Dňa 11 júna 2007 zomrel dlhoročný predstaviteľ Komunistickej strany Slovenska - Štefan Murín. Časopis Avantgarda obdržal pár dní pred touto smutnou udalosťou dva posledné príspevky, ktoré s. Murín poslal po preštudovaní si starších vydaní nášho časopisu. Prvý z nich sme zaradili do obsahu 14 vydania časopisu a druhý uverejňujeme následne. Oba články nám ponúkajú jedinečnú možnosť nahliadnuť na geopolitickú situáciu dneška, zároveň ponúkajú predzvesť do budúcnosti. –r–

Avantgarda č. 15 - Záhadná frau Merkel, alebo hra na mačku a myš

  Keď Angela Merkel prevzala predsedníctvo Európskej únie pre prvý polrok 2007 Thierry Meyson, sa retrospektívne pozerá na kariéru tejto propagandistky bývalej Nemeckej demokratickej republiky. Kladie si otázku, kto z nej urobil kancelárku zjednoteného Nemecka. Zdôrazňuje pritom jej prepojenie na neokonzervatívcov a jej ideu vodcovstva Spojených štátov v Európe.
  Angela Merkel sa narodila v Hamburgu v roku 1954 (SRN). Krátko po jej narodení, jej rodina sa prekvapivo rozhodla presťahovať do NDR. Jej otec, luteránsky pastor, po presťahovaní založil v NDR seminár a stal sa riaditeľom domova pre hendikepovaných. Zdržiaval sa akejkoľvek kritiky režimu a dostalo sa mu privilegovaného spoločenského postavenia. Mal dve reprezentačné autá a často cestoval na Západ.
  Angela Merkel bola brilantnou študentkou. Vyštudovala s diplomom doktora fyziky. Vydala sa za fyzika, Ulricha Merkela, s ktorým sa zakrátko rozviedla. Po rozvode žila s profesorom Joachimom Sauerom, ktorý bol tiež rozvedený, ale aj otcom dvoch detí. Merkelová získala post výskumníčky v oblasti kvantovej fyziky na Akadémii vied NDR. Súčasne sa angažovala politicky v FDJ. V FDJ vyrástla na tajomníčku Agitpropu. V rámci svojej vedeckej a politickej práce, často cestovala v rámci socialistického spoločenstva, predovšetkým do Moskvy.
  Po páde berlínskeho múru v novembri 1989, CIA vyvíjala neobyčajné úsilie na verbovanie významných predstaviteľov z NDR, ktorí prejavili ochotu slúžiť Spojeným štátom.
  Po páde berlínskeho múru, Merkelová zo dňa na deň vstúpila do Demokratickej strany (Demokratischer Aufbruch), nové hnutie, inšpirované západonemeckou Kresťansko-demokratickou stranou. Okamžite obsadila, teraz už v strane, rovnakú funkciu, ako mala v FDJ, ale pod menom "Presspokes person".
  Keďže v krátkom čase vyšlo najavo, že predseda Demokratickej obnovy, Wolfgang Schnur, spolupracoval so STASI, Merkelová osobne informovala tlač o tejto "bolestnej správe", ktorá zaväzovala Schnurera rezignovať a menovať ju za predsedníčku tohto hnutia.
  Po posledných voľbách do parlamentu NDR, stala sa členkou vlády Lothara de Maisiéra. Aj vo vláde získala pozíciu "spokes-persons", hoci Demokratischer Aufbruch získalo iba 0,9 % hlasov. V tomto prechodnom období, Merkelová bola aktívne zapojená do negociácií "2+4", ktoré skončili "Berlínskym štvorparitným štatútom a spojeneckou paritou, ako dohodou o zjednotení Nemecka ". V záujme, ako to povedala Merkelová, vyhnúť sa masovému odchodu z východu na západ, tvrdo presadzovala zaradenie NDR do trhovej ekonomiky a zóny nemeckej marky.
  Jej partner Joachim Sauer, bol zamestnaný v americkej firme "Biosym Technology" s ročným pobytom v San Diego (Kalifornia), v laboratóriu jej kontraktom z Pentagónu. Neskôr prešiel do Acelerys, ktorá bola druhým kontraktorom Pentagónu. V tom čase si Merkelová zdokonaľovala angličtinu v USA.
  Po spojení NDR so SRN, DA sa stal súčasťou CDU. Angela Merkelová sa stala poslankyňou Bundestagu a členkou vlády Helmuta Kohla. Tak po štrnástych mesiacoch, líderka Agitpropu mládeže NDR sa stala ministerkou mládeže v Spolkovej republike Nemecko. Prevláda názor, že na poste ministerky až tak veľa toho neurobila.
