Juhoslávia

od Tita k vojne

SPARTAKUS - marxistický klub

Úvod

            Juhoslávia. Po prevratoch v strednej a východnej Európe, po rokoch rovnovážneho stavu medzi pólom socializmu a kapitalizmu, sme sa stali svedkami nových vojen. Vojny sa rozpútali nielen v ďalekej Afrike a či Ázii. Ich centrom sa stala priamo Európa.

            Otrasné vojnové zábery z bývalej Juhoslávie nami otriasali niekoľko rokov. Juhosláva - prosperujúca krajina s relatívne vysokou životnou úrovňou, častokrát sen našich dovolenkujúcich, sa behom pár dní zmenila na popolavú krajinu s utrpením a plačom.

            Prečo vlastne k vojne došlo? Prečo bola Juhoslávia celý čas považovaná sa inú socialistickú krajinu? Čo sa vlastne stalo medzi roky v mieri spolunažívajúcimi národmi? Na „špecifikum“ Juhoslávie sa nájde množstvo otázok, ale veľmi málo odpovedí. Jednou z odpovedí chce byť aj táto brožúra „Juhoslávia - od Tita k vojne“.  Skladá sa z troch častí. Prvou je pasáž z prvomájového prejavu predsedu Belgickej strany práce Ludo Martensa týkajúca sa najnovších udalostí na Balkáne, snažiaca sa nájsť príčiny v minulosti a záujmoch veľmocí. Druhou časťou je opäť výňatok z prejavu Ludo Martensa zaoberajúci sa Stalinovou kritikou oportunizmu dlhoročného čelného predstaviteľa Juhoslávie - maršála Tita. Treťou je historický dokument - kapitola z knihy Jamesa Klugmanna „Od Trockého k Titovi“, ktorá podrobne rozoberá príčiny rozchodu komunistických strán strednej a východnej Európy s titovskou Juhosláviou - titovský oportunizmus.

            Jednotlivé časti sú zaradené podľa obtiažnosti preberaných tém. Zatiaľčo provmájový prejav Luda Martensa je populárny, záverečná časť je prísne marxistická a vyžaduje aspoň základnú znalosť marxizmu-leninizmu.

Preč s NATO, jednotnú Juhosláviu, návrat k socializmu!

Vyhlásenie ÚV Ligy juhoslovanskej komunistickej mládeže, 29.10.1998

(Solidaire č.42/98)

            Juhoslovanská federatívna republika bola vždy predmetom vojenského, politického a hospodárskeho tlaku zo strany imperialistických krajín (Spojené štáty, Nemecko, Veľká Británia). Bezpečnostná rada OSN žiada bezpodmienečné uskutočnenie dohody vnútenej Holbrookom a americká ministerka Albrightová zdôrazňuje, že „hrozba použitia násilia sa využije podľa potreby“.

            No akcie tzv. Kosovskej oslobodzovacej armády (UCK) nechávajú imperialistické vlády ľahostajnými. Prečo? Pretože UCK slúži záujmom medzinárodnej buržoázie. Separatistické hnutie je súčasťou nového svetového poriadku a je zamerané proti záujmom albánskeho ľudu v Kosove. Pomáha imperialistom stavať proti sebe srbskú a albánsku robotnícku triedu, aby tak mohli uskutočniť svoje lúpežné plány.

            Liga juhoslovanskej komunistickej mládeže odsudzuje imperialistický tlak na Juhosláviu a teroristické akcie UCK. Ako skutoční antiimperialisti sa vždy vyslovujeme proti najväčšiemu zlu - medzinárodnej buržoázii. Odmietame snahy NATO vybudovať vojenské základne v Kosove a Metohiji. Žiadame, aby NATO opustilo aj územie Bosny a Hercegoviny a Macedónska. To bude prvá fáza k znovuzjednoteniu Juhoslávie po tom, ako bola roztrhaná imperialistami.

            Chceme poďakovať všetkým komunistom, revolucionárom, pracujúcim a antiimperialistom, ktorí vyjadrili svoju solidaritu s ľudom Juhoslávie počas hrozieb NATO. Jedine obraňovaním princípu proletárskeho internacionalizmu budeme môcť uskutočniť naše spoločné poslanie: založiť socializmus na celom svete.

Nemecko - Kosovo

Podpora pre UCK

Pravda, 21.10.1998

            S cieľom rozšíriť nemecký vplyv na Balkáne zohrala nemecká spravodajská i kontrašpionážna služba rozhodujúcu úlohu pri nábore, výcviku a vyzbrojovaní separatistickej Kosovskej oslobodzovacej armády (UCK).

            Napísal to britský týždenník The European. Vznik UCK sa podľa neho časovo kryl s nástupom Hansa Jorga Geigera do funkcie šéfa nemeckej tajnej služby BND. Medzi jeho prvé kroky patrilo vytvorenie jedného z najväčších regionálnych spravodajských stredísk v Tirane. BND spolupracuje s vedením albánskej tajnej služby SIK a jej agenti vyberali kandidátov na veliteľské funkcie UCK. Nemecká vojenská spravodajská služba MAD a osobitná výsadkárska jednotka bundeswehru KSK organizovali výcvik kosovských teroristov a materiálne ich vybavovali. MAD napríklad dodala Albánsku odpočúvacie a komunikačné zariadenia z arzenálu bývalej východonemeckej tajnej služby Stasi. Časť tohto vybavenia prepašovali kosovským separatistom, napísal The European. Podľa francúzskych spravodajských zdrojov vyvolala nemecká pomoc kosovským separatistom vážne rozpory medzi BND a americkou CIA. Washington podľa nich pochopil, že podnecovanie kosovských Albáncov do vojnového konfliktu s Belehradom môže destabilizovať región.

Nemecko a lokálne nacionalizmy preliali krv v Juhoslávii

(z prejavu L.Martensa 1.mája 1993)

            Počas antifašistickej vojny Komunistická strana Juhoslávie zhromaždila všetkých skutočných komunistov zo všetkých častí krajiny. Ale už vtedy preukázala silné oportunistické tendencie.

Titov odklon od socializmu

            12. augusta 1944 na schôdzke s Titom varoval Churchill pred kolektivizáciou poľnohospodárstva. Tito odpovedal: „Nemáme v úmysle vytvoriť u nás takýto systém“. V tom istom čase sľubuje Tito podporu možnému pristátiu spojencov v Juhoslávii. Tento projekt podstatne pomohol zastaviť vplyv sovietov a komunistov. Boj medzi komunistami a oportunistami vo vedení strany sa datuje rokom 1948. Vtedy 240 tisíc členov strany zo 400 tisíc celkového počtu je vyhodených z dôvodu marxisticko-leninského presvedčenia a presvedčenia v sovietske skúsenosti.

            Tito sa viac obáva socialistického Sovietskeho zväzu ako imperialistickej Veľkej Británie. Odmieta proletársky internacionalizmus, ktorý vyžaduje, aby komunista videl celkové mocenské vzťahy medzi kapitalizmom a socializmom v Európe, a aby uvažoval najprv o záujmoch všetkých, až tak definoval osobné záujmy. Ako buržoázny nacionalista Tito sa pokúša pohltiť Albánsko a vytvoriť Balkánsku federáciu pod svojim vedením, ktorá sa vzdiali od Sovietskeho zväzu. V priebehu rokov 1946-1949 grécki partizáni a komunisti viedli krutý boj proti britskej okupácii. Ale 10.júna 1949 uzatvára Tito svoje hranice pre partizánov, zatiaľčo umožňuje probritským gréckym jednotkám vstúpiť a napadnúť partizánov odzadu. 1.decembra 1950 hlasuje Tito v OSN v prospech embarga proti Číne a Severnej Kórei, čím priamo podporuje americkú agresiu. V roku 1951 USA a Juhoslávia podpisujú vojenskú zmluvu.

            Ešte v roku 1951 porovnáva Tito juhoslovanských komunistov, ktorí ostávajú verní marxizmu-leninizmu k hitlerovskej piatej kolóne: „Útoky fašistických agresorov ukázali, že veľká pozornosť je venovaná novému prvku: piatej kolóne. To je politický a vojenský prvok, ktorý prechádza do činnosti, keď je pripravená agresia. Dnes sa niekto v našej krajine pokúša o to isté, pod iným preoblečením, ako krajiny Kominformu.“

Pôda ako súkromný majetok

            Po vojne bola pôda rozdelená roľníkom, ale Tito neurobil nič preto, aby ich pripravil pre kolektivizáciu, ktorá mala nasledovať. Pod tlakom sovietskej kritiky vytvára niekoľko roľníckych družstiev. Ale už v roku 1951 titovské vedenie hovorí, že „(sovietske) kolchozy predstavujú štátny kapitalizmus, ktorý s množstvom pozostatkov z feudalizmu, je spoločenským systémom v ZSSR.“. Rozvíjajúc myšlienky Bucharina nahradzujú titovci plánovanie voľným trhom: „Nikto okrem družstiev nemôže rozhodovať o množstách, ktoré majú byť vyrobené“. Organizujú „prechod k systému, ktorý ponechá viac slobody objektívnym ekonomickým zákonom. Socialistický sektor našej ekonomiky je schopný triumfovať nad kapitalistickými tendenciami čisto ekonomickými prostriedkami..“ Už v roku 1953 dovoľuje Tito predávať a kupovať pôdu a najímať poľnohospodárskych robotníkov.

„Samospráva“

            V roku 1952 predstavuje Tito systém „samospráv“, v ktorých autonómne podniky schvaľujú nezávislé rozhodnutia a sú medzi sebou prepojené trhovým mechanizmom. To je zrušenie ekonomického plánovania a reštaurácia kapitalistického trhu. Likvidácia centrálneho socialistického plánovania je tiež spojená s buržoázno-nacionalistickými silami v šiestich republikách, dožadujúcich sa svojej „autonómie“, ktoré ňou boli vlastne ohrozené. Tito sa musel uchýliť k buržoáznemu nacionalizmu, aby sa postavil proti Sovietskemu zväzu a jeho socialistickým skúsenostiam. Vytvoril určitý druh „juhoslovanskej jednoty“ medzi všetkými silami, ktoré boli proti ZSSR. Ale keďže všetky bývalé nacionalistické tradície boli prevažne srbského, chorvátskeho, slovinského atď. charakteru, tak nové byrokratické buržoázie získali na svojej sile práve na úrovni republík.

Trockizmus

            Začiatkom päťdesiatych rokov, keď Juhoslávia bola ešte stále väčšinou feudalistickou krajinou, útočia titovci na princíp, podľa ktorého socialistický štát musí udržať diktatúru proletariátu. V roku 1950 juhoslovanskí revizionisti otvárajú diskusiu o „odumretí štátu a špeciálne jeho úlohy v hospodárstve“. Djilas nazýva Sovietsky štát „monštróznym kapitalistickým štátom“, ktorý „utláča a vykorisťuje proletariát“. Podľa Djilasa Stalin chce „rozšíriť svoje empírium štátneho kapitalizmu a posilniť byrokraciu“. „Železná opona, východoeurópska hegemónia a agresívna politika sa stali pre neho nevyhnutnými.“ Djilas hovorí o „biede robotníckej triedy, ktoré pracuje pre „vyššie“ imperialistické záujmy a pre privilégia byrokracie“. „ZSSR je dnes objektívne najreakčnejšou veľmocou.“ Stalin „praktizuje štátny kapitalizmus a je duchovným a politickým vodcom dikatúry byrokracie“. Djilas, ako skutočný agent amerického imperializmu, opakuje všetky témy antikomunistickej propagandy: „Medzi hitlerovcami nachádzame teórie, ktoré svojim obsahom ako aj spoločenskou praxou, ktorú predpokladajú, vyzerajú úplne presne ako tie, ktoré používa Stalin.“ Všetky zbrane americkej studenej vojny sú zaobalené Djilasom v päťdesiatich stranách pseudomarxistickej rozpravy. Komunistická strana Sovietskeho zväzu mala pravdu, keď vyhlasovala, že titovci iba opakujú trockistické heslá: Djilas sa odkazuje na Trockého, ktorý nie je ďaleko od „jeho kritiky stalinistického systému“!

Buržoázny podnacionalizmus

            Takže počnúc päťdesiatymi rokmi je Juhoslávia vedená byrokratickou buržoáziou socialdemokratického typu, zviazanou s USA a používajúcou pseudokomunistický jazyk na oklamanie más a ovplyvnenie ostatných socialistických krajín. Tak sa už v päťdesiatych rokoch cez „samosprávu“ vyvíja srbský a chorvátsky nacionalizmus, zatiaľčo titovské vedenie proti nemu bojuje.

            V roku 1964 je na VIII. zjazde strany vyzdvihnutá myšlienka „juhoslovanstva“ a strana je vytváraná z nerovnovážnej reprezentácie regiónov a národností. V roku 1966 je druhým mužom režimu Rankovičom vedený dôležitý boj proti srbskému nacionalizmu.

            Ústava z roku 1974, ktorá dáva zdanlivú nezávislosť jednotlivým republikám, posilňuje tendenciu vytvoriť v každej republike „národné ekonomiky“: hlavný priemysel je postavený. „Štruktúra výroby je prílišne rozdelená. Republiky a provincie sa pokúsili vytvoriť všetky možné druhy výroby a je značne viditeľné, že v tomto prostredí boli vytvorené priemyselné koncentrácie (...) Vnútorný trh je rozdelený na regionálne trhy“. Juhoslovanská buržoázia je sama rozdelená na regionálne buržoázie. ...

Ekonomický liberalizmus

            V rokoch osemdesiatych sa Juhoslávia, z ekonomického pohľadu, v podstate stala liberálnou krajinou. V roku 1987 začína s obmedzovaním miezd pod dohľadom Medzinárodného menového fondu. V rokoch 1988-89 je ekonomická legislatíva rapídne zmenená: samospráva je rozobraná, podniky sú prestavené podľa západného modelu, je uzákonené prepúšťanie. Tieto reformy sú vytvorené s podporou severných republík, ako aj podporou Belehradu. Státisíce robotníkov sú vyhodené, 376 tisíc je na konci roku 1989 bez práce, a 476 tisíc na ďalší rok. Súkromný kapitál prevažuje v Srbsku, ako aj v Chorvátsku a Slovinsku. V roku 1991 súkromný sektor reprezentoval 76,80% podnikov v Srbsku a Čiernej hore, 80,40% v Chorvátsku a 84,20% v Slovinsku.

