Avantgarda č.3 - Rozhovor s Jurajom Janošovským

  Mohli by ste sa čitateľom predstaviť? Koľko máte rokov a kedy ste vstúpil do komunistickej strany?

  Komunistom som sa stal vo veku približne 22-24 rokov – bol som dobrovoľným funkcionárom Mestského výboru SZM, kde som viedol Leninský klub mladých. Do KSS som vstupoval až v roku 1981 ( ako 28- ročný ), dovtedy pre mňa, ako technika, nemali voľnú „kvótu“. S troškou humoru musím dodať, že ma prijímali v ZO KSS členovia strany, ktorí už dávno nie sú komunistami, a z donútenia: bola totiž pripravená moja voľba za ideologického tajomníka OV SZM a na OV KSS sa zdalo nevhodné, aby ideologickým tajomníkom bol nestraník... Prešiel som okresom, krajským výborom, Slovenským ústredným výborom na Ústredný výbor, odkiaľ som sa rok pred prevratom vrátil z Prahy na Slovensko ako predseda SÚV SZM. Aj keď som v ústredných výboroch ( slovenskom, českom a federálnom) poznal mnohých veľmi cenných ľudí, najkrajšie spomienky mám na Mestský výbor SZM v Trnave – tam sme všetci robili, lebo nás to bavilo. V platenom aparáte už, okrem iného, motivovali vlastné kariéry, lepšie platové podmienky či  postavenie. Pamätám si na vstupný pohovor pred nástupom na ÚV SZM. Vtedajší predseda ÚV SZM J. Jenerál ma zobral k tajomníkovi ÚV KSČ, ktorým bol bývalý predseda SZM J. Poledník. Vo voľnej diskusií som na hrôzu spolubesedníkov povedal, že jedna z vecí, ktorá by ozdravila stranu i zväz mládeže by bolo uplatňovanie leninského princípu, aby funkcionári nedostávali vyšší plat, ako je priemerná mzda v štáte. Napriek tomu, že obaja – aj v porovnaní so svojím okolím vynikali intelektom a patrili medzi tých čestnejších - ostro ma „spacifikovali“...

  Chcel by som sa Vás opýtať na Vašu mladosť. Svojho času ste stál v čele SZM, predchodcu dnešnej SZM. Ako vnímali vtedajší zväzáci koniec 80-tych rokov, to znamená procesy, ktoré vyvrcholili štátnym prevratom?

  Vtedajšie SZM bolo jednotnou a teda jedinou organizáciou, preto sa v ňom stretávali všetci, ktorí inklinovali k verejnej aktivite. Napriek formálnym schémam myslím, že tam komunisti nemali prevahu, skôr funkcionári zastávali reformné sociálno-demokratické postoje, inklinovali k hodnotám konzumnej spoločnosti, tí rozhľadenejší vnímali prednosti i nedostatky tzv. „reálneho“ socializmu. Najmä v ústredných orgánoch boli „odrastlejší“ zväzáci. Bol to dôsledok, dalo by sa povedať, biľakovskej kádrovej politiky. Pre „dospelú“ politiku boli vhodnejší ľudia z rodiny, či známeho okolia. Schopní ľudia, ktorí prešli SZM boli na obtiaž. Pamätám si ako nás vtedy urážalo, že bývalého predsedu SÚV SZM M. Zozuľáka posielali  ako štyridsiatnika zo stáže na stáž – aby sa „učil“. Pritom zať V. Biľaka – terajší predseda KSS Jozef Ševc viedol ako tridsaťročný oddelenie ÚV KSS, ktoré riadilo vysoké školy... Keď som po prevrate odovzdával Gustávovi Husákovi ospravedlnenie čestných komunistov za nespravodlivé vylúčenie weissovským vedením strany neodpustil som si poznámku, že kádrovú prácu ani on nezvládol a prispel tak k demolácií strany po prevrate. Jediný slovenský štátnik uplynulého storočia, však už v osemdesiatych rokoch stratil silu (politickú i fyzickú) aby čelil kádrovým intrigám svojich aktívnejších spolupracovníkov. Bola to osobná tragédia a v pozadí iste bol aj strach a poníženie z politického väznenia v päťdesiatych rokoch.

