(stále)

Živá matéria

Peter Mrázik

Pôvod a význam intelektuálneho poznania

Úvod ku knihe

V zajatí tvorivého hľadania môžu aj tieto riadky vyvolať množstvo otáznikov, prečo stupeň zaujímavosti danej témy sa chce zmocniť vzácneho okamihu ? Silné motívy sterilizácie ľudského (s) vedomia sú doliečovacie výzvy XXI. storočiu interpretované pre obsah verejno-politického života a jeho údernosti. Tento projekt sa zrodil ako a prečo vyjadriť informáciu zrozumiteľným jazykom, aby sa rešpektovali fakty a informácie hoci aj iného presvedčenia. Pre sféru bytia sú potrebné štruktúrne väzby pozitívne, inšpiratívne o veciach známych i neznámych, vytvoriť konkrétny čas otázkam celospoločenského významu. Zmyslom zverejnenia úvah o spoločnosti, zložitého poznávania protikladov politických reflexií sú vždy odstredivé sily demokracie prichádzajúce s potrebou zovšeobecňovať objektívne hodnotenie všetkých aspektov života na pochopenie a vysvetlenie znalostí proti sebe stojacích svetov. Aby sa mohli charakterizovať pre každú generáciu v humanistickom rozmere, jednotlivé témy majú poznávacieho nositeľa – zápas prirodzenosti danej reality niekoľkých desaťročí, ktoré by mali priviesť čitateľa k cieľu – k pamäti.

V prudko meniacom sa svete sa treba predovšetkým zorientovať, mať úctu k životu, eticky pátos. Možné následky z priestorovej hĺbky tohto diela skoncentrujú všetky predstavy a predpoklady pokúsiť sa prijať, čo v nás ovplyvňuje zmenu životného štýlu spätným prepojením a potvrdením orientácie dosiahnuť výraz vibrujúcich súvislostí, rozvíjaním ega brániť otupeniu zmyslov začiatkom tohto tisícročia vznikom Spoločnosti vedeckého komunizmu.

Ďakujem svojmu synovi Petrovi za prejavenú trpezlivosť pri vzniku tohto diela. Obaja sme boli povinní vydať toto svedectvo ďalším pokoleniam.

                                                                                                              Peter Mrázik

                                                                                                         ILAVA 21.03.2007     

Prvý korpus

Čo je to za spoločnosť, ktorá požehnáva rozpadu jedných štátov a iné, prinášajúce krvavé vojny, chápe ako nevyhnutnosť, čo je to za spoločnosť, ktorá sa dohaduje o zmysle trestu smrti nad zločincami a nevinných odsudzuje na zdĺhavé trápenie, čo je to za spoločnosť, ktorá odsudzuje interrupcie a narodeným, žijúcim deťom neposkytuje základné podmienky pre riadny život, čo je to za spoločnosť, ktorá boj za ľudské práva zužuje na boj na neľudské práva jednotlivcov ?

Buržoázna demokracia vždy zastierala skutočnú podstatu kapitalistického poriadku, jeho vykorisťovateľský a utlačovateľský systém. Pri analýze sa nedalo poprieť, že v praxi tomu bolo inak, že sa tu jednalo o demokraciu pre bohatých, a nie o skutočnú demokraciu. A pretože kapitalizmus je sociálne nespravodlivý a preto nepopulárny, nazývajú pravičiari kapitalizmus cudne demokraciou. Demokracia, to je keď jeden človek je tak múdri, že na seba môže vziať všetky starosti všetkých svojich spoluhlupákov a vládne tak múdro, že si všetci myslia, že vlastne nevládne a že si vládnu sami. Slovo demokracia často nesprávne chápeme. Demokracia je spôsob existencie a nie zdroj existencie ! Demokracia, teda kapitalizmus sa v obavách o svoju existenciu, o zachovanie svojej moci a nenávisti živenej chorobnou túžbou po bohatstve nezastaví pred ničím. Nejde teda vôbec o demokraciu, ale presadenie kapitalistických záujmov bez ohľadu na skutočnú vôľu národa. Ak sa podnikateľovi podarí na úkor všetkého pozdvihnúť egoizmus a egocentrizmus, snahu čím skôr sa mať dobre na úkor druhého, teda čím skôr dosiahnuť vlastný blahobyt, to sa nazýva demokracia. V demokracii nie je potrebné ísť na koreň problémov, a nie ešte odstraňovať príčiny konfliktov, ale len konflikty tlmiť. Odstraňovať príčiny by znamenalo rozlúčiť sa s poriadkom, ktorý sa zadúša mravnosťou, ušľachtilosťou a spravodlivosťou. V demokracii sú cit a morálka skorumpované a ľudia budú a sú v tomto zmysle vychovávaní. V demokracii vôbec nezáleží na tom, čo a koho voliči volia, pretože zahraniční veritelia sa už dobre postarajú, aby dlžník počúval a pochodoval správnym smerom podľa ich predstáv. Názornejší príklad do seminára Spoločnosti vedeckého komunizmu si nemožno vymyslieť. Ináč povedané, sme v rukách bánk. Tiež sa tomu hovorí liberalizmus a sloboda. Princípom demokracie je teda sloboda človeka, princípom liberalizmu je sloboda peňazí ! Hlavným nedostatkom kapitalistickej spoločnosti a demokracie sveta, ktorého slobodou sa honosí, je práve to, že v ňom sloboda nie je. V demokracii o najdôležitejších veciach sa nejedná verejne. I tá najjednoduchšia vec musí byť prostému človeku podaná tak zložito a zahmlene zároveň, aby k nej zaujal posvätnú hrôzu a bez ďalšieho premýšľania uveril všetkému čo mu bude ďalej predložené. Preto demokracia je dôkazom patológie spoločenského systému z ktorého podhubia vyrastá zlo, ktoré sa kedysi považovalo len za propagandistický výmysel komunistov. Kapitalistický systém, ktorý plodí zločinnosť priamo zo svojej podstaty, je odsúdený hľadať skutočné príčiny stále narastajúcej kriminality večne – a večne neúspešne. Nemôže  si predsa priznať, že zločin je najdôležitejším praktickým naplnením individualisticky chápanej slobody a totálneho zbožňovania peňazí. Akú obrovskú reklamu má zločin a kriminalita v masmédiách ? Súdny človek vie, že je to dané záujmom verejnosti. V demokracii je človek doslova uštvaný bojom o prežitie, veľa krát o holú existenciu, žije v neustálom zhone, starostiach, neistote. Nie je vedený k umeleckému prežitku, ku krásnu.  V demokracii je to, ako to má byť – vedomie vraj úspešne formuje bytie. V demokracii sú užitočné všetky prostriedky, aj prekrucovanie a falšovanie dejín ! Demokracia je systém, v ktorom dokonale funguje vlastne len reklama a reklama slúži na to, aby zväčšovala odbyt a prinášala peniaze. Najproduktívnejšia je tlač papiera – vo výrobe teda vedie polygrafický priemysel. Demokracia je systém (odsúdeniahodný), pre

- 3 -

ktorý je príznačné plytvanie, na ktorom sa zarába. V demokracii je potreba ochrániť konzumné stádo pred myslením ! Televízia nezušľachťuje občanov, ale naopak ich vzdelanostne otupuje a degraduje. Nepevné charaktery medzi nimi školí pre cestu zločinnosti. Ako návod jej k tomu slúži časť dobrodružných, tzv. akčných televíznych seriálov a filmov americkej proveniencie, v ktorých sa v rýchlom slede, s vraždami a inými násilnosťami, odohrávajú primitívne a morálne pochybné príbehy. Demokracia je aj sprisahanie boháčov proti chudobným ! Filozofiou demokratického režimu sú peniaze a ich hromadenie bez ohľadu na ich pôvod. Bohatstvo sa má vystavovať a má sa k tomu zbožne prizerať. Každý pravý demokrat sa uspokojí s pestrými výkladmi a reklamami štvrtiacimi prihlúple televízne seriály, necháva si zapchať ústa farebnými televízormi, počítačmi a hamburgermi. Ekonomické ťažkosti a národnostné vášne sú nepriateľmi demokracie, lebo nevytvárajú pre ňu priaznivé ovzdušie. Svet slobodného trhu a demokracie nie je raj obývaný dobrákmi. V záujme osobného šťastia môžeš tak v záujme dodržiavania ľudských práv zabíjať, v rámci slobody a demokracie potlačovať celé národy. Musíme tiež pochopiť, že v pravej demokratickej mysli sa stabilita s nejakou streľbou do detí alebo s masakrami nevylučuje. Triumfálne ťaženie demokracie vedie všade k biede, kriminalite a hocikde už k vojnám a takým počtom obetí, že čísla obetí za reálneho socializmu sú hravo predstihované, ako sa sluší na podnikateľský systém, ktorý je predsa výkonnejší. V demokracii prepadnutie chodca na ulici a jeho okradnutie je síce zlo, ale zaiste menšie než idea sociálnej spravodlivosti. Mladí ľudia majú povrchné záujmy, neštudujú tak, ako by mali, nezaujíma ich literatúra a história, ale väčšinou len výstredná hudba, sex, televízia, drogy. S tým posledným i úzko súvisí vysoká zločinnosť. V demokracii každý na sebe musí spoznať skutočnú podobu nového svetového poriadku (globalizácia), ktorého myšlienka je založená na nadvláde, terorizme, zločine a pohŕdaní všetkými zmluvami, právom a morálkou.

Západný kapitalistický systém nutne potrebuje obraz nepriateľa v podobe nejakej ríše zla, aby udržal pod kontrolou vnútorné rozpory a zároveň mohol svoje hegemonistické zámery skrývať za služby veci mieru, slobody a demokracie. Bipolárne rozdelenie sveta pre neho preto predstavovalo nanajvýš priaznivý stav. Jeho zánik naopak priviedol Západ do nepríjemnej situácie. Kapitalistický systém pod heslami slobody a demokracie mal vždy na mysli len svoje najvlastnejšie záujmy vo všetkých častiach sveta. Má svoj rozhodujúci podiel na rozpútaní dvoch svetových vojen v XX. storočí a po prvom použití atómových zbraní i na požiaroch ktoré dnes planú v Európe a v iných častiach našej planéty. Podnecovanie národnostných, etnických a náboženských vášní je jedným z rozhodujúcich metód boja proti komunizmu. Ak existuje kapitalizmus, existujú i spoločenské triedy a triedny boj. Základom kapitalizmu je súkromné vlastníctvo, ktoré nerešpektuje základné potreby človeka, deformuje ho v podstate, prebúdza v ňom živočíšne pudy, ženie ho k nešvárom, vzájomnému boju, ktorý eufemisticky nazýva konkurenciou, do vojen, ktorých rozsah dosiahol rozmerov, ktoré si vyžiadali viac obetí v XX. storočí, než za celé predchádzajúce dejiny ľudstva. V kapitalizme malá časť ľudí konzumuje najväčšiu časť národného produktu. Tvrdia, že pre kapitalizmus nie je hlavným cieľom zvyšovať produkciu, ale hlavne je pre nich zvyšovať zisk. Kapitalizmus ani v najmenšom neprospieva prostému človeku. Nahráva zahraničnému kapitálu, katolíckej cirkvi, šľachte, veľkým reštituentom, veľkým bankám a zbohatlíkom, byrokratom a politikom, ktorí si z politikárčenia urobili výnosnú živnosť. Pomáha mafiám a zločincom. V kapitalistickom systéme sa ľudia stávajú jeho hračkou. Nie je výnimkou, že vydatá žena vo vyspelých demokraciách pracuje a privyrába si prostitúciou. Samozrejmé, manželovi sa nepochváli zdrojom bočných príjmov. Ani dvadsaťročné dievča nemá chuť doma otcovi a matke oznámiť, že ten skvelý job, z ktorého si kúpila také krásne handričky, je vlastne najstarším remeslom na svete. Kapitalizmus bol, je a vždy bude aktívnym podhubím zločinu. To už je dané samou jeho podstatou. Nezamestnanosť spolu s vojnami je jeho sprievodným znakom. Kapitalizmus nie je večný, jeho budúcnosťou je jeho koniec. Aj keď sa snaží prispôsobovať vývoju, nedokáže už dôsledne vyriešiť ani jednu z jeho krízy, ktorá ho sužuje. Kapitalizmus je nežný len v reklamách a jemný, keď ho to nič nestojí, ale  beda, pokiaľ mu ktokoľvek siahne na podstatu. Spoločnosť, ktorá trpí bezdomovectvom, je spoločnosťou bezcitnou, krutou, lebo materským znamienkom kapitalizmu je sociálna nespravodlivosť, ktorú mu nemožno vymazať. Oživovanie

- 4 -

kapitalistickej ekonomiky predpokladá neustále iniciovať konflikty (to je humanizmus západných demokracii) a tak si vytvárať zdroje rozprávkových ziskov na nešťastí druhých a chudobných. Do rebríčku hodnôt kapitalizmu patrí síce nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva a s ním spojeného podnikania so všetkými kladmi, ale tiež bezohľadnosť, dravosť a koristníctvo, neutuchajúca túžba po zisku. Kapitalizmus, to je systém prinášajúci rozprávkové zisky jedným a nesmiernu biedu a utrpenie druhým. kapitalizmus je príčinou hladomoru v rôznych častiach sveta, príčinou vzniku oboch svetových vojen. Je tiež príčinou desiatok ozbrojených konfliktov na tejto planéte tam, kde je cítiť ropu či iné nerastné bohatstvo, alebo tam, kde ľudia nechcú žiť podľa vôle svetového žandára – USA.