            „Dvere do Juhoslávie pre západných investorov boli otvorené dokorán. Zákon z 8.januára o tom hovorí jasne: zrušenie maximálnej účasti na kapitále spoločnosti, možnosť vyvážať zisky, ale tiež investovaný kapitál po rozpustení spoločnosti. Cudzinci investovali vo všetkých krajinách bývalej federácie, prevažne v Srbsku a Čiernej hore.“

            V roku 1990 188 zahraničných spoločností sa nachádza v Srbsku a Čiernej hore, 77 v Slovinsku a 70 v Chorvátsku. Na ďalší rok je ich 375 v Srbsku-Čiernej hore. O rok neskôr v tých istých republikách počet zmiešaných spoločností sa pohybuje od 547 do 1271. 42% kladného obchodného balancu Slovinska pochádza z jeho obchodu s nerozvinutými republikami.

Sú Chorvátsko a Slovinsko vykorisťované?

            Ak veríme lžám šíreným fašistami, Slovinsko a Chorvátsko by mali byť vykorisťované Srbskom a chudobnejšími krajinami. V čase liberalizácie bol medzi Severom a Juhom veľký rozdiel vo vývoji a bolo potrebné určité úsilie na dosiahnutie rovnováhy. Samozrejme pomoc žiadaná od bohatších provincií bola veľmi slabá: verejný sektor dal medzi 1,56% až 1,97% svojho spoločenského produktu na rozvojový fond pre zaostalé regióny. Federálny rozpočet dal od 0,53% až 0,85% národného príjmu na sociálny sektor menej rozvinutých častí. Takže súhrnný príjem, ktorý bol presunutý, neprevýšil 2 až 3% spoločenského produktu Slovinska a Chorvátska. Ale ten bol vrátený prostredníctvom základných výrobkov, energie a nerastov produkovaných hlavne chudobnými republikami, pretože ich ceny boli centrálnou vládou držané veľmi nízko. Od roku 1945 to boli Slovinsko a Chorvátsko, ktoré mali úžitok z juhoslovanského systému. „Oblasti ako Slovinsko a Chorvátsko boli menej zničené vojnou, mali viac vzdelanú robotnícku silu a menej rozpadnutú ekonomiku. Podniky z týchto regiónov boli výkonnejšie a s rozvojom trhových vzťahov sa stali bohatšie, mohli získať viac prostriedkov pre svoje ekonomiky a získať viac z bankového systému. Profitovali zo svojej pozície v rámci federácie a rýchlo sa rozvíjali.“

Veľké Nemecko zažína oheň na Balkáne

            Pod tlakom imperializmu a pod vedením novej buržoázie zrodenej v rámci socialistických štruktúr, bol obnovený kapitalizmus v Sovietskom zväze a vo východnej Európe. Všetci reakcionári boli týmto vývojom, ktorý mal predznamenať začiatok nového svetového poriadku založeného na mieri, slobode a demokracii, veľmi nadšení.

            Tento nový poriadok však veľmi rýchlo ukázal novú tvár: svojim barbarským útokom na Irak imperialistická koalícia vedená USA ukázala, že svetový poriadok, ktorý chce zriadiť, bude založený na neokoloniálnom terore, na intervenčnej politike a na úplnej kontrole nad predtým suverénnymi krajinami tretieho sveta.

            Ale veľmi rýchlo sa objavil nový aspekt tohto nového poriadku. V mene „samourčenia Nemecka“ anektovala NSR nezávislý štát. Veľké Nemecko vytvorené týmto mstiacim sa činom okamžite začala dobývať územia ovládané Treťou ríšou. Prvý cieľ sa stala Juhoslávia.

Nemecko vyhodilo Juhosláviu do vzduchu

            Dávno pred kolapsom socializmu na Východe pripravovalo Nemecko túto črtu nového európskeho poriadku. Od 70-tych rokov slovinská a chorvátska buržoázia bola pevne zviazaná, často prostredníctvom rakúskeho prostredníka, s nemeckým veľkobiznisom. Bolo to práve „nové“ Nemecko, ktoré vykúpilo chorvátsku a slovinskú buržoáziu a znovu omladilo separatistické a pronacistické tendencie rokov 1940-45. Nemecko podnecovalo už aj tak privilegovanú a značne samostatnú chorvátsku a slovinskú buržoáziu, aby požadovala úplnú nezávislosť. To malo viesť k blahobytu a hojnosti...

            Francúzsky generál Pierre Gallois poznamenal: „Od roku 1991 a pravdepodobne aj predtým, poskytovalo Nemecko, cez Taliansko, zbrane Chorvátsku, Maďarsku a Československu: takže viac ako tisíc vozidiel bolo vyzbrojených ľahkými zbraňami, ale tiež protitankovými zariadeniami, strelivom a opravnými zariadeniami“. A profesor Gervasi píše: „Tak ako bolo podotknuté bývalým veľvyslancom USA v Juhoslávii W. Zimmermanom: „Neskôr sme odhalili, že Genscher, nemecký minister zahraničných vecí, bol v dennom kontakte so svojim chorvátskym proťajškom. Povzbudzoval Chorvátsko, aby vystúpilo z federácie a vyhlásilo nezávislosť.“

            Pevné rozhodnutie nechať Juhosláviu vybuchnúť sa zrodilo v Bonne. Nemeckou buržoáziou bola vytvorená politika, ktorá mala pomôcť dotlačiť Slovinsko a Chorvátsko k vyhláseniu nezávislosti. Ak by nebolo tejto silnej nemeckej túžby nedošlo by k rozpadu Juhoslávie. Toto zločinné rozhodnutie ukazuje, že nemecká nadvláda nad európskym kontinentom už nie je viacej fantómom, ale stala sa skutočnosťou. Nemecko prijíma, vždy podľa svojho uváženia, strategické rozhodnutia, ktoré rozrušujú celú európsku situáciu. Samotné Nemecko, proti vôli Veľkej Británie a Francúzska, sa rozhodlo anektovať NDR. Samotné Nemecko, napriek politike USA, Veľkej Británie a Francúzska, začalo rozbíjať Juhosláviu na malé kúsky a zapálilo oheň na už aj tak výbušnom Balkáne. Generál Pierre Galois vysvetľuje: „Londýn, Paríž, Washington boli proti rozdeleniu Juhoslávie. Bonn rozhodol, že Nemecko ju rozdelí samo. Každý na Západe vzdal úctu tomuto nemeckému rozhodnutiu.“

„Právo národov na sebaurčenie“

            Nemecko, rastúci imperializmus v Európe, používa pojem „práva národov na sebaurčenie“. Táto fráza je v Belgicku veľmi módna najmä medzi fašistami z Vlaamskeho bloku, ale jej podporovateľov môžme nájsť aj medzi ostatnými buržoáznymi stranami. Kto toto heslo používa a s akým cieľom?

            Ak je toľko ľudí popletených demagogickým heslom, je to z jednoduchého dôvodu: zastrašení antikomunistickou kampaňou sa neodvážia viacej myslieť marxisticky. Marxizmus nás učí skúmať a rozlišovať rôzne spoločenské triedy a ich protichodné záujmy, ukazuje, že imperializmus je rozšírením vykorisťovania a úlaku do celosvetového rozmeru a je organizovaný veľkokapitálom. Marxizmus stavia otázku: diktatúra buržoázie alebo diktatúra robotníkov, obrana kapitalizmu alebo svetový boj za socializmus?

            Pozorujeme protirečiace si a očividne nepochopiteľné fenomény. Veľkokapitál je čoraz viac internacionalizovaný: americký, nemecký a japonský imperializmus operujú v celom svete. Ale súčasne podporujú rozdeľovanie, balkanizáciu veľkých krajín, ktoré plánujú ovládnuť. Samozrejme internacionalizácia veľkokapitálu a separatizmus mininárodností sú dve tváre tej istej reality: diktatúry veľkoburžoázie. Táto organizuje delenie krajín, na ktoré chce uvaliť otvorenú diktatúru.

            Veľké Nemecko, tento nový rastúci imperializmus v Európe, používa pojem „práv národov na sebaurčenie“, aby rozdelilo na kúsočky svojich nepriateľov, teda krajiny, ktoré sú proti jeho plánu nadvlády. Prostredníctvom tohto „práva národov na sebaurčenie“ prehlasuje Nemecko, že už tieto národy nie sú suverénne, že nenarábajú so svojimi vnútornými záležitosťami. Najžravejší imperializmus môže teraz vzývať „právo národov na sebaurčenie“, aby vypudil etnické, národnostné alebo religiózne konflikty, podporil určité sily proti druhým, miešal sa do ich vnútorných záležitostí a nechal krajiny explodovať, za účelom ich lepšieho ovládnutia.

            Dnes marxisti a utláčané masy používajú heslo samourčenia iba v boji proti imperializmu. Národy sa musia osamostatniť od ich hlavného nepriateľa, imperializmu; a v antiimperialistickom a antikapitalistickom boji musia pozdvihnúť vlajku jednoty a solidarity. To je proletársky internacionalizmus stojaci proti internacionalizmu buržoázie.

Srbsko, nepriateľ Veľkého Nemecka

            Prečo chcel nemecký imperializmus za každú cenu krvavé rozdelenie Juhoslávie? Táto Juhoslávia už nebola komunistickou, dokonca ani antiimperialitickou: nasledovala liberálnu politiku a nemecká marka dominovala všade, vrátane Srbska.

            Počas I. a II. svetovej vojny nemecká buržoázia viedla veľké bojové operácie na Balkáne za účelom vytvorenia koridoru z Hamburgu do Bagdadu. Dvakrát sa Srbsko stalo prekážkou. Počas I.sv.vojny stratilo 25% svojho obyvateľstva, v čase II.sv.vojny prišla Juhoslávia o 1,700,000 ľudí. Zjednotená Juhoslávia by stále mala silné protinemecké jadro a mohla by vyvolať balkánsku politiku zameranú voči nemeckému expanzionizmu. Kapitalistická Juhoslávia by mala tendenciu sa zjednotiť s USA (tak ako to urobila medzi rokmi 1950 až 1990) alebo s Francúzskom (ako v rokoch 1918-1940). To je dôvod prečo to bol práve nemecký záujem, aby sa Juhoslávia rozbila na slabé kúsočky.

            Ale ako mohlo Nemecko prinútiť USA a Francúzsko, proti ich vôli, účastniť sa tohto krvavého dobrodružstva? Pre celú veľkoburžoáziu, počas týchto posledných 45 rokov, bola hlavná priorita antikomunistický a antisovietsky boj. Antikomunistická ideológia, s fašistickou dokonalosťou, bola počas Reagana a Busha veľmi jedovatá. Bolo módne podporovať fašistické organizácie vyhlasujúc, že reprezentujú „zotročené národy za železnou oponou“. „Samourčenie“ národov porobených komunizmom bol veľmi populárny slogan. Rozdelenie Sovietskeho zväzu sa zdalo byť tým najdôležitejším víťazstvom studenej vojny. Avšak nemecký imperializmus mohol použiť túto žiaru „antikomunistického sebaurčenia“ ďalej na uskutočnenie rozpadu Juhoslávie... a destabilizáciu celého Balkánu.

Etnická výlučnosť

            Aby Nemecko uspelo v tomto „práve na sebaurčenie“ muselo najprv oslepiť ľudí a vyvolať etnický a religiózny fundamentalizmus.

            Vďaka ideám pochádzajúcim z čias stredoveku prinútil imperializmus pracujúce triedy nasledovať reakčnú buržoáziu ich „vlastného“ národa a „vlastnej“ viery, veriac, že zmiešanie sa s iným národom alebo vierou, že fúzia s iným jazykom, kultúrou a národom je niečo zlé. Kapitál, ktorý myslí a koná iba v medzinárodnom merítku, prinútil tieto národy, aby začali uvažovať v termínoch myšlienok založených na lokálnych dialektoch a tradíciách.

            Európske spoločenstvo uznalo túto užitočnú nemeckú koncepciu sveta. 21.novembra 1990 štyridsaťštyri hláv štátov a vlád podpísali Parížsku chartu. Podľa nej „éra konfrontácií a delenia v Európe sa skončila“, vzťahy budú založené „na rešpekte a spolupráci“. „Požadujeme, aby etnické, kultúrne, jazykové a religiózne identity boli chránené a aby ľudia prináležiaci k týmto minoritám mali právo ich vyjadriť a rozvinúť bez akejkoľvek diskriminácie.“ „(je potrebné) pre tieto identity vytvoriť priaznivé podmienky.“

            Tento program ukazuje, ako silno je imperializmus systém, ktorý ľubovoľne vynalieza „princípy“ a následne nimi manipuluje. Vo svojich vlastných krajinách imperialisti poctivo potláčajú migrujúcim robotníkom možnosť akéhokoľvek vyjadrenia „etnickej, kultúrnej alebo jazykovej identity“, keďže to vidia ako protiklad k svojej „vôli zjednotiť sa“! Svojim „menšinám“ odmietajú priznať politické práva, ktoré by im umožnili trvalý pobyt.

            Následne, tí istí imperialisti volajú o „identitách, ktoré sú v etnickom a religióznom ohrození“, aby tak začali „pomáhať slabým“ použitím ťažkého vojnového materiálu. Vo svojom hľadaní ekonomických a strategických záujmov, veľmoci ohrozujú suverenity štátov a medzinárodné dohody, vyburujú pocity nenávisti a zapríčiňujú úpadky.

Nátlaky a vydieranie

            Príprava nezávislosti Chorvátska a Slovinska a vyzbrojenie separatistov Nemeckom bolo riadené otvorene a tajne. Ale Európske spoločenstvo pokračovalo krok za krokom. Aby mohli chorvátski a slovinskí separatisti uspieť vo svojich plánoch, použilo Európske spoločenstvo vydieranie voči juhoslovanskej vláde: to na príklade doložilo „demokraciu“ a „slobodu“. Dôležité americké noviny napísali: „Koncom roku 1991 európska dvanástka hrozila, že uzná Slovinsko a Chorvátsko. Nemeckí diplomati prezentovali tento postoj ako stratégiu na presvedčenie ústredných orgánov Juhoslávie, že použitie sily by im neprospelo“. Ale v „Documentation Frangaise“ si môžme prečítať: „Podľa rozhodnutia v októbri 1991 zrušiť zmluvu o obchode a spolupráci z roku 1980 rozhodlo  EU hrdúsiť Srbsko a Čiernu horu, keďže ich výmena s EÚ reprezentovala 60-70% celého zahraničného obchodu.“

            Neskôr, hrozbou uznania nezávislostí, zabránila EÚ juhoslovanskej armáde brániť ústavu a garantovať národnú jednotu: to hovorí veľa o tzv. „právnom štáte“, ktorý buržoázia predstiera, že sa snaží na Východe vybudovať.

            Profesor Gervasi píše: „Keď Slovinsko a Chorvátsko vyhlásili svoju nezávislosť 25.júna 1991, EÚ opäť otvorene intervenovala, aby povzbudila separatizmus. Tri dni potom, ako juhoslovanská armáda presunula svoje jednotky do týchto republík, pohrozila EÚ, že „zruší pomoc v hodnote jednej miliardy dolárov, pokiaľ Juhoslávia neprijme intervencie EÚ““.

