Karol Marx – Fridrich Engels
[Obežník Augustovi Bebelovi,
Wilhelmovi Liebknechtovi,
Wilhelmovi Brackemu a ďalším](169)
[Výňatok]
 

III. Manifest zürišskej trojice
Medzitým sme dostali Höchbergovu Ročenku, ktorá obsahuje článok: Retrospektívny pohľad na socialistické hnutie v Nemecku, napísali ho, ako mi povedal sám Höchberg, práve tí traja členovia zürišskej komisie. Máme tu teda ich autentickú kritiku doterajšieho hnutia a zároveň aj ich autentický program pre postoj nového orgánu, pokiaľ tento postoj závisí od nich.
Hneď na začiatku sa hovorí:
„Hnutie, ktoré Lassalle pokladal za eminentne politické, do ktorého vyzýval nielen robotníkov, ale aj všetkých statočných demokratov, na čele ktorého mali kráčať nezávislí predstavitelia vedy a všetci tí, čo sú oduševnení ozajstnou láskou k blížnemu, sploštilo sa za predsedníctva J. B. Schweitzera na jednostranný záujmový boj priemyselných robotníkov.“
Neskúmam, či – a v akej miere – to historicky zodpovedá skutočnosti. Schweitzerovi sa tu najmä vyčíta, že lassallovstvo, ktoré sa tu chápe ako buržoázne demokraticko-filantropické hnutie, sploštil na jednostranný boj za záujmy priemyselných robotníkov; sploštil ho i tým, že charakter tohto hnutia prehĺbil na triedny boj priemyselných robotníkov proti buržoázii. Ďalej sa mu vyčíta, že „odmietol buržoáznu demokraciu“. Ale čo má hľadať buržoázna demokracia v sociálnodemokratickej strane? Ak sa skladá zo „statočných ľudí“, potom nemôže stáť o to, aby sa do nej dostala, a ak sa tam jednako chce dostať, potom len preto, aby vyvolávala rozbroje.
Lassallovská strana „dávala prednosť tomu, aby sa správala čo najjednostrannejšie ako robotnícka strana“. Páni, čo toto píšu, sú sami členmi strany, ktorá sa čo najjednostrannejšie správa ako robotnícka strana; teraz v nej zastávajú oficiálne funkcie. To je absolútne nezlučiteľné. Ak myslia tak, ako píšu, musia vystúpiť zo strany, prinajmenej sa vzdať funkcií. Ak to neurobia, priznajú tým, že majú v úmysle využívať svoje oficiálne funkcie na to, aby bojovali proti proletárskemu charakteru strany. Strana sa teda sama zrádza, ak im ponecháva ich oficiálne funkcie.
Teda podľa názoru týchto pánov sociálnodemokratická strana nemá byť jednostrannou robotníckou stranou, ale všestrannou „všetkých tých, čo sú oduševnení ozajstnou láskou k blížnemu“. Má to dokázať predovšetkým tým, že sa zbaví primitívnych proletárskych vášní a že sa podriadi vedeniu vzdelaných filantropických buržujov, aby „si osvojila dobrý vkus“ a „naučila sa dobrému tónu“ (s. 85). Potom ustúpi aj „nevzdelané vystupovanie“ niektorých vodcov úctyhodnému „buržoáznemu vystupovaniu“. (Ako keby navonok nevzdelané vystupovanie tu mienených ľudí nebolo to najmenšie, čo by sa im mohlo vyčítať). Potom sa prihlásia „početní prívrženci aj z radov vzdelaných a majetných tried. Týchto však treba ešte len získať, ak ... má agitácia dosiahnuť rukolapné úspechy“. Nemecký socializmus „kládol priveľký dôraz na získavanie más a pritom zabúdal robiť energickú (!) propagandu v tzv. vyšších vrstvách spoločnosti“. Lebo „strana ešte nemá ľudí, ktorí by boli schopní zastupovať ju v ríšskom sneme“. Je však „žiadúce a potrebné zveriť mandáty ľuďom, ktorí by mali príležitosť a dosť času oboznámiť sa dôkladne s prerokovanými otázkami. Jednoduchý robotník a drobný remeselník... má na to len v zriedkavých výnimočných prípadoch potrebný čas“. Voľte preto buržujov!
