Čo robiť?

Pálčivé otázky nášho hnutia.

Lenin

Predslov

  Táto brožúra mala pódia pôvodného autorovho plánu podrobne rozvinúť myšlienky vyslovené v článku Čím začať? (Iskra², č. 4, máj 1901)*. (* Pozri Zohrané spisy, zv. 5, Bratislava 1979, s. 21 — 34. Red.) Najprv sa teda musíme čitateľovi ospravedlniť, že tak neskoro plníme sľub, ktorý sme v tomto článku dali (a ktorý sme opakovali v odpovediach na mnohé súkromné otázky a listy). Jednou z príčin tohto oneskorenia bol pokus zjednotiť všetky zahraničné sociálnodemokratické organizácie, urobený v júni minulého roku (1901)³. Bolo prirodzené, že sme čakali na výsledky tohto pokusu, lebo keby bol býval úspešný, bolo by možno potrebné vysvetľovať organizačné názory Iskry z trocha iného hľadiska, a v každom prípade by bol takýto úspešný pokus vzbudzoval nádej, že sa veľmi rýchlo skoncuje s existenciou dvoch smerov v ruskej sociálnej demokracii. Ako je čitateľovi známe, pokus sa skončil neúspechom, a ako sa pousilujeme dokázať ďalej, inak sa ani nemohol skončiť, keď sa Rabočeje Delo⁴ v 10.čísle znova obrátilo k ekonomizmu. Bolo absolútne nevyhnutné pustiť sa do rozhodného boja proti tomuto hmlistému a málo vyhranenému, no zato tým húževnatejšíemu smeru, ktorý je schopný obnovovať sa v najrozličnejších formách. So zreteľom na to sa pôvodný plán brožúry zmenil a podstatne rozšíril.
Hlavnou témou brožúry mali byť tri otázky nastolené v článku Čím začať?, a to: charakter a hlavný obsah našej politickej agitácie, naše organizačné úlohy a plán, ako vybudovať súčasne a z rozličných strán bojovú celoruskú organizáciu. O tieto otázky sa autor už dávno zaujíma a pokúšal sa rozobrať ich už v novinách Rabočaja Gazeta⁵ pri jednom z nevydarených pokusov o obnovenie týchto novín (pozri kapitolu V). Lenže autorov pôvodný úmysel obmedziť sa v brožúre na rozbor iba týchto troch otázok a vyložiť svoje názory pokiaí možno pozitívnou formou a pritom sa úpine alebo takmer úplne vyhnúť polemike sa vôbec nedal uskutočniť z dvoch príčin. Na jednej strane ekonomizmus prejavil oveľa väčšiu životaschopnosť, ako sme predpokladali (slovo „ekonomizmus" používame v širokom zmysle, ako sa vysvetlilo v 12.čísle Iskry [december 1901] v článku Diskusia s obhajcami ekonomizmu, kde sme vlastne načrtli konspekt brožúry, ktorú čitateľovi predkladáme*). Teraz je už nesporné, že rozdielne názory na riešenie týchto troch otázok možno vysvetliť oveľa viac zásadnou protikladnosťou dvoch smerov v ruskej sociálnej demokracii ako nezhodami v čiastkových otázkach. Na druhej strane nepochopenie, ktoré prejavujú ekonomisti v súvislosti s tým, ako fakticky uplatňujeme svoje názory v Iskre, jasne ukázalo, že často hovoríme doslova rozličnými jazykmi, že preto sa nemôžemena ničom dohodnúť, ak nezačneme ab ovo*(-od začiatku. Red.), a že sa musíme pokúsiť, aby sme si čo najpopulárnejšie a na čo najpočetnejších a najkonkrétnejších príkladoch systematicky „vyjasnili" so všetkými ekonomistami všetky zásadné body našich nezhôd. Preto som sa rozhodol, že sa pokúsim to „vyjasniť", i ked som si plne uvedomil, že tým veľmi narastie rozsah brožúry a zdrží sa jej vydanie, ale zároveň som nevidel nijakú inú možnosť, ako splniť sľub, ktorý som dal v článku Čím začať?. Okrem toho, že sa ospravedlňujem za oneskorenie, musím sa ešte ospravedlniť za veľké nedostatky v li­terárnom spracovaní brožúry: musel som sa pri práci veľmi ponáhľať a navyše ma od nej odvádzali všelijaké iné povinnosti.
Rozbor spomenutých troch otázok je — tak ako pôvodne — hlavnou témou brožúry, ale začať som. musel dvoma všeobecnejšími otázkami: prečo také "nevinné" a „prirodzené" heslo ako „sloboda kritiky" je pre nás naozajstnou výzvou do boja? Prečo sa nemô­žeme dohodnúť ani o základnej otázke, čo je úlohou sociálnej demokracie vo vzťahu k živelnému masovému hnutiu? Ďalej, výklad názorov na charakter a obsah politickej agitácie sa zmenil na vysvetľovanie rozdielu medzi tradeunionistickou a sociálnodemokratickou poli­tikou, kým výklad názorov na organizačné úlohy zasa na vysvetľovanie rozdielu medzi príštipkárstvom, ktoré vyhovuje ekonomistom, a organizáciou revolucionárov, ktorá je podľa nášho názoru nevyhnutná. A na "pláne" celoruských politických novín trvám tým viac, čím neodôvodnenejšie námietky odzneli proti nemu a čím menej odpovedí k podstate veci som dostal na otázku vyslovenú v článku Čím začať?, ako by sme sa mohli pustiť súčasne zo všetkých strán do budovania organizácie, ktorú potrebujeme. Napokon v záverečnej časti brožúry by som chcel ukázať, že sme urobili všetko, čo bolo v našich silách, aby sme zabránili úplnému rozchodu s ekonomistami, lenže ten bol neodvratný; — že Rabočeje Delo nadobudlo osobitný, ak chcete „historický" význam tým, že najúplnejšie a najvýraz­nejšie vyjadrilo nie dôsledný ekonomizmus, ale roz­trieštenosť a zmätok, ktoré sa stali charakteristickou Črtou celého obdobia v dejinách ruskej sociálnej demokracie; — že aj polemika s časopisom Rabočeje Delo, na prvý pohľad privermi podrobná, má význam preto, lebo nemôžeme ísť dopredu, ak s týmto obdobím definitívne neskoncujeme.

N.Lenin

Vo februári 1902

I. Dogmatizmus a ,,sloboda kritiky"
a) Čo znamená "sloboda kritiky"?
b) Noví obhajcovia "slobody kritiky"
c) Kritika v Rusku
d) Engels o význame teoretického boja

II. Živelnosť más a uvedomelosť sociálnej demokracie
a) Začiatok živelného rozmachu
b) Skláňame sa pred živelnosťou. Rabočaja Mysl
c) "Skupina samooslobodenia" a Rabočeje Delo.

III. Tradeunionistická a sociálnodemokratická politika
a) Politická agitácia a ako ju ekonomisti zužujú .
b) Rozprávanie o tom, ako Martynov prehĺbil Plechanova
c) Politické odhalenia a "výchova k revolučnej aktivite"
d) Čo má ekonomizmus spoločné s terorizmom?
e) Robotnícka trieda ako predný bojovník za demokraciu
f) Ešte raz "osočovatelia", ešte raz "mystifikátori"

IV. Príštipkárstvo ekonomistov a organizácia revolucionárov
a) Čo je príštipkárstvo?
b) Príštipkárstvo a ekonomizmus
c) Organizácia robotníkov a organizácia revolucionárov
d) Rozsah organizačnej práce
e) "Sprisahanecká" organizácia a "demokratizmus"
f) Miestna a celoruská práca

V. "Plán" celoruských politických novín
a) Kto sa urazil pre článok Čím začať?
b) Môžu byť noviny kolektívnym organizátorom?
c) Aký typ organizácie potrebujeme?

Záver

Dogmatizmus a .„sloboda kritiky'

a) Čo znamená „sloboda kritiky“?

„Sloboda kritiky" je dnes nesporne najmódnejšie heslo a čoraz častejšie sa používa v polemikách medzi socia­listami a demokratmi všetkých krajín. V prvej chvíli si ťažko možno predstaviť niečo čudnejšie ako to, keď sa jedna z polemizujúcich strán slávnostne odvoláva na slobodu kritiky. Ozvali sa azda v pokrokových stranách hlasy proti tomu ústavnému zákonu väčšiny európskych krajín, ktorý zaručuje slobodu vedy a vedeckého báda­nia? „Tu nie je čosi v poriadku!" — musí si povedať každý nezaujatý človek, ktorý počul toto módne heslo na každom kroku, ale ešte nepochopil, v čom je podstata názorových nezhôd medzi polemizujúcimi. „Toto heslo je zrejme jedným z tých konvenčných slovíčok, ktoré sa podobne ako prezývky dlhým používaním tak vžijú, že sa stanú takmer vlastnými menami."

Veď pre nikoho nie je tajomstvom, že sa v súčasnej medzinárodnej* sociálnej demokracii utvorili dva smery, medzi ktorými sa boj raz rozhára a vzbíka jasným plameňom, raz utícha a tlie pod popolom sugestívnych „rezolúcií o prímerí". V čom tkvie „nový" smer, ktorý sa „kriticky" stavia k „starému, dogmatickému" marxiz­mu, to dosť jasne povedal Bernstein a ukázal Millerand.

Sociálna demokracia sa má premeniť zo strany sociál­nej revolúcie na demokratickú stranu sociálnych reforiem. Túto politickú požiadavku podoprel Bernstein celou batériou dosť dobre zladených „nových" argu­mentov a úvah. Popierala sa možnosť vedecky zdôvodniť socializmus a dokázať jeho nevyhnutnosť a neodvratnosť z hľadiska materialistického chápania dejín; popieral sa fakt, že rastie bieda a proletarizácia a že sa zostrujú kapitalistické protirečenia; vyhlasovalo sa, že sám pojem „konečného cieľa" je neudržateľný a abso­lútne sa zavrhovala myšlienka diktatúry proletariátu; popieral sa zásadný protiklad medzí liberalizmom a socializmom; zavrhovala sa teória triedneho boja, ktorá sa vraj nedá uplatniť v dôsledne demokratickej spoločnosti spravovanej podľa vôle väčšiny atď.

* Mimochodom. V dejinách moderného socializmu je to takmer jedinečný a svojho druhu mimoriadne potešiteľný jav, že sa spor medzi rozličnými smermi v socialistickom hnutí zmenil prvý raz z národného sporu na medzinárodný. Spory medzi lassallovcami a eisenašanmi8, medzi guesdovcami a posibilistami7, medzi fabianovcami a sociálnymi demokratmi8, medzi narodovoľovcami9 a sociálnymi demokratmi boli spormi čisto národnými, odzrkadľo­vali čisto národné osobitosti, prebiehali, aby som tak povedal, v rozličných' polohách. Dnes (teraz to už jasne vidieť) anglickí fabianovci, francúzski ministerialisti, nemeckí bernsteinovci10 a ruskí kritici sú jedna rodina, všetci sa navzájom vychvaľujú, učia sa jeden od druhého a spoločne broja proti „dogmatickému" marxizmu. V tejto prvej, naozaj medzinárodnej zrážke so socia­listickým oportunizmom medzinárodná revolučná sociálna demo­kracia možno natoľko zosilnie, že skoncuje s politickou reakciou, ktorá v Európe už dávno vládne.



Takto požiadavku rozhodného obratu od revolučnej sociálnej demokracie k buržoáznemu sociálreformátorstvu sprevádzal nie menej rozhodný obrat k buržoáznej kritike všetkých základných ideí marxizmu. A keďže sa táto kritika marxizmu už dávno viedla tak z poli­tickej tribúny, ako aj z univerzitnej katedry, tak v zápla­ve brožúr, ako aj v celom rade učených traktátov, keďže všetka dospievajúca mládež vzdelaných tried sa po celé desaťročia sústavne vychovávala v duchu tejto kritiky — nie div, že „nový kritický" smer v sociálnej demokracii sa vynoril akosi odrazu a v úplne hotovej podobe ako Minerva, ktorá vystúpila z Jupiterovej hlavy11. Po obsahovej stránke sa tento smer nemusel vyvíjať a formovať: bol prenesený z buržoáznej literatúry rovno do socialistickej.

Ďalej. Ak Bernsteinova teoretická kritika a jeho politické ašpirácie boli niekomu ešte nejasné, Francúzi sa postarali o názorné demonštrovanie „novej metódy". Francúzsko sa ani tentoraz nespreneverilo svojej dávnej povesti „krajiny, kde sa dejinné triedne boje viac než kdekoľvek inde vybojúvaíi vždy až do rozhodnutia" (Engels, z predslovu k Marxovmu spisu Der 18 Brumaire)12. Francúzski socialisti sa nepustili do teoretizovania, ale hneď začali konať; demokraticky vyspelejšie politické podmienky vo Francúzsku im umožnili, aby hneď prešli k „praktickému bernsteinovstvu" so všetkými jeho dôsledkami. Skvelý príklad takéhoto uplatnenia bernsteinovstva v praxi predviedol Millerand — veď nie bez príčiny ho Bernstein i Vollmar začali tak horlivo obhajovať a vychvaľovať! Naozaj, ak je sociálna demokracia v podstate len a len stranou reforiem a musí mať odvahu otvorene si to priznať, potom socialista nielenže má právo vstúpiť do buržoáznej vlády, ale musí sa dokonca o to vždy usilovať. Ak demokracia v podstate znamená odstránenie triednej nadvlády, prečo by socialistický minister neoslňoval celý buržoázny svet rečami o triednej spolupráci? Prečo by nebol mal ostať vo vláde dokonca i vtedy, keď žandári vraždili robotníkov, čím sa stý a tisíci raz prejavil skutočný charakter demokratickej triednej spolupráce? Prečo by sa nebol mal osobne zúčastniť na vítaní cára, pre ktorého francúzski socialisti nemajú teraz iné pomenovanie ako hrdina šibenice} korbáča a vyhnanstva (knouteur, pendeur et déportateur) ? A odmenou za toto nekonečné poníženie a zneuctenie socializmu pred celým svetom, za demoralizáciu socialistického uvedomenia robotníc­kych más - tejto jedinej základne, ktorá nám môže zabezpečiť víťazstvo, - odmenou za to majú byť veľkohubé plány úbohých reforiem, úbohých natoľko, že sa dalo viac vymôcť aj od buržoáznych vlád!

Kto nezatvára naschvál oči, musí vidieť, že nový „kritický" smer v socializme nie je nič iné ako nová odroda oportunizmu. A ak nebudeme posudzovať ľudí pódia krásnych šiat, do ktorých sa sami obliekli, ani podľa efektného mena, ktoré si sami dali, ale podlá toho, ako konajú a čo v skutočností propagujú, potom bude jasné, že „sloboda kritiky" je sloboda oportunistického smeru v sociálnej demokracii, sloboda robiť zo sociálnej demokracie demokratickú stranu reforiem, sloboda vnášať buržoázne myšlienky a buržoázne prvky do socializmu. Sloboda je veľké slovo, ale pod zástavou slobody priemyselného podnikania sa viedli naj lúpežnej šie vojny, pod zástavou slobody práce okrádali pracujúcich. Takú istú vnútornú lož obsahujú slová „sloboda kritiky" v tom zmysle, v akom sa používajú aj dnes. Ľudia, ktorí sú naozaj presvedčení, že obohatili vedu, by ne­žiadali slobodu nových názorov popri starých, ale nahradenie starých názorov novými. Ale dnešné vykrikovanie: „Nech žije sloboda kritiky!" priveľmi pripo­mína bájku o prázdnom sude.* (* Narážka na Krylovovu bájku Dva sudy. Slov. red.)

Ideme v zomknutej skupinke po strmej a namáhavej ceste a pevne sa držíme za ruky. Nepriatelia nás obkľúčili zo všetkých strán a takmer stále musíme kráčať pod ich paľbou. Zjednotili sme sa na základe slobodne prijatého rozhodnutia práve preto, aby sme bojovali proti nepriateľom, a nie aby sme uviazli v su­sednom močiari, ktorého obyvatelia nám od samého začiatku vyčítali, že sme sa oddelili do osobitnej skupiny a zvolili sme si cestu boja, a nie cestu zmierenia. A tu niektorí z nás začínajú volať: Poďme do toho močiara! - No keď im dohovárame, namietajú: Akí ste vy len zaostalci! A že sa nehanbíte upierať nám slobodu volať vás na lepšiu cestu! - Ó áno, páni, máte slobodu nielen volať, ale aj ísť, kde sa vám páči, hoci aj do močiara; dokonca si myslíme, že vaše pravé miesto je práve v tom močiari, a sme ochotní pomôcť vám zo všetkých síl, aby ste sa ta dostali. Nám však nechajte voľné ruky, nevešajte sa na nás a nešpiňte veľké slovo sloboda, lebo aj my máme „slobodu" ísť, kde chceme, slobodu bojovať nielen proti močiaru, ale aj proti tým, čo k močiaru bočia!

b) Noví obhajcovia „slobody kritiky"

A práve toto heslo („sloboda kritiky") celkom nedávno slávnostne vyhlásilo Rabočeje Delo (č. 10), orgán zahraničného Zväzu ruských sociálnych demokratov13, a to nie ako teoretický postulát, lež ako politickú požiadavku, ako odpoveď na otázku: „Možno zjednotiť sociálnodemokratické organizácie pôsobiace v cudzi­ne?" — „Aby sa dosiahlo trvalé zjednotenie, je potrebná sloboda kritiky" (s. 36). Z tohto vyhlásenia vyplývajú dva úplne jasné závery:

1. Rabočeje Delo berie pod ochranu oportunistický smer v medzinárodnej sociálnej demokracii vôbec;

2. Rabočeje Delo žiada slobodu oportunizmu v ruskej sociálnej demokracii. Rozoberme si tieto závery.

Časopisu Rabočeje Delo sa „najmä" nepáči, že „Iskra a Zaria14 s obľubou predpovedajú rozkol medzi Horou a Girondou15 medzinárodnej sociálnej demokra­cie".*

„Reči o Hore a Gironde v sociálnej demokracii," píše redaktor časopisu Rabočeje Delo B. Kričevskij, „sa nám celkove zdajú povrchnou historickou analógiou, ktorá znie veľmi čudne z úst marxistu: Hora a Gironda nereprezentovali rozličné temperamenty alebo myšlienkové smery, ako by sa to mohlo zdať historikom-ideológom, ale rozličné triedy alebo vrstvy — strednú buržoáziu na jednej strane a maloburžoáziu s proletariátom na strane druhej. V dnešnom socialistickom hnutí sa väak triedne záujmy nedostáva­jú do konfliktu; celé toto hnutie vo všetkých (podčiarkol B. K.) svojich obmenách vrátane najzarytejších bernsteinovcov stojí na stanovisku triednych záujmov proletariátu, jeho triedneho boja za politické a hospodárske oslobodenie" (s. 32 — 33).

* Dva smery y revolučnom proletariáte (revolučný a oportu­nistický) sa porovnávali s dvoma smermi v revolučnej buržoázii 18. storočia (jakobínskym — Horou a girondistickým) v úvodníku 2. čísla Iskry (február 1901). Autorom tohto článku je Plechanov. O „jakobínstve" v ruskej sociálnej demokracii doteraz veľmi radi hovoria kadeti, faezzaglavovci16 a menševici. Ale o tonij ako Ple­chanov prvý raz použil tento pojem proti pravému krídlu sociálnej demokracie, o tom teraz radšej mlčia alebo... na to zabúdajú. (Autorova poznámka k vydaniu z roku 1907. Red.)



Smelé tvrdenie! Nepočul azda B. Kričevskij o dávno zistenom fakte, že bernsteinovstvo sa tak rýchlo rozšírilo práve pod vplyvom širokej účasti vrstvy „akademikov" na socialistickom hnutí v ostatných rokoch? A hlavne: čím odôvodňuje náš autor svoj názor, že aj „najzarytejší bernsteinovci" stoja na stanovisku triedneho boja za politické a hospodárske oslobodenie proletariátu? To sa nevie. Energickú obhajobu najzarytejších bernsteinov­cov nepodopiera autor absolútne nijakými argumentmi a dôkazmi. Iste si myslí, že ak opakuje to, čo hovoria o sebe aj tí najzarytejší bernsteinovci, potom už nemusí svoje tvrdenie dokazovať. Možno si však predstaviť niečo „povrchnejšie", ako je posudzovanie celého smeru podľa toho, čo hovoria sami o sebe predstavitelia tohto smeru? Možno si predstaviť niečo povrchnejšie, ako je nasledujúca „kázeň" o dvoch odlišných, ba do­konca diametrálne protikladných typoch alebo cestách vývinu strany (Rabočeje Delo, s. 34-35)? Nemeckí sociálni demokrati vraj uznávajú úplnú slobodu kritiky, ale Francúzi ju neuznávajú, a práve ich príklad ukazuje celú „škodlivosť netolerantnosti".

Práve príklad B. Kričevského - odpovedáme na to my - ukazuje, že niekedy sa vydávajú za marxistov ľudia, ktorí pozerajú na dejiny doslova „podľa Ilovajského". Aby sme objasnili jednotnosť nemeckej a roz­trieštenosť francúzskej socialistickej strany, nemusíme sa vonkoncom prehrabávať v osobitostiach dejín tej-ktorej krajiny, porovnávať podmienky vojenského poloabsolutizmu a republikánskeho parlamentarizmu, rozoberať následky Komúny a mimoriadneho zákona proti socialistom17, porovnávať hospodárske pomery a hospo­dársky vývin, spomínať, ako bol „bezpríkladný rast nemeckej sociálnej demokracie" sprevádzaný energic­kým bojom, ktorý nemá v dejinách socializmu obdoby, nielen proti teoretickým (Miilberger, Duhring*, katedroví socialisti20), ale aj proti taktickým omylom (Lassalle) a i. a i. To všetko je zbytočné! Francúzi sa hádajú, lebo sú netolerantní, Nemci sú jednotní, lebo sú spôsobní chlapci.



* Keď sa Engels pustil do Duehringa, ku ktorého názorom sa prikláňalo pomerne veľa predstaviteľov nemeckej sociálnej demokracie; zosypali sa naňho výčitky — dokonca i verejne na zjazde strany —, že je krutý, netolerantný, v polemike nesúdružský a pod. Most s ďalšími súdruhmi navrhol (na zjazde roku 187718), aby sa Engelsove články vo Vorwärtse19 ďalej neuverejňovali, lebo „prevažnú väčšinu čitateľov nezaujímajú", a Vahlteich vyhlásil, že uverejnenie týchto článkov strane veľmi uškodilo, že aj Duehring preukázal služby sociálnej demokracii: „V záujme strany musíme využívať všetkých ľudí, a ak profesori medzi sebou polemizujú, potom Vorwärts vonkoncom nie je vhodné miesto na takéto spory" (Vorwärts, č. 65 zo 6. júna 1877). Ako vidíte, aj to je príklad obrany „slobody kritiky", a našim legálnym kritikom a nelegálnym oportunistom, ktorí sa tak radi odvolávajú na príklad Nemcov, by nezaškodilo, keby sa nad týmto príkladom zamysleli! * Nozdrev — postava z Gogoľovho románu Mŕtve duše. Gogoľ ho v románe nazýva „historickým" človekom, lebo všade, kde pri­šiel, vyvolával „histórie" a škandály. Slov. red

.

A všimnite si, že touto jedinečnou hlbokomyseľnosťou „sa pochováva" fakt, ktorý úplne vyvracia obhajobu bernsteinovcov. Otázku, či bernsteinovci stoja na sta­novisku triedneho boja proletariátu, môže definitívne a raz navždy vyriešiť len historická skúsenosť. Teda najväčší význam má v tomto smere práve príklad Francúzska ako jedinej krajiny, kde sa bernsteinovci pokúsili postaviť sa na vlastné nohy za vrelého súhlasu svojich nemeckých kolegov (a Čiastočne aj ruských oportunistov: pórov. Rabočeje Delo, č. 2/3, s. 83-84). Poukazovanie na ,,netolerantnosť" Francúzov - okrem jeho „historického" (v nozdrevovskom* zmysle) význa­mu — je iba pokusom zastrieť podráždenými slovami veľmi nepríjemné fakty.

Ale B. Kričevskému a ostatným početným obhajcom „slobody kritiky" nemáme vôbec v úmysle darovať ani Nemcov. Ak „najzarytejších bernsteinovcov" ešte trpia v nemeckej strane, je to len potiaľ, pokiaľ sa podriaďujú tak hannoverskej rezolúcii, ktorá rozhodne odmietla Bernsteinove „opravy"21, ako aj lúbeckej rezolúcii, ktorá (napriek všetkej diplomatickosti) Bernsteina pria­mo vystríha22. Z hľadiska záujmov nemeckej strany je diskutabilné, nakoľko bola táto diplomatickosť vhod­ná, či by nebola bývala v tomto prípade lepšia dobrá škriepka ako zlý mier, slovom, možno sa rozchádzať v hodnotení účelnosti toho či oného spôsobu, ako od­mietnuť bernsteinovstvo, ale nemožno nevidieť skutoč­nosť, že nemecká strana bernsteinovstvo dva razy odmietla. Nazdávať sa preto, že príklad Nemcov potvr­dzuje tézu „najzarytejší bernsteinovci stoja na stano­visku triedneho boja proletariátu za jeho hospodárske a politické oslobodenie" — znamená vôbec nechápať to, čo sa deje pred očami všetkých.*

* Treba poznamenať, že pokiaľ ide o bernsteinovstvo v ne­meckej strane, Rabočeje Delo sa vždy obmedzovalo iba na zopako­vanie faktov, pričom sa úplne „zdržiavalo" ich vlastného hodno­tenia. Pozri napríklad v čísle 2/3, s. 66 o stuttgartskom zjazde23; všetky názorové nezhody sa zredukovali na „taktiku", a iba sa konštatuje, že obrovská väčšina je verná doterajšej revolučnej taktike. Alebo v čísle 4/5, na s. 25 a naši. sa len preberajú prejavy na hannoverskom zjazde a cituje sa Bebelova rezolúcia; výklad a kritika Bernsteinových názorov sa opäť (tak ako v Čísle 2/3) odložili „do osobitného článku". Je zaujímavé, že v čísle 4/5 na s. 33 čítame: „.. .s názormi, ktoré vyložil Bebel, súhlasí obrov­ská väčšina zjazdu" a trocha ďalej: „Dávid obhajoval Bernsteinove názory... Predovšetkým sa usiloval dokázať, že... Bernstein a jeho priatelia predsa len (šic!) stoja na stanovisku triedneho boja..." To bolo napísané v decembri 1899, ale v septembri 1901 Rabočeje Delo už asi prestalo veriť, že Bebel má pravdu, a opakuje Dávidov názor ako svoj vlastný!

Ale to nie je všetko. Rabočeje Delo žiada od ruskej sociálnej demokracie, ako sme už poznamenali, „slobodu kritiky" a obhajuje bernsteinovstvo. Zrejme sa muselo presvedčiť, že sa u nás našim „kritikom" a bernsteinovcom neprávom krivdilo. Lenže ktorým? Kto? Kde? Kedy? V čom vlastne spočívala neprávosť? O tom Rabo­čeje Delo mlčí a ani raz nespomína ani jedného ruského kritika a bernsteinovca! Neostáva nám nič iné, len si vybrať jeden z dvoch možných predpokladov. Alebo tým, komu sa neprávom krivdilo, nie je nikto iný ako samo Rabočeje Delo (o čom svedčí to, že sa v obidvoch článkoch v desiatom čísle hovorí len o krivdách, ktorých sa Zarja a Iskra dopustili na časopise Rabočeje Delo). Ako potom vysvetliť takú čudnú vec, že Rabočeje Delo, ktoré vždy tak tvrdošijne popieralo akúkoľvek solidár­nosť s bernsteinovstvom, nemohlo sa obhájiť a neprihovoriť sa aspoň slovíčkom za „najzarytejších bernsteinovcov" a za slobodu kritiky? Alebo sa neprávom ukrivdilo nejakým tretím osobám. Prečo sa potom o nich nehovorí?

Vidíme teda, že Rabočeje Delo sa ďalej hrá na skrý­vačku, na ktorú sa hralo (ako to ukážeme ďalej) hneď od svojho vzniku. A potom si všimnite, ako sa prvý raz fakticky použila vychvaľovaná „sloboda kritiky". V sku­točnosti od samého začiatku nielenže neobsahovala absolútne nijakú kritiku, ale ani nijakú samostatnú úvahu. To isté Rabočeje Delo, ktoré zamlčiava ruské bernsteinovstvo ako utajenú skrytú chorobu (ako sa výstižne vyjadril Starover24), navrhuje liečiť túto cho­robu iba odpísaním posledného nemeckého receptu proti nemeckej odrode tejto choroby! Namiesto slobody kritiky — otrocké... ba čo horšie: slepé napodobňo­vanie ! Rovnaký sociálno-politický obsah súčasného medzinárodného oportunizmu sa prejavuje v tých alebo oných odrodách podľa národných osobitostí. V jednej krajine vystupovala skupina oportunistov oddávna pod vlastnou zástavou, v druhej krajine pohŕdali oportunisti teóriou a robili v praxi politiku radikálnych socialistov, v tretej prebehli niekoľkí členo­via revolučnej strany do tábora oportunizmu a usilujú sa dosiahnuť svoje ciele nie otvoreným bojom o zásady a o novú taktiku, ale postupným, nenápadným, a ak sa tak možno vyjadriť, beztrestným rozvracaním svojej strany, v štvrtej krajine — takí istí prebehlíci používajú tie isté metódy v prítmí politického otroctva a za úplne svojrázneho vzájomného vzťahu medzi „legálnou" a „ilegálnou" činnosťou a tak ďalej. Lenže hovoriť o slobode kritiky a bernsteinovstve ako o podmienke zjednotenia ruských sociálnych demokratov, a pritom neurobiť rozbor, v Čom práve sa prejavilo a aké osobitné ovocie prinieslo ruské bernsteinovstvo, znamená vravieť len preto, aby sa nič nepovedalo.

Pokúsime sa teda my sami povedať aspoň niekoľkými slovami to, čo nechcelo povedať (alebo čo možno ani nevedelo pochopiť) Rabočeje Delo.

c) Kritika v Rusku

Hlavná osobitosť Ruska v otázke, ktorú rozoberáme, je v tom, že už sám začiatok živelného robotníckeho hnutia na jednej strane a obratu pokrokovej verejnej mienky k marxizmu na druhej strane sa vyznačoval spojením vyslovene rôznorodých elementov pod spo­ločnou zástavou a do boja proti spoločnému nepriateľovi (proti zastaranému sociálno-politickému svetonázoru). Hovoríme o medových týždňoch „legálneho marxizmu". Bol to vôbec nezvyčajne originálny jav a v osemdesia­tych alebo začiatkom deväťdesiatych rokov by nikto ani nebol veril, že je niečo také možné, V absolutistickej krajine, kde je tlač úplne zotročená, v období zúrivej politickej reakcie, ktorá prenasleduje aj najmenšie výhonky politickej nespokojnosti a protestu, si odrazu kliesni cestu do cenzurovanej literatúry teória revolučného marxizmu, ktorá sa podáva ezopským, ale pre všetkých „záujemcov" zrozumiteľným jazykom. Vláda si zvykla pokladať za nebezpečnú len teóriu (revolučného) narodovoľovstva, pričom nespozorovala, ako to už býva, jej vnútorný vývin, tešiac sa kaldej kritike namierenej proti tejto teórii. Kým sa vláda spamätala, kým ťarbavá armáda cenzorov a žandárov vypátrala nového nepria­teľa a vrhla sa naňho, dovtedy ubehlo veľa času (z hľa­diska našich ruských pomerov). A medzitým vychádzala jedna marxistická kniha za druhou, zakladali sa mar­xistické časopisy a noviny, marxistom sa stával takmer každý, marxistom líchotíli, marxistom nadbiehali, na-kladatelia boli nadšení, ako neobyčajne dobre idú marxistické knihy na odbyt. Je celkom pochopiteľné, že medzi začínajúcimi marxistami, ktorých takto okiadzali, našiel sa nejeden ,,spisovateľ, ktorý spyšnel"...25

Dnes môžeme o tom období pokojne hovoriť ako o minulosti. Pre nikoho nie je tajomstvom, že krátko­dobý rozkvet marxizmu na povrchu našej literatúry vyvolalo spojenectvo radikálnych s veľmi umiernenými ľuďmi. Umiernení boli v podstate buržoáznymi de­mokratmi, a tento záver (očividne ho potvrdil ich ďalší „kritický" vývin) sa ponúkal mnohým už v čase, keď „spojenectvo"* bolo ešte nenarušené. (* Myslí sa tu prv uverejnený článok K. Tulina proti Struvemu, napísaný podľa referátu, ktorý mal názov „Odraz marxizmu v buržoáznej literatúre". Pozri predslov.26 (Autorova poznámka k vydaniu z roku 1907. Red.})

Ak je to však tak, nepadá potom najväčšia zodpoved­nosť za neskoršie „zmätky" práve na revolučných so­ciálnych demokratov, ktorí uzavreli toto spojenectvo s budúcimi „kritikmi"? Túto otázku spolu s kladnou odpoveďou na ňu počujeme niekedy od ľudí, ktorí na vec pozerajú až veľmi priamočiaro. Lenže títo ľudia vonkoncom nemajú pravdu. Dočasného spojenectva, hoci aj s nespoľahlivými ľuďmi, môže sa báť len ten, Čo si sám nedôveruje, ale ani jedna politická strana by bez takýchto spojenectiev nemohla existovať. A spo jenie s legálnymi marxistami bolo svojho druhu prvým skutočne politickým spojenectvom ruskej sociálnej de­mokracie. Vďaka tomuto spojenectvu sa dosiahlo prekvapujúco rýchle víťazstvo nad národníctvom a aj marxistické idey (hoci vo zvulgarizovanej podobe) sa nesmierne rozšírili. Pritom sa toto spojenectvo uzavrelo nie celkom bez akýchkoľvek „podmienok". Dôkazom toho je marxistický zborník Materiály k otázke hospo­dárskeho vývinu Ruska, ktorý cenzúra dala roku 1895 spáliť. Ak publicistickú dohodu s legálnymi marxistami možno porovnať s politickým spojenectvom, potom túto knihu možno porovnať s politickou zmluvou.

Roztržku, prirodzene, nevyvolalo to, že sa „spojenci" vyfarbili ako buržoázni demokrati. Naopak, predstavi­telia tohto smeru sú prirodzení a želateľní spojenci sociálnej demokracie, keďže ide o jej demokratické úlohy, ktoré stavia do popredia súčasná situácia v Rusku.Nevyhnutnou podmienkou takéhoto spojenectva je však to, aby socialisti mali všetky možnosti odhaľovať pred robotníckou triedou nezmieriteľný protiklad medzi jej záujmami a záujmami buržoázie. Lenže bernsteinovstvo a „kritický" smer, ku ktorému sa hromadne priklonila väčšina legálnych marxistov, marili túto možnosť a demoralizovali socialistické uvedomenie ým, že vulga­rizovali marxizmus, hlásali teóriu otupovania sociál­nych protirečení, yhlasovali za nezmysel myšlienku ociálnej revolúcie a diktatúry proletariátu a redukovali robotnícke hnutie a triedny boj na úzko ohraničený tradeunionizmus a „realistický" boj za drobné, postupné reformy. Bolo to úplne to isté, ako keď buržoázna demokracia upierala socializmu právo na samostatnosť,a teda i právo na jeho existenciu, čo v praxi znamenalo úsilie premeniť vznikajúce robotnícke hnutie na prí­vesok liberálov Je prirodzené, že za takýchto podmienok bola roz­tržka nevyhnutná, No „originálna" osobitosť Ruska sa prejavila v tom, že táto roztržka značila iba vyradenie sociálnych demokratov z „legálnej" literatúry, ktorá bola všetkým najprístupnejšia a veľmi rozšírená. V nej sa pevne usadili „bývalí marxisti", ktorí vystupovali „v znamení kritiky" a mali takmer monopol na „nivočenie" marxizmu. Volanie „Proti ortodoxnosti" a „Nech žije sloboda kritiky" (ktoré teraz opakuje Rabočeje Delo) prišlo odrazu do módy a to, že tejto móde neodo­lali ani cenzori so žandármi, vidieť zo skutočnosti, že vyšli tri ruské vydania knihy slávneho (herostratovsky slávneho) Bernsteina27 alebo že Zubatov odporúčal knihy od Bernsteina, pána Prokopoviča a i. (Iskra, č. 10)28. Sociálnym demokratom pripadla teraz úloha, ťažká už sama osebe a ešte ju nesmierne sťažili čisto vonkajšie prekážky — úloha bojovať proti novému smeru. A tento smer sa neobmedzil iba na literatúru. Obrat ku „kritike" sprevádzala skutočnosť, že sociál­nodemokratickí praktici našli zasa záľubu v ekonomizme.

Zaujímavá otázka, ako vznikala a rozvíjala sa spätosť a vzájomná závislosť legálnej kritiky a ilegálneho eko­nomizmu, by mohla byť námetom samostatného článku. My sa tu obmedzíme na konštatovanie, že táto spätosť naozaj existovala. Povestné Credo* (*vyznanie viery, program, výklad svetonázoru. Red.)si získalo takú zaslúženú slávu práve preto, že otvorene formulovalo túto spätosť a vybľabotalo hlavnú politickú tendenciu ekonomizmu: nech robotníci vedú hospodársky boj (presnejšie by sa malo povedať: tradeunionistický boj, lebo tento boj zahŕňa aj špecificky robotnícku politiku), a marxistická inteligencia nech sa spojí s liberálmi do politického „boja". Tradeunionistická činnosť „medzi ľudom" mala znamenať plnenie prvej a legálna kritika druhej polovice tejto úlohy. Toto vyhlásenie bolo takou výbornou zbraňou proti ekonomizmu, že keby nebolo Creda, bolo by sa muselo vymyslieť.

Credo sa nevymyslelo, ale bolo uverejnené mimo vôle a možno i proti vôli jeho autorov. Pisateľ týchto riadkov, za ktorého účastí uvidel nový „program"* svetlo sveta, aspoň počul sťažnosti a výčitky, že resumé názorov, ako ho rečníci načrtli, bolo rozšírené v kópiách, dostalo nálepku Credo a spolu s protestom bolo do­konca uverejnené! Túto epizódu spomíname preto, lebo odhaľuje veľmi zaujímavú črtu nášho ekonomizmu: strach zo zverejňovania. Je to práve charakteristická vlastnosť ekonomizmu ako takého, nielen autorov Creda: prejavila ju aj Rabočaja Mysľ31, najotvorenejšia a naj­čestnejšia stúpenkyňa ekonomizmu, aj Rabočeje Delo (keď sa rozhorčovalo nad uverejnením ekonomistických dokumentov vo Vademecu32), aj kyjevský výbor, ktorý pred dvoma rokmi nechcel dovoliť uverejnenie svojho Profession de foi33 súčasne s jeho vyvrátením**, ktoré bolo proti nemu napísané, aj mnohí jednotliví pred­stavitelia ekonomizmu.

* Ide o protest sedemnástich proti Credu. Pisateľ týchto riadkov sa zúčastnil na koncipovaní tohto protestu (koncom roku 1899). Protest bol spolu s Credom vytlačený v cudzine na jar 1900.29 Teraz z Článku pani Kuskovovej (tuším v časopise Byloje30) už vieme, že autorkou Creda je ona, a medzi ekonomistami v cudzine mal vtedy poprednú úlohu pán Prokopovič. (Autorova poznámka k vydaniu z roku 1907. Red,)

** Pokiaľ vieme, zloženie kyjevského výboru sa odvtedy zmenilo.

Tento strach z kritiky u stúpencov slobody kritiky nemožno vysvetľovať iba chytráčením,(hoci ani bez chytráčenia sa to iste občas nezaobíde: bolo by neuvážené vystavovať útoku odporcov ešte slabé zárodky nového smeru!). Nie, väčšina ekonornistov vetmi úprim­ne pozerá (a vyplýva zo samej podstaty ekonomizmu, že musí pozerať) s nevraživosťou na všetky teoretické spory, frakčné názorové nezhody, široké politické otázky, návrhy na organizovanie revolucionárov a pod. „To všetko by sa malo poslať do cudziny!" povedal mi svojho času istý dosť dôsledný ekonomista a vyjadril tým veľmi rozšírený (a zasa len čisto tradeunionistický) názor: našou vecou je robotnícke hnutie, robotnícke organizácie tu u nás, a to ostatné sú výmysly doktrinárov, ,,preceňovanie ideológie", ako sa vyjadrili autori listu v 12. čísle Iskry v úplnej zhode s 10. číslom časopisu Rabočeje Delo.

Teraz si položíme otázku: Čo mali vzhľadom na také­to osobitosti ruskej „kritiky" a ruského bernsteinovstva robiť tí, čo v skutočnosti, a nie iba rečami chceli byť odporcami oportunizmu? Po prvé, bolo treba postarať sa o obnovenie tej teoretickej práce, ktorá sa ešte len začala rozvíjať v období legálneho marxizmu a ktorá teraz čakala zasa len na ilegálnych pracovníkov; bez takejto práce sa hnutie nemohlo úspešne rozvíjať. Po druhé, bolo treba sa pustiť do aktívneho boja proti legálnej „kritike", ktorá vnášala do myslí hlboký rozvrat. Po tretie, bolo treba aktívne vystúpiť proti zmätku a tápaniu v praktickom hnutí, odhaľovať a od­mietať každý pokus vedome alebo nevedomky zľahčovať nás program a našu taktiku.

Je známe, že Rabočeje Delo nerobilo ani jedno, ani druhé, ani tretie, a ďalej budeme musieť túto známu pravdu podrobne vysvetľovať z najrozličnejších stránok. Teraz chceme len ukázať, v akom krikľavom protirečení je požiadavka „slobody kritiky" s osobitosťami našej domácej kritiky a ruského ekonomizmu. Vecí sa len pozrite na text rezolúcie, ktorou Zväz ruských sociál­nych demokratov v zahraničí potvrdil stanovisko časo­pisu Rabočeje Delo;

„V záujme ďalšieho ideového rozvoja sociálnej demokracie pokladáme slobodu kritiky sociálnodemokratickej teórie v straníc­kej literatúre za bezpodmienečne nevyhnutnú, ak kritika nie je v rozpore s triednym a revolučným charakterom tejto teórie" (Dva zjazdy [Dva sjezda], s. 10).

A tu máme odôvodnenie: rezolúcia „sa vo svojej prvej časti zhoduje s rezolúciou liibeckého zjazdu strany o Bernsteinovi"... „Spojenci" vo svojej prostoduchosti ani nepozorujú, aké testimonium paupertatis (svedectvo chudoby) si vystavujú týmto kopírovaním!... ,,ale... v druhej časti obmedzuje slobodu kritiky väčšmi, ako to urobil luebecký zjazd strany".

Rezolúcia zväzu je teda namierená proti ruským bernsteinovcom? Inak by bolo úplným nezmyslom odvolávať sa na Luebeck! Nie je však pravda, Že „veľmi obmedzuje slobodu kritiky". Nemci vo svojej hannoverskej rezolúcii odmietli bod za bodom práve tie opravy, ktoré robil Bernstein, a v luebeckej rezolúcii dali výstrahu Bernsteinovi osobne, lebo uviedli v rezolúcii jeho meno. Naproti tomu naši „slobodní" epigóni sa ani len slovkom nezmieňujú ani o jednom prejave vyslovene ruskej „kritiky" a ruského ekonomizmu; pri tomto zamlčiavaní číre odvolávanie sa na triedny a revolučný charakter teórie ponecháva oveľa väčší priestor falošným interpre­táciám, najmä ked zväz odmieta zaradiť k oportunizmu „takzvaný ekonomizmus" (Dva zjazdy, s. 8, k I. bodu). Ale to len mimochodom. Hlavné je to, že stanovisko oportunistov k revolučným sociálnym demokratom je v Nemecku a v Rusku diametrálne protikladné. Revoluč­ní sociálni demokrati v Nemecku sú, ako vieme, za za­chovanie toho, Čo je: za starý program a taktiku, ktorú každý pozná a ktorá je po skúsenostiach mnohých desaťročí jasná do všetkých podrobností. „Kritici" však chcú robiť zmeny, a kedže sú v bezvýznamnej menšine a ich revizionistické snahy sú veľmi nesmelé, možno pochopiť, prečo sa väčšina obmedzuje na suché odmietanie „novôt". Lenže u nás v Rusku sú kritici aj ekonomisti za zachovanie toho, čo je: „kritici" chcú, aby ich aj ďalej pokladali za marxistov a aby im zaručili „slobodu kritiky", ktorú využívali v každom smere (lebo v podstate nikdy neuznávali nijakú spätosť so stranou*, ba nemali sme ani taký všeobecne uznaný stranícky orgán, ktorý by bol mohol „obmedziť" slobodu kritiky hoci len radou); ekonomisti chcú, aby revolu­cionári uznávali „zvrchovanosť dnešného hnutia" (Rabočeje Delo, č. 10, s. 25), t. j. „zákonnosť" existencie toho, čo existuje; aby sa „ideológovia" nepokúšali „zviesť" hnutie z cesty, ktorú „určuje vzájomné pôso­benie materiálnych prvkov a materiálneho prostredia" (List v 12. čísle Iskry); aby uznali za želateľné viesť taký boj, „aký len môžu robotníci viesť za daných okol­ností", ale aby za možný uznali ten boj, „ktorý v sku­točnosti vedú v danej chvíli" (Osobitná príloha novín Rabočaja Mysľ, s. 14).

* Už to, že neexistuje zjavná spätosť so stranou a že neexistujú stranícke tradície, svedčí o takom kardinálnom rozdiele medzi Ruskom a Nemeckom, že by to malo vystríhať každého rozumného socialistu pred slepým napodobňovaním. A hneď uvedieme prí­klad, kde až vedie „sloboda kritiky" v Rusku. Ruský kritik p. Bulgakov vyčíta rakúskemu kritikovi Hertzovi: „Pri všetkej nezávislosti svojich záverov je Hertz v tomto bode (o družstvách) podlá všet­kého predsa len prívetmi viazaný stanoviskom svojej strany, a hoci sa s ňou rozchádza v podrobnostiach, nemá odvahu zriecť sa všeobecnej zásady" (Kapitalizmus a poľnohospodárstvo [Kapitalizm i zemledelije. Slov. red.], zv. II.s.287). Príslušník politicky zotročeného štátu, v ktorom 999/1000 obyvateľov je skrz-naskrz zdemoralizovaných politickým prisluhovaním a abso­lútne nevie, čo je to stranícka česť a spätosť so stranou, zvysoka vyčíta občanovi konštitučného štátu, že je „priveľmi viazaný stanoviskom" strany"! Našim ilegálnym organizáciám nezostáva zrejme nič iné, iba pustiť sa do zostavovania rezolúcií o slobode kritiky...

Naproti tomu my revoluční sociálni demokrati nie sme spokojní s týmto skláňaním sa pred živelnosťou, t. j. pred tým, čo existuje „v danej chvíli"; žiadame zmeniť taktiku, ktorá prevláda v posled­ných rokoch, a vyhlasujeme, že „skôr ako sa zjednotíme a v záujme toho, aby sme sa zjednotili, musíme sa najprv rozhodne a jednoznačne od seba oddeliť" (z oznámenia o vydávaní Iskry)*. (* Pozri Zohrané spisy, zv. 4, Bratislava 1979, s. 416. Red.) Slovom Nemci zostá­vajú pri tom, čo existuje, a odmietajú zmeny; my žiada­me zmenu toho, čo existuje, lebo odmietame skláňať sa pred tým, čo existuje, a zmieriť sa s tým.