Nemecký zločin

            Slovinské a chorvátske odpadnutia, zapríčinené Nemeckom a Európskou úniou, bol čin mimoriadne nebezpečný. Ale Nemecko naďalej pokračovalo v agresii, až sa stala otvorene protijuhoslovanskou a protisrbskou. Ďalej, Nemecko a EÚ pokračovali vo svojej ofenzíve nástojením na vyhlásenie nezávislosti Bosny a Hercegoviny a Macedónska. Ale vytvorenie týchto miništátov, alebo presnejšie falošných štátov bez akejkoľvek historickej alebo ľudovej legitimity, či životaschopnosti, mohlo viesť iba k nekonečným občianskym vojnám na Balkáne. Toto je zločinná politika.

            V mene posvätných princípov „práva menšín“ a „samourčenia národov“ nemecký imperializmus zorganizoval a povzbudil odtrhnutie Chorvátska od Juhoslávie. Juhoslávia bola, ako povedali, jeden „neprirodzený štát“. Akonáhle bol však tento fašistický princíp prijatý, ako by bolo možné zabrániť Srbom prijať ten istý princíp za svoj? Chorvátski Srbi sa začali dožadovať „práva menšín“ a „sebaurčenia“, aby ospravedlnili svoje odtrhnutie sa od Chorvátska. Ak mali Chorváti právo odísť z Juhoslávie, prečo by nemohli Srbi opustiť Chorvátsko? Toto vytvára neustálu vojnovú situáciu.

            Imperialistická európska mafia vedená Nemeckom vyhlásila, že 19,6% Chorvátov má právo oddeliť sa od Juhoslávie pod zámienkou, že 36,2% Srbov hralo v Juhoslávii hlavnú úlohu. Tá istá mafia zorganizovala „nezávislosť“ Bosny a Hercegoviny a zároveň vyjadrila vôľu zabezpečiť jej „suverenitu“. Dnes ako „zločincov“ odsudzuje 31,4% Srbov, ktorí sa chceli osamostatniť od Bosny, kde 43,7% moslimov hrá vedúcu úlohu. Kde je tu logika? Ani Srbi, ani Chorváti nechceli žiť v rámci Bosnianskeho „štátu“ s prevahou moslimov. A práve tu je druhá príčina občianskej vojny.

            Nemecký imperializmus zničil štát, ktorý bol životaschopný, nezávislý a suverénny počas 45 rokov, NDR, v mene princípu „samourčenia Nemcov“. Všetci Srbi od roku 1918 žijú v štáte s názvom Juhoslávia. Nemecko zničilo hranice Juhoslávie. Presne tak ako Nemci, srbskí buržoázni nacionalisti teraz požadujú „samourčenie pre Srbov“ a chcú vytvoriť jednotný štát pre Srbov.

            Nemecký imperializmus kázal o jednote Nemcov v jednotnom štáte a zorganizoval chorvátsky separatizmus. V mene akého princípu zabráni EÚ albánskym buržoáznym nacionalistom odtrhnúť sa od Srbska a Macedónska, a tým pokračovať vo vojnovom konflikte na Balkáne? Francúzsky generál Pierre Gallois správne poznamenáva: „Je to politika Bonnu, ktorá je zodpovedná za zapálenie Balkánu, za tisíce mŕtvych a 2,5 milióna utečencov, ktorí hľadajú azyl.“

Reakčný nacionalizmus v Chorvátsku, Srbsku a medzi Moslimami

            Chorvátsko bolo vytvorené ako čin pomsty tých síl, ktoré prehrali II.sv.vojnu: Veľkého Nemecka a chorvátskej pravice. Chorvátska pravica je nacionalistická so silným fašistickým trendom. Podporuje etnické čistky pod heslom „Chorváti vládnu Chorvátsku“. „Nové“ Chorvátsko je postavené na politike diskriminácie 12,2% Srbov, ktorí tu žili veky. Podľa ústavy je Chorvátsko štátom pre „Chorvátov“. Všetci štátni zamestnanci srbského pôvodu boli prepustení, ak nepodpísali prísahu vernosti. Ivan Zvinimir, bývalý pravicový disident, prehlasuje, že na chorvátskom teritóriu ovládanom Záhrebom ostáva 70,000 Srbov. „Viac ako tisíc domov patriacich Srbom boli zničené na konci vojny. Takmer nikto nebol za tieto činy zatknutý. Zámerom je zastrašiť Srbov, aby odišli. Etnické čistky...“

            V bývalej Juhoslávii Chorváti, Slovinci, Srbi, „moslimskí“ nacionalizmus sú rovnako reakčné, namierené proti jednote robotníkov a proti socializmu. Za Chorvátskom je možné nájsť Veľké Nemecko.

Chorvátsky nacionalizmus-fašizmus

            V pamäti všetkých Srbov je stále živý horor chorvátskeho fašistického štátu. Stovky tisícov Srbov boli násilne pokatoličení, dvesto tisíc, ktorí to odmietli, boli zavraždení v tábore Jasenovac.

            Srbi sú presvedčení, že teraz fašizmus v Chorvátsku nie je otvorený, ale len preto, že celý svet pracuje pre nových Ustašovcov útokom na Srbov. Chorvátski fašisti si šetria sily na ten deň, keď Srbi v Chorvátsku budú vážne oslabení. Zatiaľ prebieha rehabilitácia fašistického štátu Ante Pavelića.

            Chorvátska vlajka predstavuje bývalé Chorvátske kráľovstvo, ktoré si Ante Pavelić vybral na svoju fašistickú vlajku. Záhreb chce pomenovať „jednu zo svojich ulíc podla Mile Budaka, chorvátskeho politika vinného z vojnových zločinov a popráv komunistov v roku 1945. Židovská komunita v Záhrebe ho považuje za zodpovedného za násilnú smrť 31,000 Židov“.

            Vatikán začal tajný proces napomáhajúci vysväteniu kardinála Stepinaća. Stepinać, člen ustašovského parlamentu, vykonávateľ násilného pokatoličovania, hral rozhodujúcu úlohu vo fašistickom režime. Bol odsúdený ako vojnový zločinec na šestnásť rokov väzenia.

            Všetci európski neonacisti, a zvlášť nemeckí, vytvorili pracovné vzťahy s chorvátskym štátom. Mesačník „Raids“ publikoval vo februári 1992 článok o „zahraničných dobrovoľníkoch“, o stovkách extrémne pravicových ľudí z Európy, USA, ktorí bojujú v Chorvátsku, väčšina v paramilitaristických fašistických jednotkách Paragu. Boli verbovaní na inzeráty ako napríklad tento uverejnený v talianskych novinách Portaportese, volajúci po dobrovolníkoch pre „ohrozené Chorvátsko, obeť brutálneho útoku Srbov a juhoslovanských komunistov“.

            V januári 1992 neonacistický žurnál „l´Assaut“ uverejnil článok, kde je možné si prečítať: „Veľa Chorvátov je jednoznačne na strane bielej Európy a nového nacionalistického poriadku na tomto kontinente. Je čas pomôcť ich boju za slobodu.“ Text sa odkazoval na nacistického vodcu Ante Pavelića a na Chorvátsku stranu zákona fašistu Paragu.

            Keďže západná tlač neprestala napádať srbského agresora, Chorvátsko môže pokračovať vo svojom upevňovaní sa za pomoci Nemecka. V rokoch 1990-91 Kresťanská milícia v Libanone s fašistickým trendom dodala cez Južnú Afriku a Nemecko tony munície a tisíce zbraní slovinskej a chorvátskej armáde. Karl-Heinz Schultz, obchodník so zbraňami, pripustil, že „má uspokojujúce konkrétne žiadosti o zbrane z chorvátskej strany kladené prostredníctvom nemeckej tajnej služby BND“. „Chorvátska armáda je jasne silnejšia ako pred pätnástimi mesiacmi. Zariadenia vrátane tankov, ťažkého delostrelectva a dokonca niekoľkých Migov-21 pochádzajú z bývalej NDR.“

            V Bosne chorvátski fašisti majú ten istý cieľ ako Srbi. Chcú vytvoriť „Veľké Chorvátsko“ na účet Bosny. Ako Srbi tak tiež aj Chorváti rozširujú svoje „etnické územie“ na úkor Moslimov.

            Nemecké noviny napísali: „Záhreb sa môže onedlho pokúsiť vytvoriť Veľké Chorvátsko bez poškodenia svojho obrazu, čo je vlastne tajným snom prezidenta Tudjmana, a čo otvorene prehlasuje pravicový extrémista Dobroslav Paraga. Toto Veľké Chorvátsko pokrýva samotné chorvátske územie a tri bosnianske provincie prehlasované za chorvátske.“ Hnilá tlač zameriava pozornosť ľudí na srbské útoky voči Moslimom hoci Chorváti rozširujú svoje „etnické územie“ tiež na ich účet. Vojna medzi Chorvátmi a Moslimami zúri v okolí niekoľkých zmiešaných miest Vitez, Travnik, Zenica a Bušovaca - dôkaz zločinnej logiky „etnických území“. Britský dôstojník videl, ako chorvátske sily hádžu granáty do domov Moslimov a čakajú, kým obyvatelia nevýjdu von, aby ich postrieľali. Za šesť dní v polovici apríla „kruté boje medzi Chorvátmi a Moslimami“ v strednej Bosne zapríčinili smrť 250 ľuďom. 14.apríla 1993 chorvátske sily nosiace hákové kríže na svojich helmách zaútočili na konvoj OSN. Times vtedy napísal: „Bezpečnostná rada vôbec neprijala tie isté požiadavky, alebo hrozby, ako tak robí, keď to isté urobia Srbi.“

„Etnické čistky“ v Chorvátsku

            V mene „samourčenia“ chcú chorvátski Srbi odtrhnutie a spojenie s Veľkým Srbskom. V mene chorvátskeho nacionalizmu prehlasujú Chorváti, že povedú vojnu dovtedy, kým celé chorvátske územie nebude opäť pod ich kontrolou. Tudjman hovorí: „Chceme oslobodiť naše územia od nepriateľa.“ „Okupované územia v Chorvátsku nikdy neboli srbské.“ „V každom prípade urobí Chorvátsko kroky na obranu celého svojho územia.“ Domljan, spolupracovník Tudjmana, prehlasuje: „Ak Západ nebude vojensky intervenovať, alebo neurobí také kroky, aby Chorvátsko mohlo spravovať celé svoje územie, budeme bojovať dovtedy, kým neobnovíme posledný centimeter. Môj národ je proti juhoslovanskému štátu už od jeho vytvorenia v roku 1918.“ Toto je program nekonečnej vojny medzi Chorvátmi a Srbami.

            Ale nacionalizmus-fašizmus v Chorvátsku je tiež priamo namierený voči Moslimom. Počas tlačovej konferencie Tudjman spustil zvony proti „nebezpečenstvu moslimského fundamentalizmu“. Dôležité nemecké noviny píšu: „Chorvátsko má čoraz viac snahu stať sa „etnicky čistým“ štátom. Spôsob, akým je zaobchádzané s moslimskými utečencami z Bosny, nás vedie k myšlienke, že „očista“ je vykonávaná so súhlasom vlády.“

            Chorvátsky nacionalizmus-fašizmus naberá síl na ďalšie boje medzi Srbami a Moslimami, využívajúc fakt, že celý Západ považuje jedine veľkosrbskú politiku zodpovednú za súčasné konflikty.

Reakčný nacionalizmus v Srbsku

            Srbi majú pravdu, keď poukazujú na Veľké Nemecko ako novú veľmoc vo východnej a juhovýchodnej Európe, ktorá nasleduje politiku pomsty s prvým znakom, zlikvidovaním Juhoslávie. Ale mali na výber dve protichodné možnosti: jednotu a socializmus na Balkáne, alebo srbský reakčný nacionalizmus. Iba boj za znovuvytvorenie diktatúry robotníkov by mohol zničiť ekonomickú základňu novej buržoázie, ktorá vytvára nacionalizmus-fašizmus. Iba socializmus môže uplatniť politiku rovnosti a internacionalizmu medzi národmi, regiónmi a vierami. Ale takisto v Srbsku bolo obnovenie buržoázie ukončené a marxisticko-leninské sily dosť slabé. Aby mohli bojovať proti nemeckému expanzionizmu, uprednostnili srbskí vodcovia reakčný nacionalizmus, ktorý už bol víťazný počas I.sv.vojny v čase spojenectva s ruským cárom...

            V rokoch 1987-89, keď konečný efekt reštaurácie buržoázie v Juhoslávii už bol plne pociťovaný, začali sa dôležité robotnícke boje. Aby bola zničená možnosť triedneho boja za socializmus, vybral Milošević vedome nacionalizmus četnickeho typu, to znamená polofašistický nacionalizmus. „Schladenie miezd v máji 1987 zapríčinilo obrovské štrajkové hnutie v chorvátskych priemyselných strediskách. Rýchlo sa rozšírilo do celej krajiny nútiac Miloševićovu vládu zakročiť a použiť hrozbu násilia na obnovenie poriadku. Táto konfrontácia medzi vládou a robotníkmi pokračovala: 1,623 štrajkov, 365,000 štrajkujúcich v roku 1987 (174 štrajkov a 11,000 štrajkujúcich v roku 1982) a 1,360 štrajkov počas prvých deväť mesiacov roku 1988. Bola to potreba zastaviť toto hnutie, ktorá viedla byrokratov periférie, aby sa uchýlili k nacionalizmu.“

Fašistické idei v Srbsku

            Dobrica Cosić, prezident novej Federácie Srbska a Čiernej hory a bývalý disident, v januári 1991 vysvetlil základ reakčného srbského nacionalizmu: „Srbi nemajú žiadny dôvod, žiadne národné ani demokratické právo brániť Chorvátom a Slovincom vytvoriť si svoje vlastné samostatné štáty. Ale môžu tak urobiť iba vtedy, ak ostanú v rámci svojich etnických teritórií. Ak si včlenia srbské etnické územie, stanú sa útočníkmi a vojnovými štváčmi. Srbský národ má dnes všetky dôvody, všetky historické, národné a demokratické práva žiť v jednotnom štáte. Bude to federálna a demokratická Juhoslávia? To záleží na národoch, ktoré chcú v takejto Juhoslávii žiť, aby sa rozhodli. Ak ostatné národy nechcú takúto Juhosláviu, potom srbský národ bude nútený žiť sám vo svojom vlastnom štáte a vyriešiť túto životnú otázku v priebehu dvoch storočí boja.“

            Je ľahko si všimnúť, že táto deklarácia obsahuje dva elementy, ktoré nachádzame vo fašistickej ideológii Vlaamskeho Bloku: teória „etnického územia“ (na ktorej je iná „etnická skupina“ alebo jazyk považovaný za niečo špinavé) a vytvorenie štátov na báze národnosti.

