KOMUNISTI  NA  ČELE  PROTIFAŠISTICKÉHO  ZÁPASU

Až sa zas budú básne čítať

a v ľuďoch ľudí spoznáš zas,

až roztopí sa v mútnych vodách

jesenný sneh i jarný mráz,

jak hlboký bol, povieme si,

čas pušiek, dýk a náreku,

v ktorom bol básnik nepotrebný

a človek cudzí človeku.

                     Ladislav Novomestský

1. Mníchov a jeho bezprostredné dôsledky

   Dňa 29. septembra 1938 sa v Mníchove zišla konferencia šéfov vlád Nemecka, Veľkej Británie, Francúzska a Talianska. Hitler, Daladier, Chamberlain a Mussolini bez účasti zástupcov Československa prijali rozhodnutie, že naša republika sa musí vzdať rozsiahlých pohraničných oblastí v českých krajinách v prospech fašistického Nemecka. Československá vláda sa mala rozhodnúť o prijatí mníchovského diktátu do 12. hodiny 30. septembra a v dňoch 1. - 10. októbra odovzdať celé územie nemeckej vojenskej správe.

   Predpoludním 30. septembra prezident republiky E. Beneš a vláda mníchovský diktát prijali. V dovtedajšej histórii bezprecedentný postoj signatárov mníchovského diktátu demonštroval vierolomnosť predstaviteľov európskeho fašizmu, ktoré v snahe uspokojiť Hitlera neváhali obetovať životne dôležité záujmy svojho spojenca. Potvrdilo sa, aká labilná bola zahraničnopolitická orientácia Československa na západ. V najhlbšom rozpore s vôľou a odhodlaním československého ľudu brániť republiku hanebne kapitulovala. Aj v tejto najkritickejšej chvíli odmietla návrhy Sovietskeho zväzu, ktorý jediný nám chcel poskytnúť politickú i vojenskú pomoc.

   Komunistická strana Československa bezprostredne pred mníchovským diktátom na stránkach Rudého práva upozorňovala, že veľkú zodpovednosť berú na seba tí, čo robia nešťastné pokusy utíšiť útočníka živými kusmi z tela československého štátu. KSČ bola jedinou politickou stranou, ktorá jednoznačne a principiálne odmietla mníchovský diktát. V dôsledku straty strategicky, vojensky, ekonomicky i z hľadiska dopravy nesmierne dôležitých oblastí sa zvyšok okliešteného Československa stal bezmocnou hračkou v rukách vnútorných pravicových síl. K politickej moci sa dostala pravicová fašizujúca sa buržoázia, ktorá urýchľovala nielen ekonomickú, ale aj politickú závislosť tzv. druhej republiky od hitlerovského Nemecka.

   Po Mníchove aj na Slovensku všetky odnože buržoáznych strán urýchlene prechádzali na pozície ľudákmi požadovanej autonómie Slovenska. Podpísaním tzv. Žilinskej dohody 6. októbra 1938 prijali program Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, na ktorého platforme sa neskôr zjednotili. Dňa 7. októbra 1938 bola vytvorená autonómna slovenská vláda na čele s predstaviteľom HSĽS Jozefom Tisom.

2. Protifašistické hnutie po rozbití Československa do prepadnutia Sovietskeho zväzu Fašistickým Nemeckom

   Už 14. októbra 1938 H. Goring vyhlásil: "Čechy a Slovensko budú nemeckými domíniami. Musíme z nich vytlačiť všetko, čo sa len dá." Taká bola základná politická devízia nacistického Nemecka vo vzťahu k Československu v situácii, keď sa rozhodovalo o jeho ďalšom osude po Mníchove. Hitlerovský fašizmus podporoval všetky reakčné sily, ktoré boli ochotné pomáhať realizovať tento cieľ.

   14. marca 1939 sa slovenský snem stotožnil s vôľou predstaviteľov nemeckého fašizmu a vyhlásil odtrhnutie Slovenska od republiky. V ten istý deň odišiel do Berlína prezident E. Hácha, aby v rozpore s myslením národa vyslovil súhlas s priamou okupáciou českých krajín. 14. a 15. marec 1939 sa stali dňami rozbitia Československa.

