikázaním buržoázie, ktorá bola pri štátnom kormidle, odzbrojiť robotníkov. Preto vzniká – po každej revolúcií, vydobytej robotníkmi, nový boj, ktorý sa končí porážkou robotníkov”...

Bilancia skúseností buržoáznych revolúcií je práve taká krátka ako výrazná. Podstata veci medziiným aj v otázke o štáte /či má zbrane utláčaná trieda?/ - je tu skvele zachytená. Práve túto podstatu najčastejšie obchádzajú tak profesori, ktorí sú pod vplyvom buržoáznej ideológie, ako aj maloburžoázni demokrati. V ruskej revolúcii roku 1917 mal “menševik”, “tiež marxista” Cereteli tú česť /cavaignacovská/ česť / vytvárať toto tajomstvo buržoáznych revolúcií. Vo svojej “historickej” reči 9. júna Cereteli sa preriekol o rozhodnosti buržoázie odzbrojiť petrohradských robotníkov, vydávajúc, pravdaže, toto rozhodnutie aj za svoje aj za “štátnu” nevyhnutnosť vôbec!

Historická reč Cereteliho z 9. júna bude, pravdaže, pre každého historika revolúcie roku 1917 jednou z veľmi názorných ilustrácií, ako blok eserov a menševikov, vedený pánom Ceretelim, prešiel na stranu buržoázie proti revolučnému proletariátu.

Iná letmá Engelsova poznámka, taktiež súvisiaca s otázkou štátu, týka sa náboženstva. Je známe, že čím viac zahnívala nemecká sociálna demokracia, a čím väčšmi sa stávala oportunistickejšou, tým častejšie a častejšie sklesala k filisterskému nesprávnemu výkladu skvelej formuly: “vyhlásiť náboženstvo za súkromnú vec”. Túto formulu vysvetľovali totiž tak, ako by bola otázka náboženská aj pre stranu revolučného proletariátu súkromnou vecou! Proti tejto úplnej zrade revolučného programu proletariátu sa vzoprel Engels, ktorý pozoroval roku 1891 iba veľmi slabé zárodky oportunizmu vo svojej strane a ktorý sa preto vyjadroval čo najopatrnejšie.

“Nakoľko zasadali v Komúne výlučne robotníci alebo uznaní zástupcovia robotníkov, mali aj jej uznesenia vyslovene proletársky charakter. Alebo dekrétovali tieto uznesenia také reformy, ktorých sa republikánska buržoázia zriekla iba z podlej zbabelosti a ktoré sú nevyhnutným základom slobodnej činnosti robotníckej triedy. Takéto je uskutočnenie princípu, že náboženstvo je voči štátu prosto súkromnou vecou. Alebo Komúna vydávala uznesenia, ktoré slúžia priamo záujmom robotníckej triedy, a čiastočne také, ktoré hlboko zasahovali do starého spoločenského poriadku”...

Engels podčiarkol úmyselne slová “voči štátu”, ťal do živého nemeckému oportunizmu, ktorý vyhlasoval náboženstvo za súkromnú vec voči strane a takto znižoval stranu revolučného proletariátu na úroveň najbanálnejšieho “voľnomyšlienkárskeho” filisterstva, ktoré je ochotné strpieť bezkonfesijnosť zrieka sa však úlohy, aby strana bojovala proti náboženskému ópiu, ohlupujúcemu ľud.

Budúci historik nemeckej sociálnej demokracie, sledujúc korene jej hanebného krachu roku 1914, nájde nemálo zaujímavého materiálu v tejto otázke, počnúc vyhýbavými vyhláseniami, otvárajúcimi dokorán dvere oportunizmu, v článkoch ideového vodcu strany Kautského a končiac stanoviskom strany k “Los-von-der-Kirche-Bewegungu” /hnutie za odluku od cirkvi/ roku 1913.

No prejdime k tomu, ako zhrňoval Engels dvadsať rokov po Komúne poučenia Komúny pre bojujúci proletariát.

Engels zdôrazňoval najviac tieto poučenia:

... “Práve tá utláčajúca moc predošlej centralizovanej vlády, armáda, politická polícia, byrokracia, ktorú utvoril roku 1798 Napoleon a ktorú odvtedy prebrala každá nová vláda ako vítaný nástroj a využívala ho proti svojim odporcom, práve táto moc musela padnúť všade vo Francúzsku, ako padla v Paríži”.

“Komúna mala od samého začiatku uznať, že uchopiac panstvo, robotnícka trieda nemôže naďalej hospodáriť so starým štátnym strojom; musí na jednej strane odstrániť celý starý, doteraz proti nej používaný stroj útlaku, na druhej strane sa musí zaistiť proti svojim vlastným zástupcom a úradníkom, vyhlasujúc ich všetkých, bez každej výnimky za kedykoľvek zosaditeľných”...

Engels zdôrazňuje znova a znova, že nielen v monarchii, ale aj v demokratickej republike zostáva štát štátom, t.j. zachováva svoju hlavnú charakteristickú črtu: robiť z úradných osôb “sluhov spoločnosti”, jej orgány, pánov nad ňou.

.. “Proti tejto premene štátu a jeho orgánov za sluhov spoločnosti na pánov nad spoločnosťou, čo je nevyhnutné vo všetkých štátoch, ktoré doteraz jestvovali. Komúna použila dva neomylné prostriedky. po prvé: ustanovovala na všetky funkcie, v správe, súdnictve, ľudovej osvete osoby, zvolené všeobecným volebným právom, a pritom voliči mali právo odvolať ich hocikedy. A po druhé: platila všetkým úradníkom, vyšším i nižším, iba takú mzdu, akú dostávali ostatní robotníci. Najvyšší plat, ktorý vôbec vyplácala Komúna, bol 6000 frankov,/ Takto utvorila spoľahlivú prekážku honbe za dobre platenými miestami a karierizmom, dokonca aj bez imperatívnych mandátov zástupcom, ktoré okrem toho zaviedla Komúna pre zvolených do zastupiteľských inštitúcií”...

Engels sa tu približuje k tomu zaujímavému rozhraniu, kde dôsledná demokracia na jednej strane mení sa na socializmus, kým na druhej strane demokracia vyžaduje socializmus. Lebo pre odstránenie štátu treba nevyhnutne premeniť funkcie štátnej služby na ktoré prosté operácie kontroly a registrácie, ktoré môže vykonávať veľká väčšina obyvateľstva a potom aj celé obyvateľstvo napospol. No úplné odstránenie karierizmu vyžaduje, aby “čestné”, hoci aj nevýnosné miesto v štátnej službe nemohlo byť mostíkom pre preskakovanie na veľmi výnosné funkcie v bankách a v akciových spoločnostiach, ako sa to ustavične stáva aj v najslobodnejších kapitalistických štátoch.

No Engels nerobí tú chybu, ktorú robia napríklad niektorí marxisti v otázke o práve národov na samourčenie: za kapitalizmu, vraj, je nemožné, za socializmu však zbytočné. Takéto zdanlivo duchaplné, no v skutočnosti nesprávne dôvodenie bolo by možno použiť na ktorúkoľvek demokratickú ustanovizeň aj na skromný plat úradníkov, lebo vonkoncom dôsledný demokratizmus je za kapitalizmu nemožný, a za socializmu odumrie každá demokracia.

Toto je sofizmus, podobný starému žartu, či sa stáva človek plešivý, ak stratí jeden vlas?

Vývin demokracie do dôsledkov, vypátrať formy takéhoto vývinu, vyskúšať ich v praxi atď., to všetko je jedna z podstatných úloh boja za sociálnu revolúciu. Nijaký osebe vzatý demokratizmus neprinesie socializmus, no v živote demokratizmus nikdy nebude “vzatý osebe”, lež bude “vzatý spolu s inými” javmi, bude vplývať aj na ekonomiku, napomáhať jej pretváranie, bude podliehať vplyvu hospodárskeho vývinu atď. Taká je dialektika živých dejín.

Engels pokračuje:

... Toto rozmetanie /Sprengung/ starej štátnej moci a jej výmena mocou novou, opravdivo demokratickou je podrobne opísané v tretej časti “Občianskej vojny”. No bolo nevyhnutné zastaviť sa tu nakrátko ešte raz pri niektorých črtách tejto výmeny, pretože práve v Nemecku prenikla poverčivá viera v štát z filozofie do všeobecného vedomia buržoázie, ba i mnohých robotníkov. Podľa učenia filozofov štát je “uskutočnením idey”, alebo, preložené do filozofickej reči, kráľovstvo božie na zemi, štát je kolbište, na ktorom sa uskutočňuje alebo má sa uskutočniť večná pravda a spravodlivosť. Odtiaľto vyplýva poverčivá úcta k štátu a ku všetkému , čo sa týka štátu, - poverčivá úcta, ktorá sa tým ľahšie zakoreňuje, že ľudia si zvykajú od detstva myslieť, že veci a záujmy, spoločné pre celú spoločnosť, nemôžu sa inakšie uskutočňovať a ochraňovať než predošlým spôsobom. t.j. prostredníctvom štátu a jeho úradníkmi, ktorých obdarili výnosnými miestami. Ľudia sa nazdávajú, že robia neobyčajne smelý krok vpred, ak sa zbavujú viery v dedičnú monarchiu a stávajú sa prívržencami demokratickej republiky. No v skutočnosti štát nie je nič iné ako stroj na potláčanie triedy triedou a v demokratickej republike o nič menej ako v monarchii. A v najlepšom prípade je štát zlo, ktoré dedí proletariát, čo zvíťazil v boji za triedne panstvo; priam tak ako Komúna, aj víťazný proletariát bude musieť okamžite okliesniť najhoršie stránky tohto zla, dotiaľ, pokým nebude pokolenie, ktoré vyrástlo v nových, slobodných spoločenských podmienkach, schopné odhodiť celé toto haraburdie štátnosti”.

Engels varoval Nemcov, aby – až nahradia monarchiu republikou – nezabudli na všeobecné zásady socializmu v otázke štátu. Jeho výstrahy sa čítajú teraz ako priame poučovanie pp. Ceretelim a Černovovým, ktorí prejavili vo svojej “koaličnej” praxi poverčivú vieru v štát a poverčivú úctu k nemu!

Ešte dve poznámky. 1. Ak vraví Engels, že za demokratickej republiky “o nič menej” ako za monarchie zostáva štát “strojom útlaku triedy triedou”, to naskrze neznamená, že by forma útlaku bola proletariátu ľahostajná, ako “učia” niektorí anarchisti. Širšia, slobodnejšia, otvorenejšia forma triedneho boja a triedneho útlaku poskytuje proletariátu ohromné uľahčenie v boji za odstránenie tried vôbec.

2. Otázka, prečo jedine nové pokolenie bude schopné úplne odhodiť celé toto haraburdie štátnosti, súvisí s otázkou o prekonaní demokracie, ku ktorej práve pristupujeme.

6. Engels o prekonaní demokracie

Engels sa raz vyslovil o tomto v spojitosti s otázkou o vedeckej nesprávnosti pomenovania “sociálny demokrat”.

V predslove k vydaniu svojich článkov zo sedemdesiatych rokov na rozličné témy, prevažne “medzinárodného” obsahu /”Internationales aus dem Volksstaat”/ - predslove, datovanom 3. januára 1894, t.j. napísanom pol druha roka pred Engelsovou smrťou, napísal, že vo všetkých článkoch používa slovo “komunista”, a nie “sociálny demokrat”, lebo vtedy sociálnymi demokratmi sa nazývali proudhonovci vo Francúzsku a lassalovci v Nemecku.

... “Pre Marxa a pre mňa – pokračuje Engels – bolo preto najčírejšou nemožnosťou používať na označenie nášho špeciálneho stanoviska výraz tak labilný. Teraz sa má vec ináč a toto slovo” /sociálny demokrat/ “môže azda obstáť /mag passieren/, hoci aj zostáva nepresné /unpassend, nevhodné/ pre takú stranu, ktorej hospodársky program nie je jednoducho všeobecne socialistický, ale priam komunistický – pre stranu, ktorej konečným politickým cieľom je prekonať celý štát, teda i demokraciu. Avšak pomenovanie skutočných /kurzíva Engelsova/ politických strán nikdy im úplne nezodpovedajú: strana sa vyvíja, pomenovanie zostáva”.

Dialektik Engels na sklonku svojich dní zostáva verný dialektike. Mali sme s Marxom, vraví, výborné, vedecky presné pomenovanie strany, no nemali sme skutočnej, t.j. masovej proletárskej strany. Teraz /koniec XIX. st./ máme opravdivú stranu, no jej názov je vedecky nesprávny. Dobre, “ujde to”, len aby sa strana vyvíjala, len aby si uvedomovala vedeckú nepresnosť svojho názvu a aby jej neprekážala vyvíjať sa správnym smerom!