            Podobnosť medzi postojmi Vlaamskeho Bloku a Karadžićom, vodcom Srbov v Bosne je až do neba volajúca: „Chceme právo sebaurčenia pre srbský národ v Bosne. Je to právo všetkých národov a my ho použijeme, keď bude správny čas, ale medzinárodné spoločenstvo chce vytvoriť nový národ na základe zmiešania Srbov, Chorvátov a Moslimov.“

            Počínajúc týmto reakčným nacionalistickým konceptom využívajú srbskí vodcovia zločiny Ustašovcov z II.sv.vojny, aby viedli boj proti všetkým Chorvátom. Tým istým spôsobom varujú pred nebezpečenstvom moslimskej invázie do kresťanskej Európy. Noviny Politika Ekspres uverejňované v Belehrade vyhlasujú, že Nemecko „sľúbilo 10 milárd mariek na projekt presídlenia Moslimov žijúcich v Nemecku do Bosny“.

            Tým, že Milošević vybral nacionalistickú reakčnú orientáciu, môže dnes otvorene sledovať vývoj fašistických tendencií medzi Srbmi. V decembri 1992 radikálna strana fašistu Vojislava Šešelja získala jeden milión hlasov a 30% miest v srbskom parlamente. Tento bývalý vodca Komunistickej mládeže v Bosne bol odsúdený, ako oponent, na 7 rokov žalára v 80-tych rokoch. V parlamente neskôr prehlásil: „Musíme vyhnať zo Srbska celú chorvátsku a srbskú populáciu“.

Reakčný a proamerický Islam

            Moslimovia v Bosne boli Tudjmanom obvinení, že sa pokúšajú zachovať juhoslovanskú jednotu. Skutočne, v jednotnej Juhoslávii našla islamská menšina uznanie a rovnosť.

            Ale výbuch etnickej a religióznej nenávisti spôsobil expanziu reakčnej koncepcie islamu. Izetbegović sa názoro presúva k myšlienke religiózneho štátu: „Islamský poriadok je definovaný jednotou viery a zákona, duchovnej spoločnosti a štátu.“ Je podporovaný USA a proamerickou kompradorskou buržoáziou zo Saudskej Arábie, Kuvajtu a Pakistanu. Želá si „vytvorenie veľkej islamskej federácie, od Maroka až po Indonéziu“.

            Aby uchoval fikciu Bosnianskeho štátu vytvoril Izetbegović moslimské milície a hľadá vojnovú podporu z islamských krajín. „Minister zahraničných vecí (Bosny) Haris Silajdžić vyhlásil 10.augusta pre denník Spojených arabských emirátov „Al Khaleef“: „Neexistuje politické riešenie. Oslobodenie našej krajiny bude dosiahnuté iba zbraňami.“

            Absurdná občianska vojna medzi „etnickými skupinami“ a „vierami“ podporuje rast, na všetkých stranách, polofašistických milícií. „Poddôstojník bosnianskej armády Jovan Divjak v rozhovore pre „Die Zeit“ pripustil, že jeden z hlavných problémov Sarajeva bola prítomnosť ozbrojených gangov. Divjak však predsa len dodal, že „Práve vďaka týmto zločinným gangom bolo možné brániť mesto počas prvých týždňov obliehania.“

Krvavé provokácie

            Moslimské sily niekoľkokrát pripravili krvavé provokácie, aby pritiahli pozornosť islamského sveta. „Predstavitelia OSN a západní dôstojníci veria, že niektoré z najhorších masakrov v Sarajeve, vrátane masakry 16 ľudí čakajúcich v rade pred pekárňou, boli spáchané obrancami mesta, prevažne Moslimami, a nie srbským agresorom. Propaganda sa trikom snaží získať sympatie sveta a vyprovokovať vojenskú intervenciu.“ Televízia ukázala kruté obrázky ľudí roztrhnutých bombami. Táto provokácia pre Moslimov bola uskutočnená akurát pred stretnutím Európskej únie, ktorá mala rozhodnúť o sankciách voči Srbsku. „Talianské lietadlo, ktoré nieslo pokrývky pre Sarajevo bolo zničené, podľa všetkých dôveryhodných dôkazov, bosnianskymi silami. Podľa zdrojov OSN bosnianske sily zaútočili aj na pravidelny konvoj OSN z Belehradu do Sarajeva.“

Zločin na všetkých troch stranách

            V Chorvátsku, Srbsku a medzi Moslimami bojujú nacionalistické milície za kapitalizmus pod vplyvom reakčných nacionalistov. Zločiny a protizákonne akty vedú práve tieto milície. Peniaze získavajú kradnutím a vyvlastňovaním a stávajú sa „vlastníkmi“, vládcami novej kapitalistickej spoločnosti...Nacionalistická ideológia je používaná ako zámienka pre zločinné a promafiánske aktivity.

            „Medzi všeobecnou chudobou je už možné rozpoznať tých, čo naakumulovali kapitál počas prvých rokov vojny. Tento kapitál začínajú legálne investovať, alebo poskytujú potrebný tovar. Ak nie sú sami súčasťou samozvolených lokálnych vládnych orgánov, sú určite na ne naviazaní. V skutočnosti práve vďaka ich peniazom môžu dnešné autority byť vo svojich funkciách.“

Juhoslávia, obeť intervencie veľmocí

            Rozdelenie Juhoslávie na niekoľko miništátov je najlepšou zárukou pre budúce imperialistické intervencie a agresie na Balkáne. Tzv. „samourčenie“ je groteskné: lumpenburžoázia na čele týchto miništátov nemá možnosť nezávislého vývoja. Sú vydaní na pospas imperialistickým mocnostiam pripraveným vládnuť Balkánu. Austrálčania macedónskeho pôvodu sa museli poponáhľať, aby zachránili Macedónsko pomocou privatizačného plánu...Teraz je čas pre medzinárodných gangsterov a dobrodruhov, tak ako v čase dobýjania Ďalekého Západu. Pseudobosniansky štát bude mať ústavný súd, ktorého prevažna väčšina členov nebudú Bosniaci a budú vytvárať konflikty medzi centrálnou vládou a provinciami. A vodca imperializmu otvorene hovorí: „Zavedenie kontroly Bosny OSN môže viesť k skutočnému vyriešeniu konfliktov.“

Nemecko: „Morálna povinnosť zasahovať na Balkán“

            Toto povinné zahraničné opatrovníctvo znamená nevyhnutný boj medzi imperialistickými veľmocami, ktoré chcú vládnuť na Balkáne. Tí, čo obraňujú vytvorenie miništátov, sú spolupáchatelia imperialistických intervencií v tomto regióne a nadchádzajúcich vojen.

            Nemecký imperializmus už ekonomicky ovláda bývalú Juhosláviu. Dnes, prvý krát od Hitlerovej porážky, otvorene prehlasuje svoju morálnu povinnosť vyslať armádne sily na Balkán! „Die Zeit“ píše: „v závislosti od situácie musíme sa sami rozhodnúť, či naša účasť bude korešpondovať s našimi záujmami“. „Musíme byť schopní dať, tak ako sme boli schopní vziať. Je pravdou, že nechať naše jednotky iba pre našu národnú obranu, znamená vyvyšovať nás nad ostatným svetom.“ „Vojna v Bosne neospravedlňuje zahraničné vojenské intervencie.“ „Bolo by to niečo iné v Kosove ale dokonca ešte viac v Macedónsku. Tam môže Západ varovať: ten, kto sa odváži vstúpiť na tieto územia bude mať do činenia s nami! Predpokladajme Macedónsko. Ak tam Srbi vstúpia, mnoho vecí sa vyjasní, vrátane toho, kto je nepriateľ. Cieľ bude tiež jasný: „vyhnať srbskú armádu z Macedónska, tak ako pred tým Saddáma Husajna z Kuvajtu.“

            Nemecká buržoázia si je dosť jasne vedomá faktu, že nebude môcť rozšíriť a konsolidovať svoju hegemóniu na Balkáne a vo východnej Európe, pokiaľ nevtiahne EÚ do svojej expanzionistickej politiky. Reakčné noviny Bild píšu: „Od začiatku vojny je snaha zastaviť obávaný nemecký vplyv v juhovýchodnej Európe. Nie sme v roku 1914, Nemecko dnes nie je izolované ako vtedy. Dlhotrvajúcu bezpečnosť je možné nájsť iba v spoločnom prístave nazvanom Európa.“

            A francúzsky generál presne predvída následky „európskej“ vojnovej politiky, do ktorej Mitterand zatiahol Francúzsko. „Budú slabé európske armádne zbory, ktoré sú nevyhnutné vedené najsilnejším z prispievateľov, nástrojmi, spočiatku skrytej, expanzionistickej stratégie, všemocnej marky?“

USA: ostať číslo jedna na Balkáne

            Politicky a vojensky zostávajú Spojené štáty naďalej hlavnou silou na Balkáne. V júni 1991 sa Panić, americký občan a miliardový obchodník, takmer ako UFO objavil v Belehrade, aby sa stal predsedom vlády. Tento zázrak, podobný zjaveniam Panny Márie, môže byť vysvetlený prostredníctvom proamerickej orientácie juhoslovanskej a srbskej politiky od roku 1948. 22.júna 1992 štátny sekretár Baker znovu potvrdil túžbu USA obnoviť juhoslovanskú jednotu na novom základe. Panić, yankee srbského pôvodu, je súčasťou tendencie Kissinger-Eagleburger-Showcroft. Oficiálna politika Pentagonu je „zabrániť vzostupu akejkoľvek inej veľmoci“. V Európe môže túto úlohu zastať iba Nemecko. Časť americkej buržoázie chce použiť Srbsko, alebo Juhosláviu, obnovenú v akejkoľvek forme, proti nemeckému expanzionizmu.

            Ale hlavnou osou USA je použiť Turecko a ďalšie proamerické islamské štáty ako medzistupeň. Saudská Arábia dáva Bosne finančnú pomoc, Kuvajt nalieha na ozbrojenej intervencii a Turecko prešetruje možnosť bombardovania miest na srbskej strane. „Zelená línia“ spája islamské komunity na Balkáne: od Bosny cez Kosovo a Albánsko, Macedónsko, Bulharsko až po Turecko. 17.decembra 1992 USA navrhlo na stretnutí NATO zrušiť zbraňové embargo uvalené na Bosnu. To by viedlo k záplave zbraňami z proamerických islamských krajín. Niektorí v americkom parlamente dúfajú, že je možné zabrániť priamej vojenskej intervencii využitím „islámskych“ jednotiek. Američania sa taktiež snažia rozptýliť nenávisť islamskeho obyvateľstva, šokovaného americkou intervenciou v Iraku a Palestíne, intervenciou na Balkáne, kde by vlastne USA chránili islam. Problém v tejto taktike je, že niekto sa zahráva s ohňom: jeden chybný krok a celý región vybuchne.

            Turecko, dnes privilegovaný spojenec USA, ostáva rozdelené v strategických možnostiach. Erdal Inonu, z populistickej sociálno-demokratickej strany, znovu konštatoval túžbu vlády Demirela vstúpiť do EÚ. Nemecko bojuje s USA o kontrolu nad Tureckom, jeho tradičným spojencom na Balkáne.

Ruský nacionalizmus postáva bokom a čaká

            Tretia veľmoc, ktorá má „záujmy“ nevyhnutné obraňovať na Balkáne je Rusko. Všeobecné vnímanie občianskej vojny v bývalej Juhoslávii je vyjadrené projeľcinovskými novinami Rossija, ktoré vyhlasujú, že táto vojna môže viesť k novej svetovej vojne. Analyzujúc politiku Západu list píše: „Srbsko musí byť oslabené a musí byť zabranené vytvoreniu silného slovanského štátu na Balkáne. Stabilita na Balkáne znamená stabilitu Ruska - a dnes je jednota Ruska v nebezpečenstve.“

            Reakčný nacionalizmus Srbska nachádza svojho „prirodzeného“ partnera v ruskom reakčnom nacionalizme. Oba majú spoločného nepriateľa: Nemecko. Nemecko, ktoré zapríčinilo rozpad Juhoslávie, by mohlo urobiť presne to isté s Ruskom. Po explózii Juhoslávie 31% Srbov žilo mimo „srbskej krajiny“; dnes 25 miliónov Rusov žije mimo „ruskej krajiny“.

            Jeľcin prišiel k moci kázaním o starej nacionalistickej cárskej ideológii: vrátil späť cárske symboly, obnovil prestíž pravoslávnej cirkvi, duchovného piliera cárizmu. Ale aby uspel vo svojom puči, spoliehal sa prevažne na USA, ktorých rukojemníkom sa stal. Odkedy hrôzostrašná kríza, ktorá otriasla spoločnosťou, prinútila novú buržoáziu použiť ideológiu, ktorá je čoraz viac pravicovejšia a nacionalisticko-fašistická, objavila sa nová alternatíva: buď sa Jeľcin otočí o stoosemdesiat stupňov a stane sa tak šampiónom ultranacionalistického Ruska, alebo bude ultranacionalistickými silami zvrhnutý. Nezávislé srbské noviny uvažovali nad prípadnou ruskou intervenciou na Balkáne. „Rusko ostane bokom, kým nacionalisti nezvrhnú Jeľcina. Ak uspejú, bude to začiatok všeobecnej postsocialistickej tragédie. Chceli ste od nacionalistov, aby vás zbavili komunistov? Pozrite sa, čo urobia. Západ neinvestoval ani penny do privatizácie. Kolaps Východu bol sprevádzaný zločinným obohatením sa tisícov rodín, splnomocnencov štátu a stáva sa služobníkom ozbrojených gangov a tajnej polície. Milióny hladujú a pre kúsok chleba budú ochotní brániť „národ“.“

Nespravodlivá vojna na všetkých troch stranách

            Rozšírenie vojny na Balkáne môže vtiahnúť aj Rusko. To bude začiatok európskej vojny, na ktorej by sa všetky tri strany USA, Nemecko a Rusko usilovali o reakčné, expanzionistické a zločinné ciele: ich miestni spojenci by boli iba druhým radom v ich imperialistickej vojne. To by bolo niečo ako I.sv.vojna, keď povinnosť všetkých revolucionárov bola pripravovať podmienky pre víťazné povstanie proti ich vlastnej buržoázii, za medzinárodný imperializmus.

            Veľkou neznámou v takomto konflikte by bola možnosť sovietskych komunistov ovplyvniť a viesť masy proti reakčnému ruskému nacionalizmu, zvrhnúť novú buržoáziu a obnoviť diktatúru proletariátu.

Všeobecný krok späť

            Je to dosť zrejmý fakt, že tri roky po „revolúciách za demokraciu a slobodu“ existuje možnosť všeobecnej európskej vojny. „Demokratická“ a „ľudová“ maska, ktorú si imperializmus nasadil, keď sa zrútil socializmus, je strhnutá. Lenin často hovoril, že imperializmus znamená reakciu, násilie a úplny antidemokratizmus: „rozvoj militarizmu, množenie sa vojen, zosilňovanie reakcie, rozširovanie sa národného jarma a koloniálneho plienenia“.