  Prekvapili Vás novembrové udalosti? Ako ste vnímali štátny prevrat Vy a kde Vás zastihol?

  Boli aj prirodzené aj prekvapujúce. Spoločnosť bola – ako sa vtedy hovorilo – tehotná očakávaním zmien. Stará stranícka garda – už bez aktívnej účasti G. Husáka - chcela robiť husákovskú politku. Nemali však ani jeho intelekt, ani politický talent, rozhľad a skúsenosť. Reforma „babrákov“ priamo nahrávala opozícií. To bola však iba hŕstka disentov v žolde americkej ambasády, rezignovaných dubčekovcov a to všetko ešte dôsledne penetrované agentami štátnej bezpečnosti. Okrem peňazí nemali v rukách nič. Nikto ich nebral ako reálnu silu a preto sa boj odohrával medzi straníckymi špičkami, ktoré problém zmien zužovali na vlastné personálne ambície. Proti slabučkému generálnemu tajomníkovi stáli voľbou, často až smiešneho, M. Jakeša, zneuctení pražskí komunisti okolo Ľ. Štrougala a A. Kapeka ( neskôr sa pridal M. Štepán). A formovala sa aj druhá skupina okolo L. Adamca, reprezentujúca najmä záujmy priemyselnej nomenklatúry. Boli to schopní ľudia s veľkou mocou a silou, ale obmedzovaní ideologickými princípmi socializmu. Túžili po luxuse, im na roveň postavených manažérov na západe. Nakoniec práve oni boli trójskym koňom, ktorý „otvoril brány“ prevratu... Ako zúriví býci v aréne zápasiace skupiny, len okrajovo vnímali okolie a krvou podliatymi očami sa navzájom prebodávali. Je nesporné, že k prevratu veľkou mierou prispela neúspešná politika M. Gorbačova. Ten premrhal veľký potenciál ľudovej podpory a miesto zmien, ktoré by socializmus posilovali, demontoval postavenie Sovietskeho zväzu. Mám pocit, že za tým bola jeho osobná strata vízií. Zoči-voči globálnym výzvam sa cítil s chatrnými a nefunkčnými štruktúrami bezmocný a boj vzdal...Toto však personálne klany v Československu nevnímali – ani si nepripustili, že prehrať môžu všetci. Kabaretná opozícia  získavala silu z neschopnosti straníckeho vedenia. Iste, prevrat bol iniciovaný, organizovaný a podporovaný  zvonku, avšak nič mi nezoberie presvedčenie, že Lenin mal pravdu, keď povedal, že komunizmus nemôže poraziť nik - iba komunisti sami. Mali sme vynikajúcu a bezkonkurenčnú ideológiu sociálne spravodlivej spoločnosti, historické víťazstvá v boji proti fašizmu a kolonializmu a napriek tomu sme boli porazení – zlyhali ľudia a politická organizácia. Pokiaľ si neurobíme sami analýzu našich problémov, ktoré viedli k prevratu, ostaneme odkázaní na  analýzy našich nepriateľov.

  Zmena bola očakávaná, no prevrat  prekvapujúci. Rád v tejto súvislosti uvádzam novoročný prejav čerstvého prezidenta ČSSR V. Havla 1.1.1990. Ten sám si bol vedomý, že verejnosť nechce prevrat, ale zmenu a ubezpečoval, že im nejde o likvidáciu socializmu, ale o „demokratický“ socializmus a obviňoval tých, ktorí tvrdili, že dôjde k likvidácií bezplatného školstva a zdravotníctva či plnej zamestnanosti zo šírenia nepodložených fám...

  Koncom roku 1989 som sa snažil rozhýbať SZM na Slovensku, po roku vo funkcii som mal jasno, čo treba urobiť. Sám som sa považoval za „prechodného“ predsedu. Chcel som uskutočniť s novým kolektívom razantné zmeny v organizácií a súčasne pripraviť najmenej troch šikovných mladých nástupcov tak, aby jeden z nich o rok – dva ma mohol vystriedať. Sám som sa chcel vrátiť na okres a začať odspodu v orgánoch KSS. Bol som presvedčený, že jedným z kľúčov je ozdravenie kádrovej práce. U nás sa vyberali ľudia zhora na dol a formálne sa potom volili, ale napríklad na Kube sa skutočne volí zdola na hor. Myslím, že ľudová demokracia je inteligentnejšia a funkčnejšia než najzásadovejší kádrovák ÚV KSS. Priame voľby, priama demokracia mali byť našim spojencom nie nepriateľom.