A práve tento „malý" rozdiel si nevšimli naši „slo­bodní" odpisovači nemeckých rezolúcií!

d) Engels o význame teoretického boja

„Dogmatizmus, doktrínárstvo", „skostnatenosť strany ako nevyhnutný trest za násilné zošnurovanie myslenia," to sú nepriatelia, proti ktorým rytiersky nastupujú do boja obhajcovia „slobody kritiky" v časopise Rabočeje Delo. — Sme veľmi radi, že táto otázka prišla na pretras a chceli by sme len navrhnúť, aby sa doplnila ďalšou otázkou:

A kto sú tí sudcovia?

Máme pred sebou dve oznámenia o vydavateľskej činnosti. Jedným je Program periodického orgánu Zväzu ruských sociálnych demokratov Rabočeje Delo (prevzaté z 1. čísla časopisu Rabočeje Delo). Druhým je Oznámenie o obnovení publikačnej činnosti skupiny Oslobodenie práce34. Obidve majú dátum r. 1899, keď „kríza marxizmu" bola už dávno skutočnosťou. A čo vidíme? V prvom spise by ste márne hľadali zmienku o tomto jave a určitý výklad stanoviska, ktoré má v úmysle nový orgán k tejto otázke zaujať. Ani tento program, ani dodatky k nemu, ktoré schválil tretí zjazd zväzu roku 190135 (Dva zjazdy, s. 15 —18), sa ani slovom nezmieňujú o teoretickej práci a jej naliehavých úlohách v súčasnom období. Za celé toto obdobie nechávala redakcia časopisu Rabočeje Delo teoretické otázky bokom, hoci boli stredobodom záujmu všetkých sociálnych demokratov na celom svete.

Naproti tomu druhé oznámenie poukazuje predo­všetkým na to, že v ostatných rokoch ochabol záujem o teóriu, naliehavo žiada, aby „sa teoretickej stránke revolučného hnutia proletariátu venovala starostlivá pozornosť", a volá po „neúprosnej kritike bernsteinovských a iných antirevolučných tendencií" v našom hnutí. Čísla časopisu Zarja, ktoré dosiaľ vyšli, ukazujú, ako sa tento program plnil.

Vidíme teda, že zvučné frázy proti skostnatenému mysleniu a pod. zastierajú len bezstarostnosť a bezrad­nosť v rozvíjaní teoretického myslenia. Príklad ruských sociálnych demokratov osobitne názorne ilustruje celoeurópsky jav (aj nemeckí marxisti si ho už dávno všimli), že povestná sloboda kritiky neznamená nahradenie jednej teórie druhou, ale slobodu od každej ucelenej a premyslenej teórie, znamená eklekticizmus a bezzásadovosť. Kto aspoň trocha pozná faktický stav nášho hnutia, musí vidieť, že sprievodným znakom veľkého rozšírenia marxizmu bol istý pokles jeho teoretickej úrovne. K hnutiu sa pre jeho praktický význam a prak­tické úspechy pripájalo nemálo ľudí, ktorí boli veľmi slabo, ba nebolí dokonca ani trochu teoreticky pripra­vení. Aký nedostatok taktu prejavuje Rabočeje Delo, môžeme usúdiť podľa toho, ako víťazoslávne zdôrazňuje Marxov výrok: „Každý krok skutočného hnutia je dôležitejší ako tucet programov."36 Opakovať tieto slová v období teoretického zmätku je také isté, ako keby sme pri pohľade na pohrebný sprievod zvolali: „Kiež by ste mali vždy také šťastie!" Okrem toho sú tieto Marxove slová prevzaté z jeho listu o gothajskom pro­grame37, kde ostro odsudzuje eklekticizmus, ktorý sa pre­javil pri formulovaní zásad: Ak sa už bolo treba spájať, napísal Marx predákom strany, potom uzavierajte dohody na dosiahnutie praktických cieľov hnutia, ale nepripúšťajte kupčenie so zásadami, a nerobte „ústup­ky" v teórii. Toto bola Marxova myšlienka, ale u nás máme ľudí, ktorí sa v jeho mene usilujú oslabiť význam teórie!

Bez revolučnej teórie nemôže byť ani revolučné hnu­tie. Nijaké zdôrazňovanie tejto myšlienky nemôže byť dostačujúco silné v čase, keď nadchýname sa najužšími formami praktickej činnosti ide ruka v ruke s módnym hlásaním oportunizmu. Význam teórie pre ruskú so­ciálnu demokraciu však znásobujú ďalšie tri okolnosti, na ktoré sa často zabúda: po prvé, že naša strana sa ešte len formuje, ešte si len vypracúva vlastný profil a dosiaľ sa ešte ani zďaleka nevyrovnala s ostatnými smermi revolučného myslenia, ktoré hrozia zviesť hnutie zo správnej cesty. Naopak, práve celkom posledné obdobie sa vyznačovalo (ako to už dávno predpovedal ekonomistom Akseľrod38) oživením nesociálnodemokratických revolučných smerov. Za týchto okolností môže mať na prvý pohľad „bezvýznamný" omyl najžalostnejšie ná­sledky a iba krátkozrakí ľudia môžu pokladať za pred­časné alebo zbytočné frakčné spory a prísne rozlišovanie odtieňov. Od upevnenia toho či oného „odtieňa" môže závisieť budúcnosť ruskej sociálnej demokracie na mnoho rokov dopredu.

Po druhé, sociálnodemokratické hnutie je samou svojou podstatou medzinárodné hnutie. To znamená nielen to, že musíme bojovať proti nacionálnemu šovi­nizmu, ale aj to, že hnutie začínajúce sa v mladej krajine môže byť úspešné len za podmienky, že uplatní skúse­nosti iných krajín. Ale ak ich má uplatniť, na to nestačí tieto skúsenosti len poznať alebo iba odpisovať posledné rezolúcie. Na to je potrebné vedieť k týmto skúsenostiam kriticky pristupovať a samostatne ich overovať. Keď si predstavíme, ako nesmierne sa rozrástlo a rozvetvilo dnešné robotnícke hnutie, pochopíme, aká plnosť teoretických síl a politických (i revolučných) skúseností je potrebná na to, aby sa táto úloha splnila.

Po tretie, ruská sociálna demokracia má také národné úlohy, aké nemala pred sebou ešte ani jedna socialistická strana na svete. O politických a organizačných povin­nostiach, ktoré kladie na nás táto úloha oslobodiť všetok ľud od jarma samoderžavia, budeme hovoriť ďalej. Teraz chceme poukázať len na to, že úlohu predného bojovníka môže splniť len strana, ktorá sa spravuje pokrokovou teóriou. A aby si čitateľ mohol aspoň trocha konkrétne predstaviť, čo to značí, nech si spomenie na takých predchodcov ruskej sociálnej demokracie ako Gercen, Belinskij, Černyševskij a skvelá plejáda revolucionárov sedemdesiatych rokov; nech sa zamyslí nad tým, aký svetový význam dnes nadobúda ruská literatúra; nech... ale aj to už stačí!

Uvedieme Engelsove poznámky z roku 1874 o význa­me teórie v sociálnodemokratickom, hnutí. Engels uznáva nie dve formy veľkého boja sociálnej demokracie (politickú a hospodársku) — ako sa to zvyčajne robí u nás —, ale tri, lebo im stavia na roveň aj teoretický boj. Jeho rady, ktoré dal na cestu nemeckému robotníckemu hnutiu, ked sa upevnilo prakticky aj politicky, sú z hľa­diska súčasných problémov a sporov také poučné, že čitateľ, ako dúfame, nám nebude zazlievať dlhý citát z predslovu k brožúre Der deutsche Bauernkrieg*, ktorá sa už dávno stala jednou z najväčších bibliogra­fických vzácností:

* Dritter Abdruck. Leipzig 1875. Verlag der Genossenschafts-buchdruckerei (Sedliacka vojna v Nemecku, 3. vydanie, Lipsko 1875. Družstevné vydavateľstvo. Red,)



„Nemeckí robotníci majú v porovnaní s robotníkmi ostatnej Európy dve podstatné výhody. Po prvé, že patria k naj teoretickejšiemu národu Európy a že si zachovali zmysel pre teóriu, ktorý takzvané »vzdelané« triedy v Nemecku takmer celkom stratili. Bez predchádzajúceho vývinu nemeckej filozofie, najmä bez Hegelovej, nikdy by nebol vznikol nemecký vedecký socializmus - jediný vedecký socializmus, ktorý vôbec jestvoval. Bez zmyslu robotníkov pre teóriu nebol by nikdy tento vedecký socializmus tak prešiel do ich tela a krvi, ako sa to stalo. A aká je to nesmierna výhoda, to možno vidieť jednak v ľahostajnosti k akejkoľvek teórii, čo je jedna z hlavných príčin, prečo sa anglické robotnícke hnutie napriek znamenitej organizácii jed­notlivých odborov ťažko dostáva z miesta, a jednak to vidieť na neporiadku a zmätku, ktorý spôsobilo proudhonovstvo vo svojej pôvodnej podobe u Francúzov a Belgičanov, a vo svojej ďalšej, Bakuninom skarikovanej forme u Španielov a Talianov.

Druhá výhoda je, že Nemci sa zapojili do robotníckeho hnutia takmer ako poslední. Tak ako nemecký teoretický socializmus nikdy nezabudne, že stojí na pleciach Saint-Simona, Fouriera a Owena, troch mužov, ktorí pri všetkej fantastickosti a utopizme ich učenia patria k najvýznamnejším hlavám všetkých čias a geniálne predvídali množstvo takých právd, ktorých správnosť teraz vedecky dokazujeme, ani nemecké praktické robotnícke hnutie nesmie nikdy zabudnúť, že sa vyvinulo na pleciach anglického a francúzskeho hnutia, že si mohlo jednoducho osvojiť ich draho vykúpené skúsenosti, a teraz sa mohlo vyhnúť ich chybám, ktorým sa vtedy väčšinou nedalo vyhnúť. Kde by sme dnes boli bez vzoru anglických trade-unionov a politických bojov francúzskych robotníkov, bez obrovského popudu, ktorý dala najmä Parížska komúna?

Nemeckým robotníkom treba priznať, že využili výhody svojho postavenia neobyčajne rozumne. Prvý raz, čo jestvuje robotnícke hnutie, vedie sa boj vo všetkých jeho troch smeroch - v teoretickom, politic­kom a prakticko-ekonomickom (odpor proti kapitalis­tom) — jednotne, súvisle a plánovite. V tomto, povedal by som, koncentrovanom útoku je práve sila a nepremožiteľnosť nemeckého hnutia.

Nemeckí robotníci sa stali v tejto chvíli predvojom proletárskeho boja tak v dôsledku tejto svojej výhodnej pozície, ako aj pre ostrovné osobitosti anglického hnutia a v dôsledku násilného potlačenia francúzskeho hnutia. Ako dlho im udalosti toto čestné miesto ponechajú, to sa nedá predpovedať. Ale dovtedy, kým ho budú zaujímať, budú, dúfajme, plniť povinnosti, ktoré im toto čestné miesto ukladá, tak ako sa patrí. Preto bude treba zdvojnásobiť úsilie na každom úseku boja a agitácie. Bude najmä povinnosťou vodcov, aby si čoraz viac vyjasňovali všetky teoretické otázky, čoraz viac sa oslobodzovali spod vplyvu prežitých fráz patriacich k starému svetonázoru, a mali stále na zreteli, že socializmus od tých čias, ako sa stal vedou, vyžaduje, aby sa s ním aj zaobchádzalo ako s vedou, to znamená, že ho treba študovať. Pôjde o to, aby sa takto získané, čoraz viac ujasňované uvedomenie so zvýšenou horlivosťou rozširovalo medzi masami robotníkov, aby sa čoraz pevnejšie zomkýnala organizácia strany i odborov...

...Keď budú nemeckí robotníci postupovať takto, nebudú kráčať práve na čele hnutia — nie je vôbec v záujme tohto hnutia, aby robotníci niektorého jednotlivého národa kráčali na jeho čele —, ale predsa zaujmú čestné miesto v bojovej línii; a budú pripravení, keď neočakávane ťažké skúšky alebo velké udalosti budú od nich vyžadovať zvýšenú odvahu, zvýšenú odhodlanosť a energiu."39

Engelsove slová boli prorocké. O niekoho. rokov na nemeckých robotníkov doľahli neobyčajne ťažké skúšky v podobe mimoriadneho zákona proti socialistom. A nemeckí robotníci ich skutočne privítali v plnej zbroji a vedeli vyjsť z nich víťazne.

Ruský proletariát očakávajú ešte nepomerne ťažšie skúšky, čaká ho boj proti príšere, proti ktorej mimoriad­ny zákon v konštitučnej krajine vyzerá ako naozajstný trpaslík. Dejiny postavili teraz pred nás najbližšiu úlohu, ktorá je najrevolučnejšou spomedzi všetkých naj­bližších úloh proletariátu ktorejkoľvek inej krajiny. Keby ruský proletariát splnil túto úlohu, zničil najmo­hutnejšiu baštu nielen európskej, ale aj (môžeme dnes povedať) ázijskej reakcie, stal by sa predvojom medzi­národného revolučného proletariátu. A my máme právo predpokladať, že dosiahneme tento čestný názov, ktorý si zaslúžili už naši predchodcovia, revolucionári sedem­desiatych rokov, kecf budeme vedieť predchnúť naše tisíc ráz širšie a hlbšie hnutie takou istou bezvýhradnou odhodlanosťou a energiou.

II. Živelnosť más a uvedomelosť sociálnej demokracie

Povedali sme, že naše hnutie, ktoré je oveľa širšie a hlbšie ako hnutie sedemdesiatych rokov, treba predchnúť takou istou bezvýhradnou odhodlanosťou a ener­giou, akú malo vtedajšie hnutie. Veď doteraz hádam nikto nezapochyboval o tom, že sila súčasného hnutia je v prebudení más (a najmä priemyselného proletariátu) a jeho slabosť v nedostatočnej uvedomelosti a ini­ciatíve revolučných vodcov.

V celkom poslednom čase sa však urobil ohromujúci objav, ktorý hrozí postaviť na hlavu všetky doteraz panujúce názory na túto otázku. Tento objav urobilo Rabočeje Delo, ktoré sa v polemike s novinami Iskra a časopisom Zaria neobmedzilo iba na jednotlivé námietky, ale pokúsilo sa vysvetliť „všeobecnú názorovú nezhodu" hlbšími príčinami — „rozdielnym hodnote­ním relatívneho významu živelného a uvedomele »plánovitého« prvku". Obviňujúca téza časopisu Rabočeje Delo znie: „Podceňovanie významu objektívneho alebo živelné­ho prvku vývinu."*

Rabočeje Delo, č. 10, september 1901, s, 17 a 18. Podčiarklo Rabočeje Delo.

My na to odpovieme: Keby polemika novín Iskra a časopisu Zaria nebola priniesla dokonca absolútne nijaké iné výsledky okrem toho, že prinútila Rabočeje Delo, aby si konečne uvedomilo túto „vše­obecnú názorovú nezhodu", aj s týmto jediným výsledkom by sme boli veľmi spokojní: taká veľavýznamná je táto téza, také ostré svetlo vrhá na celú podstatu terajších teoretických a politických nezhôd medzi ruskými sociálnymi demokratmi.

Preto má otázka vzťahu medzi uvedomelosťou a ži­velnosťou nesmierny všeobecný význam, a musíme ju teda rozobrať čo najpodrobnejšie.

a)Začiatok živelného rozmachu

V predchádzajúcej kapitole sme sa zmienili o všeobecnom nadšení ruskej vzdelanej mládeže v polovici deväťde­siatych rokov teóriou marxizmu. Taký istý všeobecný charakter nadobudli približne v tom istom čase ro­botnícke štrajky po slávnej petrohradskej priemyselnej vojne roku 1896.40 To, že sa rozšírili po celom Rusku, jasne svedčilo, aké hlboké je opäť sa vzmáhajúce ľudové hnutie, a keď už máme hovoriť o „živelnom prvku", je prirodzené, že musíme pokladať za živelné predovšetkým práve toto štrajkové hnutie. Ale nie je živelnosť ako živelnosť. V Rusku sa konali štrajky aj v sedemde­siatych aj v šesťdesiatych rokoch (ba i v prvej polovici 19. storočia) a ich sprievodným znakom bolo „živelné" ničenie strojov a pod. V porovnaní s týmito „vzburamí" môžeme štrajky deväťdesiatych rokov dokonca nazvať „uvedomelými" — taký veľký krok dopredu urobilo za ten čas robotnícke hnutie. To nám dokazuje, že „živelný prvok" sám osebe nie je v podstate nič iné ako zárodočná forma uvedomelosti. Aj primitívne vzbury boli už výrazom istého prebudenia uvedomelosti: ro­botníci strácali odvekú vieru v neotrasiteľnosť poriad­kov, ktoré ich gniavili, začínali... nehovorím, že chápať, ale pociťovať potrebu kolektívne sa postaviť na odpor, a rázne sa zbavovali otrockej pokory pred vrchnosťou. Ale bol to predsa len skôr prejav zúfalstva a pomsty ako boj. Štrajky deväťdesiatych rokov nám ukazujú oveľa viac zábleskov uvedomelosti: kladú sa isté požiadavky, dopredu sa uvažuje, ktorá chvíľa bude najvhodnejšia, hodnotia sa prípady a príklady známe z iných miest atď. Ak vzbury boli iba povstaním utláčaných ľudí, v systematických štrajkoch sa prejavo­vali už zárodky triedneho boja, ale práve len zárodky. Samy osebe boli tieto štrajky tradeunionistickým, ale ešte nie sociálnodemokratickým bojom, ohlasovali, že sa začína prejavovať antagonizmus medzi robotníkmi a zamestnávatermi, lenže robotníci si neuvedomovali a ani si nemohli uvedomovať nezmieriteľný protiklad medzi ich záujmami a celým súčasným politickým a spoločenským systémom, t. j. nemali a nemohli mať sociálnodemokratické uvedomenie. Hoci štrajky deväť­desiatych rokov znamenali oproti „vzburám" obrovský pokrok, zostávali v tomto zmysle vyslovene živelným hnutím.

Povedali sme, že robotníci ani nemohli mať sociálnode­mokratické uvedomenie. To sa mohlo vniesť iba zvonka. Dejiny všetkých krajín svedčia o tom, že robotnícka trieda si môže výhradne vlastnými silami utvoriť len tradeunionistické uvedomenie, t. j. presvedčenie, že sa musí združovať vo zväzoch, bojovať proti zamestnáva­teľom, žiadať od vlády, aby vydávala tie alebo oné zákony, ktoré potrebujú robotníci a pod*. (*Tradeunionizmus vonkoncom nevylučuje každú „politiku", ako sa niekedy mysli. Trade-uniony vždy robili istú (nie však sociálnodemokratickú) politickú agitáciu a viedli istý politický boj. O rozdiele medzi tradeunionistickou a sociálnodemokratickou politikou si pohovoríme v ďalšej kapitole.)

Lenže socialistické učenie vyrástlo z filozofických, historických a ekonomických teórií, ktoré vypracúvali vzdelaní predstavitelia majetných tried, inteligencia. Aj sami zakladatelia moderného vedeckého socializmu, Marx a Engels, patrili svojím sociálnym postavením k buržo­áznej inteligencii. Takisto aj v Rusku vzniklo teoretické učenie sociálnej demokracie úplne nezávisle od živelného rastu robotníckeho hnutia, vzniklo ako prirodzený a nevyhnutný výsledok myšlienkového vývinu revoluč­nej socialistickej inteligencie. V čase, o ktorom hovorí­me, t. j. v polovici deväťdesiatych rokov, bolo toto učenie nielen už úplne sformovaným programom skupi­ny Oslobodenie práce, ale si aj získalo na svoju stranu väčšinu revolučnej mládeže v Rusku.

Bolo tu teda aj živelné prebudenie robotníckych más, prebudenie do uvedomelého života a uvedomelého boja, aj revolučná mládež vyzbrojená sociálnodemokratickou teóriou, mládež, ktorá sa s nadšením hlásila k robotní­kom. Pritom je osobitne dôležité konštatovať fakt, na ktorý sa často zabúda (a ani sa o ňom veľmi nevie), že totiž prví sociálni demokrati tohto obdobia, hoci sa usilovne venovali hospodárskej agitácii (a v tomto smere dôsledne postupovali podľa naozaj užitočných pokynov brožúry O agitácii41, ktorá vtedy kolovala ešte len v odpisoch), nielenže ju nepokladali za svoju jedinú úlohu, ale naopak, od samého začiatku zdôrazňovali aj najširšie historické úlohy ruskej sociálnej demokracie vôbec a najmä úlohu zvrhnúť samoderžavie. Tak naprí­klad skupina petrohradských sociálnych demokratov, ktorá založila Zväz boja za oslobodenie robotníckej triedy42, zostavila už koncom roku 1895 prvé číslo novín pod názvom Rabočeje Delo. Toto číslo úplne pripravené do tlače zhabala polícia pri razii v noci z 8. na 9. decembra 1895 u jedného člena skupiny, Anatolija Alexejeviča Vanejeva*(* A. A. Vanejev zomrel roku 1899 vo východnej Sibíri na tuberkulózu, ktorú dostal vo vyšetrovacej samoväzbe. Informácie uvedené v texte, za ktorých pravdivosť ručíme, sme pokladali za možné uverejniť preto, lebo pochádzajú od osôb, ktoré poznali A. A. Vanejeva priamo a dôverne.), a tak novinám Ra­bočeje Delo v prvej podobe nebolo súdené uzrieť svetlo sveta. Úvodník týchto novín (ktorý možno o tridsať rokov vytiahne nejaká Russkaja Starina z archívov policajného odboru) načrtol historické úlohy robotníckej triedy v Rusku a na prvé miesto postavil úlohu vydobyť politickú slobodu.43 Ďalej tu bol článok O čom premýšľajú naši ministri**(** Pozri Zohrané spisy, zv. 2, Bratislava 1979, s. 101 -106. Red.), venovaný policajnému rozpuste­niu výborov pre odstraňovanie negramotnosti, a viacero príspevkov nielen z Petrohradu, ale aj z iných končín Ruska (napríklad o masakre robotníkov v Jaroslavlianskej gubernii44). Ak sa teda nemýlime, týmto ,,prvým pokusom" ruských sociálnych demokratov deväťdesia­tych rokov boli noviny, ktoré nemali úzko miestne, tobôž nie ekonomistické zameranie, ale usilovali sa spojiť štrajkový boj s revolučným hnutím proti samoderžaviu a získať pre podporu sociálnej demokracie všetkých, ktorých gniavila politika reakčného tmárstva. A nikto, kto aspoň trocha pozná stav hnutia v tom čase, nezapochybuje, že také noviny by sa boli stretli s verkými sympatiami robotníkov hlavného mesta i revolučnej inteligencie a že by sa boli veľmi rozšírili. No neúspech zámeru iba dokázal, že vtedajší sociálni demokrati neboli schopní splniť naliehavé potreby situácie, lebo im chýbali revolučné skúsenosti a prak­tická pripravenosť. To isté musíme povedať aj o novinách S.-Peterburgskij Rabočij Lístok45 a najmä o no­vinách Rabočaja Gazela a o Manifeste Sociálnodemo­kratickej robotníckej strany Ruska46, založenej na jar 1898. Samosebou sa rozumie, že nám ani na um nezíde vyčítať túto nepripravenosť vtedajším pracovníkom. Aby sme však mohli využiť skúsenosti hnutia a vyvodiť z nich praktické ponaučenia, musíme si plne uvedomiť príčiny a význam toho alebo oného nedostatku. Preto je mimoriadne dôležité konštatovať, že časť (možno dokonca i väčšina) sociálnych demokratov pôsobiacich v rokoch 1895—1898 sa plným právom už vtedy, na samom začiatku „živelného" hnutia, nazdávala, že je možné vystupovať s najširším programom a bojovou taktikou.* * „Iskra, ktorá sa odmietavo stavia k činnosti sociálnych demokratov z konca deväťdesiatych rokov, ignoruje okolnosť, že vtedy neboli podmienky na inú prácu okrem boja za drobné požiadavky," vyhlasujú ekonomisti v Liste ruským sociálnodemokratickým orgánom (Iskra, č. 12). Fakty uvedené v texte dokazujú, že tvrdenie „neboli podmienky" je v diametrálnom protiklade s pravdou. Nielen koncom, ale aj v polovici deväťdesiatych rokov existovali všetky podmienky na iná prácu okrem boja za drobné požiadavky, všetky podmienky okrem dostatočnej pripravenosti vodcov. Ale ekonomisti namiesto aby otvorene priznali, že nám, ideológom, vodcom, chýbala príprava, chcú všetko zvaliť na to, že „neboli podmienky", na vplyv materiálneho prostredia určujúceho cestu, z ktorej nemôžu zviesť hnutie nijakí ideológovia. Čo je to, ak nie otrocká poníženosť pred živelnosťou, ak nie zaľúbenosť „ideológov" do vlastných nedostatkov?

Ale to, že väčšina revolucionárov nebola dostatočne pripravená, bol celkom prirodzený jav, a preto nemohol vzbudzovať nijaké osobitné obavy. Keďže úlohy boli sformulované správne, keďže tu bola energia opäť a opäť sa pokúšať o splnenie týchto úloh, dočasné neúspechy boli nešťastím len z polovice. Revolučné skúsenosti a organizátorská spôsobilosť sa dajú získať. Len aby bola vôľa vypestovať si potrebné vlastnosti! Len aby sí každý uvedomil nedostatky, to v revolučnej práci značí viac ako polovica nápravy!

Lenže z polovičného nešťastia sa stalo celé, keď sa toto uvedomenie nedostatkov začalo strácať (hoci pracovníci spomenutých skupín si to veľmi živo uvedomovali), keď sa zjavili ľudia — ba i sociálnodemokratické orgá­ny -, ktorí boli ochotní urobiť z núdze cnosť, ktorí sa pokúsili aj teoreticky zdôvodniť svoju otrockú poníženosť a skláňanie sa pred živelnosťou. Je načase zhodnotiť tento smer, ktorého obsah sa veľmi nepresne charakterizuje pojmom „ekonomizmus", priúzkym na to, aby mohol vyjadriť tento smer.

b) Skláňanie sa pred živelnosťou. Rabočaja Mysľ

Prv než prejdeme k tomu, ako sa toto skláňanie sa pred živelnosťou prejavuje v publicistike, všimneme si cha­rakteristický fakt (o ktorom sme sa dozvedeli z vyššie spomenutého prameňa), ktorý vrhá trochu svetla na to, ako uprostred súdruhov pôsobiacich v Petrohrade vznikala a narastala roztržka medzi dvoma budúcimi smermi ruskej sociálnej demokracie. Začiatkom roku 1897 sa A. A. Vanejev a niektorí jeho druhovia ešte pred tým, ako ich poslali do vyhnanstva, zúčastnili na neoficiálnej schôdzke, kde sa stretli „starí" a ,,mladí" členovia Zväzu boja za oslobodenie robotníckej triedy.47 Hovorilo sa hlavne o organizácii a najmä o tých istých Stanovách robotníckej pokladnice*(* Ustav rabočej kassy. Slov. red.), ktoré v defini­tívnom znení uverejnil Lístok Rabotnika48 v 9./10. čísle (s. 46). Medzi „starými" („dekabristami", ako ich vtedy žartovne volali petrohradskí sociálni demokrati) a niektorými „mladými" (ktorí neskôr úzko spolupracovali s novinami Rabočaja Mysľ) prejavila sa hneď ostrá názorová nezhoda a prepukla vášnivá polemika. „Mla­dí" obhajovali hlavné zásady stanov v tom znení, v akom boli uverejnené. „Starí" hovorili, že pre nás to nie je najdôležitejšie a že predovšetkým potrebujeme urobiť zo Zväzu boja pevnú organizáciu revolucionárov, ktorej musia byť podriadené rozličné robotnícke poklad­nice, krúžky pre propagandu medzi študujúcou mláde­žou a pod. Samosebou sa rozumie, že sporné stránky boli ďaleko od toho, aby videli v tejto názorovej nezhode začiatok rozchodu, ba naopak, pokladali ju za ojedinelú a náhodnú. No tento fakt ukazuje, že ani v Rusku ekonomizmus vonkoncom nevznikal a nešíril sa bez boja proti „starým" sociálnym demokratom (nato často zabúdajú dnešní ekonomisti). A ak po tomto boji ne­zostali väčšinou nijaké „dokumentárne" stopy, je to iba preto, že vo fungujúcich krúžkoch sa neuveriteľne často menilo zloženie, nevznikala nijaká kontinuita, a preto sa ani v nijakých dokumentoch názorové nezho­dy nezachytili.

Vznik novín Rabočaja Mysľ priviedol ekonomizmus na svetlo sveta, ale ani to sa nestalo naraz. Musíme si konkrétne predstaviť, za akých podmienok pracovali a aké krátke trvanie mala väčšina ruských krúžkov (konkrétne si to však vie predstaviť iba ten, čo to zažil), aby sme pochopili, od koľkých náhod závisel úspech alebo neúspech nového smeru v rozličných mestách a ako dlho ani stúpenci, ani odporcovia tohto „nového" nevedeli, ba doslova ani nemali možnosť určiť, či je to naozaj osobitný smer, alebo iba prejav toho, že jednotliv­ci nie sú dostatočne pripravení. Napríklad prvé hektografované čísla novín Rabočaja Mysľ obrovská väčšina sociálnych demokratov dokonca vôbec nepozná, a ak sa dnes môžeme odvolávať na úvodník ich prvého čísla, je to len preto, že bol znova vytlačený v článku V. I—a (Listok Rabotnika, č. 9/10, s. 47 a nasl.), ktorý, pravda, nezabudol horlivo — viac horlivo ako múdro — vychváliť nové noviny, čo sa tak prenikavo odlišovali od novín a projektov novín spomenutých vyššie.* (* Mimochodom, túto pochvalu novinám Rabočaja Mysľ v no­vembri 1898, keď ekonomizmus, najmä v cudzine, nadobudol už úplne vyhranenú podobu, udelil ten istý V. I— n, ktorý sa čoskoro stal jedným z redaktorov časopisu Rabočeje Delo. A Rabočeje Delo ďalej popieralo existenciu dvoch smerov v ruskej sociálnej demokracii, ako ju popiera ešte aj dnes!)

No pri tomto úvodníku hodno sa zastaviť — tak výstižne vyjadril celého ducha novín Rabočaja Mysľ i ekonomizmu ako takého.

Úvodník pripomína, že ruke v modrej manžete**(** Ide o cárskych žandárov, ktorí nosili modré rovnošaty. Slov. red.) sa nepodarí zadržať rozvoj robotníckeho hnutia, a po­kračuje: „Za túto životaschopnosť vďačí robotnícke hnutie tomu, že sám robotník teraz konečne berie svoj osud do vlastných rúk, keď ho vytrhol z rúk vodcov," a túto základnú tézu podrobne rozvádza ďalej. V sku­točnosti vodcov (t. j. sociálnych demokratov, organizá­torov Zväzu boja) polícia vytrhla, dalo by sa povedať, z rúk robotníkov***, (*** A správnosť tohto porovnania nám potvrdzuje tento prí­značný fakt. Keď sa po zatknutí „dekabristov" medzi robotníkmi na Šlisseľburskej ceste rozniesla správa, že o prezradenie sa pričinil provokatér N. N. Michajlov (zubný lekár), ktorý mal blízke spojenie s jednou skupinou stýkajúcou sa s „dekabristamí", robot­níci boli takí rozhorčení, že chceli Michajlova zabiť.) lenže tu sa vec podáva tak, ako keby robotníci boli bojovali proti týmto vodcom a oslobodili sa spod ich jarma! Namiesto aby vyzývali napredovať, upevňovať revolučnú organizáciu a rozši­rovať politickú činnosť, začali vyzývať na ústup, viesť iba tradeunionistický boj. Vyhlásili, že „hospodársky základ hnutia je zatemňovaný úsilím stále mať na zreteli politický ideál", že heslom robotníckeho hnutia je „boj za hospodárske postavenie" (!) alebo ešte lepšie „robotníci pre robotníkov"; tvrdilo sa, že štrajkové pokladnice „sú pre hnutie cennejšie ako sto iných organizácií" (porovnajte toto tvrdenie z októbra 1897 so sporom „dekabristov" s „mladými" na začiatku roku 1897) a pod. Výroky o tom, že za základ sa nemá pokladať robotnícka „smotánka", ale „priemerný" robotník, jednoduchý robotník, že „politika ide vždy poslušne za ekonomikou"* (* Z toho istého úvodníka prvého čísla novín Rabočaja Mysľ. Podľa toho môžeme usudzovať, ako boli teoreticky pripravení títo „V. V. ruskej sociálnej demokracie", ktorí znova hrubo vulgarizovali „ekonomický materializmus" práve vtedy, keď marxisti viedli v publicistike vojnu proti skutočnému pánu V. V., ktorý už dávno dostal prezývku „majster spiatočníctva'* za také isté chá­panie vzťahu medzi politikou a ekonomikou!)

atď. atď., sa stali módou a silne zapôsobili na mnohých mladých ľudí, ktorých lákalo hnutie, a väčšina z nich poznala z marxizmu len útržky v jeho legálnej interpretácii.

To znamenalo, že uvedomelosť bola úplne potlačená živelnosťou — živelnosťou tých „sociálnych demokra­tov", ktorí opakovali „myšlienky" pána V. V., živel­nosťou tých robotníkov, ktorí podliehali argumentu, že každá ďalšia kopejka pridaná k rubľu je pre nich potrebnejšia a cennejšia ako celý socializmus a celá politika, že musia „bojovať s vedomím, že nebojujú pre akési budúce generácie, ale pre seba a svoje deti" (úvodník v 1. čísle novín Rabočaja Mysľ). Takéto frázy boli vždy obľúbenou zbraňou západoeurópskych buržuov, ktorí sa z nenávisti k socializmu sami (ako nemecký „sociálpolitik" Hirsch) usilovali presadiť anglický tradeunionizmus do rodnej pôdy a nahovárali robotníkom, že jedine odborový boj** (** Nemci majú dokonca osobitný výraz „Nur-Gewerkschaftler", ktorý označuje prívržencov „jedine odborového" boja), je práve bojom pre nich samých a ich deti, a nie pre akési budúce generácie s akýmsi budúcim socializmom — a teraz „V. V. ruskej sociálnej demokracie" začali opakovať tieto buržoázne frázy. Je dôležité, aby sme tu poukázali na tri okolnosti, ktoré sa nám veľmi zídu pri ďalšom rozbore dnešných názorových nezhôd.* (* Zdôrazňujeme slovo dnešných na adresu tých, čo farizejsky hodia plecom a povedia: Teraz je ľahké rezať noviny Rabočaja Mysľ, ale to je predsa archaizmus! Mutato nomine de te fabula narratur (Zmeň len meno a v rozprávke sa hovorí o tebe. Red.), odpovieme týmto dnešným farizejom a ďalej im dokážeme, že sú v úplnom zajatí myšlienok novín Rabočaja Mysľ)

Po prvé, to, že živelnosť potlačila uvedomelosť, na čo sme už poukázali, sa stalo takisto živelne. Vyzerá to ako slovná hračka, ale je to — žiaľ! — trpká pravda. Nestalo sa to tak, že dva úplne protikladné názory viedli navzájom otvorený boj a jeden nad druhým zvíťazil, ale tak, že žandári „vytrhali" čoraz viac „starých" revolucionárov a na scénu prichádzalo čoraz viac „mladých" „V. V. ruskej sociálnej demokracie". Každý, kto sa na terajšom ruskom hnutí, nepoviem, že zúčastnil, ale aspoň k nemu privoňal, veľmi dobre vie, že je to práve takto, a nie ináč. A ak predsa len osobitne trváme na tom, aby si citáte! celkom ujasnil tento všeobecne známy fakt, ak pre názornosť, tak­povediac, uvádzame údaje o novinách Rabočeje Delo v prvej podobe a o spore medzi „starými" a „mladými" začiatkom roku 1897, robíme to preto, lebo ľudia, Čo sa chvascú svojím „demokratizmom", špekulujú s tým, že široká verejnosť (alebo celkom mladí ľudia) tento fakt nepozná. K tomu sa ešte vrátime.

Po druhé, už v prvom vystúpení ekonomizmu v tlači môžeme pozorovať nanajvýš svojrázny a pre chápanie všetkých nezhôd medzi dnešnými sociálnymi demokrat­mi veľmi charakteristický jav, že prívrženci „čisto robotníckeho hnutia", uctievači čo najužšieho a „najorganickejšieho" (výraz časopisu Rabočeje Delo) spoje­nia s bojom proletariátu, odporcovia celej nerobotníckej inteligencie (i keby to bola socialistická inteligencia) sú nútení pri obrane svojho stanoviska siahať po argu­mentoch buržoáznych „len tradeunionistov". To nám ukazuje, že Rabočaja Mysľ odvtedy, čo existuje, začala uskutočňovať program Creda, a ani si to neuvedomova­la. To dokazuje (a Rabočeje Delo to nevie nijako pocho­piť), že každé skláňanie sa pred živelnosťou robotníckeho hnutia, každé znižovanie úlohy „uvedomelého prvku", úlohy sociálnej demokracie, znamená súčasne — celkom nezávisle od toho, či si to želá alebo neželá ten, čo túto úlohu znižuje — posilnenie vplyvu buržoáznej ideológie na robotníkov. Všetci, čo majú plno rečí o „preceňovaní ideológie"*,(* List ekonomistov v 12. Čísle Iskry.) o zveličovaní úlohy uvedomelého prvku** (** Rabočeje Delo, č. 10) a pod., si myslia, že čisto robotnícke hnutie si samo od seba môže utvoriť a aj si utvorí samostatnú ideológiu, len aby robotníci „vytrhli svoj osud z rúk vodcov". To je však veľký omyl. K tomu, čo sme už povedali, dodáme ešte veľmi správne a závažné slová K. Kautského o návrhu nového programu rakúskej sociálnodemokratickej stra­ny***.(*** Neue Zeit49,1901 -1902, XX, I, č. 3, s. 79. Návrh komisie, o ktorom hovorí K. Kautsky, schválil viedenský zjazd (koncom minulého roku) v trocha zmenenom znení.50)



„Mnohí z našich revizionistických kritikov sa nazdávajú, že vraj Marx tvrdil, že hospodársky rozvoj a triedny boj utvárajú nielen podmienky na socialistickú výrobu, ale aj priamo prebú­dzajú vedomie" (podčiarkol K. K.), „Že táto výroba je nevyhnutná. A teraz títo kritici namietajú, že Anglicko, krajina s najvyvinutejším kapitalizmom, je najďalej od tohto vedomia. Podľa ná­vrhu by bolo možné usudzovať, že tento naoko ortodoxne marxis­tický názor, ktorý sa takto vyvracia, je i názorom komisie, ktorá vypracúvala rakúsky program. V návrhu sa hovorí: »Čím väčšmi proletariát za kapitalistického vývinu početne rastie, tým viac je nútený a môže proti kapitalizmu bojovať. Proletariát prichádza k vedomiu«, že socializmus je možný a nevyhnutný. V takej sú­vislosti sa zdá, že socialistické uvedomenie je nevyhnutným pria­mym výsledkom proletárskeho triedneho boja. To je však úplne nesprávne. Prirodzene, socializmus ako učenie má korene v súčas­ných hospodárskych vzťahoch práve tak ako aj triedny boj prole­tariátu a práve tak ako triedny boj vyrastá z boja proti chudobe a biede más, ktorú plodí kapitalizmus; lenže socializmus a triedny boj vznikajú vedľa seba, a nie jeden z druhého, vznikajú za roz­ličných predpokladov. Moderné socialistické uvedomenie môže vzniknúť iba na základe hlbokého vedeckého poznania. Moderná ekonomická veda je vskutku takisto podmienkou socialistickej výroby ako povedzme moderná technika, ale proletariát ani pri najlepšej vôli nemôže utvoriť ani jednu, ani druhú; obidve vznikajú z moderného spoločenského procesu. Nositeľom vedy nie je však proletariát, ale buržoázna inteligencia" (podčiarkol K. K.): „Veď v hlavách jednotlivých príslušníkov tejto vrstvy vznikol aj mo­derný socializmus a až oni s ním oboznámili intelektuálne vyspe­lých proletárov, ktorí ho potom vnášajú do triedneho boja prole­tariátu tam, kde to pomery dovoľujú. Socialistické uvedomenie je teda čosi, čo sa vnieslo do triedneho boja proletariátu zvonku (von aussen Hineingetragenes), a nie čosi, čo z neho vzniklo živelne (urwuchsig). V tomto zmysle sa aj v starom hainfeldskom programe hovorilo úplne správne, že úlohou sociálnej demokracie je vniesť do proletariátu vedomie (doslovne: naplniť proletariát vedomím} o jeho postavení a poslaní. To by nebolo potrebné, keby toto vedomie samo od seba vyplývalo z triedneho boja. Nový návrh prevzal túto tézu zo starého programu a pripojil ju k vyššie uvedenej téze. Tým sa však úplne prerušil myšlienkový postup..."



Keďže sa nedá hovoriť o samostatnej ideológii, ktorú by utvárali samy robotnícke masy priamo v procese svojho hnutia*,

(* To, pravda, neznamená, že sa robotníci na tomto utváraní nezúčastňujú. Ale nezúčastňujú sa na ňom ako robotníci, lež ako teoretici socializmu, ako Proudhonovia a Weitlingovia, inými slovami, zúčastňujú sa na ňom len vtedy a potiaľ, pokiaľ sa im darí vo väčšej či menšej miere osvojiť si poznatky svojich čias a ďalej ich rozvíjať. A aby sa robotníkom toto častejšie darilo, je potrebné čo najviac sa starať o zvyšovanie úrovne uvedomelosti robotníkov vôbec, je potrebné, aby sa robotníci neuzatvárali do umelo zúženého rámca „literatúry pre robotníkov", ale aby sa učili čoraz viac si osvojovať celú literatúru. Bolo by dokonca správnej­šie povedať namiesto „neuzatvárali sa": aby neboli uzatváraní, lebo robotníci sami Čítajú a chcú čítať všetko, čo sa píše aj pre inteligenciu, a iba niektorí (zlí) inteligenti si myslia, že „robotní­kom" stačí rozprávať o pomeroch v továrňach a omáľať dávno známe veci)

otázka znie len takto: buržoázna, alebo socialistická ideológia. Strednej cesty tu niet,(lebo ľudstvo neutvorilo nijakú “tretiu" ideológiu, ako napokon vôbec v spoločnosti rozleptávanej triednymi protire­čeniami nikdy ani nemôže byť netriedna alebo nadtriedna ideológia). Preto každé oslabenie socialistickej ideológie, každý odklon od nej znamená súčasne posilnenie buržoáznej ideológie. Hovorí sa o živelnosti. Ale živelný vývin robotníckeho hnutia smeruje práve k tomu, že robotnícke hnutie sa podriaďuje buržoáznej ideológii, že postupuje práve podľa programu Creda, lebo živelné robotnícke hnutie je tradeunionizmus, je Nur-Gewerk-schaftlerei, lenže tradeunionizmus znamená práve ideové zotročenie robotníkov buržoáziou. Preto našou úlohou, úlohou sociálnej demokracie je bojovaí proti živelnosti, odvrátiť robotnícke hnutie od tohto živelného úsilia tradeunionizmu, ktorý by ho chcel dostať pod krídla buržoázie, a priviesť ho pod krídla revolučnej sociálnej demokracie. A preto fráza autorov ekonomistického listu v 12.čísle Iskry, že nijaké úsilie naj nadšenej ši ch ideológov nemôže zviesť robotnícke hnutie z cesty určovanej vzájomným pôsobením materiálnych prvkov a materiálneho prostredia, neznačí nič iné ako zrieknutie sa socializmu a keby títo autori boli schopní to, čo ho­voria, domyslieť odvážne a dôsledne až do konca, ako musí domýšrať svoje myšlienky každý, kto vstupuje na scénu publicistickej a verejnej činnosti, nezostalo by im nič iné ako „nečinne zložiť ruky do lona" a... a prenechať pole pôsobnosti pánom Struveom a Proko-povičom, ktorí vlečú robotnícke hnutie „cestou najmenšieho odporu", t. j. cestou buržoázneho tradeunionizmu, alebo pánom Zubatovom, ktorí toto hnutie vlečú cestou farárskej a žandárskej „ideológie".

Spomeňte si na príklad Nemecka. V čom tkvela Lassallova historická zásluha o nemecké robotnícke hnutie? V tom, že odviedol toto hnutie z cesty pokrokárskeho tradeunionizmu a družstevníčenia, na ktorú živelne smerovalo (za blahosklonnej účasti Schulzeov-Delitzschov a im podobných). Na splnenie tejto úlohy bolo potrebné niečo celkom iné ako reči o podceňovaní živelného prvku, o taktike ako procese, o vzájomnom pôsobení prvkov a prostredia a pod. Na to bol potrebný urputný boj proti živelnosti a iba takýmto bojom, ktorý trval dlhé roky, sa napríklad dosiahlo, že berlínski robotníci sa z opory pokrokárskej strany zmenili na jednu z najsilnejších bášt sociálnej demokracie. A tento boj sa ešte ani podnes vôbec neskončil (ako by sa to mohlo zdať ľuďom, ktorí študujú dejiny nemeckého hnutia podľa Prokopoviča a filozofiu tohto hnutia podľa Struveho51), Nemecká robotnícka trieda je ešte i dnes, ak sa tak možno vyjadriť, roztrieštená medzi niekoľko ideológií: časť robotníkov sa združuje v katolíckych a monarchistických robotníckych zväzoch, druhá v hirschovsko-dunckerovských52, ktoré založili buržoázni uctievači anglického tradeunionizmu, tretia v sociálnodemokratických zväzoch. Táto tretia časť je neporovnateľne väčšia ako všetky ostatné, ale sociálnodemokratická ideológia si mohla toto prvenstvo vydobyť a môže si ho udržať iba neústupným bojom proti všetkým ostatným ideológiám.

Ale prečo vlastne, spýta sa čitateľ, živelné hnutie, hnutie cestou najmenšieho odporu, smeruje práve k nadvláde buržoáznej ideológie? Pre tú jednoduchú príčinu, že buržoázna ideológia je svojím pôvodom oveľa staršia ako socialistická, že je všestrannejšie rozpracovaná, že disponuje neporovnateľne väčšími prostriedkami na rozširovanie.* (* Často sa hovorí: robotnícka trieda živelne smeruje k socializmu. To je úplne správne v tom zmysle, že socialistická teória najdôkladnejšie a najsprávnejšie určuje príčiny utrpenia robotníckej triedy, a preto si ju robotníci tak ľahko osvojujú, pravda, ak táto teória sama nekapituluje pred živelnosťou, ak si sama podriaďuje živelnosť. Zvyčajne sa to rozumie samosebou, ale Rabočeje Delo si práve nevšíma a prekrúca to, čo sa rozumie samo sebou. Robotnícka trieda živelne smeruje k socializmu, ale buržoázna ideológia, ktorá je najrozšírenejšia {a stále sa obnovuje v najrozličnejších formách), sa jednako najviac zo všetkého robotníkovi živelne vnucuje.)