            Počas svojho dlhého boja za rozvrátenie a zvrhnutie socializmu v ZSSR a na Východe, podporoval imperializmus všetko, čo bolo reakčné a stredoveké, tmárstvo a náboženstvo, nacionalizmus a fašizmus. Kolaps socializmu a pokrokových myšlienok, ktoré predstavoval, bolo nevyhnutne víťazstvom všetkého reakčného. Preto sme dnes svedkami rozvoja fašistického nacionalizmu fundamentalistických náboženských trendov na všetkých piatich kontinentoch. Ak náboženstvo ostáva ópiom ľudstva, nacionalizmus je jeho kokainom. Oba sú použité na oslepenie más. Oba ženú zúfalé masy do reakčných vojen slúžiac „ich“ buržoázii. Donedávna bolo možné pravú tvár našej buržoázie vidieť prevažne v treťom svete. Dnes hlboký charakter našej „demokracie“ a našej „slobody“ je možné vidieť na Balkáne, kde imperialistická Európa a jej lokálni spojenci vyvolávajú teror, ničenie a primitívne násilie - reakčnú občiansku vojnu. My, komunisti, musíme byť hrdí na to, že sme jediní, ktorí si zachovávajú vieru v zástavu jednoty medzi národmi, zástavu tvorivej práce, pokrokovej kultúry, spoločenského rastu a ľudovej demokracie a mieru. Zástavu, okolo ktorej sa nakoniec utláčané masy spoja v boji za socialistickú revolúciu.

Stalin proti Titovmu revizionizmu

Ludo Martens

(zo správy prednesenej na seminári v Indii, marec 1995)

            V roku 1948 začal Stalin historický boj proti politike vedenej Titom v Juhoslávii. Titoizmus bola kombinácia troch buržoáznych smerov, trockizmu, bucharinizmu a nacionalizmu, ktoré boli porazené v Sovietskom zväze počas dvadsiatych, tridsiatych a štyridsiatych rokov. V tom čase medzinárodna buržoázia udala „kontrolu“, ktorou chcel Stalin ovládnuť Juhosláviu a podporila Titovu „politiku nezávislosti“. Pravdaže tento boj nebol medzi „kontrolou“ a nezávislosťou, ale medzi marxisticko-leninskou cestou a buržoáznou cestou. Boj proti Titovi nebol iba detailom: bolo to zhrnutie všetkých bojov, ktoré Stalin viedol proti nepriateľom boľševizmu.

            Vyhlásením boja proti Titovmu revizionizmu v roku 1948 preukázal Stalin svoju predvídavosť a pevnosť v princípoh. História o štyridsaťpäť rokov neskôr úplne potvrdila jeho predpovede.

            V čase nemeckej invázie v roku 1941 ilegálna juhoslovanská strana mala 12.000 členov; z čoho 8.000 bolo počas vojny zabitých. Ale počas vojny sa počet členov zdvihol na 140.000 a do polovice roku 1948 až na 360.000. Desiatky tisíc kulakov, buržoáznych a maloburžoáznych prvkov vstúpilo do strany (James Klugmann, Od Trockého k Titovi, Lawrence and Wishart, Londýn, 1951, str.13). Tito sa čoraz viac vo svojom boji proti skutočným komunistom spoliehal na tieto elementy. Strana nemala normálny vnútorný život, neexistovala vnútrostranícka politická diskusia, a preto neexistovala ani marxisticko-leninská kritika a sebakritika, vodcovia neboli volení ale kooptovaní (str.22).

            V júni 1948 Kominform, tvorený 8 stranami, publikoval stanovisko kritizujúce juhoslovanskú strany. Podčiarkol fakt, že Tito sa nezaoberal rastúcimi triednymi rozdielmi na vidieku a rastom kapitalistických prvkov v krajine (str.9). Rezolúcia tvrdila, že počnúc pozíciou buržoázneho nacionalizmu juhoslovanská strana prelomila jednotu socialistického frontu voči imperializmu. Text hovoril: „Tento nacionalistický smer môže viesť jedine k degradácii Juhoslávie v obyčajnú buržoáznu republiku.“ (str.11)

            Po vypočutí si tejto kritiky spustil Tito masovú čistku. Všetky marxisticko-leninské elementy boli vylúčené zo strany. Dvaja členovia Ústredného výboru Žujović a Hebrang boli zatknutí v roku 1948. Generál Arso Jovanović, čelný predstaviteľ partizánskej armády, bol zavretý a zavraždený, takisto ako aj generál Slavko Rodić (str.43). „The Times“ hovorili o množstvách zatknutí komunistov podporujúcich rezolúciu Kominformu a odhadli ich počet medzi 100.000 až 200.000 (str.143).

            Vo svojej správe na VIII.zjazde strany v roku 1948 použil Kardelj veľa citátov Stalina za cieľom vyhlásiť, že Juhoslávia „potlačila kulacké elementy“ a nikdy nezaujme „protistalinskú pozíciu“.

            Ale o niekoľko mesiacov neskôr titovci sa verejne podpísali pod starú sociálnodemokratickú teóriu prechodu od kapitalizmu k socializmu bez triedneho boja! Bebler, podpredseda vlády pre zahraničné vzťahy, vyhlásil v apríli 1949: „Nemáme takých kulakov, ako boli v Sovietskom zväze. Naši bohatí roľníci sa účastnili národnooslobodzovacieho boja... Bola by to chyba, ak by sme im umožnili prejsť k socializmu bez triedneho boja? (str.129) A v roku 1951 prehlásila Titova skupina, že „sovietske kolchozy predstavujú štátny kapitalizmus, ktorý, spolu s mnohými pozostatkami s feudalizmu, je spoločenským systémom v ZSSR“. Rozvíjajúc bucharinovské koncepcie nahradili titovci plánovanie voľným trhom: „Nikto okrem družstiev nemôže stanovovať normy alebo kategórie, ktoré majú byť vyprodukované.“ Zorganizovali „prechod k systému ponechávajúcemu viac slobody fungovaniu objektívnych ekonomických zákonov. Socialistický sektor našej ekonomiky je schopný vyhrať nad kapitalistickými tendenciami púhymi ekonomickými prostriedkami.“ (Question actuelles du socialisme, str.160,161,145) V roku 1953 Tito znovuzavedie slobodu kupovať a predávať pôdu a najímať si pracovníkov.

            V roku 1951 prirovnáva Tito juhoslovanských komunistov verných marxizmu-leninizmu k hitlerovskej piatej kolóne, čím ospravedlňuje zatváranie viac ako 200.000 komunistov, podľa svedectva Vladimira Dapćevića. Tito píše: „Útoky fašistických agresorov dokázali dôležitosť nového elementu: piatej kolóny. Je to politický a vojenský element, ktorý prechádza do činnosti v čase, keď sa pripravuje agresia. Dnes sa niekto pokúša urobiť v našej krajine niečo podobné, ten niekto vlastne pochádza z krajín Kominfromu.“ (Ibidem, str.85)

            Na začiatku päťdesiatych rokov je Juhoslávia stále prevažne feudálnou krajinou. Ale titovci útočia na princíp, podľa ktorého socialistický štát musí zachovať diktatúru proletariátu. V roku 1950 juhoslovanskí revizionisti otvárajú debatu o „probléme odumretia štátu a špeciálne jeho úlohy v ekonomike“. Aby ospravedlnil návrat k buržoáznemu štátu nazýva Djilas sovietsky štát „monštróznou konštrukciou štátneho kapitalizmu“, ktorý „utláča a vykorisťuje proletariát“. Podľa Djilasa bojoval Stalin „za rozšírenie svojho štátnokapitalistického empíria a v rámci neho za posilnenie byrokracie“. „Železná opona, hegemónia nad východnou Európou sa pre neho stala nepostrádateľnou.“ Djilas hovorí o „biede pracujúcej triedy, ktorá pracuje pre imperialistické „vyššie“ záujmy a pre privilégia byrokracie“. „ZSSR je dnes objektívne najreakčnejšia veľmoc.“ Stalin „uplatňuje štátny kapitalizmus a on je duchovným a politickým vodcom diktatúry byrokracie“. Ako pravý agent amerického imperializmu Djilas pokračuje: „Narážame na hitlerovské teórie, ktoré svojim obsahom a spoločenskou praxou, ktorú predpokladajú, vyzerajú byť úplne podobné teóriám Stalina.“ Dodajme, že Djilas, ktorý sa neskôr usadil v USA, sa v tomto texte odkazoval na „kritiku stalinistického systému“ ... Trockého.

            V roku 1948 Kardelj stále sľubuje vernosť protiimperialistickému boju. Samozrejme o dva roky neskôr podporila Juhoslávia agresiu voči Kórei! „The Times“ povedal: „Pán Dedeijer vidí udalosti v Kórei ako manifestáciu vôle Sovietov vládnuť svetu...Robotníci si musia uvedomiť, že prišiel nový zápasník o svetovú nadvládu a musia sa vzdať ilúzií o ZSSR ako mierovej a demokratickej sile“ (25.12.1950).

            A tak sa Tito stal jednoduchým pešiakom v protikomunistickej stratégii USA. V roku 1951 prehlásil pre New York Herald Tribune, že „v prípade sovietskeho útoku hocikde v Európe, ak by sa stal aj tisíce kilometrov ďaleko od juhoslovanských hraníc, bude bojovať po boku Západu... Juhoslávia považuje samu seba za súčasť steny kolektívnej solidarity postavenej proti sovietskemu imperializmu“ (26.6.1951).

            V ekonomike boli socialistické prostriedky, uplatnené pred rokom 1948, zlikvidované. Alexander Clifford, reportér „Daily Mail“ píše o ekonomických reformách z roku 1951: „Ak budú uskutočnené, bude Juhoslávia menej socialistická ako Veľká Británia.“ „Ceny tovaru budú určované trhom, to znamená podľa ponuky a dopytu“, „mzdy budú určované na základe zisku fabriky“, podniky „nezávisle rozhodujú, čo budú vyrábať a v akom množstve“, „tu už nie je veľa z klasického marxizmu“. (31.8.1951)

            Anglo-americká buržoázia veľmi skoro uvidela, že Tito je užitočnou zbraňou v ich protikomunistickom boji. „Bussiness Week“ 12.apríla 1950 napísal: „Pre USA zvlášť a pre Západ všeobecne podpora Tita je najlacnejším spôsobom ako obsiahnuť ruský komunizmus. Hodnota západnej pomoci pre Tita je 51,7 milióna dolárov. To je oveľa menej ako miliarda dolárov, približne, ktorú USA použilo v Grécku na ten istý účel“ (str.175).

            Táto buržoázia chcela použiť Tita na podporu revizionizmu a rozvratu v socialistických krajinách východnej Európy. 12.decembra 1949 Eden povedal pre „Daily Telegraph“: „Príklad a vplyv Tita môže určitým spôsobom zmeniť smer udalostí v strednej a východnej Európe“ (str.191). Vítajúc komunistickú demagógiu Tita píše „The Times“: „Pravdaže titoizmus necháva značnú silu, ktorú maršál Tito môže prehlasovať za komunistickú“ (13.9.1949).

Titoizmus, nástroj kapitalizmu a imperializmu

James Klugmann

(prevzaté z jeho knihy Od Trockého k Titovi (1951))

            Otázka titoizmu - úlohy Tita a titoistov - nie je otázkou pre špecialistov na problémy Balkánu a východnej Európy. Je to otázka, ktorej sa nikto, kto chce socializmus, a nikto, kto má záujem na zachovaní mieru, nemôže vyhnúť.

            Nie je to prvý krát v histórii, keď sa v robotníckom hnutí objavili zradcovia. Kapitalizmus stále udržiava silu korupcie. Každou metódou od nezákonného nátlaku po úplatkárstvo, od hrozieb po sladké reči hľadajú kapitalisti možnosť získať vplyv v rámci robotníckeho a pokrokového hnutia.

            Zrada Tita a jeho spojencov bola šokom pre pokrokových ľudí celého sveta. Bola šokom čiastočne preto, že bola dlho a dôkladne utajovaná, a zároveň preto, že boli schopní schovať sa za obrovskú prestíž, ktorú masy juhoslovanského národa získali počas dlhých rokov hrdinského boja proti reakcii a diktatúre doma a proti zahraničného imperializmu a fašizmu.

            Štúdium faktov jednoznačne ukáže, že titoisti sa dnes stali nástrojom veľkokapitalistov a inštrumentom vojny.

            V júni 1948 sa reprezentanti ôsmich komunistických strán stretli v Rumunsku na konferencii nazvanej Komunistické informačné byro. Stretli sa tu, aby prediskutovali situáciu v Komunistickej strane Juhoslávie. Na konferencii sa zúčastnilo dvadsať svetových vedúcich komunistov.

            Zo samotnej Juhoslovanskej komunistickej strany, dovtedy deviateho člena Komunistického informačného byra, napriek pozvánke, neprišiel žiaden reprezentant, iba britké a kruté odmietnutie.

            Po predĺženej diskusii bola prijatá rezolúcia Ohľadom situácie v Komunistickej strane Juhoslávie, zverejnená prostredníctvom tlače a rádia. Obsahovala sériu hlbokých kritík politiky vedenia juhoslovanských komunistov a najmä štyroch predstaviteľov, ktorý doslova stranu ovládali - Tita, Kardelja, Djilasa a Rankovića.

Hlavná kritika

            Rezolúcia vyhlasovala, že v nedávnom období vedenie Komunistickej strany Juhoslávie: „zaujímalo nesprávnu líniu k hlavným otázkam domácej a zahraničnej politiky, líniu, ktorá znamená odchýlku od marxizmu-leninizmu.“

            Schválila akcie KSSZ, ktorá prevzala iniciatívu pri odhaľovaní nesprávnej politiky.

            Zdôraznila, že vo väčšine prípadov juhoslovanskí komunistickí predstavitelia uplatňovali nepriateľskú politiku voči Sovietskemu zväzu a KSSZ. Odhalila, že, napríklad, boli rozširované ohovárania o sovietskych vojenských expertoch, ktorí navštívili Juhosláviu na pozvanie juhoslovanských vodcov, že bol zavedený „špeciálny režim“ pre sovietskych civilných expertov v Juhoslávii, sledovaných juhoslovanskou tajnou políciou, že reprezentanti Informačného byra v Juhoslávii, ako Judin, redaktor žurnálu Za trvajúci mier, za ľudovú demokraciu, boli tiež tajnou políciou monitorovaní, a že podobne sa zaobchádzalo s ostatnými sovietskymi reprezentantmi. Vyhlásenia juhoslovanskej strany a vlády o ZSSR a KSSZ ostávali na povrchu priateľské a vyjadrovali sa v termínoch vďačnosti a obdivu. Ale súčasne vnútri Ústredného výboru Juhoslovanskej komunistickej strany bola rozširovaná antisovietska propaganda: v rámci debát o „degenerácii“ Sovietskeho zväzu a KSSZ boli tieto ohovárania vedené starým jazykom kontrarevolučného trockizmu.