Kapitalizmus je v koncoch a ani mu nepomohla povzbudzujúca injekcia, ktorú dostal vo forme daru obrovských východoeurópskych trhov. Toto veno kapitalizmu rovnako nepomôže. Ľud krajín východnej Európy už teraz spoznáva, že pozlátko kapitalizmu ponižuje a zabíja, že kapitalizmus znásilňuje celé národy, že tieto národy otravuje svojím jedom a mení ľudí na zvieracích netvorov. Slobodným sa isto v džungli tržného hospodárstva môže cítiť zazobaný šmelinár, pasák, dobre platený vládny a bankový úradník, prominent režimu, dravý podnikateľ, úžerník a zlodej. Niet slobody pre pracujúceho človeka, žijúceho pod jarmom kapitalistického ždímania, v strachu o prácu, o existenciu, o bývanie. V tržnom hospodárstve žije väčšina podnikov i rodín na úver ! Čo ponúka Západ dnes ? Pôžičky, kapitál, tovar a ležiaky. Prostitúciu jednotlivcov i celých štátov, krádeže a vraždy, plošné čistky i plošné bombardovanie. A v kultúre podivnú televíznu zmes násilia a čistoty. Obrazovka je najposvätnejší oltár vyznávačov zlatého teľaťa. V tržnom hospodárstve je príčinou biedy skutočnosť, že výroba slúži v prvom rade tomu, aby na nej podnikateľ zarobil, a nie tomu, aby zaistila blahobyt všetkého obyvateľstva. Toto celé moderné hospodárstvo sa vyvinulo z výroby pre zisk. Maloobchod s potravinami i spotrebným tovarom, ktorý nič nevyrába a predáva v podstate jednotný sortiment, kde vlastne tržné pôsobenie ani nemá zmysel, klame a okráda občiansku spoločnosť spotrebiteľov vo voľných cenách najviac. Áno, v tržnom hospodárstve zákazníci slúžia predávajúcim za hlupákov ! Čo je trhový mechanizmus ? „Tak už chápem jeho obsah, hoc sa mi to nepáči. Veď to značí – moji milí – odtŕhať si od huby ! „ Veľkým nebezpečenstvom tržného raja je nuda. Mladí ľudia v krajinách s rozvinutým trhom sú vlastne chudáci. Za všetko sa musí platiť vysoké vstupné, všetky priestory sú upravené na zárobkovú činnosť. Schádzajú sa na pochybných miestach, bavia sa vymýšľaním zábav, ktoré sú lacné. A z nedostatku činnosti je len krôčik k bitkám, výtržnostiam, vraždám. Enormná zločinnosť rastie ako najprirodzenejšie ovocie na stromoch tržnej slobody. Väčšina zločinov je motivovaná túžbou vlastniť a presadiť vlastné záujmy trebárs i za cenu života tých druhých. Kapitál je plaché zvieratko a súkromný majetok je v tržnom hospodárstve nedotknuteľným pilierom. Ak nie je preukázaný jeho zločinný pôvod, je každý súkromný majetok čistý. V tržnom hospodárstve sa veci a predmety stávajú božstvom, špekulantstvom a podvody náboženstvom. Banky a kostoly, mafie a kriminály, zbrojenie a vojny, to sú nezvratné symboly tržného, teda kapitalistického hospodárstva. Svet sa síce zmenil, technicky zmodernizoval, ale kapitalistický človek sa chová v podstate ako primitívne zviera, v lepšom prípade ako inteligentná šelma. Čo iného je vražedný rasizmus, kruté chcenie moci a peňazí, agresívnosť a bezcitnosť tých, ktorí sú silnejší ? Ľudia sú cieľavedome vychovávaní k sebectvu, krutosti, agresivite. V náručí kapitalizmu spejeme do sveta zločinu a bezprávia, kde ľudom vládnu zvieracie pudy krutosti a chamtivosti, hoci obratne zakrývané pozlátkom viery, slobody a demokracie. Morálnu biedu kapitalizmu poznávame postupne ako šialenstvo dnešnej doby, ktoré ľudstvo pokiaľ sa mu nepostavíme na odpor, skôr či neskôr uvrhne do katastrofy atómovej vojny.

Keď štát okradne svojich obyvateľov, potom niet kúpna sila, keď nie je kúpna sila, niet komu predávať, keď niet komu predávať, znižuje sa výroba alebo sa problém rieši dočasným vývozom, keď sa nevyrába, je kríza, a ak je kríza, je nezamestnanosť. Najoriginálnejšiu odpoveď na to, či je možný kapitalizmus s ľudskou tvárou dostanete v čakárni nezamestnaných ! Nezamestnanosť, to je degradácia končiaca často rodinnými tragédiami. Priaznivé životné podmienky pre najširšie sociálne vrstvy nezaistil v histórii žiaden buržoázny systém, a to ani vtedy, keď vo voľbách zvíťazili a vládu prevzali socialisti alebo sociálny demokrati. Bezohľadnosť, chamtivosť, koristníctvo sú v demokracii

- 5 -

vydávané za podnikateľskú činnosť. Čo myslíte, prečo púšťajú kriminalitu demokrati z uzdy ? Proste robia čo môžu, len aby mal ľud o zábavu postarané ! A čo poviete na toto : „ Motorom ekonomiky v tržnom hospodárstve sú malí a strední podnikatelia ! “ Čo na to povedať ? Že by sa to mohlo tesať do žuly ! Konkurencia v tržnom hospodárstve nie je sila, ktorá ženie ekonomický rast dopredu, ale naopak, konkurencia ekonomický rast ničí. V tržnom hospodárstve by mali platiť dane predovšetkým bohatí. Je nutné zaviesť kontrolu medzinárodného toku kapitálu. Zahraničný kapitál sa k nám nederie kvôli našim krásnym očiam, ale preto, aby mu dnes u nás vložené peniaze priniesli zajtra mnohonásobné zisky. V tržnom hospodárstve najvýnosnejšie podnikanie predstavuje obchod s drogami, so zbraňami, organizovaná prostitúcia a organizovaný zločin. V tržnom hospodárstve sa hovorí, že niet kapitalistickej spoločnosti : ospravedlnila ju vraj veda a produktivita práce. Tiež to vraj už nie je práca, ktorá prináša nové hodnoty – sú to znalosti, ale patrične aplikované. Nehovorí sa o triednych protikladoch, robotníctvo bolo pohltené množstvom vysokokvalifikovane odborných pracovníkov. Preto nech nikto nežiada od tržného hospodárstva, aby tento model zriadenia pozitívne pôsobil, keď je v základe nespravodlivý a pre veľkú časť ľudstva, hoci si to úplne neuvedomuje, neprijateľný !

Demokrati sú najväčšími pokrytcami, akých svet kedy poznal. Dovolávajú sa hodnôt, ktorými pohŕdajú a po nich bezohľadne a cynicky šliapu ! Porušujú základné ľudské práva už od nepamäti a ich dodržiavanie neprávom žiadajú od iných ! Ako hodnotiť štáty a ich predstaviteľov, ktorí povýšili v mnohých prípadoch len fiktívne politické práva nad najvyššie právo človeka – právo na život ? Národy s nechuťou prijímajú ideály demokracie, ľudských práv, spravodlivosti a pokroku, keď sú im prinášané z vonku na bodákoch cudzích vojsk ! V demokratickom svete si môžete kúpiť všetko okrem charakteru. V tomto svete každý nadáva každému a nikto sa k nikomu a k ničomu nehlási. Každá demokracia je triedna a slúži len vládnucej triede a vrstve. Demokracia slúži na ožobračovanie tých najpotrebnejších ! V demokracii máme síce slobodu slova, ale nemáme slobodu myslenia ! Ľudia predsa v demokracii musia pochopiť niekedy, že najväčším zločinom je kapitalizmus, najväčšou genocídou vojny, vyvražďovanie, bieda. Kapitalizmus skutočne podnecuje rasovú, národnostnú i náboženskú neznášanlivosť, rozdúchava v záujme vyšších cieľov a ziskov ozbrojené konflikty. Kapitalistická spoločnosť je postavená skutočne na zločine a že plody k blahobytnému životu sa nedajú dosiahnuť inak, len zločinom ! Kapitalizmus je vtieravo naparfumovaná mŕtvola ! V demokracii je pluralita len nápis bez obsahu. V demokracii masy nemajú možnosť utvárať si na základe najrôznejších informácii svoje názory a preverovať ich vo verejnej diskusii. Stále viac sa stávajú odbytovým trhom pre prostriedky masového pôsobenia. Tieto prostriedky však sú v rukách mocenskej elity. Mocenská elita má k dispozícii tlač, rozhlas, televíziu a vnucuje nepozorovane masám názory a hodnoty, ktoré jej vyhovujú, formuje v nich určité stereotypy. Masy vyslovujú často určité názory, o ktorých sa mylne domnievajú, že k nim dospeli sami, v skutočnosti len opakujú to, čo do nich bolo infiltrované prostriedkami masového pôsobenia a preto je potreba bojovať o každého človeka a vyslobodiť ho z ilúzii kapitalistického raja, kde môže každý zbohatnúť, skôr však schudobnieť. Postavenie ľudí v kapitalistických štátoch je priamo závislé na existencii komunistických strán na celom svete ! V demokracii ide o to, aby sa ľudia otupili, vzdali odporu a naučili sa žiť vo svete filmových a televíznych ilúzii, vo svete ružovej pseudoliteratúry a kultúry. Prečo sa demokrati boja komunistov, ako čert kríža ? Zrejme preto, že nepodľahli hlúpostiam  o slobode a demokracii, o pravde a láske (samozrejme len pre bohatých) a zostali strane verní. Pamäť ! Tá keby sa dala vymazať, aby mohli dočasne mocní ohlupovať mladých ľudí a prosťáčkov. Demokracia sa nerada priznáva, zato však hlasno a veľmi ochotne poukazuje na hriechy druhých, aby zamaskovala vlastné zločiny. Spoločnosť , pre ktorú úspech znamená len získanie veľkého majetku, ktorá z tohto hľadiska odsudzuje neúspech v získavaní majetku ako najvyššie zlo a povyšuje tak peniaze na úroveň absolútnej hodnoty, bude produkovať vychytralých podnikavcov a pochybné obchodovanie. Blahoslavení cynikovia, lebo ich je všetko, čo vedie k úspechu ! Bieda vo svete totiž nie je dedičstvom sociálnym, ale nemilosrdného kapitalistického drancovania. Ani nové vedecké objavy nezmiernili tieto rozpory, naopak ich ešte viac prehĺbili. Ani mocné a bohaté USA nemôžu narastajúcu všeobecnú

- 6 -

krízu zvládnuť. V otázke nezamestnanosti je kapitalizmus nereformovateľný. Len za cenu svetových vojen dokázal zaistiť plnú zamestnanosť. To je však vysoká a ľuďom neprijateľná cena. Kapitalizmus nedokázal v ľuďoch vypestovať zmysel pre solidaritu, spravodlivosť a dobro. Kapitalizmus sa nedá zmierniť, nemožno mu nasadiť masku akejsi ľudskej tváre. Kapitalizmus treba vyvrhnúť na smetisko dejín. Jedinou možnou i odskúšanou formou spoločenského zriadenia je socializmus. Rovnosť a spravodlivosť pre všetkých ! Bez žobrákov, narkomanov, prostitútok a nečestných zbohatlíkov. V dnešnom svete militarizmu a imperializmu revolúcia bez zbrane nie je možná ! Demokracia sa buržoázie bojí a keď nie je po ich, siahnu kľudne po Hitleroch, Pinochetoch alebo Jelcinovcoch. Imperialisti potrebujú vlnu násilia a krvi preliatia pre svoje propagandistické ciele a podvratnú činnosť, ktorej konečným cieľom je intervencia ! Najnebezpečnejší je imperializmus, ktorý prejde v otvorenú teroristickú diktatúru najreakčnejších živlov finančného kapitálu. V dnešných slovníkoch pri hesle DEMOKRACIA určite chýba, že v praxi sa zvrháva v diktatúru buržoázie, extrémne vo fašizmus. Slovo FAŠIZMUS (z latinského faxces cum securibus) znamená politické hnutie, ústiace v otvorenú teroristickú diktatúru, opierajúcu sa najčastejšie o deklasovanú časť ľudí. Jeho predstavitelia neveria v možnosť ani užitočnosť mieru, ktorý podľa nich je brzdou vývoja. Opierajú sa o iracionalizmus a mystiku, zdôrazňujú neracionálne prvky ľudskej činnosti, využívajú nacionalizmus  v prospech agresívnych politických cieľov. Fašizmus ako krajne reakčná a šovinistická diktatúra Veľkoburžoázie mala svoj pôvod v Taliansku. Odtiaľ sa preniesla do Nemecka a nositeľom tejto ideológie sa stala nacistická strana. Táto zverská ideológia je v tzv. demokratických kapitalistických štátoch bežne trpená, pretože chráni záujmy vládnucej buržoázie. Už Juraj Dimitrov tento vzťah pregnantne vyjadril, keď vyslovil myšlienku, že : „ Ak nie je buržoázia schopná už ďalej vládnuť demokratickými prostriedkami, predáva moc fašizmu.“ Z tohto pohľadu preto môže potenciálne vzniknúť fašizmus všade, kde vládne buržoázia, kde existuje kapitalizmus. Fašizmus je kvet z kapitalistického venca. Fašistický režim je najlepšou formou demokracie. Fašizmus splodili sily svetovej reakcie. Počítali s ním pri dejinnom účtovaní s pokrokovým odkazom Francúzskej revolúcie a Veľkej Októbrovej socialistickej revolúcie. Čo náš ešte čaká ? Teraz prebieha znehodnocovanie výsledkov práce celých pokolení masovo komunikačnými prostriedkami, stále omieľaným tvrdením, že všetko za reálneho socializmu bolo zlé, a prináša svoje ovocie. V kapitalistickom systéme hnacou silou je za každú cenu uspieť, víťaziť a vyšplhať sa v spoločenskom rebríčku na miesto, kde už o úspešnom nemôže rozhodovať nikto, ale on bude rozhodovať o iných. Táto nová životná filozofia je podporovaná médiami riadenými zo Západu, pochybnou literatúrou a demoralizujúcimi filmami uvoľňuje v ľuďoch najnižšie pudy a otriasa všetkými doposiaľ uznávanými hodnotami. Peniaze a majetok sa tak stali ideálom, najvyšším cieľom, ku ktorému môže človek v tejto spoločnosti dospieť. Každý sa musí starať sám o seba. Keď nemáš peniaze a si vážne chorý, potom budeš musieť umrieť, pretože ti nikto nepomôže. Je to smutné, ale je to proste tak. I k nám sa to už dostalo. Zakážte kapitalizmus ! Boli to kapitalisti, ktorý donútili ľudí, aby proti ich krutej organizácii v spoločnosti postavili obranu – KOMUNIZMUS. Obnova socializmu parlamentnou cestou v demokracii je utópiou. Dokiaľ monopoly budú mať vo svojich rukách nielen kapitál, ale aj súdy , školy, masmédiá, môžu určovať svoje pravidlá hry. A to ako pre predvolebný boj, tak aj pre samotné voľby, napr. uzákonením namiesto demokratického systému pomerného zastúpenia menej demokratickým väčšinovým systémom. Pomocou neho dokážu okradnúť ľavicové strany o väčšinu poslaneckých mandátov, ktoré by im ináč za systému pomerného zastúpenia patrili. Veľkoburžoázia určuje aj pravidlá hry. Pre politický život po parlamentných voľbách, a to aj v prípade, keby ľavica vyhrala. Len masové revolučné akcie, vedené robotníckou triedou a jej komunistickou stranou, môžu vo vhodnom čase a za vhodnej vnútornej a zahranično-politickej situácie viesť k zrúteniu vykorisťovateľského buržoázneho režimu. Nezabudni na základný atribút kapitalizmu : VYKORISŤOVANIE ČLOVEKA ČLOVEKOM !