Nejaký posmešník by azda chcel aj nás, boľševikov, utešovať po engelsovsky: máme opravdivú stranu, ktorá sa skvele vyvíja; “ujde” aj také nezmyselné, ohyzdné slovo, ako “boľševik”, ktoré nevyjadruje absolútne nič okrem čisto náhodilej okolnosti, že sme mali na bruselsko-londýnskom zjazde roku 1903 väčšinu. ... Možno teraz, keď júlové a augustové prenasledovania našej strany republikánmi a “revolučnou” malomeštiackou demokraciou urobili slovo “boľševik” takým celonárodne uctievaným slovom, keď toto prenasledovanie malo za následok okrem toho taký obrovský, historický pokrok, ktorý urobila naša strana vo svojom skutočnom vývine, možno aj ja by som zakolísal, či mám trvať na svojom aprílovom návrhu zmeniť názov našej strany. Možno by som navrhol svojim súdruhom “kompromis”: pomenovať sa komunistickou stranou, no v zátvorke ponechať slovo boľševici.

No otázka pomenovania strany je neporovnateľne menej dôležitá ako otázka pomeru revolučného proletariátu k štátu.

Vo zvyčajných úvahách o štáte neustále sa robí chyba, pred ktorou tu varuje Engels a ktorú sme mimochodom spomínali v predchádzajúcom výklade. Neustále sa zabúda totiž, že odstránenie štátu je zároveň aj odstránením demokracie, že odumieranie štátu je odumieraním demokracie.

Na prvý pohľad sa takéto tvrdenie zdá veľmi čudné a nepochopiteľné; u niekoho azda aj vznikne obava, či neočakávame príchod takého spoločenského zriadenia, v ktorom sa nebude zachovávať princíp podriadenia menšiny väčšine, lebo veď demokracia je práve uznaním takéhoto princípu?

Nie. Demokracia nie je totožná s podriadením menšiny väčšine. Demokracia je štát, uznávajúci podriadenie menšiny väčšine, t.j. organizácia systematického násilia triedy nad triedou, časti obyvateľstva nad inou časťou obyvateľstva.

Kladieme si za svoj konečný cieľ odstrániť štát, t.j. každé organizované a systematické násilie, každé násilie nad ľuďmi. Nečakáme príchod takého spoločenského poriadku, v ktorom by sa nezachovával princíp podriadenia menšiny väčšine. No snažiac sa uskutočňovať socializmus, sme presvedčení, že bude prerastať do komunizmu, a v spojitosti s tým vymizne každá potreba násilia na ľuďmi vôbec, podriadenia človeka človeku, časti obyvateľstva inej jeho časti, lebo ľudia si navyknú zachovávať elementárne podmienky spolunažívania bez násilia a bez podriadenia.

Aby zdôraznil tento prvok návyku, Engels aj hovorí o novom pokolení, “čo vyrástlo v nových, slobodných spoločenských podmienkach, ktoré budú schopné odhodiť celé toto haraburdie štátnosti” – každej štátnosti, teda aj demokraticko-republikánskej štátnosti.

Aby sme toto vysvetlili, musíme rozobrať otázku hospodárskych základov odumierania štátu.

;štátu.

Vo zvyčajných úvahách o štáte neustále sa robí chyba, pred ktorou tu varuje Engels a ktorú sme mimochodom spomínali v predchádzajúcom výklade. Neustále sa zabúda totiž, že odstránenie štátu je zároveň aj odstránením demokracie, že odumieranie štátu je odumieraním demokracie.

Na prvý pohľad sa takéto tvrdenie zdá veľmi čudné a nepochopiteľné; u niekoho azda aj vznikne obava, či neočakávame príchod takého spoločenského zriadenia, v ktorom sa nebude zachovávať princíp podriadenia menšiny väčšine, lebo veď demokracia je práve uznaním takéhoto princípu?

Nie. Demokracia nie je totožná s podriadením menšiny väčšine. Demokracia je štát, uznávajúci podriadenie menšiny väčšine, t.j. organizácia systematického násilia triedy nad triedou, časti obyvateľstva nad inou časťou obyvateľstva.

Kladieme si za svoj konečný cieľ odstrániť štát, t.j. každé organizované a systematické násilie, každé násilie nad ľuďmi. Nečakáme príchod takého spoločenského poriadku, v ktorom by sa nezachovával princíp podriadenia menšiny väčšine. No snažiac sa uskutočňovať socializmus, sme presvedčení, že bude prerastať do komunizmu, a v spojitosti s tým vymizne každá potreba násilia na ľuďmi vôbec, podriadenia človeka človeku, časti obyvateľstva inej jeho časti, lebo ľudia si navyknú zachovávať elementárne podmienky spolunažívania bez násilia a bez podriadenia.

Aby zdôraznil tento prvok návyku, Engels aj hovorí o novom pokolení, “čo vyrástlo v nových, slobodných spoločenských podmienkach, ktoré budú schopné odhodiť celé toto haraburdie štátnosti” – každej štátnosti, teda aj demokraticko-republikánskej štátnosti.

Aby sme toto vysvetlili, musíme rozobrať otázku hospodárskych základov odumierania štátu.

KAPITOLA V.

Hospodárske základy odumierania štátu

Najobšírnejšie vysvetlenie tejto otázky podal Marx vo svojej “Kritike Gothajského programu” /list Brackemu z 5. mája 1875, odtlačený až roku 1891 v “Neue Zeit” IX, l, a vydaný po rusky v osobitnom vydaní”. Polemická časť tohto skvelého diela, spočívajúca v kritike lassallovstva, zatienila vlastne jej časť pozitívnu, a to: analýzu spojitosti medzi rozvojom komunizmu a odumieraním štátu.

1. Marxova formulácia otázky

Pri povrchnom porovnávaní Marxovho listu Brackemu z 5. mája 1875 a vyššie rozoberaného Engelsovho listu Beblovi z 28. marca 1875 môže sa zdať, že Marx je oveľa viac “prívržencom štátu” než Engels a, že rozdiel medzi náhľadmi oboch spisovateľov o štáte je veľmi značný.

Engels navrhuje Beblovi, aby sa vôbec prestalo tárať o štáte, aby sa vyhodilo úplne slovo štát z programu, vymeniac ho slovom “pospolnosť”; Engels dokonca vyhlasuje, že Komúna nebola už štátom vo vlastnom zmysle. Zatiaľ Marx hovorí dokonca aj o “budúcej štátnosti komunistickej spoločnosti”, t.j. zdá sa, že uznáva nevyhnutnosť štátu aj za komunizmu.

No takýto náhľad by bol od základu nesprávny.

Bližšie skúmanie ukazuje, že Marxove a Engelsove náhľady na štát a jeho odumieranie sa úplne zhodujú a citovaný Marxov výraz sa týka práve tejto doumierajúcej štátnosti.

Je jasné, že nemôže byť ani reči o určení chvíle budúceho odumierania, tobôž, lebo to bude zrejme zdĺhavý proces. Zdanlivý rozdiel medzi Marxom a Engelsom sa vysvetľuje tým, že predmet, o ktorom písali, a úlohy, ktoré si vytýčili, boli odlišné. Engels si kládol za úlohu názorne, ostro, vo veľkých obrysoch ukázať Beblovi celú nezmyselnosť bežných predsudkov o štáte / s ktorými aj Lassalle súhlasil v nemalej miere/. Marx sa iba mimochodom dotýka tejto otázky, zaujímajúc sa o inú tému: o vývin komunistickej spoločnosti.

Celá Marxova teória je aplikáciou vývinovej teórie na moderný kapitalizmus v jej najdôslednejšej, najúplnejšej, najpremyslenejšej a obsahovo najbohatšej forme. Prirodzene, že pre Marxa vznikla otázka aplikovať túto teóriu aj na nastávajúci krach kapitalizmu a na budúci vývin budúceho komunizmu.

Na základe akých faktov možno klásť otázku o budúcom vývine budúceho komunizmu?

Na základe toho, že vzniká z kapitalizmu, historicky sa vyvíja z kapitalizmu a je výsledkom pôsobenia takej spoločenskej sily, ktorá sa zrodila z kapitalizmu. Marx sa ani trochu nepokúša vymýšľať utópie a do prázdna hádať, čo nemožno vedieť. Marx stavia otázku komunizmu, ako by prírodovedec formuloval otázku vývinu nového, povedzme biologického druhu, keď vieme, že tak a tak vznikol a takým a takým určitým smerom sa pozmeňuje.

Marx predovšetkým odstraňuje zmätok, ktorý vnáša Gothajský program do otázky o vzťahu štátu a spoločnosti.

... “Súčasná spoločnosť – píše – je kapitalistická spoločnosť, ktorá existuje vo všetkých civilizovaných krajinách, vo väčšej alebo menšej miere bez prísad stredoveku, viacej alebo menej pozmenená zvláštnosťami historického vývinu každej krajiny, viacej alebo menej vyvinutá. Naproti tomu “moderný štát” sa mení s každou štátnou hranicou. V prusko-nemeckej ríši je celkom iný ako vo Švajčiarsku, v Anglicku je celkom iný ako v Spojených štátoch. “Moderný štát” je teda fikciou.

Ale i pri pestrosti svojich foriem majú rozličné štáty rozličných civilizovaných krajín medzi sebou to spoločné, že stoja na pôde súčasnej buržoáznej spoločnosti, viacej alebo menej kapitalisticky vyvinutej. Majú preto isté spoločné podstatné príznaky. V tomto zmysle možno hovoriť o “modernej štátnosti” v protiklade k budúcnosti, keď odumrie terajší jej koreň, buržoázna spoločnosť.

Otázka bude potom takáto: akej premene bude podrobená štátnosť v komunistickej spoločnosti? Inými slovami: aké spoločenské funkcie, analogické terajším štátnym funkciám, zostanú vtedy? Na túto otázku možno odpovedať iba vedecky; a čo by sme koľkotisíc ráz spájali slovo “ľud” so slovom “štát”, nepriblížime sa k vyriešeniu tejto otázky ani o piaď”...

Keď Marx takto bol zosmiešnil všetky rečičky o “ľudovom štáte”, formuluje otázku a ako by varuje, že pre vedeckú odpoveď na túto otázku možno operovať jedine pevne zistenými vedeckými údajmi.

Prvé, čo zistila úplne presne celá teória vývinu, celá veda vôbec – a na čo zabúdali utopisti, na čo zabúdajú terajší oportunisti, ktorí sa boja socialistickej revolúcie – je okolnosť, že historicky nepochybne musí byť osobitné štádium alebo osobitná etapa prechodu od kapitalizmu ku komunizmu.

2. Prechod od kapitalizmu ku komunizmu

... “ Medzi kapitalistickou a komunistickou spoločnosťou – pokračuje Marx – je obdobie revolučnej premeny prvej na druhú. Tomuto obdobiu zodpovedá aj politické prechodné obdobie a štát tohto obdobia nemôže byť ničím iným ako revolučnou diktatúrou proletariátu”...

Tento Marxov záver sa zakladá na analýze úlohy, ktorú má proletariát v súčasnej kapitalistickej spoločnosti, na údaji o vývine tejto spoločnosti a na nezmieriteľnosti protikladných záujmov proletariátu a buržoázie.

Predtým sa stavala otázka takto: aby sa proletariát domohol svojho oslobodenia, musí zvrhnúť buržoáziu, musí vydobyť politickú moc a musí zaviesť svoju revolučnú diktatúru.

Teraz stavia Marx otázku trochu ináč: prechod od kapitalistickej spoločnosti, vyvíjajúcej sa ku komunizmu, do komunistickej spoločnosti je nemožný bez “politického prechodného obdobia”, a štátom tohto obdobia môže byť jedine revolučná diktatúra proletariátu.

Aký je však pomer tejto diktatúry k demokracii?

Videli sme, že “Komunistický manifest” jednoducho kladie popri sebe dva pojmy: premenenie proletariátu na panujúcu triedu” a “vydobytie demokracie”. Na základe všetkého, čo bolo vyššie vyložené, možno presnejšie určiť, ako sa mení demokracia za prechodu od kapitalizmu ku komunizmu.

V kapitalistickej spoločnosti, za podmienky jej najpriaznivejšieho vývinu, máme viacej alebo menej úplný demokratizmus v demokratickej republike. No tento demokratizmus je vždy stesnaný do úzkeho rámca kapitalistického vykorisťovania a vždy zostáva preto v podstate demokratizmom pre menšiu, len pre majetné triedy, len pre bohatých. Sloboda kapitalistickej spoločnosti vždy zostáva približne taká istá, aká bola sloboda v starovekých gréckych republikách: sloboda pre otrokárov. Moderní námezdní otroci dôsledkom podmienok kapitalistického vykorisťovania zostávajú nakoľko ugniavení núdzou a žobrotou, že “majú iné starosti ako demokraciu”, “majú iné starosti ako politiku”, takže pri obvyklom, pokojnom priebehu udalostí väčšina obyvateľstva je vylúčená z účasti na spoločensko-politickom živote.