            Rezolúcia podčiarkla tri spôsoby, ktorými Tito, Kardelj, Djilas, Ranković a ďalší juhoslovanskí vedúci odmietali skúsenosti medzinárodného robotníckeho hnutia a najmä skúsenosti z budovania socializmu v ZSSR, a odvracali sa od teórie a praxe marxizmu-leninizmu.

            1. Do popredia dávali teóriu plynulého a mierového prechodu k socializmu v štýle a tradícii menševikov a Ramsaya Macdonalda.

            „Odmietajú, že množstvo kapitalistických elementov v krajine narastá, a že na dedine sa následne vyostruje triedny boj.“

            2. Odmietali akúkoľvek triednu diferenciáciu roľníctva. Ak by ich pomoc budovaniu socializmu bola úprimna, museli by takisto v teórii ako aj v praxi zaujímať rozdielny postoj voči rôznym kategóriam roľníctva.

            „Juhoslovanskí vodcovia uplatňujú chybnú politiku na vidieku tým, že ignorujú triednu diferenciáciu vidieku a tým, že sa na jednotlivých roľníkov pozerajú ako na ucelenú entitu. To je v protiklade k dobre známym leninským tézam, že malý a súkromný roľník, neustále, dennodenne, spontánne a v masovom merítku, plodí  kapitalizmus a buržoáziu.“

            3. Odmietali ako v teórii tak aj v praxi učenie Marxa, Engelsa, Lenina a Stalina a to, čo bolo celou históriou robotníckeho hnutia potvrdené, že jedine robotnícka trieda je neustále revolučnou triedou a že iba pod jej vedením môže byť uskutočený prechod k socializmu.

            „Ohľadom vedúcej úlohy robotníckej triedy vodcovia juhoslovanskej komunistickej strany tvrdením, že roľníctvo je „najstabilnejším základom Juhoslovanského štátu“ opúšťajú cestu marxizmu-leninizmu a prechádzajú na cestu ľudovej kulackej strany.“

            Rezolúcia potom prešla ku kritike koncepcie úlohy a organizácie samotnej Komunistickej strany Juhoslávie. „V Juhoslávii... je za hlavnú vedúcu silu v krajine považovaný Ľudový front a nie komunistická strana. Juhoslovanskí vodcovia zmenšujú úlohu komunistickej strany a tým ju rozpúšťajú v nestraníckom Ľudovom fronte.“

            Vo vnútri strany, čo rezolúcia nazývala „tureckým režimom“, systém vojenského despotizmu uplatňovaného malou mocenskou skupinou zhora nahradil marxisticko-leninské princípy demokratického centralizmu. Systém vydávania príkazov zhora, ktoré museli by bez otázok a diskusie prijímané, nahradil kritiku a sebakritiku.

            „Neexistuje vnútrostranícka demokracia, voľby ani kritika a sebakritika.“

            Namiesto toho, aby sa juhoslovanskí vodcovia zaoberali kritikou KSSZ a ostatných komunistických strán, zamedzili svojim členom prístup k nej, vzali ju ako urážku a hrubo ju odmietli bez akejkoľvek diskusie: „Namiesto úprimného prijatia tejto kritiky a uplatnenia boľševickej cesty nápravy chýb, vodcovia Komunistickej strany Juhoslávie, trpiac nekonečnými ambíciami, aroganciou a namyslenosťou ju prijali ako výzvu na vojnu a nepriateľstvo.“

            Táto rezolúcia jasne naznačuje, že Komunistická strana Juhoslávie nebola vylúčená z Komunistického informačného byra z dôvodu chýb a nesprávnej politiky. Každý človek, vetva komunistickej strany, dokonca aj Ústredný výbor môže urobiť chyby. Nebola vylúčená ani z dôvodu neprijatia kritiky. Vždy to vyžaduje čas, určité obdobie vášnivých diskusií, aby stranícka organizácia a členovia pochopili a napravili chybnú politiku.

            Ale odmietnutie diskutovať o kritike, vykonanej najskúsenejšými komunistami vo svete a hlavne Ústredným výborom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, jej schovanie pred vlastným členstvom, odmietnutie prísť a stretnúť sa s predstaviteľmi ostatných ôsmich komunistických strán nemohlo smerovať k ničomu inému, ako postaveniu sa mimo rodinu komunistických strán: „Vodcovia Komunistickej strany Juhoslávie sa sami vyčlenili do úlohy opozície ku komunistickým stranám združeným v Informačnom byre, vydali sa cestou smerujúcou preč od jednotného socialistického frontu proti imperializmu, vydali sa na cestu zrady medzinárodnej solidarity pracujúcich a zaujali pozíciu nacionalizmu...Ústredný výbor Komunistickej strany Juhoslávie sa sám postavil mimo rodinu spriatelených komunistických strán, mimo jednotného komunistického frontu a následne mimo rady Informačného byra.“

            Rezolúcia sa končila prísnym upozornením.. Nacionálne elementy, donedávna zamaskované, zaujali v prvej polovici roku 1948 vedúce pozície v juhoslovanskej strane. Táto prerušila medzinárodné tradície a vydala sa na cestu buržoázneho nacionalizmu. Tito, Kardelj, Djilas, Ranković a ich skupina dúfali, že ústupkami získajú priazeň západných imperialistov. V prospech buržoázneho nacionalizmu postavili tézu, že „kapitalistické štáty sú menej nebezpečné pre nezávislosť Juhoslávie ako Sovietsky zväz“. Odvrátili sa od priateľstva so ZSSR na Západ. To mohlo viesť iba k jedinému koncu: „Takýto nacionalistický smer môže viesť iba k degenerácii Juhoslávie na obyčajnú buržoáznu republiku, k strate nezávislosti a k jej premene na kolóniu imperialistických krajín.“

            Toto upozornenie niektorým v tej dobe pripadalo drsné. Ale po uplynutí troch rokov od prvého uverejnenia bolo v každom detaile potvrdené. Logike histórie nebolo možné uniknúť. Medzi táborom mieru a táborom vojny neexistuje tretia cesta. A nacionalistická politika Titovho gangu viedla priamo do tábora reakcie.

Problémy prechodu k socializmu

            V čase vojnových a povojnových rokov, pod vedením takých ľudí ako Tito a Kardelj, vyrástla v Juhoslávii koncepcia, že roľníci a nie robotnícka trieda bude vedúcou triedou pri prechode k socializmu a pilierom novej juhoslovanskej spoločnosti.

            Táto koncepcia vyrástla z istých vlastností juhoslovanského odporu počas fašistickej okupácie. Nikto, a už vôbec nie komunisti, by nechcel akýmkoľvek spôsobom podceňovať boje juhoslovanských národov, ich hrdinstvo a utrpenie v boji za národné oslobodenie spod síl fašizmu. Ale napriek týmto veľkým vojnovým úspechom bol oslobodzovací boj v Juhoslávii v určitých ohľadoch slabší, ako v susedných krajinách, napríklad v Bulharsku.

            Do partizánskych jednotiek v hornatom teréne Juhoslávie, v kopcoch a lesoch, prichádzali ľudia a mládež, aby bojovali proti okupantom. Tak, ako bolo prirodzené v krajine ako Juhoslávia, kde väčšina obyvateľstva sú roľníci, väčšina partizánskych odvedencov pochádzala z roľníctva. Mnoho najlepších jedincov robotníckej triedy zanechalo svoju prácu, svoje fabriky a mestá a pridali sa ku partizánskym jednotkám. V samotných mestách pod tlakom ťažkej okupácie nebolo ilegálne odporové hnutie veľmi vyvinuté. Po oslobodení sa zistilo, že robotnícke hnutie v juhoslovanských mestách, po troch až štyroch rokoch okupácie, je v porovnaní so susednými krajinami politicky zaostalé.

            Poprední titoisti, ktorým úplne chýbala akákoľvek sebakritika, namiesto toho, aby túto slabosť spozorovali a odstránili, sa pokúsili z nej urobiť cnosť zrieknutím sa marxizmu a kázaním o vedúcej úlohe roľníctva v Juhoslávii.

            Tito v Záhrebe, hlavnom meste Chorvátska, v roku 1946 vyhlásil: „Hovoríme roľníkom, že sú najpevnejšou základňou nášho štátu nie preto, že chceme získať ich hlasy, ale preto, že skutočne túto základňu vytvárajú.“

            Djilas v januári 1947 vysvetľuje, že: „Je absolútne nesprávne a nezmyselné zvolávať špeciálne odborárske zhromaždenia a špeciálne zhromaždenia Ľudového frontu. Oba môžu byť spojené v jedno, keďže odbory sú takisto súčasťou Frontu.“

            A tak boli odbory postavené na okraj, ich aktivita schovaná a robotnícka trieda spojená so širokým Frontom, ktorý zahrňoval viac ako polovicu obyvateľstva krajiny.

            Moshe Pijade, tzv. teoretik, napísal na začiatku roku 1948 v Borbe, straníckom denníku, že juhoslovanské odbory nehrali v oslobodzovacom boji žiadnu úlohu, a preto by nemali predstavovať hlavnú silu v systéme štátnej moci novej Juhoslávie.

            Tento postoj, podcenenie úlohy proletariátu, ktorý sa zmenil na postoj pohŕdania robotníkmi, bol veľmi jasne preukázaný v zostavení samotnej Komunistickej strany Juhoslávie. V ilegálnej strane v čase fašistickej invázie v roku 1941 existovalo asi 12.000 členov. V čase odboja 8,000 z nich bolo zabitých a iba 4,000 sa dožilo oslobodenia. Ale na konci vojny mala komunistická strana 140,000 členov a v polovici roku 1948 takmer 500,000.

            Počas vojny boli do strany prijímaní noví ľudia na základe ich postoja k národno-oslobodzujúcemu boju. Tisíce buržuov, maloburžuov a kulakov bolo pripustených do strany a percento robotníckych členov sa tak znížilo. Po skončení vojny a v čase otvorenia dvier strany, namiesto nápravy tým, že by sa špeciálna pozornosť venovala prijímaniu priemyselných robotníkov a uvádzaniu proletariátu do vedúcich pozícií, sa situácia naďalej zhoršovala.

            Prieskum spoločenskej kompozície Komunistickej strany Juhoslávie v júli 1948 ukázal nie iba, že v strane sa nachádzali desaťtisíce kulakov a buržoáznych prvkov vrátane vedúcich pozícií, ale že iba 30% členstva boli robotníci a z nich veľká väčšina remeselníkov. Vo veľkých fabrikách, ktoré by mali byť hlavnými základňami komunistickej strany, bolo prijímanie veľmi obmedzené. Napríklad v polovici roku 1948 v troch priemyselných spoločnostiach v Slovinsku, každej zamestnávajúcej 7,000 robotníkov, bol celkový počet členov strany 245. V piatich veľkých továrňach v Chorvátsku s celkovým počtom zamestnancov okolo 18,000 bolo iba 32 členov strany. V jednom podniku v Bosne a Hercegovine so 7,000 robotníkmi bolo 92 komunistov, kým 125 členov pochádzalo z 952 úradníkov.

            Teoretici marxizmu od prvého vypracovania vedeckého socializmu naliehali na potrebe vedúcej úlohy proletariátu v socialistickej revolúcii a v budovaní socializmu. Marx a Engels v Komunistickom manifeste hovoria: „Zo všetkých tried, ktoré dnes stoja tvárou v tvár buržoázii, iba proletariát je skutočne revolučnou triedou. Zatiaľčo ostatné triedy odumierajú, až sa nakoniec rozplynú v tvári moderného priemyslu, proletariát je jeho jediným a hlavným produktom.“

            Celá koncepcia diktatúry proletariátu, ktorá jediná môže vybudovať socializmus, je založená na nadvláde, t.j. vedúcej úlohe, robotníckej triedy: „Diktatúra proletariátu je špeciálnou formou triedneho spojenectva medzi proletariátom, predvojom pracujúcich, a množstvom neproletárskych vrstiev pracujúcich (maloburžoázie, malých vlastníkov, roľníctva, inteligencie atď.) alebo ich väčšiny; je to spojenectvo proti kapitálu, spojenectvo napomáhajúce jeho kompletnému zvrhnutiu, za úplného potlačenia odporu buržoázie a akéhokoľvek ich pokusu o reštauráciu, spojenectvo napomáhajúce konečnému vytvoreniu a upevneniu socializmu.“ (Lenin, Zobrané spisy č.24 (ruské vydanie), str.311, citované Stalinom v Októbrová revolúcia a taktiky ruských komunistov.)

            A opäť: „Ak preložíme latinský, vedecký historicko-filozofický termín „diktatúra proletariátu“ do jednoduchšieho jazyka, znamená to toľko: Iba určitá trieda, trieda mestských robotníkov a priemyselných robotníkov všeobecne, je schopná viesť celé masy pracujúcich a vykorisťovaných v boji za zvrhnutie, v boji za zachovanie a upevnenie víťazstva, v práci za vytvorenie nového, socialistického spoločenského systému, v celkovom boji za úplne odstránenie tried.“ (Lenin, Veľký začiatok (jún, 1919) vo Vybraných spisoch č.9, str.432.)

            Juhoslovanskí komunistickí vodcovia v okolí Tita zanedbávali, podceňovali, opovrhovali úlohou robotníckej triedy, ohavne tak porušovali jeden z najzákladnejších princípov marxizmu-leninizmu.

            Rovnako ohavné bolo ich porušenie marxisticko-leninského učenia o úlohe roľníctva a o potrebe rozlišovať medzi jeho jednotlivými sekciami v postupných etapách výstavby socializmu.

            Na jednej strane Tito a Kardelj radi považovali roľníctvo za jednotnú nedeliteľnú entitu. Razili heslá o roľníctve, nevysvetľujúc jeho triednu štruktúru a rozdiel v postoji a úlohe chudobných, stredných a bohatých roľníkov (kulakov). Pretože množstvo kulakov sa zapojilo do národnej a vlasteneckej vojny za oslobodenie od fašistických okupantov, učili, že títo kulaci budú hrať tú istú pokrokovú úlohu po oslobodení v prospech socializmu. Keď bola pôda veľkovlastníkov rozdelená pozemkovou reformou po oslobodení, odmietli, že kulaci sa budú nevyhnutne všemožne snažiť vykorisťovať stredných a malých roľníkov a klásť odpor socialistickému poľnohospodárstvu. Odmietli, že by súkromné vlastníctvo pôdy zrodilo kapitalizmus, pokiaľ sa proti tomuto rozvoju neuplatnia okamžité a efektívne metódy.