A preto čím je socialistické hnutie v nejakej krajine mladšie, tým energickejší musí byť boj proti všetkým pokusom o upevnenie nesocialistickej ideológie, tým dôraznejšie treba robotníkov vystríhať pred zlými radcami, ktorí broja proti „zveličovaniu uvedomelého prvku" a pod. Autori ekonomistického listu hromžia jednohlasne s časopisom Rabočeje Delo na netolerantnosť, ktorou sa vyznačuje detské obdobie hnutia. My na to odpovedáme: áno, naše hnutie je naozaj v detskom veku, a aby čím skôr zmužnelo, musí sa práve vyzbrojiť netolerantnosťou voči ľuďom, ktorí brzdia jeho rast tým, že sa skláňajú pred živelnosťou. Nie je nič smiešnejšie a škodlivejšie ako robiť zo seba starcov, čo už dávno majú za sebou všetky rozhodujúce udalosti boja!

Po tretie, prvé číslo novín Rabočaja Mysľ nám ukazuje, že názov ekonomizmus (ktorého sa, prirodzene, nemienime zriecť, lebo nech je to tak alebo onak, ale tento názov sa už ujal) nevyjadruje dosť presne podstatu nového smeru. Rabočaja Mysľ nezavrhuje úplne politický boj: v stanovách pokladnice, ktoré boli uverejnené v 1. čísle novín Rabočaja Mysľ, sa hovorí o boji proti vláde. Rabočaja Mysľ je len toho názoru, že „politika ide vždy poslušne za ekonomikou" (a Rabočeje Delo prichádza s variantom tejto tézy, keď vo svojom progra­me ubezpečuje, že „v Rusku viac ako v hociktorej inej krajine je hospodársky boj nerozlučne spätý s politickým bojom"). To, čo tu tvrdí Rabočaja Mysľ a Rabočeje Delo, je úplne nesprávne, ak politikou rozumieme sociálno­demokratickú politiku. Ako sme už videli, hospodársky boj robotníkov býva veľmi často spätý (hoci nie nerozlučne) s politikou buržoáznou, klerikálnou a i. Tvrdenia časo­pisu Rabočeje Delo sú správne, ak politikou rozumieme tradeunionistickú politiku, t. j. spoločné úsilie všetkých robotníkov vymáhať si od štátu tie alebo oné opatrenia zamerané proti útrapám príznačným pre postavenie robotníkov, ale ide o opatrenia, ktoré ešte neodstraňujú toto postavenie, t. j. nelikvidujú podriadenosť práce kapitálu. Toto úsilie je naozaj spoločné tak anglickým tradeunionistom, ktorí majú nepriateľský postoj k so­cializmu, ako aj katolíckym robotníkom, aj „zubatovovským" robotníkom a iným. Nie je politika ako politika. Vidíme teda, že aj pokiaľ ide o politický boj, Rabočaja Mysľ ho ani tak neodmieta, ako sa skôr poddáva jeho živelnosti, jeho neuvedomelosti. Úplne uznáva politický boj (správnejšie: politické želania a požiadavky robotníkov), ktorý živelne vyrastá zo samého robotníckeho hnutia, ale pritom sa úplne zdráha samostatne vypracovať špecifickú sociálnodemokratickú politiku zodpovedajúcu všeobecným úlohám socializmu a sú­časným ruským podmienkam. Ďalej ukážeme, že takú istú chybu robí aj Rabočeje Delo.





c) „Skupina samooslobodenia" a Rabočeje Delo



Málo známy a dnes už takmer zabudnutý úvodník prvého čísla novín Rabočaja Mysľ sme rozobrali tak podrobne preto, lebo zo všetkých najskôr a najvýstiž­nejšie vyjadril spoločný prúd, ktorý neskôr vychádzal na svetlo sveta v nespočítateľných malých pramienkoch. V. I —n mal úplnú pravdu, keď vo chválospevoch o prvom čísle a úvodníku novín Rabočaja Mysľ povedal, že boli napísané „ostro a so zápalom" (Listok Rabotnika, č. 9/10, s. 49). Každý, ktoje presvedčený o správnosti svojho názoru a myslí si, že prináša niečo nové, píše „so zápalom" a píše tak, že výstižne vyjadruje svoje názory. Iba ľudia, ktorí si zvykli sedieť na dvoch sto­ličkách, nemajú nijaký „zápal", iba takí ľudia sú schopní dnes pochváliť zápal novín Rabočaja Mysľ a zajtra napadnúť ich odporcov pre ,,polemický zápal". Nebudeme sa hlbšie zaoberať Osobitnou prílohou novín Rabočaja Mysľ (z rozličných dôvodov sa ešte budeme musieť odvolávať na tento výtvor, ktorý najdô­slednejšie vyjadruje myšlienky ekonornistov), iba stručne sa zmienime o Výzve Skupiny samooslobodenia robotníkov* * (Vozzvanije Gruppy samoosvoboždenija rabočich. Slov. red )(marec 1899, uverejnil ju aj londýnsky časopis Nakanune54, č. 7, júl 1899). Autori tejto výzvy veľmi správne hovoria, že „robotnícke Rusko sa ešte len pre­búdza, len sa obzerá okolo seba a inštinktívne siaha po prvých prostriedkoch boja, ktoré sa mu naskytnú", ale vyvodzujú z toho taký istý nesprávny záver ako i Ra­bočaja Mysľ, lebo zabúdajú, že inštinktívnosť je práve neuvedomelosť (živelnosť), ktorej musia socialisti prísť na pomoc, že „prvými" prostriedkami boja, „ktoré sa naskytnú", budú v dnešnej spoločnosti vždy trade-unionistické prostriedky boja a že „prvá" ideológia, „ktorá sa naskytne", bude buržoázna (tradeunionistická) ideológia. Takisto „neodmietajú" títo autori ani politiku, ale iba (iba!) opakujú za pánom V. V., že politika je nadstavba a že preto „politická agitácia musí byť nadstavbou nad agitáciou za hospodársky boj, že musí vyrastať z tohto boja a ísť za ním".

Pokiaľ ide o Rabočeje Delo, začalo svoju činnosť priamo „obranou" ekonomistov. Najprv napísalo už v prvom čísle (č. 1, s. 141 — 142) vyslovenú nepravdu, že vraj „nevie, o akých mladých súdruhoch hovoril Akseľrod", ktorý vo svojej známej brožúre* (* K voprosu o sovremennych zadačach i taktike russkich social-demokratov (O súčasných úlohách a taktike ruských sociálnych demokratov. Slov. red.), Ženeva 1898. Dva listy novinám Rabočaja Gazela z roku 1897.)

vystríhal ekonomistov, potom muselo priznať v polemike s Akseľrodom a Plechanovom, vyvolanej touto nepravdou, že „predstieraním nepochopenia chcelo obrániť všetkých mladších sociálnych demokratov v zahraničí pred týmto nespravodlivým obvinením" (pred Akseľrodovým obvi­nením ekonomistov z obmedzenosti).55 V skutočnosti bolo toto obvinenie celkom oprávnené a Rabočeje Delo veľmi dobre vedelo, že sa okrem iných týka aj člena jeho redakcie V. I —na. Mimochodom poznamenávam, že v spomenutej polemike Akseľrod úplne správne a Ra­bočeje Delo úplne nesprávne vysvetľovalo moju brožúru Úlohy ruských sociálnych demokratov** (** Pozri Zohrané spisy, zv. 2, Bratislava 1979, s. 501-542. Red.), vonkoncom nemalo pravdu. Túto brožúru som napísal roku 1897, ešte skôr než začala vychádzať Rabočaja Mysľ, v čase, keď som zastával názor, a zastával som ho právom, že prevláda pôvodný smer petrohradského Zväzu boja, smer, ktorý som charakterizoval vyššie. A prinajmenšom do polovice roku 1898 tento smer naozaj prevládal. Preto ak chcelo Rabočeje Delo popierať existenciu a nebezpečenstvo ekonomizmu, nemalo ani najmenšie právo odvolávať sa na brožúru vysvetľujúcu názory, ktoré boli v Petrohrade v rokoch 1897 až 1898 vytlačené ekonomistickými názormi.*

(* Pri svojej obhajobe Rabočeje Delo k svojej prvej nepravde („nevieme, o akých mladých súdruhoch hovoril P. B. Akseľrod") pridalo druhú, keď v Odpovedi napísalo: „Odvtedy, čo bola napísaná recenzia Úloh, medzi niektorými ruskými sociálnymi demokratmi vznikli alebo viac-menej jasne sa vyhranili tendencie k hospodárskej jednostrannosti, ktoré sú krokom dozadu v porovna­ní so stavom nášho hnutia zobrazeným v Úlohách" (s. 9). To sa hovorí v Odpovedi, ktorá vyšla roku 1900. A prvé číslo Časopisu Rabočeje Delo (s recenziou) vyšlo v apríli 1899. Vari ekonomizmus vznikol až roku 1899? Nie, roku 1899 zaznel prvý raz protest ruských sociálnych demokratov proti ekonomizmu (protest proti Credu). (Pozri Zobrané spisy, zv. 4, Bratislava 1979, s. 203-218.) Ekonomizmus však vznikol roku 1897, ako to Rabočeje Delo veľmi dobre vie, lebo V. I—n vychvaľoval noviny Rabočaja Mysľ už v novembri 1898 (Listok Rabotnika, č. 9/10))

No Rabočeje Delo nielenže „obraňovalo" ekonomis­tov, ale i samo stále upadalo do ich základných omylov. Príčinou bolo dvojaké chápanie tejto programovej tézy časopisu Rabočeje Delo: „Za najdôležitejší jav ruského života, ktorý bude predovšetkým určovat úlohy" (podčiarkli sme my) „a charakter publicistickej činnosti zväzu, pokladáme masové robotnícke hnutie" (podčiarklo Rabočeje Delo), „ktoré vzniklo v posledných rokoch." Je nesporné, že masové hnutie je veľmi dôležitý jav. Ide však o to, ako chápať „určovanie úloh" týmto masovým hnutím. Možno to chápať dvojako: alebo v zmysle poddávania sa živelnosti tohto hnutia, t. j. že sa úloha sociálnej demokracie zredukuje na číre prisluhovanie robotníckemu hnutiu ako takému (názor novín Rabočaja Mysľ, Skupiny samooslobodenia a os­tatných ekonomistov), alebo v tom zmysle, že masové hnutie nám ukladá nové teoretické, politické a organizačne úlohy, oveľa zložitejšie, ako boli úlohy, s ktorými bolo možné uspokojiť sa v období pred vznikom masové­ho hnutia. Rabočeje Delo sa prikláňalo a prikláňa práve k prvému názoru, lebo o nijakých nových úlohách nič jasné nepovedalo, ale vždy uvažovalo tak, akoby nás toto „masové hnutie" zbavovalo povinnosti ujasniť si a riešiť úlohy, ktoré prináša. Stačí poukázať na to, že Rabočeje Delo pokladalo za nemožné uložiť maso­vému robotníckemu hnutiu ako prvú úlohu zvrhnúť samoderžavie a zúžilo túto úlohu (v záujme masového hnutia) na úlohu bojovať za najbližšie politické požia­davky (Odpoveď, s. 25).

Necháme bokom článok redaktora časopisu Rabočeje Delo B. Kričevského v 7. čísle pod názvom Hospodársky a politický boj v ruskom hnutí*, článok, kde sa opakujú tie isté omyly**,

* Ekonomičeskaja i politíčeskaja borba v russkom dviženii. Slov. red.

** „Teória štádii" alebo teória ,,nesmelého kľučkovania" v po­litickom boji je vyjadrená napríklad v tomto článku takto: „Poli­tické požiadavky, ktoré sú svojím charakterom spoločné celému Rusku, musia však zo začiatku" (to bolo napísané v auguste 1900!) „zodpovedať skúsenostiam, ktoré nadobudla príslušná vrstva (šic!) robotníkov v hospodárskom boji. Iba (!J na základe týchto skúse­ností možno a treba pristupovať k politickej agitácii" atd". (s. 11). Na 4. strane autor protestuje proti obvineniam z ekonomistického kacírstva, ktoré sú podľa jeho mienky úplne neopodstatnené, a pateticky volá: „Veď ktorý sociálny demokrat nevie, že podľa Marxovho a Engelsovho učenia majú hospodárske záujmy jednotli­vých tried rozhodujúcu úlohu v dejinách a že teda najmä boj proletariátu za jeho hospodárske záujmy musí mať prvoradý význam pre jeho triedny vývoj a oslobodzovací boj?" (Podčiarkli sme my.) Toto „teda" je úplne nevhodné. Z toho, že hospodárske záujmy majú rozhodujúcu úlohu, vonkoncom nevyplýva nijaký záver o prvoradom význame hospodárskeho (= odborového) boja, lebo najzákladnejšie, „rozhodujúce" záujmy tried môžu uspokojiť len zásadné politické premeny vôbec; najmä základný hospodársky záujem proletariátu sa môže uspokojiť iba politickou revolúciou, ktorá nahradí diktatúru buržoázie diktatúrou proletariátu. B. Kričevskij opakuje argumenty „V. V. ruskej sociálnej demokracie" (— politika ide za ekonomikou a pod.) a bernsteinovcov nemeckej sociálnej demokracie (napríklad Woltmann práve takýmito argumentmi dokazoval, že robotníci, kým budú môcť pomýšľať na politickú revolúciu, budú musieť najprv získať „hospodársku moc").



a prejdeme priamo k 10. číslu Časopisu Rabočeje Delo. Nebudeme sa, pravdaže, púšťať do roz­boru jednotlivých námietok B. Kričevského a Martynova proti časopisu Zaria a novinám Iskra. Nás tu zaujíma iba zásadné stanovisko, ktoré zaujalo Rabočeje Delo v 10. čísle. Nebudeme napríklad rozoberať kuriozitu, že Rabočeje Delo objavilo „diametrálne protirečenie" medzi tvrdením:

„Sociálna demokracia si nezväzuje ruky, nezužuje svoju činnosť len na nejaký vopred vymyslený plán alebo spôsob politického boja, uznáva všetky prostriedky boja, ak zodpovedajú reálnym silám strany" atd. (Iskra, č. 1)*( * Pozri Zohrané spisy, zv. 4, Bratislava 1979, s. 435. Red.)

a tvrdením:

„Ak niet pevnej, v každej situácii a v každom období v politickom boji vyskúšanej organizácie, nemôže byť ani reči o systematickom, pevnými zásadami predchnutom a neochvejne uskutočňovanom pláne činnosti, ktorý jediný si zaslúži, aby sme ho nazvali taktika" (Iskra, č. 4).** (** Pozri Zobrané spisy, zv. 5, Bratislava 1979, s. 27. Red.)

Ak chceme hovoriť o taktike, potom popliesť zásadné uznávanie všetkých bojových prostriedkov, všetkých plánov a metód, len aby boli účelné, s požiadavkou postupovať v danej politickej situácii podľa dôsledne uskutočňovaného plánu by bolo to isté, ako keby sa uznávanie rozličných spôsobov liečby lekárskou vedou poplietlo s požiadavkou držať sa pri liečení danej choro­by jednej určitej metódy. Tu však ide práve o to, že samo Rabočeje Delo trpí chorobou, ktorú sme nazvali skláňaním sa pred živelnosťou, a nechce uznať nijaké ,,metódy liečby" tejto choroby. Preto urobilo jedinečný objav, že „taktika ako plán odporuje základnému duchu marxizmu" (č. 10, s. 18), že taktika je „proces rastu úloh strany, ktoré rastú zároveň so stranou“ (s. 11, podčiarklo Rabočeje Delo). Tento výrok má všetky predpoklady stať sa slávnym výrokom, trvalým pamätní­kom „smeru" časopisu Rabočeje Delo. Na otázku „Kam ísť?" vedúci orgán odpovedá: pohyb je proces, v ktorom sa mení vzdialenosť medzi východiskovým a nasledujúcim bodom pohybu. No toto obdivuhodné mudrlantstvo nie je len kuriozitou (potom by nestálo za to osobitne sa ním zaoberať), ale aj programom celého smeru, a to tým istým programom, ktorý R. M. (v Oso­bitnej prílohe novín Rabočaja Mysľ) vyjadril slovami: potrebný je taký boj, ktorý je možný, a možný je taký, ktorý sa odohráva v danej chvíli. Je to práve smer bez­hraničného oportunizmu, ktorý sa pasívne prispôsobuje živelnosti.

„Taktika ako plán odporuje základnému duchu marxizmu!" Veď to je ohováranie marxizmu, taká istá karikatúra marxizmu, s ktorou v boji proti nám vystu­povali národníci. Práve to je zväzovanie iniciatívy a energie uvedomelých pracovníkov, kým marxizmus, naopak, dáva iniciatíve a energii sociálneho demokrata mohutný impulz, lebo mu ukazuje najširšie perspektívy a dáva mu k dispozícii (ak sa tak možno vyjadriť) obrovské sily miliónov príslušníkov robotníckej triedy, ktorá „živelne" povstáva do boja! V celých dejinách medzinárodnej sociálnej demokracie je plno plánov, ktoré vyhlásil raz jeden, raz druhý politický vodca, pričom sa potvrdzovala predvídavosť a správnosť poli­tických a organizačných názorov jedného vodcu a vy­chádzala najavo krátkozrakosť a politické omyly dru­hého. Keď Nemecko prežívalo jeden z najväčších historických prelomov — utvorenie ríše, otvorenie ríšskeho snemu a zavedenie všeobecného volebného práva —, Liebknecht mal jeden plán celej sociálnodemokratickej politiky a činnosti, a Schweitzer mal iný plán. Keď na nemeckých socialistov doľahol mimoriadny zákon, Most a Hasselmann mali jeden plán — boli odhodlaní jednoducho vyzývať na násilie a teror, a druhý plán mali Hoechberg, Schramm a (čiastočne) Bernstein, ktorí začali sociálnym demokratom hlásať, že svojím neuváženým radikalizmom a revolučnosťou zavinili vydanie zákona a že si teraz vzorným správaním majú vyslúžiť odpustenie; tretí plán mali tí, čo pripravovali a vydávali ilegálny tlačový orgán56. Keď pozeráme na minulosť mnoho rokov po tom, čo sa boj o voľbu cesty skončil a dejiny povedali svoje posledné slovo o tom, či sa zvolila vhodná cesta, nie je, prirodzene, ťažké preukázať svoju múdrosť výrokom o raste úloh strany, ktoré rastú súčasne so stranou. Ale v Čase zmätkov*,(* Ein Jahr der Verwirrung (Rok zmätkov) — tak nazval Mehring kapitolu vo svojich Dejinách nemeckej sociálnej demokra­cie (Geschichte der deutschen Sozialdemokratie. Red.), kde opisuje začiatočné kolísanie a nerozhodnosť socialistov pri voľbe „taktiky ako plánu" zodpovedajúceho novým podmienkam.) keď ruskí „kritici" a ekonomisti degradujú sociálnu demokraciu na tradeunionizmus a teroristi horlivo hlásajú prijatie „taktiky ako plánu", ktorý opakuje staré chyby, obmedzovať sa v takomto čase na takúto múdrosť znamená vystavovať si „svedectvo chu­doby". V čase, keď mnohým ruským demokratom chýba práve iniciatíva a energia, „rozsah politickej propagandy, agitácie a organizácie"**,** Z úvodníka Iskry, č. l. {Pozri Zohrané spisy, zv. 4, Bratislava
1979, s. 434. Red.) keď im chýbajú „plány" širšie koncipovanej revolučnej práce, v takom čase hovoriť, že „taktika ako plán odporuje základnému duchu marxizmu", znamená nielen teoreticky vulgari­zovať marxizmus, ale aj prakticky ťahať stranu späť.

„Úlohou revolučného sociálneho demokrata je," poúča nás ďalej Rabočeje Delo, „aby svojou uvedomelou prácou len urýchľo­val objektívny vývin, a nie aby ho rušil alebo nahrádzal subjektív­nymi plánmi. Iskra to všetko teoreticky vie. Ale nesmierny význam, ktorý marxizmus právom pripisuje uvedomelej revolučnej činnosti, zvádza ju v praxi pri jej doktrinárskom názore na taktiku k pod­ceňovaniu významu objektívneho alebo Živelného prvku vývinu“ (s. 18).

Zasa úžasná teoretická motanica, hodná pána V. V. a jeho spoločníkov. Chceli by sme sa nášho filozofa spýtať: V čom sa môže prejaviť „podceňovanie" objektívneho vývinu u toho, čo vypracúva subjektívne plány? Iste v tom, že spustí zo zreteľa, že tento objek­tívny vývin utvára alebo upevňuje, ničí alebo oslabuje tie a či oné triedy, vrstvy, skupiny, tie a či oné národy, skupiny národov a pod., čím podmieňuje také a či onaké medzinárodné politické zoskupenie síl, postoj revoluč­ných strán a pod. Lenže v takom prípade sa tento tvorca plánu nepreviní podceňovaním živelného prvku, ale naopak podceňovaním uvedomelého prvku} lebo nebude dosť „uvedomelý", aby správne chápal objek­tívny vývin. Preto už len reči o „hodnotení relatívneho (podčiarklo Rabočeje Delo) významu" živelnosti a uve­domelosti svedčia o úplnom nedostatku „uvedomelosti". Ak sú isté „živelné prvky vývinu" vôbec dostupné vedomiu človeka, ich nesprávne hodnotenie sa bude rovnať „podceňovaniu uvedomelého prvku". Lenže ak sú vedomiu nedostupné, potom ich nepoznáme a nemô­žeme o nich hovoriť. O čom vlastne hovorí B. Kričevskij ? Ak sú podľa jeho názoru „subjektívne plány" Iskry chybné (a on ich výslovne vyhlasuje za chybné), mal by povedať, aké objektívne fakty sa vlastne ignorujú v týchto plánoch, a obviniť Iskru za toto ignorovanie z nedostatku uvedomelosti, z „podceňovania uvedomelého prvku", ak to máme povedať jeho vlastnými slovami. Ak je však nespokojný so subjektívnymi plánmi a nemá iné argumenty okrem toho, že poukazuje na „podceňo­vanie živelného prvku" (!!), tým iba dokazuje, že 1. teoreticky chápe marxizmus ä la Karejevovia a Michajlovskí, ktorých už dosť vysmial Beľtov, a 2. že v praxi je celkom spokojný so „živelnými prvkami vývinu", ktoré privádzali našich legálnych marxistov k bernsteinovstvu a našich sociálnych demokratov k ekonomizmu, a že on sám „sa strašne hnevá" na ľudí, ktorí sa rozhodli stoj čo stoj zviesť ruskú sociálnu demo­kraciu z cesty „živelného" vývinu.

A to, čo nasleduje po tom, je iba na smiech. „Tak ako sa budú ľudia aj napriek všetkým úspechom prírod­ných vied rozmnožovať ako za čias starých otcov — aj zrod nového spoločenského poriadku i napriek všetkým úspechom spoločenských vied a rastúcemu počtu uvedomelých bojovníkov bude aj ďalej výsledkom prevažne živelných výbuchov" (19). Tak ako múdrosť starých otcov hovorí: Kto nemá dosť rozumu, aby mal deti? — potom múdrosť „novodobých socialistov" (ä la Narcis Tuporylov57) hlása: Každý má dosť rozumu, aby sa zúčastnil na živelnom zrode nového spoločenského poriadku. Aj my si myslíme, že každý má na to dosť rozumu. Na takúto účasť stačí skláňať sa pred ekonomizmom, keď vládne ekonomizmus, a pred terorizmom, keď vzniká terorizmus. Napríklad na jar tohto roku, keď bolo také dôležité vystríhať pred oduševňovaním sa za teror, stálo Rabočeje Delo v rozpakoch pred touto otázkou, lebo bola preň „nová". No teraz, po polroku, keď táto vec už nieje taká aktuálna, jedným dychom nám podáva aj vyhlásenie: „Myslíme si, že úlohou sociálnej demokracie nemôže a nesmie byť to, aby sa stavala proti šíreniu teroristických nálad" (Rabočeje Delo, č. 10, s. 23), aj rezolúciu zjazdu: „Zjazd pokladá systematický útočný teror za nečasový" (Dva zjazdy, s. 18). Aké je to pozoruhodne jasné a logické! Nestaviame sa proti nemu, ale vyhlasujeme, že je nečasový, pričom to vyhlasujeme tak, že o ne­systematickom a obrannom terore v „rezolúcií" neho­voríme. Musíme uznať, že takáto rezolúcia je veľmi neškodná a úplne zabezpečená pred omylmi, ako je zabezpečený pred omylmi človek, ktorý hovorí preto, len aby nič nepovedal! A na zostavenie takejto rezolúcie je potrebné len jedno: vedieť sa držať vo vleku hnutia. Keď sa Iskra vysmiala tomu, že Rabočeje Delo vyhlásilo teror za novú otázku,* (* Pozri Zohrané spisy. zv. 5, Bratislava 1979, s. 28. Red) Rabočeje Delo s hnevom obvinilo Iskru z „priam neuveriteľných nárokov nanucovať straníckej organizácii riešenie otázok taktiky, ku ktorému prišla skupina publicistov v emigrácii pred viac ako 15 rokmi" (s. 24). Naozaj, aká náročnosť a aké zveličo­vanie uvedomelého prvku: riešiť otázky najprv teore­ticky a potom presviedčať o správnosti tohto riešenia organizáciu, stranu i masy.** (**Nesmieme zabúdať ani na to, že keď skupina Oslobodenie práce „teoreticky" riešila otázku teroru, zovšeobecňovala skúsenosti z predchádzajúceho revolučného hnutia. Veď je predsa oveľa jednoduchšie opakovať otrepané pravdy, nikomu nič „nenanucovať" a podriaďovať sa každému „obratu" aj k ekonomizmu, aj k terorizmu. Rabočeje Delo dokon­ca zovšeobecňuje toto veľkolepé pravidlo životnej múdrosti, keď obviňuje Iskru a Zariu, že „postavili svoj program proti hnutiu ako ducha vznášajúceho sa nad beztvárnym chaosom" (s. 29). V čom vlastne spočíva úloha sociálnej demokracie, ak nie v tom, aby bola „duchom", ktorý sa nielen vznáša nad živel­ným hnutím, ale aj pozdvihuje toto hnutie na úroveň „svojho programu"? Predsa nie v tom, aby pokrivkávala ta hnutím: v najlepšom prípade hnutie z toho nič nemá a v najhoršom prípade mu to veľmi škodí. No Rabočeje Delo nielenže postupuje podľa tejto „taktiky ako proce­su", ale ju aj povyšuje na zásadu, takže by bolo správ­nejšie nenazývať jeho smer oportunizmom, ale chvostizmom (od slova chvost). A treba uznať, že ľudia, ktorí sa pevne rozhodli ťahať sa vždy za hnutím ako jeho chvost, sú navždy a absolútne zabezpečení pred „pod­ceňovaním živelného prvku vývinu".

Presvedčili sme sa teda, že základnou chybou „nového smeru" v ruskej sociálnej demokracii je skláňanie sa pred živelnosťou a nechápanie faktu, že živelnosť más vyžaduje od nás sociálnych demokratov veľkú uvedo­melosť. Čím väčší je živelný rozmach más, čím viac sa hnutie rozrastá do šírky, tým rýchlejšie, neporovnateľne rýchlejšie rastie požiadavka veľkej uvedomelosti v teore­tickej, politickej i organizačnej práce sociálnej demo­kracie.

Živelný rozmach masového hnutia v Rusku nastal (a aj teraz pokračuje) tak rýchlo, že sociálnodemokra­tická mládež nebola pripravená na plnenie týchto obrovských úloh. Táto nepripravenosť je naše spoločné nešťastie, nešťastie všetkých ruských sociálnych demokra­tov. Rozmach masového hnutia prebiehal a šíril sa stále a kontinuitne, pričom nielenže sa nezastavil tam, kde sa začal, ale zachvacoval ďalšie kraje a ďalšie vrstvy obyvateľstva (pod vplyvom robotníckeho hnutia ožilo vrenie medzi študujúcou mládežou a inteligenciou vôbec, ba i medzi roľníctvom). Lenže revolucionári zaostávali za týmto rozmachom aj vo svojich „teóriách", aj vo svojej činnosti, nedarilo sa im utvoriť stálu a kontinuitnú organizáciu schopnú viesť celé hnutie.

V prvej kapitole sme konštatovali, že Rabočeje Delo znižuje naše teoretické úlohy a „živelne" opakuje módne heslo „sloboda kritiky": tí, čo ho opakovali, nemali dosť „uvedomenia", aby pochopili diametrálny proti­klad medzi stanoviskom oportunistických „kritikov" a revolucionárov v Nemecku a Rusku.

V ďalších kapitolách rozoberieme, ako sa toto skláňanie pred živelnosťou prejavilo pri plnení politických úloh a v organizačnej práci sociálnej demokracie.

III.Tradeunionistická a sociálnodemokratická politika

Začneme opäť pochvalou časopisu Rabočeje Delo. Odhaľujúca literatúra a proletársky boj -- tak nazval Martynov svoj článok v 10. čísle časopisu Rabočeje Delo o nezhodách s Iskrou. „Nemôžeme sa obmedziť iba na odhaľovanie pomerov, ktoré stoja v ceste jej vývinu (robotníckej strany). Musíme reagovať aj na najbližšie a terajšie záujmy proletariátu (s. 63) -- takto formuloval Martynov podstatu týchto nezhôd. „Iskra. . . je fakticky orgánom revolučnej opozície, ktorý odhaľuje pomery u nás, a predovšetkým politické pomery. . . My však pracujeme a budeme pracovať pre robotnícku vec v úzkom organickom spojení s proletárskym bojom (tamtiež). Za túto formuláciu musíme byť Martynovovi povďační. Nadobúda veľký všeobecný význam, lebo zachytáva vlastne nielen naše nezhody s časopisom Rabočeje Delo, ale aj vôbec všetky nezhody medzi nami a ekonomistami v otázke politického boja. Už sme ukázali, že ekonomisti neodmietajú „politiku absolútne, ale sa len stále odkláňajú od sociálnodemokratického chápania politiky a prikláňajú sa k tradeunionistickému chápaniu. Úplne rovnako sa odkláňa aj Martynov, a preto si práve jeho vyberáme ako vzor ekonomistických nesprávnych názorov v tejto otázke. Za túto vorbu -- pousilujeme sa to dokázať -- nebudú mať právo sťažovať sa na nás ani autori Osobitnej prílohy novín Rabočaja Mysľ, ani autori proklamácie Skupiny samooslobodenia, ani autori ekonomistického listu v 12. čísle Iskry.

a) Politická agitácia a ako ju ekonomisti zužujú

Každý vie, že tak ako sa veľmi rozrastal a zosilňoval hospodársky* (* Aby sme predišli nedorozumeniam, pripomíname, že v ďalšom výklade rozumieme všade hospodárskym bojom (podľa toho, ako sa tento výraz u nás zaužíval) „praktický hospodársky boj, ktorý Engels vo vyššie uvedenom citáte nazval „odporom proti kapitalistom a ktorý sa v slobodných krajinách volá odborovým, syndikátnym alebo tradeunionistickým bojom.)boj ruských robotníkov, vznikala zároveň aj „literatúra odhaľujúca hospodárske pomery (v továrňach a jednotlivých odboroch). Hlavným obsahom „letákov bolo odhaľovanie pomerov v továrňach, a zakrátko sa robotníkov zmocnila naozajstná odhaľovacia vášeň. Len čo robotníci zistili, že sociálnodemokratické krúžky im chcú a môžu dodávať letáky nového zamerania, v ktorých sa hovorí celá pravda o ich úbohom živorení, neznesiteľne ťažkej práci a bezprávnom postavení, priam ich zaplavili príspevkami z tovární a závodov. Táto „odhaľujúca literatúra vyvolávala obrovskú senzáciu nielen v továrni, ktorej pomery sa v letáku pranierovali, ale aj vo všetkých továrňach, kde sa voľačo dopočuli o odhalených faktoch. A keďže bieda a útrapy robotníkov v rozličných podnikoch a povolaniach majú mnoho spoločného, „pravda o robotníckom živote vzrušovala všetkých. Medzi najzaostalejšími robotníkmi vypukla skutočná vášeň „písať do novín, ušľachtilá vášeň do tejto zárodočnej formy vojny proti celému súčasnému spoločenskému zriadeniu vybudovanému na okrádaní a útlaku. A obrovská väčšina „letákov bola naozaj vypovedaním vojny, lebo odhalené fakty vyvolávali nesmierne pobúrenie, robotníci všeobecne žiadali, aby sa najkrikľavejšie nešváry odstránili, a boli odhodlaní podporiť tieto požiadavky štrajkom. Sami továrnici boli napokon natoľko nútení uznať, že tieto letáky znamenajú vlastne vypovedanie vojny, že väčšinou už ani nemali chuť čakať na vojnu. Odhalenia vyvolali, ako napokon vždy, silný účinok už tým, že boli zverejnené, a nadobudli význam mohutného morálneho tlaku. Neraz sa stalo, že len vydanie letáka stačilo, aby sa splnili všetky požiadavky alebo ich časť. Slovom odhaľovanie hospodárskych pomerov (v továrňach) bolo a je aj teraz dôležitou pákou hospodárskeho boja. A tento význam bude mať dovtedy, kým bude existovať kapitalizmus, ktorý nevyhnutne vyvoláva sebaobranu robotníkov. V najvyspelejších európskych krajinách môžeme vidieť aj teraz, že odhaľovanie nešvárov v nejakej zastrčenej „priemyselnej výrobe alebo v nejakom úplne zabudnutom druhu domáckej výroby je východiskom prebúdzania triedneho uvedomenia, začiatkom odborového boja a šírenia socializmu.*

(* V tejto kapitole hovoríme len o politickom boji, o jeho širšom alebo užšom chápaní. Preto iba mimochodom zaznamenávame, len ako kuriozitu, že Rabočeje Delo obviňuje Iskru z „priveľkej zdržanlivosti v pomere k hospodárskemu boju (Dva zjazdy, s. 27. Martynov to donekonečna opakuje vo svojej brožúre Sociálna demokracia a robotnícka trieda [Social-demokratija i rabočij klass. Slov. red.]). Keby páni žalobcovia vyčíslili rozsah rubriky hospodárskeho boja v Iskre za rok hoci v pudoch alebo v tlačiarenských hárkoch (ako to radi robia) a porovnali ho s rozsahom príslušnej rubriky v časopise Rabočeje Delo a v novinách Rabočaja Mysľ dovedna, ľahko by zistili, že zaostávajú dokonca aj v tomto smere. Keďže si túto jednoduchú pravdu uvedomujú, musia sa utiekať k argumentom, ktoré jasne svedčia o ich rozpakoch. „Iskra, píšu, „musí () chtiac-nechtiac () prizerať na kategorické požiadavky života a aspoň () uverejňovať príspevky o robotníckom hnutí (Dva zjazdy, s. 27). Tento argument nás už naozaj položí na lopatky

Prevažná väčšina ruských sociálnych demokratov sa v poslednom čase takmer úplne venovala tomu, že organizovala odhaľovanie pomerov v továrňach. Stačí spomenúť noviny Rabočaja Mysľ, aby sme videli, koľko času to pohltilo, ako sa pri tom zabúdalo, že táto činnosť sama osebe vlastne ešte nie je sociálnodemokratická, lež iba tradeunionistická. Odhaľovanie sa vlastne týkalo len postoja robotníkov nejakého pracovného odvetvia k ich zamestnávateľom a dosahovalo sa ním len to, že tí, čo predávajú vlastnú pracovnú silu, sa naučili predávať tento ,,tovar výhodnejšie a bojovať proti kupujúcemu na základe čisto obchodnej dohody. Toto odhaľovanie sa mohlo stať (keby ho bola istým spôsobom využila organizácia revolucionárov) začiatkom a súčasťou sociálnodemokratickej činnosti, ale takisto mohlo (a pri skláňaní sa pred živelnosťou muselo) viesť „len k odborovému boju a k nesociálnodemokratickému robotníckemu hnutiu, Sociálna demokracia vedie boj robotníckej triedy nielen za výhodné podmienky predaja pracovnej sily, ale aj za. odstránenie spoločenského zriadenia, ktoré núti nemajetných, aby sa predávali bohatým. Sociálna demokracia zastupuje robotnícku triedu nie iba v jej vzťahu k istej skupine podnikateľov, ale v jej vzťahu ku všetkým triedam súčasnej spoločnosti, k štátu ako organizovanej politickej sile. Preto je pochopiteľné, že sociálni demokrati nielenže sa nemôžu obmedziť na hospodársky boj, ale ani nesmú pripustiť, aby ich hlavnou činnosťou bolo organizovať odhaľovanie hospodárskych pomerov. Musíme sa aktívne pustiť do politickej výchovy robotníckej triedy a rozvíjať jej politické uvedomenie. S tým teraz, po prvom nápore časopisu Zaria a novín Iskra proti ekonomizmu, „všetci súhlasia (hoci niektorí len slovami, ako hneď uvidíme).

Pýtame sa však, čo vlastne má tvoriť obsah politickej výchovy? Stačí propagovať myšlienku nenávisti robotníckej triedy proti samoderžaviu? Pravdaže nie. Nestačí vysvetľovať politický útlak robotníkov (ako nestačilo vysvetľovať im protiklad medzi ich záujmami a záujmami zamestnávateľov). Treba agitovať pri každom konkrétnom prejave tohto útlaku (ako sme začali agitovať v súvislosti s konkrétnymi prejavmi hospodárskeho útlaku). A kedže tento útlak postihuje najrozličnejšie triedy spoločnosti, keďže sa prejavuje v najrozličnejších oblastiach života a činností: odborovej, občianskej, osobnej, rodinnej, náboženskej, vedeckej a pod. a pod., nie je potom jasné, že nesplnime svoju úlohu rozvíjať politické uvedomenie robotníkov, ak sa nechopíme úlohy organizovať všestranné politické odhaľovanie samoderžavia? Veď aby sme mohli agitovať v súvislosti s konkrétnymi prejavmi útlaku, musíme tieto prejavy odhaliť (ako sme museli odhaľovať nesváry v továrňach, aby sme mohli robiť hospodársku agitáciu)?

Zdalo by sa, že je to jasné. Ale práve tu sa ukazuje, že s nevyhnutnosťou všestranne rozvíjať politické uvedomenie súhlasia „všetci len slovami. Práve tu sa ukazuje, že napríklad Rabočeje Delo nielenže sa neujímalo úlohy organizovať všestranné odhaľovanie politických pomerov (alebo podnietiť jeho organizovanie), ale začalo ťahať späť aj Iskru, ktorá sa na túto úlohu podujala. Počúvajte: „Politický boj robotníckej triedy je iba(práve že nie iba) „najrozvinutejšou, najširšou a najúčinnejšou formou hospodárskeho boja (program časopisu Rabočeje Delo, R. D., č. l, s. 3). „Teraz majú sociálni demokrati pred sebou úlohu dať vlastnému hospodárskemu boju podľa možnosti politický ráz"( (Martynov v 10. čísle, s. 42). „Hospodársky boj je prostriedok, ktorý sa dá najširšie použiť na zapojenie más do aktívneho politického boja (rezolúcia zjazdu zväzu a „pozmeňovacie návrhy: Dva zjazdy, s. 11 a 17). Všetky tieto tvrdenia, ako čitateľ vidí, sa stále opakujú v časopise Rabočeje Delo od jeho vzniku až po posledné „inštrukcie redakcie a všetky zjavne vyjadrujú ten istý názor na politickú agitáciu a politický boj. Pozrite sa však na tento názor z hľadiska, ktoré zastávajú všetci ekonomisti, že totiž politická agitácia musí nasledovať po hospodárskej agitácii. Je to pravda, že hospodársky boj je všeobecne*(* Hovoríme „všeobecne, lebo v časopise Rabočeje Delo sa hovorí práve o všeobecných zásadách a všeobecných úlohách celej strany. Isteže sa vyskytujú v praxi prípady, keď politika naozaj musí ísť za ekonomikou, ale hovoriť o tom v rezolúcii určenej celému Rusku môžu iba ekonomisti. Stávajú sa predsa i také prípady, keď „od samého začiatku možno viesť politickú agitáciu „iba na hospodárskom základe, a Rabočeje Delo aj napriek tomu prišlo napokon k názoru, že to „vôbec nie je potrebné (Dva zjazdy, s. 11). V ďalšej kapitole ukážeme, že taktika „politikov a revolucionárov nielenže neignoruje tradeunionistické úlohy sociálnej demokracie, ale naopak, ona jediná zabezpečuje ich dôsledné plnenie.)

taký „prostriedok, ktorý sa dá najširšie použiť na zapojenie más do politického boja? To vôbec nie je pravda. Takým prostriedkom, ktorý sa dá „najširšie použiť na takéto „zapojenie, sú práve všetky možné prejavy policajného útlaku a absolutistickej zvole, a vonkoncom nie len také prejavy, ktoré súvisia s hospodárskym bojom. Obvodní náčelníci a telesné trestanie roľníkov, skorumpovanosť úradníkov a zaobchádzanie polície s mestským „pospolitým ľudom, boj proti hladujúcim a potláčanie túžby ľudu po svetle a poznaní, žmýkanie daní a prenasledovanie sektárov, dril vojakov a uplatňovanie kasárenských metód proti študentom a liberálnej inteligencii -- prečo všetky tieto a tisíce iných podobných prejavov útlaku, nesúvisiacich bezprostredne s „hospodárskym bojom, majú byť prostriedkami a podnetmi, ktoré by sa dali „menej použiť na politickú agitáciu a na zapojenie más do politického boja? Práve naopak: v celkovom počte prípadov z každodenného života, keď robotník trpí (za seba alebo svojich blízkych) bezprávím, svojvôľou a násilím, nesporne tvoria prípady policajného útlaku práve v odborovom boji len malú menšinu. Načo však dopredu zužovať rozsah politickej agitácie vyhlásením, že takým „prostriedkom, ktorý sa dá najširšie použiť, je len jeden z prostriedkov, a okrem neho má mať sociálny demokrat aj iné, ktoré sa dajú vlastne práve tak „široko použiť?

Za dávnych, veľmi dávnych čias (pred rokom...) Rabočeje Delo napísalo: „Najbližšie politické požiadavky sa stávajú masám dostupné po jednom alebo v krajnom prípade po niekoľkých štrajkoch, „len čo vláda použila políciu a žandárov (č. 7, s. 15, august 1900). Túto oportunistickú teóriu štádií dnes už zavrhol zväz, ktorý nám robí ústupok, ked vyhlasuje: „Vôbec nie je nevyhnutné od samého začiatku viesť politickú agitáciu iba na hospodárskom základe (Dva zjazdy, s. 11). Budúci historik ruskej sociálnej demokracie už len z toho, že zväz zavrhol časť svojich starých omylov, uvidí lepšie ako zo všelijakých dlhých úvah, ako naši ekonomisti hlboko degradovali socializmus Bolo to však veľmi naivné, keď sa zväz nazdával, že ak sa zriekne jednej formy zúženia politiky, môže nás priviesť k tomu, aby sme súhlasili s inou formou zúženia Nebolo by logickejšie aj tu povedať, že hospodársky boj treba viesť v čo najširšom rozsahu, že ho vždy treba využívať na politickú agitáciu, ale že „vôbec nie je nevyhnutné pokladať hospodársky boj za prostriedok, ktorý sa dá najširšie použiť na zapojenie más do aktívneho politického boja?

Zväz pripisuje význam tomu, že nahradil výraz „najlepší prostriedok, uvedený v príslušnej rezolúcii 4. zjazdu židovského robotníckeho zväzu (Bundu)58, výrazom „prostriedok, ktorý sa dá najširšie použiť. Naozaj by sme ťažko mohli povedať, ktorá z týchto rezolúcií je lepšia: podľa nášho názoru ani jedna nestojí za nič. Zväz i Bund tu sklzavajú (čiastočne možno aj nevedomky, pod vplyvom tradície) k ekonomistickému, tradeunionistickému výkladu politiky. Ak sa povie „najlepší alebo ,,ktorý sa dá najširšie použiť, na veci sa tým fakticky nič nezmení. Keby zväz povedal, že „politická agitácia na hospodárskom základe je prostriedok, ktorý sa najširšie používa (nie však „ktorý sa dá najširšie použiť), mal by pravdu, pokiaľ ide o isté obdobie vo vývine nášho sociálnodemokratického hnutia. Najmä by mal pravdu, pokiaľ ide o ekonomistov, pokiaľ ide o mnohých praktikov (ak nie o ich väčšinu) v rokoch 1898 - 1901, lebo títo ekonomistickí praktici používali politickú agitáciu (ak ju vôbec používali) takmer výhradne na hospodárskom základe. Takú politickú agitáciu uznávala, a ako sme videli, dokonca i odporúčala aj Rabočaja Mysľ, aj Skupina samooslobodenia Rabočeje Delo malo rozhodne odsúdiť to, že osožnú hospodársku agitáciu sprevádzalo škodlivé zúženie politického boja, ale namiesto toho vyhlasuje prostriedok, ktorý sa najširšie používa (u ekonomistov), za prostriedok, ktorý sa dá najširšie použiť Keď nazývame týchto ľudí ekonomistamí, nečudujme sa, že im nezostáva nič iné ako nadávať nám z plných pľúc do „mystifikátorov, „dezorganizátorov, „pápežských nunciov a „osočovateľov,* (* Doslova tak je to v brožúre Dva zjazdy, s. 31, 32, 28 a 30) nič iné ako pred kadekým roniť slzy, že ich do krvi urazili, a bezmála prísažne vyhlasovať: „Rozhodne ani jednu sociálnodemokratickú organizáciu nemožno teraz obviňovať z ekonomizmu.** (** Dva zjazdy, s. 32) Ach, títo osočovatelia, títo zlí politici Nevymysleli si celý ten ekonomizmus náročky, len aby mohli do krvi urážať ľudí z čírej nenávisti k ľudstvu?

Aký konkrétny, reálny zmysel má Martynovova formulácia úlohy sociálnej demokracie: „dať vlastnému hospodárskemu boju politický ráz? Hospodársky boj je kolektívny boj robotníkov proti zamestnávateľom za výhodné podmienky predaja pracovnej sily, za zlepšenie pracovných a životných podmienok robotníkov. Tento boj je nevyhnutne odborovým bojom, lebo pracovné podmienky sú v rozličných povolaniach krajne rôznorodé, a teda boj za zlepšenie týchto podmienok sa musí viesť podľa pracovných odborov (na Západe odborové zväzy, v Rusku dočasné odborové združenia a letáky a pod.). Dať ,,vlastnému hospodárskemu boju politický ráz značí teda domáhať sa uskutočnenia tých istých odborových požiadaviek, toho istého odborového zlepšenia pracovných podmienok „zákonodarnými a administratívnymi opatreniami (ako sa vyjadruje Martynov na ďalšej, 43. strane svojho článku). To práve robia a vždy robili všetky odborové robotnícke zväzy. Nazrite do spisu dôkladných vedcov (a „dôkladných oportunistov) manželov Webbovcov a uvidíte, že anglické robotnícke zväzy si už veľmi dávno uvedomili a plnia úlohu „dať vlastnému hospodárskemu boju politický ráz, že už veľmi dávno bojujú za slobodu štrajkov, za odstránenie všetkých možných právnych prekážok stojacich v ceste družstevnému a odborovému hnutiu, za vydanie zákonov na ochranu žien a detí, za zlepšenie pracovných podmienok prostredníctvom zdravotníckeho a továrenského zákonodarstva a pod.