Správnosť tohto tvrdenia najsprávnejšie azda potvrdzuje Nemecko práve preto, že v tomto štáte ústavná legalita sa udržala neobyčajne dlho a pevne takmer pol storočia /1871-1914/ a že sociálna demokracia vedela za ten čas oveľa väčšmi ako v iných krajinách “využiť legalitu” a organizovať tak veľkú časť robotníkov do politickej strany ako nikde na svete.

Akáže je táto doteraz známa najväčšia časť politicky uvedomelých a aktívnych námezdných otrokov v kapitalistickej spoločnosti? Jeden milión členov sociálnodemokratickej strany spomedzi 15 miliónov námezdných robotníkov! Tri milióny odborovo organizovaných – spomedzi 15 miliónov!

Demokracia pre nepatrnú menšinu, demokracia pre bohatých, takýto je demokratizmus kapitalistickej spoločnosti. Ak sa bližšie prizrieme na mechanizmus kapitalistickej demokracie, uvidíme, všade a kdekoľvek, aj v “nepatrných”, zdanlivo nepatrných podrobnostiach volebného práva /cenzus usadlosti/, vylúčenie žien atď., aj v technike zastupiteľských inštitúcií, aj vo faktických prekážkach zhromažďovacieho práva /verejné budovy nie sú pre “žobrákov”!/, aj v čisto kapitalistickej organizácií dennej tlače a tak ďalej a tak ďalej – uvidíme obmedzenia a obmedzenia demokratizmu. Tieto obmedzenia, výnimky, vylúčenia, prekážky pre chudobu zdajú sa nepatrnými, najmä tomu, kto sám biedu nikdy nepoznal a neprišiel do bližšieho styku s utláčanými triedami v ich masovom živote /a takýchto je deväť desatín, ak nie deväťdesiatdeväť stotín buržoáznych publicistov a politikov/ - no všetky tieto obmedzenia spolu vylučujú, vytískajú chudobu z politiky, z aktívnej účasti v demokracii.

Marx vystihol skvele túto p o d s t a t u kapitalistickej demokracie, keď povedal vo svojom rozbore skúseností Komúny: raz za niekoľko rokov dovoľujú utláčaným rozhodovať, ktorý práve zo zástupcov utláčajúcej triedy bude ich v parlamente zastupovať a potláčať!

No od tejto kapitalistickej demokracie – nevyhnutne úzkej, potajomky odstrkávajúcej chudobu, a preto naskrze pokryteckej a lživej – vývin vpred nejde jednoducho, priamo a hladko, “k stále väčšej a väčšej demokracii”, ako to líčia liberálni profesori a maloburžoázni oportunisti. Nie. Vývin vpred, t.j. ku komunizmu, ide cez diktatúru proletariátu a inakšie ísť nemôže, lebo zlomiť odpor vykorisťovateľov - kapitalistov nemôže nikto iný a nijakým iným spôsobom.

Diktatúra proletariátu, t.j. organizácia predvoja utláčaných ako panujúcej triedy na potlačenie utláčateľov, nemôže však priniesť jednoducho – iba rozšírenie demokracie. Zároveň s ohromným rozšírením demokratizmu, ktorý sa po prvý raz stane demokratizmom pre chudobných, demokratizmom pre ľud, a nie demokratizmom pre boháčov, odníma diktatúra proletariátu mnohé slobody utláčateľov, vykorisťovateľov a kapitalistov. Musíme potlačiť, aby sa ľudstvo oslobodilo od námezdného otroctva, ich odpor treba potlačiť silou – a je jasné, že tam kde je útlak, je násilie, niet slobody, niet demokracie.

Engels toto skvele vyjadril v liste Beblovi, keď povedal, ako si spomenie čitateľ, že “proletariát nepotrebuje štát v záujme slobody, lež v záujme potlačenia svojich odporcov, a keď sa bude môcť hovoriť o slobode, nebude štátu”.

Demokracia pre obrovskú väčšinu ľudu a násilné potlačenie, t.j. vylúčenie z demokracie vykorisťovateľov, utláčateľov ľudu – takto sa mení demokracia za prechodu od kapitalizmu ku komunizmu.

Len v komunistickej spoločnosti, keď je odpor kapitalistov už definitívne potlačený, keď kapitalisti zmizli, keď niet tried /t.j. niet rozdielu medzi členmi spoločnosti v ich pomere ku spoločenským výrobným prostriedkom/, len vtedy “mizne štát a možno hovoriť o slobode”. Len vtedy je možná a uskutoční sa demokracia naozaj úplná a naozaj bez akýchkoľvek výnimiek. A len vtedy demokracia začne odumierať následkom tej prostej okolnosti, že ľudia, zbavení kapitalistického otroctva, nesčíselných hrôz, surovostí, nehorázností, ohavností kapitalistického vykorisťovania, postupne si n a v y k n ú zachovávať elementárne, cez stáročia známe, po tisícročia opakované pravidlá vo všetkých tradíciách spolunažívania, zachovávať ich bez násilia, bez donútenia, bez podriadenia, b e z  o s o b i t n é h o  donucovacieho a p a r á t u, ktorý sa nazýva štát.

Výraz “štát odumiera” je volený veľmi výstižne, lebo poukazuje aj na postupnosť procesu aj na jeho živelnosť. Iba zvyk môže mať a nepochybne bude mať takýchto účinok, lebo milión ráz pozorujeme okolo seba, ako ľahko si zvykajú ľudia zachovávať pre nich nevyhnutné pravidlá spolunažívania, ak niet vykorisťovania, ak niet ničoho, čo poburuje, čo vyvoláva protest a vzburu a čo utvára nevyhnutnosť útlaku.

V kapitalistickej spoločnosti máme teda demokraciu okyptenú, žalostnú, falošnú, demokraciu iba pre bohatých, pre menšinu. Diktatúra proletariátu, obdobie prechodu ku komunizmu , po prvý raz prinesie demokraciu ľudu, väčšine, zároveň s nevyhnutným potlačením menšiny, vykorisťovateľov. Len komunizmus je schopný priniesť demokraciu vskutku úplnú a čím úplnejšia bude, tým skôr sa stane nepotrebnou, odumrie sama od seba.

Inými slovami: za kapitalizmu máme štát vo vlastnom zmysle slova, osobitný stroj na potláčanie triedy triedou a pritom väčšiny menšinou. Je pochopiteľné, že pre úspech takej veci, ako je systematické potláčanie väčšiny vykorisťovaných menšinou vykorisťovateľov, je potrebná krajná krutosť, beštiálnosť potlačenia, potrebné sú moria krvi, cez ktoré ľudstvo aj ide po svojej ceste za otroctva, nevoľníctva a za námezdného otroctva.

Ďalej, za prechodu od kapitalizmu ku komunizmu potláčanie je ešte nevyhnutné, no tu už potláča menšinu vykorisťovateľov väčšina vykorisťovaných. Osobitný aparát, osobitný stroj na potláčanie, “štát” je ešte nevyhnutný, no je to už prechodný štát, nie je to štát vo vlastnom zmysle, lebo potlačiť menšinu vykorisťovateľov väčšinou včerajších námezdných otrokov je vec pomerne taká ľahká, jednoduchá a prirodzená, že bude stáť oveľa menej krvi než potláčať povstanie otrokov, nevoľníkov, námezdných robotníkov a príde ľudstvu oveľa lacnejšie. A tento útlak je zlučiteľný s rozšírením demokracie na takú prevažnú väčšinu obyvateľstva, že potreba osobitného stroja na potláčanie začína miznúť. Vykorisťovatelia, prirodzene, nie sú schopní potlačiť ľud bez veľmi zložitého stroja na splnenie takejto úlohy, no ľud môže potlačiť vykorisťovateľov aj s veľmi jednoduchým “strojom”, takmer bez “stroja”, bez osobitného aparátu, jednoducho organizáciou ozbrojených más /ako sú soviety robotníckych a vojenských zástupcov – poznamenávame, trochu zabiehajúc dopredu/.

Napokon iba komunizmus utvára pomery, v ktorých bude štát úplne zbytočný, lebo nebude nikoho, koho by bolo treba potláčať – “nikoho”, v takom zmysle, že nebude triedy a nebude systematického boja s určitou časťou obyvateľstva. Nie sme utopisti a vôbec nepopierame možnosť a nevyhnutnosť, že jednotlivci sa dopustia výstrelkov, a tiež že nebude treba potláčať takéto výstrelky. No po prvé: na to nie je potrebný osobitný stroj, osobitný potláčací aparát, to bude robiť sám ozbrojený ľud priam tak prosto a ľahko, ako ešte aj v súčasnej spoločnosti ktorýkoľvek zástup civilizovaných ľudí odtrhne od seba bitkárov alebo nepripúšťa urážať ženu. A po druhé: vieme, že základná sociálna príčina výstrelkov, spočívajúcich v porušení pravidiel spolunažívania, je vykorisťovanie más, ich núdza a bieda. S odstránením tejto hlavnej príčiny začnú výstrelky nevyhnutne “odumierať”. Nevieme, ako rýchle a v akej postupnosti, no vieme, že budú odumierať. S ich odumieraním odumrie aj štát.

Marx, nepúšťajúc sa do utópií, určil podrobnejšie to, čo možno teraz určiť o tejto budúcnosti, a to: rozdiel medzi nižšou a vyššou fázou /stupňom, etapou/ komunistickej spoločnosti.

3. Prvá fáza komunistickej spoločnosti

V “Kritike Gothajského programu” Marx podrobne vyvracia lassallovskú myšlienku, že robotník dostane za socializmu “neskrátený” či “úplný výťažok práce”. Marx ukazuje, že z celej spoločenskej práce celej spoločnosti treba nevyhnutne odpočítať aj rezervný fond, aj fond na rozšírenie výroby, aj fond nahradenia “opotrebovaných” strojov a p. a potom zo spotrebných predmetov fond na udržiavanie správy, na školy, nemocnice, starobince a p.

Namiesto hmlistej, nejasnej, všeobecnej lassallovej frázy /”úplný výťažok práce – robotníkovi”/ Marx berie triezvo do úvahy, ako bude musieť socialistická spoločnosť konkrétne hospodáriť. Marx prikračuje ku konkrétnej analýze životných podmienok takej spoločnosti, v ktorej nebude kapitalizmus, a vraví:

“Nemáme tu do činenia” /pri rozbore programu robotníckej strany/ “s takou komunistickou spoločnosťou, ktorá sa vyvinula na svojom vlastnom základe, lež s takou, ktorá práve vychádza z kapitalistickej spoločnosti a ktorá preto v každom ohľade, hospodárskom, mravnom a myšlienkovom, má ešte na sebe pečať starej spoločnosti, z lona ktorej vzišla.”

A túto komunistickú spoločnosť, ktorá práve vzišla na božie svetlo z lona kapitalizmu, ktorá má v každom ohľade na sebe pečať starej spoločnosti, Marx nazýva “prvou”, čiže nižšou fázou komunistickej spoločnosti.

Výrobné prostriedky sú už vyňaté zo súkromného vlastníctva jednotlivcov. Výrobné prostriedky patria celej spoločnosti. Každý člen spoločnosti, vykonávajúc istý podiel spoločensky nevyhnutnej práce, dostáva od spoločnosti potvrdenie, že odpracoval príslušné množstvo práce. Podľa toho potvrdenia dostáva z verejných skladov spotrebných predmetov zodpovedajúce množstvo výrobkov. Po odpočítaní množstva práce, ktoré ide na spoločenský fond, dostáva teda každý robotník od spoločnosti práve toľko, koľko jej dal.

Panuje zdanlivá “rovnosť”.

No Lassalle sa mýli, keď vraví, majúc na zreteli takéto spoločenské poriadky /zvyčajne nazývané socializmom, ale u Marxa majúce názov prvej fázy komunizmu/, že je to “spravodlivé rozdelenie”. že je to “rovnaké právo každého na rovnaký výťažok práce” a Marx osvetľuje jeho omyl.

“Rovnaké právo – vraví Marx – tu vskutku máme, no je ešte “buržoázne právo”, ktoré ako aj každé právo, p r e d p o k l a d á n e r o v n o s ť.

Každé právo je aplikáciou r o v n a k é h o meradla r o z l i č n ý c h ľudí, ktorí sú v skutočnosti nerovnakí, nie sú si rovní; a preto “rovnaké právo” je porušením rovnosti a nespravodlivosťou”. V skutočnosti každý, keď si odpracoval rovnaký podiel spoločenskej práce ako iný, dostáva rovnaký podiel spoločenského výrobku /po odpočítaní zrážok/.

