Sú to len pôrodné bolesti...

    Dostal som od čitateľov úlohu. Vysvetliť krízu ktorá panuje vo všetkých médiách a v poslednom čase aj medzi ľuďmi čo najjednoduchšie. Ekonómovia stav rôzne vykresľujú, no ich stanoviská sú korumpované systémom, ktorý ich dobre živí a pravdu ľuďom povedať nemieni. Ak by sa aj taký ekonóm našiel, nenájde sa médium, ktoré by ho ponúklo verejnosti. Naopak, tie sa snažia v prospech svojich živiteľov, platcov za reklamu, ktorá médiá živí, vykresľovať situáciu a bagatelizovať jej rozsah. Ide tu o veľa. Ide tu o samotnú existenciu kapitalizmu...

Čo je to kríza?

            Kríza nieje niečo tajuplné, niečo, čo sa objavuje ako prízrak... Kríza je fakt. Kríza je stav ekonomiky v istom stupni rozvoja kapitalistického hospodárstva. Je zákonitou súčasťou kapitalistického trhového hospodárstva – a budem ešte presnejší – ekonomická kríza je výsledok trhového mechanizmu.

            Túto vec som nevymyslel ja, táto vec bola už dávno popísaná klasikmi marxizmu – leninizmu. Napriek tomu, že všemožní buržoázni ekonómovia už desaťročia hľadajú tú správnu „liečbu“ - tie správne kroky ktoré majú kríze zabrániť - alebo ju majú riešiť, zatiaľ sa im to nepodarilo. A ani nepodarí... Hospodárska kríza je súčasťou trhového hospodárstva, tovarovej výroby a zmizne jedine vtedy, keď pominie kapitalizmus ako taký... Ale uznajte... Kto by platil hlavu pomazanú, ekonomického mága, študovaného experta, ak by prišiel na takýto výsledok?

„Kríza je fakt, kríza je stav ekonomiky

 v istom stupni rozvoja kapitalistického hospodárstva“

Ako vznikla a prečo je na celom svete?

            Keď sme pred pár rokmi začali vydávať časopis Avantgarda, bolo nás päť. Martin Jágrik, Marián Kakalejčík, Ján Zmeko, Peter Olexa a moja maličkosť... Začali sme šíriť naše názory a stanoviská, lebo sme nemohli ďalej ticho podporovať smerovanie Komunistickej strany Slovenska s jej revizionistickým vedením.  Museli sme konať a toto naše konanie sa ukázalo ako kľúčové v prípravách na vznik skutočnej proletárskej organizácie.

            Už v prvom Editoriale Avantgardy sme čitateľov upozornili týmito myšlienkami na udalosti ktoré nás všetkých čakajú:

„Imperialistické mocnosti sa opäť pripravujú na ďalšie prerozdelúvanie sveta, opäť sa vytvárajú účelové spojenectvá a spolky /NATO, EÚ a i./, opäť svet stojí na pokraji civilizačnej krízy /ekonomickej, kultúrnej, sociálnej, morálnej, vojenskej, ekologickej/, takej krízy, akú ľudstvo ešte nezažilo. December 2005, Avantgarda č. 1“

            Nebol čas a museli sme konať... Konali sme. Výsledok trojročného konania je proletárska organizácia Spoločnosť vedeckého komunizmu, ktorá jediná má ideové predpoklady na to, aby zaujala pozíciu organizátora proletárskych más u nás. Podtrhujem výraz ideové, lebo strán a politikov je na Slovensku neúrekom, no nijaká neponúka skutočné riešenie. Nato aby sa tak stalo sa však ešte musí mnohé vykonať.

            Poďme ale po poriadku. Čo je kríza a ako v kapitalizme vzniká? Aké zákonitosti ju spôsobia?

            Budem veľmi konkrétny a jednoduchý, nie každý má ekonomické vzdelanie na to, aby vedel čo je derivát, index, či finančná emisia... Kríza v kapitalistickej ekonomike je vlastne kríza z nedostatku dopytu. To znamená, že existuje kopec výrobných kapacít (fabrík, obrábaných polí, ale aj robotníkov ako výrobnej sily), ale ich produkty, nech už je to toaletný papier, špáradlo na zuby, či luxusný automobil, nemajú dostatočné uplatnenie na trhu (nemá ho už kto kupovať, resp. nie toľko, koľko sú výrobné kapacity schopné týchto produktov dodávať).

            Prečo ale kapitalistický trh produkuje viac ako potrebuje a prečo nieje zrazu dostatočný dopyt?