  Bol som teda niečo ako prezieraví reformátor s jasnou marxistickou víziou, Leninov obdivovateľ a „husákovec“. Ako sa rýchlo menila móda počas prevratu : Predstavte si, že dva dni pred prevratom stiahol šéfredaktor Pravdy už vysádzaný rozhovor so mnou ako predsedom SÚV SZM, „lebo som bol príliš radikálny“. A paradoxne o tri mesiace ten istý šéfredaktor stiahol rozhovor so mnou „ lebo som príliš konzervatívny“. Nuž ja som išiel stále rovno šéfredaktorovi však  vedenie strany prebehlo zľava doprava.

  Až s odstupom doby si dopĺňam mozaiku scenára 1989. Napríklad som nedocenil prípravu  majetkového prevratu už pred novembrom 1989. Málo kto vie, že v socialistickej Ústave sa hneď okrem vyškrtnutia vedúcej úlohy strany v spoločnosti zmenila aj formulácia spoločného národného majetku na majetok štátu. Už pred prevratom sa začali meniť národné podniky na „štátne“. Išlo o to, že bolo treba zmeniť, že národný majetok bol spoločným vlastníctvom a štátne orgány ho iba spravovali. Preto ho bolo treba „zoštátniť“ – to znamená vyvlastniť (obrať) všetkých občanov a dať ho štátu. Už sme neboli vlastníkmi majetku, z ktorého sa zabezpečovalo bezplatné školstvo, zdravotníctvo, vyplácali dôchodky. Stali sme sa záťažou pre štát, ktorý ukradol naše vlastnícke práva. Teda aj tento prevrat v našich provincionálnych podmienkach bol, ako všetky ostatné, o peniazoch. Náš domáci bol len súčasťou globálneho prevratu.

V svetovej politike išlo o budúce prežitie globálnej oligarchie. Konkrétne najmä o dve veci -  na prvom mieste o budúce energetické zdroje v tzv. treťom svete. Ten sa, po rozbití socialistického tábora, stal prakticky bezbranný a je opätovne politicky aj vojensky kolonizovaný. A po druhé, o politickú odozvu na technologickú revolúciu prechodu industriálnej na informačnú spoločnosť. Nové technológie produkovali mnohonásobne vyššie hodnoty ako tradičná výroba. Touto zmenou sa rast svetovej populácie dostal do protirečenia s poklesom potreby pracovných síl stále efektívnejšej výroby. Celé národy a kontinenty sa stávajú nadbytočnými... Viď Afrika.  Tvrdím, že primárnym cieľom nebol zánik východného, či ako slangovo hovorí, sovietskeho bloku - ten vďaka vlastným lídrom konvertoval a prestával byť reálnym súperom. Išlo o to, aby sa tretí svet ( a po prevrate tam patrí celý svet s výnimkou G7 a Číny), nemohol účinne brániť znižovaniu populácie a vývozu energetických nosičov na Západ. Obmedzením zdravotníctva, vzdelania, sociálnej starostlivosti sa priamo znižuje priemerný vek, hynú ľudia mrazom, hladom chorobami... Do tohto priestoru sa včleňujú aj bývalé socialistické krajiny – napríklad Rusko je najrýchlejšie vymierajúcim štátom sveta.

  Ako sprievodný jav, však ideologický nepriatelia,  situáciu využili a prevrat oslavujú ako „politické“ víťazstvo kapitalizmu.

  Roky 1990-1992 boli  obdobím najväčšej antikomunistickej hystérie, keď mnohí ľudia prišli o prácu a boli šikanovaní, len kvôli tomu, že boli komunistami. Ako je možné, že sa komunisti nechali „dobehnúť“ Petrovi Wessovi a jeho skupine?