Avšak, jednotliví ľudia nie sú rovnakí; niekto je silnejší, iný slabší, niekto je ženatý, iný nie, niekto má viacej detí, iný menej atď.

... “Pri rovnakej práci” – uzatvára Marx – “teda pri rovnakej účasti na spoločenskom spotrebnom fonde niekto dostane v skutočnosti viacej ako iný, je bohatší ako iný atď. Aby sa tomu všetkému vyhlo, nesmelo by byť právo rovné, lež naopak, muselo by byť nerovné”...

Prvá fáza komunizmu nemôže teda poskytnúť ešte spravodlivosť a rovnosť; rozdiely v bohatstve aj rozdiely nespravodlivé zostanú, no nemožné bude vykorisťovanie človeka človekom, lebo nebude možno zabrať výrobné prostriedky, továrne stroje, pôdu ap. do súkromného vlastníctva. Vyvracajúc maloburžoázne nejasnú frázu Lassallovu o “rovnosti” a “spravodlivosti” vôbec Marx ukazuje priebeh vývinu komunistickej spoločnosti, ktorá musí spočiatku odstrániť iba tú “nespravodlivosť”, že výrobné prostriedky majú jednotlivci, a ktorá nie je schopná odrazu odstrániť aj ďalšiu nespravodlivosť, spočívajúcu v distribúcii spotrebných predmetov “podľa práce” /a nie podľa potrieb/.

Vulgárni ekonomisti, teda aj buržoázni profesori, teda aj “náš” Tugan, neprestajne vytýkajú socialistom, že vraj zabúdajú na nerovnosť ľudí a “rojčia” odstrániť túto nerovnosť. Takáto výčitka, ako vidíme, dokazuje iba krajnú ignoráciu pp. buržoáznych ideológov.

Marx nielen najpresnejšie berie do úvahy nevyhnutnú nerovnosť ľudí, berie do úvahy aj to, že samotný prechod výrobných prostriedkov do spoločenského vlastníctva celej spoločnosti /”socializmus” vo zvyčajnom použití tohto slova/, ešte neodstraňuje nedostatky distribúcie a nerovnosti “buržoázneho práva”, ktoré naďalej panuje, pokiaľ výrobky sa rozdeľujú “podľa práce”.

... “No tieto nedostatky – pokračuje Marx – sú nevyhnutné v prvej fáze komunistickej spoločnosti, v tej jej podobe, ako sa zrodí do dlhých pôrodných bolestiach z kapitalistickej spoločnosti. Právo nemôže byť nikdy na vyššom stupni ako hospodárske zriadenie a kultúrny rozvoj spoločnosti, ním podmienený”...

Teda, v prvej fáze komunistickej spoločnosti /ktorú obyčajne menujú socializmom/ “buržoázne právo” sa nezruší úplne, ale iba čiastočne, iba v súlade s už dosiahnutým hospodárskym prevratom, t.j. iba čo sa týka výrobných prostriedkov. “Buržoázne právo” ich uznáva za súkromné vlastníctvo jednotlivcov. Socializmus ich robí spoločným vlastníctvom. Natoľko – a iba natoľko – “buržoázne právo” odpadá.

No jednak zostáva v inej svojej časti, zostáva ako regulátor /určovateľ/ distribúcie výrobkov a rozdelenia práce medzi členmi spoločnosti. “Kto nepracuje, nech neje”! – tento socialistický princíp sa už uskutočnil; “Za rovnaké množstvo práce rovnaké množstvo výrobkov!” – aj tento socialistický princíp sa už uskutočnil. Ale toto ešte nie je komunizmus a toto ešte neodstraňuje “buržoázne právo”, ktoré nerovnakým ľuďom za nerovnaké /fakticky nerovnaké/ množstvo práce dáva rovnaké množstvo výrobkov

Toto je “nedostatok”, vraví Marx, ale je nedostatok nevyhnutný v prvej fáze komunizmu, lebo, ak nechceme upadať do utopizmu, nesmieme sa nazdávať, že ľudia, len čo zvrhli kapitalizmus, naraz sa naučia pracovať pre spoločnosť bez akýchkoľvek právnych noriem, ba odstránenie kapitalizmu ani nedáva naraz hospodárske predpoklad takejto premeny.

No okrem “buržoázneho práva” niet iných noriem. A natoľko zostáva štát ešte potrebným, aby ochranou spoločného vlastníctva výrobných prostriedkov ochraňoval rovnosť práce a rovnosť rozdelenia výrobkov.

Štát odumiera, lebo už niet kapitalistov, už niet tried, a preto nemožno potláčať vôbec nijakú triedu.

Avšak štát ešte neodumrel celkom, lebo zostáva ochrana “buržoázneho práva”, ktoré sankcionuje faktickú nerovnosť. Pre úplné odumretie štátu je potrebný úplný komunizmus.

4. Vyššia fáza komunistickej spoločnosti

Marx pokračuje:

... “Vo vyššej fáze komunistickej spoločnosti, keď už zmizne podriadenie deľbe práce, ktoré zotročuje človeka; keď s tým zároveň zmizne aj protiklad duševnej a telesnej práce; keď práca prestane byť iba prostriedkom udržania života a stane sa prvoradou životnou potrebou; keď vzrastú spolu so všestranným rozvojom indivíduí aj produktívne sily a rozlejú sa plným prúdom všetky zdroje spoločenského bohatstva, iba vtedy bude možno úplne prekonať úzky obzor buržoázneho práva a spoločnosť bude môcť napísať na svoju zástavu:

“Každý podľa schopností, každému podľa potreby.”

Iba teraz môžeme oceniť úplnú správnosť Engelsových poznámok, keď sa nemilosrdne posmieval nehoráznosti spojenia slov: “sloboda” a “štát”. Kým je štát, niet slobody. Keď bude sloboda, nebude štát.

Hospodárskym základom úplného odumretia štátu je taký vysoký rozvoj komunizmu, v ktorom mizne protiklad duševnej a telesnej práce, mizne teda jeden z najdôležitejších zdrojov terajšej spoločenskej nerovnosti, a to zdroj, ktorý vonkoncom nemožno odrazu odstrániť jednoduchým prechodom výrobných prostriedkov do spoločenského vlastníctva, jednoduchým vyvlastnením kapitalistov.

Toto vyvlastnenie umožní obrovský rozvoj produktívnych síl. A vidiac, ako už teraz neuveriteľne združuje kapitalizmus tento rozvoj, čo všetko by bolo možno zveľadiť na základe modernej už dosiahnutej techniky, sme oprávnení s plným presvedčením povedať, že vyvlastnenie kapitalistov nevyhnutne prinesie obrovský rozvoj produktívnych síl ľudskej spoločnosti. No ako rýchle bude prebiehať tento rozvoj ďalej, ako rýchle dospeje k odstráneniu deľby práce, k odstráneniu protikladu medzi duševnou a telesnou prácou a k tomu, aby sa práca premenila na “prvoradú životnú potrebu”, to nevieme a ani vedieť nemôžeme.

Preto máme právo hovoriť iba o nevyhnutnom odumieraní štátu, zdôrazňujúc zdĺhavosť tohto procesu, jeho závislosť od rýchlosti vývinu vyššej fázy komunizmu; otázku termínov alebo konkrétnych foriem odumierania ponechávame celkovo otvorenou, lebo niet materiálu, aby sa riešili takéto otázky.

Štát bude môcť úplne odumrieť vtedy, keď spoločnosť uskutoční zásadu: každý podľa schopností, každému podľa potrieb”, t.j. keď ľudia si natoľko navyknú zachovávať základné pravidlá spolunažívania a keď ich práca bude taká produktívna, že budú dobrovoľne pracovať podľa svojich schopností. “Úzky obzor buržoázneho práva”, ktorý každého núti vyratúvať so shylokovskou bezcitnosťou, aby nepracoval o pol hodiny dlhšie ako iný, nedostal menšiu mzdu ak iný – tento úzky obzor sa vtedy prekročí. Distribúcia výrobkov nebude vtedy vyžadovať, aby spoločnosť normovala množstvo výrobkov, ktoré má každý dostať; každý si bude slobodne brať “podľa potreby”.

Z buržoázneho stanoviska je ľahko vyhlásiť takéto spoločenské zriadenie za “číru utópiu” a uškŕňať sa nad tým, že socialisti každému sľubujú, že bude mať právo dostávať od spoločnosti ľubovoľné množstvo lahôdok, áut, klavírov ap. bez akejkoľvek kontroly práce jednotlivého občana. Takýmito úškľabkami odbavuje vec doteraz aj väčšina buržoáznych “vedátorov”, ktorí tým odhaľujú nielen svoje ignorantstvo, , ale aj to, že zištne obhajujú kapitalizmus.

Je to ignoranstvo, lebo ani jednému socialistovi neprišlo na um “sľubovať”, že nastane vyššia vývinová fáza komunizmu; no predvídanie veľkých socialistov, že táto fáza nastane, predpokladá nie terajšiu produktivitu práce, ani nie terajšieho filistra, ktorý je schopný “pre nič – za nič” – celkom ako seminaristi Pomjalovského/ - kaziť sklady spoločenského bohatstva a požadovať nemožné.

Dotiaľ, kým nastane “vyššia” fáza komunizmu, socialisti požadujú, aby spoločnosť a štát čo najprísnejšie kontrolovali rozsah práce a rozsah spotreby; avšak táto kontrola sa má začať vyvlastnením kapitalistov, kontrolu robotníkov nad kapitalistami a túto kontrolu musí vykonávať nie štát byrokratov, lež štát ozbrojených robotníkov.

Zištná obhajoba kapitalizmu buržoáznymi ideológmi / a ich pätolízačmi, ako pp. Cereteliov, Černovov a spol./ spočíva práve v tom, že spormi a rečami o ďalekej budúcnosti úmyselne zamieňajú naliehavú a pálčivú otázku dnešnej politiky, vyvlastnenia kapitalistov, premenenie všetkých občanov na robotníkov a zamestnancov jediného veľkého “syndikátu”, a to: celého štátu, a úplné podriadenie všetkej práce celého tohto syndikátu opravdivo demokratickému, štátu sovietov robotníckych a vojenských zástupcov.

Keď určený profesor, po ňom filister a po ňom páni Cereteliovia a Černovovia vravia o nezmyselných utópiách, o demagogických sľuboch boľševikov, o nemožnosti “zaviesť” socializmus, majú vlastne na zreteli práve vyššie štádium či fázu komunizmu, ktorú “zavádzať” nielen nikto nesľuboval, ale ani si nezmyslel, lebo “zaviesť” je vôbec nemožno.

A tu sme došli o otázke vedeckého rozdielu medzi socializmom a komunizmom, ktorej sa dotkol Engels vo svojej vyššie uvedenej úvahe a nesprávnosti názvu “sociálni demokrati”. Politický rozdiel medzi prvou či nižšou a vyššou fázou komunizmu časom bude pravdepodobne obrovský, no teraz, za kapitalizmu, uznávať ho bolo by smiešne a vyzdvihovať by ho mohli vari iba jednotliví anarchisti /ak ešte zostali medzi anarchistami ľudia, ktorí sa ničomu nenaučili z toho, že sa Kropotkinovia, Gravenovia, Cornelissenovia a iné “hviezdy” anarchizmu po “plechanovovsky” premenili na sociálšovinistov či na zákopových anarchistov, ako sa vyjadril Ge, jeden z málo anarchistov, čo si zachovali svoju česť a svedomie/.

No vedecký rozdiel medzi socializmom a komunizmom je jasný. Čo zvyčajne nazývajú socializmom. Marx nazval “prvou” alebo nižšou fázou komunistickej spoločnosti. Nakoľko sa výrobné prostriedky stávajú spoločným vlastníctvom, natoľko aj tu slovo “komunizmus” možno používať, ak sa nezabúda, že tonie je úplný komunizmus. Veľký význam Marxových objasnení spočíva v tom, že aj tu dôsledne uplatňuje materialistickú dialektiku, učenie o vývine, ponímajúc komunizmus ako čosi, čo sa vyvíja z kapitalizmu. Namiesto scholasticky vykonštruovaných, “vymyslených” definícií a neplodných slovných škriepok /čo je socializmus a čo komunizmus/ Marx analyzuje, čo by bolo možno nazvať stupňami hospodárskej zrelosti komunizmu.

Vo svojej prvej fáze, na svojom prvom stupni komunizmus nemôže ešte byť hospodársky úplne zrelý, úplne bez stôp či tradícií kapitalizmu. Stadiaľ vyplýva zaujímavý zjav, že prvá fáza komunizmu neprekročí “úzky obzor” buržoázneho práva”. Buržoázne právo, čo sa týka distribúcie spotrebných výrobkov, predpokladá, pravdaže, nevyhnutne aj buržoázny štát, lebo právo je ničím bez aparátu, schopného donucovať, aby sa dodržiavali právne normy.

