Komunisti na čele protifašistického zápasu (2)

... obrana Československa proti
hitlerovskému imperializmu nie je
a nikdy nemôže byť politikou
hradného mieru s buržoáziou.
Boj za obranu Československa
proti domácej i zahraničnej kontra-
revolúcii - to je triedny boj proti
buržoázii, to je boj za sociálne,
hospodárske, politické a národné
záujmy pracujúceho ľudu všetkých
národov Československa.

Jan Šverma (1935)

5. V. ilegálne ústredné vedenie KSS.

  V lete 1943 sa na Slovensku v dôsledku úspechov Sovietskeho zväzu a víťazstiev jeho armád na frontoch, stupňujúceho sa rozkladu Tisovho režimu, jeho armády a celého štátneho aparátu, rastu sympatií k sovietskemu ľudu a ostatným spojencom, stupňovania antifašistickej aktivity ľudových más, vzostupu politického vplyvu komunistov a vďaka ďalším skutočnostiam utvorila priaznivá politická situácia na ďalšie stupňovanie aktívneho zápasu s nemeckým a slovenským fašizmom a na začatie kvalitatívne novej fázy boja za národné oslobodenie a obnovenie československej štátnosti na nových základoch. Vytvorili sa rozhodujúce objektívne predpoklady pre naplnenie kategorického morálno - politického imperatívu doby: v boji proti nepriateľovi a za národné oslobodenie nespoliehať sa len na pomoc zvonka, ale aj vlastnými silami sa pričiniť o dosiahnutie tohto veľkého cieľa.
  Po uväznení súdruhov z predchádzajúcich ústredných ilegálnych vedení KSS mal Karol Šmidke po príchode z Moskvy na Slovensko v lete 1943 vytvoriť nové, v poradí už piate ilegálne ústredné vedenie KSS. Pričinil sa tak o pôsobenie rozhodujúceho subjektívneho činiteľa, bez ktorého by nebola možná ďalšia gradácia protifašistického hnutia na Slovensku až po jeho vyvrcholenie.
  V. ilegálne ústredné vedenie KSS vzniklo krátko po príchode Karola Šmidkého do Bratislavy - v auguste 1943. Za jeho členov K. Šmidke vybral Gustáva Husáka a Ladislava Novomeského.
  Hlavný revolučný cieľ - zjednotiť všetky protifašistické a demokratické sily na Slovensku a dať im jednotné vedenie, rozšíriť a prehĺbiť aktívne formy protifašistického boja a zorganizovať celonárodné ozbrojené vystúpenie ľudu - bol jasný. V. ilegálne ústredné vedenie KSS začalo riešiť zložité úlohy a hľadať prostriedky na zabezpečenie splnenia tohto hlavného cieľa.
  Prvou nesmierne závažnou úlohou bolo nielen obnoviť perzekúciou rozbitú sieť ilegálnych organizácii strany, ale súčasne vytvárať nové organizácie a pevnú, v celoslovenskom meradle pôsobiacu a jednotne budovanú štruktúru strany.
  Metódy práce ilegálnych organizácii KSS, jej miestnych a okresných vedení, ako aj celoslovenského centra sa pohotovo prispôsobili náročným vnútrostraníckym potrebám a úlohám strany navonok. Prehlbovanie práce strany s nekomunistami prostredníctvom osobnej agitácie i nepriameho pôsobenia vytváralo optimálne podmienky na rozširovanie základne antifašistického ľudového frontu.
  Vďaka týmto metódam práce sa základňa pôsobenia komunistov výrazne rozšírila a KSS sa, ako jediná organizovaná a najdôležitejšia, rozhodujúca a vedúca protifašistická ľudová sila, stávala aj organizátorkou a centrom príprav celonárodného povstania.