- 7 –

Druhý korpus

Tento národ je naozaj kresťanský. Fenomén kresťanstva sa okrem iného prejavuje aj v tom, že vždy sympatizuje s tými, čo tiahnu s krížom na Golgotu, a nemá rád výpravcov na krížovú cestu. Ba dokonca má takú zvrátenú morálku, že hlava Jána Krstiteľa sa mu vidí krajšou, ako pekná tvár Salome.

Zo školských lavíc ale i z osobných skúseností vieme, že cirkev bola vždy ideologickou oporou všetkých vládcov a ďalších mocných sveta v duchu toho, že oddaní by mali byť pánom dobrí, pokorní, lebo to je milé pred bohom, aby každý, aj ktorý nič nezavinil, ťažkosti znášal a krivdy trpel. Zápas za oslobodenie človeka z otroctva, ktoré nad ním vykonávala hlavne rímskokatolícka cirkev bol boj proti tým, kto porobuje a zotročuje, je vždy bojom za slobodu človeka. Zákonné opatrenia proti cirkvám, sektám a oltárnikom  všetkého druhu sú aktom za slobodu človeka, aktom zápasu za oslobodenie ľudstva. Prikázanie NEZABIJEŠ bolo veľakrát sprofanované samotnou cirkevnou hierarchiou. Cirkevná hierarchia teda nestojí objektívne na strane nevinných obetí, ale celkom objektívne stojí na strane vrahov. A to je skutočne podivný humanizmus ! Čo je kresťanská láska ? Kríž je predsa symbolom nesmierneho obetovania... ale súčasne aj ľudského hnevu a nenávisti. Veď na ňom trpel človek, ktorého tam surovo priklincovali ľudia. Zlí, krutí, závistliví... Držme sa kresťanskej zásady : „Nesúďte, aby ste neboli súdení“, ale keby sme túto zásadu uplatňovali do dôsledkov, dalo by sa odlíšiť dobro od zla, ľudského od neľudského, úctyhodné odsúdeniahodného ? Náboženstvo vždy pomáhalo pacifikovať tých, čo sa čas od času búrili... Tí, ktorí hlásali lásku a pravdu, zaklínali sa kresťanstvom, ale skutky zostali satanove. Stará kresťanská zásada : Viera, nádej, láska ! Áno, viera v tržný mechanizmus, nádej na zisk a láska k peniazom. Klér odjakživa káže vodu a pije víno, káže vydržať, chodiť po schodoch po kolenách, zatiaľ čo... prostredníctvom katolíckej cirkvi sa s menom božím na ústach vykonalo množstvo zločinov. V praxi bolo reálne kresťanstvo naplnené krvou, vojnami, zločinmi, genocídou, netolerantnosťou. Kresťania krajiny, do ktorých ich nikto nepozýval, dobývali s najväčšou surovosťou, brutalitou a zverskosťou a pritom nešetrili ani civilné obyvateľstvo. V svetle miliónov obetí križiackych výprav, kde sa zabíjalo v mene Boha, v svetle státisícov zabitých a umučených vyčíňaním inkvizície, opäť v mene Boha, je možné povedať, že kresťanstvo s vierou v Boha je vo svojej podstate obludné a katolícka cirkev ako hlavná následnícka organizácia je zločineckou organizáciou, ktorá by mala byť postavená mimo zákon. Rímskokatolícka cirkev je vôbec poslednou totalitou. Cirkev mala vždy nekresťanské ciele. Ochrana kresťanstva bola sprevádzaná  hmotným záujmom a antihumanizmom. Cirkev hlása netoleranciu v mene tolerancie. Rímsky katolicizmus bol proti rozvoju slobody myslenia a slobody svedomia. Sloboda viery je pre cirkev ako sloboda pre mocenské ovládnutie spoločnosti. Jediným cieľom katolíckej cirkvi bolo vždy vytvorenie štruktúry opretej o silu. Na účet všetkých a všetkého cirkev viedla vojny, pripravovala a podávala poháre s jedom, ženy boli znásilňované alebo pálené v smole, bolo im prerušované tehotenstvo, zapaľovali sa hranice, pápeži si vzájomne utínali jazyky, uši, varlata. Všetky ukrutnosti, ktoré sa odohrávali vo vysokých sférach katolíckej hierarchie, prekračujú našu predstavivosť. Cirkevným inštitúciám je asi bližšia hrabivosť, ako proklamované zásady kresťanskej morálky. Najbohatšia na svete vôbec – je katolícka cirkev. Vegetuje z daní, ktoré platia občania veriaci i neveriaci. Miesto vďaky naťahuje ruky po tom čo nakradla na krížových výpravách, čo získala po umučených jezuitmi, po tom, čo vybudovali prostí ľudia. Má vôbec cirkev morálne právo na majetok, ktorí získala často tak nehumánnym spôsobom ? Kresťanstvo a demokracia majú spoločné to, že kresťanstvo sa šírilo a upevňovalo aj nekresťanskými formami a činmi a demokracia nedemokratickými. Cirkev je len pre filantropiu. Socializmus žiadal, aby bola odstránená bieda a núdza. Filantropia sa uspokojuje s almužnou. Ježiš raz vyriekol, že chudobných budeme mať vždy. Komunisti však verili, že chudobu

- 8 -

vykorenia. Misionárstvo v XX. storočí sa stalo nástrojom vládnucich systémov pre nasadzovanie svojej ideológie a politiky do iných systémov. Už mnohí, i veriaci si všimli a pocítili to, že katolicizmu vôbec nejde o Boha, Krista, či o iného, trebárs kohosi svätého, ale že mu ide o mamon, o okrádanie, slobodu okrádania blížneho svojho a obohacovanie seba samého. Čím viac sa hodnostári katolíckej cirkvi zaoberajú majetkom a politikou, tým menej napĺňajú svoje kresťanské poslanie, ako sú povinní k veriacim.

Pri svojom vzniku bolo kresťanstvo hnutím spontánnym, povstaním otrokov proti svojim utlačovateľom otrokárom. Z toho vyplynula prirodzená autorita kresťanstva a pomohla prekonať snahu vládnucej moci, rozdrviť kresťanstvo násilím. Myšlienky oslobodenia prinášané kresťanstvom ovládli masy porobených. Vládnuca moc preto zvolila inú taktiku. Prisvojila si kresťanstvo, zdeformovala jeho obsah tak, aby to naopak prispelo k upevneniu jej postavenia. Kresťanstvo a jeho predstaviteľka cirkev sa stala štátna. Autorita kresťanstva sa plne sformalizovala. Príslušnosť k cirkvi sa stala povinnou. Kto boli dominikáni ? Ordo predicatorum založil svätý Dominik ( asi 1170 – 1221 ) roku 1216 a že tento kazateľský rád mal vo svojich radoch niektorých povestných teológov, medzi nimi na prvom mieste stojí Tomáš Akvinský. Dominikáni boli psy Hospodina Boha, s poslaním dozerať na čistotu viery. Skoro dostali od pápeža trestnú právomoc nad heretikmi. Stali sa tvorcami inkvizičného súdnictva a teda pôvodcami nekonečného množstva zločinov, uskutočňovaných s krutosťou, ktorá nemá obdoby. Výsluchy sa odohrávali v mučiarňach dominikánskej inkvizície, pričom obeťami boli vo všetkých prípadoch nevinní ľudia, kresťania čistého života a spolu s nimi prednostne i Židia. V dominikánskom prostredí vznikla postupná antisemitská príručka dejín rímskokatolíckej cirkvi. Ako prišla cirkev k majetku ? Boli to odpustky, ktoré vyhlásil bulou pápež Klement VI. (1342 – 1352), v ktorej predpísal anjelom v raji, aby okamžite priviedli zločincov, ktorých oslobodil z pekla do raja. V pekle mali zostať len tí, ktorí nepriniesli svätú daň do pápežskej pokladnice. Odpustenie všetkých druhov hriechov sa preplácalo podľa taxy. Odpustky vydané na tri roky stáli 20 karlínov, na 5 rokov 40, na 6 rokov 50 atď. Pre lepšiu organizáciu vypracovala pápežská organizácia celý katalóg zločinov a cenník odpustkov. Aby pápeži získali ďalšie pramene obohacovania, odňali biskupom právo epitýmie (uloženie dobrovoľného trestu spovedajúcemu sa). Táto epitýmia sa premenila na peňažnú povinnosť, a pretože predstavovala veľmi výhodnú časť príjmu, stala sa takmer pápežským monopolom, zvlášť, keď peňažný trest veľmi narastal a očisťoval bohatého. Potom to bola inkvizícia, ktorá sa stala zdrojom bohatstva cirkvi. Ak kacír stojí tvrdošijne na svojom a niet nádeje v jeho obrátenie, stará sa o spásu iných, odstraňujúc ho z cirkvi prostredníctvom vyobcovania a potom ho predáva svetskému súdu, aby ten ho odstránil zo sveta, prostredníctvom smrti. Keby boli všetci kacíri takto vyhubení, neodporovalo by to príkazom božím. Pojem kacírstvo bol neobyčajne vratký a neurčitý, takže akýkoľvek výrok bolo možné ľubovoľne vykladať ako kacírsky, a okrem toho kacírske výroky si bolo možné vymyslieť a komukoľvek pripísať. Fakticky každý človek bol bezbranný voči možnému obvineniu z kacírstva. Ak to vyhovovalo úmyslom a plánom inkvizítorom, nemohol sa obvinený ani ospravedlniť, ani vyhnúť strašnému mučeniu a trýznivej poprave. Organizačný štatút inkvizície zverejnil pápež Inocent IV. roku 1252 v bule Ad extirpanda. Z jeho formulácii je zvlášť pozoruhodná oficiálna sankcia o použití mučenia pri inkvizičnom vyšetrovaní. Inkvizítori vyberali z celej masy podozrivých obvykle predovšetkým tých, ktorých prenasledovanie bolo v súlade s ich plánmi a potrebami cirkvi. Na váhu padala i otázka majetnosti, lebo odsúdenie z kacírstva malo za následok konfiškáciu celého majetku, takže tribunály sa nezriedka sústreďovali na zámožné vrstvy z ktorého majetku plynula cirkvi možnosť obohatenia. Podozrivý bol uvrhnutý do väzenia na celú dobu vyšetrovania, pričom lehota jeho zadržania nebola limitovaná, mohol po celé roky čakať v najťažších podmienkach na rozhodnutie o svojom osude. To najstrašnejšie na neho čakalo pri vypočúvaní. Zverské mučenie pri vyšetrovaní vháňalo obvineného do beznádejnej situácie. Systém fyzického i morálneho mrzačenia bol tak dômyselný, že ľudia nakoniec súhlasili so všetkým, z čoho bol obvinení. Mučenie mohlo trvať neobmedzenú dobu, i veľakrát sa opakovať. Trest smrti sa prevádzal dvoma spôsobmi : ak sa odsúdený kajal, najprv ho zadusili a potom ho upálili. V prípade, že sa kacír nepodrobil pokániu, bol upálený zaživa.

- 9 -

Vykonávanie týchto popráv neznamenalo koniec, ale boli začiatkom celého reťazca trestných opatrení, podnecovaných svetskými i duchovnými koristníkmi. Pokuty museli byť vyplácané za každú cenu. Celé roky boli väznení tí, ktorí nemohli zaplatiť pokuty a ich domy boli zabavované. To znamenalo sústavné ochudobňovanie tých, ktorí boli z najrôznejších dôvodov osočovaní z účasti na rebélii, až k úplnému zbedačeniu. Následná rekatolizácia mala zabezpečiť katolicizmu postavenie jediného zákonného náboženstva v krajine. Nekatolíkom boli zaberané kostoly, bratské a kalvínske modlitebne boli zatvárané. Cisárskym patentom bolo prehlásené katolícke náboženstvo za jediné v našej krajine a všetky ostatné ideológie za kacírske a neprípustné. Procesy s čarodejnicami zohrali tiež svoju úlohu. Poverčivosť, viera v nadprirodzenú moc, ktorá by zvládla nezvládnuteľné, to bola pôda, z ktorej rástla viera v čarodejnú moc, v dobré i zlé víly, v bielu a čiernu mágiu. A tak čas od času staré ženy či muži doplácali utrpením či životom za hystériu svojho okolia. V roku 1484 zverejnil pápež Inocent VIII. bulu Summis desiderantes. Táto bula sa potom stala podnetom k rozpútaniu inkvizičného prenasledovania veľkého množstva ľudí. V tejto bule pápež tvrdil, že „mnohé osoby oboch pohlaví spáchali telesný hriech s démonmi ... a svojím čarodejníctvom, kúzlami a inými poverčivými nerestnými a zločinnými skutkami spôsobujú ženám predčasný pôrod, spôsobujú urieknutie dobytka, obilia, vinnej révy i ovocia ... bezohľadne mučia, ako vnútornými, tak vonkajšími fyzickými mukami muža, ženy a domáce zvieratá ... bránia mužom a ženám plodiť deti a zbavujú mužov a ženy schopnosti plniť svoju manželskú povinnosť. Všetky tieto hrozné zločiny proti ľudstvu páchajú čarodejnice a čarodejníci za prispenia svojich spojencov a ochrancov – diablov, ktorým vládne zo všetkých najmocnejší Satan“. Procesy s čarodejnicami v 16. a 17. storočí prekonali všetko násilie, ktorého sa už doposiaľ cirkev na ľude dopustila. Majetok popravených, alebo ich rodín, niekedy i príbuzných, bol zabavený a rozdelil sa oň predstaviteľ cirkvi, miestny feudál, odmenu niekedy dostal i udavač.