Vysvitá, že komunizmu zostáva po istý čas nielen buržoázne právo, ale dokonca aj buržoázny štát – bez buržoázie!

Toto môže prichodiť ako paradox či jednoducho ako dialektická rozumová hra, z ktorej často obviňujú marxizmus ľudia, čo si nedali ani chvíľku práce, aby si preštudovali jeho neobyčajne hlboký obsah.

No v skutočnosti život nám na každom kroku ukazuje zvyšky starého v novom, aj v prírode, aj v spoločnosti. A Marx nevložil samovoľne kúštik “buržoázneho práva” do komunizmu, ale vzal to, čo je hospodársky a politický nevyhnutné v spoločnosti ktorá vychádza z lona kapitalizmu.

Demokracia má obrovský význam v boji robotníckej triedy proti kapitalistom za svoje oslobodenie. No demokracia naskrze nie je hranicou, ktorú neslobodno prekročiť, lež iba jedna z etáp na ceste od feudalizmu ku kapitalizmu a od kapitalizmu ku komunizmu.

Demokracia znamená rovnosť. Je pochopiteľné, aký veľký význam má boj proletariátu za rovnosť a heslo rovnosti – ak ho správne chápeme v zmysle odstránenia tried. No demokracia znamená iba formálnu rovnosť. Len čo sa uskutočnila rovnosť všetkých členov spoločnosti vzhľadom na držbu výrobných prostriedkov, t.j. rovnosť práce a rovnosť mzdy, neodvratne sa vynorí pred ľudstvom otázka, aby sa išlo ďalej, od formálnej rovnosti k rovnosti faktickej, t.j. k uskutočneniu zásady: “každý podľa schopností, každému podľa potrieb”.

Akými etapami, akými praktickými opatreniami pôjde ľudstvo k tomuto vyššiemu cieľu, nevieme a ani vedieť nemôžeme. No dôležité je ujasniť si, ako nehorázne lživá je zvyčajná buržoázna predstava, že socializmus je čosi mŕtve, stuhnuté, raz navždy dané, kým v skutočnosti iba socializmom sa začne rýchly, opravdivý, vskutku masový pokrok, vo všetkých oblastiach spoločenského a individuálneho života, spočiatku odohrávajúci sa za účasti väčšiny obyvateľstva a potom za účasti všetkého obyvateľstva.

Demokracia je štátna forma, jedna z jeho odrôd. Demokracia je teda ako každý štát, organizované, systematické použitie násilia na ľuďoch. Toto je jedna stránka veci. Lež na druhej strane znamená demokracia formálne uznanie rovnosti občanov a rovnaké právo všetkých určovať zriadenie a správu štátu. A toto zasa súvisí s tým, že demokracia, na istom vývinovom stupni, predovšetkým, stmeľuje proletariát, revolučnú triedu proti kapitalizmu – a umožňuje mu rozdrviť, rozmliaždiť, zotrieť z povrchu zeme buržoázny, čo aj republikánsko-buržoázny štátny stroj, stálu armádu, políciu, byrokraciu, aby ich nahradila demokratickejším, no ešte vždy štátnym strojom v podobe ozbrojených robotníckych más, ktoré pristupujú ku všeobecnej účasti ľudu v milícií.

Tu “kvantita prechádza na kvalitu”: takýto stupeň demokratizmu súvisí s prekročením rámca buržoáznej spoločnosti a so začiatkom jej socialistickej prestavby. Ak sa vskutku všetci zúčastňujú na správe štátu, kapitalizmus sa už nemôže udržať. A vývin kapitalizmu zasa nám utvára predpoklady pre to, aby sa vskutku “všetci” mohli zúčastniť na správe štátu. K takýmto predpokladom patrí všeobecná gramotnosť, uskutočnená už v mnohých pokročilých kapitalistických krajinách, ďalej “vyškolenie a zdisciplinovanie” miliónov robotníkov veľkým, zložitý, zospoločenšteným aparátom pošty, železníc, veľkých tovární, veľkoobchodu, bankovníctva atď. atď.

Pri takýchto hospodárskych predpokladoch je celkom možné bezodkladne, zo dňa na deň, pristúpiť k tomu, aby sa kapitalisti a byrokrati po ich zvrhnutí nahradili ozbrojenými robotníkmi, všeobecne ozbrojeným ľudom v kontrole výroby a distribúcie, v evidencii práce a výrobkov. /Nenačim si pliesť otázku kontroly a evidencie s otázkou vedecky kvalifikovaného personálu inžinierov, agronómov a i.: títo páni pracujú dnes, podrobujúc sa kapitalistom, a budú pracovať ešte lepšie zajtra, podrobujúc sa ozbrojeným robotníkom./

Evidencia a kontrola – to je hlavné, čo je potrebné, aby sa uviedla do pohybu a aby správne fungovala prvá fáza komunistickej spoločnosti. Všetci občania menia sa tu na námezdných zamestnancov štátu, ktorým sú ozbrojení robotníci. Všetci občania sa stávajú zamestnancami a robotníkmi jediného celonárodného, štátneho “syndikátu”. Hlavná vec je, aby pracovali rovnako, správne dodržiavajúc rozsah práce, a dostávali rovnako mzdu. Evidenciu tohto, kontrolu toho zjednodušil kapitalizmus do krajnosti, na neobyčajne jednoduché výkony dozoru a záznamu, ktoré môže každý gramotný človek vykonávať, na znalosť štyroch základných počtových úkonov a na vydávanie zodpovedajúcich potvrdení.

Keď väčšina ľudu začne vykonávať samostatne a všade takúto evidenciu, takúto kontrolu kapitalistov /zmenených teraz na zamestnancov/ a pánov inteligentíkov, ktorí si zachovali kapitalistické záľuby, vtedy sa táto kontrola stane vskutku univerzálnou, všeobecnou, všeľudovou, vtedy sa jej nijako nedá uniknúť, “nebude kam sa skryť”.

Celá spoločnosť bude jedinou kanceláriou a jedinou továrňou s rovnosťou práce a s rovnosťou mzdy.

No táto “továrenská” disciplína, ktorú proletariát po víťazstve nad kapitalistami a po zvrhnutí vykorisťovateľov rozšíri na celú spoločnosť, naskrze nie je naším ideálom, ani naším konečným cieľom, lež iba stupienkom, ktorý je nevyhnutne potrebný, aby sa spoločnosť radikálne očistila od hanebností a mrzkostí kapitalistického vykorisťovania a aby ďalej postupovala.

Od chvíle, keď sa všetci členovia spoločnosti alebo aspoň ich prevažná väčšina sami naučili spravovať štát, sami sa chopili tejto veci “uviedli do chodu” kontrolu nad nepatrnou menšinou kapitalistov, nad pánikmi, ktorí by si chceli zachovať kapitalistické záľuby, nad robotníkmi, hlboko zdemoralizovanými kapitalizmom – od tejto chvíle začína miznúť potreba akéhokoľvek vedenia vôbec. Čím úplnejšia je demokracia, tým bližšie je chvíľa, keď sa stáva nepotrebnou. Čím demokratickejší je “štát”, skladajúci sa z ozbrojených robotníkov, a ktorý “už nie je štátom vo vlastnom zmysle slova”, tým rýchlejšie začína odumierať akýkoľvek štát.

Lebo keď sa všetci naučia spravovať a budú vskutku samostatne spravovať spoločenskú výrobu, samostatne vykonávať evidenciu a kontrolu darmožráčov, pánikov, podvodníkov a podobných “ochrancov kapitalistických tradícií” – vtedy sa vyhýbanie tejto všeľudovej evidencii a kontrole stane nevyhnutne také neuveriteľne ťažké, takou vzácnou výnimkou a bude sa pravdepodobne stíhať takým rýchlym a veľkým trestom /lebo ozbrojení robotníci sú ľudia praktického života, a nie sentimentálni inteligentíci, a sotva dovolia, aby sa s nimi robili žarty/, že nevyhnutnosť zachovávať jednoduché, základné pravidlá každého ľudského spolunažívania veľmi chytro sa stane zvykom.

A vtedy sa otvoria dokorán dvere k prechodu od prvej fázy komunistickej spoločnosti k jej vyššej fáze a zároveň k úplnému odumretiu štátu.

ľudu začne vykonávať samostatne a všade takúto evidenciu, takúto kontrolu kapitalistov /zmenených teraz na zamestnancov/ a pánov inteligentíkov, ktorí si zachovali kapitalistické záľuby, vtedy sa táto kontrola stane vskutku univerzálnou, všeobecnou, všeľudovou, vtedy sa jej nijako nedá uniknúť, “nebude kam sa skryť”.

Celá spoločnosť bude jedinou kanceláriou a jedinou továrňou s rovnosťou práce a s rovnosťou mzdy.

No táto “továrenská” disciplína, ktorú proletariát po víťazstve nad kapitalistami a po zvrhnutí vykorisťovateľov rozšíri na celú spoločnosť, naskrze nie je naším ideálom, ani naším konečným cieľom, lež iba stupienkom, ktorý je nevyhnutne potrebný, aby sa spoločnosť radikálne očistila od hanebností a mrzkostí kapitalistického vykorisťovania a aby ďalej postupovala.

Od chvíle, keď sa všetci členovia spoločnosti alebo aspoň ich prevažná väčšina sami naučili spravovať štát, sami sa chopili tejto veci “uviedli do chodu” kontrolu nad nepatrnou menšinou kapitalistov, nad pánikmi, ktorí by si chceli zachovať kapitalistické záľuby, nad robotníkmi, hlboko zdemoralizovanými kapitalizmom – od tejto chvíle začína miznúť potreba akéhokoľvek vedenia vôbec. Čím úplnejšia je demokracia, tým bližšie je chvíľa, keď sa stáva nepotrebnou. Čím demokratickejší je “štát”, skladajúci sa z ozbrojených robotníkov, a ktorý “už nie je štátom vo vlastnom zmysle slova”, tým rýchlejšie začína odumierať akýkoľvek štát.

Lebo keď sa všetci naučia spravovať a budú vskutku samostatne spravovať spoločenskú výrobu, samostatne vykonávať evidenciu a kontrolu darmožráčov, pánikov, podvodníkov a podobných “ochrancov kapitalistických tradícií” – vtedy sa vyhýbanie tejto všeľudovej evidencii a kontrole stane nevyhnutne také neuveriteľne ťažké, takou vzácnou výnimkou a bude sa pravdepodobne stíhať takým rýchlym a veľkým trestom /lebo ozbrojení robotníci sú ľudia praktického života, a nie sentimentálni inteligentíci, a sotva dovolia, aby sa s nimi robili žarty/, že nevyhnutnosť zachovávať jednoduché, základné pravidlá každého ľudského spolunažívania veľmi chytro sa stane zvykom.

A vtedy sa otvoria dokorán dvere k prechodu od prvej fázy komunistickej spoločnosti k jej vyššej fáze a zároveň k úplnému odumretiu štátu.

KAPITOLA VI

Zvulgarizovanie marxizmu oportunistami

Otázka pomeru štátu k sociálnej revolúcii a sociálnej revolúcie k štátu, ako ja vôbec otázka revolúcie zaujímala význačných teoretikov a publicistov II. internacionály /1889-1914/ veľmi málo. No v procese postupného vzrastu oportunizmu, ktorý viedol ku krachu II. internacionály roku 1914, je najcharakteristickejšie, že sa snažili obísť túto otázku alebo ju ani nezbadali, dokonca ani vtedy, keď narazili na ňu.

Vo všeobecnosti a vcelku možno povedať, že z vyhýbania v otázke pomeru proletárskej revolúcie k štátu, vyhýbania, hodiaceho sa oportunizmu a živiaceho ho, vyplynulo prekrútenie marxizmu a jeho úplné zvulgarizovanie.

Aby sme charakterizovali tento smutný proces aspoň stručne, všimnime si význačnejších teoretikov marxizmu: Plechanova a Kautského.

1.Plechanovova polemika s anarchistami

Plechanov venoval otázke pomeru anarchizmu k socializmu osobitnú brožúru: “Anarchizmus a socializmus”, ktorá vyšla nemecky roku 1894.

Plechanov chytrácky vyložil túto tému, úplne obíduc pomer revolúcie k štátu a otázku štátu vôbec, teda to, čo je najaktuálnejšie, najpálčivejšie a politicky najpodstatnejšie v boji proti anarchizmu! V jeho brožúre vystupujú do popredia dve časti: jedna historicko–literárna, s cenným materiálom o dejinách myšlienok

Stirnerových, Proudhonových a iných, a druhá časť je filisterská, neohrabaná úvaha na tému, že sa nedá rozoznať anarchista od banditu.