Slovom, robotnícka trieda nie je schopná sama sa oslobodiť. Musí sa podriadiť vedeniu „vzdelaných majetných“ buržujov, ktorí jedine majú „príležitosť a čas“ oboznámiť sa s tým, čo je v prospech robotníkov. A po druhé proti buržoázii vôbec netreba bojovať, ale energickou propagandou ju – získať!
Ale ak chceme získať vyššie vrstvy spoločnosti alebo len tie ich elementy, ktoré to s nami myslia dobre, nesmieme ich nijako vyľakať. A tu si zürišska trojica myslí, že urobila upokojujúci objav.
„Strana ukazuje práve teraz, pod tlakom zákona proti socialistom, že nemieni ísť cestou násilnej krvavej revolúcie, ale že je rozhodnutá... ísť zákonnou cestou reformy.“ Ak teda tých 500-600 tisíc sociálnodemokratických voličov, 1/10 až 1/8 všetkých voličov – okrem toho ešte roztrúsených po celej veľkej krajine – bude tak rozumných, že nepôjdu hlavou proti múru a nepokúsia sa jeden proti desiatim o „krvavú revolúciu“, tak to dokazuje, že si aj raz navždy zakazujú využiť mohutnú vonkajšiu udalosť a ňou vyvolané náhle revolučné vzplanutie, ba víťazstvo ľudu, vybojované v zrážke, ktorá z toho vznikla! Ak by bol Berlín zasa raz taký nevzdelaný a pripravil nový 18. marec(170), museli by sociálni demokrati miesto účasti na boji ako „lumpy chtiví barikád“ (s. 88) „nastúpiť cestu zákonnosti“, zastaviť boj, odstrániť barikády a prípadne pochodovať po boku skvelej armády proti jednostranným, primitívnym, nevzdelaným masám. Alebo ak tí páni tvrdia že to tak nemysleli, tak ako to vlastne mysleli?
No to najlepšie ešte len príde.
„Čím pokojnejšie, vecnejšie, rozvážnejšie vystupuje“ (strana) „vo svojej kritike terajších pomerov a vo svojich návrhoch na ich zmenu, tým menšia je možnosť, že sa bude opakovať ťah, ktorý sa teraz podaril“ (zavedením zákona proti socialistom) „a ktorým uvedomelá reakcia vyľakala buržoáziu, keď jej nahnala strach pred červeným strašiakom“. (s. 88.)
Aby sa buržoázia zbavila i tej poslednej stopy strachu, treba jej jasne a presvedčivo dokázať, že červený prízrak je skutočne len prízrak, že nejestvuje. Ale čo iné je tajomstvo červeného prízraku, ak nie strach buržoázie pred neodvratným, bojom na život a na smrť medzi ňou a proletariátom? Strach pred neodvratným rozhodnutím moderného triedneho boja? Treba odstrániť triedny boj, a buržoázia i „všetci nezávislí ľudia“ sa nebudú „báť ísť ruka v ruke s proletármi“! A kto by na to doplatil, to by boli práve proletári.
Nech teda strana dokáže krotkým a pokorným vystupovaním, že sa raz navždy zbavila „neprístojností a výstrelkov“, ktoré dali podnet na zákon proti socialistom. Ak dobrovoľne prisľúbi, že sa bude pohybovať len v hraniciach zákona proti socialistom, isteže budú Bismarck a buržoázia takí láskaví, že zrušia tento potom už zbytočný zákon!
„Aby ste nám dobre rozumeli“, nechceme „sa vzdať našej strany a nášho programu, no myslíme, že na dlhé roky máme dosť čo robiť, keď sústredíme všetky svoje sily, celú našu energiu na určité blízke ciele, ktoré treba dosiahnuť za každých okolností, skôr než by bolo možné pomýšľať na uskutočnenie ďalekosiahlych úsilí“. Potom sa k nám budú masovo pridávať buržuji, maloburžuji a robotníci, ktorých „teraz ďalekosiahle požiadavky... odstrašujú“.