Za kvetnatou frázou „dať vlastnému hospodárskemu boju politický ráz, ktorá znie „úžasne hlbokomyseľne a revolučne, skrýva sa v podstate tradičné úsilie degradovať sociálnodemokratickú politiku na tradeunionistickú Pod zámienkou nápravy jednostrannosti Iskry, ktorá stavia -- len počúvajte -- „zrevolučnenie dogmy nad zrevolučnenie života*,(* Rabočeje Delo, č. 10, s. 60. Je to Martynovov variant už vyššie charakterizovaného uplatnenia tézy „každý krok skutočného hnutia je dôležitejší ako tucet programov na dnešný chaotický stav nášho hnutia. V podstate je to len ruský preklad známej Bernsteinovej frázy „hnutie je všetko, konečný cieľ nič.) nám predkladajú ako čosi nové boj za hospodárske reformy. Fráza „dať vlastnému hospodárskemu boju politický ráz naozaj neobsahuje nič iné ako boj za hospodárske reformy. A Martynov by aj sám mohol prísť k tomuto jednoduchému záveru, keby si sám dobre uvedomil, čo vlastne hovorí. „Naša strana, hovorí Martynov a mieri svojou najťažšou zbraňou proti Iskre, „by mohla a mala klásť vláde konkrétne požiadavky zákonodarných a administratívnych opatrení proti hospodárskemu vykorisťovaniu, proti nezamestnanosti, proti hladu atď. (s. 42-43 v 10. čísle časopisu Rabočeje Delo). Žiadať konkrétne opatrenia neznamená vari žiadať sociálne reformy? A znova sa pýtame nezaujatých čitateľov, či ohovárame rabočedelovcov (prepáčte mi toto ťarbavé, ale bežne používané slovo), keď ich nazývame zakuklenými bernsteinovcami, pretože tézu o nevyhnutnom boji za hospodárske reformy vyhlasujú za podstatu svojich nezhôd s Iskrou.

Revolučná sociálna demokracia vždy zahŕňala a zahŕňa do svojej činnosti boj za reformy. No „hospodársku agitáciu používa na to, aby predkladala vláde nielen požiadavky rozličných opatrení, ale aj (a to predovšetkým) požiadavku, aby vláda prestala byť absolutistickou vládou. Okrem toho pokladá za svoju povinnosť predkladať túto požiadavku nielen na základe hospodárskeho boja, lež aj na základe všetkých prejavov spoločenského a politického života vôbec. Slovom podriaďuje boj za reformy -- ako časť celku -- revolučnému boju za slobodu a socializmus. Martynov však kriesi k životu v inej forme teóriu štádií, lebo sa usiluje predpísať politickému boju, aby som tak povedal, výhradne hospodársku cestu vývinu. Kedže vystupuje vo chvíli revolučného rozmachu so zdanlivo osobitnou „úlohou boja za reformy, vlečie tým stranu späť a nahráva aj ekonomistickému, aj liberálnemu oportunizmu.
Ďalej. Keď Martynov hanblivo zamaskoval boj za reformy kvetnatou tézou „dať vlastnému hospodárskemu boju politický ráz, vyzdvihol ako niečo osobitné iba hospodárske (a dokonca iba továrenské) reformy. Prečo to urobil, nevieme. Azda nedopatrením? Keby však nemal na mysli len „továrenské reformy, potom by celá jeho téza, ktorú sme práve uviedli, stratila akýkoľvek zmysel. Azda preto, že pokladá za možné a pravdepodobné „ústupky vlády len v hospodárskej oblasti?* (* S. 43: „Prirodzene, ak odporúčame robotníkom, aby predkladali vláde isté hospodárske požiadavky, robíme to preto, že y hospodárskej oblasti je absolutistická vláda ochotná urobiť z núdze isté ústupky.)
Ak áno, potom je to čudný omyl: ústupky sú možné a robia sa aj v oblasti zákonodarstva o telesných trestoch, o pasoch**,(** Pas bol osobný doklad v cárskom Rusku, ktorým sa povoľovalo dedinskému obyvateľstvu odísť z miesta trvalého pobytu na časové limitované obdobie na sezónne poľnohospodárske práce a dočasné práce v priemysle. Slov. red.) o výkupných splátkach, o sektárstve, o cenzúre a pod. a pod. „Hospodárske'' ústupky (alebo pseudoústupky) sú pre vládu, prirodzene, najlacnejšie a najvýhodnejšie, lebo sa nazdáva, že si nimi získa dôveru robotníckych más. Ale práve preto my, sociálni demokrati, nesmieme rozhodne a absolútne ničím pripustiť názor (alebo nesprávne chápanie), že hospodárske reformy majú pre nás väčšiu cenu, že pokladáme za mimoriadne dôležité práve tieto reformy a pod. ,,Takéto požiadavky, hovorí Martynov o konkrétnych požiadavkách zákonodarných a administratívnych opatrení, ktoré predtým sám formuloval, „by neboli prázdnym slovom, lebo robotnícke masy by ich mohli aktívne podporovať, keďže im sľubujú isté hmatateľné výsledky... My nie sme ekonomisti, veru nie My sa len plazíme pred „hmatateľnosťou konkrétnych výsledkov práve tak otrocky ako páni Bernsteinovia, Prokopovičovia, Struveovia, R. M. a tutti quanti* (* -- všetci im podobní. Red) My iba dávame najavo (spolu s Narcisom Tuporylovom), že všetko, čo „nesľubuje hmatateľné výsledky, sú „prázdne slová My sa iba vyjadrujeme tak, že robotnícke masy nie sú schopné (a nedokázali už svoju schopnosť napriek tým, čo na ne zvaľujú svoje filisterstvo?) aktívne podporovať každý protest proti samoderžaviu, dokonca i taký, ktorý im nesľubuje absolútne nijaké hmatateľné výsledky.
Všimneme si hoci príklady samého Martynova o „opatreniach proti nezamestnanosti a hladu. Kým sa Rabočeje Delo zaoberá, súdiac podľa jeho sľubu, vypracúvaním a rozpracúvaním „konkrétnych (vo forme návrhov zákonov?) „požiadaviek zákonodarných a administratívnych opatrení, „sľubujúcich hmatateľné výsledky, v tom istom čase sa Iskra, „ktorá stále stavia zrevolučnenie dogmy nad zrevolučnenie života, usilovala vysvetliť, že nezamestnanosť nerozlučne súvisí s celým kapitalistickým zriadením, upozorňovala, že „sa hlad blíži, odhaľovala „boj polície „proti hladujúcim a poburujúce „dočasné väzenské predpisy, v tom istom čase Zaria vydala ako samostatné vydanie, ako agítačnú brožúru časť Vnútropolitického prehľadu*,(* Pozri Zohrané spisy, zv. 5, Bratislava 1979, s. 347-370. Red.) zaoberajúcu sa hladom. Bože môj, ale akí boli pri tom „jednostranní títo nenapraviteľné úzkoprsí ortodoxi, akí len boli títo dogmatici hluchí k príkazom „samého života Ani v jednom ich článku nebolo -- ó, hrôza -- jedinej, len si to predstavte, naozaj ani jedinej „konkrétnej požiadavky, ktorá by „sľubovala hmatateľné výsledky Nešťastní dogmatici Treba ich poslať do učenia ku Kričevským a Martynovom, aby sa presvedčili, že taktika je proces rastu, rastúceho atď. a že v l a s t n é m u hospodárskemu boju treba dať politický ráz
„Hospodársky boj robotníkov proti zamestnávateľom a vláde („hospodársky boj proti vláde) „má okrem svojho bezprostredného revolučného významu ešte ten význam, že stále privádza robotníkov k otázke ich politickej bezprávnosti (Martynov, s. 44). Neuviedli sme tento citát preto, aby sme stý a tisíci raz opakovali, čo sme povedali už predtým, ale preto, aby sme sa Martynovovi osobitne poďakovali za túto novú a jedinečnú formuláciu: „Hospodársky boj robotníkov proti zamestnávateľom a vláde. To je krásne S akým nenapodobniteľným talentom, s akým majstrovským eliminovaním všetkých čiastkových nezhôd a rozdielov v odtieňoch medzi ekonomistami je tu v stručnej a jasnej téze vyjadrená celá podstata ekonomizmu, od vyzývania robotníkov do „politického boja, ktorý vedú vo všeobecnom záujme, majúc na mysli zlepšenie postavenia všetkých robotníkov*(*Rabočaja Mysľ, Osobitná príloha , s.14), cez teóriu štádií až po rezolúciu zjazdu o „prostriedku, ktorý sa dá najširšie použiť a pod. „Hospodársky boj proti vláde je práve tradeunionistická politika, od ktorej je k sociálnodemokratickej politike ešte veľmi, veľmi ďaleko.

b) Rozprávanie o tom,ako Martynov prehĺbil Plechanova

„Koľko sociálnodemokratických Lomonosovov sa zjavilo u nás v poslednom čase poznamenal raz istý súdruh a myslel tým obdivuhodný sklon mnohých ľudí prikláňajúcich sa k ekonomizmu dopracovať sa iba „vlastným rozumom k veľkým pravdám (napríklad k tej, že hospodársky boj privádza robotníkov k otázke ich bezprávnosti) a pritom so sebavedomým pohŕdaním geniálneho samouka ignorovať všetko, čo už priniesol predchádzajúci vývin revolučného myslenia a revolučného hnutia. Práve takýmto samoukom je Lomonosov-Martynov. Prečítajte si jeho článok Naliehavé otázky** (**Očerednyje voprosy. Slov.red) a uvidíte, ako sa „vlastným rozumom dostáva k tomu, čo už dávno povedal Akseľrod (o ktorom náš Lomonosov, prirodzene, úplne mlčí), ako začína napríklad chápať, že nemôžeme ignorovať opozičnosť tých alebo oných vrstiev buržoázie (Rabočeje Delo, č. 9, s. 61, 62, 71; porovnaj s Odpoveďou redakcie časopisu Rabočeje Delo Akseľrodovi, s. 22, 23-24) a pod. No -- žiaľ -- iba sa „dostáva a iba „začína a nič viac, lebo Akseľrodovu myšlienku predsa len ešte do takej miery nepochopil, že hovorí o „hospodárskom boji proti zamestnávateľom a vláde. Tri roky (1898 -1901) sa Rabočeje Delo usilovalo pochopiť Akseľroda, a -- predsa len ho nepochopilo Azda to vyplýva aj z toho, že sociálna demokracia si „práve tak ako ľudstvo vždy kladie len splniteľné úlohy?

Ale Lomonosovovia nevynikajú len tým, že veľa vecí nevedia (to by ešte nebolo také nešťastie), ale aj tým, že si svoju nevedomosť neuvedomujú. To je už naozaj nešťastie, a toto nešťastie ich nabáda, aby odrazu začali „prehlbovať Plechanova.

„Odvtedy, čo Plechanov napísal spomenutú knihu, (O úlohách socialistov v boji proti hladu v Rusku** (*O zadačach socialistov v borbe s golodom v Rossii. Slov, red.)) „ubehlo veľa vody, hovorí Lomonosov-Martynov. „Sociálni demokrati, ktorí desať rokov viedli hospodársky boj robotníckej triedy..., nestihli ešte dôkladne teoreticky zdôvodniť taktiku strany. Teraz táto otázka dozrela, a keby sme ju chceli teoreticky zdôvodniť, iste by sme museli značne prehíbiť zásady taktiky, ktoré svojho času rozpracúval Plechanov... Museli by sme teraz definovať rozdiel medzi propagandou a agitáciou inak ako Plechanov. (Martynov práve predtým citoval Plechanovove slová: „Propagandista dáva mnoho myšlienok jednotlivcovi alebo viacerým osobám, kým agitátor dáva len jednu alebo iba niekoľko myšlienok, no zato veľmi mnohým ľudom.) „Propagandou by sme rozumeli revolučné osvetľovanie celého terajšieho zriadenia alebo jeho jednotlivých prejavov, nezáleží na tom, či sa to robí formou dostupnou jednotlivcom alebo širokým masám. Agitáciou v presnom zmysle slova (šic) by sme rozumeli vyzývanie más na určité konkrétne akcie, podporu priameho revolučného zasahovania proletariátu do verejného života.

Blahoželáme ruskej, ba i medzinárodnej sociálnej demokracii k novej, Martynovovej terminológii, ktorá je presnejšia a hlbšia. Doteraz sme si mysleli (spolu s Plechanovom, ba i so všetkými vodcami medzinárodného robotníckeho hnutia), že propagandista, ak rozoberá napríklad tú istú otázku nezamestnanosti, musí vysvetliť kapitalistickú povahu kríz, poukázať na to, prečo sú krízy v súčasnej spoločnosti neodvratné, zdôvodniť nevyhnutnosť premeny spoločnosti na socialistickú atď. Slovom, musí priniesť „mnoho myšlienok, tak mnoho, že všetky tieto myšlienky dovedna si môže naraz osvojiť iba (pomerne) málo ľudí. No keď hovorí o tej istej otázke agitátor, uvedie najúčinnejší príklad, čo najznámejší všetkým poslucháčom, povedzme ako rodina nezamestnaného umiera hladom, ako vzrastá bieda a pod., a zameria všetko úsilie na to, aby využitím tohto všeobecne známeho faktu vnukol „masám jedinú myšlienku: myšlienku, aké absurdné je protirečenie medzi rastom bohatstva a rastom biedy, pousiluje sa, aby prebudil v masách nespokojnosť a rozhorčenie nad touto nehoráznou nespravodlivosťou, a úplné objasnenie tohto protirečenia ponechá propagandistovi. Preto propagandista pôsobí hlavne tlačeným a agitátor živým slovom. Propagandista musí mať iné vlastnosti ako agitátor. Napríklad Kautského a Lafargua nazveme propagandistami, Bebela a Guesda agitátormi. No vymedzovať tretiu oblasť alebo tretiu funkciu praktickej činnosti a zaradiť do tejto funkcie „vyzývanie más na určité konkrétne akcie je vyložený nezmysel, lebo „výzva ako ojedinelý akt alebo prirodzene a nevyhnutne doplna teoretický traktát, propagandistickú brožúru i agitačnú reč, alebo má čisto výkonnú funkciu. Vezmime si napríklad terajší boj nemeckých sociálnych demokratov proti obilným clám. Teoretici píšu štúdie o colnej politike a „vyzývajú povedzme do boja za obchodné zmluvy a za slobodu obchodu; propagandista robí to isté v časopise, agitátor vo verejných prejavoch.

„Konkrétne akcie más -- to je v tomto prípade podpisovanie petícií ríšskemu snemu, v ktorých sa žiada, aby sa nezvýšili obilné clá. Výzva na tieto akcie nepriamo vychádza od teoretikov, propagandistov a agitátorov, a priamo od robotníkov, ktorí chodia po továrňach a súkromných bytoch s podpisovými hárkami. Podľa „Martynovovej terminológie je to tak, že obidvaja -- Kautsky aj Bebel -- sú propagandisti, kým tí, čo chodia s podpisovými hárkami, sú agitátori, však?

Príklad Nemcov mi pripomenul nemecké slovo Verballhornung, doslova: zbalhornovanie. Johann Ballhorn bol luebecký vydavateľ v 16. storočí; vydal šlabikár s kresbou kohúta, ako to bolo vtedy zvykom; lenže namiesto obyčajného kohúta s ostrohami na nohách vyobrazil kohúta bez ostroh, ale s niekoľkými slepačími vajcami pri ňom A na obálke šlabikára doplnil: „Opravené vydanie Johanna Ballhorna, Odvtedy Nemci označujú slovom Verballhornung také „zlepšenie, ktoré je v skutočnosti zhoršením. A nevdojak nám prichádza na um Ballhorn, keď vidíme, ako Martynovovia „prehlbujú Plechanova.

Prečo „vynašiel náš Lomonosov túto motanicu ? Aby ilustroval, že Iskra ,,si všíma iba jednu stránku veci práve tak, ako to robil Plechanov už pred pätnástimi rokmi (39). „V Iskre, aspoň teraz, propagandistické úlohy zatláčajú do pozadia agitačné úlohy (52). Ak preložíme túto vetu z Martynovovho jazyka do obyčajnej ľudskej reči (lebo ľudstvo si ešte nestihlo osvojiť novoobjavenú terminológiu), dostaneme toto: v Iskre úlohy politickej propagandy a politickej agitácie zatláčajú do pozadia úlohu „klásť vláde konkrétne požiadavky zákonodarných a administratívnych opatrení, „ktoré sľubujú isté hmatateľné výsledky (alebo požiadavky sociálnych reforiem, ak môžeme ešte aspoň raz použiť starú terminológiu starého ľudstva, ktoré ešte nedorástlo na Martynovovu úroveň). Odporúčanie čitateľovi, aby si s touto tézou porovnal nasledujúcu tirádu:

„V týchto programoch (v programoch revolučných sociálnych demokratov) „nás prekvapuje aj to, že večne zdôrazňujú, aké prednosti má činnosť robotníkov v parlamente (ktorý u nás neexistuje), a pritom (vďaka svojmu revolučnému nihilizmu) úplne ignorujú dôležitosť toho, aby sa robotníci zúčastňovali na zákonodarných zhromaždeniach továrnikov, ktoré u nás existujú a zaoberajú sa úpravou továrenských pomerov... alebo aby sa robotníci zúčastňovali aspoň na mestskej samospráve.. .

Autor tejto tirády vyslovuje trocha otvorenejšie, jasnejšie a úprimnejšie tú istú myšlienku, ku ktorej dospel vlastným, rozumom Lomonosov-Martynov. Týmto autorom je však R. M. z Osobitnej prílohy novín Rabočaja Mysľ s. 15).

c) Politické odhalenia a „výchova k revolučnej aktivite'

Keď Martynov vystúpil proti Iskre so svojou teóriou ,,zvýšenia aktivity robotníckych más, v skutočnosti tým vyjadril úsilie znižiť túto aktivitu, lebo za najlepší, za mimoriadne dôležitý prostriedok, ,,ktorý sa dá najširšie použiť na prebudenie tejto aktivity a za pole pôsobnosti tejto aktivity vyhlásil ten istý hospodársky boj, pred ktorým sa skláňali aj všetci ekonomisti. Tento omyl je charakteristický páve preto, že sa ho nedopúšťa ani zďaleka iba Martynov, Veď skutočné „zvýšenie aktivity robotníckych más sa môže dosiahnuť len za podmienky, že sa nebudeme obmedzovať na „politickú agitáciu na hospodárskom základe. No jednou z hlavných podmienok nevyhnutného rozšírenia politickej agitácie je organizovať všestranné politické odhaľovanie. Ináč ako týmto odhaľovaním nemožno vypestovať politické uvedomenie a revolučnú aktivitu más. Takáto činnosť je jednou z najdôležitejších funkcií celej medzinárodnej sociálnej demokracie preto, lebo ani politická sloboda vonkoncom neodstraňuje, lež iba trocha presúva sféru, na ktorú sa toto odhaľovanie zameriava. Napríklad nemecká strana si mimoriadne upevňuje pozície a rozširuje svoj vplyv najmä preto, že s neochabujúcou energiou vedie kampaň politického odhaľovania. Uvedomenie robotníckej triedy nemôže byť naozaj politickým uvedomením, ak sa robotníci nenaučili reagovať na všetky prípady svojvôle a útlaku, násilia a zneužitia bez ohľadu na to, ktorých tried sa tieto prípady týkajú, a pritom reagovať iba zo sociálnodemokratického a z nijakého iného hľadiska. Uvedomenie robotníckych más nemôže byť naozaj triednym uvedomením, ak sa robotníci na konkrétnych a pritom nesporne pálčivých (aktuálnych) politických faktoch a udalostiach nenaučia všímať si všetky ostatné spoločenské triedy vo všetkých prejavoch ich intelektuálneho, mravného a politického života, ak sa nenaučia uplatňovať v praxi materialistickú analýzu a materialistické hodnotenie všetkých stránok činnosti a života všetkých tried, vrstiev a skupín obyvateľstva. Kto obracia pozornosť, všímavosť a uvedomenie robotníckej triedy výhradne alebo hoci len prevažne na ňu samu, nie je sociálny demokrat, lebo robotnícka trieda môže poznať samu seba len vtedy, ak má úplne jasné predstavy o vzájomnom pomere všetkých tried súčasnej spoločnosti, predstavy nielen teoretické... ba správnejšie by sme mali povedať: ani nie tak teoretické ako skôr predstavy, ktoré sa získavajú skúsenosťami z politického života. Preto keď naši ekonomisti hlásajú, že hospodársky boj je prostriedok, ktorý sa dá najširšie použiť na zapojenie más do politického hnutia, je to nesmierne škodlivé a svojím praktickým dosahom nesmierne reakčné. Ak sa robotník má stať sociálnym demokratom, musí mať jasnú predstavu o ekonomickej povahe a sociálnom i politickom profile statkára a kňaza, hodnostára a roľníka, študenta a tuláka, musí poznať ich silné i slabé stránky, musí rozumieť bežným frázam a všetkým možným sofizmom, ktorými každá trieda a každá vrstva zastiera svoje egoistické chúťky a svoje naozajstné „vnútro, musí rozumieť tomu, ktoré inštitúcie a zákony vyjadrujú tie alebo oné záujmy a ako ich vlastne vyjadrujú. Lenže táto „jasná predstava sa nedá získať z nijakej knihy: môžu nám ju poskytnúť len živé obrazy a čerstvé odhalenia toho, čo sa v danej chvíli deje okolo nás, čo každý podáva po svojom alebo o čom si všetci hoci len šepkajú, o čom svedčia isté udalosti, isté čísla, isté rozsudky súdu atď. a pod. Toto všestranné politické odhaľovanie je nevyhnutnou a základnou podmienkou výchovy revolučnej aktivity más.

Prečo ruský robotník ešte tak málo prejavuje svoju revolučnú aktivitu proti brutálnemu zaobchádzaniu polície s ľudom, proti prenasledovaniu sektárov, bitiu roľníkov, proti nehoráznostiam cenzúry, týraniu vojakov, prenasledovaniu najnevinnejších kultúrnych podujatí a pod.? Azda preto, že ho k tomu „neprivádza „hospodársky boj, že mu to „sľubuje málo „hmatateľných výsledkov, že mu to prináša málo „kladného? Nie, taký názor, opakujeme, nie je nič iné ako pokus zvaliť vlastnú vinu na iného, zvaliť vlastné filisterstvo (čiže bernsteinovstvo) na robotnícke masy. Musíme si pripísať na konto sami sebe a svojmu zaostávaniu za hnutím más, že sme ešte nevedeli zorganizovať dosť široké, jasné a rýchle odhaľovanie všetkých týchto nehanebností. Ak to urobíme (a my to musíme a môžeme urobiť), aj najjednoduchší robotník pochopí alebo pocíti, že študenta i sektára, roľníka i spisovateľa uráža a tupí tá istá temná sila, ktorá i jeho samého utláča a gniavi na každom kroku života, a keď to pocíti, z vlastnej vôle bude chcieť, nezadržateľne bude chcieť ozvať sa aj on, potom aj sám bude vedieť -- dnes usporiadať mačací koncert cenzorom, zajtra demonštrovať pred domom gubernátora, ktorý potlačil roľnícku vzburu, napozajtre dať príučku žandárom v kňazskom rúchu, ktorí vykonávajú prácu svätej inkvizície atď. Pre to, aby sme rozšírili medzi robotníckymi masami všestranné a nové odhalenia, urobili sme dosiaľ veľmi málo, takmer nič. Mnohí z nás si túto svoju povinnosť ešte ani neuvedomujú a živelne sa vlečú za „všedným každodenným bojom v úzkom rámci továrenského života. V takejto situácii hovoriť: „Iskra má tendenciu zľahčovať význam postupného rozvíjania všedného každodenného boja v porovnaní s propagovaním skvelých a ucelených myšlienok (Martynov, s. 61) značí ťahať stranu späť, značí obhajovať a vychvaľovať našu nepripravenosť a zaostalosť.

Pokiaľ ide o vyzývanie más do akcií, to príde samo Od seba, len keď tu bude energická politická agitácia, živé a prenikavé odhaľovanie pomerov. Prichytiť niekoho na mieste činu a hneď ho pred všetkými a všade pranierovať -- to má samo osebe oveľa väčší účinok než akákoľvek „výzva, má to často taký účinok, že neskôr sa ani nebude dať zistiť, kto vlastne „vyzýval dav a kto vlastne prišiel s takým alebo onakým plánom demonštrácie a pod. Vyzvať do akcie -- nie vo všeobecnom, ale v konkrétnom zmysle slova -- možno iba na miestečinu, vyzvať môže len ten, kto hneď do nej aj ide. A našou vecou, vecou sociálnodemokratických publicistov, je prehlbovať, rozširovať a zosilňovať politické odhaľovanie a politickú agitáciu.

Mimochodom niekoľko slov o „výzvach. Jediným orgánom, ktorý pred jarnými udalosťami vyzval robotníkov, aby aktívne zasiahli do takej otázky, ktorá robotníkovi nesľubovala absolútne nijaké hmatateľné výsledky, to jest proti povolaniu študentov za trest do armády, bola Iskra, Hneď po uverejnení výnosu z 11. januára, že ,,183 študentov povolali za trest do armády, priniesla o tom Iskra článok (č. 2, február), a prv ako sa vôbec začali demonštrácie, priamo vyzývala „robotníka, aby šiel na pomoc študentovi, vyzývala „ľud, aby otvorene odpovedal vláde na jej bezočivú provokáciu.* (* Pozri Zohrané spisy, zv. 4, Bratislava 1979, s, 453-459. Red.) Pýtame sa každého: Ako a čím možno vysvetliť pozoruhodnú okolnosť, že Martynov, ktorý tak veľa rozpráva o „výzvach a dokonca pokladá ,,výzvy za osobitný druh činnosti, sa o tejto výzve nezmienil ani len slovkom Či nie je potom filisterstvom, keď Martynov vyhlasuje Iskru za jednostrannú, lebo vraj nedostačujúce „vyzýva do boja za požiadavky, ktoré „sľubujú hmatateľné výsledky?

Naši ekonomisti a s nimi aj Rabočeje Delo vďačia za svoj úspech tomu, že sa prispôsobovali nevyspelým robotníkom. Lenže sociálnodemokratický robotník, revolučný robotník (a počet takýchto robotníkov stále rastie) rozhorčene odmietne všetky tieto úvahy o boji za požiadavky „sľubujúce hmatateľné výsledky a pod., lebo pochopí, že sú to len variácie starej pesničky o kopejke k rubľu. Takýto robotník povie svojim poradcom z novín Rabočaja Mysľ a z časopisu Rabočeje Delo: „Nadarmo sa, páni, pechoríte, keď sa priveľmi staráte o vec, s ktorou si poradíme aj sami, a vyhýbate sa plneniu svojich skutočných povinností. Veď je to vyslovená hlúposť, keď hovoríte, že úlohou sociálnych demokratov je dať vlastnému hospodárskemu boju politický ráz; to je len začiatok, a nie je to hlavná úloha sociálnych demokratov, lebo na celom svete, a teda i v Rusku, často sama polícia začína dávať hospodárskemu boju politický ráz a robotníci sa sami učia chápať, za kým stojí vláda.* (* Požiadavka „dať vlastnému hospodárskemu boju politický ráz veľmi výstižne vyjadruje skláňame sa pred živelnosťou v politickej činnosti. Hospodársky boj nadobúda politický ráz väčšinou Živelne, t. j. bez zásahu „revolučného bacila, inteligencie, bez zásahu uvedomelých sociálnych demokratov. Politický ráz nadobudol napríklad aj hospodársky boj robotníkov v Anglicku bez akejkoľvek účasti socialistov. Úloha sociálnych demokratov sa však nevyčerpáva politickou agitáciou na hospodárskom základe, ich úlohou je premeniť túto tradeunionistickú politiku na sociálnodemokratický politický boj a využiť záblesky politického uvedomenia, ktoré v robotníkoch prebudil hospodársky boj, na to, aby sa robotníci zdvihli na úroveň sociálnodemokratického politického uvedomenia. Ale Martynovovia namiesto aby dvíhali a ďalej rozvíjali živelne sa prebúdzajúce politické uvedomenie, padajú na kolená pred živelnosťou a omieľajú, často do omrzenia omieľajú, že hospodársky boj „privádza robotníkov k otázke ich politickej bezprávností. Zle je len, páni, že toto živelné prebúdzanie tradeunionistického politického uvedomenia vás samých „neprivádza k vašim sociálnodemokratickým úlohám)

Veď tento hospodársky boj robotníkov proti zamestnávateľom a vláde, s ktorým sa vystatujete, ako keby ste boli objavili Ameriku, vedú v mnohých vzdialených končinách v Rusku sami robotníci, ktorí počuli o štrajkoch, ale o socializme nepočuli takmer nič. Veď túto aktivitu nás, robotníkov, ktorú vy všetci chcete podporovať formulovaním konkrétnych požiadaviek, sľubujúcich hmatateľné výsledky, my robotníci už máme a sami vo svojej každodennej, odborovej, drobnej práci kladieme tieto požiadavky často bez akejkoľvek pomoci inteligentov.

Ale nám takáto aktivita nestačí; nie sme deti, ktoré možno nachovať kašičkou len »hospodárskej« politiky; chceme vedieť všetko, čo vedia aj iní, chceme sa podrobne oboznámiť so všetkými stránkami politického života a aktívne sa zúčastňovať na každej politickej udalosti. Na to je potrebné, aby nám inteligenti menej opakovali to, čo vieme aj sami*,* Na dôkaz toho, že sme si celú túto reč robotníkov k ekonomistom len tak nevymysleli, odvolávame sa na dvoch svedkov, ktorí nesporne poznajú robotnícke hnutie bezprostredne a sú najmenej ochotní nadržať nám, „dogmatikom, lebo jeden svedok je ekonomista (pokladá dokonca aj Rabočeje Delo za politický orgán) a druhý je terorista. Prvý svedok je autorom článku pozoruhodného pravdivosťou a živosťou, nadpísaného Petrohradské robotnícke hnutie a praktické úlohy sociálnej demokracie (Savinkov, B. V., Peterburgskoje dviženije i praktičeskije zadači social-demokratii. Slov. red.} v 6. čísle Časopisu Rabočeje Delo. Robotníkov delí 1. na uvedomelých revolucionárov, 2. na medzivrstvu a 3. na ostatné masy. A práve medzivrstva „sa často oveľa viac zaujíma o otázky politického života než o svoje najbližšie hospodárske záujmy, lebo ich súvislosť so všeobecnými sociálnymi podmienkami už dávno pochopila.... Noviny Rabočaja Mysľ sú „ostro kritizované: „Stále to isté, to už dávno vieme, dávno sme to čítali, „v politickom prehľade zasa nič nieje (s. 30-31). Ale aj tretia vrstva: „robotnícke masy, vnímavejšie a mladšie, menej demoralizované krčmou a kostolom, hoci takmer nikdy nemali možnosť dostať sa ku knihe s politickým obsahom, majú úplne prevrátené predstavy o politickom živote, keď sa zamýšľajú nad kusými správami o študentskej vzbure atď. A terorista píše: „Raz či dva razy si prečítajú drobné správy o živote v továrňach, v rozličných cudzích mestách, a potom celkom prestanú... Nuda... Nepísať v robotníckych novinách o štáte... znamená pozerať na robotníka ako na malé dieťa... Robotník nie je malé dieťa (Svoboda59, vydala revolučnosocialistická skupina, s. 69 a 70). ale aby nám poskytli viac toho, čo ešte nevieme a čo sami zo svojich továrenských a »hospodárskych« skúseností nikdy ani nemôžeme poznať, čiže viac politických vedomostí. Vy inteligenti môžete tieto vedomosti získať a je vašou povinnosťou odovzdávať nám ich sto i tisíc ráz viac, ako ste to robili dosiaľ, a pritom nielen vo forme úvah, brožúr a článkov (ktoré sú často -- prepáčte nám našu úprimnosť -- nudné), ale rozhodne vo forme živého odhaľovania toho, čo práve v tomto čase robí naša vláda a naše vládnúce triedy vo všetkých oblastiach života. Len si usilovnejšie plňte túto svoju povinnosť a menej rečnite o »zvýšení aktivity robotníckych más«. Máme aktivity oveľa viac, ako si myslíte, a otvoreným pouličným bojom vieme podporovať aj také požiadavky, ktoré nesľubujú nijaké »hmatateľné výsledky« A »zvyšovať« našu aktivitu -- to nie je vaša vec, lebo práve vám samým aktivita chýba. Menej sa skláňajte pred živelnosťou, páni, a viac rozmýšľajte o tom, ako zvýšite vlastnú aktivitu

d) Čo má ekonomizmus spoločné s terorizmom?

Predtým, v poznámke, sme porovnali ekonomistu a nesociálnodemokratického teroristu, ktorí sa náhodou zhodli. Ale, všeobecne povedané, medzi nimi nie je náhodná, lež nevyhnutná vnútorná spätosť, o ktorej si ešte pohovoríme neskôr a ktorej sa treba dotknúť práve v súvise s otázkou výchovy k revolučnej aktivite. Ekonomisti a terajší teroristi majú jeden spoločný koreň: je to práve skláňanie sa pred živelnosťou, o ktorom sme hovorili v predchádzajúcej kapitole ako o všeobecnom jave a ktoré teraz skúmame, pokiaľ ide o jeho vplyv na politickú činnosť a politický boj. Na prvý pohľad môže naše tvrdenie vyznieť paradoxne: zdanlivo je taký veľký rozdiel medzi ľuďmi zdôrazňujúcimi „všedný každodenný boj a ľuďmi vyzývajúcimi do najobetavejšieho boja jednotlivcov. Ale to nie je paradox. Ekonomisti a teroristi sa skláňajú pred rozdielnymi pólmi živelného hnutia: ekonomisti pred živelnosťou „čisto robotníckeho hnutia, teroristi pred živelnosťou najhlbšieho rozhorčenia inteligentov, ktorí nevedia alebo nemajú možnosť spojiť revolučnú činnosť do jedného celku s robotníckym hnutím. Kto stratil vieru alebo nikdy neveril v túto možnosť, ten naozaj ťažko nájde iné východisko pre svoje rozhorčenie a svoju revolučnú energiu ako teror. Poddávame sa živelnosti v obidvoch spomenutých smeroch nie je teda nič iné ako začiatok uskutočňovania povestného programu Creda: robotníci si vedú svoj „hospodársky boj proti zamestnávateľom a vláde* (nech nám autor Creda odpustí, že vyjadrujeme jeho myšlienku Martynovovými slovami Nazdávame sa, že máme na to právo, lebo aj v Crede sa hovorí, že robotníci v hospodárskom boji „narážajú na politický režim), kým inteligenti si vedú vlastnými silami politický boj, prirodzene, za pomoci teroru To je úplne logický a nevyhnutný záver, na ktorom musíme trvať, i keby si tí, čo začínajú tento program plniť, sami jeho nevyhnutnosť ani neuvedomovali. Politická činnosť má svoju logiku, nezávislú od vedomia tých, Čo s najlepšími úmyslami vyzývajú alebo na teror, alebo na to, aby sa vlastnému hospodárskemu boju dal politický ráz. Dobrými úmyslami je vydláždená cesta do pekla, a v tomto prípade dobré úmysly ešte nechránia pred živelným sklonom ísť ,,cestou najmenšieho odporu, cestou čisto buržoázneho programu Creda. Nie je predsa náhoda ani to, že mnohí ruskí liberáli -- tak zjavní, ako aj tí, čo sa maskujú marxizmom -- z celého srdca sympatizujú s terorom a usilujú sa za danej situácie podporiť šírenie teroristických nálad.

A keď vznikla ,,revolučnosocialistická skupina Svoboda, ktorá si dala za úlohu práve všestranne podporovať robotnícke hnutie, ale súčasne zaradila do programu teror a, aby som tak povedal, emancipovala sa od sociálnej demokracie, táto skutočnosť znova len potvrdila jedinečnú predvídavosť P. B. Akseľroda, ktorý doslova predpovedal, k čomu privedie sociálnodemokratické kolísanie, už koncom roku 1897 (O súčasných úlohách a taktike) a načrtol svoje povestné ,,dve perspektívy. Všetky neskoršie spory a nezhody medzi ruskými sociálnymi demokratmi sú už obsiahnuté v týchto dvoch perspektívach ako rastlina v semene.*(* Martynov ,,si predstavuje inú, reálnejšiu (?) dilemu (Sociálna demokracia a robotnícka trieda, 19): „Alebo sa sociálna demokracia ujíma bezprostredného vedenia hospodárskeho boja proletariátu a tým () ho mení na revolučný triedny boj... „Tým, t. j, očividne bezprostredným vedením hospodárskeho boja. Nech nám Martynov ukáže, kto kde videl, aby sa iba samým vedením odborového boja podarilo zmeniť tradeunionistické hnutie na revolučné triedne hnutie. Nechápe, že ak sa má dosiahnuť takáto ,,zmena, musíme sa aktívne chopiť ,,bezprostredného vedenia všestrannej politickej agitácie?. .. ,,Alebo druhá perspektíva: sociálna demokracia sa odťahuje od vedenia hospodárskeho boja robotníkov a takto... si pristrihuje krídla... Podľa vyššie uvedenej mienky časopisu Rabočeje Delo ,,sa odťahuje Iskra. Videli sme však, že Iskra robí pre vedenie hospodárskeho boja oveľa viac ako Rabočeje Delo, pričom sa neobmedzuje naň a nezužuje preň svoje politické úlohy.)

Z tohto hľadiska je pochopiteľné aj to, že Rabočeje Delo, ktoré podľahlo živelnosti ekonomizmu, podľahlo aj živelnosti terorizmu. Bude veľmi zaujímavé, ak tu poukážeme na osobitnú argumentáciu, s ktorou na obranu teroru vyrukovala Svoboda. Zastrašujúcu úlohu teroru „úplne odmieta (Obroda revolucionizmu [Vozroždenije revoľucíonizma. Slov. red.], s. 64), ale zato vyzdvihuje jeho ,,excitačný (podnecujúci) význam. Je to charakteristické, po prvé, ako jedno zo Štádií rozkladu a úpadku toho tradičného (predsociálnodemokratického) myšlienkového okruhu, ktorý nútil držať sa teroru. Pripustiť, že dnes vládu nemožno terorom „zastrašiť, a teda ani dezorganizovať, značí v podstate úplne odsúdiť teror ako systém boja, ako sféru činnosti sankcionovanú programom. Po druhé, je to ešte charakteristickejšie ako ukážka nepochopenia našich naliehavých úloh pri „výchove más k revolučnej aktivite. Svoboda propaguje teror ako prostriedok, ktorý má „podnecovať robotnícke hnutie a dať mu „silný popud. Ťažko si predstaviť argumentáciu, ktorá by názornejšie vyvracala samu seba Pýtame sa, či je v ruskom živote ešte málo takých nešvárov, že treba vymýšľať osobitné „podnecujúce prostriedky. A nie je azda na druhej strane jasné, že ten, koho nepodnieti a neprebudí ani ruská zvolá, bude sa prizerať aj na súboj medzi vládou a hŕstkou teroristov so založenými rukami? Veď tu ide práve o to, že robotnícke masy sa veľmi rozhorčujú nad ohavnosťami ruského života, ale my nevieme zachytiť, ak sa to dá tak povedať, a sústrediť všetky tieto kvapky a pramienky rozhorčenia ľudu, ktoré vyvierajú z ruského života v oveľa väčšom množstve, než si to všetci predstavujeme a myslíme, ktoré však treba práve spojiť do jedného obrovského prúdu. To, že sa táto úloha dá uskutočniť, nezvratné dokazuje ohromný rast robotníckeho hnutia a už spomenutý hlad robotníkov po politickej literatúre. Ale výzvy na teror, ako aj výzvy, aby sa vlastnému hospodárskemu boju dal politický ráz, sú rozličné formy, ako sa vyhnúť najnaliehavejšej povinnosti ruských revolucionárov: organizovať všestrannú politickú agitáciu. Svoboda chce nahradiť agitáciu terorom, lebo otvorene priznáva, že „len čo sa začne zvýšená, energická agitácia medzi masami, jeho excitačná (podnecujúca) úloha sa skončí (Obroda revolucionizmu, s. 68). To práve ukazuje, že tak teroristi, ako aj ekonomisti podceňujú revolučnú aktivitu más aj napriek jasnému dôkazu, ktorý priniesli jarné udalosti*,( * Ide o jar roku 1901, keď sa začali veľké pouličné demonštrácie.60) (Autorova poznámka k vydaniu z roku 1907. Red.)pričom jedni horlivo hľadajú umelé „podnecujúce prostriedky a druhí hovoria o „konkrétnych požiadavkách. Ani jedni, ani druhí nevenujú dostačujúcu pozornosť rozvíjaniu svojej vlastnej aktivity v politickej agitácii a organizovaní politického odhaľovania. A túto úlohu nemožno nahradiť ničím iným ani teraz, ani kedykoľvek inokedy.

e) Robotnícka trieda ako predný bojovník za demokraciu

Videli sme, že najširšia politická agitácia, a teda i organizovanie všestranného politického odhaľovania, je absolútne nevyhnutnou a nadovšetko naliehavou úlohou činnosti, ak to má byť naozaj sociálnodemokratická činnosť. Tento záver sme však urobili iba na základe toho, že robotnícka trieda veľmi naliehavo potrebuje politické vedomosti a politickú výchovu. Lenže iba takéto chápanie otázky by bolo priúzke, ignorovalo by všeobecné demokratické úlohy každej sociálnej demokracie vôbec a špeciálne dnešnej ruskej sociálnej demokracie. Aby sme toto tvrdenie vysvetlili čo najkonkrétnejšie, pokúsime sa pristúpiť k veci z hľadiska, ktoré je ekonomistovi „najbližšie, teda z praktického hľadiska. S tým, že treba rozvíjať politické uvedomenie robotníckej triedy, „súhlasia všetci. Ide však o to, ako to urobiť a čo je potrebné na to, aby sme to urobili. Hospodársky boj „privádza robotníkov len k otázkam vzťahu vlády k robotníckej triede, a preto, hoci by sme sa akokoľvek usilovali splniť úlohu ,,dať vlastnému hospodárskemu boju politický ráz, v rámci tejto úlohy sa nám nikdy nepodarí rozvinúť politické uvedomenie robotníkov (na úroveň sociálnodemokratického politického uvedomenia), lebo sám tento rámec je úzky. Martynovova formula je pre nás cenná vonkoncom nie tým, že ilustruje Martynovovu schopnosť všetko popliesť, ale tým, že plasticky vyjadruje základný omyl všetkých ekonomistov, totiž presvedčenie, že triedne politické uvedomenie robotníkov možno rozvinúť, aby som tak povedal, zvnútra ich hospodárskeho boja, t. j. vychádzať len (alebo aspoň hlavne) z tohto boja a opierať sa len (alebo aspoň hlavne) o tento boj. Takýto názor je od základu nesprávny -- a práve preto, lebo ekonomisti, keďže sa na nás hnevajú pre polemiku s nimi, nechcú sa poriadne zamyslieť nad príčinou nezhôd, čím vzniká situácia, že doslova nerozumieme jeden druhému a hovoríme rozličnými jazykmi.

Triedne politické uvedomenie možno priniesť robotníkovi len zvonku, t. j. z oblasti mimo hospodárskeho boja, mimo sféry vzťahov medzi robotníkmi a zamestnávateľmi. Oblasť, z ktorej jedine možno načerpať tieto vedomosti, je oblasť vzťahov všetkých tried a vrstiev k štátu a vláde, oblasť vzájomných vzťahov medzi všetkými triedami. Preto na otázku: Čo robiť, aby sme robotníkom priniesli politické vedomosti? -- nemožno dávať len jedinú odpoveď, s ktorou sa vo väčšine prípadov uspokojujú praktici, nehovoriac už o praktikoch, ktorí sa prikláňajú k ekonomizmu, totiž odpoveď „ísť medzi robotníkov. Aby sociálni demokrati mohli priniesť robotníkom politické vedomosti, musia ísť medzi všetky triedy obyvateľstva, musia na všetky strany vysielať oddiely svojej armády.
Náročky volíme takúto ťarbavú formuláciu, náročky sa vyjadrujeme tak zjednodušene priamočiaro vonkoncom nie preto, že by sme chceli hovoriť v paradoxoch, ale preto, aby sme ekonomistov pekne-rúče „priviedli k úlohám, ktorými neodpustiteľne opovrhujú, k tomu rozdielu medzi tradeunionistickou a sociálnodemokratickou politikou, ktorý nechcú pochopiť. Preto prosíme čitateľa, aby sa nerozhorčoval a vypočul nás pozorne až do konca.Vezmite si typ sociálnodemokratického krúžku, ktorý z je v posledných rokoch najrozšírenejší, a všimnite si, ako pracuje. Má „styky s robotníkmi a uspokojuje sa s tým, že vydáva letáky, v ktorých sa pranierujú neporiadky v továrňach, postup vlády, ktorá nadŕža kapitalistom, a policajné násilie; na schôdzkach s robotníkmi diskusia zvyčajne nevybočuje alebo takmer nevybočuje z rámca tých istých tém; referáty a diskusie o dejinách revolučného hnutia, o vnútornej a zahraničnej politike našej vlády,o hospodárskom vývine Ruska a Európy a o postavení tých a či oných tried v súčasnej spoločnosti a pod. sú veľmi zriedkavé a na systematické nadväzovanie a rozširovanie spojenia s inými triedami spoločnosti nikto ani nepomýšľa. Členovia takéhoto krúžku vidia v podstate vo väčšine prípadov ideál funkcionára v takom človeku, ktorý sa podobá oveľa viac tajomníkovi trade-unionu ako socialistickému politickému vodcovi. Veď tajomník akéhokoľvek trade-unionu, napríklad anglického, vždy pomáha robotníkom viesť hospodársky boj, organizuje odhaľovanie pomerov v továrňach, vysvetľuje nespravodlivosť zákonov a opatrení obmedzujúcich slobodu štrajkov, slobodu stavať štrajkové hliadky (ktoré majú každého vystríhať, že v závode je štrajk), objasňuje zaujatosť zmierovacieho sudcu, ktorý patrí k buržoáznym triedam národa a pod. a pod. Slovom každý tajomník trade-unionu vedie a pomáha viesť „hospodársky boj proti zamestnávateľom a vláde. A nemožno dosť zdôrazňovať, že to ešte nie je sociálny demokratizmus, že ideálom sociálneho demokrata nemá byť tajomník trade-unionu, ale tribún ľudu, ktorý vie reagovať na všetky prejavy zvole a útlaku, nech by sa vyskytli kdekoľvek a nech by sa týkali akejkoľvek vrstvy alebo triedy, ktorý vie všetky tieto prejavy zhrnúť do uceleného obrazu policajného násilia a kapitalistického vykorisťovania, ktorý vie využiť každú maličkosť, aby vyložil všetkým svoje socialistické presvedčenie a svoje demokratické požiadavky, aby všetkým objasnil svetodejinný význam oslobodzovacieho boja proletariátu. Porovnajte napríklad takých funkcionárov, ako je Róbert Knight (známy tajomník a predák zväzu kotlárov, jedného z najsilnejších anglických trade-unionov) a Wilhelm Liebknecht, a pokúste sa uplatniť na nich protiklady, ktorými Martynov vyjadruje svoje názorové nezhody s Iskrou. Zistíte -- začínam listovať v Martynovovom článku -, že R. Knight oveľa viac ,,vyzýval masy na isté konkrétne akcie (39), kým W. Liebknecht sa viac zaoberal „revolučným vysvetľovaním celého súčasného zriadenia alebo jeho jednotlivých prejavov( (38-39); že R. Knight „formuloval najbližšie požiadavky proletariátu a ukazoval, aké prostriedky vedú k ich uskutočneniu (41), kým W. Liebknecht, hoci robil aj toto, neodmietal ani „súčasne viesť aktívnu činnosť rozličných opozičných vrstiev a „diktovať im pozitívny akčný program* (41) * Napríklad za prusko-francúzskej vojny diktoval Liebknecht akčný program celej demokracie a ešte viac to robil Marx a Engels roku 1848); že R. Knight sa usiloval práve „dať podľa možnosti politický ráz vlastnému hospodárskemu boju (42) a veľmi dobre vedel „klásť vláde konkrétne požiadavky, ktoré sľubujú isté hmatateľné "výsledky (43), kým W. Liebknecht sa oveľa viac zaoberal „jednostranným „odhaľovaním (40); že R. Knight pripisoval väčší význam „postupnému rozvíjaniu všedného každodenného boja (61), kým W. Liebknecht „propagande skvelých a ucelených myšlienok (61); že W. Liebknecht utváral z novín, ktoré viedol, práve „orgán revolučnej opozície, odhaľujúci naše pomery, a predovšetkým politické pomery, pokiaľ kolidujú so záujmami najrozličnejších vrstiev obyvateľstva (63), kým R. Knight „pracoval pre robotnícku vec v úzkom organickom spojení s proletárskym bojom (63) -- ak „úzke a organické spojenie chápeme v zmysle skláňania sa pred živelnosťou, ktorým sme sa zaoberali vyššie na príkladoch Kričevského a Martynova -- a „zužoval sféru svojho pôsobenia, keďže bol, prirodzene, práve tak ako Martynov, presvedčený, že „tým prehlboval samo pôsobenie (63). Slovom uvidíte, že Martynov de facto degraduje sociálnu demokraciu na tradeunionizmus, hoci to, pravdaže, robí vonkoncom nie preto, že by nechcel sociálnej demokracií dobre, ale iba preto, že sa trochu prenáhlil s prehlbovaním Plechanova, namiesto aby si dal námahu Plechanova pochopiť.