  Vo svojej kariére v CDU, Angela Merkelová spustila neúspešnú kampaň za svoje zvolenie predsedníčkou Brandenburskej oblastnej organizácie strany. Pretože Lothar Maiziére, ktorý sa stal podpredsedom strany, bol odsúdený za spoluprácu so STASI, musel rezignovať, aby ho vystriedala Merkelová.
  V roku 1994 Klaus Topfer, minister pre životné prostredie, ochranu prírody a atómovú bezpečnosť, bol menovaný riaditeľom Programu OSN pre životné prostredie, po sérii stretov s Nemeckou komorou priemyslu a obchodu, ktorá ho obvinila z podceňovania ekonomickej reality. Helmut Kohl túto krízu uzavrel menovaním svojej protegée na uvolnené miesto po Topferovi. Okamžite po menovaní do ministerského kresla Merkelová odstránila všetkých vedúcich pracovníkov ministerstva, ktorí zostali lojálni jej predchodcovi. Bolo to v čase, keď vzniklo aj jej priateľstvo s francúzskym kolegom Dominiqueom Voynetom.
  V roku 1998 kancelár Kohl informoval USA o svojej opozícii proti intervencii v Kosove, zatiaľ čo sociálni demokrati pod vedením Gerharda Schrödera a zelených pod vedením Joschka Fischera prirovnávali Slobodana Miloševiča k Hitlerovi a volali po humanitárnej vojne.
  Proamerická tlač vtedy hromžila na kancelára, obviňovala ho z hospodárskych ťažkostí, ktorými trpela krajina kvôli zjednoteniu. V septembrových voľbách v roku 1998 kresťanskí demokrati boli odstránení od moci vlnou červeno-zelených. Schröder sa stal kancelárom a Joschka Fischera menoval svojim ministrom zahraničných vecí.
  Pretože Helmut Kohl a jeho najbližší spolupracovníci akceptovali peniaze z obskúrnych zdrojov pre CDU, ale odmietli zverejniť mená darcov s odôvodnením, že im dali slovo. Angela Merkelová následne zverejnila odvážny článok v zahraničnom Frankfurter Allgemeine Zeitung, v ktorom sa dištancovala od svojho mentora. Takým spôsobom donútila Kohla k odstúpeniu z vedenia strany spoločne s predsedom strany CDU, ktorý rezignoval hneď po ňom. Menom verejnej morálky, si sprivatizovala predsedníctvo strany, a súčasne v zmysle tejto morálky si adoptovala kresťansko-demokratickú líniu a vydala sa za svojho partnera.
  Následne Angela Merkelová bola verejne podporená dvomi masmediálnymi skupinami. Po prvé, mohla počítať s podporou Friede Springer, ktorú si privlastnila Alex Springer Group (180 novín a časopisov, včítane takých, ako "Bild" a "Die Welt"). Novinári sú povinní podpísať s vydavateľstvom dohodu, podľa ktorej sú zaviazaní pracovať v prospech transatlantických vzťahov a obhajovať štát Izrael.
  Angela Merkelová môže tiež spoliehať na svoju priateľku, riaditeľku Bertelsmann skupiny, jednotkou vo svete európskych médií. (RTL Group, Prisma Group, Random House I Group, atď... Slečna Mohn je tiež veceprezidentkou Bertelsmann Foundation, ktorá je intelektuálnym pilierom "Europe-American Realtionship" (Európsko-americké vzťahy).
  Angela Merkelová sa tiež spolieha na rady Jefrey Gedmina, ktorý je v Berlíne lokalizovaný špeciálne za účelom, aby jej bol poruke od Bushovho klanu. Tento lobysta pôvodne pracoval v "American Enterprise Inštitúte" (AEI) pod vedením Richarda Perle a pani Diek Cheneyovej. Richard Perle bol jedným z entuziastov, ktorý podporil projekt na vytvorenie EURO na základe parity výmenného kurzu s dolárom. Prostredníctvom American Enterprise Inštitúte, riadil "New Atlantic Initiative" (Nová atlantická iniciatíva) všetkých generálov a politikov v Európe, ktorí sú priateľsky naklonení Amerike. Bol zapojený tiež do Projektu pre americké storočie (Project for a new American century) a napísal