            A nakoniec, keď boli kritizovaní za takúto prokulackú politiku v listoch KSSZ, začali, úplne dobrodružným spôsobom typickým pre ultraľavičiarske úchylky Trockého, vytvárať proklamácie plné pýchy o likvidácii „posledných pozostatkov kapitalizmu“ za niekoľko týždňov alebo mesiacov.

            V liste KSSZ zaslanom 13.apríla 1948 píšu Tito a Kardelj: „Plénum ÚV potvrdilo metódy navrhované Politickým byrom ÚV na likvidáciu pozostatkov kapitalizmu v krajine.“

            A Kardelj v Skupštine (parlamente) v Belehrade 25.apríla 1948 prehlásil: „V našej krajine sú dni posledných zvyškov vykorisťovania človeka človekom spočítané.“

            Ale pravicový postoj kulakov a ultraľavicové frázy, ako vždy, vykonali to isté. Odmietnutie analýzy triednej štruktúry roľníctva a následne jeho diferenciácie a pyšné frázy a papierové rozhodnutia o „likvidácii kapitalizmu“ viedli k tej istej pasivite a k tomu istému spoliehaniu sa na kulacké elementy.

            Velikáni marxizmu-leninizmu vždy ukazovali, že malovýroba plodí kapitalizmus.

            V odhade „sily zvrhnutej buržoázie“ dal Lenin do pozornosti tri hlavné faktory, z ktorých tretia bola: „sila zvyku v sile malovýroby“, ktorá „neustále plodí kapitalizmus a buržoáziu každým dňom a každou hodinou, spontánne v masovom meradle“ (Lenin, Ľavičiarstvo - detská nemoc komunizmu, 2. kapitola.)

            Učenie marxizmu a skúsenosti z budovania socializmu v ZSSR ukázali, že v období prechodu ku socializmu, spojenectvo robotníckej triedy s roľníctvom neznamená spojenectvo s celým roľníctvom. Znamená spojenectvo s masami pracujúcich roľníkov, malých a stredných vrstiev. Toto spojenectvo zahŕňa dlhodobý boj proti kapitalistickým prvkom na dedine - bohatým roľníkom, kulakom - a množstvo ústretových krokov voči malým a stredným roľníkom, a ich získanie pre kolektívne socialistické formy poľnohospodárstva.

            Ale ani Marx ani Engels, Lenin a či Stalin nikdy neurobili byrokratické prázdne deklarácie o likvidácii kapitalizmu na vidieku v priebehu niekoľkých týždňov a či mesiacov. Vedeli, že za účelom „likvidácie“ kulakov ako triedy, je potrebné získať masy pracujúceho roľníctva dobrovolne pre obrovskú kolektivizáciu poľnohospodárstva. A k tomuto cieľu je potrebné ísť dlhým obdobím „obmedzovania“ kulakov, poskytovania konkrétnej štátnej pomoci malým a stredným roľníkom, predávania im skúseností zo spoločnej družstevnej práce použitím vyspelej techniky, poskytovania množstva rôznych modelov, tak aby sa na vlastné oči presvedčili o výhodách kolektívneho hospodárenia. A samozrejme je dôležité vytvoriť pre to všetko priemysel, ktorý bude produkovať potrebné moderné poľnohospodárske zariadenia uľahčujúce prechod ku kolektívnemu hospodáreniu. Každá iná metóda je byrokratická. Vedie buď k nepriateľstvu medzi robotníkmi a pracujúcim roľníctvom namiesto upevnenia ich spojenectva alebo ostáva demagogickým manévrom a púhym papierovým rozhodnutím.

            Za pätnásť rokov od Októbrovej revolúcie KSSZ nikdy neprestala mať na zreteli nevyhnutnosť opatrení na obmedzovanie kulakov dovtedy, kým nenastala situácia, keď bolo možné sa s kulakmi ako triedou definitívne vysporiadať.

            V období Novej ekonomickej politiky KSSZ uviedla progresívne zdaňovanie tak, že najväčšie bremeno padlo na bohatých roľníkov, obmedzila prenajímanie pôdy, rozšírila priemysel poskytujúci poľnohospodárske zariadenia, podporila malých roľníkov úvermi, vedúc malých a stredných roľníkov na stranu robotníckej triedy a izolujúc kulakov. V tejto politike pokračovala pokiaľ nenastali podmienky pre dobrovoľné prevedenie más pracujúcich roľníkov na cestu kolektivizácie. To bola zároveň príležitosť zničiť kulakov ako triedu.

            „Do roku 1929 sovietska vláda sledovala politiku obmedzovania kulakov...Na konci roku 1929 s rastúcim počtom družstiev a štátnych hospodárstiev sovietska vláda prudko zmenila túto politiku na politiku eliminácie kulakov, ich zničenia ako triedy...To bola hlboká revolúcia, skok z kvalitatívne nižsieho stupňa spoločnosti na vyšší, vo svojich dôsledkoch porovnateľná s revolúciou v októbri 1917... Rozpoznávacím znakom tejto revolúcie je, že bola vykonaná zhora, ako iniciatíva štátu, a priamo podporovaná zdola miliónmi roľníkov, ktorí bojovali za vymanenie sa z kulackého poddanstva a za slobodný život v družstvách.“ (Stalin, Krátka história KSSZ, Kapitola XI, 2.sekcia.)

            Podceňovaním proletariátu a favorizovaním kulakov boli juhoslovanskí komunistickí vodcovia zaneprázdnený kázaním o novej ceste k socializmu, ktorou, na rozdiel od Sovietskeho zväzu a bez zosilňovania triednych bojov, oslobodená Juhoslávia plynulo prejde do socializmu - kapitalisti, kulaci, jednoducho všetci. Nikola Petrović, minister zahraničného obchodu zdôraznil, napríklad, v polovici roku 1947 nasledujúcu perspektívu: „Poľnohospodárstvo...samo, bez toho, aby socialistickému sektoru a jeho rozvoju kládlo akékoľvek neprekonateľné a základné prekážky, postupne, počas realizovania plánu, zmení svoj charakter, a dosiahne fázu, kde každá spontánnosť ekonomických zákonov bude úplne a definitívne zničená bez ohľadu na spontánnosť ekonomických zákonov v tejto sfére.“ (Slavjane, č.5,1947)

            Táto mierová perspektíva neberie na ohľad najzákladnejší princíp marxizmu-leninizmu.

            „V čase prechodu sa triedny boj zosilňuje. Prechod od kapitalizmu ku komunizmu predstavuje celú historickú epochu. Pokiaľ táto epocha nie je ukončená budú si vykorisťovatelia nevyhnutne udržiavať nádej na návrat a táto nádej bude premenená na pokusy o obnovenie. A po svojej prvej vážnej porážke sa zvrhnutí vykorisťovatelia...s desaťnásobenou energiou, s divou vášňou a stonásobnou nenávisťou pustia do ďalšieho boja za obnovenie ich „strateného“ raja.“ (Lenin, Proletárska revolúcia a renegát Kautsky, november 1918.)

            V Juhoslávii, tak ako aj v iných krajinách oslobodených Červenou armádou, mali robotníci pred sebou vo svojom boji za socializmus nielen roztrpčené zvyšky bývalých kapitalistov, vlastníkov pôdy a zvrhnutých predstaviteľov starého reakčného štátneho aparátu, nielen celú silu medzinárodného kapitalizmu operujúceho z hlavných centier v Amerike a Británii a rozhodnutého vrátiť akýmikoľvek prostriedkami starú triedu k moci, ale tiež svojich vlastných kulakov. Navyše väčšina obyvateľstva zamestnaná v súkromnej malovýrobe „neustále plodila kapitalizmus a buržoáziu každým dňom a každou hodinou“.

            Bojovať proti tekémuto nepriateľovi preto znamenalo, aby juhoslovanská ľudová demokracia bola systematicky upevňovaná, aby bol boj ďalej prevedený proti kulakom, aby štátny aparát bol neustále čistený od reakčných prvkov, aby vedenie robotníckej triedy a komunistickej strany neustále plnilo funkcie diktatúry proletariátu, aby tak mohlo potláčať vykorisťovateľov, brániť krajinu pred imperialistickou intervenciou, posilňovať putá Juhoslávie s ostatnými ľudovými demokraciami a najmä so Sovietskym zväzom, odtrhnúť robotnícke masy od buržoázie a upevniť ich spojenectvo s proletariátom a urýchliť hospodárske napredovanie krajiny k položeniu základov socializmu.

            Avšak vedúci titoisti, veľmi vzdialení od organizovania odporu voči medzinárodnému kapitálu, boli už aktívne zapojení do spolupráce s ním. Propaganda ich „novej cesty k socializmu“ nepomohla iba obnoveniu kapitalizmu v Juhoslávii, ale aktívne ovplyvnila, a teda oslabila, boj množstva komunistických strán za socializmus.

Deštrukcia strany

            V čase po oslobodení Juhoslávie titovskí teoretici usilovne rozvíjali novú koncepciu komunistickej strany. Táto „teória“ hovorila, že komunistická strana by mala byť skrytá pred ľuďmi, že by sa mala rozplynúť do širšej ľudovej organizácie, Ľudového frontu, ktorý sa má stať hlavnou organizáciou juhoslovanského národa. Má komunistická strana otvorene predložiť svoj program ľuďom a otvorene pracovať, aby získala ich podporu? Nie, odpovedá Tito, pre komunistický program neexistuje iná alternatíva ako Ľudový front.

            „Má komunistická strana program odlišný od programu Ľudového frontu? Nie, nemá. Program Ľudového frontu je programom strany.“ (Titova správa na II.zjazde Ľudového frontu Juhoslávie, 27.september 1947)

            Je komunistická strana predvojom robotníckej triedy, najvyššou formou triednej organizácie proletariátu? Nie, znovu odpovedá Tito: „Odkedy Ľudový front, ako jediný, reprezentuje nie iba politickú jednotu našich ľudí, ale taktiež priateľstvo a jednotu v národnom zmysle, nemôže byť nahradený akoukoľvek stranou. Teda Ľudový front sa stáva stálou politickou ľudovou organizáciou. (Tito, ibidem)

            Prvý bod v štátúte Ľudového frontu Juhoslávie (Hlavné organizačné princípy Ľudového frontu Juhoslávie) hovorí, že: „Ľudový front Juhoslávie je hlavnou politickou silou.“ (zdôraznené autorom)

            Čo vlastne je Ľudový front? V oslobodzovacej vojne hral veľkú a pokrokovú úlohu a v tejto činnosti by mohol pokračovať aj po oslobodení. Vznikol ako iniciatíva komunistickej strany, ako odpoveď na nemecký útok voči Juhoslávii, a bol sformovaný z rôznych skupín (vrátane množstva starých politických strán) ako aj jednotlivcov. Zahrnoval predstaviteľov Chorvátskej republikánskej roľníckej strany, Republikánskej strany Srbska, Demokratickej strany a Nezávislej demokratickej strany, Národnej roľníckej strany Srbska a Agrárneho zväzu, ako aj reprezentantov odborov a mládežníckych a ženských masových organizácií atď.

            Ľudový front teda obsahoval buržoázne a maloburžoázne strany, kulakov, obchodníkov a výrobcov, ako aj robotníkov, roľníkov a intelektuálov. Vo svojej správe na ustanovujúcej konferencii Komunistického informačného byra v auguste 1947 Djilas hovorí: „Pri vstupe do Ľudového frontu neexistujú žiadne ideologické, religiózne ani iné prekážky.“

            Ak si predstavíme masovú ľudovú organizáciu vedenú robotníckou triedou a komunistickou stranou, nasmerovanú proti domácej a zahraničnej reakcii, mohol Ľudový front hrať dôležitú úlohu pri konsolidácii ľudovodemokratického režimu. Ale miesto toho bol titoistami postavený tak, aby pohltil a eventuálne nahradil samotnú komunistickú stranu.

            Aký bol výsledok? Komunistická strana bola skrytá, utajená pred ľuďmi. V režime, ktorý by mal byť komunistickou stranou vedený, mala táto pololegálny štatút. Ak by ste v roku 1946 alebo 1947 šli do Belehradu, nenašli by ste žiaden otvorený úrad komunistickej strany. Členstvo v strane bol pred robotníkmi zatajované. Dokonca aj stranícky denník Borba sa nezaoberal žiadnymi správami a informáciami o živote a aktivite strany. Od oslobodenia do júla 1948 neuverejnila Borba žiadne jej rozhodnutie.

            Zoberme si typický príklad takejto politiky. V obrovskom závode Železenik blízko Belehradu, kde bolo zamestnaných okolo 4,000 robotníkov, bolo 160 z nich členov strany. Stranícke schôdze sa konali tajne. Nikto z ostatných robotníkov nevedel, kde sa konajú, čo sa na nich preberalo a aké rozhodnutia sa prijali. Nikto nevedel, kto vlastne sú tí členovia strany.

            Preto pre väčšinu juhoslovanských robotníkov sa komunistická strana javila ako typ tajnej konšpiratívnej spoločnosti, ktorá vládla nad ich životmi bez toho, aby sa na verejnosti ukázala. Jednotliví „komunisti“ zaberajúci miesta v štáte manévrovali štátne rozhodnutia na druhu stranu robotníkov. Zvyčajné útoky nepriateľov komunizmu, obviňujúce strany z „tajného sprisahania“, sa v Juhoslávii stali skutočnosťou. A tak namiesto toho, aby strana konala otvorene ako predvoj, snažiac sa pozdvihnúť politickú úroveň robotníckej triedy, bola redukovaná na najzaostalejšiu úroveň, splynula s Ľudovým frontom, kde sa stratila.

            Samozrejme, v čase ilegality medzi dvoma svetovými vojnami nemohla juhoslovanská komunistická strana poriadať schôdze otvorene; ale napriek všetkým ťažkostiam jej línia a politika bola predostieraná ľudu prostredníctvom ilegálnych letákov a publikácií. Ale teraz, v čase, keď by mohla pracovať úplne legálne, bola zatajená, rozpustená, jej program a politika skryté, jej vedúca úloha zanechaná. Namiesto toho, aby sa hrdo objavila pred ľudmi a hrdo a verejne vyhlasovala svoje snahy, na príkaz titovskej kliky strácalo členstvo svoju identitu.

            Ale porušovanie základných princípov marxizmu-leninizmu titoistami nebolo iba vo vedúcej úlohe strany. To isté sa dialo s „teóriou“ a praxou vnútornej organizácie strany.