   Bezprostredným cieľom hitlerovského Nemecka v českých krajinách i na Slovensku bolo začleniť celý ekonomický i ľudský potenciál do služieb ríše, najmä jej vojnových plánov. Po víťazstve Nemecka vo vojne mala byť časť Čechov ponemčená, časť presídlená zo stredoeurópskeho priestoru a časť zlikvidovaná.

   Na Slovensku bola situácia do značnej miery odlišná. Sociálny a nacionálny útlak na Slovensku dostal už v prvom období najodpornejšiu - domácu, slovenskú podobu, ktorá bola odvarom nacistického vzoru a stále viac a intenzívnejšie sa s ním stotožňovala.

   Protifašistický zápas v českých krajinách a na Slovensku prebiehal v odlišných sociálnych, a najmä politických podmienkach. Bol to najdlhšie trvajúci aktívny prejav rezistencie v európskych krajinách. Začal sa ako bezprostredná reakcia ľudu na dôsledky Mníchova a skončil sa 9. mája 1945, teda až po bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka.

3. Obrat vo vojne a jeho bezprostredné dôsledky

   Dňa 22. júna 1941 prepadlo fašistické Nemecko bez vypovedania vojny Sovietsky zväz. Tento vierolomný útok bol súčasťou Hitlerových plánov na ovládnutie sveta, ako aj úsilia totálne pacifikovať fašistami okupované národy a štáty.

   Už 23. júna vypovedal Sovietskemu zväzu vojnu aj klérofašistický slovenský štát. Jeho vládnúce kruhy dúfali, že tak spolu s Mussoliniho Talianskom, horthyovským Maďarskom, Fínskom a Rumunskom a za podpory ďalších štátov a reakcie na celom svete budú sa môcť podieľať na tomto lúpežnom ťažení.

   Nacisti a ich spojenci narazili na húževnatý odpor sovietskeho ľudu a jeho ozbrojených síl. Ani prvé dočasné úspechy, ani obrovská vojenská prevaha fašistických armád nedokázali zlomiť húžavnatosť, odhodlanie, politickú a morálnu silu sovietskeho ľudu.

   Táto skutočnosť, ako aj strach vládnúcich kruhov USA, a najmä Veľkej Británie zo svetovládnych plánov Hitlera predstavovali rozhodujúce faktory podmieňujúce proces vytvárania svetovej protifašistickej koalície na čele so Sovietskym zväzom, USA a Veľkou Britániou.

   Začiatok Veľkej vlasteneckej vojny znamenal zásadnú zmenu v dejinách svetového vojnového požiaru. Bol prelomom v boji fašistami ujarmených a fašizmom ohrozovaných národov sveta. Predstavoval rozhodujúci medzník i v boji českého a slovenského národa za slobodu.

   Významné zmeny v politike zahraničného buržoázneho odboja vedeného Benešom sa prejavili predovšetkým v jeho zahraničnopolitickej orientácii. Sovietsky zväz uznal československú vládu v Londýne. Z jeho iniciatívy sa 18. júla 1941 uzavrela československo-sovietska dohoda o spolupráci po vojne. Tým ZSSR "zasadil smrteľný úder Mníchovu a všetkým jeho dôsledkom". Súhlasil s vytvorením československých vojenských jednotiek na svojom území a uznal Československo za štát vedúci vojnu. Len vďaka tomuto kroku Sovietskeho zväzu sa mohlo začať a začalo sa meniť stanovisko ostatných veľmocí k londýnskej československej buržoáznej reprezentácii, ako aj k myšlienke obnovenia Československa v jeho predmníchovských hraniciach.

   Moskovské vedenie KSČ uznalo londýnsku československú vládu, súhlasilo so vstupom zástupcov strany do poradného orgánu londýnskej vlády a iniciatívne, organizačne i politicky pôsobilo na formovanie československých jednotiek v Sovietskom zväze. Moskovské vedenie KSČ odmietlo vstúpiť do londýnskej československej vlády a naďalej prebojúvalo svoju koncepciu protifašistického a národnooslobodzovacieho zápasu na všetkých úsekoch svojho pôsobenia.

