Rozpad strán nie je rozpadom kapitalizmu

  Iste si mnohí z vás všimli, že rozpad politických strán na Slovensku a následný vznik nových je akýmsi národným športom. Kapitalistická politická scéna prebieha kvasením a rozkladom od svojho vzniku. Mohlo by sa nezainteresovanému človeku zdať, že rozpad politických strán svedčí o budúcom rozpade kapitalizmu. Nie je to však tak. Tieto veci spolu takmer nesúvisia. Rozpad politických strán je iba akýmsi vedľajším javom kapitalizmu, ktorý funguje podľa svojich vlastných pravidiel a zákonitostí. Na chod dnešného kapitalizmu nemá žiaden vplyv nielen rozpad strán, ale ani parlamentné voľby, ktoré sú akýmsi rotačným javiskom, ktoré sa každé 4 roky pootočí a predstaví obecenstvu nových hercov. Striedanie buržoáznych  strán má vyvolať dojem slobodnej voľby. Je to pravda len v jednom zmysle. A to v tom, že si môžeme vybrať ktorá politická strana bude strpčovať náš život najbližšie obdobie. Ale vráťme sa k rozpadu a rozkladu politických strán. Od novembra 89 na Slovensku vzniklo a zaniklo množstvo politických strán. Pre ilustráciu spomeniem zopár ktoré sú už „na pravde božej“ – VPN, SKDH, SDĹ, SOP, DÚ, KSÚ.

  Je tu taktiež veľa strán ktoré nemajú schopnosť kandidovať vo voľbách a tak fungujú/nefungujú ako papierové strany. V ďalšom delení strán môžeme rozlíšiť strany mladšie a staršie. Vekom medzi mladšie strany patrí Smer či SDKÚ. Medzi staršie patrí HZDS, KDH, SMK, KSS.

  Ako som už spomínal rozpad strán nie je nič výnimočné v kapitalizme a zďaleka nie je ojedinelým javom. V poslednom období však v tomto rozpade badať nový prvok. Už sa nejedná iba o politickú profiláciu a hľadanie nových politických línii. Časopis Avantgarda bol často obviňovaný z toho že používa zastaraný slovník. Že používaním výrazov ako napríklad oportunizmus nemožno nikoho osloviť a ľudia mu nerozumejú. Tí čo sledovali posledné dianie v KDH určite postrehli, že tento výraz otvorene pred kamerami použila skupina okolo V. Palka vo vzťahu ku KDH. Len politický šialenec by si mohol myslieť, že ho Palko okukal z Avantgardy. Je zrejmé, že výraz oportunizmus teda bezbrehé prispôsobovanie sa, nie je až tak neznámy a zastaralý pojem.

  Nový prvok rozpadu politických strán spočíva v zápase: „zásadových“ a „prospechárov“ nejdem rozoberať a ani posudzovať jednu či druhu skupinu. Chcem len pripomenúť, že tento zápas prebieha v mnohých stranách. Už totiž nejde len o zneužívanie občana vo voľbách, keď sa politické strany predbiehajú v klamstvách a nereálnych sľuboch, či vzájomnom očierňovaní svojich oponentov. Tu už ide o zneužívanie vlastných členov. Teda boj vo vlastných stranách. Ukážkový príklad bola i je KSS. K moci v stane sa dostali ľudia ktorí ťažili z toho že KSS bola parlamentnou stranou. Nenechali a nechceli nechať vyplávať na povrch kritiku ich neschopnosti. Preto operatívne už v zárodku likvidovali oponentov. Vylučovanie, rušenie ZO, označovanie kritikov za neukojencov, nespokojencov a podobne malo zakryť ich neschopnosť. A aj čiastočne zakrylo. I dnes sa totiž nájdu ľudia, ktorí sú schopní tvrdiť že do NR sa strana nedostala kvôli Hoptovi, Fajnorovi, Arvayovi, Avantgarde a neviem ešte komu. Málokto z týchto ľudí uzná podiel vedenia na tejto porážke. Po zmene vedenia pokračuje to isté v inej forme. J. Hrdlička po svojom zvolení hrdo prehlasoval, že KSS bude po 4 rokoch znovu v parlamente. Dnes je už realistickejší a z jeho vyjadrení je zrejmé, že dúfa, že KSS získa aspoň 3% aby získala štátny príspevok. Teda aby mal predseda naďalej plat... Ale nielen v KSS prebieha takýto zápas. Je tendenciou politických strán „zošnúrovávať“ stanovy tak, aby vedenie malo čo najväčšie právomoci a aby sa teda mohlo zbaviť ľahšie tých ktorí by ohrozovali ich pozície v strane. Veľmi známe je v tomto smere najmä HZDS. Ktoré už prešlo toľkokrát štiepením, že svoju jednotu chce udržať za každú cenu. Tiež vývoj v SDKÚ má podobné črty. Ľudia ktorým sa dobre sedí na predsedníckych stoličkách a na ďalších vo vedení sa o ne nechcú nechať pripraviť. Na strane druhej je tu skupina iných, ktorí chcú zostávať verní svojim myšlienkam a zásadám. Bol by som asi ten posledný, ktorý by si zastával Fera Mikloška, či Palka. Pretože sú to tí najkonzervatívnejší pravičiari a antikomunisti na Slovensku. Chcem však len poukázať na skutočnosť, že vždy radšej znesiem človeka, ktorý je akokoľvek politicky zameraný, ale stojí si na svojich pozíciách vtedy keď mu to škodí i vtedy keď mu to prospieva. Neznášam, ale ľudí ktorí sú ako slizký had. Dokážu svoje názory pretočiť tak ako sa im to práve hodí. Spomeniem len skutočnosť ako pravicové KDH  chcelo po voľbách vytvoriť vládu zo Smerom. Opadli všetky ideologické rozdiely, keď sa črtala možnosť dostať sa k válovu. Ani Dzurinda nebol pozadu a po voľbách ponúkal koalíciu tomu o ktorom svojho času vyhlásil že má krvavé paprče.

  To, že som v tomto článku stručne zhodnotil rozpad a štiepne procesy v politických stranách na Slovensku vrátane KSS, jednoznačne značí, že KSS nakoľko trpí rovnakými symptómami ako ostatné buržoázne strany, už nie je komunistickou. Je klasickou buržoáznou stranou porovnateľnou s tými ostatnými. Ak chceme na Slovensku socializmus, musí vzniknúť politická strana ktorá ho presadí. Strana ktorá bude na prvý pohľad iná ako tie kapitalistické. Podmienky na jej vznik ešte nie sú ale ten čas sa nezadržateľne blíži. Je nepodstatné aký názov taká strana ponesie, dôležité je akých ľudí do svojich radov postaví a či sa dokáže naozaj postaviť čelom k masám.

Patrik Borka

Člen redakcie

Avantgarda č. 18 - Kto zrádza stranu?