Avantgarda č 23 - Editorial

  V úvodníku posledného vydania Avantgardy, som sa venoval existencii, charakteristike tried súčasnej spoločnosti, resp. revizionistickému tvrdeniu, že typické Marxove triedy dnes už neexistujú. Toto revizionistické tvrdenie má základ v maloburžoáznom charaktere KSS. Dialektickomaterialistická filozofia správne vysvetľuje, že bytie človeka určuje jeho vedomie, že ľudské vedomie odvíja sa a je závislé od ľudského bytia, že celkom iné vedomie má, inak rozmýšľa kapitalista, či buržoázia ako trieda, inak maloobchodník, či maloburžoázia a celkom inak proletár, či proletárska trieda. Práve tu treba hľadať snahy odstrániť ako symbol KSS kosák a kladivo, päťcípu červenú hviezdu (nemožno sa ani diviť, keďže to nie je strana robotníckej triedy), či typické maloburžoázne frázy a heslá zakrývajúce triednu podstatu veci, ako „Spojme sily pre dobro občana!“, „Za sociálne spravodlivý štát!“ (práve k tomu sa o chvíľu dostanem), či „Dôsledná moderná ľavica!“, alebo „hľadanie alternatív voči kapitalizmu“ atď. a pod.

  Tento krát sa v krátkosti vyjadrím k ďalšej typickej úchylke „moderných ľavicových strán“ a to k sväteniu a velebeniu parlamentného – ja zdôrazňujem – buržoázneho parlamentného systému a teda k zahmlievaniu triednej podstaty štátu, triedneho charakteru demokracie.

  Na úvod začnem tým podstatným, že „štát je mašinéria na udržanie panstva jednej triedy nad druhou“ (Lenin, Spisy 29), „...mašinéria v rukách vládnucej triedy na potlačenie odporu jej triednych nepriateľov“ (Stalin, Spisy zv. 6). Dejiny dokazujú, že štát je spojený z existenciou tried, že je produktom triedneho rozdelenia spoločnosti. Marxizmus vníma štát ako mocensky správny orgán, ako nástroj určitej triedy na potlačenie odporu svojich triednych protivníkov. „Štát je produktom a výrazom nezmieriteľnosti triednych protirečení. Štát vzniká tam, vtedy a potiaľ, kde kedy a pokiaľ, triedne protirečenia objektívne nemôžu byť zmierené. A naopak: existencia štátu dokazuje, že triedne protirečenia sú nezmieriteľné.“ (V.I. Lenin, Štát a revolúcia), „Štát teda neexistuje od večnosti. Boli spoločnosti ktoré sa obišli bez neho, ktoré nemali ani potuchy o štáte a štátnej moci. Na určitom stupni hospodárskeho vývoja, ktorý bol nevyhnutne spojený s rozdelením spoločnosti na triedy, stal sa štát týmto rozdelením nevyhnutnosťou. Blížime sa teraz rýchlym krokom k takému vývojovému stupňu výroby, na ktorom existencia týchto tried nie len prestáva byť nevyhnutnosťou, ale stáva sa priamo prekážkou výroby. Triedy zmiznú práve tak neodvratne, ako voľakedy vznikali. S nimi vznikne neodvratne štát. Spoločnosť, ktorá zorganizuje výrobu na základe slobodného a rovnoprávneho združenia výrobcov, odloží celý aparát ta, kam potom bude patriť: do múzea starožitností, vedľa kolovratu a bronzovej sekery.“ (F.Engels, Pôvod súkromného vlastníctva, rodiny a štátu).

  V tejto súvislosti si živo spomínam na jedno televízne vystúpenie v predvolebnej kampani k prezidentským voľbám ešte spred desiatich rokov, v ktorých za KSS kandidoval Ing. Lazarčík, ktorý doslova povedal: „Pán redaktor, a čo je to štát? No to sme predsa my všetci, ja, vy, všetci občania Slovenskej republiky!!!“ Prečo to spomínam? Preto, lebo to plne vystihuje rozpor medzi filozofiou ML a komunistickou stranou Slovenska, ako i jej revizionistický odklon od tejto filozofie. Napokon, aj vo svojom programe KSS hovorí o pluralitnom volebnom systéme – ja zdôrazňujem buržoáznom parlamentarizme – ako o sprostredkovanej účasti občanov na správe štátu!!! Ale samozrejme tvrdí, že je stranou marxisticko-leninskou. Skvostné! V predvolebnom letáku KSS k eurovoľbám nachádzame okrem iného aj príhovor p. Lazarčíka, kde sa vyjadruje k parlamentarizmu „ostrú kritiku netreba obracať proti parlamentarizmu...“ (v tom s vami pán Lazarčík nesúhlasím, súhlasiť nemôžem, ostrú kritiku voči parlamentarizmu – ja zdôrazňujem buržoáznemu – obracať treba neustále. Neustále treba dokazovať jeho triedny – buržoázny – charakter. Editor...) či parlamentnej činnosti, ale proti tým vodcom, ktorí nevedia a ešte viac proti tým, čo nechcú využívať parlamentné voľby a parlamentnú tribúnu revolučným komunistickým spôsobom.