Vráťme sa však k nášmu výkladu. Povedali sme, že ak sa sociálny demokrat nestavia len slovami za nevyhnutnosť všestranne rozvíjať politické uvedomenie proletariátu, musí „ísť medzi všetky triedy obyvateľstva. Vynárajú sa otázky: Ako to urobiť? Máme na to sily? Je vhodná pôda na takú činnosť medzi všetkými ostatnými triedami? Nebude to znamenať ústup alebo nepovedie to k ústupu od triedneho stanoviska? Rozoberieme si tieto otázky. „Ísť medzi všetky triedy obyvateľstva musíme práve tak ako teoretici a propagandisti, ako aj agitátori a organizátori. Nikto nepochybuje o tom, že sociálni demokrati sa musia v teoretickej práci zameriavať na štúdium všetkých osobitostí sociálneho a politického, postavenia jednotlivých tried. Lenže v tomto smere sa robí veľmi málo, neúmerne málo v porovnaní s prácou zameranou na štúdium osobitostí života v továrňach. Vo výboroch a krúžkoch stretnete ľudí pohrúžených dokonca do špeciálneho štúdia nejakého odvetvia výroby železa, no takmer nenájdete príklady, žeby sa členovia organizácií (ktorí musia, ako sa to často stáva, pre tie či oné príčiny zanechať praktickú prácu) venovali špeciálne zbieraniu materiálu o nejakej aktuálnej otázke nášho verejného a politického života, čo by mohlo podnietiť sociálnodemokratickú prácu medzi inými vrstvami obyvateľstva. Keď hovoríme o slabej pripravenosti väčšiny dnešných vodcov robotníckeho hnutia, musíme spomenúť aj prípravu v tomto smere, lebo aj to súvisí s ekonomistickým chápaním „úzkej organickej spätosti s proletárskym bojom. No najdôležitejšia je, prirodzene, propaganda a agitácia medzi všetkými vrstvami ľudu. Západoeurópskemu sociálnemu demokratovi uľahčujú túto úlohu ľudové zhromaždenia a schôdzky, na ktoré príde každý, kto má o ne záujem, uľahčuje mu ju parlament, v ktorom sociálny demokrat hovorí pred zástupcami všetkých tried. My nemáme ani parlament, ani slobodu zhromažďovania, ale aj tak vieme organizovať schôdzky s robotníkmi, ktorí si chcú vypočuť sociálneho demokrata. Musíme takisto vedieť organizovať schôdze s predstaviteľmi najrozličnejších tried obyvateľstva, ktorí si chcú vypočuť demokrata. Lebo nie je sociálny demokrat ten, čo v praxi zabúda, že „komunisti podporujú každé revolučné hnutie61 a že sme preto povinní všetkému ľudu vysvetľovať a zdôrazňovať všeobecné demokratické úlohy a pritom ani na chvíľu neskrývať svoje socialistické presvedčenie. Nie je sociálny demokrat ten, čo v praxi zabúda, že jeho povinnosťou je stáť na čele všetkých, keď sa formuluje, spresňuje a rieši akákoľvek všeobecná demokratická otázka.

„S tým rozhodne všetci súhlasia -- preruší nás netrpezlivý čitateľ, pričom v nových smerniciach redakcii časopisu Rabočeje Delo schválených posledným zjazdom zahraničného zväzu sa doslova hovorí: „Podnetmi pre politickú propagandu a agitáciu musia byť všetky javy a udalosti verejného a politického života, ktoré sa týkajú proletariátu alebo bezprostredne ako osobitnej triedy, alebo ako avantgardy všetkých revolučných síl v boji za slobodu (Dva zjazdy, s. 17, podčiarkli sme my). Áno, to sú veľmi správne a veľmi pekné slová a boli by sme úplne spokojní, keby ich Rabočeje Delo chápalo, keby zároveň s týmito slovami nevravelo to, čo im úplne protirečí. Veď nestačí vyhlásiť sa za „avantgardu, za predný oddiel, ale treba aj konať tak, aby všetky ostatné oddiely videli a museli uznať, že kráčame na čele. A my sa pýtame čitateľa: azda sú predstavitelia ostatných „oddielov takí hlupáci, aby nám na slovo uverili, že sme „avantgarda? Len si predstavte konkrétne takúto situáciu. Do „oddielu ruských vzdelaných radikálov alebo liberálnych konštitucionalistov príde sociálny demokrat a povie: sme avantgarda; „teraz máme pred sebou úlohu dať vlastnému hospodárskemu boju podľa možnosti politický ráz. Každý aspoň trocha bystrý radikál alebo konštitucionalista (a medzi ruskými radikálmi a konštitucionalistami je veľa bystrých ľudí) sa pri týchto slovách len usmeje a povie (pravdaže, nie nahlas, lebo väčšinou je to skúsený diplomat): „Aká je len naivná táto »avantgarda« Nechápe dokonca ani to, že je to predsa naša úloha, úloha popredných predstaviteľov buržoáznej demokracie, dať vlastnému hospodárskemu boju robotníkov politický ráz. Veď aj my, práve tak ako všetci západoeurópski buržuovia, chceme zapojiť robotníkov do politiky, ale práve len do tradeunionistickej, a nie do sociálnodemokratickej politiky. Tradeunionistická politika robotníckej triedy je práve buržoázna politika robotníckej triedy. A to, ako táto »avantgarda« formuluje svoju úlohu, je práve formulácia tradeunionistickej politiky Preto nech sa len do vôle vyhlasujú za sociálnych demokratov Veď naozaj nie som dieťa, aby som sa rozčuľoval pre nejakú nálepku Len nech nepodľahnú vplyvu týchto zlých ortodoxných dogmatikov, nech prenechajú »slobodu kritiky« tým, čo nevedomky ťahajú sociálnu demokraciu do tradeunionistického prúdu

A ľahký úsmev nášho konštitucionalistu sa zmení na homérovský smiech, keď sa dozvie, že sociálni demokrati, ktorí hovoria o avantgarde sociálnej demokracie, sa dnes, keď v našom hnutí takmer úplne prevláda živelnosť, zo všetkého na svete najviac boja „podceňovania živelného prvku, že majú strach „podceniť význam postupného rozvíjania všedného každodenného boja v porovnaní s propagovaním skvelých a ucelených myšlienok atď. atď. „Predný oddiel, ktorý sa bojí, aby uvedomelosť nepredstihla živelnosť, ktorý sa bojí predložiť smelý „plán, čo by si vynútil všeobecné uznanie aj u ľudí iného zmýšľania Nepletú si azda výraz predný voj s výrazom zadný voj?

Len sa zamyslite nad touto Martynovovou úvahou. Na 40. strane hovorí, že odhaľovacia taktika Iskry je jednostranná, že „nech by sme akokoľvek zasievali nedôveru a nenávisť k vláde, cieľ nedosiahneme, kým sa nám nepodarí vyvinúť dostatočnú aktívnu spoločenskú energiu na jej zvrhnutie. To je mimochodom nám už známa starostlivosť o zvýšenie aktivity más, spojená s úsilím znížiť vlastnú aktivitu. Teraz však nejde o to. Martynov tu teda hovorí o revolučnej energii („na zvrhnutie). A k akému záveru prichádza? Keďže v normálnych časoch rozličné spoločenské vrstvy nevyhnutne idú každá svojou cestou, „je jasné, že my sociálni demokrati nemôžeme súčasne viesť aktívnu činnosť rozličných opozičných vrstiev, nemôžeme im diktovať pozitívny akčný program, nemôžeme ich upozorňovať, akými metódami majú deň čo deň bojovať za svoje záujmy... Liberálne vrstvy sa už samy postarajú o aktívny boj za svoje najbližšie záujmy, v ktorom sa stretnú s naším politickým režimom (41). Len čo začal Martynov hovoriť o revolučnej energii a o aktívnom boji za zvrhnutie samoderžavia, hneď skĺzol k odborovej energii, k aktívnemu boju za najbližšie záujmy Samosebou sa rozumie, že nemôžeme viesť boj študentov, liberálov a i. za ich „najbližšie záujmy, lenže o tom sa predsa nehovorilo, veľavážený ekonomista Hovorilo sa o možnej a nevyhnutnej účasti rozličných spoločenských vrstiev na zvrhnutí samoderžavia, a túto „aktívnu činnosť rozličných opozičných vrstiev nielenže môžeme, ale aj bezpodmienečne musíme viesť, ak chceme byť „avantgardou. O to, aby sa naši študenti, naši liberáli a i. „stretávali s naším politickým režimom, sa postarajú nielen oni sami -- o to sa predovšetkým a najviac postará sama polícia a sami úradníci absolutistickej vlády. Ale „my, ak chceme byť prednými demokratmi, musíme sa pričiniť o to, aby sme ľudí nespokojných vlastne len s pomermi na univerzite alebo v zemstvách priviedli na myšlienku, že celé politické zriadenie nestojí za nič. My sa musíme podujať na úlohu organizovať taký všestranný politický boj pod vedením našej strany, aby tento boj a túto stranu mohli a skutočne aj začali podporovať podľa svojich síl najrozličnejšie opozičné vrstvy. My musíme zo sociálnodemokratických praktikov vychovávať takých politických vodcov, ktorí by vedeli viesť tento všestranný boj vo všetkých jeho prejavoch, ktorí by vedeli v pravej chvíli „dať pozitívny akčný program. búriacim sa študentom i nespokojným činiteľom zemstiev, rozhorčeným sektárom i ukrivdeným učiteľom atď. atď. Preto je úplne nesprávne Martynovovo tvrdenie, že „voči nim môžeme vystupovať len v negatívnej úlohe ľudí odhaľujúcich pomery... Môžeme len rozptyľovať ich nádeje, ktoré vkladajú do rozličných vládnych komisií (podčiarkli sme my). Martynov týmito slovami len dokazuje, že ani trochu nechápe, aká je skutočná úloha revolučnej „avantgardy. A ak to čitateľ vezme do úvahy, pochopí skutočný zmysel týchto Martynovových záverečných slov: „Iskra je orgán revolučnej opozície, odhaľujúci naše pomery, a predovšetkým politické pomery, pokiaľ kolidujú so záujmami najrozličnejších vrstiev obyvateľstva. My však pracujeme a budeme pracovať pre robotnícku vec v úzkom organickom spojení s proletárskym bojom. Keď zužujeme sféru svojho pôsobenia, prehlbujeme tým samo pôsobenie (63). Skutočný zmysel tohto záveru je takýto: Iskra chce povznášať tradeunionistickú politiku robotníckej triedy (na ktorú sa u nás tak často obmedzujú praktici z nedorozumenia, pre nepripravenosť alebo z presvedčenia) na sociálnodemokratickú politiku. No Rabočeje Delo chce degradovať sociálnodemokratickú politiku na politiku tradeunionistickú. A pritom ešte kdekoho uisťuje, že sú to „úplne zlučiteľné stanoviská v spoločnej práci (63). ó, sancta simplicitas* (* Ó, svätá prostota Red.)

Poďme ďalej. Máme dosť síl, aby sme so svojou propagandou a agitáciou prenikli medzi všetky triedy obyvateľstva? Pravdaže, máme. Naši ekonomisti, často náchylní toto popierať, zabúdajú na obrovský krok vpred, ktorý urobilo naše hnutie od roku 1894 (približne) do roku 1901. Ako naozajstní „chvostisti žijú často v zajatí predstáv dávno minulého obdobia, keď bolo hnutie v začiatkoch. Vtedy sme mali naozaj neobyčajne málo síl, vtedy bolo prirodzené a oprávnené, že sme sa rozhodli venovať sa len práci medzi robotníkmi a prísne odsudzovať každý odklon od nej, vtedy celá úloha bola v tom, aby sme pevne zakotvili v robotníckej triede. Teraz je do hnutia zapojené obrovské množstvo síl, pripájajú sa k nám všetci najlepší predstavitelia mladej generácie vzdelaných tried, všade na vidieku sú nútení zdržiavať sa ľudia, ktorí sa už zapojili do hnutia alebo sa chcú doň zapojiť, ľudia, ktorí sympatizujú so sociálnou demokraciou (kým roku 1894 sme mohli ruských sociálnych demokratov zrátať na prstoch). Jedným z hlavných politických a organizačných nedostatkov nášho hnutia je, že nevieme všetky tieto sily zamestnať a dať všetkým vhodnú prácu (podrobnejšie si o tom povieme v ďalšej kapitole). Obrovská väčšina týchto síl nemá nijakú možnosť „ísť medzi robotníkov, takže nemôže byť ani reči o nebezpečenstve, že by tieto sily mohli byť odpútané od našej hlavnej práce. Aby sme však robotníkom mohli poskytnúť naozajstné, všestranné a živé politické vedomosti, potrebujeme „svojich ľudí, sociálnych demokratov, bez výnimky všade, vo všetkých spoločenských vrstvách, na všetkých pozíciách, kde je možné spoznať vnútorné pružiny nášho štátneho mechanizmu. A takýchto ľudí potrebujeme nielen na propagandu a agitáciu, no ešte oveľa viac na organizačnú prácu.

Sú podmienky na činnosť medzi všetkými triedami obyvateľstva? Kto toto nevidí, zasa len zaostáva svojím uvedomením za živelným rozmachom más. Robotnícke hnutie vyvolalo a aj ďalej vyvoláva v jedných nespokojnosť, v druhých nádej na podporu opozície, v tretích vedomie, že samoderžavie je neudržateľné a jeho pád neodvratný. Boli by sme „politikmi a sociálnymi demokratmi len rečami (ako to veľmi často býva v skutočnosti), keby sme si neuvedomovali, že našou úlohou je využiť bez výnimky všetky prejavy nespokojnosti, pozbierať a spracovať všetky zrnká hoci ešte len klíčiaceho protestu. O tom, že miliónové masy pracujúceho roľníctva, domáckych výrobcov, drobných remeselníkov a pod. by vždy dychtivo počúvali slová aspoň trocha schopného sociálneho demokrata, ani nehovoríme. No možno azda uviesť aspoň jednu triedu obyvateľstva, v ktorej by sa nenašli ľudia, skupiny a krúžky nespokojné s bezprávím a svojvôľou, a preto prístupné slovám sociálneho demokrata ako tlmočníka najpálčivejších všeobecných demokratických požiadaviek? A kto si chce konkrétne predstaviť túto politickú agitáciu sociálneho demokrata medzi všetkými triedami a vrstvami obyvateľstva, tomu pripomenieme politické odhaľovanie v širokom zmysle tohto slova ako hlavný (no, prirodzene, nie jediný) prostriedok tejto agitácie.

,,Musíme, napísal som v článku Čím začať? (Iskra, č. 4, máj 1901), o ktorom si podrobne povieme ďalej, ,,.. .prebudiť vo všetkých, čo len trocha uvedomelých vrstvách ľudu túžbu po politických odhaleniach. Netreba sa dať mýliť tým, že hlasy odhaľujúce politické nešváry sú dnes také slabé, zriedkavé a plaché. Na príčine vôbec nie je všeobecné zmierenie sa so zvoľou polície. Na príčine je to, že ľudia schopní a odhodlaní verejne odhaľovať nešváry nemajú tribúnu, z ktorej by mohli hovoriť, nemajú poslucháčov, ktorí by rečníkov s nadšením počúvali a povzbudzovali, že nikde v ľude nevidia takú silu, pred ktorú by malo význam predstúpiť so sťažnosťami na »všemocnú« ruskú vládu... Dnes už môžeme a musíme utvoriť tribúnu, z ktorej by sme odhaľovali cársku vládu pred všetkým ľudom; takou tribúnou musia byť sociálnodemokratické noviny.* (* Pozri Zobrané spisy, zv. 5, Bratislava 1979, s. 31. Red.) Práve takým ideálnym poslucháčstvom politických odhalení je robotnícka trieda, ktorá predovšetkým a najviac potrebuje všestranné a živé politické vedomosti, ktorá je najschopnejšia pretvárať tieto vedomosti na aktívny boj, i keď tento boj nesľubuje nijaké ,,hmatateľné výsledky. A tribúnou na odhaľovanie pomerov pred všetkým ľudom môžu byť len celoruské noviny. „Bez politického orgánu nie je v dnešnej Európe mysliteľné hnutie, ktoré by si zasluhovalo názov politické, a v tomto zmysle aj Rusko nesporne patrí k dnešnej Európe. Tlač sa u nás už dávno stala silou -- inak by vláda neutrácala desaťtisíce rubľov na jej podplácanie a subvencovanie všelijakých Katkovov a Meščerských. A v absolutistickom Rusku nie je novinkou, že ilegálna tlač prelomila bariéry cenzúry a donútila legálne i konzervatívne orgány, aby o nej verejne písali. Tak to bolo aj v sedemdesiatych, ba i v päťdesiatych rokoch. Lenže o koľko širšie a vyspelejšie sú teraz tie ľudové vrstvy, ktoré sú ochotné čítať ilegálnu tlač a učiť sa z nej, „ako žiť a umierať, povedané slovami robotníka, ktorý napísal Iskre list (č. 7) 62 Politické odhaľovanie značí práve také isté vypovedanie vojny vláde, ako odhaľovanie hospodárskych pomerov značí vypovedanie vojny továrnikovi. A toto vypovedanie vojny má morálny význam tým väčší, čím je táto odhaľovacia kampaň rozsiahlejšia a mohutnejšia, čím početnejšia a energickejšia je spoločenská trieda, ktorá vypovedáva vojnu, aby mohla začať vojnu. Preto je politické odhaľovanie už samo osebe jedným z najúčinnejších prostriedkov, ako rozkladal nepriateľské zriadenie, ako odvádzať od nepriateľa jeho náhodných alebo dočasných spojencov,ako zasievať nepriateľstvo a nedôveru medzi trvalých nositeľov absolutistickej moci.

Predvojom revolučných síl sa dnes môže stať len strana, ktorá zorganizuje odhaľovanie pomerov naozaj pred všetkým ľudom. A tieto slová „pred všetkým ľudom majú veľmi hlboký obsah. Obrovskú väčšinu tých, čo odhaľujú pomery a pritom pochádzajú z nerobotníckej triedy (a aby sa robotnícka trieda mohla stať predvojom, musí práve získať ostatné triedy), tvoria triezvi politici a chladnokrvní praktickí ľudia. Tí vedia veľmi dobre, aké nebezpečné je „sťažovať sa hoci len na toho najnižšieho úradníka, nieto na „všemocnú ruskú vládu. A tí prídu k nám so sťažnosťou až potom, keď uvidia, že táto sťažnosť naozaj môže mať účinok, že sme politickou silou. Aby sme sa mohli stať takou silou v očiach ľudí stojacich bokom, musíme usilovne a húževnato zvyšovať svoju uvedomelosť, iniciatívu a energiu; na to nestačí prilepiť nálepku „predvoj na teóriu a prax zadného voja.

Lenže ak sa máme podujať na úlohu organizovať odhaľovanie vlády naozaj pred všetkým ľudom, v čom sa potom prejaví triedny charakter nášho hnutia? -- spýta sa a už sa nás aj spytuje viac horlivý ako múdry vyznavač „úzkeho organického spojenia s proletárskym bojom. -- Nuž práve v tom, že toto odhaľovanie pomerov pred všetkým ľudom organizujeme my, sociálni demokrati; v tom, že všetky otázky, ktoré sa vynoria v agitácii, budú sa vysvetľovať v dôsledne sociálnodemokratickom duchu, ktorý nepripustí nijaké úmyselné či neúmyselné prekrúcanie marxizmu; v tom, že túto všestrannú politickú agitáciu bude viesť strana, ktorá spája do jedného nerozlučného celku práve tak nápor na vládu, v mene všetkého ľudu, ako aj revolučnú výchovu proletariátu a zároveň ochranu jeho politickej samostatnosti, práve tak vedenie hospodárskeho boja robotníckej triedy, ako aj využívanie tých jej živelných zrážok s jej vykorisťovateľmi, ktoré burcujú a privádzajú do nášho tábora nové a nové vrstvy proletariátu

Ale jednou z najcharakteristickejších čŕt ekonomizmu je práve to, že nechápe túto spätosť, ba viac: túto zhodu medzi najnaliehavejšou potrebou proletariátu (všestranná politická výchova prostredníctvom politickej agitácie a politického odhaľovania) a potrebou všeobecného demokratického hnutia. Toto nechápanie sa prejavuje nielen v „martynovovských frázach, ale aj v poukazovaní na zdanlivo triedne stanovisko, čo je s týmito frázami obsahovo totožné. Pozrime napríklad, ako sa o tom vyjadrujú autori ekonomistického listu v 12. čísle Iskry*: ,,Ten istý základný nedostatok Iskry (preceňovanie ideológie) „je príčinou jej nedôslednosti v otázke, aký postoj má sociálna demokracia zaujať k rozličným spoločenským triedam a smerom. Iskra, ktorá teoretickými výkladmi... (nie však pomocou „rastu úloh strany, ktoré rastú súčasne so stranou...) „vyriešila úlohu okamžitého prechodu do boja proti absolutizmu, pričom pravdepodobne cíti, aká ťažká je táto úloha pre robotníkov za terajšej situácie... (nielenže cíti, ale aj dobre vie, že robotníkom sa táto úloha zdá menej ťažká ako ekonomistickej inteligencii s jej starosťami o malé deti, lebo robotníci sú odhodlaní bojovať dokonca i za požiadavky, ktoré -- povedané slovami nezabudnuteľného Martynova -- nesľubujú nijaké „hmatateľné výsledky) „.. .ale nemá trpezlivosť čakať, kým robotníci nazbierajú ďalšie sily na tento boj, a tak si začína hľadať spojencov medzi liberálmi a inteligenciou...

(* Pre nedostatok miesta sme nemohli v Iskre veľmi podrobne odpovedať na tento list, pre ekonomistov veľmi charakteristický. Veľmi nás potešil, lebo reči o nedôslednosti triedneho stanoviska Iskry k nám prichádzali už dávno a z najrozličnejších strán a Čakali sme iba na vhodnú príležitosť alebo presnú formuláciu tohto rozšíreného obvinenia, aby sme mohli naň odpovedať. A na útoky sme si zvykli odpovedať nie obranou, ale protiútokom.)

Áno, áno, naozaj sme už stratili všetku „trpezlivosť „čakať na blažené časy, ktoré nám už veľmi dávno sľubujú všelijakí „zmierovači, časy, keď naši ekonomisti prestanú zvaľovať vlastnú zaostalosť na robotníkov a ospravedlňovať nedostatok vlastnej energie tým, že vraj robotníci nemajú dosť síl. Spýtame sa našich ekonomistov: Ako majú „robotníci nazbierať sily na tento boj? Nie je azda očividné, že v politickej výchove robotníkov a v tom, že sa pred nimi budú odhaľovať všetky stránky nášho odporného samoderžavia? A nie je jasné, že práve na túto prácu potrebujeme „spojencov medzi liberálmi a inteligenciou, ktorí by boli ochotní spolu s nami odhaľovať politickú kampaň proti činiteľom zemstiev, učiteľom, štatistikom, študentom a pod.? Varí je naozaj až také ťažké pochopiť túto nesmierne „zložitú vec? Vari vám P. B. Akseľrod neopakuje už od roku 1897: ,,O úlohe ruských sociálnych demokratov získať stúpencov a priamych alebo nepriamych spojencov medzi neproletárskymi triedami rozhodne predovšetkým a hlavne charakter propagandistickej činnosti medzi samým proletariátom?63 Lenže Martynovovia a ostatní ekonomisti si napriek tomu aj ďalej predstavujú vec tak, že robotníci musia najprv ,,v hospodárskom boji proti zamestnávateľom a vláde nazbierať sily (na tradeunionistickú politiku), a až potom ,,prejsť -- akiste od tradeunionistickej „výchovy k aktivite -- k sociálnodemokratickej aktivite

„Vo svojom hľadaní, píšu ekonomisti ďalej, „Iskra často opúšťa triedne stanovisko, lebo zastiera triedne protirečenia a kladie na prvé miesto všeobecnú nespokojnosť s vládou, hoci príčiny a stupeň tejto nespokojnosti u »spojencov« sú veľmi rozdielne. Taký je napríklad postoj Iskry k zemstvu... Iskra vraj „sľubuje šľachticom, nespokojným s almužnami vlády, pomoc robotníckej triedy a pritom sa ani slovom nezmieňuje o triednom nepriateľstve medzi týmito vrstvami obyvateľstva. Ak si čitateľ prečíta články Samoderžavie a zemstvo (Iskra, č. 2 a 4),64 o ktorých autori listu pravdepodobne hovoria, zistí, že tieto články* (* A medzi týmito článkami (Iskra, č. 3) bol uverejnený článok špeciálne o triednych antagonizmoch na našej dedine. (Pozri Zobrané spisy, zv. 4, Bratislava 1979, s. 496 -- 505. Red.)) sa zaoberajú postojom vlády k „umiernenej agitácii stavovsko-byrokratického zemstva a k „iniciatíve dokonca i majetných tried. V článku sa hovorí, že robotník nesmie ľahostajne pozerať na boj vlády proti zemstvu, a činitelia zemstiev sa vyzývajú, aby zanechali umiernené reči a povedali tvrdé a ostré slovo, keď sa proti vláde postaví revolučná sociálna demokracia v celej svojej sile. S čím tu autori listu nesúhlasia? -- To ostáva neznáme. Myslia si azda, že robotník „nepochopí slová „majetné triedy a „stavovsko-byrokratické zemstvo? -- že nabádanie činiteľov zemstiev, aby prešli od umiernených slov k ostrým, je „preceňovanie ideológie? Varí sa nazdávajú, že robotníci môžu „nazbierať v sebe sily na boj proti absolutizmu, ak nebudú vedieť, aký má absolutizmus postoj aj k zemstvu? Aj toto všetko zostáva neznáme. Jasné je iba jedno, že autori majú veľmi hmlistú predstavu o politických úlohách sociálnej demokracie. Ešte jasnejšie to vyplýva z ich vety: „Taký istý postoj (t. j. takisto „zastierajúci triedne antagonizmy) „má Iskra aj k študentskému hnutiu. Namiesto výzvy adresovanej robotníkom, aby na verejnej demonštrácii vyhlásili, že skutočným ohniskom násilia, výčinov a svojvôle nie je študentstvo, ale ruská vláda (Iskra, č. 2*)(* Pozri Zobrané spisy, zv. 4, Bratislava 1979, s. 453 -- 459. Red.) mali sme asi uverejniť úvahu v duchu novín Rabočaja Mysľ A takéto myšlienky vyslovujú sociálni demokrati na jeseň 1901, po februárových a marcových udalostiach, tesne pred novým rozmachom študentského hnutia, ktorý ukazuje, že aj tu „živelnosť protestu proti samoderžaviu predbieha uvedomelé vedenie hnutia sociálnou demokraciou. Živelné úsilie robotníkov zastať sa študentov, keď ich polícia a kozáci bijú, predbieha uvedomelú činnosť sociálnodemokratickej organizácie

„Naproti tomu v iných článkoch, pokračujú autori listu, „Iskra ostro odsudzuje všetky kompromisy a vystupuje napríklad na obranu neznášanlivého správania guesdovcov. Radíme ľudom, ktorí o nezhodách medzi dnešnými sociálnymi demokratmi zvyčajne s takou sebaistotou a ľahkomyseľnosťou vyhlasujú, že tieto nezhody nie sú podstatné a neospravedlňujú rozkol, aby sa nad týmito slovami dobre zamysleli. Je možné, aby v jednej organizácii s úspechom pracovali ľudia, ktorí tvrdia, že sme na objasnenie nepriateľského postoja samoderžavia k najrozličnejším triedam a na oboznámenie robotníkov s opozíciou najrozličnejších vrstiev proti samoderžaviu urobili ešte neobyčajne málo, -- a to s ľuďmi, ktorí v tom vidia „kompromis, akiste kompromis s teóriou „hospodárskeho boja proti zamestnávateľom a vláde?

Z príležitosti štyridsiateho výročia oslobodenia roľníkov sme hovorili o tom, že je nevyhnutné vniesť triedny boj na dedinu (č. 3**)(** Tamtiež, s. 496-505. Red.,), a v súvise s Vitteho tajnou správou, že samospráva a samoderžavie sú nezlučiteľné (č. 4); z príležitosti vydania nového zákona sme útočili na statkárov a im slúžiacu vládu zato, že bránia nevoľníctvo (č. 8*)(* Pozri Zobrané spisy, zv. 5, Bratislava 1979, s. 115-- 121. Red.) a vítali sme ilegálny zjazd zemstiev a nabádali sme činiteľov zemstiev, aby prešli od ponížených petícií k boju (č. 8**) (** Tamtiež, s. 122- 124. Red.); povzbudzovali sme študentov, keď začínali chápať nevyhnutnosť politického boja a prechádzali k nemu (č. 3), a súčasne sme pranierovali ,,tupú nechápavosť stúpencov „iba študentského hnutia, keď vyzývali študentov, aby sa nezúčastňovali na pouličných demonštráciách (č. 3, o výzve výkonného výboru moskovských študentov z 25. februára); odhaľovali sme „nezmyselné rojčenie a „lživé pokrytectvo liberálnych potmehúdov z novín Rossija65 (č. 5) a zároveň sme písali o zbesilosti vládnych katanov, ktorí „sa kruto vŕšili na mierumilovných publicistoch, na starých profesoroch a vedcoch, na známych liberálnych činiteľoch zemstiev (č. 5: Útok polície proti literatúre***66(*** Polícejskij nabeg na literatúru. Slov. red,); odhaľovali sme skutočný význam programu „starostlivosti štátu o zlepšenie životných podmienok robotníkov a uvítali sme „cenné priznanie, že je „lepšie nečakať na požiadavku reforiem zdola, ale predísť jej reformami zhora (č. 6+)(+ Pozri Zohrané spisy, zv. 5, Bratislava 1979, s. 105. 106. Red,); povzbudzovali sme protestujúcich štatistikov (č. 7) a karhali sme štatistikov štrajkolomcov (č. 967). Kto vidí v tejto taktike zastieranie triedneho uvedomenia proletariátu a kompromis s liberalizmom, tým len prezrádza, Že vôbec nechápe skutočný význam programu Creda a de facto presadzuje práve tento program, nech by sa ho akokoľvek zriekal Lebo práve tým ťahá sociálnu demokraciu do „hospodárskeho boja proti zamestnávateľom a vláde a kapituluje pred liberalizmom, keďže sa zrieka úlohy aktívne zasahovať do každej „liberálnej otázky a určovať svoj, sociálnodemokratický postoj k tejto otázke.

f) Ešte raz „osočovatelia„ ešte raz „mystifikátori„

Tieto roztomilé slová napísalo, ako sa čitateľ pamätá, Rabočeje Delo, ktoré takto odpovedá na naše obvinenie, že „nepriamo pripravuje pôdu, aby sa robotnícke hnutie stalo nástrojom buržoáznej demokracie. Rabočeje Delo vo svojej naivite usúdilo, že toto obvinenie je len polemickým výpadom: títo zlí dogmatici si vraj zaumienili, že nám navravia všelijaké nepríjemnosti: no a čo môže byť nepríjemnejšie ako stať sa nástrojom buržoáznej demokracie? Nuž a tak uverejňuje tučným písmom „vyvrátenie: „ničím nezastreté osočovanie (Dva zjazdy, s. 30), „mystifikácia (31), „maškaráda (33). Rabočeje Delo sa ako Jupiter (hoci sa na Jupitera veľmi málo podobá) hnevá práve preto, že nemá pravdu, a svojím prenáhleným nadávaním dokazuje, že nevie pochopiť spôsob myslenia svojich odporcov. Pritom netreba ani tak veľmi uvažovať, aby človek pochopil, prečo každé skláňanie sa pred živelnosťou masového hnutia, každé degradovanie sociálnodemokratickej politiky na tradeunionistickú politiku značí, že práve tým sa pripravuje pôda na to, aby sa robotnícke hnutie stalo nástrojom buržoáznej demokracie. Živelné robotnícke hnutie môže samo osebe utvoriť (a nevyhnutne utvára) len tradeunionizmus a tradeunionistická politika robotníckej triedy je práve buržoázna politika robotníckej triedy. Účasť robotníckej triedy v politickom boji, ba i v politickej revolúcii ešte vôbec nerobí z jej politiky sociálnodemokratickú politiku. Nezmyslí si Rabočeje Delo popierať to? Nezmyslí si konečne vyložiť pred všetkými priamo a bez vykrúcania, ako chápe najpálčivejšie otázky medzinárodnej a ruskej sociálnej demokracie? -- Ale kdeže, ono si nikdy niečo také nezmyslí, lebo sa pevne pridŕža metódy, ktorú možno nazvať metódou „sebaoznačovania v záporoch. Ja nie som ja, kôň nie je môj, ja nie som kočiš. My nie sme ekonomisti, Rabočaja Mysľ nie je ekonomistická, v Rusku vôbec nejestvuje ekonomizmus. To je nezvyčajne šikovná a „diplomatická metóda, ktorá má iba tú malú chybu že na orgány, ktoré ju praktizujú, veľmi dobre sedí posmešné: „Čo si ráčite želať?

Časopisu Rabočeje Delo sa zdá, že buržoázna demokracia v Rusku je vôbec „fantóm (Dva zjazdy, s. 32*)(* Nachádzame tu aj odvolávku na „konkrétne ruské podmienky, ktoré osudovo ženú robotnícke hnutie na revolučnú cestu. Ľudia nechcú pochopiť, že revolučná cesta robotníckeho hnutia nemusí byť práve sociálnodemokratická cesta Veď celá západoeurópska buržoázia za absolutizmu „hnala, vedome hnala robotníkov na revolučnú cestu. Ale my sociálni demokrati sa s tým nemôžeme uspokojiť. A keď hocičím degradujeme sociálnodemokratickú politiku na živelnú, tradeunionistickú politiku, práve tým nahrávame buržoáznej demokracii.)-Šťastní ľudia Ako pštros strkajú hlavu do piesku a myslia si, že tým zmizne aj všetko okolo nich. Veľa liberálnych publicistov, ktorí každý mesiac dávajú na všeobecnú známosť svoj triumf nad rozpadom, ba i zánikom marxizmu; veľa liberálnych novín (SPB. Vedomosti68, Russkije Vedomosti69 a mnohé iné), ktoré povzbudzujú liberálov vnášajúcich medzi robotníkov brentanovské chápanie triedneho boja70 a tradeunionistické chápanie politiky; plejáda kritikov marxizmu, ktorých skutočné tendencie tak dobre odhalilo Credo a ktorých literárny tovar jediný koluje po Rusku nezdanený a nevyclený; oživenie revolučných nesociál nodemokratických smerov, najmä po februárových a marcových udalostiach -- to všetko je teda fantóm To všetko nemá s buržoáznou demokraciou absolútne nič spoločné

Rabočeje Delo, ako aj autori ekonomistického listu v 12. čísle Iskry by sa mali „zamyslieť nad tým, prečo vlastne jarné udalosti vyvolali také oživenie revolučných nesociálnodemokratických smerov, namiesto aby posilnili autoritu a prestíž sociálnej demokracie. -- Preto, lebo sme neboli na výške úloh, lebo aktivita robotníckych más bola vyššia ako naša aktivita, lebo sme nemali dostatočne pripravených revolučných vodcov a organizátorov, ktorí by boli dobre poznali náladu medzi všetkými opozičnými vrstvami a boli by sa vedeli postaviť na čelo hnutia, zmeniť živelnú demonštráciu na politickú, prehĺbiť jej politický charakter atď. Za týchto podmienok budú našu zaostalosť nevyhnutne využívať pružnejší, energickejší nesociálnodemokratickí revolucionári, a robotníci, nech by hocijako obetavo a energicky bojovali proti polícii a vojsku, nech by hocijako revolučne vystupovali, budú len silou podporujúcou týchto revolucionárov, budú zadným vojom buržoáznej demokracie, a nie sociálnodemokratickým predvojom. Vezmite si nemeckú sociálnu demokraciu, od ktorej naši ekonomisti chcú prevziať len jej slabé stránky. Prečo ani jedna politická udalosť v Nemecku neprejde bez toho, aby neviedla k ďalšiemu posilneniu autority a prestíže sociálnej demokracie? Preto, že sociálna demokracia je vždy pred všetkými v najrevolučnejšom hodnotení tejto udalosti a v obhajobe každého protestu proti zvoli. Nedá sa ukolísať úvahami, že hospodársky boj privedie robotníkov k otázke ich bezprávnosti a že konkrétne podmienky osudovo ženú robotnícke hnutie na revolučnú cestu. Zasahuje do všetkých oblastí a do všetkých otázok verejného a politického života, či už ide o to, že Wilhelm neschválil starostu mesta z radov buržoáznych progresistov (naši ekonomisti ešte nestihli poučiť Nemcov, že takéto zasahovanie je vlastne kompromis s liberalizmom), alebo o vydanie zákona proti „nemravným spisom a obrazom, alebo či ide o ovplyvňovanie volieb profesorov vládou a pod. atď. Sociálni demokrati sú všade na čele, podnecujú politickú nespokojnosť vo všetkých triedach, burcujú ospanlivých, popoháňajú zaostalých a poskytujú proletariátu všestranný materiál na rozvíjanie jeho politického uvedomenia a politickej aktivity. A výsledkom toho je, že aj vedomí nepriatelia socializmu si začínajú vážiť tohto predného politického bojovníka, a neraz sa stáva, že dôležitý dokument nielen z buržoáznych, ale dokonca i z byrokratických a dvorných kruhov sa akýmsi zázrakom dostane do redakcie Vorwärstu.

Tu máme teda rozlúštenie toho zdanlivého „protirečenia, ktoré natoľko presahuje chápavosť časopisu Rabočeje Delo, že iba zalamuje rukami a kričí: „Maškaráda Veď si len predstavte: My, Rabočeje Delo, staviame na prvé miesto masové robotnícke hnutie (a uverejňujeme to tučným písmom), vystríhame každého pred zľahčovaním významu živelného prvku, chceme dať vlastnému, vlastnému, vlastnému hospodárskemu boju politický ráz, chceme zostať v úzkom a organickom spojení s proletárskym bojom A tu niekto príde a vraví nám, že pripravujeme pôdu, aby sa robotnícke hnutie stalo nástrojom buržoáznej demokracie. A kto to vraví? Vravia to ľudia, ktorí uzatvárajú „kompromis s liberalizmom, lebo zasahujú do každej „liberálnej otázky (aké nepochopenie „organického spojenia s proletárskym bojom) a venujú toľko pozornosti študentom, ba dokonca (ó, hrôza) aj činiteľom zemstiev Ľudia, ktorí chcú vôbec venovať väčšie (v porovnaní s ekonomistami) percento svojich síl činnosti medzi neproletárskymi triedami obyvateľstva Nie je to „maškaráda??

Úbohé Rabočeje Delo Podarí sa mu niekedy rozlúštiť túto zložitú vec?

IV.Príštipkárstvo ekonomistov a organizácia revolucionárov

Vyššie rozobraté tvrdenia časopisu Rabočeje Delo, že hospodársky boj je prostriedok politickej agitácie, ktorý sa dá najširšie použiť, že teraz je našou úlohou dať vlastnému hospodárskemu boju politický ráz a pod., svedčia o úzkom chápaní nielen našich politických, ale aj našich organizačných úloh. Na „hospodársky boj proti zamestnávateľom a vláde vôbec nie je potrebná -- a preto sa v takomto boji ani nemôže utvoriť -- celoruská centralizovaná organizácia, ktorá by spájala do jedného spoločného náporu naozaj všetky prejavy politickej opozície, protestu a rozhorčenia, organizácia, ktorá by sa skladala z revolucionárov z povolania a ktorú by viedli skutoční politickí vodcovia všetkého ľudu. A je to aj pochopiteľné. Charakter organizácie každej inštitúcie je prirodzene a nevyhnutne určovaný obsahom činnosti tejto inštitúcie. Preto Rabočeje Delo svojimi tvrdeniami, ktoré sme už rozobrali, sankcionuje a uzákoňuje nielen úzky rámec politickej činnosti, ale aj úzky rámec organizačnej práce. A ako vždy, aj v tomto prípade je orgánom, ktorého uvedomelosť kapituluje pred živelnosťou. No skláňať sa pred živelne vznikajúcimi formami organizácie, neuvedomovať si, aký úzky rámec má a aká primitívna je naša organizačná práca, akí sme my ešte „príštipkári v tejto dôležitej oblasti, neuvedomovať si to je podľa môjho názoru skutočná choroba nášho hnutia. Prirodzene, nie je to choroba úpadku, ale choroba rastu. Ale práve teraz, keď nás ako vodcov a organizátorov hnutia možno povedať zaplavuje vlna živelného rozhorčenia, je mimoriadne potrebné čo najnezmieriteľnejšie bojovať proti každej obhajobe zaostalosti, proti každému uzákoneniu úzkeho rámca v tejto veci, a je mimoriadne potrebné prebudiť v každom, kto sa zúčastňuje na praktickej práci alebo sa na ňu iba chystá, nespokojnosť s príštipkárstvom, ktoré u nás vládne, a neoblomné odhodlanie zbaviť sa ho.

a) Čo je príštipkárstvo?

Pokúsime sa odpovedať na túto otázku malou ukážkou činnosti typického sociálnodemokratického krúžku v rokoch 1894-1901. Už sme poukázali na to, že všetka študujúca mládež bola v tom období zapálená za marxizmus. Tento zápal sa, pravda, netýkal len, ba dokonca ani nie tak marxizmu ako teórie, ale marxizmu ako odpovede na otázku „čo robiť?, ako výzvy na pochod proti nepriateľovi. A noví bojovníci sa dali na pochod s neobyčajne primitívnou výzbrojou a prípravou. Vo väčšine prípadov nemali dokonca takmer nijakú výzbroj a nijakú prípravu. Šli do vojny ako sedliaci od radla, čo si vzali so sebou obyčajný kyjak. Krúžok študentov nadväzuje styky s robotníkmi a púšťa sa do práce bez akéhokoľvek spojenia so starými pracovníkmi hnutia, bez akéhokoľvek spojenia s krúžkami na iných miestach alebo dokonca v iných častiach mesta (alebo v iných školách), bez akéhokoľvek zorganizovania jednotlivých zložiek revolučnej práce, bez akéhokoľvek systematického plánu činnosti na nejaké dlhšie obdobie. Krúžok postupne rozvíja čoraz širšiu propagandu a agitáciu a už vďaka samému faktu, že začal pôsobiť, si získava sympatie dosť širokých vrstiev robotníkov, sympatie istej časti vzdelanej spoločnosti, ktorá poskytuje peniaze a dáva „výboru k dispozícii stále nové a nové skupiny mladých ľudí. Výbor (alebo zväz boja) sa teší čoraz väčšej obľube, jeho činnosť sa rozrastá a on ju rozširuje úplne živelne: tí istí ľudia, ktorí pred rokom alebo niekoľkými mesiacmi vystupovali v študentských krúžkoch a hľadali odpoveď na otázku ,,kde ísť?, ktorí nadväzovali a udržiavali styky s robotníkmi, zostavovali a vydávali letáky, nadväzujú kontakty s ďalšími skupinami revolucionárov, zaobstarávajú literatúru, začínajú vydávať miestne noviny, hovoriť o usporiadaní demonštrácie a napokon sa púšťajú do otvorených bojových akcií (pričom takouto otvorenou bojovou akciou môže byť podľa okolností práve tak prvý agitačný leták ako prvé číslo novín alebo prvá demonštrácia). A zvyčajne tieto akcie hneď na začiatku úplne skrachujú. Hneď a úplne práve preto, že tieto bojové akcie neboli výsledkom systematického, dopredu premysleného a postupne pripravovaného plánu dlhého a húževnatého boja, lež iba živelným rastom tradičnej práce v krúžku; lebo polícia, prirodzene, takmer vždy poznala všetkých hlavných pracovníkov miestneho hnutia, ktorí si „získali povesť už ako študenti, a iba čakala na najvhodnejšiu chvíľu, aby urobila raziu, náročky dovoľovala krúžku poriadne sa rozrásť a rozvinúť, aby mala hmatateľný corpus delicti, a náročky ponechala vždy niekoľko známych osôb ,,na semeno (ako znie odborný výraz, ktorý, ako viem, používajú i naši ľudia, i žandári). Takúto vojnu nemožno neporovnať s pochodom húfu roľníkov vyzbrojených kyjakmi proti modernému vojsku. A treba len obdivovať životaschopnosť hnutia, ktoré sa rozširovalo, rástlo a víťazilo, hoci bojovníci neboli naň absolútne pripravení. Pravda, z historického hľadiska bola primitívnosť výzbroje zo začiatku nielen nevyhnutná, ale dokonca zákonitá ako jedna z podmienok získania čo najväčšieho počtu bojovníkov. No len čo sa začali vážne bojové akcie (a tie sa začali vlastne už štrajkami v lete 1896), prejavovali sa nedostatky našej bojovej organizácie čoraz citeľnejšie. Vláda, ktorá bola sprvu zmätená a narobila veľa chýb (keď napríklad vo výzve adresovanej verejnosti opisovala zločiny socialistov, alebo vypovedávala robotníkov z hlavných miest do priemyselných stredísk na vidieku), prispôsobila sa čoskoro novým podmienkam boja a vedela vhodne rozostaviť svoje oddiely provokatérov, špicľov a žandárov, vybavené najdokonalejšími prostriedkami. Pogromy sa opakovali tak často, postihovali také množstvo ľudí a decimovali miestne krúžky tak dôkladne, že robotnícke masy strácali doslova všetkých vodcov, hnutie sa vyvíjalo v neuveriteľných skokoch a v činnosti sa nemohla utvoriť absolútne nijaká kontinuita a plynulosť. Nesmierna roztrieštenosť miestnych pracovníkov, náhodné zloženie krúžkov, nepripravenosť a malý rozhľad v teoretických, politických a organizačných otázkach boli nevyhnutným dôsledkom týchto pomerov. Niekde to zašlo tak ďaleko, že robotníci pre našu nedostatočnú húževnatosť a konšpiratívnosť strácajú dôveru k inteligencii a stránia sa jej: intelektuáli -- hovoria -- svojou ľahkovážnosťou zaviňujú prezradenia!
Každý, kto aspoň ako-tak pozná hnutie, vie, že toto.príštipkárstvo začali napokon všetci mysliaci sociálni demokrati pociťovať ako chorobu. No aby si čitateľ, ktorý ho nepozná, nemyslel, že umelo „konštruujeme osobitné štádium alebo osobitnú chorobu hnutia, odvoláme sa na svedka, ktorého sme už raz spomenuli. Nech sa na nás nikto nehnevá za tento dlhý citát.