            Samotný kapitalistický systém je postavený na trhovej ekonomike. To je ekonomika, kde sú výrobné prostriedky vo vlastníctve jednotlivcov - kapitalistov. Tí vlastnia výrobné prostriedky a prenajímajú si pracovnú silu, teda proletárov, ktorí sú nútení svoju prácu prenajímať. Nemajú na výber, lebo nič nevlastnia a jesť musia oni a aj ich deti... A keďže na výber nemajú, kapitalisti ich vykorisťujú, lebo výsledok ich práce predávajú a zo zisku dávajú robotníkovi len časť.

Treba si uvedomiť zásadnú vec, kapitalistická tovarová výroba existuje preto, aby niekto bohatol, ak by majiteľ fabriky nemal na nejakom výrobku zisk, nevyrábal by ho. Naopak socialistická výroba slúži na uspokojovanie materiálnych potrieb ľudí, nemá na ich potrebách zarábať, ale uspokojovať ich a rozširovať ich možnosti, vedomosti, životnú úroveň.

            Nemajetný robotník – proletár, nieje však jediný kto musí konať tak ako koná. Zákonitosti trhu platia aj pre kapitalistov a tu vzniká problém, ktorý je kapitalizmus neschopný vyriešiť. Celý háčik je v tom, že kapitalista proletára ktorého prácu prenajíma, je nútený vykorisťovať. Áno, znie to zvláštne. A to čím ďalej viac... Takéto stupňujúce sa vykorisťovanie môže prebiehať viacerými formami. Jednoduchou formou je krátenie jeho mzdy, prípadne jej ponechanie na rovnakej úrovni aj pri inflácii (táto forma je dnes menej bežnou, existencia socialistického bloku zabezpečila silnejšie postavenie odborových zväzov, ktoré takéto prípady majú riešiť). Druhá forma je intenzifikácia práce. O intenzifikácii práce písal už Marx s Engelsom, takže je to vec stará ako systém sám. Zvyšovanie výkonu výrobných prostriedkov a pri tom nezvyšovanie výrobných síl - zamestnancov. Každý robotník zaiste vie o čom hovorím. Nastúpite do práce. Pracujete a po dvoch či troch rokoch zistíte, že množstvo výrobkov – práce, ktorú ste vytvárali za rovnaký čas sa za tú dobu zdvojnásobilo. Kapitalista to robiť musí, lebo potrebuje byť konkurencieschopným výrobcom. Ak by tak nekonal a konkurencia áno, prišla by na trh s výrobkom lacnejším a teda predávanejším. Kapitalista musí šetriť na zamestnancoch, vytvárať lacnejšie výrobné postupy, používať lacnejšie vstupné materiály a podobne.

Trh je jednoduchý: buď ja pohltím iných, alebo budem ja pohltený.

            Výsledkom tohto všetkého je enormne narastajúca výrobná sila (obchody plné televízorov a oblečenia, potravín či služieb), ktorá neustále rastie. Hľadajú sa nové a nové trhy, konzumenti. V určitom stupni si trh rozširovaním svojich výrobných kapacít vytvára nových konzumentov, ale tých nenarastá dosť na to, aby uspokojili rastúcu výrobu. Zem jednoducho nieje taká veľká akú by trh potreboval – nieje nekonečne veľká. Keď sa trhy zaplnia a výrobcovia už nemajú kam expandovať so svojimi výrobkami, začínajú sa sami medzi sebou predbiehať, aby každý z nich svoj zisk čo najviac maximalizoval. Nik nesmie zaostať za konkurenciou a tým sa vykorisťovanie zrýchľuje. Výsledok? Ľudí vo výrobe pracuje menej, lebo sa zvýšili výrobné normy pracovníkom a tí nezarábajú primerane tomu, koľko výrobkov vyrábajú. A tak ubúda pracovníkov a u tých čo pracujú je peňazí menej a menej. Preto skôr či neskôr príde to, čomu hovoríme kríza z nedostatku dopytu. Aj keď sa všetko zdá v poriadku, uhlie je, ropa a plyn tiež, fabriky stoja a ľudí je tiež dostatok... Nieje dostatok dopytu, ľudia nemajú toľko peňazí, aby ho uspokojili. Fabriky znižujú výrobné kapacity a prepúšťajú ľudí. Tým sa celý proces úbytku dopytu ešte zväčšuje a jeho rozmer záleží na tom, ako moc bola výroba nafúknutá, teda aké veľké je percento nadvýroby. O tom si ale povieme trocha ďalej.