6. Program revolúcie.

  Po vytvorení V. ilegálneho ústredného vedenia sa KSS sústreďovala nielen na riešľenie svojich vnútorných problémov, ale postupne hľadala a formulovala aj konkrétne odpovede na otázky spojené s antifašistickým bojom a jeho cieľmi. Vyvrcholenie tohto boja sa podľa strategicko-taktických zásad komunistov malo stať začiatkom národnej a demokratickej revolúcie ako v našich podmienkach nevyhnutnej etapy podmieňujúcej prechod k socialistickým premenám.
  Grandiózne úspechy Červenej armády na frontoch, teheránska konferencia, návšteva E. Beneša v Moskve, podpísanie Zmluvy o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi Československou republikou a Zväzom sovietskych socialistických republík 12. decembra 1943, ale aj správy, ktoré o týchto udalostiach i o stretnutí a rokovaniach E. Beneša s K. Gottwaldom prichádzali z Moskvy pozitívne vplývali na dosiahnutie tohto významného cieľa.
  Súhrn objektívnych, ale tiež subjektívnych faktorov, ktoré pôsobili v druhej polovici roku 1943 a ktoré stále intenzívnejšie poznamenávali vývoj politických pomerov aj na Slovensku, viedol predstaviteľov nekomunistického odboja doma (rovnako ako v zahraničí) k pochopeniu dovtedy nedoceňovaných realít a k prijatiu komunistami prebojúvaných základných princípov protifašistického boja.
  Dohoda o "utvorení spoločného politického vedenia" - Slovenskej národnej rady ako jedinej reprezententky "politickej vôle slovenského národa doma", obsahovala jednoznačné rozhodnutie jej signatárov vytvoriť nové Československo ako spoločný sociálne, politicky, ekonimicky a národnostne spravodlivejší štát Čechov a Slovákov.
  Členmi ilegálnej Slovenskej národnej rady sa stali: Karol Šmidke, Gustáv Husák, Ladislav Novomeský za KSS a Ján Ursíny, Jozef Lettrich a Matej Josko za občiansky blok. V januári 1944 sa SNR doplnila o sociálneho demokrata Ivana Horvátha a o zástupcu národohospodárskych kruhov Petra Zaťku.
  Životaschopnosť programu, na ktorom sa zjednocoval a za osem mesiacov neskôr do celonárodných rozmerov rozrástol centrálne vedený antifašistický zápas na Slovensku, potvrdila a rozvinula revolučná prax na oslobodenom povstaleckom území Slovenska po 29. auguste 1944. V ohni ozbrojeného boja v Povstaní preverené zásady, na ktorých sa realizoval politický vplyv komunistickej strany ako rozhodujúcej vedúcej a po prvýkrát aj ako iniciatívnej konštitutívnej zložky formujúcej novú československú štátnosť na slovenskom území, stali sa integrálnou súčasťou nielen Košického vládneho programu zo začiatku apríla 1945, ale aj východiskom formovania koncepcie Národného frontu Čechov a Slovákov a celého politického systému nového ľudovodemokratického Československa.