  Nie som stoik a hystéria sa ma dotkla osobne i otriasla mojou vierou v prirodzený humanizmus. V socializme sme verili v pozitívne smerovanie histórie, akoby dialektika vývoja musela zákonite striedať lepším horšie. A zrazu sme zistili, že to je iba politická ilúzia polovzdelaných marxistov. Ocitli sme sa v situácií, keď súdny človek musel vedieť, že obeťou zmien budú pracujúci, mladí ľudia, starci a deti, že kyvadlo sa vychýlilo k hrubému – vulgárnemu liberalizmu. Veď teraz dokonca chcú militantní ekonómovia z Východu školiť „starú Európu“ ako treba likvidovať vymoženosti pracujúcich – vraj ide o zlepšovanie konkurencie schopnosti. Niektorí varovali, že nám hrozí kapitalizmus 19. storočia – a to bol ešte len krátkodobý pohľad : My sa vraciame dejinami späť, akoby sme spadli do časovej diery -  padáme cez feudalistické pomery až k otrokárskym dobám. Ľudia sú dnes uviazaní na kratšej reťazi a s ťažšou guľou než v starom Ríme. Zostáva im menej, než je existenčné minimum. Sú a majú mentalitu otrokov. Snívajú o plagátovom a televíznom blahobyte pánov a často ako barani sa nechávajú pravidelne strihať.

 A čo sa dialo v komunistickej strane? Stará garda zlyhala, so strachom stiahla chvost medzi nohy. Cez televíznu obrazovku smrdeli strachom, keď ako KSČ nominovaní poslanci zvolili, s jedinou výnimkou ( Ján Riška), Václava Havla prezidentom. Starci nemali sily, chuť a ani schopnosti niečo urobiť. Stredná generácia v strane to boli riadni oportunisti – na ceste do straníckej nomenklatúry mnohokrát pošliapali komunistickú morálku. Boli to však ľudia schopní a v tridsiatich - štyridsiatich rokoch sa nechceli nechať vyšachovať z verejného života. Ako prvý diskutujúci  na prešovskom zjazde KSS som v mene Demokratického fóra komunistov ponúkol  alternatívu, ktorá vychádzala zo snahy udržať ideológiu a zmeniť personálne a organizačné štruktúry. U delegátov však vyhrala koncepcia P. Weissa : obetovať všetko – na prvom mieste ideológiu a zachrániť si vlastnú kožu. Hoci mám kritický pohľad na starú stranícku gardu, bolo až nechutné ako bývalí podržtaškovia hádzali svojich bossov na obetné oltáre novej moci. ( Napríklad Petra  Weissa som prvý krát stretol, keď stážoval na ÚV KSS u tajomníka Ľ. Pezlára a podškrtával mu čo si „súdruh“ má prečítať – nebolo snáď zhrbenejšieho služobníčka na ÚV ako budúci „pán predseda“.)

  Vývoj v strane však bol prirodzený: už pred prevratom sa do funkcií len sťažka dostávali ľudia s charakterom a pevnou chrbtovou kosťou. Nomenklatúru tvorili ľudia neznalí politiky, no s nosom na ekonomiku. Tí tušili, že politický prevrat je iba predohrou k majetkovému prevratu a chceli byť jeho účastníkmi. Čisto politologicky bol ich plán úspešný : okolo roku 1994 sa dostali do vlády a v celej štruktúre sa stali jednými z najhladnejších privatizérov.

  To všetko sa stalo aj preto, že štátostrana bola len formálne komunistická. Bola to stavovská organizácia politickej a hospodárskej nomenklatúry, ktorá používala len aktuálne ideologické krytie. S mnohými „keby“ sa situácia dala zachrániť. 

  Svojho času ste stál na čele Zväzu komunistov Slovenska (ZKS), ale na Slovensku existovala aj druhá komunistická strana - Komunistická strana Slovenska 91 (KSS “91). Prečo vznikli dve komunistické strany? Určite si ešte spomínate na zjednocovací zjazd, myslíte si, že v tej dobe, keď sa na to pozriete s odstupom času, bola voľba Vladimíra Ďaďu najlepším riešením?