kapitolu o Európe pre program Neocom. Dokazoval, že Európska únia musí zostať pod kontrolou NATO, pretože len tak bude možné "spochybniť európske hlasy po emancipácii". Konečne, stal sa výkonným riaditeľom Rady spoločenstva demokracií (CCD - The Consil of the Community of Democrasies), ktorá presadzuje "dvojrýchlostnú OSN", ako aj riaditeľom Aspenovho inštitútu v Berlíne (The Aspent Inštitúte in Berlin). Dokonca odmietol ponuku od svojho priateľa Johna Boltona, aby sa stal zástupcom veľvyslanca USA v OSN. Uprednostnil možnosť exkluzívne sa venovať Angele Merkelovej. V roku 2003 Ministerstvo zahraničných vecí Spojených štátov splnomocnilo Jeffrey Gedmina a Craiga Kennedyho realizáciou veľkého programu "verejnej diplomacie" (Public Diplomacy). Inými slovami propagandou, včítane tajného financovania novinárov a mienkotvorných ľudí v západnej Európe.
  V roku 2003 kancelár Gerhard Schröder oponoval anglo-americkej intervencii v Iraku Angela Merkelová na to zverejnila veľmi odvážny článok vo Washington Post, v ktorom odmietla doktrínu Chirac-Schröder a európskej nezávislosti, deklarovala svoju vďaku a priateľstvo Amerike a otvorene podporila vojnu.
  V máji 2004 vytvorila novú situáciu presadzovaním kandidatúry Horsta Kohlera, hlavného autora MAASTRICHTSKEJ zmluvy a tvorcu EURO, bývalého prezidenta Európskej banky pre rekonštrukciu, a riaditeľa IMF za prezidenta Nemecka. Nakoniec sa stala iniciátorkou "vlasteneckej kampane proti radikálnemu Islamu".
  Počas predvolebnej kampane v roku 2005 kritizovala rastúcu nezamestnanosť a neschopnosť sociálnych demokratov ju riešiť. Tým získala pre CDU 21%-ný náskok prieskumu verejnej mienky. Následne jej mysteriózny poradca, Jeffrey Gedmin zverejnil otvorený list v Die Welt. Po kritike nemeckého hospodárskeho modelu, písal: "Pred pokročením krajiny vpred, musíte poraziť intelektuálne tie nostalgické indivídua, ktoré sotva vlečú za sebou nohy. Ak Sarkózy predbehne Chiraca, Francúzsko môže zaznamenať skok. Bolo by poľutovaniahodné, ak Nemecko bude pokračovať v zaostávaní. Ako odpoveď na túto výzvu Merkelová prišla so svojim riešením. Povýšila jedného zo svojich poradcov, bývalého sudcu Ústavného súdu, Pavla Kirschhoffä, a poverila ho Iniciatívou „Neue soziale Marktwirtschaft“ (Iniciatíva nového trhového hospodárstva).
  Súčasne ohlásila zrušenie progresívnej zárobkovej dane. Odchádzajúci kancelár, Gerhard Schröder, nemilosrdne kritizoval tento návrh v televíznej debate. Predvolebný náskok CDU bol zdecimovaný, a vo voľbách CDU získala 35 % hlasov, a SPD 34 %. Zbytok hlasov si rozdelili malé politické strany. Nemci už nechceli viac Schrödera, ale ani Merkelovú. Po dlhých, veľmi zložitých rokovaniach, vznikla veľká koalícia na čele s kancelárkou Merkelovou a s polovicou ministerských kresiel pre SPD.
  Merkelová po zostavení vlády presadila vyslanie nemeckého vojenského kontingentu pod velením USA do Afganistanu. Neskôr, keď Izrael prepadol Libanon, úspešne presadila zatiahnutie nemeckého námorníctva do FINUL, s odôvodnením, že "ak nemecký raison de e'tre (zmyslom) je garantovať právo Izraela na existenciu, nemôžeme povedať, teraz, keď je táto existencia ohrozená, že nebudeme nič robiť".
  Od 1. januára 2007 Angela Merkelová je predsedníčkou Európskej únie. Nikdy sa netajila svojim zámerom donútiť Francúzsko a Holandsko, aby prijali ekvivalent Ústavnej zmluvy, ktorú odmietli v referende. Netajila sa ani svojim zámerov, presadiť navrhované zlúčenie Európskej zóny volného obchodu so Severoamerickou zónou volného obchodu s cieľom vytvoriť veľký transatlantický volný obchod, ako to niekedy vyhlásil sir Leon Brittain.