   Tieto, ale aj ďalšie komponenty politického vývoja bezprostredne po napadnutí Sovietskeho zväzu fašistickým Nemeckom veľmi silne vplývali na charakter a dynamiku protifašistického odboja v českých krajinách a na Slovensku.

4. Komunisti - rozhodujúca protifašistická sila

   "Tento strašný zločinecký pokus musí byť a bude zlomený, tento zločin musí byť posledný," hovorilo sa v Prevolaní II. ilegálneho ústredného vedenia KSČ o napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom. "Český ľud nikdy nepocítil jednoznačne, hlbšie a silnejšie ten nerozlučný, hlboký vzťah, osudovú spätosť nášho národa s národmi ZSSR ako práve teraz. Každému čestnému českému človeku je jasné, že veľká, najúžasnejšia osudová bitka celých dejín, ktorú vedie Červená armáda s hordami fašistických beštií na východe, je tiež bitkou za našu budúcnosť, za náš osud, za našu slobodu." Obsah Prevolania, ako aj rozvoj antifašistického hnutia v českých krajinách bezprostredne po napadnutí Sovietskeho zväzu hitlerovskými vojskami jednoznačne potvrdzovali, že sa začína nová vlna odporu proti nacizmu i proti kolaboranstvu nie bezvýznamnej časti českej buržoázie. Opäť sa potvrdilo, že komunisti sú rozhodujúcou, najpripravenejšou a najmasovejšou protifašistickou silou aj v nacistami okupovaných českých krajinách, že sú - ako v tom čase napísal J. Fučík - ľuďmi osobitného razenia, ktorí neváhajú dať všetky sily a priniesť najväčšie obete v boji za úplné oslobodenie svojho národa, aby ako rovný medzi rovnými žil slobodne medzi slobodnými národmi sveta".

   Rozsiahlu politickú, ideologickú a organizačnú činnosť vyvíjalo II. ilegálne ústredné vedenie KSČ, reprezentované J. Zikom, J. Černým a J. Pokorným, s ktorým spolupracoval J. Fučík, K. Lukeš, M. Krásny, C. Šumbera, J. Vyskočil, V. Marík. Ústrednému vedeniu strany sa pomerne rýchlo podarilo zaceliť rany v organizačnej sieti komunistickej strany, ktorá bola hlboko narušená zatýkaním, obnoviť staré spojenia a nadviazať nové.

   Rozhodujúcou silou aktívneho protifašistického zápasu bola robotnícka trieda, okolo ktorej sa práve v období napadnutia Sovietskeho zväzu hitlerovským Nemeckom začal formovať protifašistický front českého národa. Rozmach aktívnych foriem boja proti fašistickému temnu a rozvíjanie ilegálnej práce neostali, prirodzene, bez prudkej reakcie nacistickej správy českých krajín. V dvoch veľkých vlnách zatýkania do začiatku roku 1941 sa nacistom podarilo odhaliť prakticky všetky významnejšie odbojové organizácie. Nová, najväčšia a najdrastickejšia vlna fašistického teroru v Čechách a na Morave nastala však po vymenovaní R. Heydricha za zastupujúceho ríšskeho protektora 27. septembra 1941. Na druhý deň, po svojom príchode do Prahy, R. Heydrich vyhlásil stanné právo. Začala sa séria masových popráv českých vlastencov, ktoré sa okázale publikovali. V období Heydrichovej hrôzovlády (v apríli 1942) bol zatknutý aj J. Fučík.

   Po atentáte na Heydricha 27. mája 1942 dosiahol teror nacistov v českých krajinách neopísateľný rozsah. Ešte väčšmi sa prehĺbili a uplatňovali neľudské metódy okupačného režimu. Bezprostredne po atentáte nastalo obdobie najbrutálnejšieho teroru a represálií, ktoré vošlo do histórie našich národov ako "heydrichiáda". Opäť bolo vyhlásené stanné právo a na jeho základe takmer naraz popravili 1 800 českých ľudí. Tisíce ľudí bolo zatknutých. Boli vyvraždení nevinní obyvatelia Lidíc a Ležákov, tieto obce vypálené a zrovnané so zemou. Do rúk gestapa padol už v noci z 27. na 28. mája 1942 predstaviteľ II. ilegálneho ústredného vedenia KSČ J. Zika. Postupne boli zatknutí aj ďalší funkcionári tohto vedenia strany. Všetci boli umučení.