Spojenie tém je veľmi zábavné a veľmi charakteristické pre celú spoločnosť Plechanova v predvečer revolúcie a v revolučnom období v Rusku: Plechanov sa skutočne ukázal v rokoch 1905 – 1917 polodoktrinárom, polofilistrom, ktorý v politike pokrivkával za buržoáziou.

Videli sme, ako Marx a Engels, polemizujúc s anarchistami, objasňovali čo najstarostlivejšie svoje náhrady na pomer revolúcie k štátu. Engels vydávajúc roku 1891 Marxovu “Kritiku Gothajského programu”, napísal že “my /t.j. Engels a Marx/ sme viedli ani necelé dva roky po hágskom kongrese /I./ najprudší boj proti Bakuninovi a jeho anarchistom.

Anarchisti sa pokúšali práve Parížsku komúnu vyhlásiť takrečeno za “svoju”, ktorá potvrdzuje ich učenie, pričom vonkoncom nepochopili poučenie Komúny a Marxov rozbor týchto poučení. Na konkrétne politické otázky: či treba rozbiť starý štátny stroj? a čím ho nahradiť? – anarchizmus nedal nijakú odpoveď, ktorá by sa aspoň ako-tak priblížila pravde.

No hovoriť o “anarchizme a socializme”, a pritom obchádzať celú otázku štátu a nevšímať si celý vývin marxizmu pred Komúnou a po nej, to znamenalo neodvratne upádať do oportunizmu. Lebo právo to treba oportunizmu nadovšetko, aby sa vôbec nestavali tieto dve uvedené otázky. Už toto je víťazstvo oportunizmu.

2.Kautského polemika s oportunistami

Do ruštiny preložili nepochybne nepomerne väčší počet Kautského diel než do ktorejkoľvek inej reči. Nenadramo žartujú niektorí nemeckí sociálni demokrati, že Kautského viac čítajú v Rusku ako v Nemecku /mimochodom, v tomto žerte je omnoho hlbší historický obsah, než tušia tí, čo ho pustili do obehu. U ruských robotníkov totiž roku 1905 vzrástol neobyčajne veľký nevídaný dopyt po najlepších dielach najlepšej sociálnodemokratickej literatúry na svete, a keď boli dostali v porovnaní s inými krajinami neslýchané množstvo prekladov a vydaní týchto diel, urýchleným tempom preniesli vlastne na mladú pôdu nášho proletárskeho hnutia obrovské skúsenosti susednej, pokročilejšej krajiny/.

Kautský je známy u nás okrem svojho populárneho výkladu marxizmu obzvlášť svojou polemikou s oportunistami a ich vodcom Bernsteinom. No takmer neznámy je fakt, ktorý nemožno obísť, ak máme preskúmať, ako upadol Kautský do neuveriteľne hanebnej rozpačitosti a obrany sociálšovinizmu za veľmi ťažkej krízy roku 1914 – 1915. To je práve ten fakt, že Kautsky veľmi značne kolísal pred svojím vystúpením proti najvýznačnejším zástupcom oportunizmu vo Francúzsku /Millerand a Jaures/ a v Nemecku /Bernstein/.

Marxistická “Zarja”, ktorá vychádzala v rokoch 1901 – 1902 v Štuttgarte a obhajovala revolučno-proletárske náhľady, nútená bola polemizovať s Kautským a nazvať jeho polovičatú vyhýbavú, voči oportunistom zmierlivú rezolúciu na Parížskom medzinárodnom socialistickom kongrese roku 1900 “kaučukovou”./ Nemecká tlač uverejnila Kautského listy, ktoré odhalili, že rovnako kolísal pred vystúpením proti Bernsteinovi.

Keď skúmame dejiny najnovšej zrady Kautského na marxizme, má jednako nesmierne väčší význam okolnosť, že v samej jeho polemike s oportunistami, v jeho formulácií otázky a spôsobe jej výkladu badáme teraz systematickú úchylku k oportunizmu práve v otázke štátu.

Vezmime prvé väčšie dielo Kautského proti oportunizmu, jeho knihu “Bernstein a sociálnodemokratický program”. Kautský podrobne vyvracia Bernsteina. No charakteristické je toto: Bernstein vo svojich herostratovsky preslávených “Predpokladoch socializmu” obviňuje marxizmus z “blanquizmu” /obvinenie, ktoré odvtedy tisíc ráz zopakovali oportunisti a liberálni meštiaci v Rusku proti predstaviteľom revolučného marxizmu, boľševikom/. Pritom sa Bernstein zastavuje osobitne na Marxovej “Občianskej vojne vo Francúzsku” a pokúša sa – ako sme videli, úplne neúspešne – stotožniť Marxovo stanovisko k poučeniam Komúny so stanoviskom Proudhonovým. Zvláštnu pozornosť Bernsteinovu vzbudzuje Marxov záver, ktorý Marx zdôraznil v predslove z roku 1872 ku “Komunistickému manifestu” a ktorý znie: “Robotnícka trieda nemôže jednoducho prevziať hotový štátny aparát a uviesť ho do chodu pre svoje vlastné ciele.”

Bernsteinovi sa tak “zapáčil” tento výrok, že ho prinajmenej tri razy opakuje vo svojej knihe, vykladajúc ho celkom prekrútenom, oportunistickom zmysle.

Marx, ako sme videli, chce povedať, že robotnícka trieda musí rozbiť, rozbúrať, rozhodiť /Sprengung, výbuch – výraz, použitý Engelsom/ celý štátny stroj. No podľa Bernsteina vysvitá, že vraj Marx vystríhal týmito slovami robotnícku triedu pred prílišnou revolučnosťou pri uchvátení moci.

Hrubšie a neogabanejšie prekrútenie Marxovej myšlienky nemožno si ani predstaviť.

Akože sa zachoval Kautský, keď úplne podrobne vyvracal bernsteiniádu?

V tomto bode vyhol rozboru celej hĺbky oportunistického prekrútenia marxizmu. Uviedol vyššie citovaný úryvok z Engelsovho predslovu k Marxovej “Občianskej vojne” a povedal, že podľa Marx robotnícka trieda sa nemôže jednoducho zmocniť hotového štátneho stroja, no všeobecne sa hl môže zmocniť; to je všetko. Že Bernstein pripísal Marxovi priamo opak toho, čo Marx skutočne tvrdiť, že Marx od roku 1852 zdôrazňoval úlohu proletárskej revolúcie “rozbiť” štátny stroj, o tom niet u Kautského ani slova.

Výsledok bol, že u Kautského je zotretý najzákladnejší rozdiel medzi marxizmom a oportunizmom v otázke o úlohách proletárskej revolúcie!

“Riešenie otázky o probléme proletárskej diktatúry – napísal Kautský – proti – Bernsteinovi – môžeme celkom spokojne prenechať budúcnosti.”

Toto nie je polemika proti Bernsteinovi, lež v podstate ústupok, odovzdanie pozícií oportunizmu, lebo oportunisti zatiaľ nič viac ani nepotrebujú ako “celkom spokojne prenechať budúcnosti” všetky základné otázky o úlohách proletárskej revolúcie.

Marx a Engels od roku 1852 do roku 1892, štyridsať rokov, učili proletariát, že musí rozbiť štátny stroj. A Kautský roku 1899, keď stojí zoči-voči faktu, že oportunisti v tomto bode úplne zradili marxizmu, podstrkuje namiesto otázky, či nevyhnutne treba tento stroj rozbiť, otázku o konkrétnych formách rozbíjania, a zachraňuje sa pod záštitou “nespornej” /a jalovej/ filisterskej pravdy, že vopred nemôžeme poznať konkrétne formy !!

Medzi Marxom a Kautským je priepasť v ich náhľade na úlohu proletárskej strany pripravovať robotnícku triedu na revolúciu.

Vezmime nasledujúce, zrelšie Kautského dielo, venované tiež do značnej miery vyvracaniu omylov oportunizmu. Je to jeho brožúra “Sociálna revolúcia”. Autor tu špeciálne rozoberá otázku “proletárskej revolúcie” a “proletárskeho režimu”. Autor priniesol veľmi mnoho, čo je mimoriadne cenné, vo práve otázku o štáte obišiel. V brožúre je reč všade o vydobytí štátnej moci, a nič viac, t.j. autor si zvolil takú formuláciu, ktorá je ústupkom voči oportunistom, keďže pripúšťa vydobytie moci bez rozbúrania štátneho stroja. Práve to, čo Marx roku 1872 vyhlásil za “zastaralé” v programe “Komunistického manifestu”, kriesi Kautský roku 1902.

V brožúre venoval Kautský osobitný paragraf “formám a zbraniam sociálnej revolúcie”. Hovorí sa tu aj o masovom politickom štrajku, aj o občianskej vojne, aj o takých “nástrojoch sily moderného veľkého štátu, ako je byrokracia a armáda”, no o tom; čo u naučila robotníkov Komúna, ani hlásky. Je zrejmé, že Engels nenadarmo vystríhal, najmä nemeckých socialistov, pred “poverčivou úctou” k štátu.

Kautský vykladá otázku takto: víťazný proletariát “uskutoční demokratický program” a potom vykladá paragrafy tohto programu. O tom, čo nové priniesol rok 1871 v otázke o nahradení buržoáznej demokracie demokraciou proletárskou, ani slova. Kautský sa oháňa takýmito “solídne” znejúcimi banalitami:

“Je zrejmé samo od seba, že nedosiahneme panstvo za terajších pomerov. Revolúcia sama predpokladá zdĺhavý a hlboko zasahujúci boj, ktorému sa podarí zmeniť našu terajšiu politickú a sociálnu štruktúru.”

Je nepochybné, že toto je “zrejmé samo od seba”, ako aj to, že kone žerú ovos a že Volga sa vlieva do Kaspického mora. Žiaľ iba, že prázdnou a veľkolepou frázou o “hlboko zasahujúcom” boji Kautský obchádza otázku, pre revolučný proletariát naliehavú, v čom spočíva “hĺbka” jeho revolúcie, pokiaľ ide o štát, pokiaľ ide o demokraciu, čo ju rozlišuje od predošlých, neproletárskych revolúcií.

Obchádzajúc túto otázku, robí Kautský vskutku ústupok v tomto najpodstatnejšom bode oportunizmu, i keď mu vyhlasuje strašnú vojnu slovami, i keď zdôrazňuje význam “revolučnej idey” /či stojí za mnoho táto “idea”, ak sa bojíme propagovať robotníkom konkrétne poučenia revolúcie?/, alebo keď vraví: “revolučný idealizmus predovšetkým”, lebo keď vyhlasuje, že anglickí robotníci sú teraz “sotva niečo viac ako malomeštiaci”.

“V socialistickej spoločnosti – píše Kautský – môže existovať popri sebe ... najrozličnejšie formy podnikov: byrokratické /??/, odborové, družstevné, individuálne”... “Existujú napríklad podniky, ktoré sa nemôžu zaobísť bez byrokratickej /??/ organizácie – také sú železnice. Tu môže demokratická organizácia dostať takúto podobu: robotníci si volia delegátov, ktorí tvoria akýsi parlament, a tento parlament určuje pracovný poriadok a dozerá na vedenie byrokratického aparátu. Iné podniky možno odovzdať odborom, iné zas možno organizovať na družstevných zásadách.” /Str. 148 a 115 ruského prekladu, ženevské vydanie z roku 1903./

Táto úvaha je mylná, znamená krok späť v porovnaní s tým, čo vysvetľovali v sedemdesiatych rokoch Marx a Engels na príklade poučení Komúny.

Čo sa týka nevyhnutnej vraj “byrokratickej” organizácie, železnice sa vonkoncom ničím neodlišujú od všetkých podnikov strojného veľkopriemyslu vôbec, od akejkoľvek továrne, veľkého obchodného domu, veľkokapitalistického pôdohospodárskeho podniku. Vo všetkých takýchto podnikoch predpisuje technika bezpodmienečne prísnu disciplínu, najväčšiu presnosť pri vykonávaní čiastkovej práce každému zverenej, lebo inak by hrozilo, že sa zastaví celý podnik alebo poškodí mechanizmus a skazí výrobok. Vo všetkých takýchto podnikoch si robotníci budú, pravdaže “voliť delegátov, ktorí utvoria akýsi parlament”.