            Tito, Kardelj, Djilas a predovšetkým, v tomto smere, Ranković skutočne, ako úzka vládnuca skupina, diktovali stranícku politiku zhora. Praktizovali „vojenskú metódu“ vedenia strany obhajovanú Trockým. Nebola to náhoda, že Trockého „pravicová“ koncepcia zostavenia strany zo všetkých ľudí s rozličnými názormi bola skombinovaná s Trockého „ľavicovou“ koncepciou „príkazov zhora“. Ako zvyčajne tieto „pravicové“ a „ľavicové“ úchylky viedli k tomu istému výsledku deštrukcie revolučného charakteru komunistickej strany. Stranícke voľby boli na každej úrovni zastavené. Do vedenia boli ľudia kooptovaní. Vnútorná diskusia bola obmedzovaná a diskutéri zastrašovaní, kritika a sebakritika potlačené. A Ranković zneužil svoju pozíciu ministra vnútra a hlavy tajnej polície (UDBA) na neľutostné disciplinárne opatrenia proti tým členom strany, ktorí sa odvážili diskutovať a kritizovať diktát vládnej kliky.

            Iba štúdium organizačných metód KSSZ, tak ako učili Lenin a Stalin a praktizovala KSSZ, môže naplno zobraziť rozsah porušenia marxizmu-leninizmu rankovićovho režimu v juhoslovanskej strane.

            Nebolo treba ospravedlňovať ilegálnu činnosť juhoslovanskej strany medzi vojnami a počas oslobodzovacích bojov. Boľševici učili, ako prejsť od ilegality a vojny do pozície legality.

            V roku 1923 po období vojnového komunizmu v Sovietskom zväze vysvetlil Stalin nové úlohy strany: „Za prvé akokoľvek a neúnavne bojovať proti prežitkom a zvykom vojnového obdobia v našej strane, bojovať proti nesprávnemu pohľadu, že naša strana je akýsi druh systému oddelení a nie bojová organizácia proletariátu, ktorá myslí aktívne, je sebestačná, žije plnohodnotným životom, ničí všetko staré a vytvára nové.“

            „Za druhé, je potrebné zvýšiť aktivitu straníckych más podnietením diskusií o všetkých možných otázkach, ktoré ich zaujímajú, keďže neexistuje dôvod, prečo by tieto otázky nemali byť otvorene diskutované. Pre to je nutné zabezpečiť príležitosti na slobodnú kritiku každého bodu vytýčeného straníckymi orgánmi. Iba takto môže byť disciplína pretransformovaná na skutočné vedomie, skutočne pevnú disciplínu, iba tak môže byť politická, ekonomická a kultúrna skúsenosť straníckych más pozdvihnutá.“

            „Za tretie, je potrebné voliť všetky stranícke orgány a všetkých jej predstaviteľov. Musí byť ukončená prax ignorovania vôle väčsiny organizácií pri nominovaní súdruhov na zodpovedné stranícke posty. Tu musí byť prísne dodržiavaný volebný princíp.“ („O úlohách strany“, 2.december 1923, Zobrané spisy č.5, str.362-363)

            Lenin a Stalin vždy učili, že vnútri strany nemôže existovať demokratický centralizmus bez kritiky (zdola hore ako aj zhora dole) a sebakritiky: „Ale kontrola zhora nezahrňuje ani zďaleka celú oblasť kontroly. Stále tu existuje ďalší typ, kontrola zdola, kde masy, podriadení, kontrolujú lídrov, poukazujú na ich chyby a ukazujú im cestu ich nápravy. Tento typ kontroly je jeden z najúčinnejších spôsobov testovania ľudí.“

            „Prostí vojaci strany overujú svojich vodcov na schôdzach aktívnych straníckych pracovníkov, na konferenciách a zjazdoch, načúvaním ich správ, kritizovaním ich nedostatkov a konečne voľbou jednotlivých súdruhov do vedúcich orgánov. Presné vykonávanie demokratického centralizmu v strane tak, ako je požadované štatútom strany, bezpodmienečné podrobenie sa straníckych orgánov voľbám, právo uprednostňovania a odstraňovania kandidátov, tajné hlasovanie, sloboda kritiky a sebakritiky, všetky tieto opatrenia musia byť uvedené do života, za účelom uľahčenia kontroly lídrov strany prostými členmi.“ (Stalin, O praktickej práci, Malá stalinská knižnica č.6, str.15.)

            V učení marxizmu-leninizmu bolo vždy zdôrazňované, že nie je možné kráčať k socializmu plynulo a ľahko, a že stranícki členovia, vrátane vodcov, sa pri tomto postupe môžu dopustiť množstva chýb. Sebakritika nie je iba sprievodný fenomén. Je to základ života a teoretického pokroku strany; je to metóda trénovania robotníckych kádrov v duchu marxizmu. Strana alebo jej člen môže byť posudzovaný podľa svojho postoja k vlastným chybám. Odmieta kritiku, berie ju ako osobnú urážku, prekážku vo svojom postupe? Alebo ju víta, učí sa z nej, podrobuje vlastnú prácu sebakritike, odhaľuje vlastné chyby, hľadá dôvody a snaží sa ich napraviť?

            Ale predstavitelia Komunistickej strany Juhoslávie boli maximálne arogantní. Nie že iba odmietli odhaliť svoje chyby, poučiť sa z nich a napraviť ich, odmietli vôbec pripustiť možnosť, že mohli chyby urobiť.

            Všetky listy zaslané KSSZ a ostatnými komunistickými stranami v prvej polovici roku 1948 pred svojim členstvom zatajili a odmietli bez predchádzajúcej straníckej diskusie. Bolo by možné považovať ich stále za úprimných, aj keď robiacich chyby, ak by, po hlbokej straníckej diskusii, kritiku odmietli a naďalej sa držali svojej politiky. Ale čo urobili? Je možné považovať za úprimné a poctivé vedenie strany, ktoré, po prijatí kritiky zo strany tak skúsenej a s toľkými úspechmi ako KSSZ, ju odmietne bez akejkoľvek diskusie zhora-dole? Je možné považovať za poctivého komunistu, ktorý by nebol hrdý na kritiku strán, ktorej vodcami boli Stalin, Dimitrov, Rakosi, Togliatti alebo Thorez?

            A keď bola rezolúcia Komunistického informačného byra verejne publikovaná a juhoslovanskí komunistickí vodcovia ju tak už nemohli ďalej schovávať pred svojimi členmi, čo urobili? Zaslali dlhú desaťtisícslovnú arogantnú odpoveď nepripúšťajúc si akúkoľvek chybu predtým, ako mohli členovia strany aspoň trochu o rezolúcii diskutovať. Zaslali desaťtisícslovnú odpoveď bez jediného slova sebakritiky. Dvaja vedúci revolucionári Žujović a Hebrang, členovia Ústredného výboru, už boli uväznení za odvahu kritizovať vedúcich titoistov.

            V čase, keď bola uverejnená rezolúcia Informačného byra (koniec júna 1948) bol na tretí júlový týždeň pripravený V.zjazd Komunistickej strany Juhoslávie. Každé poctivé stranícke vedenie by zjazd odložilo na neskôr.

            Bez náznaku akéhokoľvek demokratizmu pokúsila sa odpoveď titoistov Informačnému byru prekrútiť celý charakter prevedenej kritiky. Titovská tlač okamžite spustila široký otvorený útok na rezolúciu. Unáhlene boli zvolávané schôdze, na ktorých všetci tí, čo kritizovali titovské vedenie boli odstavení a následne mnohí z nich zo strany vylúčení a uväznení. Zvlášť vyberané delagácie boli urýchlene posielané na zjazd, ktorý namiesto toho, aby bol plný kritiky, sebakritiky a pokračujúcich diskusií, bol premenený na sériu horkých „slávnostných rečí“ titovských vodcov proti Informačnému byru. V.zjazd nemal nič spoločné s komunizmom.

Buržoázny nacionalizmus

            Národno-oslobodzovací boj juhoslovanských národov si právom získal obdiv pokrokových ľudí na celom svete. Ale po ukončení vojny a oslobodení Juhoslávie začali vodcovia Komunistickej strany Juhoslávie v klike okolo Tita maľovať obrázok juhoslovanského boja, ako kvalitatívne odlišného od hnutia ostatných národov, ako napríklad francúzskeho či bulharského. Začali rozširovať mýtus, že, narozdiel od iných národov, Juhoslávia bola oslobodená výhradne vlastnými silami. A začali predpovedať perspektívu rozvoja Juhoslávie oddelene a „nezávisle“ od ostatných ľudových demokracií a Sovietskeho zväzu.

            V povojnových rokoch 1945 až polovica 1948 vedúci titoisti vo svojich otvorených vyhláseniach velebili Sovietsky zväz a jeho komunistickú stranu; ale už vtedy tajne, vo vlastných kruhoch, na neho útočili a hanobili ho; uverejňovaním prekrúteného obrazu juhoslovanského oslobodzovacieho hnutia sa pokúšali zmenšiť úlohu ZSSR a oslabiť vďačnosť a obdiv k sovietskemu ľudu a KSSZ.

            Čo mohlo byť viac prekrútené ako obraz oslobodenia Juhoslávie spod fašistickej okupácie a obraz budovania socializmu mimo a „nezávisle“ od ZSSR?

            Mohlo by juhoslovanské národno-oslobodzovacie hnutie nabrať na takej forme, ako nabralo, ak by hlavné nacistické sily neboli upútané a neskôr potlačené a porazené Červenou armádou?

            Mohli by juhoslovanské partizánske jednotky, ktoré získavali také úspechy v horách a lesoch, vôbec niekedy vytlačiť nacistov z hlavných miest bez Červenej armády? Boli by Belehrad a ostatné veľke juhoslovanské mestá oslobodené bez Červenej armády?

            Sovietske jednotky a druhý a tretí ukrajinský front prekročili v druhej polovici roku 1944 rieku Drava a Tisza, oslobodili Srbsko a Vojvodinu a 20.októbra 1944 bojujúc po boku prvého a dvanásteho zboru Juhoslovanskej ľudovej oslobodzovacej armády Belehrad, hlavné mesto Juhoslávie.

            Generál Arso Jovanović poznal a odhalil rozhodujúcu úlohu Červenej armády pri oslobodzovaní Juhoslávie. Ale práve pre toto vedomie a zvlášť pre úprimné a otvorené odhalenie tohto historického faktu musel byť zavraždený titovskou klikou.

            Oslobodenie Belehradu bolo smrtonosným víchrom pre nacistické sily v Juhoslávii a ich domácich spojencov. Zaistených bolo vyše 150,000 nemeckých vojakov a obrovské množstvo zariadenia. Sovietska armáda pomáhala pri reorganizácii partizánskych jednotiek do modernej a regulárnej armády. Poskytovala moderné zariadenia - delá, tanky a lietadlá. Na žiadosť Juhoslovanov pomáhali sovietski vojenskí experti pri výcviku zreorganizovaných jednotiek.

            Červená armáda prenechala juhoslovanskej armáde všetku techniku zaistenú v Belehrade. Viac ako desať pechotných divízií bolo vyzbrojených z dunajskej zásobovacej línie. Keď v januári 1945 Nemci prelomili sremský front a znovu ohrozili Belehrad maršál Tolbuchin odčlenil obrovské sily z maďarského frontu neďaleko Balatonu a rozbil nacistickú ofenzívu.

            Mohla by Juhoslávia alebo ktorákoľvek iná krajine vo východnej Európe ustanoviť ľudovú demokraciu a nabrať kurz k socializmu bez pomoci, priateľstva a ochrany ZSSR, ktorý ich sám ochránil od „oslobodenia“ v anglo-americkom štýle a ozbrojenou imperialistickou intervenciou, o akej sníval Churchill?

            Nebol to Sovietsky zväz, ktorý bez omeškania a napriek zdevastovanému vlastnému územiu, zaslal Juhoslávii potraviny a ekonomickú pomoc každého druhu v najkritickejšom období rokov 1944-45, keď sa Západ stále pokúšal od nej vydierať za potraviny pre hladujúce obyvateľstvo rôzne politické ústupky?

            Ako to mohlo byť myslené, hoci aj na chvíľu, že pred hrozbou pažravého zotročenia západným imperializmom mohla Juhoslávia ochrániť svoju nezávislosť iba v spojenectve a priateľstve so Sovietskym zväzom a ľudovými demokraciami?

            A skutočne, nemohol byť skutočný komunista iba hrdý a plne uznávať rozhodujúcu úlohu Sovietskeho zväzu na oslobodení Juhoslávie a pri jej pokroku k socializmu?

            Pravdou je, že titovská klika šla po buržoáznonacionalistickej a nie marxistickej a proletársko-internacionalistickej ceste. Hoci najprv tajne, pokúšala sa odstaviť priateľstvo a spojenectvo juhoslovanského ľudu so Sovietskym zväzom a ľudovými demokraciami. Rezolúcia Komunistického informačného byra nebola uverejnená pred tým, ako sa titoisti začali otvorene ukazovať ako nacionalisti miešajúci mútne vody starej šovinistickej nenávisti „veľkých Srbov“ voči maďarskému, rumunskému, gréckemu a albánskemu národu a postupne sa obracajúci na priamy otvorený útok voči ZSSR a KSSZ. Otvorená premena titovských vodcov k nacionalizmu odrážala ich úsilie obnoviť kapitalizmus v Juhoslávii; otvorili pred juhoslovanským ľudom dvere osudnej ceste smerujúcej k návratu starého poriadku, stania sa polokolóniou na orbite západného imperializmu.

            „Čo je úchylka smerujúca k nacionalizmu? (...) Je to úprava internacionalistickej politiky robotníckej triedy na nacionalistickú politiku buržoázie. Odráža pokusy „našej vlastnej buržoázie podkopať sovietsky systém a obnoviť kapitalizmus.“ (Stalin, Správa k XVII.zjazdu KSSZ, január 1934, znovuvydané v Otázkach leninizmu)

            V nastávajúcich rokoch sa táto rezolúcia stane jednou z najrozhodujúcejších dokumentov v histórii medzinárodného robotníckeho hnutia. Nezobrazuje jasne iba chyby Tita, Kardelja, Djilasa, Rankovića a ostatných juhoslovanských straníckych vodcov, ale umožňuje ďalším komunistickým stranám, ktoré boli ovplyvnené titovskou doktrínou napraviť svoje chyby. Zároveň vzniesla pred všetkými stranami hlboké teoretické princípy, ktoré vyburcovali hlboké diskusie a umožnila im pokračovať v ich boji s väčšín porozumením a jasnejšou perspektívou. Sovietskym súdruhom, ktorí prevzali iniciatívu by sme mali vyjadriť našu najhlbšiu vďaku.

            Diskusia o rezolúcii Komunistického informačného byra, ktorá prebehla vo všetkých komunistických stranách, získala úplnu podporu komunistov celého sveta. Neobjavila sa ani známka trhliny v radoch strán. Všetci, čo sa zúčastňovali diskusie, prišli k bližšiemu pochopeniu správnosti vytýčených princípov.

SPARTAKUS - marxistický klub