   Nacistickými represáliami vybičovaná atmosféra strachu pôsobila na antifašisticky zmýšľajúcu českú buržoáziu tak zhubne, že sa vôbec bála pokúsiť o akúkoľvek formu boja. Táto časť českej buržoázie nebola schopná prezentovať sa významnejšou odbojovou akciou až do záverečného obdobia protifašistického a národnooslobodzovacieho zápasu v českých krajinách.

   Myšlienka obnovy československej štátnosti sa už v druhej polovici roku 1941 dostala do centra politických úsilí nielen v kruhoch československej emigrácie. Vytvárali sa predpoklady pre formulovanie základného hesla KSČ o vytvorení nového Československa ako rozhodujúceho cieľa i podmienky zjednotenia všetkých protifašistických a skutočne demokratických síl a ich zápasu proti fašistickému teroru v českých krajinách a na Slovensku.

   Hlboký proces názorových zmien, ktorý sa začal po prepadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom, však neumožňoval ihneď zmeniť ešte stále silne rezervovaný vzťah k československej štátnosti na Slovensku. Heslo Za sovietske Slovensko! vedenie KSS síce odvolalo, ale neprekonateľné obavy z obnovy predmníchovského Československa, z nadvlády českej buržoázie a v dôsledku toho z nerovnoprávneho postavenia Slovenska a Slovákov v novej republike znemožňovali jednoznačne vytýčiť heslo o obnove Československa. KSS naďalej zdôrazňovala požiadavku slobody a národnej svojbytnosti Slovákov. Zmeny v myslení obyvateľstva Slovenska a formovanie jeho pozitívneho vzťahu k obnoveniu československej štátnosti sťažoval necitlivý vzťah E. Beneša a londýnskej buržoáznej a pravicovej reformistickej emigrácie k slovenskej otázke.

   Najdôležitejšou a organizačne najpevnejšou politickou silou protifašistického odboja na Slovensku bolo od začiatku klérofašistického režimu v hlbokej ilegalite pracujúce komunistické hnutie.

   Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom sa ilegálna činnosť KSS výrazne zintezívnila. Vedenie strany, vychádzajúc z predpokladu, že vstup Sovietskeho zväzu do vojny je začiatkom novej etapy boja proti fašizmu, a teda aj národnooslobodzovacieho zápasu slovenského ľudu, sústreďovalo pozornosť komunistov na rozvinutie aktívnych foriem boja proti fašizmu, na rozvinutie zápasov za sociálne požiadavky pracujúceho ľudu a na účinné formy boja proti fašistickému teroru.

   Pravda, zvýšená aktivita KSS, ako aj úsilie klérofašistického štátu zabezpečiť si za každú cenu "pokoj" v zázemí i v ozbrojených zložkách režimu vyvolali rozsiahlu perzekúciu bezpečnostných orgánov; bola zameraná predovšetkým proti komunistickému hnutiu.

   V zimných mesiacoch 1942 - 1943 nastal zásadný obrat v dejinách druhej svetovej vojny. Od 19. novembra 1942 do začiatku februára 1943 trvala histirická ofenzíva sovietskych vojsk na Volge - slávna stalingradská bitka. Obkľúčením a potom zdrvujúcou porážkou tristotisícovej 6. armády wermachtu, ktorej velil poľný maršál Paulus, sa začala plejáda nezabudnuteľných víťazstiev Červenej armády, ktoré rozhodli o výsledku druhej svetovej vojny.