Netreba sa vzdať programu, iba ho odložiť – na neurčitý čas. Prijímame ho, ale vlastne nie pre seba, pokiaľ žijeme, ale posmrtne ako dedičstvo pre svoje deti a vnúčatá. Medzitým máme vynaložiť „všetky sily a energiu“ na kadejaké plátanie látanie kapitalistického spoločenského zriadenia, aby sa aspoň zdalo, a zároveň aby sme buržoáziu neodstrašili. Potom sa mi už predsa lepšie páči komunista Miquel, ktorý svoje neotrasiteľné presvedčenie o nevyhnutnom páde kapitalistickej spoločnosti o niekoľko sto rokov dokazuje tým, že horlivo podvádza, poriadne prispieva ku krachu z roku 1873(171), a tak naozaj niečo robí pre zrútenie terajšieho zriadenia.
Iným priestupkom proti bontónu boli aj „prehnané útoky na gründerov“, ktorí predsa boli len „deťmi svojej doby“; „nadávanie na Strousberga a podobných ľudí... si mohli preto radšej odpustiť“. Žiaľ, všetci ľudia sú iba „deťmi svojej doby“, a keď je toto dostatočným ospravedlnením, neslobodno už nikoho napadnúť, a musíme sa zrieknuť každej polemiky, každého boja; pokojne prijmeme všetky kopance protivníka, pretože my ako múdrejší predsa vieme, že sú len „deťmi svojej doby“ a nemôžu konať inak, než konajú. Namiesto toho, aby sme im kopance vrátili aj s úrokmi, máme úbožiakov skôr ešte ľutovať.
Práve tak aj okolnosť, že sa strana postavila za Komúnu, mala tú nevýhodu, „že odradila nám naklonených ľudí a zväčšila sa tým nenávisť buržoázie proti nám“. Ďalej sa strana „nie celkom bez viny na realizácii októbrového zákona, lebo zbytočne znásobila nenávisť buržoázie“.
Tu máte program troch zürišských cenzorov. Jasnejší by už ani nemohol byť, najmä pre nás, pretože všetky tieto rečičky poznáme veľmi dobre ešte z roku 1848. Sú to predstavitelia maloburžoázie, ktorí sa ozývajú plní strachu, že proletariát, prinútený svojím revolučným postavením, „zájde priďaleko“. Namiesto rozhodnej politickej opozície – všeobecné sprostredkovanie; namiesto boja proti vláde a buržoázii – pokus získať ich a prehovoriť; namiesto vzdorného odporu proti zlému zaobchádzaniu zhora – pokorné poníženie a priznanie, že trest je zaslúžený. Všetky historicky nevyhnutné konflikty vysvetľujú ako nedorozumenia a všetky diskusie končia ubezpečením: veď v podstate sme všetci za jedno. Ľudia, ktorí vystupovali roku 1848 ako buržoázny demokrati, môžu sa teraz práve tak dobre nazývať sociálnymi demokratmi. Pre prvých bola demokratická republika v nedosiahnuteľnej diaľke, pre druhých zasa pád kapitalistického zriadenia; pred politickú prax prítomnosti nemá teda nijaký význam; možno sprostredkúvať, kompromisníčiť a filantropizovať, ako sa len srdcu ráči. Tak isto zaobchádzajú s triednym bojom medzi proletariátom a buržoáziou. Uznávajú ho na papieri, pretože ho už nemožno poprieť, no v praxi ho zastierajú, rozmazávajú. Sociálnodemokratická strana nemá byť robotníckou stranou, nemá uvaliť na seba nenávisť buržoázie alebo kohokoľvek iného; predovšetkým má medzi buržoáziou energicky robiť propagandu; namiesto toho, aby zdôrazňovala ďalekosiahle, buržoáziu odrádzajúce a pre našu generáciu beztak nedosiahnuteľné ciele, nech radšej všetky svoje sily a energiu použije na tie maloburžoázne príštipkárske reformy, ktoré starému spoločenskému zriadeniu dávajú novú oporu, a takto by azda premenila konečnú katastrofu na pomalý, postupný a pokiaľ možno pokojný proces rozkladu. Sú to tí istí ľudia, ktorí pod rúškom neúnavnej činnosti nielenže nič nerobia, ale sa tiež usilujú prekaziť, aby sa vôbec robilo niečo iné, než táralo; sú to tí istí ľudia, ktorých strach pred činom v rokoch 1848 a 1849 brzdil hnutie na každom kroku a nakoniec ho priviedol k pádu; sú to tí istí ľudia, ktorí v ničom nevidia reakciu a potom sú veľmi prekvapení, keď sa napokon ocitnú v slepej uličke, kde nie je možný ani odpor, ani útek; sú to tí istí ľudia, ktorí chcú vtesnať dejiny do svojho úzkeho filisterského obzoru, ale dejiny ich zakaždým obídu a idú svojou vlastnou cestou.