  Predovšetkým pracujúci sa musia učiť správne orientovať v politickej situácii a chápať veľmi často zložité úlohy, ktoré vyplývajú zo súčasnej hospodárskej a politickej situácie“. Videli sme kúsok vyššie, ako už pred desiatimi rokmi p. Lazarčík učil „správne sa orientovať v politickej situácii pracujúcich“, pravda, všetkých pracujúcich v našom spoločnom štáte, štáte nás všetkých, z čoho vlastne vyplýva, že máme my všetci spoločné záujmy. A ak to takto Ing. Lazarčík nemyslel, tak ako to vlastne myslel? Aby bolo jasné p. Lazarčík, marxisti-leninisti nemajú odmietavý postoj k účasti v buržoáznom parlamente, či voľbám ako takým, pri čom ale neustále poukazujú na jeho buržoázny, antiproletársky charakter a samu účasť v buržoáznom parlamente vnímajú len ako jednu zo súčastí triedneho boja a už vôbec nie ako rozhodujúcu. Marxisti-leninisti buržoázny parlament (účasť v ňom), či voľby ako také apriori neodmietajú, ale rozhodne ich nepovažujú na rozdiel od KSS za vrchol svojho snaženia. Naopak, marxisti-leninisti prispôsobujú svoju taktiku objektívnej situácii, revolučného odlivu, kedy je revolúcia a revolučné sily na ústupe a vtedy má účasť v buržoáznom parlamente celkom inú úlohu (i keď ani vtedy nemožno komunistickú politiku obmedzovať na parlamentarizmus) a celkom inú úlohu má v čase revolučného prílivu, keď je revolúcia a revolučné sily na vzostupe a stále väčšiu váhu zohráva mobilizácia robotníckej triedy, hospodársky boj – štrajky, demonštrácie, rôzne nátlakové akcie atď. atď. Napokon „Engels celkom jasne nazýva všeobecné volebné právo nástrojom panstva buržoázie. Všeobecné volebné právo je podľa neho meradlom zrelosti robotníckej triedy. Viac nemôže byť ani nebude v dnešnom štáte. Maloburžoázni demokrati, podobne ako naši eseri a menševici a aj všetci západoeurópsky sociálšovinisti a oportunisti, ich vlastní bratia, čakajú práve viac od všeobecného volebného práva. Sami majú a vštepujú ľudu falošný názor, že by vraj všeobecné volebné právo mohlo v terajšom štáte naozaj tlmočiť vôľu väčšiny pracujúcich a zabezpečiť jej uskutočňovanie“ (V.I.Lenin, Štát a revolúcia). Tu zasa pripomeniem, že KSS vníma – tak to stojí v jej dokumentoch a takto balamutí ľud – parlamentnú demokraciu, ako sprostredkovanú účasť občanov na správe štátu. „Raz za niekoľko rokov rozhodovať ktorý člen panujúcej triedy bude v parlamente potláčať a gniaviť ľud – to je skutočná podstata buržoázneho parlamentarizmu, nie len v parlamentoch konstitučných, monarchiách, ale aj v najdemokratickejších republikách“ (V.I.Lenin, Štát a revolúcia). Čerešničkou na torte k otázke postoja KSS k buržoáznemu štátu a parlamentarizmu je však článok I. Dubovského v Krokoch č 4/2009 ktorý končí „veľkou“ myšlienkou. „Východisko z krízy – socializmus? Socializmu však musí požehnať verejnosť – (a teraz to príde... Editor) – voliči v referendách“, nasleduje ďalšia veľká myšlienka, „do života ho musia uviesť politici a ekonómovia, tí však stále nevedia čo majú robiť. Sú bezradní! Napriek tomu, že im riešenie už vyše 150 rokov ponúka Karol Marx!“. Táto v úvodzovkách brilantná myšlienka nás učí orientovať sa a chápať politickú situáciu tak, že voliči rozhodnú, dajú hlas a súčasní politici a ekonómovia to uvedú do praxe. A aj keď sa odvoláva na Marxa, ani on netuší, že revolúcia je kvantitatívnou i kvalitatívnou premenou spoločnosti, že je výsledkom triedneho boja, boja spoločenských antagonizmov, že „diktatúra proletariátu nevzniká na základe buržoáznych pomerov, ale práve v procese ich rozbitia, po zvrhnutí buržoázie, v procese vyvlastňovania veľkostatkárov a kapitalistov v procese socializácie hlavných výrobných nástrojov a prostriedkov v procese násilnej revolúcie proletariátu“ (J.V.Stalin, O základoch leninizmu, 1948). Že „diktatúra proletariátu nemôže vzniknúť ako výsledok pokojného vývinu buržoáznej spoločnosti a buržoáznej demokracie, môže vzniknúť iba ako výsledok rozbitia buržoázneho štátneho stroja, buržoáznej armády, buržoázneho úradníckeho aparátu, buržoáznej polície“ (tamtiež). A buržoáznych zákonov, dodávam ja. Že „robotnícka trieda nemôže jednoducho prevziať hotový štátny stroj a uviezť ho do chodu pre svoje vlastné ciele“ (Marx a Engels, Manifest KS). Proletárska revolúcia musí nie odovzdať z rúk do rúk byrokratický vojenský stroj, ako to bývalo dosiaľ, ale ho musí rozbiť, taký je predpoklad každej, skutočne ľudovej revolúcie na kontinente“ (Marx, List Kugelmannovi, 1871). Lazarčík vo svojom už spomenutom článku aspoň konštatuje, že východisko z parlamentarizmu je v premene zastupiteľských ustanovizní na orgány pracovné, zákonodárne a výkonné súčasne. Pri čom však opäť zabudol na to podstatné. „Marx zdôrazňoval: zrušiť všetky peňažné výdavky na reprezentáciu, všetky peňažné výsady úradníctva, znížiť platy všetkým štátnym úradníkom na úroveň robotníckej mzdy. Práve tu sa najnázornejšie prejavuje prelom – od demokracie buržoáznej k demokracii proletárskej, od demokracie utláčateľskej k demokracii utláčaných tried, od štátu ako osobitnej moci na potlačenie určitej triedy k potláčaniu utláčateľov všeobecnou mocou väčšiny ľudu, robotníkov a roľníkov. A práve v tomto obzvlášť názornom bode v otázke štátu, v tomto azda najdôležitejšom bode sa na Marxove poučenia najviac zabudlo! V populárnych komentároch – ktoré sú nespočetné – sa o tom nehovorí. Stalo sa zvykom o tom mlčať ako o naivnosti, ktorá je už prekonaná – asi tak, ako kresťania zabudli na naivnosti prvotného kresťanstvá s jeho demokraticko-revolučným duchom, keď sa ich viera stala štátnym náboženstvom... Úplná voliteľnosť a zosaditeľnosť všetkých úradných osôb bez výnimky hocikedy, zníženie ich platov na obvyklú robotnícku mzdu, na tieto jednoduché a úplne pochopiteľné demokratické opatrenia úplne spájajúce záujmy robotníkov a väčšiny roľníkov sú zároveň mostíkom, ktorý vedie od kapitalizmu k socializmu. Tieto opatrenia sa týkajú štátnej čisto politickej prestavby spoločnosti, ale nadobúdajú pochopiteľne celý svoj zmysel a význam iba v súvislosti s uskutočňovaním, alebo pripravovaným vyvlastňovaním vyvlastňovateľov, to jest prechodom kapitalistického súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov  do vlastníctva celej spoločnosti.“ (V.I.Lenin, Štát a revolúcia).