V roku 1095 sa vo francúzskom meste Clermont konal koncil, na ktorom pápež Urban II. vyzval zhromaždenie ku križiackej výprave k oslobodeniu Božieho hrobu a účastníkom sľuboval korisť. Začala prvá krížová výprava, na ktorú naviazali ďalšie nielen v oblasti Ázie a Afriky, ale tiež v samotnej Európe. Cieľom bolo nastolenie panstva pápežskej stolice nielen nad celým kresťanským svetom, ale tiež obrátenie moslimov a iných veriacich. Cirkev uskutočňovala jednotu západoeurópskeho sveta v boji s vonkajšími nepriateľmi. V boji proti odporcom, ktorým šlo o skutočnú podstatu kresťanstva, bola od 13. storočia rozvíjaná činnosť inkvizície a v tom istom storočí začína narastať finančná pomoc pápežskej kúrie. Cirkev sa stala hlavnou súčasťou germanizačného procesu proti západoslovanským kmeňom na území dnešného Nemecka, Poľska a Ruska. Použila k tomu i preslávených cirkevných rytierskych rádov, hlavne rádu Teutónskeho. Nie je možné pozabudnúť ani prenasledovanie Židov pod zámienkou kolektívnej viny za ukrižovanie Krista. Politické dejiny katolíckej cirkvi v 19. a 20. storočí predstavujú rovnomenné snahy o udržanie či len drobné obmeny dogmat, zvýšenie úlohy koncilov vo vzťahu k pápežovi rovnako ako rozvoj inštitúcii tipu biskupských konferencii. Pápežské encykliky postupne reagujú na najaktuálnejšie spoločenské problémy. Snahy o modernizáciu cirkvi a skutočnú odpoveď na najaktuálnejšie momenty (bieda v Latinskej Amerike, antikoncepcia), trebárs vo forme teológie oslobodenia – narážajú na odpor konzervatívnych síl. Jezuitský rád, zrušený v 18. storočí bol obnovený v roku 1814. Encyklika Nostis et nobiscum (08.12.1849) odsúdila socializmus a komunizmus, teóriu o práve zásahu štátu do cirkevných záležitostí a teóriu laického vyučovania, otázku svadieb a rozvodov a chyby, ktoré sa viažu k modernému liberalizmu. Syllabus priamo odsúdil možnosť pápežovej dohody s pokrokom liberalizmu a modernej civilizácie. Pápež Lev XIII. odsúdil laický štát a vzdelávanie, suverenitu ľudu, teóriu spoločnosti, založenú na slobodnom súhlase, bol odsúdený civilný sobáš, zakazovaná účasť na voľbách. Aj keď pápežský štát prestal existovať, jeho zásahy vo forme duchovnej moci pápeža trvajú. Vatikán je predstaviteľom cirkvi, s. r. o., spoločnosť kupcov a špekulantov, ktorí zabudol na Kristovo posolstvo, o cirkvi, ktorá by mala vsadiť len na to, čo bolo odjakživa jej triumfom, jej najmocnejším argumentom a najtrvalejším bohatstvom : na evanjelium.

Človeka musí zaraziť argumentácia niektorých kresťanských spoločností a cirkví, ktoré tvrdo

- 10 -

odsudzujú interrupciu ako vraždu, ale pritom sami odmietajú človeku právo na večný život – dokiaľ nie je pokrstený, čo býva až niekoľko týždňov po narodení – teda nepokrstený človek pre nich nie je plnohodnotným človekom. Snaha podaktorých cirkevných kruhov prudko a tvrdo reagovať na sebamenší náznak v názoroch proti cirkvi, podporovaná bigotnosťou najmä staršej generácie, nezdravo pôsobí na formovanie svetonázoru generácie mladej – tá sa pochopiteľne ešte nevie a nemôže vedieť zorientovať. Je neúnosné, aby naša škola vychovávajúca naše budúce pokolenie bola ovplyvňovaná stredovekým myslením. Svojím spoluobčanom, ktorí sú v zajatí viery, zastaraného a nevedeckého učenia nebudeme a nechceme brániť v ich náboženskej viere. Do škôl však tento anachronizmus nepatrí. Zavedenie voľna pri cirkevných sviatkoch je síce v rozpore zo skvalitňovaním prípravy mládeže na stále zložitejšie úlohy, ktoré budú musieť v živote riešiť, lebo sa má uskutočniť stále v kratšom čase a pokrokové metódy z priemyslu nemožno v škole uplatniť. Nakoniec načo potrebujú nezamestnaní, mestská lúza a dedinská chudoba vzdelanie ? Skutoční filozofovia vždy stáli v opozícii proti náboženstvu, v našom prípade v opozícii proti rímskokatolíckej cirkvi. Boli zvlášť veľmi vzdelaní a poznali dejiny ! A práve dejiny majú na svedomí to, že o menovaní cirkvi sa hovorilo nevraživo, ako o balvane. Pápež Ján Pavol II. mal vo svojej tvári natrvalo zvláštnu grimasu, vlastnú ľuďom, ktorí hovoria niečo iného než si myslia. Naprázdno jazdil po celom svete a priťahoval davy zízajúcich, jeho kázania k nim nedoliehali. Slová, ktoré rozsieval nepadali na úrodnú pôdu. Bol zahrňovaný potleskom, ale keď odišiel, veľa kresťanov sa vrátilo k sebe s pocitom prázdna. Veľa z nich cítilo, že pápežove slová nenachádzajú potvrdenie v ich spôsobe života. Pobyty pápeža u nás boli hanbou tejto krajiny, po stáročia trýznenou rímskokatolíckymi oltárnikmi. Pápež Ján Pavol II. mal mimoriadny podiel na likvidácii reálneho socializmu. Poľská Solidarita bola, ako je už preukázané, jeho dielom. Treba si zapamätať vyzdvihnutie jeho zásluhy pri páde Berlínskeho múru i pri tzv. oslobodení strednej a východnej Európy od komunizmu. Má zvýraznenú zásluhu na organizovaní poľského robotníctva proti komunizmu. Musíme si preto dobre zapamätať, kto má významný podiel na tom, že sa zhoršili sociálne podmienky a znížila sa podstatne životná úroveň obyvateľstva strednej a východnej Európy.  Pápež a klér presadzujú nekontrolovaný rast populácie a podnecuje náboženskú nevraživosť. Sú to dva hlavné katalyzátory konfliktov v našom svete. Pápež Ján Pavol II. je čiastočne zodpovedný za biedu Tretieho sveta. Vysloviť pápež znamená ignorovať jeho úlohu v odkázaní miliónov rodín za hranicu biedy, chorôb a nedostatku perspektívy za lepšiu budúcnosť. To všetko bolo výsledkom jeho politiky zameranej proti rodine a kontrole pôrodnosti. Pápež ako človek bol možno dobrý a starostlivý. Ale jeho anachronické názory, potierajúce interrupciu – hlavne v Treťom svete – sa stanú hlavnou príčinou masového preľudnenia. Výsledkom bude ťažká podvýživa, smrť hladom alebo nepredstaviteľné utrpenie ľudí. Pápež Ján Pavol II. poskytol pri príležitosti 20. výročia svojho pontifikátu rozhovor talianskym novinám La Stampa. Karol Wojtyla okrem iného povedal : „ Tí, ktorí sú pre kapitalizmus v jeho krajnej podobe, majú sklon zavierať oči pred tým, čo dobrého urobil komunizmus, nevidiac jeho vypätie, s akým sa staral o likvidáciu nezamestnanosti a úbohých.“

Pápežovou najväčšou osobnou tragédiou bolo (napriek veľkým osobným skúsenostiam) nerozlíšenie väčšieho zla. Celý svoj život zasvätil boju proti komunizmu, čím sa zákonite postavil na stranu tých, ktorí mali programovo za cieľ komunizmus zničiť ako ideu. Pápež Pavol VI. Karola Woytilu menoval v roku 1967 kardinálom. Tento pápež sa o Woytilovi vyjadril, že je to statočný, vynikajúci človek. Je to ten pápež, občianskym menom Giovanni Battista Montini, ktorý bol za vlády pápeža Piusa XII. podtajomníkom pre mimoriadne záležitosti. Ten Montini, ktorý bol kľúčovou postavou operácie Ratlines, tak ako ho popisujú autori Mark Aarons a John Loftus vo svojej rovnomennej knihe. Tá vzbudila v cirkevných kruhoch doslova šok. Popisujú v nej dodnes neznámu úlohu Vatikánu po druhej svetovej vojne pri pašovaní vojnových zločincov do južnej Ameriky, Austrálie a Kanady. Popisujú cesty do úschovne zločincov v San Girolomo – vatikánskeho inštitútu, ďalej organizáciu falšovania nových dokumentov, spôsoby dopravy a konečne usídlenie v nových domovoch. Takto ušli spravodlivosti Ante Pavelić, pohlavár Chorvátskeho fašistického štátu, masový vrah a ľudské monštrum, o ktorom si ani niektoré vatikánske kruhy nerobili ilúzie, nazývajúc ho barbarom a kanibalom. Ďalej ušli spravodlivosti ministri chorvátskej vlády, ukrajinský nacista Stetsko, slovenský fašista Jozef

- 11 -

Kirschbaum, hľadaný vojnový zločinec Srečko Rover a mnoho ďalších, ktorí mali zákonite skončiť na šibenici, ale Vatikán tak nechcel ! Priamu politickú súvislosť dokázal Vatikán uznaním secesionistického Chorvátska v roku 1991, ktoré zapríčinilo nekontrolovateľný rozpad Juhoslovanskej zväzovej socialistickej republiky s následnou krvavou občianskou vojnou. A bolo to  za prispenia tých kruhov, ktoré unikli spravodlivosti po druhej svetovej vojne ! Atentát na pápeža Jána Pavla II. 13. mája 1981 je jednou zo záhad, ktorá podobne ako atentát na Johna Kennedyho, nebola vysvetlená. A nie je ani v záujme Vatikánu, aby vôbec vysvetlená bola. Majstrovsky bola zakomponovaná do boja proti komunizmu. Články Clarie Sterlingovej práve v Reader´s Digest naštartovali celú budúcu kauzu s bulharskou stopou. Skutočne iba naivka si dnes môže myslieť, že masový vrah, turecký terorista Mehmed Ali Agca, konal na podnet tajných služieb. Už známa Turkova prísaha hovorí za všetko, že zabije pápeža. Niet pochýb, že iba Vatikán pozná celé pozadie atentátu. Ale v túto chvíľu bolo treba antikomunistickú stopu. Nikdy nebude v záujme Vatikánu, aby sa svet dozvedel pravdu ! Áno, pápež Ján Pavol II. podstatnou mierou prispel k pádu východného bloku. Nijako to ani nezakrýval. Jedinou záhadou pre celý Vatikán aj svet ostáva, prečo prebehlo všetko tak hladko i pri západom uznávanej sile ozbrojených zložiek bezpečnosti, tajných služieb a nakoniec i dobre organizovaných štátov. I na toto je vysvetlenie. Východné režimy v poňatí pravej humanity boli o generáciu ďalej. Celý konflikt hrozil obrovským krvipreliatím a aj Ján Pavol II. kalkuloval. Ešte viac sa malo dosiahnúť odsúdenie východných režimov s trvalou výstrahou pre celé budúce generácie. Našťastie pre celý svet sa toto nedosiahlo. Všetky východné režimy volili cestu minimálnych obetí a nekonfliktného odovzdania moci. Komunizmus je cudzia cesta Napoleóna, Adolfa Thiersa, Adolfa Hitlera, Augusta Pinocheta, Borisa Jelcina, Georga Busha jr. V záujme ľudstva, humanity, pokroku a všetkých ideálov ľudstva radšej volili cestu rozumného ústupu. A toto história nezabudne ! V histórii ľudstva je to ojedinelé nekrvavé odovzdanie moci, čo šokovalo i hlavných organizátorov prevratov v celej východnej Európe. A čo znamená Ján Pavol II. pre náš žijúcich ? Dosiahol svojho celoživotného cieľa, pomohol zničiť komunizmus. Otázkou je, či dosiahol ľudského pokroku ? História raz zhodnotí čoho obludného sa dopustil Ján Pavol II. !  Obdobie po prevratoch pomohlo odtajniť množstvo šokujúcich dokumentov, stavajúcich Vatikán do nie príliš dobrého svetla. Kniha Operácia Ratlines, doslova otriasla samotnými základmi Vatikánskej hierarchie. Množia sa hlasy, najmä židovskej komunity, že Vatikán je najväčšou zločineckou organizáciu všetkých čias. Parafrázujúc slová Jána Pavla II. : „Ja som to nespôsobil. Strom bol už prehnitý “, môžeme konštatovať až neskutočný bumerangový efekt. Vyvíjaním nových aktivít žal už iba trpké plody. Jeho skutočnou osobnou ranou bola prehra v boji o pápežskú encykliku Humanum Vitae (O živote ľudskom), kde sa osobne snažil presadiť cirkevný zákaz umelých antikoncepčných prostriedkov, interrupcii, sterilizácii – všetky moderné spôsoby ovplyvňovania budúcej ľudskej populácie. Vývoj a pokrok sa však nedá zastaviť, iba dočasne pribrzdiť. Už o pár rokov vládu preberie snáď definitívne ľudský um, vedecký pokrok, ľudská spravodlivosť a sociálne únosná spoločnosť, už nebude treba silnej ingerencie cirkvi. Práve história ukazuje k akým obludným deformáciám viedol náboženský fanatizmus všetkých cirkví ! Nech je poučením pre novú, mladú generáciu nezaťaženú dogmami, vojnami, nenávisťou, ale dobre pripravenou zvládnuť neľahké úlohy. Solídnymi vedomosťami na základe presvedčivých vedeckých poznatkov toho môže dosiahnuť !                                                    

- 12 –

Tretí korpus

Účasť zahraničných síl na prevrate v socialistických krajinách by manipulovaným masám predčasne otvorila oči, že nejde o sľubovanú nápravu chýb socialistických praktík ale o protiľudový návrat do kapitalizmu 19. storočia.