XXX

  Je čas prehodnotiť názor, že veľmi problematická, v zmysle rozporuplná, nemecká zahraničná a vojenská politika po zjednotení Nemecka v roku 1990 je poplatná pokračujúcej závislosti na politike USA? Aké sú indikácie a dôkazy, že nemeckí politici, ruka v ruke s finančnými, obchodnými a vojenskými kruhmi sa opäť usilujú o veľmocenskú politiku v Európe, korene ktorej sú v záujmoch a ideológii týchto kruhov? Ďalšou otázkou, na ktorú treba hľadať odpoveď, je, či politika Nemecka je v súlade s presadzujúcimi sa globálnymi imperiálnymi záujmami Spojených štátov?
  Sú rozhodne sily, ktoré by radi urobili z Nemecka veľmoc s nárokmi na hegemóniu v Strednej Európe, rozhodnuté využiť, alebo zneužiť Angelu Merkelovú ako nástroj na dosiahnutie svojich cieľov? Nie je Merkelová zneužiteľná, ako bezohľadný politik bez akéhokoľvek svojho vlastného vnútorného systému hodnôt, ktorý podriaďuje všetko túžbe po moci?
  Čo by sa malo urobiť, aby Merkelová a sily za ňou, rozhodnuté zaviesť Nemecko späť do čias temna, sa opäť reálne nepresadili? Je táto politika opäť živená a podporovaná časťou nemeckej elity, alebo opäť Američanmi, ako medzi dvomi svetovými vojnami? Bude opäť Nemecko znovu zneužité svetovou superveľmocou? A proti komu teraz? Proti "medzinárodnému teroru a Islamu"? Alebo, nebodaj opäť proti Rusku?
  Autorom týchto a podobných otázok je nemecký občan Karl Müller, s hlbokým vzťahom k svojej vlasti a k svojmu ľudu. Chce, aby Nemecko bolo dôveryhodnou, váženou krajinou, vlastným ľudom a inými krajinami. Žiť s inými štátmi, národmi, ľuďmi na planéte v mieri a v ľudskosti. Pozerať sa späť na nemeckú históriu s úctou na veľké historické hodnoty. Rovnako akceptovať chyby, tragické skutky ako súčasť nemeckej identity. Prevziať na seba zodpovednosť.
  Ale pohľad na Nemecko, na jeho politiku po zjednotení vyvoláva nielen veľa otázok, ale aj opodstatnené a rastúce znepokojenie. Väčšina ľudí v Nemecku sa pozerala na zjednotenie a na kolaps sovietskeho modelu socializmu ako na dôvod novej nádeje pre lepšiu budúcnosť a prosperitu pre všetkých, pre život v mieri. V dôsledku toho väčšina Nemcov v ošiali za zjednotenie nepostrehla, že Federálna vláda v tom čase, v procese zjednotenia v prístupe k občanom Nemeckej demokratickej republiky, a širšie, vo svojom prístupe ku krajinách východnej a juhovýchodnej Európy, sa rozhodovala a konala tak, že to nebolo v záujme väčšiny občanov krajiny. Bolo to výlučne v záujmoch vplyvných finančných a obchodných kruhov, ako aj v záujme vojensko-priemyslového komplexu.
  Bývalá NDR bola premenená na nový veľký trh pre nemecké priemyselné kruhy, ktoré v tom čase pociťovali veľký pokles dopytu po svojich tovaroch. Krajiny východnej a juhovýchodnej Európy sa tiež dostali pod mohutný tlak nemeckého kapitálu. Pre Juhosláviu táto politika v konečnom dôsledku znamenala jej koniec. Nemecká vláda vyvinula veľký tlak a veľké úsilie na osamostatnenie takých prosperujúcich juhoslovanských republík, ako Slovinsko a Chorvátsko. Tým sa stimuloval rozpad Juhoslávie, sprevádzaný vojnami. Bol to dôsledok nemeckej politiky voči Juhoslávii, ktorá bola realizovaná nielen oficiálnymi formami, ale aj najrôznejšími formami špionážnej činnosti a veľkými dodávkami zbraní.
  Od roku 1991 do roku 1999, nemecké vládne organizácie financovali kampaň s cieľom stimulovať nemecké finančné prenikanie do východnej Európy. Podporovali rozbitie Juhoslávie rozdúchavaním vojenských konfliktov. Dokonca aj všestrannou podporou teroristickej albánskej organizácie UCK a naliehaním na NATO, aby rozpútalo vojnu proti oslabenej a vyčerpanej Juhoslávii v roku 1999.
Je nemálo dôkazov o tom všetkom, vo forme plánov vládnych kruhov na novú štruktúru Európy s dominantným postavením Nemecka v Strednej Európe, ktorá by zahrňovala Českú republiku, Slovensko, Maďarsko, Rakúsko, Lichtenštajnsko, Luxemburg, Dánsky severný Schleswick, Alsasko a Lotrinsko, Slovinsko a Chorvátsko, ako aj Švajčiarsko. („Grossgliederung nach Kulturräumischen Kriterien“ in Európa Regional 04/2005, publikované v novembri 2006).