7. Príprava ozbrojených zložiek protifašistického boja.

  V dňoch 10. - 11. augusta 1941 sa v Moskve uskutočnil Všeslovanský kongres, ktorý okrem iných úloh, spojených s bojom slovanských národov proti fašizmu, vyzýval aj k organizovaniu partizánskeho hnutia na územiach okupovaných hitlerovským Nemeckom. Na kongrese vystúpil aj zakladateľ a dlhoročný funkcionár KSČ na Slovensku Marek Čulen, ktorý v tom období žil v Moskve. Apelujúc na slovanské tradície a antifašistické zmýšľanie mladých ľudí, ktorých Tisov režim prinútil obliecť uniformu slovenskej armády, vyzýval slovenských vojakov, aby prechádzali na stranu Červenej armády. Z jeho úst vyšla aj výzva vytvárať na Slovensku jánošíkovské partizánske družiny. Výňatky z prejavu Mareka Čulena prinieslo už septembrové číslo ilegálneho orgánu KSS - Hlas ľudu z roku 1941.
  Už v marci 1942 vznikla v lesoch nad obcou Vinné v Michalovskom okrese prvá partizánska skupina. Jej hlavným organizátorom a vedúcim činiteľom bol dlhoročný člen KSČ a do zatknutia v marci 1940 funkcionár prešovskej ilegálnej oblasti KSS Pavol Boroš. Koncom mája toho istého roku sa v Malých Karpatoch vytvorila partizánska skupina, ktorú jej príslušníci nazvali menom Janka Kráľa.
Už začiatkom leta 1943 vznikla malá partizánska skupina Čapajev v lesoch pri Matiaške v Giraltovskom okrese, v ktorej pôsobil Ľudevít Kukoreli, nadporučík letectva, ktorý bol za svoju antifašistickú činnosť väznený, a ktorému sa na jar 1943 podarilo dostať na slobodu. Neskôr v pohorí Vihorlatu vznikla z iniciatívy KSS partizánska skupina Pugačov, ktorá sa potom spojila so skupinou Čapajev. Za pomoci ilegálneho vedenia KSS sa partizánsky oddiel Čapajev stal najväčšou partizánskou formáciou na východnom Slovensku a pred Slovenským národným povstaním najaktívnejšou partizánskou skupinou na Slovensku vôbec.
  Na Hornej Nitre sa v jeseni 1943 pod vedením Františka Hagaru začala formovať partizánska skupina Vtáčnik ako jadro budúcej Hornonitrianskej partizánskej brigády. Komisárom tejto skupiny sa stal František Mišeje.
  Moskovské vedenie KSČ aj ilegálne ústredné vedenie Komunistickej strany Slovenska rátali pôvodne s tým, že celonárodný ozbrojený zápas proti fašizmu v českých krajinách a na Slovensku vznikne na základe rozvýjania všetkých foriem partizánskeho hnutia. Československé vojenské jednotky, ktoré sa začali formovať v Sovietskom zväze, mali pôsobiť v rámci vonkajšieho revolučného faktora - ako súčasť oslobodzovacej misie Červenej armády.
  Skutočný, zásadný obrat v práci komunistickej strany medzi armádou je však spätý až s činnosťou V. ilegálneho ústredného vedenia KSS. Bolo to toto vedenie KSS, ktorému sa podarilo získať vlasteneckých vojakov a antifašistických dôstojníkov slovenskej armády pre pripravované Slovenské národné povstanie, riešiť a vyriešiť otázku zapojenia armády do ľudového antifašistického a národnooslobodzovacieho zápasu leninsky tvorivo, na báze jednotného programu, ktorý z iniciatívy komunistov sformulovala a prijala Slovenská národná rada v podobe Vianočnej dohody.
  Výsledkom cieľavedomej práce komunistickej strany a jej V. ilegálneho ústredného vedenia bolo vytvorenie vojenského ústredia príprav celonárodnej ozbrojenej akcie pod vedením podplukovníka Jána Goliana v marci 1944.
  Prezident E. Beneš ako reprezentant buržoáznej zložky protifašistického zápasu v zahraničí a v súlade s ním aj predstavitelia tzv. občianskych zložiek odboja na Slovensku si predstavovali využitie armády pôvodne v tom zmysle, že vo vhodnej chvíli uskutoční prevrat, ktorý umožní nastoliť zhruba zreformované predmníchovské pomery. Benešova koncepcia v podstate vojenského puču a priori vylučovala akúkoľvek formu ľudovej národnooslobodzovacej vojny. Preto Beneš udržiaval úzke kontakty s J. Golianom aj potom,keď sa vytvorilo vojenské ústredie príprav Povstania, podriadené SNR. Túto svoju predstavu o poslaní armády sa usiloval presadzovať nielen pred Povstaním, ale dokonca aj za Povstania.