Minipríbeh o tom, ako Pražania varili emigrantom z NDR pred americkým veľvyslanectvom čaj, je pôsobivý, a môže vracať do sveta sebeckej reality nádej – ale musí sa potom pomlčať o tom, ako im vykrádali opustené trabanty. Nemecká a rakúska televízia snímala útek občanov z NDR cez Maďarsko, po roku 1989 tieto zábery priniesla i československá televízia. Výsledný dojem, vyvolaný televíznou reportážou, mal presvedčiť, že uteká viac než 100 000 východných Nemcov. Autori Dejín Nemecka však uvádzajú presné číslo, jednalo sa o 24500 osôb. Televízia tak reklamnými trikmi pomáhala destabilizovať situáciu. Rovnako tak urobila pri prezentovaní rumunských udalostí. Demokratickou vyhláškou bol 1.jún 1953 v ČSSR prehlásený za Deň prvého zvonenia. Podľa výkladu plzenskej radnice socializmu druhý krát zvonilo v roku 1968 a po tretí krát, raz a navždy – 17.novembra 1989. V roku 1989 ľudia tejto krajiny spojili svoje úsilie k tomu, aby priviedli do reality to, o čom po mnoho desaťročí len tajne snívali. Preto treba skonštatovať, že dnes je tu toľko tvrdej reality, o ktorej možno nesnívali ani tí, ktorí len tajne snívali. Tajomstvo o 17. novembri je, že za spontánnosťou manifestujúcich nespokojencov bol prísne utajený režisér – Charta ´77. Chartisti sa pasovali za morálny predvoj spoločnosti. O prostého človeka im nikdy nešlo. Mali pred očami len jeden cieľ. Chceli odstrániť spravodlivý a pokrokový poriadok, socializmus, riadne sa finančne odškodniť – pochopiteľne na úkor celku, a nastoliť ich vládu. V mene uchopenia moci boli ochotní a schopní obetovať čokoľvek. Najprv potrebovali obyčajných ľudí, aby im niekto tlieskal a pochleboval, keď už boli za totality zakázaní a toľko si toho vytrpeli, aby ich niekto počúval a veril im, neskôr ich odvrhli a začali sa starať len o jedno, ako zhromaždiť čo možno najväčší kapitál. Charte a ich pomáhačom sa skutočne podarilo odbúrať všetko dobré, čo socializmus dobrého ľuďom dal. Charta ´77 bola organizovaná Spojenými štátmi k destabilizácii socialistického zriadenia v Československu. Charta sa za celé desaťročie svojej existencie nestala politickou silou, schopnou plniť úlohy, pre ktoré vznikla. Bola až do roku 1989 malou skupinou bez väčšieho vplyvu na spoločnosť, aktivizovať sa vlastne mohla až v procese demokratizácie zahájenom prestavbou. Preto tiež horlivo privítala Michaila Gorbačova vo funkcii generálneho tajomníka KSSZ. Nezasvätenému pozorovateľovi sa spočiatku mohlo právom zdať, že chartisti sa stanú najnadanejšími bojovníkmi za obnovu socializmu. A keď v roku 1989 na jar vystúpili s kampaňou Niekoľko viet, mohlo sa to tak javiť i samotným funkcionárom komunistickej strany. Vedeli, že ide o akýsi prológ k dejstvu, ktoré i podľa stratégov antikomunizmu vo Washingtone bolo v ďalekej budúcnosti (veď Nixon začiatkom roku 1989 vydáva knihu Víťazstvo bez vojny). Preto ešte bolo treba veriť v sametovú revolúciu, kedy ešte doznievala ozvena hesiel o lepšom, nedeformovanom socializme, o socializme s ľudskou tvárou. Veľká časť spoločnosti by sa vtedy nepostavila za tých, kto sa chystali skoncovať zo spoločenským zriadením, ktoré ľudské práva deklarovalo (zásadne a programovo), ale tiež v praxi zaisťovalo v základných dimenziách života pracujúceho človeka (teda zákonite s nevyhnutným obmedzovaním slobôd tých, ktorí jednali v rozpore so zákonmi vtedajšieho spoločenského poriadku, nehovoriac už o sociálnych živloch). Disidenti, keď už bolo isté, že žiadne koncentráky, ani hrdelné tresty tu nehrozia, neváhali manifestovať svoj odpor k režimu tak ostro, že sa vystavovali vedome represáliám, a táto statočnosť, statočnosť na slovo vzatých demokratov, im zjednala za pomoci obratného zahraničia a ťažkopádnej miestnej propagandy dôveru, povesť, meno. Disidenti dostatočne ochutnali ovocie socializmu (nepochybne i so všetkými jeho pozitívnymi sprievodnými javmi). Mať právo na prácu a pritom povinnosť pracovať, bolo pre nich ako odporcov socializmu neprijateľné, a preto väčšina z nich bola v invalidnom dôchodku, a to zrejme vďaka solidárnosti niektorých lekárov, ktorí ich vtedy chápali, že

- 13 -

jediným a spravodlivým spôsobom je mať možnosť sa živiť, ako kto vie. K tomu im vo svojej obludnosti socialistický režim umožnil poberať prebendy zo západu v dolároch a markách a výšku týchto prebend pred občanmi utajoval. Disidenti teda za marky a doláre zrádzali spoluobčanov, ohovárali svoju vlasť, škodili jej. Poplašnú správu najhrubšieho zrna vyrobili disidenti 17. novembra 1989, kedy vykričali do sveta, že na Národnej triede zahynul pokojne demonštrujúci vysokoškolák Šmíd. Za túto premyslenú falošnú informáciu, ktorá zohrala významnú úlohu v protisocialistickom prevrate v Československu, nikto nikdy neniesol zodpovednosť a na jej pôsobivosti založila dnešná moc svoj nástup k moci. Disidenti zneužili aj výroku J.A. Komenského o návrate vlády do rúk československého ľudu. Na balkónoch a mítingoch prevolávali pokryteckú slávu jeho víťazstvu. Prvá sloboda bola dopriata kriminálnym živom, ktorí tú vysnenú slobodu tým ostatným tvrdo obmedzili. Za disidentmi s olivovou ratolesťou prichádzali smečky s vlčími zubami. Demokrati často šíria špinu a klamstvo. Napríklad tvrdili, že komunisti zavraždili študenta Šmída. Ale ten kľudne žije. O Rumunsku zase vysielali správu, že tu bolo zavraždených 60000 občanov.

Iluzionista Václav Havel pri štátnom prevrate iné myslel a iné konal. Na Letenskej pláni sľuboval, že sa budeme mať lepšie, že socializmus budeme naďalej budovať, že sociálne vymoženosti, ktoré nám zanechal minulý režim, budú ešte kvalitnejšie ! A potom prisahal na tri Ústavy, na česť a na svedomie, na Lucernu a Barrandov a ďalšie pražské domy. Havlova plošná amnestia, veľkorysá k vrahom, násilníkom, lupičom, narkomanom a zvrhlíkom, dala jasne najavo, že títo ľudia sú mu milší ako komunisti. Predstavitelia Občianskeho fóra prehlasovali, že revolúcia by sa neuskutočnila, keby neporušovali zákony. Spomínate na novembrové cocacolové heslo : To je ono ! Celá revolúcia sa robila kvôli víťazstvu pravdy a lásky. Lásky k peniazom. Po novembrovom prevrate aj cirkev cítila svoju príležitosť, ktorá by sa už v budúcnosti nemusela naskytnúť. Občania boli vrhnutí späť do doby prvotnej akumulácie kapitálu a cieľom takejto epochy je zbohatnúť, a to čo najskôr. Účastníci zhromaždení na námestiach vykrikovali antibolševické heslá a vôbec netušili, že tu nejde o nastolenie plurality, ale o vrátenie fabrík a statkov a o znovuuvedenie pánov domácich do postavenia blahobytnej vrstvičky, ktorá väčšine národa diktuje výšku nájomného. Časť národa šla programovo za reštitúciami a časť za idealizovanou a väčšinou iluzívnou možnosťou zbohatnúť a lepšie uplatniť schopnosti, inteligenciu, za lepším ohodnotením svojej práce, napr. lekárskej. Postávajúci si mysleli, že nám bol otvorený kohútik so slobodou, ale ukázalo sa, že to bol veľký kanalizačný ventil. Balkónový hrdinovia rečnili o láske, pravde, slobode, demokracii i o našej príslušnosti k západnej civilizácii a k jej hodnotám. Počúvali ich nielen budúci podnikatelia a reštituenti, revoluční študenti, ale i žiaci základných škôl vyvádzaní na námestia bývalými súdružkami učiteľkami. Mnohí uverili a tlieskali politickým maklérom a skúseným davovým manipulátorom, ktorí prešli školou kapitalistických masmédií a rozviedok. A mnohí tiež verili, že kdesi v tmavom podzemí, v kotolniach suplujúcich peklo, je spútaná paragrafmi komunistických zákonov skutočná elita národného umenia. November ´89 bol historický podvod prevedený metódou demagogickej psychologickej manipulácie más. Program nežnej zakamuflovali do balíka málokomu zrozumiteľných cudzích slov, ako napr. abstraktne proklamovaná demokracia, sloboda, pluralizmus, transformácia, privatizácia, reštitúcia, reštrukturalizácia, trhové hospodárstvo, slobodná konkurencia, konvertibilita meny, atď. Úplná väčšina ľudí si myslela, že to znamená zlepšenie pomerov, kvality výroby, zlepšenie zdravotníctva, služieb, očistenie spoločnosti od byrokratizmu, že to znamená skutočne slobodné vyjadrovanie názorov, vyznávanie náboženstva, že to znamená hlbšie poľudštenie medziľudských vzťahov, možnosť lepších zárobkov. Preto tak oduševnene kričali to je ono, štrngali kľúčikmi, preto tak ochotne robili koridory ďalším a ďalším prichádzajúcim revolucionárom a tak dojemne spievali sľúbili sme si lásku. Boli medzi nimi trhovníci, mäsiari, vedúci a predavači z obchodov s bicyklami, úradníci, čo dopomáhali k prijatiu na školy uchádzačov, ktorým chýbali body tu za chvályhodný pôvod, tu za známky a výkony pri prijímacích skúškach, murári, ktorí pracovali vo svojom podniku dve hodiny denne a na fuškách denne hodín šesť i osem, lekári, ktorí sa nehanbili brať od dôchodcov päťstokorunáčky, keď starostlivosť bola bezplatná, vodiči, ktorí šli z dispečermi v dobre premyslených systémoch pripisovania jázd, atď. Učitelia a inteligencia pomáhali tiež odobrať moc z rúk

- 14 -

rovnostárskeho, nepružného,   duševnú  prácu  podceňujúceho socializmu. Socializmus ich staval za

robotníkov a  roľníkov ako nejaký tretí stav.  Tých všetkých dohromady nebolo len pár,  bola to silná,

mocná a zazobaná vrstva, ktorá svojím sebectvom, chamtivosťou jednak nazhromaždila nepredstaviteľné veľké prostriedky, s ktorými potom po novembri prišla na trh a spustila najhlasnejší antibolševický pokrik. Tým sa jej podarilo odvrátiť pozornosť od seba – dokonca sa rada zriekla pôct za svoju účasť v imaginárnom treťom odboji, za svoje sústavné, vytrvalé a v tej miere hrozivé sabotovanie socialistických pravidiel hry. V novembri ´89 národ nepovedal nie socializmu, ale jeho znetvoreniu. V novembri ´89 zvíťazila pravda a láska budúcich zbohatlíkov nad klamstvom a nenávisťou prostého ľudu obecného. Malý klerikálny plejboj dirigoval zhromaždenie tak, aby do hesla dňa : Už je to tady nezaznel jediný rušivý tón. Vlastníci rodinných domov, nájomníci králikárieň, tí všetci jednotne vyzváňali kľúčmi na rozlúčku s temnou sociálnou minulosťou a s osliou serenádou s dvoma zdvihnutými prstami nad hlavou. V tejto rozčerenej revolučne spiatočníckej dobe zasadli rôzni nepálsky prognostici ku guľatým stolom, aby vypracovali nové zvyky, obyčaje a mravy. Pretože slobode a láske nesmelo v budúcnosti nič pozemského prekážať, rozhodli sa bremeno spoločenského majetku odovzdať sebe a ďalším miestnym a zahraničným krížovým rytierom. Plebejcom bolo ponechané len nepatrné vreckové, dlhodobo splatné v kupónovej privatizácii. Vreckové bolo vyplácané po úspešnom priebehu privatizácie namiesto tradičných žobračeniek. Národu sa tak nedostane peňazí na jedlo, ošatenie, zdravotníctvo, školstvo a bývanie. Ale takéto nepatrné chyby a nedostatky spoločnosti hravo vysvetlia vo svojich dielach speváci, mímovia a ďalší biotronici. Ony to sú, ktorí nové myšlienky pasírujú cez svoje diela tak obratne a vierohodne, že podvodníci, prostitútky a ďalšie spoločenské elity získavajú dokonalý návod na využitie všetkých ustanovení listiny ľudských práv. Ich nebojácnosť a odvaha v presadzovaní novej ideológie je opretá o základnú myšlienku, kto má moc, práva sa nebojí. Jedine silní jedinci môžu uhájiť s pištoľou v ruke svoje miesto v novej spoločnosti. Slabosť lásky a súcitu nemá miesto v demokratickej spoločnosti. Nech žijú silní, bohatí a úplatní !