,,Ak je postupný prechod k širšej praktickej činnosti, píše B-v v 6. čísle časopisu Rabočeje Delo, „prechod priamo závislý od všeobecného prechodného obdobia, ktoré prežíva ruské robotnícke hnutie, charakteristickou črtou celkového mechanizmu ruskej robotníckej revolúcie. .., je tu ešte ďalšia, nemenej zaujímavá črta. Hovoríme o všeobecnom nedostatku akcieschopných revolučných síl* ktorý sa pociťuje nielen v Petrohrade, ale aj v celom Rusku. Odvtedy, ako všeobecne ožíva robotnícke hnutie, ako sa všeobecne rozvíjajú robotnícke masy, ako sú čoraz častejšie štrajky, ako sa masový boj robotníkov stáva čoraz otvorenejším, a vláda na to odpovedá ešte väčším prenasledovaním, zatýkaním, vypovedávaním a posielaním do vyhnanstva, odvtedy je tento nedostatok vysokokvalitných revolučných síl ešte výraznejší a iste nezostane bez vplyvu na hĺbku a všeobecný ráz hnutia. Mnoho štrajkov prebehne bez silného a bezprostredného pôsobenia revolučných organizácií..., pociťuje sa nedostatok agitačných letákov a ilegálnej literatúry..., robotnícke krúžky zostávajú bez agitátorov... Zároveň pozorovať stály nedostatok peňažných prostriedkov. Slovom rast robotníckeho hnutia predbieha rast a rozvoj revolučných organizácií. Aktívnych revolucionárov je veľmi málo na to, aby mohli sústrediť vo svojich rukách vplyv na všetky robotnícke masy, ktoré sa dostali do pohybu, a aby mohli vniesť do celého tohto pohybu aspoň trocha systematickosti a organizovanosti... Jednotlivé krúžky, jednotliví revolucionári nie sú spojení, nie sú zjednotení, netvoria jednotnú, silnú a disciplinovanú organizáciu s plánovité rozvinutými oddielmi*'... (* Podčiarkli sme všade my.) A keď autor vysvetlil, že okamžitý vznik nových krúžkov namiesto rozbitých „dokazuje len životaschopnosť hnutia..., no nedokazuje ešte, že by bolo dosť schopných revolucionárov, prichádza k záveru: „Praktická nepripravenosť petrohradských revolucionárov sa prejavuje aj na výsledkoch ich práce. Posledné procesy, najmä proti skupinám Samooslobodenie a Boj práce proti kapitálu71, jasne ukázali, že mladý agitátor, ktorý nie je podrobne oboznámený s podmienkami práce, a teda ani agitácie v danom závode, ktorý nepozná zásady konšpirácie a osvojil si (naozaj?) „len všeobecné názory sociálnej demokracie, môže pracovať nejakých 4, 5, 6 mesiacov. Potom ho zatknú, čo má často za následok rozbitie celej organizácie alebo aspoň jej časti. Natíska sa otázka, či môže byť činnosť skupiny úspešná a plodná, keď sa jej existencia ráta iba na mesiace? Je jasné, že nedostatky existujúcich organizácií nemožno celkom zvaľovať na prechodné obdobie..., je jasné, že významnú úlohu tu má kvantitatívne a najmä kvalitatívne zloženie fungujúcich organizácií, a prvoradou úlohou našich sociálnych demokratov... musí byť skutočné zjednotenie organizácii a prísny výber ich členov.

b) Príštipkárstvo a ekonomizmus

Teraz sa musíme zastaviť pri otázke, ktorá sa už iste natíska každému čitateľovi. Môžeme toto príštipkárstvo ako chorobu rastu, ktorou sa vyznačuje celé hnutie, dávať do súvisu s ekonomizmom ako z jedným z prúdov v ruskej sociálnej demokracii? Myslíme si, že áno. Praktická nepripravenosť a neskúsenosť v organizačnej práci je spoločná naozaj nám všetkým, a teda i tým, čo od samého začiatku neochvejne zastávali hľadisko revolučného marxizmu. A túto nepripravenosť samu osebe by, prirodzene, nik nemohol praktikom ani vyčítať. Lenže okrem nepripravenosti patrí do pojmu „príštipkárstvo ešte aj niečo iné: zúžený rozsah celej revolučnej práce všeobecne, nechápanie toho, že z tejto zúženej práce ani nemôže vzniknúť dobrá organizácia revolucionárov, a napokon -- a to je hlavné -- pokusy ospravedlniť túto zúženosť a povýšiť ju na osobitnú „teóriu, t. j. skláňame sa pred živelnosťou aj v tejto oblasti. Len čo sa takéto pokusy zjavili, bolo hneď nepochybné, že príštipkárstvo súvisí s ekonomizmom a že sa nebudeme môcť zbaviť našej zúženej organizačnej činností, ak sa nezbavíme ekonomizmu ako takého (t. j. zúženého chápania teórie marxizmu, ako aj poslania sociálnej demokracie a jej politických úloh). Tieto pokusy sa prejavili v dvoch smeroch. Jedni začali vravieť: Samy robotnícke masy ešte nevytýčili také široké a bojové politické úlohy, ktoré im „nanucujú revolucionári, tieto masy musia ešte len bojovať za najbližšie politické požiadavky, viesť „hospodársky boj proti zamestnávateľom a vláde* (* Rabočaja Mysľ a Rabočeje Delo, najmä Odpoveď Plechanovovi.) (tomuto boju, ktorý je „prístupný masovému hnutiu, však prirodzene zodpovedá aj organizácia „prístupná dokonca i najmenej pripravenej mládeži). Druhí, ktorí majú ďaleko od akejkoľvek „teórie postupnosti, začali hovoriť: môžeme a musíme „uskutočniť politickú revolúciu, ale na to vôbec netreba utvoriť pevnú organizáciu revolucionárov, ktorá by vychovávala proletariát vytrvalým a húževnatým bojom; na to stačí, aby sme všetci uchopili do rúk „prístupný a nám už známy kyjak. Povedané bez alegórií -- aby sme zorganizovali všeobecný štrajk**;** Brožúra Kto uskutoční politickú revolúciu? (Kto soveršit političeskuju revoľuciju? Slov. red.) -- v zborníku Proletársky boj (Proletarskaja borba. Slov. red.}, ktorý vyšiel v Rusku. Znova ju vydal aj kyjevský výbor. alebo aby sme povzbudili „malátne robotnícke hnutie „excitačným terorom***(*** Obroda revolucionizmu a Svoboda.). Obidva tieto smery, tak oportunisti, ako aj „revolucionisti, kapitulujú pred panujúcim príštipkárstvom, neveria, že sa ho možno zbaviť, nechápu našu prvoradú a najnaliehavejšiu praktickú úlohu: utvoriť organizáciu revolucionárov, ktorá by bola schopná zabezpečiť energiu, stálosť a kontinuitu politického boja.
Pred chvíľou sme citovali slová B --va, že „rast robotníckeho hnutia predbieha rast a rozvoj revolučných organizácií. Toto „cenné vyjadrenie blízkeho pozorovateľa (mienka redakcie časopisu Rabočeje Delo o článku B--va) má pre nás dvojnásobnú cenu. Dokazuje, že sme mali pravdu, keď sme konštatovali, že hlavnou príčinou súčasnej krízy v ruskej sociálnej demokracii je zaostávanie vodcov („ideológov, revolucionárov, sociálnych demokratov) za živelným rozmachom más. Dokazuje, že všetky úvahy autorov ekonomistického listu (v 12. Čísle Iskry), B. Kričevského a Martynova, o nebezpečenstve podceňovania významu živelného prvku a všedného každodenného boja, o taktike ako procese a pod. sú iba vychvaľovaním a obhajobou príštipkárstva. Títo ľudia, ktorí nemôžu bez opovržlivej grimasy vysloviť slovo „teoretik, ktorí označujú za ,,zmysel pre život svoje korenie sa pred obyčajnou nepripravenosťou a nevyspelosťou, v skutočnosti dokazujú, že nechápu naše najnaliehavejšie praktické úlohy. Ľuďom, ktorí zaostali, kričia: Držte krok Nepredbiehajte Ľudom, ktorí nie sú dosť energickí a iniciatívni v organizačnej práci, ktorí nevedia „plánovať rozsiahlu a odvážnu prácu, kričia o „taktike ako procese Naším hlavným nedostatkom je, že degradujeme naše politické a organizačné úlohy na najbližšie, „hmatateľné, „konkrétne záujmy každodenného hospodárskeho boja, ale pritom jednostaj počúvame tú istú pesničku: Vlastnému hospodárskemu boju treba dať politický ráz Ešte raz; to je doslova taký istý „zmysel pre život, aký prejavil hrdina ľudového eposu, keď pri pohľade na pohrebný sprievod zvolal: „Kiež by ste mali vždy také šťastie
Spomeňte si, s akou bezpríkladnou, naozaj „narcisovskou povýšenosťou poúčali títo mudrlanti Plechanova: „Robotníckym krúžkom vôbec (sic) nie sú prístupné politické úlohy v skutočnom, praktickom zmysle tohto slova, t. j. v zmysle účelného a úspešného praktického boja za politické požiadavky (Odpoveď redakcie časopisu Rabočeje Delo, s. 24). Nie sú krúžky ako krúžky, páni Krúžku „príštipkárov nie sú, prirodzene, prístupné politické úlohy, kým si títo príštipkári neuvedomia svoje príštipkárstvo a kým sa ho nezbavia. A ak sú títo príštipkári do svojho príštipkárstva ešte aj zaľúbení, ak slovo „praktický dávajú sádzať bezpodmienečne kurzívou a nazdávajú sa, že praktickosť si vyžaduje degradovať svoje úlohy na úroveň chápania naj zaostalejších vrstiev más, potom, prirodzene, týmto príštipkárom niet pomoci a politické úlohy im naozaj vôbec nie sú prístupné. Ale krúžku koryfejov, ako Aleksejev a Myškin, Chalturín a Žeľabov, sú prístupné politické úlohy v najskutočnejšom, najpraktickejšom zmysle tohto slova, prístupné práve preto a potiaľ, pokiaľ sa ich zapálená propaganda stretáva s ohlasom živelne sa prebúdzajúcich más, pokiaľ ich prekypujúcu energiu podchytáva a podporuje energia revolučnej triedy. Plechanov mal tisíc ráz pravdu, keď nielenže poukázal na túto revolučnú triedu, nielenže dokázal nevyhnutnosť a neodvratnosť jej živelného prebudenia, ale aj vytýčil „robotníckym krúžkom náročnú a veľkú politickú úlohu. No vy sa odvolávate na masové hnutie, ktoré odvtedy vzniklo, preto, aby ste túto úlohu degradovali, aby ste obmedzili energiu a rozsah činnosti ,,robotníckych krúžkov. Je to azda niečo iné ako zaľúbenosť príštipkára do svojho príštipkárstva? Chvascete sa svojou praktickosťou, no nevidíte fakt známy každému ruskému praktikovi, aké zázraky môže totiž robiť v revolučnej práci energia nielen krúžku, ale aj jednotlivca. Alebo si myslíte, že v našom hnutí nemôžu byť takí koryfeji, akí boli v sedemdesiatych rokoch? Prečo nie? Pretože sme málo pripravení? My sa však pripravujeme, budeme sa pripravovať a pripravíme sa Pravda, na stojatej vode „hospodárskeho boja proti zamestnávateľom a vláde sa u nás na nešťastie utvorila žaburina, objavili sa ľudia, ktorí padajú na kolená a modlia sa k živelnosti, upierajúc zbožné pohľady (podľa Plechanovovho vyjadrenia) na „zadnú časť ruského proletariátu. No my sa zbavíme tejto žaburiny. Ruský revolucionár, vedený naozaj revolučnou teóriou, opierajúci sa o naozaj revolučnú a živelne sa prebúdzajúcu triedu, môže sa práve teraz konečne -- konečne -- vzpriamiť v celej svojej výške a rozvinúť všetky svoje bohatierske sily. Na to je len potrebné, aby všetky pokusy o degradovanie našich politických úloh a rozsahu našej organizačnej práce narážali na výsmech a opovrhnutie medzi masami praktikov a ešte väčšími masami ľudí, ktorí už v školských laviciach rojčia o praktickej práci. A my to dosiahneme, na to sa, páni, môžete spoľahnúť
V článku Čím začať? som napísal proti časopisu Rabočeje Delo: ,,Za 24 hodín možno zmeniť taktiku agitácie v nejakej špeciálnej otázke, taktiku pri realizácii nejakej čiastkovej úlohy straníckej organizácie, ale zmeniť, a to nie za 24 hodín, ale hoci za 24 mesiacov svoje názory na to, či je vôbec, vždy a bezpodmienečne potrebná bojová organizácia a politická agitácia medzí masami, môžu len ľudia bez akýchkoľvek zásad.* (*Pozri Zobrané spisy, zv. 5, Bratislava 1979, s. 26. Red,) Rabočeje Delo odpovedá: „Toto jediné obvinenie v Iskre, ktoré si robí nároky na vecnosť, nieje založené na ničom. Čitatelia časopisu Rabočeje Delo dobre vedia, že od samého začiatku sme nielen vyzývali na politickú agitáciu, nečakajúc ani na vydávanie Iskry (pričom ste dodávali, že nielen robotnícke krúžky, „ale ani masové robotnícke hnutie si nemôže klásť ako prvú politickú úlohu zvrhnutie absolutizmu, ale iba boj za najbližšie politické požiadavky, a že „najbližšie politické požiadavky budú prístupné masám po jednom alebo v krajnom prípade po niekoľkých štrajkoch)..., ,,ale aj vo svojich publikáciách sme súdruhom pôsobiacim v Rusku prinášali zo zahraničia jediný sociálnodemokratický politickoagitačný materiál (pričom ste v tomto jedinom materiáli nielen čo najširšie uplatňovali politickú agitáciu iba na základe hospodárskeho boja, ale nakoniec ste prišli aj k tvrdeniu, že táto zúžená agitácia „sa dá najširšie použiť. A nevidíte, páni, ako vaša argumentácia práve vzhľadom na takýto jediný materiál dokazuje nevyhnutnosť vydávania Iskry a nevyhnutnosť boja Iskry proti časopisu Rabočeje Delo?)... „Na druhej strane naša vydavateľská Činnosť v skutočnosti pripravovala taktickú jednotu strany (jednotu presvedčenia, že taktika je proces rastu straníckych úloh, rastúcich spolu so stranou? Cenná jednota)... ,,a tým aj možnosť »bojovej organizácie«, pre ktorej utvorenie zväz robil všetko, Čo môže zahraničná organizácia vôbec robiť (Rabočeje Delo, č, 10, s. 15). Márne sa pokúšate vykľučkovať Ani mi na um nezišlo popierať, že ste robili všetko, čo ste mohli. Tvrdil som a tvrdím, že hranice vašich „možností zužuje krátkozrakosť vášho chápania. Je smiešne čo len hovoriť o „bojovej organizácii na boj za „najbližšie politické požiadavky alebo na „hospodársky boj proti zamestnávateľom a vláde.
Ale ak chce čitateľ vidieť perly ekonomistickej zaľúbenosti do príštipkárstva, musí sa, prirodzene, obrátiť od eklektického a nestáleho časopisu Rabočeje Delo k dôsledným a energickým novinám Rabočaja Mysľ. „Teraz pár slov o takzvanej vyslovene revolučnej inteligencii, napísal R. M. v Osobitnej prílohe, s. 13, „ktorá, pravdaže, neraz skutočne ukázala, že je úplne pripravená »vstúpiť do rozhodného zápasu proti cárizmu«. Celé nešťastie je len v tom, že naša revolučná inteligencia, nemilosrdne prenasledovaná politickou políciou, pokladala boj proti tejto politickej polícii za politický boj proti samoderžaviu. Preto jej nieje dodnes jasné, »odkiaľ vziať sily na boj proti samoderžaviu«.
Však je to jedinečné, ako vyznavač (vyznavač v zlom zmysle slova) živelného hnutia bohorovné pohŕda bojom proti polícii? Našu konšpiratívnu neobratnosť chce ospravedlniť tým, že za živelného masového hnutia nie je pre nás boj proti politickej polícii vlastne ani dôležitý Pod tento nehorázny záver by sa podpísalo len veľmi málo ľudí: natoľko pálčivými sa stali pre všetkých nedostatky našich revolučných organizácií. Ale ak sa podeň nepodpíše napríklad Martynov, tak len preto, že nevie alebo nemá odvahu domyslieť svoje tvrdenia do konca. Azda taká „úloha, keď masy vychádzajú s konkrétnymi požiadavkami, sľubujúcimi hmatateľné výsledky, naozaj vyžaduje osobitnú starostlivosť o utvorenie pevnej, centralizovanej, bojovej organizácie revolucionárov? Azda túto „úlohu neplnia aj také masy, ktoré vôbec „nebojujú proti politickej polícii? A nielen to: dala by sa táto úloha splniť, keby sa okrem niekoľkých vodcov nepodujímali na ňu aj (v obrovskej väčšine) takí robotníci, ktorí vôbec nie sú schopní „bojovať proti politickej polícii? Takí robotníci, priemerní ľudia z más,, vedia prejaviť nesmiernu energiu a obetavosť v štrajku a v pouličnom boji proti polícii a vojsku, môžu (a iba oni môžu) rozhodnúť o výsledku celého nášho hnutia, ale práve boj proti politickej polícii si vyžaduje osobitné vlastnosti, vyžaduje si revolucionárov z povolania. A my sa musíme starať nielen o to, aby z más „vychádzali konkrétne požiadavky, lež aj o to, aby z robotníckych más „vychádzalo čoraz viac takých revolucionárov z povolania. Dostali sme sa teda k otázke vzájomného vzťahu medzi organizáciou revolucionárov z povolania a čisto robotníckym hnutím. Táto otázka, s ktorou sa literatúra zaoberala tak málo, veľmi zaujímala nás, „politikov, v rozhovoroch a polemikách so súdruhmi, ktorí sa viac alebo menej prikláňajú k ekonomizmu. Musíme si ju všimnúť bližšie. No najprv uzavrieme ilustráciu nášho tvrdenia, že príštipkárstvo a ekonomizmus spolu súvisia, ešte jedným citátom.
„Skupina Oslobodenie práce, napísal nám N. N. vo svojej Odpovedi, „žiada priamy boj proti vláde, hoci neuvážila, kde je materiálna sila na tento boj, a neukázala, aké cesty k nemu vedú. A keď autor podčiarkol posledné slová, pripája k slovu „cesty takúto poznámku: „Túto okolnosť nie je možné vysvetliť konšpiratívnymi cieľmi, lebo v programe sa nehovorí o sprisahaní, ale o masovom hnutí. A masy nemôžu ísť tajnými cestami. Je azda možný tajný štrajk? Je azda možná tajná demonštrácia a petícia? (Vademecum, s. 59.) Autor sa celkom priblížil aj k tejto „materiálnej sile (organizátori štrajkov a demonštrácií), aj k „cestám boja, no predsa len sa dostal do bezradných rozpakov, lebo „sa skláňa pred masovým hnutím, t. j. pozerá naň ako na niečo, čo nás zbavuje našej, revolučnej aktivity, a nie ako na niečo, čo má našej revolučnej aktivite dodávať vzpruhu a pobádať ju. Tajný štrajk nie je možný ani pre jeho účastníkov, ani pre osoby, ktoré sú s ním v bezprostrednom spojení. Ale pre väčšinu ruských robotníkov môže tento štrajk zostať (a zväčša i zostane) „tajným, lebo vláda sa postará, aby zamedzila každé spojenie so štrajkujúcimi, postará sa, aby znemožnila každé rozširovanie informácií o štrajku. A tu je už potrebný osobitný „boj proti politickej polícii, boj, ktorý nikdy nebudú môcť aktívne viesť práve také široké masy, aké sa zúčastňujú na štrajkoch. Tento boj musia organizovať ,,podľa všetkých zásad umenia ľudia, ktorí sa revolučnej činnosti venujú profesionálne. Živelné zapájanie más do hnutia neznamená, že organizovanie tohto boja je menej potrebné. Naopak, organizovanie je o to potrebnejšie, lebo my socialisti by sme nesplnili svoje prianie povinnosti voči masám, keby sme nevedeli zabrániť polícii, aby zatajila každý štrajk a každú demonštráciu (a keby sme ich niekedy aj sami tajne nepripravovali). Sme však schopní robiť to práve preto, že živelne sa prebúdzajúce masy budú aj samy vydávať čoraz väčší počet „revolucionárov z povolania (ak si nezmyslíme všetkými možnými spôsobmi prehovárať robotníkov, aby prešľapovali na jednom mieste).

c) Organizácia robotníkov a organizácia revolucionárov

Ak sa sociálnemu demokratovi pojem politického boja kryje s pojmom „hospodárskeho boja proti zamestnávateľom a vláde, dá sa prirodzene očakávať, že pojem „organizácia revolucionárov sa mu bude viac alebo menej kryť s pojmom „organizácia robotníkov. A to sa naozaj stáva, lebo keď hovoríme o organizácii, hovoríme doslova rozličnými jazykmi. Ako teraz si pamätám napríklad rozhovor s istým dosť dôsledným ekonomistom, ktorého som predtým nepoznal72. Reč prišla na brožúru Kto uskutoční politickú revolúciu? a rýchlo sme sa zhodli na tom, že jej hlavným nedostatkom je ignorovanie otázky organizácie. Už sme sa nazdávali, že sme zajedno -- lenže... rozhovor pokračuje, a vysvitá, že každý hovorí o inom. Môj spoločník obviňuje autora, že ignoruje štrajkové pokladnice, svojpomocné spolky a pod., kým ja som mal na mysli organizáciu revolucionárov, ktorá je potrebná na „uskutočnenie politickej revolúcie. A len čo sa táto nezhoda prejavila, už sa nepamätám, že by som sa bol s týmto ekonomistom vôbec v akejkoľvek zásadnej otázke zhodol
Z čoho vlastne vyplývali naše nezhody? Nuž práve z toho, že ekonomisti jednostaj skĺzavajú zo sociálneho demokratizmu do tradeunionizmu tak v organizačných, ako aj v politických úlohách. Politický boj sociálnej demokracie je oveľa širší a zložitejší ako hospodársky boj robotníkov proti zamestnávateľom a vláde. Takisto (a v dôsledku toho) organizácia revolučnej sociálnodemokratickej strany musí byť nevyhnutne iného druhu ako organizácia robotníkov na tento boj. Organizácia robotníkov musí byť, po prvé, odborová; po druhé, musí byť čo najširšia; po tretie, musí byť čo najmenej konšpiratívna (tu i ďalej mám na mysli, pravdaže, len absolutistické Rusko). Naproti tomu organizácia revolucionárov musí združovať predovšetkým a hlavne ľudí, ktorých povolaním je revolučná činnosť (preto aj hovorím o organizácii revolucionárov pričom mám na mysli sociálnodemokratických revolucionárov). Tento spoločný znak členov takej organizácie musí úplne zotrieť každý rozdiel medzi robotníkmi a inteligentmi, nehovoriac už o rozdieloch medzi jednotlivými povolaniami jedných i druhých. Táto organizácia nesmie byť veľmi početná a musí byť čo najkonšpiratívnejšia. Pozrieme sa na tieto tri rozdiely.
V krajinách s politickou slobodou je rozdiel medzi odborovou a politickou organizáciou úplne jasný, ako je jasný aj rozdiel medzi trade-unionmi a sociálnou demokraciou. Vzťahy sociálnej demokracie k trade-unionom sa, prirodzene, v rozličných krajinách nevyhnutne menia podľa historických, právnych a iných podmienok, môžu byť užšie alebo voľnejšie, zložitejšie a pod. (z nášho hľadiska musia byť čo najužšie a čo najmenej zložité), ale že by odborová organizácia bola totožná s organizáciou sociálnodemokratickej strany, o tom v slobodných krajinách nemôže byť ani reči. No v Rusku absolutistický útlak stiera na prvý pohľad každý rozdiel medzi sociálnodemokratickou organizáciou a robotníckym zväzom, lebo všetky robotnícke zväzy a všetky krúžky sú zakázané, lebo hlavný prejav a nástroj hospodárskeho boja robotníkov -- štrajk -- sa všeobecne pokladá za kriminálny (a niekedy dokonca i politický) prečin. Takto naše pomery na jednej strane rázne „privádzajú robotníkov vedúcich hospodársky boj k politickým otázkam a na druhej strane „privádzajú sociálnych demokratov k miešaniu tradeunionizmu a sociálneho demokratizmu (a našim Kričevským, Martynovom a spol., ktorí horlivo vykladajú o „privádzaní prvého druhu, uniká „privádzanie druhého druhu). Veď si len predstavte ľudí, ktorých na 99 percent zamestnáva „hospodársky boj proti zamestnávateľom a vláde Jedni z nich za celé obdobie svojej činnosti (4-6 mesiacov) ani raz nenarazia na otázku, či je nevyhnutná zložitejšia organizácia revolucionárov; druhí možno „narazia na pomerne rozšírenú bernsteinovskú literatúru, z ktorej získajú presvedčenie, že je veľmi dôležité „postupné rozvíjanie všedného každodenného boja. Tretí napokon možno zahoria lákavou myšlienkou ukázať svetu nový vzor „úzkeho a organického spojenia s proletárskym bojom, spojenia odborového a sociálnodemokratického hnutia. Čím neskôr vstupuje krajina na arénu kapitalizmu, a teda i robotníckeho hnutia -- môžu usudzovať títo ľudia -, tým viac sa môžu socialisti zúčastňovať na odborovom hnutí a podporovať ho, tým menej môže a musí byť nesociálno-demokratických odborových zväzov. Dosiaľ je takéto uvažovanie celkom správne, no nešťastie je v tom, že idú ešte ďalej a rojčia o úplnom splynutí sociálneho demokratizmu s tradeunionizmom. Na príklade Stanov petrohradského Zväzu boja* (* Ustav sojuznoj rabočej organizácii. Slov. red.) hneď uvidíme, ako škodlivo sa toto rojčenie prejavuje v našich organizačných plánoch. Robotnícke organizácie na hospodársky boj musia byť odborovými organizáciami. Každý sociálnodemokratický robotník musí podľa možnosti týmto organizáciám pomáhať a aktívne v nich pracovať. To je pravda. Ale vonkoncom nie je v našom záujme žiadať, aby členmi „cechových zväzov mohli byť iba sociálni demokrati: to by len zúžilo rozsah nášho vplyvu na masy. Nech je v cechovom zväze každý robotník, ktorý chápe, že do boja proti zamestnávateľom a vláde sa treba združovať. Vlastný cieľ cechových zväzov by sa nedal dosiahnuť, keby nezdružovali všetkých, ktorým je prístupný aspoň tento elementárny stupeň chápania, keby tieto cechové zväzy neboli veľmi širokými organizáciami. A čím budú tieto organizácie širšie, tým väčší bude aj náš vplyv na ne, vplyv nielen „živelného rozvoja hospodárskeho boja, ale aj priameho, uvedomelého pôsobenia socialistických členov zväzu na súdruhov. Ale ak má organizácia veľký počet členov, nie je možná prísna konšpirácia (ktorá si vyžaduje oveľa väčšiu prípravu, ako je potrebné na účasť na hospodárskom bojí). Ako zmieriť toto protirečenie medzi nevyhnutnosťou početného členstva a prísnou konšpiráciou ? Ako dosiahnuť, aby cechové organizácie boli čo najmenej konšpiratívne? K tomu môžu vo všeobecnosti viesť len dve cesty: alebo legalizovať cechové zväzy (v niektorých krajinách boli legalizované skôr ako socialistické a politické organizácie), alebo zachovať tajnú organizáciu, no natoľko „voľnú, slabo sformovanú, lóse, ako vravia Nemci, aby sa konšpirácia pre väčšinu členstva rovnala takmer nule. Legalizácia nesocialistických a nepolitických robotníckych zväzov v Rusku sa už začala a vôbec nemožno pochybovať, že každý krok nášho rýchlo rastúceho sociálnodemokratického robotníckeho hnutia bude znásobovať a povzbudzovať pokusy o túto legalizáciu - pokusy, ktorých iniciátormi sú najmä stúpenci existujúceho zriadenia, no čiastočne aj sami robotníci a liberálna inteligencia. Zástavu legalizácie už vztýčili Vasilievovia a Zubatovovia, pomoc jej už sľúbili a poskytli páni Ozerovovia a Vormsovia, medzi robotníkmi sú už stúpenci nového smeru. A my musíme odteraz s týmto smerom rátať. Ako s ním rátať, o tom sotva môžu byť medzi sociálnymi demokratmi dva názory. Našou povinnosťou je vytrvalo odhaľovať každú účasť Zubatovov a Vasilievov, žandárov a popov na tomto smere a vysvetľovať robotníkom ich skutočné zámery. Našou povinnosťou je odhaľovať aj všetky zmierlivé, ,,harmonické tóny, ktoré zaznejú v prejavoch liberálnych činiteľov na verejných zhromaždeniach robotníkov, bez ohľadu na to, či sú tieto tóny motivované úprimným presvedčením, že je potrebná pokojná triedna spolupráca, alebo preto, aby si urobili pred vrchnosťou dobré oko, alebo napokon len preto, že sú neobratné. Napokon je našou povinnosťou vystríhať robotníkov pred osídlami, ktoré im často nastavuje polícia tým, že na verejných zhromaždeniach a v povolených spolkoch sliedi po „ľuďoch s iskrou, a tým, že sa cez legálne organizácie usiluje nasadiť provokatérov aj do ilegálnych organizácií.
No robiť všetko toto vonkoncom neznačí zabúdať na to, že nakoniec legalizácia robotníckeho hnutia prinesie úžitok práve nám, a vôbec nie Zubatovom. Naopak, práve svojou odhaľujúcou kampaňou oddeľujeme kúkoľ od pšenice. Kúkoľ sme už označili. Pšenica,, to je získanie pozornosti ešte širších a najzaostalejších vrstiev robotníkov pre sociálne a politické otázky, to je uvoľnenie nás revolucionárov z funkcií, ktoré sú v podstate legálne (rozširovanie legálnych kníh, svojpomoc a pod.) a ktorých rozvíjanie nám bude poskytovať vždy viac a viac materiálu na agitáciu. V tomto zmysle môžeme a musíme povedať Zubatovom a Ozerovom: len sa usilujte, páni, usilujte sa Ak nastavujete robotníkom osídla (či už priamymi provokáciami alebo ,,čestným demoralizovaním robotníkov „struveovstvom), my sa už postaráme, aby ste boli odhalení. Ak robíte naozaj krok vpred -- hoci vo forme „najnesmelšej okľuky, ale krok vpred --, povieme: Nech sa páči Skutočným krokom vpred môže byť len skutočné, hoci minimálne rozšírenie priestoru pre robotníkov. A každé také rozšírenie nám prospeje a urýchli vznik legálnych spolkov, v ktorých nebudú provokatéri chytať socialistov, ale socialisti si budú získavať nových stúpencov. Slovom našou úlohou je teraz bojovať proti kúkoľu. Našou úlohou nie je pestovať pšenicu v kvetináčoch. Keď vytrhávame kúkoľ, očisťujeme pôdu, aby z nej mohli vzklíčiť zrná pšenice. A kým sa Afanasijovia Ivanyčovia s Puľcherijami Ivanovnami* * (Postavy z Gogoľovej poviedky Starosvetski statkári. Slov. red.) venujú pestovaniu izbových kvetín, my musíme pripravovať žencov, ktorí by vedeli dnes vytrhávať kúkoľ a zajtra žať pšenicu.* (* Boj Iskry proti kúkoľu vyvolal tento zlostný výpad časopisu Rabočeje Delo: „Pre Iskru nie sú príznakom doby ani tak tieto veľké udalosti (jarné), ako úbohé pokusy Zubatovových agentov »legalizovať« robotnícke hnutie. Iskra nevidí, že práve tieto fakty hovoria proti nej; veď svedčia o tom, že robotnícke hnutie nadobudlo v očiach vlády veľmi hrozivé rozmery (Dva zjazdy, s. 27). Všetkému je na vine „dogmatizmus týchto ortodoxov, ktorí „sú hluchí ku kategorickým príkazom života. Zanovito nechcú vidieť vysokú pšenicu a bojujú proti nízkemu kúkoľu Vari to nie je „prekrútené vnímanie perspektívy ruského robotníckeho hnutia? (Tamtiež, s. 27.))
Pomocou legalizácie nemôžeme teda riešiť otázku utvorenia čo najmenej konšpiratívnej a čo najširšej odborovej organizácie (no boli by sme veľmi radi, keby nám Zubatovovia a Ozerovovia takéto riešenie aspoň čiastočne umožnili -- a o to musíme s nimi čo najenergickejšie bojovať). Zostáva cesta tajných odborových organizácií a my musíme poskytnúť všetku pomoc robotníkom, ktorí na túto cestu (ako veľmi dobre vieme) už vstupujú. Odborové organizácie nielenže môžu byť nesmierne užitočné pri rozvíjaní a prehlbovaní hospodárskeho boja, ale sa môžu stať aj veľmi významným pomocníkom politickej agitácie a revolučnej organizácie. Aby sme to dosiahli, aby sme usmernili začínajúce sa odborové hnutie do riečiska želateľného pre sociálnu demokraciu, musíme si predovšetkým jasne uvedomiť, aký nezmyselný je organizačný plán, s ktorým sa už takmer päť rokov zaoberajú petrohradskí ekonomisti. Tento plán nájdeme v Stanovách robotníckej pokladnice z júla 1897 (Lístok. Rabotnika, č. 9/10, s. 46 -- z 1. čísla novín Rabočaja Mysľ) aj v Stanovách zväzovej robotníckej organizácie z októbra 1900 (osobitný leták vydaný v Petrohrade a spomenutý v 1. čísle Iskry). Základným nedostatkom jedných aj druhých stanov je, že až do podrobností určujú formu širokej robotníckej organizácie a zamieňajú s ňou organizáciu revolucionárov. Všimneme si druhé stanovy, ktoré sú väčšmi rozpracované. Ich kostru tvorí päťdesiatdva článkov: 23 článkov vysvetľuje štruktúru, spôsob práce a rozsah pôsobnosti „robotníckych krúžkov, ktoré vznikajú v každej továrni („najviac desať ľudí) a volia „ústredné (továrenské) skupiny. „Ústredná skupina, hovorí sa v 2. Článku, „sleduje všetko, čo sa deje v jej továrni alebo závode a vedie kroniku týchto udalostí. „Ústredná skupina podáva raz do mesiaca všetkým platiacim členom správu o stave pokladnice (§ 17) a pod. Desať článkov je venovaných „obvodnej organizácii a devätnásť veľmi zložitej sieti spájajúcej výbor robotníckej organizácie a výbor petrohradského Zväzu boja (delegáti z každého obvodu a z „výkonných skupín -- zo „skupín propagandistov, na styk s vidiekom, na styk s cudzinou, na vedenie skladov, na činnosť vydavateľskú, pokladničnú). Sociálna demokracia = „výkonné skupiny na vedenie hospodárskeho boja robotníkov Bolo by ťažké ukázať výstižnejšie, ako myslenie ekonomistu skĺzava zo sociálneho demokratizmu do tradeunionizmu, aká mu je cudzia každá predstava o tom, že sociálny demokrat musí predovšetkým myslieť na organizáciu revolucionárov schopných viesť celý oslobodzovací boj proletariátu. Hovoriť o „politickom oslobodení robotníckej triedy, o boji proti „cárskej zvoli -- a písať také stanovy organizácie značí nemať absolútne nijakú predstavu o skutočných politických úlohách sociálnej demokracie. Ani v jednom z polsta článkov nevidíme čo i len záblesk pochopenia, že je potrebná čo najširšia politická agitácia medzi masami, osvetľujúca všetky stránky ruského absolutizmu a celý profil rozličných spoločenských tried v Rusku. S takýmito stanovami sa nedajú dosiahnuť nielenže politické, ale ani tradeunionistické ciele, lebo tieto ciele si vyžadujú organizáciu podlá profesii, o ktorej nenájdeme v nich ani zmienku.
Ale azda najcharakteristickejšia je zarážajúca ťarbavosť celého tohto „systému, ktorý sa pokúša spojiť každú jednotlivú továreň s „výborom súvislou šnúrou jednotných a až smiešne malicherných pravidiel na základe trojstupňového volebného systému. Myšlienka, sputnaná úzkym obzorom ekonomizmu,- zabieha tu do detailov, ktoré zaváňajú prieťahmi a byrokraciou. V praxi sa, pravda, tri štvrtiny všetkých týchto článkov nikdy nepoužívajú, ale zato takáto „konšpiratívna organizácia s ústrednou skupinou v každej továrni uľahčuje žandárom neuveriteľne rozsiahle zatýkanie. Poľskí súdruhovia už majú za sebou také obdobie hnutia, keď sa všetci nadchýnali pre zakladanie robotníckych pokladníc vo veľkom, no veľmi rýchlo sa tejto myšlienky vzdali, lebo sa presvedčili, že takto len pripravujú žandárom bohatú žatvu. Ak chceme mať veľké robotnícke organizácie a nechceme, aby dochádzalo k veľkým zatýkaniam, ak nechceme robiť žandárom radosť, musíme sa usilovať, aby tieto organizácie nemali príliš pevnú organizačnú štruktúru. Budú môcť potom fungovať? -- Pozrieme sa preto, čo by mali robiť: „... sledovať všetko, čo sa deje v továrni, a viesť kroniku týchto udalostí (čl. 2 stanov). Naozaj je na to bezpodmienečne potrebná pevná organizačná forma? Nedalo by sa to ešte lepšie dosiahnuť prispievaním do ilegálnych novín a neutvárať na to nijaké osobitné skupiny? „Viesť boj robotníkov za zlepšenie ich postavenia v závode (čl. 3 stanov). Aj tu je pevná organizačná forma zbytočná. Aké požiadavky chcú robotníci predložiť, to sa každý čo len trocha vnímavý agitátor presne dozvie z obyčajného rozhovoru, a len čo sa to dozvie, už bude vedieť obrátiť sa na malú -- a nie veľkú -- organizáciu revolucionárov, aby dodala príslušný leták. „Organizovať pokladnicu... s príspevkom 2 kopejky z rubľa (čl. 9) -- a potom každý mesiac podávať všetkým správu o stave pokladnice (čl. 17), vylučovať neplatiacich členov (čl. 10) a pod. To všetko je pre políciu hotový raj, lebo nič nie je ľahšie ako preniknúť do celej tejto konšpirácie „ústrednej továrenskej pokladnice, zhabať peniaze a všetkých najlepších ľudí zatknúť. Nebolo by jednoduchšie vydávať kopejkové alebo dvojkopejkové známky s pečiatkou určitej (veľmi úzkej a veľmi konšpiratívnej) organizácie alebo bez akýchkoľvek známok robiť zbierky a správy o nich uverejňovať pod určitým dohovoreným heslom v ilegálnych novinách? Dosiahne sa ten istý cieľ, ale Žandári budú môcť prísť na stopu oveľa ťažšie.
Mohol by som v rozbore stanov pokračovať na príkladoch, no myslím si, že stačí, čo som už povedal. Malé, úzko zomknuté jadro najspoľahlivejších, najskúsenejších a najzocelenejších robotníkov, ktoré má dôverníkov v najdôležitejších obvodoch a má podľa všetkých zásad najprísnejšej konšpirácie spojenie s organizáciou revolucionárov, bude môcť za najširšej spoluúčasti más a bez akejkoľvek pevnej organizačnej formy dokonale plniť všetky funkcie, ktoré prináležia odborovej organizácii, a navyše plniť ich práve tak, ako je to potrebné pre sociálnu demokraciu. Len takto možno napriek všetkým žandárom upevniť a rozvinúť sociálnodemokratické odborové hnutie.
Niekto by mohol namietnuť: organizácia, ktorá je natoľko „lóse*,(*- voľná. Red.) že nemá nijakú pevnú organizačnú formu a nemá dokonca ani nijakých prihlásených a zaregistrovaných členov, nemôže sa organizáciou ani nazývať. - Možno. Nejde mi o názov. Ale táto „organizácia bez členov urobí všetko, čo treba, a od samého začiatku zabezpečí pevné spojenie našich budúcich trade-unionov so socializmom. A kto chce mať za absolutizmu širokú organizáciu robotníkov s voľbami, správami o činnosti, všeobecným hlasovaním a pod., ten je jednoducho nenapraviteľný utopista.
Poučenie z toho je jasné: ak začneme pevne budovať silnú organizáciu revolucionárov, budeme môcť zabezpečiť stabilitu celého hnutia a uskutočniť sociálnodemokratické, ako aj tradeunionistické ciele. Ale ak začneme širokou robotníckou organizáciou, zdanlivo „najprístupnejšou masám (v skutočnosti však najprístupnejšou žandárom a umožňujúcou polícii najľahší prístup k revolucionárom), nedosiahneme ani tie, ani oné ciele, nezbavíme sa príštipkárstva, a svojou rozdrobenosťou, svojimi večnými porážkami urobíme masám najprístupnejšie len trade-uniony zubatovovského alebo ozerovovského typu.
Aké majú byť vlastne funkcie tejto organizácie revolucionárov? -- O tom si hneď podrobne pohovoríme. No najprv ešte rozoberieme jednu veľmi typickú úvahu nášho teroristu, ktorý je zasa len (aký to smutný osud) v najbližšom susedstve s ekonomistom. V časopise Svoboda (č.1), určenom robotníkom, je článok Organizácia*,(*Organizacija. Slov. red.) ktorého autor chce obhájiť svojich známych, ivanovovoznesenských robotníkov-ekonomistov.
„Je zle, píše, „keď je dav nemý, neuvedomelý, keď hnutie nevychádza zdola. Len sa pozrite: Študenti z univerzitného mesta odchádzajú na sviatky alebo na letné prázdniny domov -- a robotnícke hnutie ustrnie. Môže byť azda robotnícke hnutie, ktoré je pobádané zvonka, naozajstnou silou? Kdeže.. . Nenaučilo sa ešte chodiť na vlastných nohách a stále ho vodia na remencoch. A tak je to vo všetkom: študenti sa rozídu -- nič sa nehýbe; pochytajú najschopnejších, zoberú smotanu -- mlieko skysne; zatknú »výbor« -- kým sa utvorí nový, opäť ticho; a ešte sa nevie, aký sa utvorí -- možno celkom iný ako prvý; tamten hovoril jedno a tento povie opak. Súvislosť medzi včerajškom a zajtrajškom sa stráca, skúsenosť minulosti neslúži ako ponaučenie do budúcnosti. A to všetko preto, že korene sa nezapustili do hĺbky, do davu, že nepracuje sto hlupákov, ale desať múdrych. Desiatich možno vždy pochytať do sietí no keď raz organizácia obsiahne dav a všetko vychádza z davu, potom nijaké úsilie nezničí vec (s. 63).
Fakty sú opísané správne. Ukážka nášho príštipkárstva nie je zlá. Ale závery sú hodné novín Rabočaja Mysľ aj svojou nerozumnosťou, aj politickou netaktnosťou. Je to vrchol nerozumnosti, lebo autor si pletie filozofickú i sociálno-historickú otázku „koreňov zapustených do ,,hĺbky hnutia s technicko-organizačnou otázkou, ako najlepšie bojovať proti žandárom. Je to vrchol politickej netaktnosti, lebo autor, namiesto aby sa odvrátil od zlých vodcov a apeloval na dobrých, odvracia sa od vodcov vôbec a apeluje na „dav. Je to rovnaký pokus ťahať nás späť v organizačnom smere, ako nás v politickom smere ťahá späť myšlienka nahradiť politickú agitáciu excitačným terorom. Doslova pociťujem embarras de richesses*,(*- rozpaky z nadbytku. Red.) preto neviem, z ktorého konca začať rozbor tejto motanice, čo nám predkladá Svoboda. Kvôli názornosti sa pokúsim začať príkladom. Vezmeme si Nemcov. Nebudete dúfam popierať, že ich organizácia obsiahla dav, že všetko vychádza z davu a že sa ich robotnícke hnutie naučilo chodiť na vlastných nohách, A predsa: ako si tento miliónový dav vie vážiť „desiatku svojich skúsených politických vodcov, ako sa ich pevne drží V parlamente sa neraz stalo, že poslanci nepriateľských strán podpichovali socialistov: „Ste vy pekní demokrati O hnutí robotníckej triedy iba rečníte, ale v skutočnosti vystupuje vždy tá istá skupina vodcov. Stále ten istý Bebel, stále ten istý Liebknecht, rok čo rok, desaťročie čo desaťročie. Veď vaši poslanci, ktorých vraj volia robotníci, sú nezosaditeľnejší ako úradníci, ktorých vymenúva do funkcií cisár Ale Nemci prijímali len s pohrdlivým úsmeškom tieto demagogické pokusy postaviť „dav proti „vodcom, roznietiť v dave zlé a márnomyseľné inštinkty, zbaviť hnutie jeho pevnosti a stability podkopaním dôvery más k „desiatke múdrych. Politické myslenie Nemcov je už dostatočne vyspelé, majú už nadostač politických skúseností, aby pochopili, že bez „desiatky talentovaných (a talenty sa nerodia v stovkách), skúsených vodcov, ktorí sú vyzbrojení potrebnými vedomosťami, majú za sebou dlhoročnú školu a navzájom výborne spolupracujú, nemôže v dnešnej spoločnosti viesť nijaká trieda vytrvalý boj. Aj medzi Nemcami sa našli demagógovia, ktorí lichotili „stovkám hlupákov a vynášali ich nad „desiatky múdrych, lichotili „tvrdej pästi más, podnecovali ich (tak ako Most alebo Hasselmann) na nepremyslené „revolučné akcie a rozsievali nedôveru k dôsledným a pevným vodcom. A iba vďaka neochvejnému a nezmieriteľnému boju proti všetkým možným demagogickým živlom vnútri socializmu tak vyrástol a upevnil sa nemecký socializmus. Ale naši mudrlanti v takom období, keď sa celá kríza ruskej sociálnej demokracie vysvetľuje tým, že živelne prebudené masy nemajú dostatočne pripravených, vyspelých a skúsených vodcov, hlásajú s hlbokomyseľnosťou hlúpeho Kuba: „Zle je, keď hnutie nevychádza zdola „Výbor zložený zo študentov nevyhovuje, nie je stabilný. Úplne správne. Z toho však vyplýva záver, že potrebujeme výbor z revolucionárov z povolania, či už zo študentov alebo robotníkov, len nech sa vypracujú na revolucionárov z povolania. Vy však robíte záver, že netreba pobádať robotnícke hnutie zvonka Vo svojej politickej naivite si ani neuvedomujete, že tým nahrávate našim ekonomistom a nášmu príštipkárstvu. Dovoľte, aby som sa spýtal, v čom sa vlastne prejavovalo, že naši študenti „pobádali našich robotníkov. Iba v tom, že študenti prinášali robotníkom útržky politických vedomostí, ktoré mali sami, omrvinky socialistických myšlienok, ktoré sa im dostali (lebo hlavná duševná potrava dnešných študentov, legálny marxizmus, im ani nemohol poskytnúť nič iné okrem abecedy, okrem omrviniek). Takéhoto „pobádania zvonka nebolo v našom hnutí priveľa, ale naopak, primálo, neslýchané a nehanebne málo, lebo sme sa priveľmi horlivo dusili vo vlastnej šťave, priveľmi otrocký sme sa poddávali elementárnemu „hospodárskemu boju robotníkov proti zamestnávateľom a vláde. Takýmto „pobádaním sa musíme zaoberať sto ráz viac a budeme sa ním zaoberať my revolucionári z povolania. No práve preto, že používate taký odporný výraz ako „pobádanie zvonka, výraz, ktorý nevyhnutne vyvoláva u robotníka (aspoň u robotníka, ktorý je takisto nevyspelý ako vy) nedôveru ku všetkým, čo mu zvonka prinášajú politické vedomosti a revolučné skúsenosti, inštinktívne vyvoláva chuť postaviť sa proti všetkým takým ľuďom, práve preto ste demagógom, a demagógovia sú najhorší nepriatelia robotníckej triedy.
Áno, áno! Len nezačnite bedákať, že používam „nesúdružské metódy polemiky Vôbec nemienim pochybovať o statočnosti vašich úmyslov. Už som povedal, že demagógom sa človek môže stať aj v dôsledku čírej politickej naivity. Ukázal som však, že ste upadli do demagógie. A vždy budem opakovať, že demagógovia sú najhorší nepriatelia robotníckej triedy. Najhorší práve preto, že roznecujú v dave zlé inštinkty, že nevyspeli robotníci nemôžu spoznať týchto nepriateľov, ktorí vystupujú, a niekedy vystupujú úprimne, ako ich priatelia. Najhorší preto, že v období roztrieštenosti a tápania, v období, keď naše hnutie ešte len dostáva svoju podobu, nie je nič ľahšie ako demagogicky strhnúť dav, ktorý sa potom iba na vlastných najtrpkejších skúsenostiach bude môcť presvedčiť o svojom omyle. Preto aktuálnym heslom dnešného ruského sociálneho demokrata musí byť rozhodný boj aj proti Svobode, upadajúcej, do demagógie, aj proti časopisu Rabočeje Delo, ktoré takisto upadá do demagógie (o čom si podrobnejšie povieme* ďalej). (* Tu len poznamenáme, že všetko, čo sme povedali o „pobádaní zvonka a o všetkých ďalších úvahách Svobody o organizácii, v plnej miere platí na všetkých ekonomistov, a teda i „rabočedelovcov, pretože sčasti aktívne hlásali a obhajovali tie isté názory na otázky organizácie a sčasti sa k nim pridávali.)
„Desať múdrych možno pochytať ľahšie ako sto hlupákov. Táto jedinečná pravda (za ktorú vás sto hlupákov vždy odmení potleskom) vyzerá prirodzená len preto, že ste vo svojom myšlienkovom pochode preskočili z jednej veci na druhú. Začali ste hovoriť a stále hovoríte o pochytaní „výboru a o pochytaní „organizácie, ale teraz ste preskočili na pochytanie „koreňov hnutia, zapustených „do hĺbky. Naše hnutie, pravda, nemožno vychytať len preto, že má stá a tisíce koreňov v hĺbke, teraz však vôbec nejde o to. Pokiaľ ide. o „korene v hĺbke, nemôžu nás „pochytať ani teraz i pri všetkom našom príštipkárstve, ale aj tak sa všetci sťažujeme a musíme sa sťažovať na vychytávanie „organizácii a to znemožňuje akúkoľvek kontinuitu hnutia. No len čo položíte otázku pochytania organizácií a nebudete od nej odbočovať, potom vám poviem, že pochytať desať múdrych je oveľa ťažšie ako pochytať sto hlupákov. A budem toto tvrdenie obhajovať, nech by ste akokoľvek proti mne Štvali dav za môj „antidemokratizmus a pod. „Múdrymi v organizačnom zmysle treba rozumieť, ako som už viac ráz povedal, len revolucionárov z povolania bez ohľadu na to, či vyrástli z radov študentov alebo robotníkov. A preto tvrdím:
1. nijaké revolučné hnutie nemôže byť pevné bez stabilnej a kontinuitu udržiavajúcej organizácie vodcov;
2. čím širšie sú masy, ktoré sa živelne zapájajú do boja, tvoria základ hnutia a zúčastňujú sa na ňom, tým naliehavejšie je potrebná taká organizácia a tým pevnejšia musí byť táto organizácia (lebo tým ľahšie môžu všelijakí demagógovia strhnúť nevyspelé vrstvy más);
3. taká organizácia sa musí skladať hlavne z ľudí, ktorí sa revolučnou činnosťou zaoberajú z povolania;
4. čím väčšmi zúžime členskú základňu v takejto organizácii iba na tých členov, ktorí sa revolučnou činnosťou zaoberajú z povolania a sú odborne pripravení v umení bojovať proti politickej polícii, tým ťažšie bude v absolutistickej krajine takú organizáciu „vychytať a -
5. - tým väčší bude počet ľudí z robotníckej triedy aj z ostatných tried spoločnosti, ktorí sa budú môcť zúčastňovať na hnutí a aktívne v ňom pracovať.
Našim ekonomistom, teroristom a ekonomistom-teroristom* (* Toto označenie je pre Svobodu hádam správnejšie ako predchádzajúce, lebo v Obrode revolucionizmu sa obhajuje terorizmus, kým v rozoberanom článku ekonomizmus. Chuť by bola, ale ruky sú krátke -- možno všeobecne povedať o Svobode. Najlepšie predsavzatia a najlepšie úmysly -- a výsledok je zmätok, a to najmä preto, že Svoboda, obhajujúc kontinuitu organizácie, nechce nič vedieť o kontinuite revolučného myslenia a sociálnodemokratickej teórie. Usilovať sa prebudiť revolucionára z povolania do nového života (Obroda revolucionizmu) a navrhovať na to, po prvé, excitačný teror a po druhé, „organizáciu priemerných robotníkov (Svoboda, č.1, s. 66 a n. ) čo najmenej „pobádaných zvonka je to isté, ako keď si niekto rozrúbe dom, aby si ho mohol vykúriť.)
navrhujem, aby vyvrátili tieto tvrdenia, z kto rých dve posledné hneď rozoberiem podrobnejšie. Podstatou otázky, či je ľahšie pochytať „desať múdrych alebo „sto hlupákov, je už rozobratá otázka. Či je možná masová organizácia, keď je nevyhnutná čo najprísnejšia konšpirácia. V širokej organizácii nikdy nebudeme môcť dosiahnuť taký stupeň konšpiratívnosti, bez ktorého nemôže byť ani reči o trvalom a kontinuitu zachovávajúcom boji proti vláde. A sústredenie všetkých konšpiratívnych funkcií v rukách čo najmenšieho počtu revolucionárov z povolania vonkoncom neznamená, že tí budú „myslieť za všetkých, že dav sa aktívne nezúčastní na hnutí. Naopak, dav bude vyzdvihovať týchto revolucionárov z povolania v čoraz väčšom počte, lebo bude potom vedieť, že nestačí, aby sa na utvorenie „výboru zišlo niekoľko študentov a robotníkov vedúcich hospodársky boj, ale že je nevyhnutné v dlhoročnej práci vychovávať zo seba revolucionára z povolania, a dav nebude „myslieť iba na príštipkárstvo, ale práve na túto výchovu. Centralizácia konšpiratívnych funkcií organizácie vonkoncom neznamená centralizáciu všetkých funkcií hnutia. Aktívna spolupráca najširších más s ilegálnou literatúrou sa nezmenší, ale desaťnásobne zintenzívni, keď „desať revolucionárov z povolania sústredí do svojich rúk konšpiratívne funkcie tejto práce. Takto a iba takto dosiahneme, že čítanie ilegálnej literatúry, prispievanie do nej a čiastočne i jej rozširovanie takmer prestane byť konšpiratívnou prácou, lebo polícia čoskoro pochopí, že je nezmyselné a nemožné zavádzať zdĺhavé administratívne a súdne konanie za každú publikáciu rozširovanú v tisíckach výtlačkov.
A to sa netýka len tlače, ale aj všetkých funkcií hnutia vrátane demonštrácií. Najaktívnejšia a najširšia účasť más na nich nielenže neutrpí, ale naopak, veľmi získa tým, keď „desať skúsených, nie horšie ako naša polícia, odborne vyškolených revolucionárov sústredí vo svojich rukách všetky konšpiratívne stránky práce, prípravu letákov, vypracovanie približného plánu, určenie skupiny vedúcich pre každý mestský obvod a pre každú továrenskú štvrť, pre každú školu a pod. (viem, že sa ozvú námietky, že moje názory sú „nedemokratické, ale ja na túto naozaj nerozumnú námietku odpoviem podrobne ďalej). Centralizácia najkonšpiratívnejších funkcií v rukách organizácie revolucionárov neoslabí, ale rozšíri a obohatí náplň činnosti mnohých iných organizácií, ktoré sú určené pre širokú verejnosť, a preto majú čo najmenej pevnú organizačnú formu a sú čo najmenej konšpiratívne: sú to robotnícke odborové zväzy, samovzdelávacie robotnícke krúžky a krúžky na čítanie ilegálnej literatúry tak socialistické, ako aj demokratické krúžky medzi všetkými ostatnými vrstvami obyvateľstva a pod. a pod. Takéto krúžky, zväzy a organizácie sú potrebné všade v čo najväčšom počte a s najrozličnejšími funkciami, ale je nezmyselné a škodlivé zamieňať ich s organizáciou revolucionárov, stierať hranice medzi nimi, oslabovať v masách aj tak neuveriteľne ochabnuté vedomie, že masové hnutie potrebuje mať, v službách ľudí, ktorí sa špeciálne venujú výhradne sociálnodemokratickej činnosti, a že títo ľudia musia trpezlivo a usilovne vychovávať zo seba revolucionárov z povolania.
Áno, toto vedomie neuveriteľne ochablo. Organizačne sme sa najviac prehrešili tým, že sme svojím príštipkárstvom znížili prestíž revolucionárov v Rusku. Človek slabý a neistý v teoretických otázkach, s úzkym obzorom, ktorý sa odvoláva na živelnosť más, aby ospravedlnil vlastnú nemohúcnosť, ktorý sa viac podobá na tajomníka trade-unionu ako na tribúna ľudu, ktorý nevie vyjsť s veľkým a smelým plánom vzbudzujúcim rešpekt aj u nepriateľov, človek neskúsený a neobratný vo vlastnom povolaní - v boji proti politickej polícii, prepáčte, to nie je revolucionár, ale nejaký úbohý príštipkár
Nech sa za toto ostré slovo nehnevá na mňa ani jeden praktik, lebo pokiaľ ide o nepripravenosť, vzťahujem to predovšetkým na seba samého. Pracoval som v krúžku73, ktorý si kládol veľmi rozsiahle, všestranné úlohy, a my všetci, členovia tohto krúžku, sme si trýznivo a bolestne uvedomovali, že sme príštipkármi v takej historickej chvíli, keď by sme v obmene známeho výroku mohli povedať: Dajte nám organizáciu revolucionárov a od základu zmeníme Rusko A čím častejšie som musel odvtedy spomínať na pálčivý pocit hanby, ktorý som vtedy mal, tým viac roztrpčenia sa vo mne nahromadilo proti falošným sociálnym demokratom, ktorí svojimi rečami „hanobia dobré meno revolucionára, ktorí nechápu, že našou úlohou nie je obhajovať degradáciu revolucionára na úroveň príštipkára, ale dvíhať príštipkárov na úroveň revolucionárov.