  Ale I. Dubovský tvrdí, že verejnosť dá v referende požehnanie a socializmus vybudujú súčasní politici a ekonómovia (nie je ani tak výnimočné, či zarážajúce, ak jednotlivec myslí malomeštiacky, zarážajúce a absolútne neprijateľné je, že tieto myšlienky sú uverejnené a propagované v tzv. komunistických novinách)! O tom, že socializácia je práve zapojenie proletárskych más do riadenia zospoločenštených výrobných prostriedkov, odbúravanie byrokracie, či posledné odbúravanie rozdielu medzi prácou fyzickou a duševnou, o tom nemá ani zdania. Tieto maloburžoázne tendencie a snahy o vytvorenie, či vymyslenie, akéhosi nového (maloburžoázneho) socializmu nie sú ničím novým, nakoniec už v Manifeste KS je stať venovaná tzv. maloburžoáznemu socializmu. A hľadanie novej alternatívy voči kapitalizmu, čož je oficiálna politika KSS, nie je ničím iným, než odmietaním vedeckého komunizmu, než odmietaním diktatúry proletariátu. O zahmlievaní a zamlčovaní triednej podstaty štátu, parlamentarizmu, demokracie ani nehovoriac. Tejto téme je venovaná i ideologická príloha vo vnútri čísla, ktorú odporúčam do pozornosti.

Martin Jágrik

Predseda OZ Spoločnosť vedeckého komunizmu