K novej svetovej vojne

  Cez NATO, vtedajší nemecký minister obrany Volker Rühe (CDU) krátko po zjednotení agitoval v prospech studeného štátneho prevratu a ústavných zmien, ktoré by viedli k vytvoreniu svetovej armády, pôsobiacej medzinárodne s plnou podporou Nemecka. V roku 1992 v interview pre Der Spiegel, verejne vysvetlil svoj "krok za krokom" prístup prebudovania nemeckej armády na intervenčnú. V "Bielej knihe" Spolkovej vlády o budúcnosti nemeckej armády k októbru 2006, tento krok za krokom odchod od medzinárodného práva a nemeckej ústavy k neobmedzenej sile a vojnovej politike dosiahla svoj klimax.
  Dva roky po vojne v Juhoslávii, počas ktorej nemeckí vrchní armádni dôstojníci a politici otvorene porušovali ústavu, a nemecký vojenský kontingent na Strednom Východe a v severnej Afrike iba niekoľko dní po 11. septembri 2001 nemecký kancelár Gerhard Schröder deklaroval svoju bezhraničnú solidaritu s USA. A naviac, oznámil pripravenosť použiť článok 5 Zmluvy NATO, napriek tomu, že USA neboli prepadnutí inou krajinou.
  Od leta 2002, nemecká vláda, čiastočne vo svetle parlamentných volieb v tom roku, odmietla vyslať nemeckých vojakov do vojny v Iraku, ktorú pripravovali v USA. Nemecko však bolo európskym stredobodom pre Američanov na ich ceste do Iraku. Niekoľkotisíc nemeckých vojakov strážili americké kasárne v Nemecku, nemecké lode eskortovali americké vojnové lode okolo Afrického rohu na ich ceste do Iraku, a nemecká rozviedka BND tiež pomáhala Američanom pri vyhľadávaní cieľov na bombardovanie v Iraku.
  Súčasná nemecká vláda si pripravovala svoju vlastnú politiku, v snahe zaujať dominantnú stredovú pozíciu v európskej osi Francúzsko - Nemecko - Rusko. História iste prezradí, čo sledovala nemecká vláda s týmto zjavne rozporuplným postupom. Preto je načase žiadať, aby boli zverejnené všetky dokumenty o tejto politike, aby si o nej mohli vytvoriť občania svoj vlastný názor.

  Merkelová, proponentka vojny a služobníčka moci

  Angela Merkelová sa ujala funkcie kancelára v roku 2005. Politička, ktorá podporovala vojnu proti Juhoslávii v roku 1999, agitovala za vojnu v Afganistane v roku 2001, a bola aj za vojnu v Iraku v roku 2003. Rozhodne sa postavila na stranu agresora vo vojne Izraela proti Libanonu v roku 2006, sabotovaním prímeria zo strany Európskej únie.
  Zatiaľ je ešte nemožné s istotou povedať, či Merkelová je iba slúžka americko-britskej a izraelskej politiky, alebo sa pokúša získať hegemóniu Nemecka v Európe rozšírením aktivity krajiny na Strednom východe, tak, aby bola v súlade s americkou stratégiou, čím by USA akceptovali nemeckú hegemóniu v Európe. Pravda, za predpokladu, ak by zjednotená Európa plnila úlohu veľkej neokolónie svetového impéria USA.

Pre potreby Avantgardy - Štefan Murín