d) Rozsah organizačnej práce

Už sme počuli od B-va,, o nedostatku akcieschopných revolučných síl, ktorý sa nepociťuje len v Petrohrade, ale aj v celom Rusku. A sotva bude niekto tento fakt popierať. Je však otázka, ako ho vysvetliť. B -v píše:
„Nebudeme sa púšťať do vysvetľovania historických príčin tohto javu; povieme len, že spoločnosť demoralizovaná dlhotrvajúcou politickou reakciou a roztrieštená minulými a terajšími hospodárskymi zmenami, vydáva zo svojho stredu veľmi malý počet ľudí schopných venovať sa revolučnej práci; že robotnícka trieda, z ktorej vychádzajú robotnícki revolucionári, čiastočne dopĺňa rady ilegálnych organizácií, ale že počet týchto revolucionárov nezodpovedá potrebám doby. A to tým viac, že robotník pracujúci v továrni 11 1/2 hodiny môže vo svojom postavení plniť prevažne len funkcie agitátora; no propaganda a organizačná práca, dodávanie a rozmnožovanie ilegálnej literatúry, vydávanie proklamácií atď. svojou hlavnou ťarchou z nevyhnutnosti spočívajú na početne veľmi slabých silách inteligencie (Rabočeje Delo, č. 6, s, 38 -- 39).
S týmto názorom B - va v mnohom nesúhlasíme a nesúhlasíme najmä so slovami, ktoré sme podčiarkli a ktoré osobitne výrazne ukazujú, že B - v (ako aj každý trocha uvažujúci praktik) má už príštipkárstva po krk, ale nemôže nájsť východisko z neznesiteľnej situácie, lebo podlieha tlaku ekonomizmu. Nie, zo spoločnosti vychádza veľmi mnoho ľudí vhodných pre,, vec, ibaže my ich nevieme všetkých využiť. Kritický, prechodný stav nášho hnutia v tomto smere by sme mohli vyjadriť slovami: nieto ľudí - a ľudí je nadostač. Ľudí je nadostač, lebo aj z robotníckej triedy, aj z čoraz rozmanitejších vrstiev spoločnosti vychádza každý rok čoraz viac nespokojencov, ktorí chcú protestovať, sú odhodlaní pomáhať podľa svojich síl v boji proti absolutizmu, hoci si jeho neznesiteľnosť ešte neuvedomujú všetci, ale Čoraz početnejšie masy ju pociťujú stále prenikavejšie. A zároveň ľudí niet, pretože niet vedúcich, niet politických vodcov, niet organizátorských talentov, schopných zorganizovať takú rozsiahlu a súčasne takú jednotnú a zladenú prácu, v ktorej by sa uplatnila každá, aj najnepatrnejšia sila. „Rast a rozvoj revolučných organizácií zaostáva nielen za rastom robotníckeho hnutia, čo priznáva aj B - v, ale aj za rastom všeobecného demokratického hnutia vo všetkých vrstvách ľudu. (Napokon dnes by B - v pravdepodobne aj toto uznal ako dodatok k svojmu záveru.) Rozsah revolučnej práce je oproti širokej živelnej základni hnutia priúzky a priveľmi ho obmedzuje úbohá teória „hospodárskeho boja proti zamestnávateľom a vláde. Dnes však musia „ísť medzi všetky triedy obyvateľstva* (* Napríklad medzi príslušníkmi armády badať v poslednom čase nesporné oživenie demokratického ducha, a to čiastočne preto, že sa množia prípady pouličného boja proti takým „nepriateľom, ako sú robotníci a študenti. A len čo nám to dovolia naše sily, musíme hneď venovať veFkú pozornosť propagande a agitácii medzi vojakmi a dôstojníkmi a utváraniu „vojenských organizácii, ktoré by boli súčasťou našej strany.)
nielen sociálnodemokratickí politickí agitátori, ale aj sociálnodemokratickí organizátori. A sotva čo len jeden praktik zapochybuje o tom, že sociálni demokrati by mohli vo svojej organizačnej práci rozdeliť tisíce drobných funkcií medzí jednotlivých predstaviteľov najrozličnejších tried. Nedostatok špecializácie je jedným z najväčších nedostatkov našej techniky, na ktorý sa tak trpko a oprávnene sťažuje B - v. Čím menšie budú jednotlivé „operácie spoločnej práce, tým viac sa nájde ľudí schopných uskutočňovať také operácie (a vo väčšine prípadov úplne neschopných, aby sa stali revolucionármi z povolania) a tým ťažšie bude môcť polícia „pochytať všetkých týchto „čiastkových pracovníkov, tým ťažšie bude pre ňu vykonštruovať zo zatknutia niekoho pre nejakú maličkosť „prípad, ktorý by vyvážil výdavky štátnej pokladnice na „ochranu štátu. A pokiaľ ide o počet ľudí ochotných pomáhať nám, poukázali sme už v predchádzajúcej kapitole na obrovskú premenu, ktorá v tomto smere nastala za nejakých päť rokov. No na druhej strane, aby sme mohli poskladať všetky tieto malé zlomky do jedného celku, aby sme spolu s funkciami hnutia nerozdrobili samo hnutie a aby sme tomu, čo plní drobné funkcie, vštepili presvedčenie o nevyhnutnosti a význame jeho práce, bez ktorého nikdy ani nebude pracovať,*( * Spomínam si, že mi istý súdruh hovoril, ako sa trpko sťažoval továrenský inšpektor, ktorý bol ochotný pomáhať a pomáhal sociálnej demokracii, že nevie, či sa jeho „informácie naozaj dostávajú do skutočného revolučného ústredia, do akej miery je potrebná jeho pomoc a aké sú možnosti využívať jeho malé a drobné služby. Každý praktik, prirodzene, pozná nejeden podobný prípad, keď nás naše príštipkársťvo oberalo o spojencov. Samy osebe „drobné, no vcelku neoceniteľné služby mohli by nárn robiť a aj by nám robili zamestnanci a úradníci nielen z tovární, ale aj z pôšt, železníc, colníc, z prostredia šľachty, cirkvi a zo víetkých ostatných vrstiev, nevynímajúc ani políciu a cársky dvor Keby sme už mali skutočnú stranu, naozaj bojovú organizáciu revolucionárov, nemuseli by sme potrebnosť všetkých týchto „pomocníkov natoľko zdôrazňovať, nenáhlili by sme sa vždy a bezpodmienečne zapájať ich priamo do centra ilegálnej práce, ale naopak, osobitne by sme ich ochraňovali a dokonca by sme na také funkcie Špeciálne pripravovali ľudí, lebo vieme, že mnohí študenti by mohli priniesť strane viac úžitku v postavení „pomocníkov niekde v úrade než v postavení „krátkodobých revolucionárov. Ale -- opakujem znova - uplatňovať túto taktiku môže len úplne pevná organizácia, ktorá netrpí nedostatkom aktívnych síl.)
- na to všetko potrebujeme práve pevnú organizáciu skúsených revolucionárov. Keď budeme mať takúto organizáciu, viera v silu strany sa upevní a rozšíri tým viac, čím konšpiratívnejšia bude táto organizácia -- a veď vo vojne, ako vieme, je najdôležitejšie presvedčiť o vlastných silách nielen vlastnú armádu, ale aj nepriateľa a všetky neutrálne sily; priateľská neutralita môže niekedy zohrať rozhodujúcu úlohu. Keď budeme mať organizáciu s pevnou teoretickou základňou a sociálnodemokratickým orgánom, nebudeme sa musieť báť, že hnutie zvedú zo správnej cesty početné „bokom stojace sily, ktoré boli doň vtiahnuté (naopak, práve teraz, keď vládne príštipkárstvo, sme svedkami toho, ako sa mnohí sociálni demokrati držia línie Creda a namýšľajú sí, že len oni sú sociálni demokrati). Slovom špecializácia nevyhnutne predpokladá centralizáciu a súčasne si ju bezpodmienečne vyžaduje.
Ale sám B - v, ktorý tak skvele načrtol absolútnu nevyhnutnosť špecializácie, podľa nášho názoru ju v druhej časti citovanej úvahy nedoceňuje. Hovorí, že počet revolucionárov spomedzi robotníkov je nedostačujúci. V tom má úplnú pravdu a my zasa zdôrazňujeme, že „cenné vyjadrenie blízkeho pozorovateľa úplne potvrdzuje náš názor na príčiny terajšej krízy v sociálnej demokracii, a teda i na prostriedky, ako ju vyliečiť. Je to tak, že nielen revolucionári všeobecne zaostávajú za živelným hnutím más, ale aj robotnícki revolucionári zaostávajú za živelným hnutím robotníckych más. A tento fakt naj názornejšie potvrdzuje, dokonca i z „praktického hľadiska, nielen nezmyselnosť, ale aj politickú reakčnosť „pedagogiky, ktorou nás tak hojne častujú, keď diskutujeme o našich povinnostiach voči robotníkom. Tento fakt svedčí o tom, že našou prvoradou a najnaliehavejšou povinnosťou je pomáhať pri výchove robotníckych revolucionárov, ktorí sú, pokiaľ ide o stranícku činnosť, na takej istej úrovni ako aj revolucionári z radov inteligencie (podčiarkujeme slová: pokiaľ ide o stranícku činnosť, lebo pokiaľ ide o iné, nie je ani zďaleka také ľahké a naliehavé, aby robotníci dosiahli takú istú úroveň, hoci je to nevyhnutné). Preto hlavnú pozornosť musíme venovať tomu, aby sme dvíhali robotníkov na úroveň revolucionárov, a vôbec nie tomu, aby sme sami stoj čo stoj klesali na úroveň „robotníckej masy, ako by to chceli ekonomisti, stoj čo stoj na úroveň „priemerných robotníkov, ako by to chcela Svoboda (ktorá v tomto smere vystupuje v ekonomistickej „pedagogike o stupienok vyššie). Nemám vôbec v úmysle popierať potrebu populárnej literatúry pre robotníkov a mimoriadne populárnej (len, prirodzene, nie jarmočnej) literatúry pre osobitne zaostalých robotníkov. Poburuje ma však to, že sa pedagogika stále mieša do otázok politiky, do otázok organizácie. Veď vy, páni, čo tak horlíte za „priemerného robotníka, v podstate skôr urážate robotníkov, keď sa chcete k nim stoj čo stoj skloniť, prv ako by ste začali hovoriť o robotníckej politike alebo o robotníckej organizácií. Hovorte predsa o vážnych veciach s vystretým chrbtom a pedagogiku prenechajte pedagógom, nie politikom a organizátorom Nie sú azda aj medzi inteligenciou „pokročilí ľudia, „priemerní a „masy? Neuznáva sa všeobecne, že aj inteligencia potrebuje populárnu literatúru, a vari sa taká literatúra pre ňu nepíše? Len si predstavte, že by v článku o organizácii vysokoškolákov alebo gymnazistov začal autor donekonečna omieľať ako nejaký objav, že treba predovšetkým organizovať „priemerných študentov. Takého autora iste vysmejú -- a právom. Dajte nám, povedia mu, organizačné návrhy, ak nejaké máte, a potom už určíme my sami, kto z nás je „priemerný, kto je vyššie a kto nižšie. A ak nemáte vlastné organizačné návrhy, potom všetky vaše horlivé reči o „mase a „priemerných budú jednoducho nudné. Pochopte predsa, že už samy otázky „politiky a „organizácie sú natoľko vážne, že možno o nich hovoriť len celkom, vážne: môžeme a musíme pripravovať robotníkov (aj vysokoškolákov a gymnazistov) tak, aby sme mohli začať s nimi diskusiu o týchto otázkach, ale keď ste už začali o nich diskusiu, odpovedajte, ako sa patrí, necúvajte k „priemerným alebo k „mase, nevykrúcajte sa slovnými hračkami alebo frázami.*
(* Svoboda, č. l, článok Organizácia, s. 66: „Robotnícka armáda bude celou svojou váhou podporovať všetky požiadavky, ktoré sa predložia v mene ruskej Práce -- pravdaže, práce s veľkým písmenom A ten istý autor volá: „Vôbec nie som nepriateľom inteligencie, ale... (to je to ale, ktoré Ščedrin prekladal slovami: uši nerastú vyše čela)... „ale vždy ma strašne hnevá, keď príde človek a narozpráva plno pekných a krásnych vecí a žiada, aby boli prijaté pre ich {či jeho?) krásu a iné prednosti (62). Áno, aj mňa to „vždy strašne hnevá...
Ak chce byť robotník-revolucionár úplne pripravený na svoju prácu, musí sa takisto stať revolucionárom z povolania. Preto nemá B - v pravdu, keď hovorí, že nakoľko robotník pracuje v továrni 11 1/2 hodiny, ostatné revolučné funkcie (okrem agitácie) „svojou hlavnou ťarchou z nevyhnutnosti spočívajú na početne veľmi slabých silách inteligencie. To vonkoncom nieje tak „z nevyhnutnosti, ale preto, lebo sme zaostalí, lebo si neuvedomujeme svoju povinnosť pomáhať každému robotníkovi s vynikajúcimi schopnosťami, aby sa stal agitátorom, organizátorom, propagandistom, kolportérom a pod. z povolania. V tomto smere priam hanebne mrháme svojimi silami, lebo nevieme chrániť to, čo treba osobitne starostlivo pestovať a opatrovať. Pozrite na Nemcov: majú sto ráz viac síl ako my, ale veľmi dobre vedia, že naozaj schopní agitátori a i. nevychádzajú spomedzi „priemerných až tak veľmi často. Preto sa hned usilujú utvoriť každému schopnému robotníkovi také podmienky, v ktorých by sa mohli jeho schopnosti úplne rozvinúť a úplne uplatniť: urobia z neho agitátora z povolania, nabádajú ho, aby rozšíril pole svojej pôsobnosti, aby ho rozšíril z jednej továrne na celé odvetvie, z jedného kraja na celú krajinu. Stáva sa skúseným a obratným vo svojom povolaní, rozširuje si obzor a obohacuje vedomosti, zblízka pozoruje význačných politických vodcov iných krajov a iných strán, sám sa usiluje dosiahnuť takú istú úroveň a spojiť v sebe poznanie robotníckeho prostredia a zapálené socialistické presvedčenie s odborným vyškolením, bez ktorého proletariát nemôže húževnato bojovať proti výborne vyškoleným šíkom svojich nepriateľov. Takto a iba takto vychádzajú z robotníckych más Bebelovia a Auerovia. Ale o to, čo sa v politicky slobodnej krajine robí do značnej miery samo od seba, musia sa u nás sústavne starať naše organizácie. Ako-tak nadaný a ,,nádejný agitátor spomedzi robotníkov nesmie pracovať v továrni 11 hodín. Musíme sa postarať o to, aby žil z prostriedkov strany, aby vedel včas prejsť , do ilegality, aby menil svoje pôsobište, lebo inak nenadobudne veľké skúsenosti, nerozšíri si obzor a nebude schopný udržať sa v boji proti žandárom aspoň niekoľko rokov. Čím viac sa rozširuje a prehlbuje živelné hnutie robotníckych más, tým viac z nich vychádzajú nielen nadaní agitátori, ale aj nadaní organizátori, propagandisti a „praktici v dobrom zmysle slova (a tých je tak málo medzi našou inteligenciou, ktorá je väčšinou po rusky trocha nedbanlivá a ťarbavá). Keď budeme mať oddiely špeciálne pripravených revolucionárov z robotníckej triedy, ktorí prešli dlhou školou (pričom to budú, pochopiteľne, revolucionári „všetkých druhov zbraní) -- potom si s nimi neporadí nijaká politická polícia na svete, lebo tieto oddiely ľudí bezhranične oddaných revolúcii budú mať takisto bezhraničnú dôveru najširších robotníckych más. A je našou priamou vinou, že primálo „pobádame robotníkov na cestu výchovy k revolucíonárstvu z povolania, spoločnú s „inteligentmi, že ich pričasto ťaháme naspäť hlúpymi rečami o tom, čo je „prístupné robotníckej mase, „priemerným robotníkom atď.
V tomto smere a takisto aj v iných smeroch súvisí úzky rozsah organizačnej práce nesporne a nerozlučne (hoci si to obrovská väčšina ekonomistov a začínajúcich praktikov neuvedomuje) so zúžením našej teórie a našich politických úloh. Skláňanie sa pred živelnosťou vyvoláva akýsi strach čo i len na krok odstúpiť od toho, čo je „prístupné masám, strach vystúpiť privysoko nad obyčajné prisluhovanie najbližším a bezprostredným požiadavkám más. Nebojte sa, páni Pamätajte, že organizačne sme na takom nízkom stupni, že už sama myšlienka, že by sme mohli vystúpiť privysoko, je nezmyselná

e) „Sprisahanecká" organizácia a „demokratizmus"

Je však medzi nami veľmi veľa ľudí vnímajúcich „hlas života tak citlivo, že majú najväčší strach práve z neho a obviňujú tých, čo zastávajú názory, ktoré tu rozoberáme, z „narodovoľovstva, z nechápania „demokratizmu a pod. Preto sa musíme zastaviť pri týchto obvineniach, ktorých sa, prirodzene, chytilo aj Rabočeje Delo.Autor týchto riadkov veľmi dobre vie, že petrohradskí ekonomisti obviňovali z narodovoľovstva už noviny Rabočaja Gazeta (čo je aj pochopiteľné, ak ich porovnáme s novinami Rabočaja Mysľ). Preto nás ani trochu neprekvapilo, keď nám istý súdruh čoskoro po vzniku Iskry oznámil, že sociálni demokrati z mesta X hovoria o Iskre ako o „narodovoľovskom orgáne. Toto obvinenie nám, pravda, len lichotilo, lebo ktorého poriadneho sociálneho demokrata ekonomisti neobviňovali z narodovoľovstva? Tieto obvinenia vznikajú z nedorozumení dvojakého druhu. Po prvé, ľudia u nás tak slabo poznajú dejiny revolučného hnutia, že označujú za „narodovoľovstvo každú myšlienku bojovej centralizovanej organizácie, ktorá vyhlasuje rozhodný boj cárizmu. Lenže tú výbornú organizáciu, ktorú mali revolucionári sedemdesiatych rokov a ktorá by nám všetkým mala byť vzorom, vôbec neutvorili narodovoľovci, ale zemlevoľovci, ktorí sa rozštiepili na černoperedelovcov a narodovoľovcov.74 Vidieť teda v bojovej revolučnej organizácii niečo špecificky narodovoľovské je nezmyselné historicky aj logicky, lebo každý revolučný smer, ak naozaj pomýšľa na vážny boj, nemôže sa bez takejto organizácie zaobísť. Chyba narodovoľovcov nebola v tom, že sa usilovali získať do svojej organizácie všetkých nespokojných a usmerniť túto organizáciu na rozhodný boj proti samoderžaviu. Naopak, v tom je ich veľká historická zásluha. Ich chyba však bola v tom, že sa opierali o teóriu, ktorá v podstate vôbec nebola revolučnou teóriou, a že nevedeli alebo nemohli nerozlučne spojiť svoje hnutie s triednym bojom rozvíjajúcej sa kapitalistickej spoločnosti. A iba z najhlbšieho nepochopenia marxizmu (alebo z jeho „pochopenia v duchu „struveovstva) sa mohol zrodiť názor, že vznik masového, živelného robotníckeho hnutia nás zbavuje povinnosti utvoriť práve takú dobrú, ba ešte neporovnateľne lepšiu organizáciu revolucionárov, ako mali zemlevoľovci. Naopak, toto hnutie nám takúto povinnosť práve ukladá, lebo živelný boj proletariátu sa nestane jeho naozajstným „triednym bojom dovtedy, kým tento boj nebude viesť silná organizácia revolucionárov.
Po druhé, mnohí - medzi nimi zjavne aj B. Kričevskij (Rabočeje Delo, č. 10, s. 18) - nesprávne chápu polemiku, ktorú sociálni demokrati vždy viedli proti „sprisahaneckému názoru na politický boj. Vždy sme vystupovali a, prirodzene, vždy budeme vystupovať proti zužovaniu politického boja na sprisahanie*,(* Porovnaj. Úlohy ruských sociálnych demokratov, s. 21, polemika s P. L. Lavrovom. (Pozri Zobrané spisy, zv. 2, Bratislava 1979, s. 530-531. Red.) ale to, pravdaže, vonkoncom neznamenalo, že popieranie nevyhnutnosť silnej revolučnej organizácie. Napríklad v brožúre spomenutej v poznámke sa popri polemike proti zúženiu politického boja na sprisahanie vykresľuje (ako sociálnodemokratický ideál) organizácia natoľko silná, aby mohla použiť „povstanie alebo akýkoľvek „iný spôsob útoku a tak „zasadiť rozhodujúci úder absolutizmu,* (* Úlohy ruských sociálnych demokratov, s. 23. (Pozri Zobrané spisy, zv. 2, Bratislava 1979, s. 532- Red.) Mimochodom ešte na dokreslenie toho, že Raboteje Delo alebo nechápe, čo hovorí, alebo mení svoje názory podľa toho, „odkiaľ fúka vietor. V 1. čísle časopisu Rabočeje Delo je vytlačené kurzívou: „Vyložená podstata brožúry sa úplne zhoduje s redakčným programom časopisu Rabočeje Delo'1 (s. 142). Naozaj? Názor, že masovému hnutiu nemožno určiť ako prvú úlohu zvrhnutie samoderžavia, sa zhoduje s „Úlohami? Zhoduje sa s nimi teória „hospodárskeho boja proti zamestnávateľom a vláde? Zhoduje sa s nimi teória štádií? Nechávame na čitateľa, aby posúdil, či možno hovoriť o pevných zásadách orgánu, ktorý chápe „zhodu tak originálne.)Podľa svojej formy sa takáto silná revolučná organizácia v absolutistickej krajine môže označovať aj za „sprisahaneckú, lebo francúzske slovo „konšpirácia sa rovná ruskému slovu „sprisahanie, a takáto organizácia potrebuje maximálnu konšpiratívnosť. Konšpiratívnosť je natoľko nevyhnutnou podmienkou takej organizácie, že všetky ostatné podmienky (počet členov, ich výber, funkcie a i.) sa jej musia prispôsobiť. Bolo by preto najväčšou naivitou báť sa obvinenia z toho, že my sociálni demokrati chceme utvoriť sprisahaneckú organizáciu. Tieto obvinenia musia lichotiť každému odporcovi „ekonomizmu práve tak ako aj obvinenia z „narodovoľovstva.
Niekto by mohol namietnuť, že taká mocná a prísne tajná organizácia, sústreďujúca vo svojich rukách všetky nitky konšpiratívnej činnosti, organizácia nevyhnutne centralistická, sa môže až veľmi ľahko vrhnúť do predčasného útoku, môže nepremyslene zradikalizovať hnutie skôr, ako je to možné a potrebné so zreteľom na rast politickej nespokojnosti, silu vrenia a rozhorčenia v robotníckej triede a pod. My na to odpovieme: abstraktne povedané, iste nemožno popierať, že bojová organizácia môže viesť k nepremyslenému boju, ktorý sa môže skončiť porážkou, za iných podmienok vôbec nie nevyhnutnou. Uspokojovať sa však s abstraktnými úvahami v takejto otázke sa nedá, lebo v každom, boji sa skrýva abstraktná možnosť porážky, a táto možnosť sa dá redukovať len organizovanou prípravou na boj. No ak posudzujeme otázku z hľadiska dnešných konkrétnych ruských podmienok, musíme prísť ku kladnému záveru, že silná revolučná organizácia je bezpodmienečne potrebná práve nato, aby hnutie upevnila a uchránila ho pred možnými nepremyslenými útokmi. Práve teraz, keď taká organizácia neexistuje a keď rýchlo a živelne rastie revolučné hnutie, ukazujú sa už dve protikladné krajnosti (ktoré, ako sa dalo čakať, „sa stretajú): raz úplne neudržateľný ekonomizmus a hlásanie umiernenosti, raz takisto neudržateľný „excitačný teror, usilujúci sa „v hnutí, ktoré sa rozvíja a upevňuje, ale ešte stále má bližšie k začiatku než ku koncu, umelo vyvolať príznaky jeho konca (V. Zasuličová v časopise Zaria, č. 2/3, s. 353). A príklad časopisu Rabočeje Delo ukazuje, že už sú sociálni demokrati, ktorí kapitulujú pred obidvoma krajnosťami. Tento jav neprekvapuje okrem iného ani preto, že „hospodársky boj proti zamestnávateľom a vláde revolucionára nikdy neuspokojí a protikladné krajnosti sa vždy budú vynárať hneď tu, hneď tam. Len centralizovaná bojová organizácia, ktorá dôsledne uskutočňuje sociálnodemokratickú politiku a uspokojuje, aby som tak povedal, všetky revolučné inštinkty a úsilia, môže uchrániť hnutie pred nepremysleným útokom a pripraviť útok sľubujúci úspech.
Niekto by mohol ďalej namietnuť, že nás názor na organizáciu odporuje „demokratickému princípu. Kým predchádzajúce obvinenie je špecificky ruské, toto obvinenie je špecificky zahraničné. A iba zahraničná organizácia (Zväz ruských sociálnych demokratov) mohla dať svojej redakcii okrem iných aj túto inštrukciu:
„Organizačný princíp. V záujme úspešného rozvoja a zjednotenia sociálnej demokracie treba zdôrazňovať, rozvíjať a prebojúvať široký demokratický princíp jej straníckej organizácie, čo je osobitne nevyhnutné so zreteľom na protidemokratické tendencie, ktoré sa prejavovali v radoch našej strany (Dva zjazdy, s. 18).
Ako Rabočeje Delo bojuje s „protidemokratickými tendenciami" Iskry, uvidíme v ďalšej kapitole. Teraz sa však pozrieme bližšie na „princíp, ktorý odporúčajú ekonomisti. Každý asi bude súhlasiť, že „široký demokratický princíp obsahuje tieto dve nevyhnutné podmienky: po prvé, úplnú publicitu a, po druhé, voliteľnosť všetkých funkcií. Bez publicity, a navyše takej publicity, ktorá by sa neobmedzovala len na členov organizácie, by bolo smiešne hovoriť o demokratizme. Demokratickou organizáciou nazveme organizáciu nemeckej socialistickej strany, lebo v nej sa všetka činnosť vrátane zasadnutí zjazdu strany vykonáva verejne; nikto však nenazve demokratickou takú organizáciu, ktorá je pred všetkými nečlenmi zahalená rúškom tajomstva. A teraz sa pýtame, aký zmysel má vlastne požiadavka „širokého demokratického princípu, keď hlavnú podmienku tohto princípu nemôže tajná organizácia splniť? „Široký princíp je len zvučnou, ale prázdnou frázou. A nielen to. Táto fráza svedčí o úplnom nepochopení naliehavých organizačných úloh, pred ktorými teraz stojíme. Každý vie, ako sú u nás nedostačujúce zakonšpirované „široké masy revolucionárov.
Videli sme, ako trpko sa na to sťažuje B - v, ktorý plným právom žiada „prísny výber členov (Rabočeje Delo, č. 6, s. 42). A tu prichádzajú ľudia, ktorí sa vystatujú svojím „zmyslom pre život, ktorí za takejto situácie nezdôrazňujú nevyhnutnosť najprísnejšej konšpirácie a najprísnejšieho (a teda aj užšieho) výberu členov, ale -- „široký demokratický princíp Na to sa hovorí streliť capa O nič lepšie to nie je ani s druhým znakom demokratizmu -- s voliteľnosťou. V krajinách s politickou slobodou sa táto podmienka rozumie sama sebou. „Za člena strany sa pokladá každý, kto uznáva zásady programu strany a podporuje stranu podľa svojich síl, hovorí sa v prvom článku stanov nemeckej sociálnodemokratickej strany. A keďže je celé politické dejisko otvorené všetkým ako divadelná scéna divákom, každý vie tak z novín, ako aj z ľudových zhromaždení, kto program strany uznáva alebo neuznáva, kto stranu podporuje alebo vystupuje proti nej. Každý vie, že ten a ten politik začínal tak a tak, prekonal taký a taký vývin, v kritickej chvíli života sa zadržal tak a tak, má celkove také a také vlastnosti, a preto je prirodzené, že takého politika môžu všetci členovia strany s úplným poznaním veci voliť alebo nevoliť do určitej straníckej funkcie. Všeobecná (doslovne) kontrola každého kroku politickej činnosti príslušníka strany vytvára automaticky fungujúci mechanizmus, ktorý zabezpečuje to, čo sa v biológii volá „zachovanie najlepšie prispôsobených. „Prirodzený výber za úplnej publicity, voliteľnosti a všeobecnej kontroly zabezpečuje, že sa napokon každý pracovník dostane „na primerané miesto, vykonáva prácu, ktorá najväčšmi vyhovuje jeho silám a schopnostiam, na vlastnej koži skusuje všetky dôsledky svojich omylov a dokazuje pred očami všetkých, že je schopný uvedomovať si omyly a vyhýbať sa im.
Pokúste sa však zasadiť tento obraz do rámca nášho samoderžavia Je u nás mysliteľné, aby každý, ,,kto uznáva zásady programu strany a podporuje stranu podľa svojich síl, kontroloval každý krok revolucionára pracujúceho v konšpirácii? Aby každý volil z týchto revolucionárov toho alebo iného, keď predsa revolucionár musí v záujme práce tajiť pred deviatimi desatinami „všetkých týchto ľudí, kto vlastne je? Aspoň trocha sa zamyslite nad skutočným významom silných slov, s ktorými vystupuje Rabočeje Delo, a uvidíte, že „široký demokratizmus straníckej organizácie v temne samoderžavia, keď pri výbere majú hlavné slovo žandári, je iba zbytočnou a škodlivou hračkou. Je to zbytočná hračka, lebo v praxi nijaká revolučná organizácia široký demokratizmus nikdy neuplatňovala a nemôže ho uplatňovať ani pri najlepšej vôli. Je to škodlivá hračka, lebo pokusy uplatňovať v praxi „široký demokratický princíp len uľahčujú polícii rozsiahle zatýkanie a donekonečna predlžujú život panujúcemu príštipkárstvu, neorientujú myšlienky praktikov na vážnu a naliehavú úlohu vychovávať zo seba revolucionárov z povolania, ale na zostavovanie podrobných „papierových poriadkov volebného systému. Len v zahraničí, kde sa často schádzajú ľudia, ktorí nemajú možnosť nájsť si skutočnú, živú prácu, mohla tu a tam, najmä v rozličných malých skupinách, vzniknúť táto „hra na demokratizmus.
Aby sme čitateľovi ukázali, aký absolútne hanebný je obľúbený spôsob časopisu Rabočeje Delo vytyčovať taký pekný „princíp ako demokratizmus v revolučnej práci, opäť sa odvoláme na svedka. Tento svedok, J. Serebriakov, redaktor časopisu Nakanune, vydávaného v Londýne, má veľké sympatie k časopisu Rabočeje Delo a veľmi nenávidí Plechanova a „plechanovovcov; v článkoch o rozkole zahraničného Zväzu ruských sociálnych demokratov sa časopis Nakanune rozhodne postavil na stranu časopisu Rabočeje Delo a na Plechanova vychrlil celú záplavu triviálnych nadávok.75 Tým cennejší je pre nás tento svedok v otázke, ktorou sa tu zaoberáme. V 7. čísle časopisu Nakanune (júl 1899) v článku O výzve Skupiny samooslobodenia robotníkov*(*Po povodu vozzvanija Gruppy samoosvoboždenija rabočich. Slov red.) poukazoval J. Serebriakov na to, že „sa nepatrí rozvirovať otázky „povýšenosti, vedúceho postavenia a takzvaného areopágu vo vážnom revolučnom hnutí, a okrem iného napísal:
„Myškin, Rogačev, Žeľabov, Michajlov, Perovská, Fignerová a ďalší sa nikdy nepokladali za vodcov a nikto ich nezvolil ani nevymenoval, hoci nimi v skutočnosti boli, lebo tak v období propagandy, ako aj v období boja proti vláde sa podujali na najťažšiu prácu, šli na najnebezpečnejšie miesta a ich činnosť bola najplodnejšia. A to že sa dostali na vedúce miesta, nebolo výsledkom ich želania, ale dôvery súdruhov okolo nich v ich rozum, energiu a oddanosť k nim. Báť sa však nejakého areopágu (a ak sa nebáť, načo o ňom písať), ktorý by mohol autokraticky viesť hnutie, je predsa až veľmi naivné. Kto by ho vôbec poslúchal?
Pýtame sa čitateľa, čím sa líši „areopág od „protidemokratických tendencií? Nie je azda očividné, že „pekný organizačný princíp časopisu Rabočeje Delo je práve tak naivný ako nevhodný? Naivný preto, že „areopág alebo ľudí s „protidemokratickými tendenciami jednoducho nikto nebude poslúchať, keď tu nebude „dôvery súdruhov okolo nich v ich rozum, energiu a oddanosť k nim. Nevhodný ako demagogický výpad špekulujúci s márnomyseľnosťou jedných, s nepoznaním skutočného stavu nášho hnutia u druhých a s nepripravenosťou a nepoznaním dejín revolučného hnutia u tretích. Jediným serióznym organizačným princípom pracovníkov nášho hnutia musí byť: najprísnejšia konšpirácia, najprísnejší výber členov, výchova revolucionárov z povolania. Ak sú tieto podmienky splnené, je zaručené aj niečo viac ako „demokratizmus, a to úplná súdružská dôvera medzi revolucionármi. A toto viac je pre nás bezpodmienečne potrebné, lebo u nás v Rusku nemôže byť ani reči o tom, že by sa nahradilo všeobecnou demokratickou kontrolou. A bola by veľká chyba nazdávať sa, že ak nie je možná naozaj „demokratická kontrola, sú členovia revolučnej organizácie nekontrolovateľní: nemajú kedy myslieť na hranie sa na demokratizmus (demokratizmus vnútri úzkeho okruhu súdruhov, ktorí si navzájom úplne dôverujú), ale svoju zodpovednosť si veľmi hlboko uvedomujú a zároveň zo skúsenosti vedia, že organizácia naozajstných revolucionárov sa nezastaví pred nijakými prostriedkami, keď sa chce zbaviť nevhodného člena. A okrem toho máme aj dosť vyspelú verejnú mienku ruského (a medzinárodného) revolučného prostredia, ktorá má za sebou celú históriu a nemilosrdne prísne tresce každé porušenie súdružských povinností (ved predsa „demokratizmus, skutočný demokratizmus, a nie demokratizmus na hranie, je obsiahnutý v tomto pojme súdružstva ako časť v celku). Toto všetko si dobre uvážte -- a pochopíte, aký zatuchnutý pach hry na generálov v zahraničí sa šíri z týchto rečí a rezolúcií o „protidemokratických tendenciách
Treba ešte pripomenúť, že ďalší zdroj takých rečí, t. j. naivita, sa takisto živí zmätenými predstavami o tom, čo je demokracia. V knihe manželov Webbovcov o anglických trade-unionoch je zaujímavá kapitola: Primitívna demokracia. Autori v nej píšu, ako anglickí robotníci v prvom období existencie svojich unionov pokladali za nevyhnutný znak demokracie, aby pri vedení unionov všetci robili všetko: nielenže sa o všetkých otázkach rozhodovalo hlasovaním všetkých členov, ale všetci členovia sa postupne striedali aj vo funkciách. Boli potrebné skúsenosti z dlhého historického obdobia, aby robotníci pochopili, že takáto predstava o demokracii je nezmyselná a že sú nevyhnutné jednak zastupiteľské ustanovizne a jednak funkcionári z povolania. Muselo dôjsť k niekoľkým prípadom finančného úpadku odborových pokladníc, kým robotníci pochopili, že proporcionalitu medzi platenými príspevkami a vyplácanými podporami nemožno riešiť len čírym demokratickým hlasovaním, ale že je tu potrebný aj hlas odborníka v poisťovníctve. Vezmite si dalej Kautského knihu o parlamentarizme a ľudovom zákonodarstve a uvidíte, že závery marxistického teoretika sa zhodujú s ponaučeniami z mnohoročnej praxe robotníkov, ktorí sa „živelne zjednocovali. Kautsky sa rezolútne stavia proti Rittinghausenovmu primitívnemu chápaniu demokracie, vysmieva sa ľuďom, ktorí sú schopní v jej mene žiadať, aby „ľudové noviny redigoval priamo ľud, dokazuje, že na sociálnodemokratické vedenie triedneho boja proletariátu sú nevyhnutní novinári z povolania, parlamentní činitelia z povolania a pod., útočí na „socializmus anarchistov a literátov, ktorí v „honbe za efektmi velebia priame ľudové zákonodarstvo a nechápu, že v súčasnej spoločnosti sa dá uplatňovať len veľmi relatívne.
Kto prakticky pracoval v našom hnutí, vie, aký je medzi väčšinou študujúcej mládeže a robotníkmi veľmi rozšírený „primitívny názor na demokraciu. Nie div, že tento názor preniká aj do stanov aj do literatúry. Ekonomisti bernsteinovského razenia vo svojich stanovách napísali: „čl. 10. O všetkých otázkach týkajúcich sa záujmov celej zväzovej organizácie rozhoduje väčšina hlasov všetkých jej členov. Ekonomisti teroristického razenia im prisviedčajú:,,Uznesenia výboru musia prejsť cez všetky krúžky a len potom nadobudnú platnosť (Svoboda, č. 1, s. 67). Všimnite si, že túto požiadavku širokého použitia referenda kladú popri požiadavke vybudovať celú organizáciu na zásade voliteľnosti Nám, pravda, ani na um nezíde, aby sme za to odsudzovali praktikov, ktorí mali veľmi málo možností oboznámiť sa s teóriou a praxou naozaj demokratických organizácií. No keď sa Rabočeje Delo, ktoré si robí nároky na vedúce postavenie, obmedzuje za takých podmienok na rezolúciu o širokom demokratickom princípe, ako to nazvať ak nie obyčajnou ,,honbou za efektom"?