            Jedným z príznačných javov prichádzajúcej a prepukajúcej krízy sú spoločenské pohyby. Ako prvé sa objavujú maloburžoázne a nacionalistické vášne. Ich tvorcom je maloburžoázia, ktorá stupňujúcou sa kumuláciou kapitálu prichádza o svoje doterajšie dobré postavenie na úkor proletariátu. Objavujú sa teórie o krádeži práce inými národmi a rasami. Do popredia sa dostávajú maloburžoázne sociáldemokratické a nacionalistické strany. Obe sa snažia strednej vrstve prinavrátiť jej postavenie spred krízy. Vrátiť kapitalizmu „poriadok“, ukočírovať ho. Toto je ten najväčší nepriateľ revolúcie schopný učičíkať rozvášnené masy. Treba si uvedomiť dve veci.

Kapitalizmus nemôže byť regulovaný.

Je totiž založený na iných princípoch

a akékoľvek snahy o jeho kočírovanie sú len idealistické sny.

            Druhá. Kapitalisti premiestňujú výrobné prostriedky tam, kde nájdu lacnejšiu výrobnú silu. K tomu ich núti sám trh a nezabráni tomu akýkoľvek patriotizmus. Robotníci v zaostalejších krajinách sú však ešte viac vykorisťovanými. Zaslúžia si podporu a nie obviňovania z „krádeže práce“.

Prečo neprišla kríza už skôr?

            Kríza sa objavuje po tom, čo tovarová výroba dosiahne momentu, kedy už nemá kam expandovať a dopyt hlboko klesne pod ponuku.

            Ale istým spôsobom prišli krajiny a ľudia ktorí v nich majú to pravé slovo na spôsob, ako krízu oddialiť. Nie preto, že majú slabosť pre ľudí, robia tak aby si zachránili svoje postavenie, oddialili vlastný pád.

            Svet je zrelý na krízu už veľa rokov. Niektorí odborníci udávajú, že západ upadal do krízy už v osemdesiatych rokoch. Zachránili ho dva podstatné faktory. Oba sú nevídaných rozmerov.

Pád socialistického bloku vytvoril obrovské,

priam neopakovateľné možnosti pre západné ekonomiky.

            V prvom rade došlo k trestuhodnému rozbitiu každej výnosnej výroby v bývalých socialistických krajinách a tie buď boli úplne zlikvidované, alebo prešli pod kontrolu západných korporácií. Ekonomické prepojenia boli pretrhané a začali sa budovať nanovo. Západ expandoval svojou výrobou do krajín, ktoré neboli presýtené západným tovarom. Najskôr Coca-cola vytlačila z pultou samoobslúh Vineu, žuvačky Orbit Pedro a nakoniec hypermarkety samotné samoobsluhy... Otázkou ostáva, čo by nastalo, keby socialistický blok nepadol...

            Druhý významný faktor je komunikačný a logistický „boom“. Najpodstatnejším pre ekonomiku sa stal hlavne internet. Dokonalé prepojenie ľudí po celom svete, fabriky s fabrikou, spôsobilo obrovský nárast spotreby. Fabriky v Číne, Indii, či Nemecku dokážu vďaka logistike a presnému riadeniu uspokojovať dopyt kdekoľvek na svete. Na výrobe jedného výrobku, napríklad televízora, sa dnes môžu podieľať aj desiatky rôznych fabrík z rôznych kútov zemegule. Vďaka internetu sa obchodovanie oveľa spružnilo, nejde pri tom ani tak o samotného konzumenta, ako o spružnenie ponuky.

Pád socialistického bloku a rozvoj komunikácie

oddialili hospodársku krízu o celé desaťročia.

            Ako dokázali krízu najväčšie ekonomiky oddialiť až doteraz? Odpoveď je jednoduchá. Pôžičkami. Keby ľudia mali peniaze, kupovali by a dopyt by neklesal. Preto, keď jednotlivé krajiny a na ich čele je USA, pocítili prvé príznaky prichádzajúcej krízy, liečili ju lacnými pôžičkami. Vlády jednoducho natlačili peniaze a hlavne doláre, aby sme boli konkrétni. Doláre sa dostávali od národných bánk k bankám komerčným a tie ich ďalej ponúkali ako produkt spotrebiteľom. Koncom roka 2009 zašiel Censtrálny rezervný fond USA (FED) až tak ďaleko, že znížil základnú úrokovú sadzbu na 0,25% bodu. Peniaze bankám požičiava takmer zadarmo. Samozrejme je to podvod. Enormne sa tým počas uplynulých rokov zvýšilo zadĺženie obyvateľov a nielen im. Pokles dopytu vlády vypĺňali štátnymi zákazkami. Peniaze sa predsa natlačili, dlh sa pripísal, lebo príjem z daní už dávno nestačil na krytie výdavkov. Krajina zbrojila a budovala. A zasa hlavne USA. Zbrane sa neváhalo aj použiť, aby sa mohly nakúpiť nové...