Pokiaľ ide o ich socialistickú náplň, bola už dostatočne kritizovaná v Manifeste, v kapitole Nemecký alebo opravdivý socializmus. Kde sa triedny boj odstrčí stranou ako nemilý „brutálny“ jav, tam zostáva ako základňa socializmu len „opravdivá láska k blížnemu“ a prázdne frázy o „spravodlivosti“.
Je to vývojom podmienený a nevyhnutný jav, že aj príslušníci doteraz vládnucej triedy sa pridávajú k bojujúcemu proletariátu a oddávajú mu prvky svojej vlastnej vzdelanosti. To sme už jasne vyslovili v Manifeste(172). Treba však k tomu podotknúť dve veci:
Po prvé títo ľudia, aby naozaj prospeli proletárskemu hnutiu, musia prinášať prvky skutočnej vzdelanosti. Ale u veľkej väčšiny nemeckých konvertitov to nie je tak. Ani Zukunft ani Neue Gesellschaft nepriniesli nič, čím by sa bolo dostalo hnutie čo len o krok dopredu. Úplne im chýba skutočný, faktický alebo teoretický vzdelávací materiál. Namiesto toho sa objavujú pokusy zladiť povrchne osvojené socialistické myšlienky s najrôznejšími teoretickými hľadiskami, ktoré si títo páni priniesli z univerzity alebo odinakiaľ a z ktorých jedno je zmetenejšie ako druhé, vďaka rozkladnému procesu, v ktorom sa dnes nachádzajú zvyšky nemeckej filozofie. Namiesto aby najprv sám dôkladne študoval novú vedu, pristrihol si ju každý podľa prineseného hľadiska, narýchlo si zlátal svoju vlastnú súkromnú vedu a vystúpil hneď s nárokom hlásať ju. Preto je medzi tými pánmi asi toľko hľadísk ako hláv; namiesto toho, aby vniesli do niečoho jasno, spôsobili len náramný zmätok – našťastie takmer výlučne medzi sebou. Takých vzdelancov, ktorých prvý princíp je učiť to, čo sa sami nenaučili, môže strana veľmi dobre postrádať.
Po druhé, keď sa k proletárskemu hnutiu pridávajú ľudia z iných tried, prvou požiadavkou je, aby nepriniesli so sebou nijaké zvyšky buržoáznych, maloburžoáznych atď. predsudkov, ale aby si bez okolkov osvojili proletársky spôsob nazerania. Ale títo páni, ako sme dokázali, väzia až po krk v buržoáznych a maloburžoáznych predstavách. V takej maloburžoáznej krajine ako Nemecko sú tieto predstavy nesporne oprávnené. Lenže iba mimo sociálnodemokratickej robotníckej strany. Ak sa títo páni konštituujú ako sociálnodemokratická maloburžoázna strana, tak sú úplne vo svojom práve; mohlo by sa potom s nimi rokovať, uzavrieť s nimi podľa okolnosti dohoda atď. Ale v robotníckej strane sú cudzím prvkom. Ak sú dôvody, aby sme ich predbežne v nej trpeli, máme povinnosť ich len trpieť, nedovoliť im nijaký vplyv na vedenie strany, uvedomiť si, že rozchod s nimi môže byť len otázka času. Zdá sa, napokon, že tento čas už nadišiel. Je pre nás nepochopiteľné, ako môže strana trpieť autorov tohto článku ešte dlhšie vo svojich radoch. Ak sa však takým ľuďom dostane viac menej do rúk vedenie strany, bude strana jednoducho oslabená a je koniec s proletárskou rozhodnosťou.