  Ide o stigmu nášho hnutia, keď sa stále delíme na lepších a horších komunistov, pričom pričasto sú v pozadí osobné ambície. Zväz komunistov vznikol z Platformy komunistickej obnovy, keď ju weissovské vedenie začalo vytláčať zo strany a celý proces sa zavŕšil premenovaním strany. Bohužiaľ platforma sa sama nedokázala presadiť v strane a tak viac-menej mimo Bratislavy a niekoľkých ľudí  v Košiciach a krajských mestách nemala žiaden dosah na stranícke štruktúry. V nich boli tiež ľudia, ktorí nesúhlasili so zmenou názvu (orientácie), prirodzene po zmene názvu založili KSS´91. Na tom by nebolo nič zlé. No obe strany sa nedokázali zmieriť s potrebou upustiť od osobných záujmov. Preto som na zlučovacom zjazde otvorene pomenoval tento stav, a ako predseda ZKS som odmietol predsedníctvo a odhalil aj niektoré poklesky predsedu KSS´91. Prirodzeným riešením, ak zjednotenie malo fungovať bolo, že KSS prevzalo politicky štruktúru ZKS ale predsedom sa „ musel“ stať funkcionár KSS´91. Po porade s delegátmi zlučovacieho zjazdu za KSS´91 som presadil nomináciu V. Ďaďu. Neľutujem, no neviem zabudnúť, že sa V. Ďaďo postupne sám do seba  zaľúbil, keď mu pochlebovači z Biľakovho okolia dvorili. Priviedol celú stranu do personálnej krízy, ktorá trvá až doposiaľ. Pred zjazdom v Leviciach som sa dopočul, že sa „dohodol“ s J. Ševcom a M. Zozuľákom. Za prísľub financií pre stranu a kádrového posilnenia sľúbil im  miesta podpredsedov. Na zjazde som vyzval oboch menovaných, aby verejne predniesli svoj program a verejne kandidovali. Nevystúpili.... Ani jeden z nich nebol zvolený do Predsedníctva .... Mesiac po zjazde však V. Ďaďo predložil návrhy, aby boli J. Ševc a M. Zozuľák zvolení za podpredsedov KSS. Teda ľudia, ktorí pred mesiacom neobstáli na zjazde  sa stali – podľa mňa v rozpore so stanovami – jeho podpredsedami. Nemohol som byť spolupáchateľom takej hrubej chyby a oznámil som L. Jačovi, že do doby, keď orgány KSS nebudú komunistické prestávam sa aktívne zúčastňovať činnosti KSS. Neskôr Ďaďo pod tlakom osobných problémov ( podnikateľský krach, rozvod) odstúpil z funkcie v prospech J. Ševca. 

   A moje osobné názory: nuž vedel som, že zjednotenie komunistického hnutia  bude len vtedy skutočné, ak to nebude „víťazstvo“ jedných a porážka druhých. Preto som neváhal – viete   všetci sme sa tešili zo zjednotenia, bol to skutočne historický zjazd. Boli tam ľudia, ktorí práve v dobe, ktorú ste nazvali antikomunistickou hrdo bojovali za svoje ideály, ohrozovali svoje existenčné postavenie, mnohí boli vyhodení z práce, kde strávil desiatky rokov. Všetci sme si z plných pľúc zaspievali Internacionálu a cítili sme sa jej hodní... Keď začal V. Ďaďo organizovať prácu podľa pokynov V. Biľaka vedel som, že v konfrontácií s mojimi predstavami a očakávaniami duchovných otcov platformy komunistickej obnovy nás stranícky aparát prevalcuje. Za chrbtom stál naviac strach, aby sa neopakovalo štiepenie hnutia. My sme chceli komunistickú stranu, ktorá nadviaže na robotnícke hnutie a protifašistický odboj – sľubovali sme teda boj, chudobu a slzy. Stále sa domnievame, že by sme mali byť stranou chudobných a tých, ktorí hýbu svetom – pracujúcich. Ďaďov, či lepšie povedané Ševcov koncept bol postavený na tom, že prevrat postavil mimo stranícky aparát – často zo dňa na deň prišli o výsadné postavenie, ba dokonca aj zdroj príjmov. Naviac sa  SDĽ obávala sama o seba a držala ich mimo ( mal som informácie, že dokonca Ševc hľadal možnosti členstva v SDĽ).  Potrebovali obhájiť svoje miesto v spoločnosti za každú cenu. V tom je aj zdroj súčasného oportunizmu vedenia KSS – sú ochotní čohokoľvek ak ostanú v parlamente. Mám napríklad názor, že KSS nemá byť parlamentne orientovaná. Teda, že zmysel jej existencie nie je v účasti v parlamente. Myslím, že jej politickým cieľom by malo byť držať aj v tých najnepriaznivejších podmienkach „divokých kapitalistov“ na uzde ( ak sa dá pochopiteľne aj  parlamentnými možnosťami – no nielen nimi!) Aj na organizáciu sme mali odlišné názory. My sme chceli stranu veľmi samostatných ( a teda aj samostatne akcieschopných ) základných organizácií a klubov s minimom „výborov“ a „predsedov“ oni vybudovali stranu všemocných miestnych funkcionárov. Preto súčasné problémy strany nie sú len problémom vedenia, ale celej strany... 