   Prelom vo vojne, ktorý sa začal víťazstvom sovietskych vojsk pri Stalingrade a ktorý jednoznačne potvrdili po ňom nasledujúce víťazstvá Sovietskej armády (bojom pri Orle a v Kurskom oblúku v lete 1943 počnúc), predstavoval rozhodujúci vonkajší impulz pre rozvoj protifašistického hnutia i v Československu.

   Na základe československo-sovietskej dohody o spolupráci po vojne z 18. júla 1941 sa už v druhej polovici roku 1942 začala bojová príprava československých vojakov v Sovietskom zväze. V Buzuluku sa sformoval a vycvičil 1. čs.poľný prápor, ktorý sa pod vedením L. Svobodu rozrástol na 1. čs. armádny zbor v Sovietskom zväze. Už v marci 1943 - ako prvá zahraničná jednotka v zostave Červenej armády - zasiahol po prvýkrát do boja pri Sokolove, odkiaľ viedla jeho bojová cesta po boku Červenej armády cez víťazné bitky pri Kyjeve, Bielej Cerkvi, južných oblastiach poľského kraja Rzeszów, na karpatských masívoch a Dukle, o Liptovský Mikuláš a Ostravu až do Prahy.

                                                                                      x x x

   Boj proti fašizmu mal výrazne internacionálny charakter. Potvrdila to aj príprava, ale najmä priebeh vrcholnej fázy národnooslobodzovacieho zápasu na Slovensku a v českých krajinách, ako aj účasť Čechov a Slovákov v bojoch s nacistami a ich prísluhovačmi v zahraničí. Česi a Slováci vystúpili so zbraňou v ruke v Anglicku, na Blízkom východe, v Juhoslávii, Taliansku a v ďalších krajinách. Bojovali vo Varšavskom i Parížskom povstaní. Ale najvýznamnejší podiel na veľkom zápase proti fašizmu v zahraničí mali tí Češi a Slováci, ktorí bojovali ako vojaci či partizáni v Sovietskom zväze. Rady príslušníkov československej vojenskej jednotky v Sovietskom zväze takisto ako formácie sovietskych partizánov v tyle fašistických armád rozmnožovali vojaci slovenskej armády - Zaisťovacej divízie a Rýchlej divízie, ktorých klérofašistická vláda slovenského štátu posielala do boja proti ich slovanským a triednym bratom. Proti ich presvedčeniu a proti ich vôli.

   Mnohí z nich prešli na sovietsku stranu. Už v roku 1943 bojovali v partizánskych jednotkách v Bielorusku a na Ukrajine: v oddiele Suvorov pri 18. pešej partizánskej brigáde pri Minsku, v Žitomírskej partizánskej brigáde a v mnohých ďalších oddieloch.

   V máji 1943 prešiel v Jelsku k partizánskej brigáde generála A. N. Saburova kapitán Jan Nálepka, pod ktorého vedením sa vytvoril aj prvý československý partizánsky prápor v Sovietskom zväze.

   Víťazný postup sovietskych armád a v ich radoch aj príslušníkov 1. československého armádneho zboru vytváral priaznivé podmienky na ďalší rozvoj široko organizovaného antifašistického a národnooslobodzovacieho boja ľudových más v Československu.

   Protifašistický a národnooslobodzovací boj českého a slovenského ľudu bol nerozlučne spojený s oslobodzovacou úlohou Sovietskeho zväzu. S týmto faktom - ako jedným z najrozhodujúcejších - sa rátalo v prípravách optimálneho variantu povstaleckej akcie na Slovensku. Strategický plán Povstania a jeho termíny sa mali určiť v súlade so situáciou na východnom fronte tak, aby celonárodné ozbrojené vystúpenie na Slovensku bolo koordinované s akciami Červenej armády. V záujme rýchleho postupu vojsk prvej krajiny socializmu a v záujme nášho oslobodenia Povstanie malo uvoľniť Červenej armáde prechod cez Karpaty a dať jej k dispozícii slovenský priestor na rýchly nástup do Dunajskej nížiny. Povstalecké jednotky sa mali stať spojeneckou armádou.

Prevzaté: V. Plevza: Trvalé hodnoty, I. zväzok, 1976

Spracoval: Miroslav ČUJ (krátené)