Komunistická strana Československa /KSČ/

    KSČ bola založená na ustanovujúcom zjazde, ktorý sa konal' v Prahe v dňoch 14.—16. 5. 1921. Jej vznik bol výsledkom poučenia, ktoré vyvodila najuvedomelejšia časť našej robotníckej triedy z víťazstva Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v Rusku a z triednych bojov v prvých rokoch po vzniku samostatného Československa (1913—1920). Príklad víťaznej revolučnej praxe boľševickej strany v Rusku a súčasne zrada pravicového vedenia sociálnej demokracie v Československu, kde sa oportunistickí sociálnodemokratickí vodcovia dali cestou aktívnej podpory zachovania moci buržoázie v ČSR — to všetko viedlo revolučných robotníkov k zásadnej roztržke s oportunistickou Československou sociálnodemokratickou stranou robotníckou a k vytvoreniu samostatnej revolučnej strany. Ustanovujúci zjazd KSČ prijal 21 podmienok pre vstup do Komunistickej internacionál y, ktorej sekciou sa stali Československí komunisti. Zlučovací zjazd KSČ dovŕšil v jeseni 1921 organizačné zlúčenie revolučných robotníkov všetkých národností v Československu v internacionálnu KSČ.
Komunisti od začiatku zameriavali svoju činnosť na porážku kapitalizmu a uskutočnenie socialistickej revolúcie v Československu. Strana nadväzovala na najlepšie revolučné tradície robotníckeho hnutia v našich krajinách v predchádzajúcom období. Jednou z jej veľkých predností bolo, že vznikla ako mäsová politická strana. V boji za každodenné hospodárske a sociálne požiadavky mobilizovala masy do zápasov proti buržoázii a presvedčovala robotníkov, ktorí ešte boli pod vplyvom pravicových socialistických strán, o správnosti cesty komunistov. Úsilie o vytvorenie Jednotného frontu robotníckej triedy tvorilo dlhé roky hlavnú náplň práce komunistov v podmienkach kapitalistického Československa.
V prvom období svojej Činností, ktoré zhruba zahŕňalo celé 20. roky do r. 1929, sa musela KSČ vyporiadať so silnými prejavmi oportunizmu, ktoré pramenili hlavne z toho, že väčšina členov strany prešla zo sociálnej demokracie. So sociálnodemokratickými prežitkami sa strana vyporiadala predovšetkým v období bolševizácie, ktorej cieľom bolo vybudovať KSČ ako stranu dôsledne revolučnú, na marxisticko leninských základoch, ako stranu, ktorá vie tvorivo uplatňovať leninizmus v konkrétnych podmienkach ČSK. Boj revolučného, leninského smeru proti pravičiarskemu oportunizmu a sociálnodemokratickým prežitkom sa odrážal vo všetkých veľkých akciách strany v 20. rokoch i v rokovaniach jej zjazdov a skončil sa víťazstvom nad pravičiarmi, ktorí sa v druhej polovici 20. rokov sústredili v protistraníckej skupine jílkovcou a v iných oportunistických skupinách, na V. zjazde KSČ r. 1929. Významný podiel na dôslednej boľševízácii našej strany mala Komunistická internacionála. Výsledky V. zjazdu, na ktorom utrpeli pravičiari a likvidátori drvivú porážku, mali pre ďalší vývoj KSČ skutočne prelomový historický význam, znamenali nástup k dôslednej revolučnej politike strany. Nástup do tejto novej etapy je spojený s príchodom nového, boľševického vedenia, na čele ktorého stál Klement Gottwald. Nasledujúci, VI. zjazd (1931) podrobne rozpracoval generálnu líniu V. zjazdu v období bojov za proletárske východisko z hospodárskej krízy rokov 1929—1933. Hoci bola strana silne perzekvovaná, viedla veľké boje nezamestnaných, štrajkové boje a hnutie roľníkov, boj proti fašizácit a mnoho ďalších významných politických akcií, pri ktorých sa opierala o revolučné masové organizácie, predovšetkým o Červené odbory a Komsomol . Po nástupe Hitlera k moci v Nemecku r. 1933 bola KSČ jedinou politickou silou v ČSR, ktorá viedla dôsledný boj proti fašizmu (1933 až 1938). V zápase s domácou a zahraničnou reakciou vytvárali sa v ČSR nové metódy protifašistického boja, ktoré v medzinárodnom meradle roku 1935 zovšeobecnil a ďalej rozpracoval VII. kongres KI stanovením línie ľudového frontu. Za zvýšeného nebezpečenstva fašizmu, v období priameho ohrozenia slobody a samostatnosti Č S K nacistickým Nemeckom, vytýčil VII. zjazd KSČ (1936) úlohu účinnej obrany republiky proti fašizmu a hitlerovskej agresii. Strana, ktorá vždy spájala boj za záchranu republiky s riešením naliehavých sociálnych požiadaviek ľudu, s demokratizáciou režimu v republike, s nadviazaním pevného spojenectva s ZSSR a s pomocou protifašistickému boju španielskeho ľudu, získavala čoraz väčšiu dôveru ľudu. V osudných dňoch r. 1938 bola KSČ jedinou silou, ktorá sa dôsledne usilovala o uhájenie národnej existencie proti zradcovskej mníchovskej dohode medzinárodného imperializmu a kapitulantskej politike vládnúcej československej buržoázie. Mníchov a jeho ťažké dôsledky presvedčili väčšinu národa o zhubnosti buržoáznej politiky a KSČ bola zahnaná do ilegality. KSČ sa v ilegalite stala vedúcou silou oslobodzovacieho boja proti okupantom.
 

spracoval v.j.ml