f) Miestna a celoruská práca

Ak sú námietky proti plánu organizácie, ako ho tu vysvetľujeme, že by totiž bola nedemokratická a sprisahanecká, celkom neodôvodnené, zostáva ešte otázka, ktorá sa vyskytuje veľmi často a zasluhuje si podrobný rozbor. Je to otázka vzájomného vzťahu medzi miestnou a celoruskou prácou. Vyslovujú sa obavy, či sa utvorením centralistickej organizácie nepresunie ťažisko z miestnej práce na celoruskú, či to nepoškodí hnutie tým, že sa zoslabí naše pevné spojenie s robotníckymi masami a vôbec stála miestna agitácia. My na to odpovedáme, že naše hnutie v posledných rokoch trpí práve tým, že miestnych pracovníkov priveľmi pohlcuje miestna práca; že je preto bezpodmienečne potrebné trocha presunúť ťažisko na celoruskú prácu; že sa týmto presunom neoslabí ani naše spojenie, ani naša sústavná miestna agitácia, lež sa ním upevní. Všimneme si otázku ústredného orgánu a miestnych orgánov a pritom poprosíme čitateľa, aby nezabúdal, že vydávanie novín uvádzame iba ako príklad, ktorý ilustruje nepomerne širšiu a rôznorodejšiu revolučnú prácu vôbec.
V prvom období masového hnutia (1896 -1898) sa miestni pracovníci pokúšajú založiť celoruský orgán, noviny Rabočaja Gazeta; v dalšom období (1898 - 1900) robí hnutie veľký krok dopredu, ale pozornosť vedúcich pracovníkov úplne pohlcujú miestne orgány. Ak spočítame všetky tieto miestne orgány, ukáže sa*, (* Pozri Správu parížskemu kongresu78, s. 14: „Odvtedy (roku 1897) do jari 1900 vyšlo na rozličných miestach 30 čísel rozličných novín... Priemerne vychádzalo viac ako jedno číslo mesačne.) že pripadá približne jedno číslo novín na mesiac. Nie je to názorná ilustrácia nášho príštipkárstva? Neukazuje to jasne, ako naša revolučná organizácia zaostáva za živelným rozmachom hnutia? Keby ten istý počet novinových čísel nevydali roztrieštené miestne skupiny, ale jednotná organizácia, nielenže by sme ušetrili veľa síl, ale by sme aj zabezpečili neporovnateľne väčšiu stálosť a kontinuitu našej práce. Na túto jednoduchú úvahu veľmi často zabúdajú aj tí praktici, ktorí aktívne pracujú takmer výhradne v miestnych orgánoch (žiaľ, vo väčšine prípadov je to tak aj teraz), aj tí publicisti, ktorí prejavujú v tejto otázke obdivuhodné donkichotstvo. Praktik sa zvyčajne uspokojí s argumentom, že miestni pracovníci môžu „ťažko** (** Ťažké je to len zdanlivo. V skutočnosti neexistuje taký miestny krúžok, ktorý by nemal možnosť aktívne sa chopiť tej alebo onej funkcie celoruskej práce. „Nehovor nemôžem, radšej povedz nechcem.) vydávať celoruské noviny a že miestne noviny sú lepšie ako nijaké. Tento argument je, prirodzene, celkom správny a práve tak ako ktorýkoľvek praktik uznávame, že miestne noviny všeobecne sú nesmierne významné a nesmierne osožné. Lenže o to predsa nejde; ide o to, či by nebolo možné zbaviť sa roztrieštenosti a príštipkárstva, ktoré sa tak názorne prejavujú v tom, že za dva a pol roka vyšlo 30 čísel miestnych novín v celom Rusku. Neobmedzujte sa teda na nesporné, lenže priveľmi všeobecné tvrdenie o užitočnosti miestnych novín ako takých, ale majte aj odvahu otvorene uznať ich negatívne stránky, ktoré ukázala dvaapolročná skúsenosť. Táto skúsenosť svedčí o tom, že miestne noviny v našich podmienkach sú vo väčšine prípadov zásadovo nepevné a politicky bezvýznamné, z hľadiska vynakladania revolučných síl neprimerane drahé a z technickej stránky úplne neuspokojivé (nemám, prirodzene, na mysli techniku tlače, ale to, ako často a pravidelne vychádzajú). Všetky spomenuté nedostatky nie sú vecou náhody, ale nevyhnutným dôsledkom rozdrobenosti, ktorá na jednej strane vysvetľuje prevahu miestnych novín v rozoberanom období, ale ktorú na druhej strane táto prevaha podporuje. Jednotlivá miestna organizácia nemá dosť síl, aby zabezpečila zásadovú pevnosť svojich novín a pozdvihla ich na úroveň politického orgánu, nemá dosť síl, aby zhromaždila dosť materiálu a využila ho na osvetľovanie celého nášho politického života. Argument, ktorým sa zvyčajne obhajuje nevyhnutnosť početných miestnych novín v slobodných krajinách -- totiž to, že sú lacné, keď ich tlačia miestni robotníci, a môžu úplnejšie a rýchlejšie informovať miestne obyvateľstvo -- , tento argument sa u nás obracia, ako potvrdzuje skúsenosť, - proti miestnym novinám. Z hľadiska vynakladania revolučných síl sú nepomerne drahšie a vychádzajú veľmi zriedka z toho jednoduchého dôvodu, že ilegálne noviny, nech by boli akokoľvek malé, potrebujú taký obrovský konšpiratívny aparát, že to predpokladá továrenský veľkopriemysel, keďže v remeselníckej dielni sa tento aparát vonkoncom nedá vybudovať. No primitívnosť konšpiratívneho aparátu vedie veľmi často k tomu (každý praktik pozná veľa takých príkladov), že keď vyjde a rozšíri sa jedno alebo dve čísla, polícia to využije na masové zatýkanie, ktorým vymetie všetko tak dôkladne, že sa musí začínať odznova. Dobrý konšpiratívny aparát si vyžaduje dobrú profesionálnu prípravu revolucionárov a veľmi dôslednú deľbu práce, lenže obidve tieto požiadavky sú nad sily jednotlivej miestnej organizácie, nech by bola v danej chvíli akokoľvek silná. Aj špeciálne miestnym záujmom lepšie slúžia nelokálne orgány a o všeobecných záujmoch celého nášho hnutia (zásadovo dôsledná socialistická a politická výchova robotníkov) ani nehovorím: ako paradox to vyzerá iba na prvý pohľad, ale v skutočnosti to spomenutá dvaapolročná skúsenosť nezvratné dokazuje. Každý bude súhlasiť, že keby všetky miestne sily, ktoré vydali tridsať čísel novín, boli pracovali na jedných novinách, bolo by z nich ľahko vyšlo šesťdesiat, ak nie sto čísel, a teda by boli aj úplnejšie zachytili všetky osobitosti hnutia čisto miestnej povahy. Je nesporné, že dosiahnuť taký stupeň organizovanosti nieje ľahké, aleje potrebné, aby sme si uvedomili jeho nevyhnutnosť, aby každý miestny krúžok o ňom uvažoval a aktívne pracoval na jeho dosiahnutí, aby nečakal na popud zvonka a nedal sa mýliť tým, že miestny orgán je prístupný a bližší, čo je -- ako vieme z našich revolučných skúseností -- do značnej miery iluzórne. A zlú službu preukazujú praktickej práci tí publicisti, čo si myslia, že majú ktovie ako blízko k praktikom, no nevidia túto iluzórnosť a odbavujú všetko napodiv lacnou a napodiv prázdnou úvahou; potrebujeme miestne noviny, oblastné noviny a celoruské noviny. Pravda, všetky sú vo všeobecnosti potrebné, ale keď pristupujeme ku konkrétnej organizačnej otázke, musíme mať predsa súčasne na zreteli aj miesto a čas. Nie je to naozajstné donkichotstvo, keď Svoboda (č. l, s. 68), „pristupujúc špeciálne „k otázke novín, píše: „Nazdávame sa, že každé miesto s čo len trocha väčšou koncentráciou robotníkov musí mať vlastné robotnícke noviny. Nie odniekiaľ dovážané, ale svoje vlastné noviny. Ak sa tento publicista nechce zamyslieť nad tým, čo hovorí, nech za neho porozmýšľa aspoň čitateľ: Koľko desiatok, ak nie stovák ,,miest s čo len trocha väčšou koncentráciou robotníkov jestvuje v Rusku a akým zvečnením nášho príštipkárstva by bolo, keby naozaj každá miestna organizácia začala vydávať vlastné noviny Ako by len táto rozdrobenosť uľahčila našim žandárom úlohu pochytať, a pritom bez „čo len trocha väčšej námahy, miestnych pracovníkov hneď na začiatku ich činnosti, a zabrániť, aby z nich vyrástli naozajstní revolucionári -- V celoruských novinách, pokračuje autor, by nikoho nezaujímalo opisovanie machinácií továrnikov a „drobností z továrenského života v rozličných iných mestách, ale „Oriolčana by vôbec nenudilo čítať o živote vo vlastnom meste. Zakaždým by vedel, koho si noviny »vzali na mušku«, komu »umyli hlavu« a srdce by mu poskočilo od radosti (s. 69). Áno, áno, Oriolčanovi by srdce poskočilo od radosti, ale priveľmi „poskakujú aj myšlienky nášmu publicistovi. Je však táto obhajoba trochárstva taktická? -- nad tým by sa mal zamyslieť. Viac ako iní uznávame, že je potrebné a dôležité odhaľovať pomery v továrňach, ale treba si predsa uvedomiť, že sme sa dostali až tak ďaleko, že Petrohradčanov už nudí čítať petrohradské príspevky petrohradských novín Rabočaja Mysľ. Na odhaľovanie pomerov v jednotlivých továrňach sme vždy mali a vždy budeme musieť mať letáky, ale typ novín musíme dvíhať na vyššiu úroveň, a nie znižovať ich na úroveň továrenského letáka. V „novinách potrebujeme odhaľovať ani nie tak „drobnosti, ale veľké, typické nedostatky továrenského života, odhaľovať ich na príkladoch, ktoré sú mimoriadne výstižné a môžu preto zaujať všetkých robotníkov a všetkých vodcov hnutia, naozaj obohatiť ich'poznatky, rozšíriť ich rozhľad a podnietiť prebúdzanie ďalšieho kraja a robotníkov ďalšieho pracovného odvetvia.
„Ďalej, v miestnych novinách sa dajú všetky výčiny továrenskej správy alebo inej vrchnosti zachytiť hneď za horúca. No kým taká správa dôjde do spoločných, vzdialených novín, na danom mieste už aj zabudli, čo sa stalo: »Kedy to vlastne bolo? -- kto by si to pamätal« (tamtiež). Veru tak: kto by si to pamätal Ako sa dozvedáme z toho istého prameňa, tridsať čísel vydaných za dva a pol roka pripadá na šesť miest. To je priemerne jedno číslo novín za pol roka na jedno mesto A keby náš ľahkomyseľný publicista vo svojom predpoklade dokonca i strojnásobil výkonnosť miestnej práce (čo by bolo vzhľadom na priemerné mesto iste nesprávne, lebo pri našom príštipkárstve nie je možné značne zvýšiť výkonnosť), dostaneme len po jednom čísle za dva mesiace, teda niečo, čo je veľmi ďaleko od „zachytávania vecí za horúca. A zatiaľ by stačilo, keby sa desať miestnych organizácií spojilo a poverilo svojich delegátov, aby sa aktívne zapojili do organizovania spoločných novín, a potom by sa dali „zachytávať každé dva týždne v celom Rusku nie drobností, ale naozaj veľké a typické nešváry. O tom nebude pochybovať nik, kto pozná situáciu v našich organizáciách. Na pristihnutie nepriateľa na mieste činu, ak to berieme vážne, a nie len ako pekný slovný obrat, nemôžu ilegálne noviny ani pomýšľať: To sa dá urobiť len v tajne podstrčenom letáku, lebo krajná lehota na takéto pristihnutie nepresahuje väčšinou jeden alebo dva dni (vezmite si napríklad obyčajný krátky štrajk, bitku v továrni alebo demonštráciu a pod.).
„Robotník nežije len v továrni, ale aj v meste, pokračuje náš autor, keď prechádza od jednotlivého k všeobecnému tak prísne dôsledne, že by to slúžilo za česť aj samému Borisovi Kričevskému. A upozorňuje na mestské dumy, mestské nemocnice, mestské školy a žiada, aby robotnícke noviny neprechádzali nad mestskými vecami mlčaním. -- Je to požiadavka sama osebe veľmi dobrá, ale mimoriadne názorne dokresľuje bezobsažnú abstraktnosť, na ktorú sa veľmi často obmedzujú diskusie o miestnych novinách. Po prvé, keby sa naozaj ,,na každom mieste s čo len trocha väčšou koncentráciou robotníkov zjavili noviny s takou podrobnou rubrikou o mestských veciach, ako to žiada Svoboda, nevyhnutne by sa to v našich ruských pomeroch zvrhlo na obyčajné trochárstvo, viedlo by to k oslabeniu vedomia, že je dôležitý celoruský revolučný nápor na cársky absolutizmus, upevnilo by veľmi húževnaté a skôr utajené alebo zašliapnuté než s koreňom vytrhnuté výhonky toho smeru, ktorý sa už preslávil známym výrokom o revolucionároch, čo priveľa hovoria o neexistujúcom parlamente a primálo o existujúcich mestských dumách.77 Hovoríme: nevyhnutne, aby sme zdôraznili, že Svoboda si vedome neželá toto, ale chce pravý opak. Lenže iba dobré úmysly nestačia. - Aby sme mohli hovoriť o mestských veciach z perspektívy, ktorá by bola v súlade s celou našou prácou, musíme najprv túto perspektívu dôkladne vypracovať a pevne určiť nielen úvahami, ale i doložiť mnohými príkladmi, aby sa už stala pevnou tradíciou. To u nás ešte ani zďaleka nieje, ale potrebujeme to práve na začiatku, skôr ako budeme môcť uvažovať a hovoriť o širokej sieti miestnej tlače.
Po druhé, aby sa mohlo písať o mestských veciach naozaj s poznaním veci a zaujímavo, treba ich aj dobre poznať, a nielen z kníh. Ale nikde v Rusku sa takmer vôbec nenájdu sociálni demokrati, ktorí by tieto poznatky mali. Na to, aby sa mohlo písať v novinách (a nie v populárnej brožúre) o mestských a štátnych veciach, je potrebný čerstvý a pestrý materiál, ktorý by zozbieral a spracoval schopný človek. Lenže na zhromažďovanie a spracúvanie takéhoto materiálu nestačí „primitívna demokracia primitívneho krúžku, v ktorom všetci robia všetko a hrajú sa na referendum. Na to je potrebný štáb odborne pripravených publicistov a korešpondentov, armáda sociálnodemokratických reportérov, ktorí všade nadväzujú styky, vedia sa dostať k všetkým možným „štátnym tajomstvám (ktorými sa ruský byrokrat tak vystatuje a ktoré tak ľahko vybľaboce), ktorí vedia preniknúť do každého „zákulisia, armáda ľudí, ktorí sú „funkčne povinní byť všadeprítomní a vševedúci. A my, strana, ktorá bojuje proti každému hospodárskemu, politickému, sociálnemu a národnostnému útlaku, môžeme a musíme nájsť, zhromaždiť, vyškoliť, zmobilizovať a nasadiť do boja takú armádu vševedúcich ľudí - ale to ešte len musíme urobiť A nielenže sme v tomto smere vo väčšine krajov neurobili ani krok, ale dokonca si ani vôbec neuvedomujeme, že to treba urobiť. Nože sa pokúste nájsť v našej sociálnodemokratickej tlači živé a zaujímavé články, listy a odhaľujúce správy o našich diplomatických, vojenských, cirkevných, mestských, finančných a podobných závažných i drobných veciach: nenájdete takmer nič alebo celkom málo.* (* Preto aj príklad mimoriadne dobrých miestnych orgánov úplne potvrdzuje náš názor. Napríklad Južnyj Rabočij78 sú veľmi dobré noviny, ktorým nemožno vyčítať zásadovú nedôslednosť. Ale to, čo chceli dať miestnemu hnutiu, nedosiahli, lebo vychádzali len občas a dochádzalo k rozsiahlym zatýkaniam. To, čo je pre stranu v danej chvíli najnaliehavejšie - zásadné formulovanie základných otázok hnutia a všestranná politická agitácia -, bolo nad sily miestneho orgánu. A to, čo bolo v novinách osobitne dobré, ako články o zjazde majitefov baní, o nezamestnanosti a pod., nebol materiál iba miestneho významu, ale materiál, ktorý potrebovalo celé Rusko, a nie iba juh. Lenže také články neboli ani v jedných našich sociálnodemokratických novinách.)
Preto „ma vždy strašne hnevá,keď niekto príde a narozpráva veľa pekných a krásnych slov, že ,,na každom mieste s čo len trocha väčšou koncentráciou robotníkov sú potrebné noviny, ktoré by odhaľovali nešváry v továrňach, mestách i v štáte Prevaha miestnej tlače nad ústrednou je znakom alebo chudoby, alebo prepychu. Chudoby, keď hnutie ešte nevychovalo sily pre veľkovýrobu, keď ešte živorí v príštipkárení a bezmála sa topí v „drobnostiach továrenského života. Prepychu, keď hnutie už úplne zvládlo úlohu všestranného odhaľovania a všestrannej agitácie, takže okrem ústredného orgánu sú potrebné početné miestne noviny. Nech si každý urobí vlastný názor o tom, o čom svedčí dnes prevaha miestnych novín u nás. Ja len presne sformulujem svoj záver, aby som nedal podnet na nedorozumenia. Doteraz väčšina našich miestnych organizácií myslí takmer výhradne na miestne orgány a pracuje aktívne takmer iba pre ne. To nie je normálne. Má to byť naopak: aby väčšina miestnych organizácií myslela hlavne na celoruský orgán a pracovala hlavne preň. Kým sa to nedosiahne, nebudeme vedieť založiť ani jedny noviny, ktoré by boli ako-tak schopné naozaj slúžiť hnutiu všestrannou agitáciou v tlači. Až keď sa to dosiahne, vznikne sám od seba normálny vzťah medzi nevyhnutným ústredným orgánom a nevyhnutnými miestnymi orgánmi. Na prvý pohľad sa môže zdať, že záver, podľa ktorého je nevyhnutné presunúť ťažisko z miestnej práce na prácu celoruskú, sa nedá uplatniť na špecificky hospodársky boj; bezprostredným nepriateľom robotníkov sú tu jednotliví podnikatelia alebo skupiny podnikateľov, pričom tieto skupiny nie sú združené v organizácii, ktorá by aspoň vzdialene pripomínala čisto vojenskú a prísne centralistickú organizáciu ruskej vlády, nášho bezprostredného nepriateľa v politickom boji, vedenú do najmenších podrobností jednotnou vôľou. Ale to nie je tak. Hospodársky boj, ako sme na to už veľa ráz poukázali, je odborový boj, a preto si vyžaduje zjednotiť robotníkov podľa odborov, a nie iba podľa ich pracoviska. A toto odborové zjednotenie sa stáva nevyhnutným tým naliehavejšie, čím rýchlejšie sa zjednocujú naši podnikatelia v rozličných združeniach a syndikátoch. Naša roztrieštenosť a naše príštipkárstvo priamo prekážajú tomuto zjednocovaniu, pretože na to je potrebná jednotná celoruská organizácia revolucionárov, ktorá by bola schopná prevziať vedenie celo-ruských odborových zväzov robotníkov. Už sme hovorili o tom, aký typ organizácie je na tento cieľ potrebný, a teraz len dodáme niekoľko slov v súvise s našou tlačou.
Sotva niekto pochybuje o tom, že každé sociálnodemokratické noviny musia mať rubriku odborového (hospodárskeho) boja. Lenže rast odborového hnutia nás núti uvažovať aj o odborovej tlači. Nazdávame sa však, že o odborových novinách v Rusku nemôže byť okrem malých výnimiek dnes ešte ani reči: to by bol prepych, a my zatiaľ nemáme ani chlieb každodenný. Formou odborovej tlače, ktorá by zodpovedala podmienkam ilegálnej práce a ktorá je už dnes nevyhnutná, maíi by byť u nás odborové brožúry. V nich by sa mal zhromažďovať a systematicky triediť legálny*
(* Legálny materiál je y tomto smere osobitne dôležitý, a my sme v umení systematicky ho zhromažďovať a využívať neobyčajne zaostali. Nezveličím, ked poviem, že len na základe legálneho materiálu sa ako-tak dá napísať odborová brožúra, ale iba na základe ilegálneho materiálu sa napísať nedá. Keóľ zbierame ilegálny materiál medzi robotníkmi o takých otázkach, aké uverejnila Rabočaja Mysľ79, plytváme množstvom síl revolucionára (ktorého by v tomto prípade ľahko nahradil legálny pracovník), a predsa nikdy nezískame dobrý materiál, lebo robotníci, ktorí poznajú veľmi často jedno oddelenie veľkej továrne a takmer vždy len hospodárske výsledky, no nie všeobecné podmienky a normy svojej práce, ani nemôžu nadobudnúť také poznatky, aké majú továrenskí úradníci, inšpektori, lekári a pod., ktoré sú vo veľkom množstve roztrúsené v drobných novinových správach a v špeciálnych odborných a zdravotníckych publikáciách, v publikáciách zemstiev a pod.
Veľmi živo sa pamätám na svoj ,,prvý pokus, ktorý by som už nikdy nezopakoval. Týždne som sa moril priam „vypočúvaním istého robotníka, ktorý ku mne chodieval. Vypytoval som sa ho na všetko možné v obrovskom závode, kde pracoval. Pravda, i keoľ s veľkou námahou, podarilo sa mi ako-tak opísať situáciu (iba v jedinom závode), ale robotník si vždy stieral pot z čela, ked som sa ho prestal vypytovať, a hovoril s úsmevom: „Radšej by som ešte jednu smenu odrobil, ako odpovedal na vaše otázky
Čím energickejšie budeme viesť revolučný boj, tým skôr bude vláda nútená legalizovať časť „odborovej práce a tak nás čiastočne zbaví nášho bremena.)
a ilegálny materiál o pracovných podmienkach v určitom výrobnom odvetví, o tom, aké sú rozdiely v tomto smere medzi rozličnými krajmi v Rusku, o hlavných požiadavkách robotníkov určitého odboru, o nedostatkoch zákonodarstva v tomto odbore, o významných prípadoch hospodárskeho boja robotníkov tohto pracovného odvetvia, o začiatkoch, súčasnom stave a potrebách ich odborovej organizácie a pod. Takéto brožúry by, po prvé, zbavili našu sociálnodemokratickú tlač množstva špeciálnych podrobností, ktoré osobitne zaujímajú len robotníkov určitého odboru; po druhé, zachytávali by výsledky našich skúseností v odborovom boji, uchovávali by zozbieraný materiál, ktorý sa teraz doslova stráca v množstve letákov a kusých miestnych správ, a zovšeobecňovali by ho; po tretie, mohli by byť akousi príručkou agitátorov, lebo pracovné podmienky sa menia pomerne pomaly, základné požiadavky robotníkov určitého odboru sú neobyčajne stále (porovnaj požiadavky tkáčov moskovskej oblasti z roku 188580 a petrohradskej oblasti z roku 1896) a zoznam týchto požiadaviek a potrieb by mohol byť celé roky skvelou pomôckou na hospodársku agitáciu v zaostalých krajoch alebo medzi zaostalými vrstvami robotníkov; príklady úspešných štrajkov v jednej oblasti, informácie o vyššej životnej úrovni, o lepších pracovných podmienkach v jednom kraji by povzbudzovali aj robotníkov iných krajov do nových a nových bojov; po štvrté, keby sociálna demokracia začala zovšeobecňovať odborový boj a upevnila tak spojenie ruského odborového hnutia so socializmom, postarala by sa zároveň o to, aby naša tradeunionistická práca nezaberala v našej celkovej sociálnodemokratickej práci ani primálo, ani priveľa miesta. Keď je miestna organizácia odtrhnutá od organizácií v iných mestách, môže veľmi ťažko, ba niekedy takmer vôbec nemôže zachovať tu správny pomer (aj príklad novín Rabočaja Mysľ ukazuje, k akému úžasnému zveličovaniu tradeunionizmu možno pri tom dôjsť). Ale celoruská organizácia revolucionárov, ktorá neochvejne zastáva marxistické hľadisko, vedie všestranný politický boj a má štáb agitátorov z povolania, nikdy nebude mať ťažkosti pri určovaní tohto správneho pomeru.

V. „Plán celoruských politických novín"

„Najväčšou chybou Iskry v tomto smere, píše B. Kričevskij (Rabočeje Delo, č. 10, s. 30), keď nás obviňuje z tendencie „zmeniť teóriu na mŕtvu doktrínu tým, že sa izoluje od praxe, „je jej »plán« celostraníckej organizácie (t.j. článok Čím začať?*). (* Pozri Zobrané spisy, zv. 5, Bratislava 1979, s. 21-34. Red.) Martynov mu prisviedča a vyhlasuje, že „tendencia Iskry zľahčovať význam postupného rozvíjania všedného každodenného boja v porovnaní s propagovaním skvelých a ucelených myšlienok... bola korunovaná plánom organizácie strany, ktorý Iskra navrhuje vo svojom 4. čísle v článku Čím začať? (tamtiež, s. 61). V poslednom čase sa k ľudom rozhorčeným týmto „plánom (úvodzovky majú vyjadrovať ironický postoj k nemu) napokon pridal aj L. Nadeždin v brožúre Na prahu revolúcie**, (** Kanun revoľucii. Slov. red.) ktorú sme práve dostali (vydala ju nám už známa „revolučnosocialistická skupina Svoboda). Píše sa v nej, že „hovoriť teraz o organizácii, ktorej nitky by viedli z celoruských novín, znamená plodiť kabinetné myšlienky a oddávať sa kabinetnej práci (s. 126), že je to prejav „literárčiny a pod.
To, že náš terorista je solidárny s obrancami „postupného rozvíjania všedného každodenného boja, nás po tom, čo sme zistili korene tejto blízkosti v kapitolách o politike a organizácii, nemôže prekvapiť. No hneď musíme poznamenať, že L. Nadeždin, a iba on, sa svedomité pokúsil vniknúť do myšlienkového pochodu článku, ktorý sa mu znevidel, a že sa pokúsil odpovedať naň vecne, kým Rabočeje Delo nepovedalo k podstate veci absolútne nič, iba sa pousilovalo zamotať otázku celou záplavou neprístojných demagogických výpadov. A nech je to akokoľvek nepríjemné, musíme najprv venovať istý čas vyčisteniu Augiášových chlievov.

Príloha89

Pokus o zlúčenie Iskry s časopisom Rabočeje Delo

Zostáva nám načrtnúť ešte taktiku, pre ktorú sa rozhodla a ktorú dôsledne uskutočňovala Iskra v organizačných vzťahoch k časopisu Rabočeje Delo. Táto taktika bola úplne sformulovaná už v l. čísle Iskry v článku Rozkol v Zväze ruských sociálnych demokratov v zahraničí*.(* Pozri Zobrané spisy, zv. 4. Bratislava 1979, s. 444--446. Red,)
Od začiatku sme zaujali stanovisko, že skutočný Zväz ruských sociálnych demokratov v zahraničí, ktorý naša strana uznala na svojom prvom zjazde za svojho predstaviteľa v cudzine, sa rozštiepil na dve organizácie; že otázka, ktorá z nich má zastupovať stranu, zostáva otvorená, keďže bola iba dočasne a podmienečne vyriešená tým, že za Rusko boli na parížskom medzinárodnom kongrese zvolení do stáleho Medzinárodného socialistického byra90 dvaja členovia, po jednom z obidvoch častí rozštiepeného zväzu. Vyhlásili sme, že Rabočeje Delo meritórne nemá pravdu, rozhodne sme sa postavili v zásadných veciach na stranu skupiny Oslobodenie práce, ale zároveň sme odmietli zaoberať sa podrobnosťami rozkolu a vyzdvihli sme zásluhy zväzu v čisto praktickej práci.* (* V našom hodnotení rozkolu sme sa neopierali len o poznatky z literatúry, ale aj o fakty, ktoré zhromaždili niektorí členovia našej organizácie za svojho pobytu v zahraničí.)
Takto sme do istej miery zaujali vyčkávacie stanovisko : urobili sme ústupok názoru, ktorý prevládal medzi väčšinou ruských sociálnych demokratov, že ruka v ruke so zväzom môžu pracovať aj najrozhodnejší nepriatelia ekonomizmu, lebo zväz neraz vyhlásil, že zásadne súhlasí so skupinou Oslobodenie práce a nerobí si nároky na samostatnú fyziognómiu v základných otázkach teórie a taktiky. Správnosť nášho stanoviska potvrdilo nepriamo to, že takmer súčasne s vyjdením prvého čísla Iskry (v decembri 1900) vystúpili zo zväzu traja členovia, ktorí utvorili takzvanú „Skupinu iniciátorov a obrátili sa: 1. na zahraničnú časť organizácie Iskry, 2. na revolučnú organizáciu Sociálny demokrat91 a 3, na zväz s návrhom, že sa ujmú sprostredkovania pri rokovaniach o zmierení. Prvé dve organizácie hneď vyjadrili súhlas, tretia organizácia odmietla. Pravda, keď jeden rečník uviedol tieto fakty na „zjednocovacom zjazde v minulom roku, člen vedenia zväzu vyhlásil, že odmietli len preto, lebo zväz nebol spokojný so zložením skupiny iniciátorov. Pokladám za svoju povinnosť uviesť toto vysvetlenie, ale musím pripomenúť, že ho pokladám za nedostačujúce: kedže zväz vedel o tom, že dve organizácie súhlasili s rokovaním, mohol sa na ne obrátiť aj prostredníctvom iného sprostredkovateľa alebo priamo.
Na jar 1901 vystúpila s otvorenou polemikou proti časopisu Rabočeje Delo aj Zaria (č. 1, apríl), aj Iskra (č. 4, máj)** (** Pozri Zobrané spisy, zv. 5, Bratislava 1979, s. 21-34. Red.)
Iskra zaútočila najmä proti článku Historický obrat časopisu Rabočeje Delo, ktorý vo svojej aprílovej prílohe, teda už po jarných udalostiach, prejavil nestálosť, pokiaľ ide o nadchýname sa terorom a „krvavými výzvami. Napriek tejto polemike zväz súhlasil s obnovením rokovania o zmierení prostredníctvom novej skupiny „zmierovateľov92. Prípravná konferencia zástupcov troch spomenutých organizácií sa konala v júni a vypracovala návrh zmluvy na základe veľmi podrobnej „zásadnej dohody, ktorú uverejnil zväz v brožúre Dva zjazdy a liga v brožúre Dokumenty „zjednocovacieho zjazdu.
Obsah tejto zásadnej dohody (alebo rezolúcií júnovej konferencie, ako sa častejšie označuje) úplne jasne dokazuje, že sme kládli ako absolútne nevyhnutnú podmienku zjednotenia čo najrozhodnejšie odmietnutie všetkých možných prejavov oportunizmu všeobecne a ruského oportunizmu osobitne. „Odmietame," hovorí sa v 1. bode, „akékoľvek pokusy vnášať oportunizmus do triedneho boja proletariátu, pokusy, ktoré sa prejavili v takzvanom ekonomizme, bernsteinovstve, millerandizme a pod." „Do činnosti sociálnej demokracie patrí... ideový boj proti všetkým odporcom revolučného marxizmu" (4, c); „Ani v jednej oblasti organizačnej a agitačnej činnosti nesmie sociálna demokracia ani na chvíľu strácať zo zreteľa najbližšiu úlohu ruského proletariátu - zvrhnutie samoderžavia" (5, a);,,... agitácia nielen na báze každodenného boja námezdnej práce proti kapitálu" (5, b); „.. .neuznávame... štádium čisto hospodárskeho boja a boja za čiastkové politické požiadavky" (5, c); „...sme toho názoru, že pre hnutie je dôležitá kritika smerov, ktoré povyšujú na zásadu... elementárnosť... a úzku ohraničenosť nižších foriem hnutia" (5, d). Aj úplne nezasvätený človek, ktorý si aspoň trocha pozorne prečítal tieto rezolúcie, zistí už len z toho, ako sú formulované, že sú namierené proti ľudom, ktorí boli oportunistami a ekonomistami, ktorí, hoci len na chvíľu, zabúdali na úlohu zvrhnúť samoderžavie, ktorí uznávali teóriu štádií, povyšovali na zásadu úzku ohraničenosť a pod. A kto je čo len trocha oboznámený s polemikou skupiny Oslobodenie práce, časopisu Zaria a Iskry proti časopisu Rabočeje Delo, ani na chvíľu nezapochybuje, že tieto rezolúcie odmietajú bod za bodom práve tie omyly, do ktorých upadalo Rabočeje Delo. Preto keď na ,,zjednocovacom" zjazde jeden člen zväzu vyhlásil, Že články v 10, čísle časopisu Rabočeje Delo nevyvolal ďalší „historický obrat" zväzu, ale priveľká „abstraktnosť"*(*Toto tvrdenie sa opakuje vo Dvoch zjazdoch, s. 25.) rezolúcií, potom istý rečník sa plným právom tomuto vyhláseniu vysmial. Rezolúcie nielenže nie sú abstraktné, odpovedal, ale až neuveriteľne konkrétne: už pri prvom pohľade na ne zistíme, že tu „niekoho chceli nachytať".
Tento výraz vyvolal na zjazde charakteristickú epizódu. Jednak sa B. Kričevskij zadrapil do slova „nachytať, lebo si myslel, že je to prerieknutie, ktoré prezrádza náš zlý úmysel („nastaviť pascu), a pateticky zvolal: „Koho vlastne, koho tu chceli nachytať? -- „Veď naozaj, koho? -- ironicky sa spýtal Plechanov. -- ,,Pomôžem súdruhovi Plechanovovi, keď sa nevie dovtípiť', odpovedal B. Kričevskij, ,,a vysvetlím mu, že tu chceli nachytať redakciu časopisu Rabočeje Delo (všeobecný smiech). No my sme sa nedali nachytať. (Poznámky zľava: Tým horšie pre vás) -- A jednak člen skupiny Borba (skupiny zmierovateľov), keď sa vyjadroval proti pozmeňovacím návrhom zväzu k rezolúciám a chcel brániť nášho rečníka, vyhlásil, že výraz „nachytať sa rečníkovi zjavne mimovoľne vykĺzol v zápale polemiky.
Pokiaľ ide o mňa, myslím si, že rečníkovi, ktorý použil spomenutý výraz, takáto „obrana veľmi nepomôže. Myslím, že slová „niekoho chceli nachytať sa „povedali žartom, ale mysleli sa vážne: vždy sme obviňovali Rabočeje Delo z nestálosti a kolísania, a preto sme sa, prirodzene, museli usilovať nachytať ho, aby sme kolísanie v budúcnosti znemožnili. O zlom úmysle tu nemohlo byť ani reči, lebo šlo o nestálosť v zásadných otázkach. A vedeli sme „nachytať zväz natoľko súdružsky*, že júnové rezolúcie podpísal sám B. Kričevskij a ešte jeden člen vedenia zväzu. (* Bolo to tak: V úvode k júnovým rezolúciám sme povedali, že ruská sociálna demokracia ako celok sa vždy opierala o zásady skupiny Oslobodenie práce a že zväz si získal zásluhy najmä vo vydavateľskej a organizačnej činnosti. Inými slovami, vyjadrili sme bezvýhradnú ochotu zabudnúť na všetko, čo bolo, a uznať, že práca našich súdruhov zo zväzu je (pre vec) osožná pod podmienkou, že úplne prestane kolísanie, proti ktorému sme bojovali „chytaním. Každý nestranný človek, ktorý si prečíta júnové rezolúcie, môže ich pochopiť iba takto. Ale ak nás zväz teraz, keď vyvolal roztržku svojim novým obratom k ekonomizmu (v článkoch 10. čísla a v pozmeňovacích návrhoch), víťazoslávne obviňuje z nepravdy (Dva zjazdy, s. 30) za tieto slová o jeho zásluhách, potom také obvinenie môže, prirodzene, vyvolať len úsmev.)
Články v 10. čísle časopisu RaboČeje Delo (naši súdruhovia sa oboznámili s týmto číslom až potom, keď prišli na zjazd, niekoľko dní pred začiatkom zasadnutí) jasne ukázali, že od leta do jesene nastal vo zväze ďalší obrat: ekonomisti zasa nadobudli prevahu a redakcia reagujúca na každý „závan" začala opäť obhajovať „najzarytejších bernsteinovcov" a „slobodu kritiky", obhajovať „živelnosť" a Martynovovými ústami hlásať „teóriu zužovania" sféry nášho politického pôsobenia (údajne preto, aby sa prehlbovalo samo pôsobenie). Znovu sa potvrdila Parvusova výstižná poznámka,že oportunistu je ťažké chytiť na nejakú formulu: ľahko podpíše hocijakú formulu a ľahko od nej odstúpi, lebo oportunizmus spočíva práve v tom, že nemá nijaké vyhranené a pevné zásady. Dnes oportunisti zavrhnú akékoľvek pokusy vnášať oportunizmus, zavrhnú akúkoľvek úzku ohraničenosť a slávnostne sľúbia, že „ani na chvíľu nezabudnú na zvrhnutie samoderžavia", že budú „agitovať nielen na báze každodenného boja námezdnej práce proti kapitálu" a pod. a pod. No zajtra zmenia spôsob vyjadrovania a vrátia sa k starým spôsobom pod pláštikom obhajoby živelnosti, postupného rozvíjania všedného, každodenného boja, vychvaľovania požiadaviek sľubujúcich hmatateľné výsledky a pod. Ked zväz aj ďalej tvrdí, že v článkoch 10. čísla „nevidel a nevidí nijaký kacírsky odklon od všeobecných zásad návrhu konferencie" (Dva zjazdy, s. 26), tým iba dokazuje, že je úplne neschopný alebo nechce pochopiť podstatu názorových nezhôd.
Po vyjdení 10. čísla časopisu Rabočeje Delo nám nezostalo nič iné ako urobiť jeden pokus: začať všeobecnú diskusiu, aby sme sa presvedčili, či celý zväz súhlasí s týmito článkami a so svojou redakciou. Zväz je najmä preto s nami nespokojný a obviňuje nás, že sa pokúšame zasiať vo zväze nesvár, že zasahujeme do cudzích vecí a pod. Sú to úplne neodôvodnené obvinenia, lebo ak sa volená redakcia „obracia pri najmenšom vetríku, závisí potom všetko od smeru vetra, a my sme určovali tento smer na uzavretých zasadnutiach, na ktorých boli len členovia organizácií, ktoré sa chceli zjednotiť. Pozmeňovacie návrhy zväzu k júnovým rezolúciám nás obrali aj o posledný náznak nádeje na dohodu. Tieto návrhy dokumentárne potvrdili, že väčšina zväzu urobila nový obrat k ekonomizmu a že súhlasí s 10. číslom časopisu Rabočeje Delo. Spomedzi prejavov oportunizmu sa mal vyčíarknuť „takzvaný ekonomizmus (lebo tieto dve slová majú vraj „nejasný zmysel, hoci z takého odôvodnenia vyplýva len nevyhnutnosť presnejšie definovať podstatu veľmi rozšíreného omylu), mal sa vyčiarknuť aj „millerandizmus (hoci ho B. Kričevskij obhajoval aj v časopise Rabočeje Delo, č. 2/3, s. 83--84 a ešte otvorenejšie v novinách Vorwärts*)(* V novinách Vorwäts sa začala polemika o tejto veci medzi ich terajšou redakciou, Kautským a časopisom Zaria. Nezabudneme oboznámiť s touto polemikou ruských čitateľov.93). Napriek tomu, že júnové rezolúcie jasne ukázali úlohu sociálnej demokracie - „viesť všetky prejavy boja proletariátu proti všetkým formám politického, hospodárskeho a sociálneho útlaku, a takto žiadali zavedenie plánovitostí a jednoty do všetkých týchto prejavov boja -, zväz ešte dodával úplne zbytočné slová, že „hospodársky boj je mohutným podnetom masového hnutia (tieto slová sú samy osebe nesporné, ale za existencie úzko ohraničeného ekonomizmu nevyhnutne museli dať podnet na falošné výklady). Keby len to: do júnových rezolúcií sa vnášalo aj priame zúženie „politiky tak vyčiarknutím slov „ani na chvíľu (nezabúdať na cieľ zvrhnúť samoderžavie), ako aj pridaním slov, že ,,hospodársky boj je prostriedok, ktorý sa dá najširšie použiť na zapojenie más do aktívneho politického boja. Je pochopiteľné, že po takýchto pozmeňovacích návrhoch sa všetci naši rečníci jeden za druhým, zriekali slova, lebo pokladali za úplne zbytočné rokovať ďalej s ľuďmi, ktorí sa znova obracajú k ekonomizmu a zabezpečujú si slobodu kolísania.
„Práve to, čo zväz pokladal za podmienku sine qua non** (** -- absolútne nevyhnutnú, Red), pevnosti budúcej dohody, t. j. zachovania samostatnej fyziognómie časopisu Rabočeje Delo a jeho autonómie, práve to pokladala Iskra za kameň úrazu pre dohodu (Dva zjazdy, s. 25). To je veľmi nepresné. Na autonómiu časopisu Rabočeje Delo sme nikdy nesiahali.* (* Ak sa za obmedzenie autonómie nepokladajú redakčné porady, ktoré sa konali v súvislosti s utvorením spoločnej najvyššej rady zjednotených organizácií a s ktorými súhlasil v júni aj časopis Rabočeje Delo.) Samostatnosť jeho fyziognómie sme naozaj absolútne odmietali, ak tým rozumieme „samostatnú fyziognómiu v zásadných otázkach teórie a taktiky: práve júnové rezolúcie obsahujú absolútne odmietnutie takejto samostatnej fyziognómie, lebo tá „samostatná fyzíognómia v praxi vždy znamenala, opakujeme, všemožné kolísanie, znamenala, že toto kolísanie podporuje u nás vládnucu roztrieštenosť, ktorá je z hľadiska strany neprípustná. Rabočeje Delo článkami v 10. čísle a ,,pozmeňovacími návrhmi jasne ukázalo, že si chce zachovať práve túto samostatnosť fyziognómie, ale toto želanie muselo prirodzene a nevyhnutne viesť k roztržke a vyhláseniu vojny. Všetci sme však boli ochotní uznať „samostatnú fyziognómiu časopisu Rabočeje Delo v tom zmysle, že sa sústredí na určité publicistické funkcie. Správne rozdelenie týchto funkcií sa ponúkalo samo od seba: 1. teoretický časopis, 2. politické noviny a 3. populárne zborníky a populárne brožúry. Len keby bolo Rabočeje Delo súhlasilo s takýmto rozdelením, bolo by dokázalo svoje úprimné želanie definitívne skoncovať s omylmi, proti ktorým sú namierené júnové rezolúcie; len takéto rozdelenie by odstránilo akúkoľvek možnosť trenie a zabezpečilo by naozaj pevnú dohodu a zároveň by sa stalo základňou nového rozmachu nášho hnutia a jeho nových úspechov. Teraz už ani jeden ruský sociálny demokrat nemôže pochybovať, že definitívnu roztržku medzi revolučným a oportunistickým smerom nevyvolal nejaké „organizačné okolnosti, ale práve želanie oportunistov upevniť samostatnú fyziognómiu oportunizmu a aj dalej vnášať zmätok do ľudských myslí úvahami Kričevských a Martynovov.