No v tom je celý vtip, že tento “akýsi parlament” n e b u d e parlamentom v zmysle buržoázno-parlamentárnych inštitúcií. V tom je celý vtip, že tento “akýsi parlament” n e b u d e iba “určovať pracovný poriadok a dozerať na vedenie byrokratického aparátu”, ako si predstavuje Kautský”, ktorého fantázia nepresahuje rámec buržoázneho parlamentarizmu. V socialistickej spoločnosti tento “akýsi parlament” z robotníckych zástupcov bude, pravdaže “určovať pracovný poriadok a dozerať na vedenie” “aparátu”, no tento aparát n e b u d e “byrokratický”. Robotníci, ktorí vydobyli politickú moc, rozbijú starý byrokratický aparát, rozbúrajú ho do základov, nenechajú z neho kameň na kameni, nahradia ho novým, skladajúcim sa z tých istých robotníkov a zamestnancov, p r o t i zbyrokratizovaniu ktorých sa hneď podniknú opatrenia, podrobne rozobrané Marxom a Engelsom: 1. nielen voliteľnosť, ale aj zosaditeľnosť hocikedy; 2. plat nie vyšší ako robotnícke mzdy; 3. bezodkladný prechod k tomu, aby všetci vykonávali funkcie kontroly a dozoru, aby sa všetci na čas stali “byrokratmi” a aby sa preto n i k t o nemohol stať “byrokratom”.

Kautský vôbec nepremyslel Marxove slová: “komúna nebola parlamentnou, ale pracovnou korporáciou, súčasne zákonodarnou a výkonnou.”

Kautský vôbec nepochopil rozdiel medzi buržoáznym parlamentarizmom, spájajúci demokraciu / n i e p r e ľ u d/ s byrokratizmom /p r o t i  ľ u d u / - a s proletárskym demokratizmom, ktorý hneď podnikne opatrenia, aby na koreni podťal byrokratizmus a ktorý bude vedieť realizovať tieto opatrenia do dôsledkov, až po úplné odstránenie byrokratizmu, po úplné zavedenie demokracie pre ľud.

Kautský tu zas prejavil tú istú “poverčivú úctu” k štátu a “poverčivú vieru” v byrokratizmus.

Prejdime k poslednému a najlepšiemu Kautského dielu proti oportunistom, k jeho brožúre “Cesta k moci” /zdá sa, nevydali ju v ruštine, keďže vyšla za vyvrcholenia reakcie u nás, roku 1909/. Táto brožúra je veľkým krokom vpred, nakoľko sa v nej nehovorí o revolučnom programe vo všeobecnosti ako v brožúre proti Bernsteinovi z roku 1899, o úlohách sociálnej revolúcie bez ohľadu na čas jej vzniku ako v brožúre “sociálna revolúcia” z roku 1902, lež o konkrétnych podmienkach, ktoré nás nútia uznať, že “éra revolúcií” nastáva.

Autor jasne poukazuje na zostrenie triednych protirečení vôbec a na imperializmus, ktorý má obzvlášť veľký význam v tomto smere. Po “revolučnom období rokov 1789-1871” pre západnú Európu od roku 1905 začína sa analogické obdobie pre východ. Svetová vojna sa približuje hrozivou rýchlosťou. “Proletariát nemôže už hovoriť o predčasnej revolúcií.” “Vstúpili sme do revolučného obdobia.” “Revolučná éra sa začína.”

Tieto vyhlásenia sú úplne jasné. Nech slúži táto Kautského brožúra ako meradlo pre porovnanie, čím sľubovala byť nemecká sociálna demokracia pred imperialistickou vojnou a ako nízko klesla /s ňou teda aj Kautský/ pri vzplanutí vojny. “Terajšia situácia – napísal Kautský v rozoberanej brožúre – skrýva nebezpečenstvo, že my /t.j. nemecká sociálna demokracia/ ľahko sa pozdávame umiernenejšími, než sme v skutočnosti.” Ukázalo sa, že naozaj je nemecká sociálnodemokratická strana oveľa umiernenejšia a oportunistickejšia, než sa zdala!

Tým charakteristickejšie je, že Kautský, i keď tak určite vyhlásil, že sa už začala éra revolúcie, aj v tejto brožúre, ktorú podľa svojich vlastných slov venoval rozboru otázky práve “politickej revolúcie”, zasa úplne obišiel otázku štátu.

Zo všetkého tohto obchádzania otázky, zamlčovania, vyhýbania vznikol úplný prechod k oportunizmu, o ktorom musíme teraz hovoriť.

Nemecká sociálna demokracia v osobe Kautského ako by vyhlasovala: zostávam pri revolučných náhľadoch /rok 1899P. Uznávam najmä neodvratnosť sociálnej revolúcie proletariátu /rok 1902/. Uznávam nastúpenie novej éry revolúcie /rok 1909/. No jednako idem nazad oproti tomu, čo hovoril Marx už roku 1852, len čo ide o úlohy proletárskej revolúcie v pomere k štátu /roku 1912/.

Takto a nie ináč stála otázka v polemike Kautského s Pannekoekom.

3.Kautského polemika s Pannekoekom

Pannekoek vystúpil proti Kautskému ako jeden z predstaviteľov “ľavoradikálneho” smeru, do ktorého patrila Róza Luxemburgová, Karol Radek a iní a ktorý – obhajujúc revolučnú taktiku – bol jednotný v tom, že Kautský prechádza na stanovisko “centra”, kolíšúceho bezzásadovite medzi marxizmom a oportunizmom. Správnosť tohto náhľadu úplne dokázala vojna, keď sa smer “centra” /nesprávne nazývaný marxistickým/ čiže “kautskizmu” úplne ukázal v celej svojej odpornej úbohosti.

V článku, ktorý sa dotkol otázky o štáte, “Masová aktivita a revolúcia” /”Neue Zeit”, XXX 1912, 2/ Pannekoek charakterizoval Kautského stanovisko ako stanovisko “pasívneho radikalizmu”, “teóriu nečinného vyčkávania”. “Kautský nechce vidieť proces revolúcie” /str. 616/. Takto stavajúc otázku, Pannekoek sa priblížil k tému, ktorá nás tu zaujíma, k úlohám proletárskej revolúcie voči štátu.

“Boj proletariátu – napísal – nie je jednoducho bojom proti buržoázii o štátnu moc, lež bojom proti štátnej moci ... Obsahom proletárskej revolúcie je odstránenie mocenských prostriedkov štátu a vytisnutie ich /doslovne: rozpustenie. Auflosung/ mocenskými prostriedkami proletariátu ... Boj sa končí iba vtedy, keď nastáva, ako jej konečný výsledok, úplné rozbúranie štátnej organizácie. Organizácia väčšiny dokazuje svoju prevahu tým, že odstraňuje organizáciu panujúcej menšiny” /str.548/.

Formulácia, do ktorej Pannekoek zaodel svoje myšlienky, má veľmi veľké nedostatky. No myšlienka je jednako jasná a je zaujímavé, ako ju vyvracal Kautský.

“Doteraz – napísal – protiklad medzi sociálnymi demokratmi a anarchistami spočíval v tom, že prví chceli vydobyť štátnu moc a druhí – ju chceli zničiť. Pannekoek chce aj jedno aj druhé” /str. 724/.

Ak Pannekoekov výklad nie je dosť jasný a nie je dosť konkrétny /nehovoriac tu o iných nedostatkoch jeho článku, ktoré sa netýkajú rozoberanej témy/, tak Kautský sa chopil práve zásadného jadra veci Pannekoekom naznačeného a v kardinálnej zásadnej otázke Kautský celkom opustil stanovisko marxizmu a prešiel úplne k oportunizmu. Rozdiel medzi sociálnymi demokratmi a anarchistami definuje vonkoncom nesprávne, prekrucuje marxizmus a nadobro ho vulgarizuje.

Rozdiel medzi marxistami a anarchistami spočíva v tom, že: 1. Marxisti, keď si kladú za cieľ úplne odstrániť štát, uznávajú tento cieľ za uskutočniteľný iba vtedy, keď socialistická revolúcia už odstránila triedy, teda ako dôsledok zavedenia socializmu, vedúceho k odumieraniu štátu; anarchisti chcú úplne odstrániť štát zo dňa na deň, nechápuc podmienky uskutočniteľnosti takéhoto odstránenia. 2. Marxisti uznávajú za nevyhnutné, aby proletariát po vydobytí politickej moci úplne rozbúral starý štátny stroj, nahradiac ho novým, ktorý sa skladá z organizácie ozbrojených robotníkov podľa typu Komúny; anarchisti, obhajujúc rozbúranie štátneho stroja, majú úplne nejasnú predstavu, čim ho má nahradiť proletariát a ako bude používať revolučnú moc; dokonca popierajú používať štátnu moc revolučným proletariátom a jeho revolučnú diktatúru. 3. Marxisti žiadajú pripraviť proletariát na revolúciu využitím dnešného štátu; anarchisti to popierajú.

V tomto spore zastupuje marxizmus práve Pannekoek proti Kautskému, lebo práve Marx učil, že proletariát nemôže jednoducho vydobyť štátnu moc v zmysle prechodu starého štátneho aparátu do nových rúk, lež musí rozbiť, rozbúrať tento aparát a nahradiť ho novým.

Kautský opúšťa marxizmus a prechádza k oportunizmu, lebo uňho úplne mizne práve toto rozbúranie štátneho stroja, vonkoncom neprijateľné pre oportunistov, a zostávajú zadné dvierka pre oportunistov v zmysle. aby vykladali “vydobytie” ako jednoduché získanie väčšiny.

Kautský, aby zakryl svoje prekrútenie marxizmu, počína si ako knihomoľ: vyťahuje “citát” zo samého Marxa. Roku 1850 písal Marx o nevyhnutnosti “rozhodnej centralizácie sily v rukách štátnej moci”. A Kautský sa spytuje víťazoslávne: nechce azda Pannekoek rozbúrať “centralizmus”?

Toto je už celé čarodejníctvo, podobné Bernsteinovmu stotožneniu marxizmu s proudhonizmom v náhľadoch na federáciu namiesto centralizmu.

Kautského “citát” sa sen hodí ako piate koleso na voz. Centralizmus je možný aj so starým aj s novým štátnym strojom. Ak robotníci dobrovoľne zjednotia svoje ozbrojené sily, to bude centralizmus, no bude spočívať na “úplnom rozbúraní” štátneho centralistického aparátu, stálej armády, polície, byrokracie. Kautský si počína úplne podvodnícky, obchádzajúc veľmi dobre mu známe Marxove a Engelsove úvahy o Komúne a vyťahujúc citát, ktorý sa nevzťahuje na otázku.

... “Chce azda Pannekoek odstrániť štátne funkcie úradníkov?” – pokračuje Kautský. – “No nezaobídeme sa bez úradníkov ani v straníckej ani v odborovej organizácií, tobôž pri štátnej správe. Náš program vyžaduje nie odstrániť štátnych úradníkov, lež voľbu úradníkov ľudom... Nejde teraz o to, akú podobu dostane správny aparát v “budúcom štáte”, lež o to, či odstraňuje /doslovne: rozpúšťa, auflost/ náš politický boj štátnu moc, prv než sme ju vydobyli /kurzíva Kautského/. Aké ministerstvo so svojimi úradníkmi mohlo by sa odstrániť?” Vypočítava ministerstvo osvety, spravodlivosti, financií, vojny. “nie, ani jedno spomedzi terajších ministerstiev neodstráni náš politický boj proti vláde ... Opakujem, aby som vyhol nedorozumeniam: nejde o to, akú formu pridá “štátu budúcnosť” víťazná sociálna demokracia, lež o to, ako zmení naša opozícia terajší štát” /str.725/.

Toto je zjavné prekrútenie. Pannekoek kládol otázku práve o revolúcií. Toto je jasne povedané aj v nadpise jeho článku aj v citovaných partiách. Preskakujúc na otázku o “opozícií”, Kautský práve úmyselne zamieňa revolučné stanovisko stanoviskom oportunistickým. Podľa neho je to takto: teraz opozícia, a po vydobytí moci si o tom pohovoríme. Revolúcia mizne ... Toto je práve to, čo si žiadali oportunisti.

Nejde o opozíciu, ani o politický boj vôbec, lež práve o revolúciu. Revolúcia spočíva v tom, že proletariát rozbúrava “štátny aparát” a celý štátny aparát, nahrádzajúc ho novým aparátom, skladajúcim sa z ozbrojených “robotníkov. Kautský prejavuje “poverčivú úctu” k “ministerstvám”, no prečo by sa nemohli nahradiť, povedzme, komisiami odborníkov pri sovietoch robotníckych a vojenských zástupcov, majúcich plnú a suverénnu moc?

Jadro veci nie je vôbec v tom, či zostanú “ministerstvá”, či budú “komisie odborníkov” či nejaké iné ustanovizne, to vonkoncom nie je dôležité. Jadro veci je v tom, či sa zachováva starý štátny stroj /spätý tisícimi vláknami s buržoáziou a naskrz presiahnutý rutinou a a zotrvačnosťou/, alebo sa rozbúrava a nahrádza novým strojom. Revolúcia nemá spočívať v tom, aby nová trieda rozkazovala, vládla za pomoci starého štátneho stroja, lež v tom, aby rozbila tento stroj a rozkazovala, vládla za pomoci nového stroja – túto základnú myšlienku marxizmu Kautský zastiera, alebo ju vôbec nepochopil.