Po prevzatí moci spustili demokrati burácajúci pokrik psychického teroru na komunizmus, čím zároveň maskovali nemilosrdný proces zbedačovania a ožobračovania drvivej väčšiny ľudu. Spoločnosť sa dostala do hlbokej recesie, marazmu, kolapsu a bankrotu. Je hlboko nehumánne a barbarské, keď spoločnosť nemá peniaze ani na lieky pre starých a ťažko chorých a spoločnosť, ktorá nie je schopná primerane dotovať školstvo, vedu a kultúru nevyhnutne degeneruje. Keď boli mítingy po 17. novembri, stále bolo počuť, chceme pre naše deti zdravý duševný vývoj. Chceme, aby naše matky boli prvými vychovávateľkami pre svoje deti (asi mysleli naozaj iba na svoje deti). V tom čase ale farári volali do kostolov sa pomodliť, aby zvíťazilo dobro a triezvy rozum. Zrejme zvíťazil Satan, ktorý chcel naše deti ešte viac zneurotizovať. V skutočnosti v novembri šlo o výraz totálneho rozpadu a zmätku hodnôt, o doklad nesmierneho poklesu etickej úrovne života tzv. občianskej spoločnosti. Mládež sa presvedčovala, že anglický jazyk je priamo symbol a výtvor slobody.  Píše sa to inak a číta sa to inak. Aké príznačné ! V novembri ´89 šlo o oneskorenie spoločenského vedomia za spoločenským bytím, o stav, kedy si táto časť populácie neuvedomuje svoju sociálnu úlohu. O mládeži sa hovorí, že má síce veľa elánu, ale nedostatok skúseností, a to aj poznamenáva jej činnosť. Zmanipulované deti písali po sametových tabuliach, že už nám pani učiteľka nemusíte klamať a poučili ju tiež, že už nemusí hovoriť nepríjemnú pravdu o sociálnych pomeroch za starých zlatých časov v krajinách slobody pre bohatých. Chlapci a dievčatá sa vzhliadli v pozlátku kapitalistického sveta a rýchlo podľahli antikomunistickej ideológii. Nemali úctu k dielu predchádzajúcich generácii. Zatiaľ nepoznali nič horšieho, než bol socializmus. Teraz majú možnosť vychutnať sladký život námedzne pracujúcich v kapitalizme, kde sa kladie hlavný dôraz na zisk a tržné hospodárstvo. Záujmy a potreby ľudí idú stranou. Tu a tam si niekto zareptá nad zdražovaním a odbúravaním sociálnych výhod, ale fandia ďalej pravicovým vládam. Občania si v novembri odzvonili kľúčmi od králikárieň svoj osud. Jedinou ich slobodou je vybrať si, ktorým z televíznych kanálov na seba pustiť importované splašky. I tí, ktorí cinkali na námestiach, už držia v ruke iné kľúče. Majú ich viac a s komplikovanejšími zúbkami, pretože sa za demokratickej vlády strašným spôsobom rozmohla zločinnosť. V novembri sa

- 15 -

vlastne nič nestalo, ľudia sa jedného dňa zobudili a šli za čímsi na námestia. Znie to ako pokus o rozprávku pre dospelých. Hneď za nimi sa vyrojili malomeštiaci, zbohatlíci, nevzdelaní dramatici a iní zásadoví antiboľševici. Badateľným produktom novembrového prevratu 1989 najmä v mestách sú žobráci, bezdomovci, prostitútky. Kriminalita, drogyzmus a terorizmus prekvitajú. Bezohľadní kšeftári, vexláci, podvodníci všetkého druhu sú na výslní dnešného režimu, Všetky uisťovania o odborníkoch na svojich miestach boli dobré pre hlupáčikov, ktorí demokratom uverili. Keby ľudská hlúposť v novembri 1989 kvitla, i napriek jeseni by bol pražský Václavák a iné miesta republiky samý kvet. V prevrate sa vždy usiluje o zvrhnutie legitímneho režimu a nahradenie ho iným. Ľudia boli vtedy na strane mládeže, ktorá bola surovo zbitá, hlava nehlava, a mnohí boli zahnaní medzi divákov, ktorí sadisticky pokračovali v surovosti, a tak došlo k mnohým ťažkým zraneniam. Naša televízia bola skúpa, ukázala len pár záberov, avšak televízia Katovice nám poskytla to ukrutné dráma. Toto sa zďaleka nedá zrovnať so 17. novembrom, kedy nám rovnako poľská televízia ukázala, ako naši študenti provokovali bezpečnosť, keď do nich strkali tyčkami od transparentov a smiali sa im. Naša televízia odstrihla z filmového záberu provokáciu študentov a dodnes nám každú chvíľu ukazujú to, čo sa im hodí, a to zásah bezpečnosti ! Pán Uhl, aj keď dobre vedel, že žiadny študent nie je mŕtvy, a predsa to vyhlásil do celého sveta ! Už dostal za to odplatu. Študenti disidentom urobili revolúciu a pre všetkých teplé miestečká, aby sa vozili v miliónových automobiloch, a študenti, teraz sa starajte o seba sami ! Študenti ukázali, ako sa hýbe dejinami a všetci sme onemeli úžasom. To im história nezabudne. Čo to boli za študenti, ktorí robili revolúciu za vyššie štipendiá a lacnejšiu menzu ? Túto radostnú budúcnosť budujeme pre našu mládež, ktorá si za novembrové jasanie ani iné nič nezaslúži. V novembri ´89 si napokon zacvičili deti s rodičmi. Vtedy nezvíťazila pravda a láska, ale lož a nenávisť. Tí, čo mali viac rozumu a neboli cinkať kľúčmi, išli do obchodného domu a kúpili si niekoľko párov topánok, aby im vydržali až do smrti, pretože sme si vycinkali ekonomiku, že nebudeme mať ani na topánky. Národ sa rozhodol zradiť otcovské dedičstvo. Komunistická strana poslušne odovzdala moc bez biedy, žobrákov, nezamestnaných a hladných detí a tým si uťala hlavu sama sebe. Kritizovať minulosť má právo ten, kto riadi krajinu lepšie.

Farár Malý pri moderovaní na Letnej z plných pľúc kričal na Husáka : „Gusto, je tu husto ! “ Opozícia podstrčila ľudom heslá o slobode s prísľubom väčšieho blahobytu. Je tragické, že zmätok v mysliach občanov spôsobila manipulácia s pojmami. To, čo tu štyridsať rokov existovalo, bolo neprávo – tak to by znamenalo, že ak sa niekto za boľševika tri krát rozviedol, bude sa musieť vrátiť k prvej manželke. Človek by teda nemal zotrvávať v ilúzii, že došlo k revolúcii, lebo išlo o nedobrovoľné ale  predsa len odovzdanie moci. Predstavitelia študentstva zaslali list V. Klausovi z roku 1991 podpísaný okrem iného tiež Tomášom Klváňom a Radkom Kubíčkom, v ktorom plne podporujú reštauráciu kapitalizmu v porevolučnej republike. Uvedený list končí záverom : „Sme pripravení niesť dočasne všetky riziká i nevýhody, ktoré nás na vami načrtnutej ceste stretnú, pretože si uvedomujeme, že za štyridsať rokov občianskej zbabelosti sa musí platiť. Sme pripravení zaplatiť túto daň i za našich rodičov a prarodičov.“ Po prevrate sa likvidovali z úradov a knižníc knihy Marxove, Engelsove, Leninove, Gottwaldove, Olbrachtove, Nezvalove, Vančurove. Do zberu šli rozpracované knihy nepohodlných spisovateľov, ničili sa gramofónové platne a rozhlasové nahrávky. Čím sa to líši od scén z námestí, nemeckých miest kedy sa tisíce kníh pálilo na hraniciach po nástupe fašizmu ? Dnes najpravicovejšia kultúra nešíri svetlo ale jed ! Revolúcia vlastne nebola. Bolo to len odstránenie jedného zhnitého modelu a jeho nahradenie iným.  Lebo skutočná revolúcia je vtedy, keď prídeš s niečím novým. Prednovembrový režim padol mimo iného preto, že nedodržiaval ľudské práva. Nový režim prevzal moc práve pod vlajkou ľudských práv, ale nedokáže pod ňou vládnuť. Len myšlienky, charakter, presvedčenie a politickú príslušnosť morálne správny človek nemení. Sametová revolúcia s nasledujúcim obdobím ukázala v plnej pravde vernosť občanov socialistickému zriadeniu a komunistickej strane. Jej zákonom bol najprv mobilizácia más a potom debilizácia jednotlivcov. Asi takto : „Viera, nádej láska naša, kľúče, zvony neste zvesti, o zrodení Mesiáša, v novembri tam na námestí. Problémov tu boli kopy, včas však prišli Traja králi – zo Slobodnej Európy. A hneď ďalší, stovky vari, aj keď sa nám to dnes nezdá, prázdne ruky, žiadne dary, snoria len, kde padla hviezda.

- 16 -

Ony sú tí Mesiáši, nie to dieťa v biednej slame, rečnia, až sa z úst im práši :   Spasí vás, len čo my dáme !“ Chceli sme, čo sme nemali, a teraz máme, čo sme nechceli. Na uspokojenie ľudu sa od nepamäti používala zásada – chlieb a hry. Sľubovali sme si lásku. A skutočne – nastal zlom. Vysvitlo, že v skutku mnohým šlo o lásku ... k peniazom. Tvorcovia romantického prevratu v novembri ´89 aby sa zbavili vládnucej komunistickej strany, tak ju patrične zhanobili, ale neoslepili tým komunistov, ani národ. Komunisti museli odísť z vlády preto, aby sme sa mali lepšie. V opojení slobodou sa pripravilo zadlženie, ktoré zaistí, aby bohatstvo východu tieklo na západ a nie opačne. November ´89 bol trápnou paródiou na revolúciu, najhlasnejšie v nej účinkovali prospechári, slabochovia, všetky možné odrody oportunistov a nemravnosť sama. Bol skutočným divadlom a v pozadí čakali iní. Herci v skutočnosti tie štyri desaťročia netvorili, nebudovali, ale rúcali. Za deravý groš zapredali priateľov a stratili ctiteľov. Akoby chceli zneuctiť a znevážiť svoju prácu. Zabudli, že to bolo obdobie ich umeleckého rastu a u mnohých i vyvrcholením ich umeleckého diela, uznávaného a váženého u nás doma i v zahraničí. Títo umelci boli postihnutí charakterovou invaliditou. Spoločenské sily, ktoré usilovali o reštauráciu kapitalizmu, si museli vytvoriť určité spoločenské zázemie pre realizáciu týchto zmien – a to ako uskutočnením majetkového prevratu, tak ideologickým ovplyvňovaním spoločenského vedomia. Majetkový prevrat bol rýchlo realizovaný s pomocou reštitúcii zospoločenšteného majetku – a to často už len potomkom bývalých majiteľov a privatizáciou značne rozsiahleho národného majetku, ktorý bol vytvorený počas uplynulých štyridsať rokov úsilím celej spoločnosti. V skutočnosti protikomunistickí bojovníci nebojovali za slobodu a demokraciu. Napomáhali zahraničnému kapitálu, akcionárom, bankárom a aristokratickým vládnym činiteľom a politikom k enormnému bohatstvu. V snahe odstrániť všetko, čo pripomína vládu komunistov, odstránili pomníky, sochy, premenovali ulice, zničili propagačné skrinky. Pomníky však zostávajú v podobe vybudovaných sídlisk, moderných nemocníc a škôl. Následky sú tu ako ukážka, kde až vedie fanatizmus a opojenie z moci, rafinovane zneužité. Niečo sa lepší a niečo sa stráca. Niečo, za čím je nám ľúto a pritom sa v mene pokroku toho tak ľahko vzdávame. Komunisti, ktorí síce videli napr. v náboženstve ópium ľudstva, forsírovali ateizmus a v panskom baroku nevzhliadli šťastné časy našich dejín, ale v likvidovaní a odstraňovaní kamenných pripomienok ideológie, ktorá im bola prinajmenšom cudzia, nedosiahli ani desatinu odvahy, besnenia a dôslednosti, s akou sa vrhli antiboľševici na všetko, kde videli päťcípu hviezdu, kosák a kladivo alebo socializmus a komunizmus. Nie sme našťastie národom bez dejín a kultúry a nič na tom nezmení horúčkovité úsilie boriteľov pomníkov a prepisovateľov histórie. Totálny rozvrat hodnôt, ktorý má svoj pôvod v novembrovom prevrate, rozpad ľudských, národných istôt vo všetkých sférach myslenia o človeku a svete, ústi a končí v chaose. Tí, ktorí dnes zosmiešňujú poctivú prácu, elán, nadšenie sú historickí a mravní indolenti a neuvedomujú si, že vlastne tak veľmi často urážajú a zosmiešňujú svojich rodičov, príbuzných. Sme žijúcimi svedkami toho, čo tu bolo pred vojnou a po vojne a čo komunisti dokázali pre nás všetkých ! Myslím, že najväčšou chybou reálneho socializmu bolo to, že naučil ľudí čítať, písať, rátať, premýšľať. O koľko by to dnešní mocipáni mali jednoduchšie, keby tomu tak nebolo. Rozpad reálneho socializmu spôsobilo víťazstvo staronového vlastníka, víťazstvo obrneného konzumného človeka, ktorý už odmietal dívať sa na rozsvietené výkladné skrine z diaľky. Prvoradým v súhrne spolupôsobiacich činiteľov bol teda občan túžiaci po majetku. Na jednom bratislavskom sídlisku bolo veľkými písmenami sprejom nastriekané už dosť vyblednuté heslo : Voľte volov, voľte býkov, len nevoľte boľševikov ! A to sa veru aj splnilo. V duchu logiky pravicovej politiky boli československí občania natoľko politicky vyspelí, že odovzdali svoje hlasy tým, ktorí im životnú úroveň znížili. A naopak, komunisti sú politicky nezrelí, lebo sa nazdávajú, že ľudia by mali voliť tých, ktorí budú pokladať za svoju politickú i mravnú povinnosť životnú úroveň zvyšovať.