8. V predvečer Slovenského národného povstania.

  Celkovou politickou a vojenskou situáciou a stavom príprav Povstania sa na svojom zasadaní v Bratislave 29. júna 1944, za účasti predstaviteľov vojenského ústredia, zaoberala Slovenská národná rada. Na rokovaní sa po prvýkrát zúčastnil aj Karol Šmidke, žijúci v hlbokej ilegalite. Predstaviteľa vojenského ústredia J. Goliana poverili, aby zabezpečil, a to ešte v prvej polovici júla, odlet delegácie SNR na čele s Karolom Šmidkem do Sovietskeho zväzu.
  Odlet delegácie SNR však vojenské ústredie nezabezpečilo. Preto sa 20. júla 1944 v Chate pri Čermošnom v Žarnovickej doline uskutočnila ďalšia - pred SNP posledná - schôdza všetkých členov SNR s predstaviteľmi vojenského ústredia Golianom, Ferjenčíkom, Markom a Polákom. Základom rokovania bol prejav G. Husáka o politickej situácii a stave príprav Povstania a referát J. Goliana o vojenských otázkach.
  V situácii, keď každý cítil, že aj na Slovensku sa blíži hodina účtovania s fašistickým režimom, keď stranícke organizácie urýchlene dokončovali svoje prípravy na Povstanie, revolučné národné výbory robili konkrétne prípravy na prevzatie moci, partizánske oddiely sa pripravovali na bojové vystúpenie a vrelo to aj v armáde, keď vedenie KSS a Slovenská národná rada čakali iba na jedinú vec - na dohodu s Moskvou, vtedy, začiatkom augusta, vstupuje do posledných príprav Povstania nový prvok: partizánske organizátorské skupiny, ktoré prišli na slovenské územie.
  Partizánske organizátorské skupiny pripravil a na Slovensko vyslal Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia. Išlo o akciu dohodnutú s moskovským vedením KSČ, ktorej rozhodujúcim a určujúcim poslaním bolo pomôcť rozvoju partizánskeho hnutia na Slovensku a v tyle nepriateľa vykonávať výzvedné, bojové a politické úlohy pre potreby približujúcej sa Červenej armády.
  "... široká sieť straníckych organizácií, národných výborov, partizánskych skupín, antifašistov v armáde a pod. uvítala a všestranne podporovala rýchle formovanie partizánskych skupín vysadených zo sovietskeho územia," napísal Gustáv Husák a vyzdvihol najmä psychologický a vojenský dosah príchodu sovietskych dôstojníkov: "Všetok obdiv, láska a dôvera k Sovietskemu zväzu, k Sovietskej armáde, k sovietskemu ľudu, ktoré sa nahromadili za roky vojny v slovenskom ľude, sa stretli teraz vo vzťahu k sovietskym dôstojníkom, ktorí prišli zo ZSSR pomáhať na Slovensko v antifašistickom boji ... Tak reagovali prostí ľudia v auguste 1944 na príchod organizátorských partizánskych skupín, a táto vlna sympatií obklopila formujúce sa partizánske oddiely a rástla v auguste takmer zo dňa na deň tak medzi civilným obyvateľstvom, ako aj medzi vojakmi a časťou dôstojníkov. Preto nikde v Európe nerástli partizánske oddiely v takom priaznivom prostredí, za takej podpory obyvateľstva a tak rýchlo, ako v auguste 1944 na Slovensku."

x x x

  Prvú a rozhodujúcu informáciu o politickej situácii na Sovensku, o situácii v KSS, o koncepcii i stave príprav celonárodného ozbrojeného povstania, ako aj o ďalších otázkach týkajúcich sa prípravy vrcholnej fáfy protifašistického a národnooslobodzovacieho boja dostalo moskovské vedenie KSČ od Karola Šmidkého, ktorý sa stretol s Klementom Gottwaldom a s ďalšími vedúcimi predstaviteľmi KSČ v Moskve okolo 20. augusta 1944.
  Je len prirodzené, že veľký projekt Slovenského národného povstania prijali predstavitelia KSČ v Moskve s nadšením a urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby ho politicky účinne podporili a súčasne pomohli pri jeho zabezpečení zo strany sovietskych miest.
  S porozumením, súhlasom a podporou moskovského vedenia KSČ sa stretlo i úsilie V. ilegálneho ústredného vedenia KSS a celej slovenskej protifašistickej národnopolitickej reprezentácie zabezpečiť prípravu SNP v najväčšej tajnosti, a tak takticky "klamať Tisu", lebo len takýto postup mohol zabezpečiť úspech celonárodnej akcie na Slovensku.
  Vzťah moskovského vedenia KSČ k príprave a uskutočneniu Slovenského národného povstania veľmi jednoznačne charakterizuje aj známy list Klementa Gottwalda ministrovi zahraničných vecí ZSSR z 2. septembra 1944, v ktorom v mene vedenia KSČ vyzdvihoval úplný súhlas s postupom "našich súdruhov v Slovenskej národnej rade" i s plánmi ozbrojeného vystúpenia slovenského národa. V situácii, ktorá sa vytvorila v posledných augustových dňoch a ktorá sa stala signálom k Povstaniu, K. Gottwald považoval za rozhodujúceho činiteľa blízkosť Červenej armády a nádej bojujúceho Slovenska, že "z jej strany bude bojujúcemu slovenskému národu poskytnutá pomoc". Táto pomoc - ako uzatváral Klement Gottwald - "bude pôsobiť ako obrovská morálna posila v tomto boji, ktorý je v tomto okamžiku najdôležitejším ohniskom boja za oslobodenie celého Československa".

Prevzaté: V. Plevza: Trvalé hodnoty, I. zväzok, 1976
Spracoval: Miroslav ČUJ (krátené)