Jeho otázka o úradníkoch názorne ukazuje, že nepochopil poučenie Komúny a Marxovo učenie. “Nezaobídeme sa bez úradníkov ani v straníckej ani v odborovej organizácii” ...

Nezaobídeme sa bez úradníkov za kapitalizmu, za panstva buržoázie. Proletariát je utlačený, pracujúce masy sú zotročené kapitalizmom. Všetky okolnosti námezdného otroctva, núdze a biedy más za kapitalizmu zužujú, tiesnia, okypťujú a znetvorujú demokratizmus. Preto, a iba preto sa korumpujú v našich politických a odborových organizáciách funkcionári /alebo majú tendenciu sa korumpovať, ak mám byť presnejší/ za kapitalizmu a prejavujú tendenciu stať sa byrokratmi, t.j. privilegovanými osobami, ktoré sú odtrhnuté od más a stoja nad masami.

V tom je jadro byrokratizmu a pokým nie sú vyvlastnení kapitalisti, pokým nie je zvrhnutá buržoázia, dovtedy je nevyhnutná istá “byrokratizácia” dokonca aj proletárskych funkcionárov.

Podľa Kautského je to takto: ak zostanú volení funkcionári, teda zostanú aj úradníci za socializmu a zostane byrokracia! Práve toto nie je správne. Práve na príklade Komúny ukázal Marx, že za socializmu funkcionári prestávajú byť “byrokratmi”, “úradníkmi”, prestávajú tou mierou, akou je zavedená okrem voliteľnosti ešte aj ich zosaditeľnosť kedykoľvek, a k tomu ešte redukcia platov na priemernú úroveň robotníckej mzdy, a nadto ešte budú nahradené parlamentárne ustanovizne “pracujúcimi, t.j. zákonodarnými a výkonnými”.

V podstate celá argumentácia Kautského proti Pannekoekovi a najmä skvelé dôvodenie Kautského, že ani v odborových ani v straníckych organizáciách sa nezaobídeme bez úradníkov, svedčia o tom, že Kautský opakuje staré Bernsteinove “argumenty” proti marxizmu vôbec. Vo svojej renegátskej knihe “Predpoklady socializmu” Bernstein bojuje proti myšlienke “primitívnej” demokracie, proti tomu, čo nazýva “doktrinárskym demokratizmom “ – imperatívne mandáty, neplatené úradné osoby, bezmocné ústredné zastupiteľstvo atď. Na dôkaz neudržateľnosti “primitívneho” demokratizmu Bernstein sa odvoláva na skúsenosti anglických trade-unionov, ako ich vykladali manželia Webbovci. Za sedemdesiat rokov svojho vývinu vraj trade-uniony, vyvíjajúce sa vraj “v úplnej slobode” /str. 137 nem. vyd./, presvedčili sa práve o nevýhodnosti primitívneho demokratizmu a nahradili ho zvyčajným demokratizmom. t.j. parlamentarizmom, spojeným s byrokratizmom.

V skutočnosti sa trade-uniony nevyvíjali “v úplnej slobode”, lež v úplnom kapitalistickom otroctve, pri ktorom, rozumie sa, “nemožno sa zaobísť” bez mnohých ústupkov panujúcemu zlu, násiliu, nepravde a vylúčeniu chudoby z “vyššej” správy. Za socializmu nevyhnutne ožije mnohé z “primitívnej” demokracie, lebo po prvý raz v dejinách civilizovaných spoločností masa obyvateľstva sa pozdvihne na samostatnú účasť nielen v hlasovaniach a voľbách, ale aj v každodennej správe. Za socializmu sa rad-radom v š e t c i zúčastnia na správe a čoskoro si zvyknú, aby nikto nevládol.

Marx so svojím geniálnym kriticky analytickým intelektom vybadal v praktických opatreniach Komúny prelom, ktorého sa boja a zo zbabelosti ho nechcú uznať oportunisti, lebo sa nechcú definitívne rozísť s buržoáziou, a ktorý nechcú vidieť anarchisti alebo preto, že sú hlúpi, lebo preto, že nechápu podmienky masových sociálnych premien vôbec. “Na rozbúranie starého štátneho stroja nesmieme ani myslieť, keďže by sme sa zaobišli bez ministerstiev a bez úradníkov” – uvažuje oportunista, naskrz presiahnutý filisterstvom, a oportunista, ktorý vlastne nielen neverí v revolúciu a v tvorivé sily revolúcie, lež smrteľne sa jej bojí /ako sa jej boja naši menševici a eseri/.

“Iba na rozbúranie starého štátneho stroja treba myslieť a nenačim sa vhĺbiť do konkrétnych poučení predošlých proletárskych revolúcií a analyzovať, čím a ako nahradiť to, čo sa rozbúra” – uvažuje anarchista /ten lepší z anarchistov, rozumie sa, a nie taký, čo pokrivkáva za buržoáziou ako pp. Kropotkinovia a spol./; a anarchista preto dochádza k taktike zúfalstva, a nie k revolučnej práci nad konkrétnymi úlohami, ktorá je bezohľadne smelá a zároveň berie do úvahy praktické podmienky masového hnutia.

Marx nás učí vystríhať sa oboch chýb, učí nás obetavej odvahe v rozbúraní celého štátneho stroja a zároveň nás učí klásť si otázku konkrétne: Komúna vedela v niekoľkých týždňoch začať budovať nový, proletársky štátny stroj, uskutočňujúc takto naznačené opatrenia na zveľadenie demokratizmu a na vykorenenie byrokratizmu. Budeme sa učiť od komundarov revolučnej odvahe, budeme vidieť v ich praktických opatreniach náčrt prakticky naliehavých a bezodkladne možných opatrení a vtedy, idúc takouto cestou, dospejeme k úplnému rozbúraniu byrokratizmu.

Možnosť takéhoto rozbúrania zabezpečuje, že socializmus skráti pracovný deň, pozdvihne masy k novému životu, postaví väčšinu obyvateľstva do podmienok, ktoré dovolia každému bez výnimky vykonávať “štátne funkcie”, a toto vedie k úplnému odumretiu každého štátu vôbec.

... “Úloha masového štrajku - pokračuje Kautský – nemôže nikdy spočívať v tom, aby rozbúral štátnu moc, lež iba v tom aby naviedol vládu k ústupčivosti v tej alebo inej konkrétnej otázke, alebo nahradil vládu, nepriateľskú proletariátu, vládu, vychádzajúcou mu v ústrety /entgegenkmmende/... No nikdy a za nijakých podmienok toto /t.j. víťazstvo proletariátu nad nepriateľskou vládou/ nemôže viesť k rozbúraniu štátnej moci, ale iba k istému presunu /Verschiebung/ pomeru síl vnútri štátnej moci ... A cieľom nášho politického boja ako aj doteraz zostáva pritom vydobyť štátnu moc získaním väčšiny v parlamente a premeniť parlament na pána vlády” /str. 726,727,732/.

Toto je už najrýdzejší a najhorší oportunizmus, zrieknutie sa revolúcie v skutkoch pri je uznaní slovami. Myslenie Kautského nejde ďalej do ”vlády, idúcej v ústrety proletariátu” – to je krok späť k filisterstvu v porovnaní s rokom 1847, keď “Komunistický manifest” proklamoval “organizovanie proletariátu ako panujúcej triedy”.

Kautský bude musieť uskutočniť svoju obľúbený “jednotu” so Scheidemannmi, Plechanovovmi, Vanderveldovmi, ktorí sú všetci ochotní bojovať za vládu, “idúcu v ústrety proletariátu”.

No my sa rozídeme s týmito zradcami socializmu a budeme bojovať za rozbúranie celého starého štátneho stroja tak, aby samotný ozbrojený proletariát bol vládou. Toto sú “dva veľké rozdiely”.

Kautský bude musieť byť v príjemnej spoločnosti Legienov a Davidov, Plechanovov, Potresovov, Cereteliov a Černovov, ktorí sú úplne ochotní bojovať za “presun pomeru síl vnútri štátnej moci”, za “získanie väčšiny v parlamente a za neobmedzenú moc parlamentu nad vládou”, veľmi ušľachtilý cieľ, v ktorom je pre oportunistov všetko prijateľné a všetko zostáva na pôde buržoáznej parlamentárnej republiky.

No my sa rozídeme s oportunistami a všetok uvedomelý proletariát bude s nami bojovať nie za “presun pomeru síl”, lež za zvrhnutie buržoázie, za rozbúranie buržoázneho parlamentarizmu, za demokratickú republiku typu Komúny alebo republiku sovietov robotníckych a vojenských zástupcov a za revolučnú diktatúru proletariátu.

Ešte viac napravo ako Kautsky sú v medzinárodnom socializme smery, ako je “Sozialistische Monatshefte” v Nemecku /Legien, David, Kolb a mnohí iní, Škandidávcov Stauninga a Brantinga v to počítajúc/, jauresovci a Vandervelde vo Francúzsku a v Belgicku, Turati, Treves a iní predstavitelia pravého krídla talianskej strany, fabianovci a “nezávislí” /”nezávislá robotnícka strana” v skutočnosti vždy závislá od liberálov/ v Anglicku atď. Všetci títo páni, majúc ohromnú úlohu, ba veľmi často vedúcu úlohu v parlamentárnej práci a v publicistike strany, priamo odmietajú diktatúru proletariátu, praktikujú nezastretý oportunizmus. Pre týchto pánov “diktatúra” proletariátu “protirečí” demokracii!!! V podstate sa v ničom vážne nelíšia od maloburžoáznych demokratov.

Berúc do ohľadu túto okolnosť, môžeme právom urobiť uzáver, že II. internacionála vo veľkej väčšine svojich oficiálnych predstaviteľov celkom upadla do oportunizmu. Na skúsenosti Komúny sa nielen zabudlo, ale ich aj prekrútili. Robotníckym masám sa nielen nevštepovalo, že sa blíži čas, keď budú musieť povstať a rozbiť starý štátny stroj, nahradzujúc ho novým strojom a meniac tak svoje politické panstvo na základňu socialistickej prestavby spoločnosti – masám sa vštepovalo čosi opačné a “vydobytie moci” sa líčilo tak, že zostávalo tisíce zadných dvierok pre oportunizmus.

Prekrútenie a zamlčovanie otázky, aký je pomer proletárskej revolúcie k štátu, nemohlo neodohrať ohromnú úlohu vtedy, keď sa štáty v dôsledku imperialistického súťaženia zosilneným vojenským aparátom stali vojenskými obludami, ktoré vedú do záhuby milióny ľudí preto, aby rozhodli spor, kto má byť pánom sveta: Anglicko alebo Nemecko, či ten či onen finančný kapitál./

KAPITOLA VII

Skúsenosti ruských revolúcií rokov 1905 a 1917

 Téma, naznačená v nadpise tejto kapitoly, je taká nesmierne široká, že o nej možno a treba písať celé zväzky. V tejto brožúrke budeme sa musieť, pravdaže, obmedziť iba na najhlavnejšie poučenia skúsenosti, ktoré sa týkajú bezprostredne úloh proletariátu v revolúcií, čo sa týka štátnej moci. /Tu sa rukopis končí. Red./

 DOSLOV K PRVÉMU VYDANIU

 Túto brožúru som napísal v auguste a v septembri roku 1917. Zostavil som i plán nasledujúcej, siedmej kapitoly: “Skúsenosti ruských revolúcií rokov 1905 a 1917”. No okrem nadpisu nestačil som napísať z tejto kapitoly ani riadok: “vyrušila” ma politická kríza, predvečer októbrovej revolúcie roku 1917. Takémuto “vyrušeniu” sa možno iba tešiť. Ale druhá časť brožúry /venovaná “Skúsenostiam ruských revolúcií rokov 1905 a 1917”/ bude azda treba odložiť na dlhý čas; príjemnejšie a užitočnejšie je “skúsenosti revolúcie” prežívať než o nich písať.

Autor

 Petrohrad, 30. novembra 1917.

Napísané v auguste – septembri 1917. Vytlačené ako kniha v roku 1918. Lenin: Spisy 1917, v roku v troch zväzkoch, zv. III , 1937, str. 1-104

i ruských revolúcií rokov 1905 a 1917

 Téma, naznačená v nadpise tejto kapitoly, je taká nesmierne široká, že o nej možno a treba písať celé zväzky. V tejto brožúrke budeme sa musieť, pravdaže, obmedziť iba na najhlavnejšie poučenia skúsenosti, ktoré sa týkajú bezprostredne úloh proletariátu v revolúcií, čo sa týka štátnej moci. /Tu sa rukopis končí. Red./