Sankcie a embargá bol jeden z nástrojov rozvratu východoeurópskeho hospodárstva, aby mohlo byť ľahšie pohltené západným veľkokapitálom. Je treba dokončiť porážku boľševizmu, ktorá začala pádom berlínskeho múru a musí skončiť revíziou hraníc ! Západ vraj porazil komunizmus, to čo nikde neexistovalo. To sa im to bojuje ! Ide im len o špinenie našej minulosti, výsledkov práce miliónov ľudí. Sametový podvod a jeho scenár bol vypracovaný vo výpočtových strediskách tajných služieb. Jedno je

- 17 -

isté, bol napísaný scenár, našli sa schopní (všetkého) herci, bola im vyplatená záloha a teraz herci hrajú úlohy bez ohľadu na ulicu, v ktorých hrajú. A tvrdo vymáhajú vstupné. I predstavitelia dnešného režimu sú vlastne obeťami negatívnych dôsledkov vlastnej rozvratnej činnosti. Akoby došlo k zámene profesii – herci hrajú politiku a politici hrajú divadlo na témy miešania pravdy s nepravdou. Zmeny vo východných krajinách na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov boli reťazovo riadené. Podporovať reformy v týchto krajinách, tým je jasne povedané, silnejšie zasahovať do politického, spoločenského a ekonomického vývoja krajín. Usmievavá pomoc bankárov, úžerníkov a iných dobrodruhov je pod zámienkou preskúmania všetkých tajomstiev toho, komu majú pomáhať, tajomstiev, ku ktorým by sa inak, vo svete toľkých obchodných tajomstiev nedostali, a potom mu pomôžu : urobia z neho večného dlžníka, ktorý má čo robiť, aby platil úroky. Pravicové strany, ktoré dnes formujú oficiálnu propagandu mali prostý scenár : nakydať najviac hnoja na socialistický štát a komunistov a tým odpútať pozornosť od seba. Je treba uznať, že sa im v tomto zmysle podarilo dosť výrazne zmiasť spoločnosť. Prezlečení do nacionalistických hávov včerajší pseudokomunisti sa teraz štylizujú do pózy tvorcov nových mladých demokracii. Môže byť niečo horšieho ? Najhoršie sa rozpoznávajú a chápu vždy tie príčiny, ktoré si človek nechce pripustiť. Rodičia nezdarených detí sa vždy divia a celkom márne hľadajú príčiny svojich ratolestí všade, len nie doma : nemôžu si predsa pripustiť a priznať, že ich nevychovávali alebo ich vychovávali zle. Po nežnej revolúcii nastal útek od slobody k slobode, od hlbokej beznádeje k nádeji, od neistoty k reálnym životným istotám. Vzišla z toho obrovská ľudská naivita uveriť, že sa to všetko deje v mene spravodlivosti, mieru, slobody a demokracie. Silný zákal na očiach má zabrániť vidieť výsledky rozumu a práce miliónov pracujúcich dosiahnuté po roku 1948. Nová vládnuca garnitúra stačila veľkohubo s nastupujúcim heslom návratu do Európy spustošiť, čo sa dalo, čo bolo veľkou starostlivosťou KSČ a socialistického štátu na základe obetavej práce miliónov občanov vytvorené. Súčasný režim prakticky žije z podstaty hodnôt vytvorených pracujúcimi z doby reálneho socializmu. Kontrarevolúcia sa pozná podľa toho, že po víťazstve reakcie stúpajú akcie silné kapitálom, ale slabé morálkou a duchom. Preto občan by si už mal uvedomiť že tí, ktorý pripravovali štátny prevrat, nemajú právo byť záchrancami a spasiteľmi ľudu. Radosť zo života dnes váhavo prešľapuje pred bránami tržného raja a zdedenú kravu národného hospodárstva dojí dnes demokracia. Reštaurácia kapitalizmu je spätá s nasadením všetkých prostriedkov, smerujúcich k tomu, aby národ zabudol na spravodlivosť, aby vymazal celý dlhý úsek svojich dejín. Demokrati vôbec nerešpektujú našu budúcnosť a opovrhujú socialistickou minulosťou. Za morálnu považujú duchovnú devastáciu ľudského mozgu, tj. vysokú vzdelanosť a odbornosť. Boli sme svedkami nástupu síl nepriateľov národa, panských vyvolencov, zradnej zahraničnej šľachty i zradných prezliekačov kabátov, ktorí spolu s prelátmi, predstaviteľmi tupého klerikalizmu, znova zatláčajú našu zem do obdobia nového temna. Znova jediná správna ideológia, ideológia kapitalizmu, triedenia občanov na bohatých a chudobných, korupcie a okrádania z najvyšších miest, rozbúrené násilie a kriminalita, ponižovanie pred Západom, klerikalizmus spojený s množstvom cirkevného majetku a s duševným otupovaním, falošnými svätými a dogmami. Nachádzame sa v dobe, kedy bol vzkriesený znova duch starého sveta, so všetkými svojimi rozpormi, krízami a vojnami, so svojím pojatím ľudských vzťahov a hodnôt, kedy sa znova oddialila vízia humánnej spoločnosti. Biedu sametového podvodu má zakryť lesk parádnych uniforiem, zahraničných áut, plesov v Opere, pompéznych omší, hitparád, rôzne voľby Miss, burzy diamantov a finančných súťaží. Mladým ľuďom predsa stačí dať rock, disko, porno, sex, aspoň zabudnú na nezamestnanosť, drahotu. Dnešná generácia starších a starých ľudí vytvorila veľké zdroje, ktoré terajšia hospodárska politika zjavne zneužila k prospechu majetkového prevratu, reštitúcii, rôznych rehabilitácii a k celkovému úpadku ekonomiky. Takže na generáciu, ktorá potrebuje najvyššiu zdravotnú starostlivosť, najťažšie doliehajú uskutočňované zmeny. Návrat ku kapitalizmu je neospravedlniteľný !

Ľudové revolúcie v krajinách východnej Európy v osemdesiatomdeviatom neviedli v mnohých prípadoch k obrodeniu demokracie, ale naopak, k jej potlačeniu. Zmenili sa len subjekty a objekty potlačenia a totalitné metódy sú surovejšie a tvrdšie. Preto prevraty vo východnej Európe neboli výsledkom aktivity ľudových más a nešlo o ľudové revolúcie, ktoré sú historicky zákonité. Tieto

- 18 -

prevraty uskutočňované pravicovými silami odzrkadľujú záujmy tried, ktoré boli zvrhnuté v 40-tych rokoch. Prevažná väčšina ľudí vo východoeurópskych krajinách neodmietla socializmus ako taký, ale vystupovala proti jeho deformáciám a proti jednotlivým skrachovaným vedúcim predstaviteľom. Vlnu mítingov a demonštrácii vo východnej Európe nemožno hodnotiť ako výraz vôle ľudu, pretože sa na nich zúčastnilo len veľmi málo robotníkov a prakticky nijakí roľníci. Na destabilizácii strednej Európy nesú vinu intelektuáli, ktorí boli po rokoch konfrontácie s mocou v roku 1989 vtiahnutí do politiky. Najviac sa vyšantili po štyridsiatich rokoch hlavne tí naši spoluobčania, ktorí si okrem pravidelnej dochádzke k voľbám a vyvesovania zástav nemali na čo sťažovať. Predtým ľudí vodili za ručičku, teraz priamo za nos. Nemožno zabudnúť, ako sa na nás chodili po novembri dívať cudzinci a nevychádzali z údivu, ako je možné, že u nás ľudia bývajú, majú čo jesť, tešia sa sociálnym istotám, sú vzdelaní, kultúrne vyspelí. Boli sme pre nich skrátka exotickou krajinou za železnou oponou. Ale absurdity pretrvávajú. Krátko po prevrate jedna zahraničná účastníčka nevychádzala z údivu nad tým, akí sú u nás pracovití ľudia, keď stihli od novembra 1989 postaviť diaľnicu z Prahy do Bratislavy. Zdá sa, že celá republika a všetko, čo je v nej vzniklo po nežnej revolúcii. V socializme na každom rohu síce skutočne bola čistiareň a práčovňa, ale v skutočnosti si demokrat nemal ani kde vyprať svoje špinavé peniaze. Predtým sme mali na to, na čo sme si zarobili. Nikto z vonku nás nezahrňoval dobrom, hmotnými statkami, darmi a dolármi, ktoré by obohacovali náš život. Skôr naopak. Usilovne sa snažili o to, aby nám bolo čo najhoršie, aby pred nami utajili všetko, čo ženie ľudský pokrok dopredu, aby nám znemožnili získať moderné technológie, aby nás nútili k plytvaniu ľudskými silami, schopnosťami, talentom i materiálnymi zdrojmi k zbrojeniu. Ale ani dnes nie je vidno, že by nás niekto zahrňoval niečím a dával nám niečo zadarmo. Skôr prichádzajú k nám, aby nás o to dobré, čo sme kedysi vyprodukovali a vybudovali, pekne obrali a ošklbali. I tie miliardové pôžičky musíme pekne s úrokmi splatiť. A pritom nie sú určené k tomu, aby sme za ne  vybudovali moderné závody s modernou technológiou, ktorá je jediným zdrojom zvyšovania národného dôchodku, ale tie miliardy dolárov sme nútení prejesť, vyplytvať za spotrebný tovar. To, že občan predtým žil bez obáv o budúcnosť, pokladajú demokrati za závadu. Zahraničný kapitál našiel u nás otvorené dvere, aby pomohol rozbiť štátne podniky. Tzv. pomoc je vlastne naša kolonizácia, ktorou si bohaté štáty chcú riešiť vlastné naliehavé ekonomické problémy. Je nám vnucované tvrdenie, že socializmus nebol nič iného než sled mocenských perzekúcii, fronty na nedostatkový tovar, byrokratické obmedzovanie, praktická nemožnosť vycestovať do zahraničia. To dobré a správne podľa demokratov nestojí za reč a je nutné to zlikvidovať. Likvidácia plánovitého riadenia strategických odvetní národného hospodárstva priviedlo ekonomiku ku katastrofe. Tento ekonomický chaos naraz, ktovie prečo, začali nazývať ekonomickou samostatnosťou, podnikavosťou, tržnými vzťahmi. Plánovité hospodárstvo bolo zúfalo nepružné, stále na okraji havárie a infarktu, ale takého stupňa dezorganizácie (alebo účelovej dezorganizácie), k akému našu výrobu a export strhol voľný trh, nikdy nebolo dosiahnuté. ZAHRANIČNÁ POMOC ZNAMENÁ LIKVIDÁCIU DOMÁCEHO PRIEMYSLU ! Veľmoci sa pokúsili dostať od nás bez vojny, čo sa im v uplynulých vojnách doposiaľ nepodarilo. Nepotrebujú sa sem už predierať vojensky, lebo sa votreli do našich podnikov a bankového sektora. Svoj spotrebiteľský trh sme uvoľnili cudzine a ako protihodnotu dostávame odtiaľ len ich pekné a pútavé obaly. Likvidujú sa aj Odborné učilištia. Zahraničný kapitál potrebuje u nás lacnú pracovnú silu a tiež poslušnú, ktorá sa nebude domáhať vyšších miezd a nebude sa vyhrážať stávkami. Aký záujem môže mať občan na prosperite štátu, keď nevie, čo s ním bude zajtra ? Emigrantov z republiky nikto nevyháňal, šli za zlatým teľaťom. Zločinecké zriadenie im bolo dobré na to, aby tu zdarma vyštudovali a potom odišli. Ako to mienia splatiť ? Mnohí tiež odišli, aby sa vyhli plateniu alimentov, alebo im bola dokázaná sprenevera.