Pokiaľ ide o nás, je nám vzhľadom na celú našu minulosť otvorená len jedna cesta. Takmer štyridsať rokov sme vyzdvihovali triedny boj ako bezprostrednú hybnú silu dejín a najmä triedny boj medzi buržoáziou a proletariátom ako veľkú páku moderného prevratu; teda rozhodne nemôžeme ísť spoločne s ľuďmi, ktorí chcú tento triedny boj vyčiarknuť z hnutia. Pri založení Internacionály sme jasne formulovali bojové heslo: oslobodenie robotníckej triedy musí byť dielom robotníckej triedy samej. Nemôžeme teda ísť spoločne s ľuďmi, ktorí priamo hovoria, že robotníci sú priveľmi nevzdelaní, aby sa sami oslobodili, a že ich musia oslobodiť filantropickí veľkoburžuji a maloburžuji. Ak nový orgán strany zaujme postoj, ktorý zodpovedá zmýšľaniu týchto pánov, ktorý bude buržoázny, a nie proletársky, nezostane nám nič iné – čo ako by sme to ľutovali –, než sa verejne proti tomu ohradiť a zrušiť solidaritu, s ktorou sme doteraz v cudzine zastupovali nemeckú stranu. Ale tak ďaleko to, dúfajme, nedôjde.
Tento list je určený všetkým piatim členom komisie v Nemecku(173), ako aj Brackemu...
Nemáme námietok proti tomu, aby ste s listom oboznámili aj Zürišanov.

Napísané 17. – 18. septembra 1879. K. Marx – F. Engels,
Werke, Bd. 34. S. 401 –408.


169 Obežník Augustovi Bebelovi, Wilhelmovi Liebknechtovi, Wilhelmovi Brackemu a ďalším je jeden zu najdôležitejších dokumentov marxizmu, obsahujúci učenie o revolučnej strane ako vedomom a organizovanom predvoji robotníckej triedy. Marx a Engels v ňom zdôvodnili revolučný tiredny charakter strany a nezmieriteľnosť svetonázoru robotníckej triedy so všetkými odrodami buržoáznej ideológie. Zo svojho dlhoročného ideologického boja vyvodili rozhodujúce poučenia pre stanovisko revolučnej strany voči oportunizmu a citovému socializmu, ktorý vtedy – zastúpený Karlom Höchbergom, Eduardom Bernsteinom, Carlom Augustom Schrammom a ďalšími – bol hlavným nebezpečenstvom pre robotnícke hnutie. Marx a Engels tým pomohli Socialistickej robotníckej strane Nemecka, aby sa v podmienkach zákona proti socialistom (pozn.36) zamerala na revolučnú politiku.
List bol určený vedúcim predstaviteľom strany a má charakter vnútrostraníckeho materiálu. Náčrt zostavil Engels v polovici septembra 1879 a po spoločnej porade s Marxom sformulovali jeho konečný text. V tomto zväzku uverejňujeme III. časť Obežníka.
170 Ide o boje na berlínskych barikádach 18. marca 1848.
171 Pozri pozn. 28.
172 Pozri toto vydanie, zv. 1, s. 366.
173 Ide o Augusta Bebela, Wilhelma Liebknechta, Friedricha Wilhelma Fritzescheho, Bruna Geisera a Wilhelma Hasenclevera.