  Poďme do súčasnosti. KSS sa po voľbách roku 2002 stala parlamentnou stranou. Po vstupe do parlamentu sa v strane naplno prejavil oportunizmus a revizionizmus, jeho nositeľov dokonca potvrdil vo funkciách V. zjazd strany. Je šanca, že sa tento stav v blízkej dobe zmení?

  Moja viera v spravodlivosť a múdrosť más a histórie je pevná: ak nie je lepší ideologický koncept ako vedecký komunizmus ( sociálny humanizmus), bude aj hnutie, ktoré ho dokáže presadiť. Mám vážne pochybnosti, že súčasná strana by toho bola schopná. Ak som hovoril o predstave bojujúcej, strádajúcej strany pracujúcich nebola to samoľúbosť, ale nutnosť vyhovieť historickým výzvam. Ak uspel v strane skupinový záujem bývalého straníckeho aparátu – je len otázkou času, kedy bezideové parazitovanie na komunistickej ideológii a histórii skrachuje. “Súdruhovia“ poslanci, predsedovia a podpredsedovia sa nemusia báť mňa – ja o tom nerozhodnem. Rozhodne o tom čas. Vekom zoslabnú a vymrú, ich nástupcovia nebudú ani početní ani schopní. Neviem či v KSS, vedľa KSS alebo úplne mimo KSS zosilnie politické hnutie, ktoré zvíťazí. Ak chceme byť aktuálny -  KSS financovaná štátom, s podozrením, že CIA kontroluje aj jej podporu zo zahraničia ( prečo nie sú došetrené Husajnove milióny ?...) drží pohromade aj záujem užiť si „politické“ peniaze. Na ÚV  vo veľkom, na okrese - aspoň prilepšiť. Súboje o poslanecké mandáty (a platy) pri každých voľbách oslabia stranu – tí slušnejší to odnesú a zapamätajú si. Súčasnú KSS drží nad vodou hlúpy manažment súčasnej vlády, ktorý zbedačuje Slovensko. Vidieť to aj na tom, ako Ficova buržoázna strana ľudovou rétorikou vytláča na okraj KSS. Politika zmrazenia vnútrostraníckeho dialógu, diskusie a demokracie, ba dokonca polemika vystriedaná vylučovaním to je cesta k „stvrdnutiu“. Našťastie platí, že najposlušnejší, nie sú najmúdrejší. Myslím, že už najbližšie voľby budú „šokom“ pre vedenie KSS. Ich politika má malú šancu na úspech. Kto to zmení? Aj mnohí súčasní predstavitelia stratia ilúzie o vlastnej práci – a mnohí z nich majú v sebe zdedené morálne princípy. I vy, v SZM a okolo Avantgardy, zosilniete a získate skúsenosti, prídu študenti, ktorí zistia, kde je budúcnosť.

  Ako hodnotíte snahu Ivana Hoptu vytvoriť spoločnú kandidátku s buržoáznym subjektom ĽB? Dá sa ešte hovoriť, že Úsvit je marxisticko-leninského zamerania?