Stabilne prvé miesto v tabuľkách vojenských výdajov zaujímajú USA. V minulom roku však dosiahli ďalší „rekord“ keďže po prvýkrát v histórii prekonali výdavky z obdobia 2. Svetovej vojny 547 miliárd dolárov. Od teroristických útokov v roku 2001 sa americké výdaje na zbrojenie zvýšili až o 59%. Za USA, ktoré majú 45% podiel na celkových výdajoch na zbrojenie, skončila Británia, následne Čína, Francúzsko a Japonsko.

Zdroj.: http://www.suvislosti.eu

Najskôr postihla USA a šíri sa ďalej.

            Logicky kríza postihla ako prvú krajinu s najrozvinutejším priemyslom. Krajinu v ktorej sa výrobné kapacity najdlhšie a najrýchlejšie rozrastali neprimerane na dopyt. USA v posledných rokoch stratila mnohé zo svojich trhov, ktoré zaplnili krajiny s lacnejšou pracovnou silou. USA je nielen najsilnejšou ekonomikou na svete, ak berieme ako hlavný ukazovateľ hrubý domáci produkt (HDP), ale zároveň najväčším konzumentom. Požiera obrovskú časť zdrojov sveta. Trh USA predstavoval v posledných rokoch gigantický vysávač, pijavicu parazitujúcu na iných vďaka svojmu neohroziteľnému postaveniu (USA spotrebujú 25% dennej svetovej produkcie ropy. Priemerný Ind minie približne 10% energií oproti priemernému občanovi USA. 2milióny plastových fliaš sa v USA spotrebuje každých 5 minút. Armáda USA je najväčším spotrebiteľom PHM - denne ich spotrebuje v množstve 340 000 barelov.)  

            Najkonzumnejší národ teraz čaká najväčší šok aký kedy zažil. Niet cesty späť. Za obdobie pár desiatok rokov sa ľudstvu podarilo pripraviť planétu o obrovské množstvo energií. Došli sme vo vývoji strojov na zabíjanie tak ďaleko, že sme schopní ukončiť existenciu nášho druhu. A to všetko len kvôli zlatému teľaťu, mamonu, majetku, kapitálu... kumulovanej práci.

Ako krízu budú riešiť imperialistické mocnosti?

            Na výber už moc možností nie je. Na obzore nie je mimoriadny vedeckotechnický pokrok ako bol objav parného a spaľovacieho motora, elektromotora, magnetických vĺn, polovodičov a aj keby, stav by to už výrazne nezmenilo. História varuje. Každá hospodárska kríza priniesla vojny ktoré dlhé roky sužovali celé národy. Vojna je to "najmilostivejšie", čo kapitalisti poznajú.

            Stojíme na pokraji celosvetovej hospodárskej krízy a tá bude trvať roky. Na obzore je aj kultúrna kríza. Vlády začínajú pripravovať poplatné skupiny na boj proti protestujúcim. Vzniknú celé policajné a vojenské oddiely namierené čisto na ochranu zriadenia. Odvolávajú sa na terorizmus, ba dokonca na nutnosť zvládnutia nepokojov na športových podujatiach (SR).

            Triedny boj sa bude vyhrocovať a to, čo sa niekomu ešte pred mesiacmi zdalo nemožným sa začne zdať najskôr reálnym, neskôr uskutočniteľným. Dianie počas hospodárskej krízy urýchli proces triedneho uvedomovania o roky. A potom príde do ulíc nový jav... Revolučná nálada. Ale ak nebude sily schopnej viesť nespokojné masy, môže sa to skončiť opäť katastrofálne.

...čo budeme robiť my?

            Priatelia. Pripravujme seba a svoje okolie na prekonanie tohto obdobia. My ho prežijeme, ale kapitalizmus musí zhynúť! Musíme rozšíriť v tejto pohnutej dobe našu aktivitu. Pripraviť sa na otvorenú konfrontáciu so systémom a jej obrannými mechanizmami. Nejde tu o málo. Ide tu o existenciu ľudstva ako takého.

Cesta nevedie cez systémové reformy. Jediná cesta je kapitalizmus dokonale rozbiť!

Toto sú len pôrodné bolesti...

-vjml-

Člen Spoločnosti vedeckého komunizmu