  A Úsvit Ivana Hoptu? Ivan už vie, že miesto pre jeho „one man show ( divadlo jedného herca)“  na politickej mape je len vľavo od KSS. Váha ho zaujať, no nemá iné východisko. Skôr-neskôr zistí, že ak sa bude obzerať po skrachovaných politikoch, loviť „spojencov“ na periférii politiky a spoločnosti neuspeje. Keď sa hluchý spojí so slepým, ani slepý lepšie nevidí, ani hluchý lepšie nepočuje. I. Hopta je asi zo súčasného vedenia komunistického hnutia najschopnejší, preukázal to vybudovaním časopisu Úsvit, no sám tiež zápasí s „parlamentnou infekciou“. Musí si uvedomiť, že poslaneckým mandátom život nezačína a jeho stratou nekončí...  Ako som sa len dnes dozvedel jeho výzva, aby obaja – ani on ani Ševc nekandidovali, v záujme jednotnej kandidátky, je dokladom, že Ivan Hopta je,  na rozdiel od J. Ševca, perspektívny...

  Čo si myslíte o vzťahu KSS ku svojej mládežníckej organizácii, teda SZM? Napriek tomu, že zo štátneho rozpočtu KSS dostala niekoľko desiatok miliónov korún, na tento rok nedostane SZM ani korunu. Má podľa Vás politika vydierania SZM financiami zmysel?

  Predovšetkým  buržoázna politika je prepracovaná veda bez morálky ( odborne sa nazýva politológia). Treba počítať so všetkým, vydieranie peniazmi je len začiatok, funguje korupcia, intrigy – nič nie je „nemorálne“ ak ide o moc. Macchiavelli to už pred stáročiami presne popísal. Peniaze na politiku sú však nevyhnutné. Lenina zrejme do Petrohradu poslali Nemci s balíkom peňazí. Dalo by sa povedať, že VOSR „zaplatili“ oni. A prečo to Lenin urobil ? Myslím, že ak dokážeme urobiť, to čo iný zaplatí a nám poslúži, treba to urobiť. Utlačovaní a zbedačovaní vo svojich originálnych ľudských právach,  totiž nie sú nikomu  povinný žiadnou loajalitou.

  Tzv. „politika“ je vždy o tom, že múdrejší poráža čestnejšieho, bohatší vydiera chudobnejšieho, nikto nikomu nič nedá zadarmo. Aj vy si musíte vybrať či do tohto marazmu zapadnete alebo nie. Pred voľbami vás – ak budete akcieschopní – budú potrebovať. Veteráni straníckeho aparátu ani keby ako chceli nie sú streetworkeri. Budú vás potrebovať a vy si vyjednajte podmienky, vrátane podielu na štátnych príspevkoch, dojednané podmienky zabezpečte nielen uzneseniami ale aj dohodou o spolupráci, myslím, že požadovať 5% podiel nie je neprimerané a mohlo by byť úspešné. Spoliehať sa v politike môžete iba na vlastnú česť – to neznamená považovať každého partnera za podvodníka, ale znamená to aj voči najbližšiemu partnerovi pracovať s jasnými a pevnými dohodami.

  Chcete na záver niečo odkázať, prípadne poradiť čitateľom, alebo tvorcom Avantgardy?

  Budem vám držať palce a keď bude treba pomôžem, koľko môžem. Pri novinách, hoci často budete cítiť niečo iné – je najdôležitejšie vytrvať. Teda nestavajte si rýchle a veľké ciele, budujte redakciu, autorské a čitateľské zázemie, krok za krokom. Ak niečo ( niekoho) stratíte, snažte sa získať niekde inde niečo iné. Ľahko je radiť, no verte získate, ak budete polemický, ak budete uverejňovať aj to, čo sa vám nepáči, ale mohlo by zaujať. V diskusii sa overí – verte – iba to, čo je zdravé. Naviac ten, kto do diskusie vstupuje s rešpektom k inému názoru a dôverou v zdravý úsudok svojich čitateľov, sám získava morálnu prevahu....

Ďakujem za rozhovor!

Rozhovor pripravil Ján Zmeko, člen redakcie.