Nepoctivosť netkvie v dedičstve po minulosti, ale že mu pomáhajú pomery nastolené súčasným režimom. Demokratická spoločnosť ochorela neúctou, veľkohubosťou, napínaním svalov, kupčením. Namiesto totálnej liečby jej niekto stále ordinuje permanentný stres a kradne nám všetkým to podstatné, radosť z práce i z krátkeho života. Na zástave kapitalizmu nebolo nikdy napísané, že chce šťastný život pre každého. A kto tvrdí opak, klame, až sa mu práši z úst. Miliardové reštitúcie, privatizácia, rozdávanie a rozkrádanie štátneho majetku sú vyplácané z práce niekoľkých generácii za

- 19 -

tých 42 rokov socializmu v Československu. Miliardové majetky sa nevracajú tým, kto ich v skutku vytvoril, ale tým, ktorí pri ich tvorbe ani nepohli prstom, či dokonca túto tvorbu sabotovali, zosmiešňovali, morálne odsudzovali. Do hlbokého mlčania sa má prepadnúť nezištná práca generácii komunistov i nekomunistov, ľudí, ktorí chceli spravodlivejšiu spoločnosť. Dnes sa ozdobou stávajú zločinci. Začína s ťažkosťami pribúdať tých, čo chcú, aby bolo zabudnuté ich cinkanie kľúčmi. Bude to najskôr nejaká národná deformácia charakteru – primknúť sa vždy tam, kde sa prejavuje momentálne väčšia sila. A potom zase niekde inde. Premýšľajte o tom. Demokrati stačia svoje historické poslanie dokonať skôr, než sa plebs stačí spamätať ! Ľahostajnosť k ľudom kombinovaná s ponižujúcou odpornou dobročinnosťou je generálnym princípom prístupu demokratickej moci k občanom, ktorá ju zdemolovala a nie zdemokratizovala. Občan si zvykol na aroganciu, hlúposť, nadutosť i zradu. Nedemokratický režim zaviedol sociálnu bezohľadnosť. Lacno nakúpiť, draho predať a rýchlo zbohatnúť je ich krédom, ktoré ich vedie vedľa okrádania konkrétnych zákazníkov k okrádaniu štátu a tým i spoločnosti ako celku. Pre nových byrokratov v dnešnej dobe, ktorí vzišli práve z kruhu makroekonómov, je všetok pokrok spojený s prevratom v oblasti vlastníckych vzťahov. Sociálny útlak, popretie elementárnych občianskych práv na vzdelanie, zdravie, národnú kultúru a predovšetkým základného existenčného práva na prácu a spravodlivú odmenu za ňu je priamym dôsledkom návratu a rekonštrukcie kapitalizmu v našom politickom priestore. Transformácia našej ekonomiky po novembri 1989 smeruje k vytvoreniu tržného hospodárstva založeného na súkromnom vlastníctve. K tomu, aby mohol kapitalistický spoločenský poriadok úspešne fungovať, musí sa vytvoriť trieda kapitalistov. Vládna moc vo vlastnom záujme túto tvorbu zo všetkých síl podporuje. Všetky privilegované skupiny a vrstvy majú niečo spoločného. Nie sú schopné len vlastnými silami dosiahnuť reštauráciu kapitalizmu a sú preto celkom odkázané na podporu a pomoc cudzieho kapitálu. Snažia sa pritom s neobyčajnou horlivosťou sprostredkovať jeho záujmy a priživovať sa na nich. Celý rad podnikateľov sa zadlžil ... spotrebiteľ – zákazník vlastné investície obchodníka – podnikateľa spláca sám. Stále sa zvyšujú ceny a pritom vôbec nefunguje zázračný motor tohto systému – konkurencia. Heslo Nie sme takí bohatí, aby sme kupovali lacné veci je výsmechom bedárom, ľuďom, čo prepadávajú cez úmyselne natrhávanú sociálnu sieť. Daň z pridanej hodnoty sa dá vysvetliť jazykom prostým nasledovne : pridané trápenie a núdza pre tých, ktorí sa po celý život živili len poctivou prácou a zúboženie pre mladých, ktorí život začínajú ! Mali by sme sa niečoho zachytiť, najlepšie svojho vlastného rozumu. Nepodliehať systému nekontrolovateľného okrádania čo sa nazýva trhovým. Ľudová teória tvrdí, a nebude asi ďaleko od pravdy, že podobne, ako sa bohatstvo Ameriky zrodilo z lúpeží a zločinu, niet ani pre nás inej cesty. Až tí, ktorí nahrabú a budú nasýtení, sami z moci svojho bohatstva uzákonia miernejší poriadok, aby sťažili podmienky rodiacej sa konkurencie. Bez ohľadu na našu vôľu sme sa všetci stali účastníkmi tržných vzťahov a v nich máme svoje práva a povinnosti. Nezostáva než ich postupne poznávať, stále lepšie ich využívať a pritom si solidárne pomáhať. Nemožno čakať že naša aktivita sa prejaví hneď, a to v presadení toho, čo si prajem ja sám. Pôjde skôr o vytvorenie spoločenského tlaku a získavanie skúseností a dokumentačných záznamov, ktoré nám môžu byť veľmi platné až v budúcich rokoch.

Demagógovia z konca roku 1989 zobrazovali ľuďom prednosti tržného hospodárstva a starostlivo utajovali, ako takýto trh zatočí s nájomníkmi a nájomným. Dnes sa to už netají, že byt je tovarom, na ktorom sa dajú zarobiť rozprávkové zisky. Tí, čo demagógom plných tržnej ekonomiky vyzvonili víťazstvo svojimi kľúčmi, samozrejme nevedeli o krutej dejinnej irónii, že neubehne ani päť rokov a tie kľúče, kľúče víťazstva, im vezme pán domáci – a vráti im ich len za sumu nekresťanskú. Občanom k príklonu k ľavici bráni profesionálne zdatná manipulácia s verejnou mienkou v hromadných komunikačných prostriedkoch a neraz je i to vlastne trpké poznanie, že boli v novembri ´89 podvedení. To človek ťažko priznáva sám sebe a nie verejne. Kde za takýchto žalostných okolností nájsť potom radosť a povzbudenie v každodennom trápení, než v úteku do súkromia, v návratoch k starým hodnotám očami k minulému, keď to budúce je tak zjavne povrchné a duchom chatrné ? Komunisti sa usilovali o lepší svet, svet bez vojen, lepšiu budúcnosť, a to nielen pre svoje deti. Svojou prácou na jednotlivých úsekoch národného hospodárstva jasne prispievali k budovaniu spravodlivej

- 20 -

spoločnosti. Dodnes neprestali veriť v spravodlivejšie usporiadanie sveta. Veď komunisti dokázali, že priepastné rozdiely medzi ľuďmi a národmi v oblasti sociálnej nie sú neodstrániteľné, že cesta k dosiahnutiu tohto cieľa existuje. Dnešní mocní spojujú nenávisť ku komunizmu tiež nesmiernou túžbou po majetku a nekontrolovateľnej moci. Kto im so svojou ideológiou stojí v ceste ? Cieľ kritiky odporcov socialistického zriadenia je jasný, zakryť úspechy, ktorých bolo v našom socialistickom štáte dosiahnutých a pošpiniť všetko, čo je spojené s minulosťou. Pribúda tých, ktorí nestratili pamäť a neprestali byť ľuďmi. Toto všetko nemuselo byť, keby toľko naivných ľudí neuverilo v novembri ´89, že máme otvorenú cestu do raja. Lenže táto revolúcia v čiernom samete priniesla väčšine len bolesť a hanobenie. Obyčajný človek bude s odstupom doby stále viac spomínať na socialistickú etapu ako na obdobie, kedy sa jeho život podstatne zmenil k lepšiemu. Štatisti zo 17. novembra 1989 si musia uvedomiť, že sa vlastne stali stigmatom ich vlastnej sebaporážky a ich vlastného sebaponíženia. Zo slávnej revolúcie zostala len prostitúcia. Vôbec najhorší výsledok je to, čo komunisti predvídali : nie bieda, ale zvyknúť si na biedu, nie pokles, ale akceptovanie poklesu, nie strata ideálov, ale prijatie ideálov malých a nízkych. Kríza v sebe obsahuje nádej a príležitosť ku katarzii. Najspoľahlivejšou cestou do Tretieho sveta je však cesta bezkrízová, kľudná, dobrovolná a v podstate ľuďmi nevnímaná. Nemám na topánky ? Nuž, nekúpim si ich, až nabudúce. Nemám na opravu električky či autobusu ? Tak zatiaľ neopravím. Stratil som trh na letecké motory ? Budem vyrábať sudy. Nemám na večeru v reštaurácii ? Zostanem doma, je to tak vlastne lepšie. Pomaly krok za krokom, akoby mávnutím kúzelného prútika, sme spokojní s málom – a dostaneme teda ešte menej. Bieda nastala už samotným prijatím biedy ako možného citového stavu. Úpadok je daný tými, ktorí sa úpadku nebránia. Kríza spočíva v tých, ktorí krízu nevnímajú. Je treba znovu preštudovať, osviežiť, oživiť a stanoviť ideologické základy, znovu si pripomenúť dlhodobé ciele socializmu a komunizmu. Boj o spoločenské zriadenie, v ktorom bude vládnuť oslobodená práca a úcta k tejto práci, o spoločnosť sociálnej rovnosti a spravodlivosti, o bratstvo a mierovú spoluprácu národov, boj o pravdu, ktorú dejiny zjavujú len vtedy, keď sa poučí ľudstvo zo svojich omylov a dokáže podľa toho jednať. Zatiaľ odveký sen ľudstva o spravodlivej spoločnosti bude spoľahlivo odložený o ďalšiu desiatku rokov. Žiadny VUML nás nepreškolil lepšie o imperializme, ako súčasné dianie.  V celej východnej Európe prebieha najväčšie politické školenie národov o prednostiach socializmu, ktorého výsledky na seba nenechajú dlho čakať. Demokrati nerátali, že sa totiž komunistické dedičstvo zakonzervuje dlhšie, ako je nevyhnutné. Môžeme sa na budúcnosť tešiť ako na Vianoce, pri ktorých zhorí stromček, praskne vodovod a zlodeji vybielia celý byt. Je skutočnosťou, že sa nám budú hlásiť hlavne mladí z robotníckeho prostredia, novodobí proletári, nezaťažení predsudkami, túžbou po majetku a falošného dojmu, že všetko musia dostať od rodičov. Nastala moderná doba. Podnikáme všetci – každý ako môže. Tí, čo z kože nemôžu, iných derú z kože. A údel nezamestnaných ? Už nerobia za plat. Dočkali sa záplat. Moderný päťboj v demokracii je : pošliap, zabi, znemožni, potop, okradni. Túto disciplínu už usilovne trénujú tisíce našich spoluobčanov pod vedením skúsených trénerov z demokratických strán. Nečudujte sa, že ľudia kradnú úrodu z polí, za päť prstov a šiestu dlaň kupujú v obchodoch. Po komunistoch nastúpila nová generácia politikov – Trojfázová. Západ im zaplatil, oni sa mu odplatili a my sme na to doplatili. Tá pľuha socialistická demokratom pokazila nádennícku náturu. Výstavné domy, autá v garážach, študované deti a plné taniere boli len takou blchou oproti nedozerným možnostiam voľného podnikania. Narušenie náväznosti generácii a všestranných väzieb vnútorných i medzinárodných je charakteristickým javom súčasného vývoja. Ak sa socialistickému zločinnému režimu kladie za vinu, že zdevastoval myslenie ľudí – mali by sa tí, ktorí v ňom vyštudovali a teraz zastávajú popredné miesta v spoločnosti, zriecť svojich titulov a dobre platených miest. Ak niekto skutočne prežil v reálnom socializme štyridsaťročný horor, potom je to poľutovaniahodný chudák a treba sa k nemu správať ohľaduplne. Takto postihnutým ľuďom predovšetkým neslobodno protirečiť aby sa v nich neprebudila agresivita. A ak navyše počas tých štyridsiatich rokov splodili deti, bolo by vari potrebné poradiť sa s psychiatrom. Viete si prestaviť tie následky na generácii, ktorá bola splodená v čase poroby, teroru, útlaku a všeobecného hororu ? Konanie ľudí počas nežnej revolúcie nebolo riadené rozumom, ale viac situáciou, emóciami, skreslenými informáciami. A preto aj

- 21 -

agresivita cez tzv. hrdinstvá supermanov je nám nielen predstavovaná, ale priam nanucovaná. Veď má najbližšie k významu odpad. Akceptovateľná teória duchovna je v rozpore so skutočnosťou. Rozhlas a televízia, to sú samé zhora schválené frázy v duchu : nech je akokoľvek, len vďaka bohu za to, že sa to  neskonalé komunistické utrpenie skončilo.  V kostoloch počujete to isté, tak kde sa obrátiť ? Po prevrate zaplavili náš videotrh vraždy, krv, nočné mory. Duševná choroba ovenčená gloriolou zvláštnosti  sa tu ponúka ako ópium neskúseným a ako možný identifikačný vzor nezorientovaným. Psychóza, osvetlená magickým reflektorom je vystavená na poprednom mieste výkladnej skrine obdivovaného Západu. Treba vystupovať proti bezohľadnej komercionalizácii a odnárodňovaniu, proti dielam propagujúcim agresiu, násilie a falošnú hierarchiu etických hodnôt, ktorých vinou rastie kriminalita, hlavne mládeže. Mladí ľudia sú dnes vychovávaní nie k vlastenectvu, k hrdosti na to, že sú Slováci, ale k obdivu k Západu, k euru, dolárom. Miesto k potrebnej výchove k čestnosti, odvahe, spolupráci a prospešnosti ľudstvu je mládež otravovaná náboženským tmárstvom, prostredníctvom filmu a televíznej obrazovky násilím, vraždami, podlosťou, podvodmi a sexom. Hierarchia skutočných kultúrnych a morálnych hodnôt je vytlačovaná množstvom gýčov a brakov, pestovaním kultu primitívnej spotreby, nevkusu, brutality a násilia. To všetko negatívne ovplyvňuje nielen vedomie, ale často i jednanie ľudí, hlavne mládeže. Súčasná politika v oblasti vyššieho vzdelávania je ukecaná a ohlupujúca reklama, vysoké ceny kníh, vplyv rôznych komixov a obrázkových časopisov tipu Nový Čas a Plus jeden deň. Vďaka takémuto spracovaniu vedomia spoločnosti môže postupne zmiznúť schopnosť značnej časti spoločnosti prečítať si čokoľvek iného než palcové titulky a reklamy a závislosť tohto vedomia na profesionálnych demokratických prostriedkoch vzrastie. Nezabudnime na to, že : MÁME PROTI SEBE PRESILU – MILIÓNY VÝTLAČKOV RôZNYCH PRAVICOVÝCH BULVÁRNYCH NOVÍN A ČASOPISOV, ROZHLASOVÉ A TELEVÍZNE STANICE ! Pravica si zatiaľ netrúfa stavať sama sebe monštrózne pomníky, ale jeden pomník už má – nekultúrnosť. Režim, ktorý sa honosí počtom stále nových butikov a luxusných reštaurácii, ako i počtom dovezených áut, väčšinou ojazdených, je režim potupný. Potupne nekultúrny. A plakať môžeme len nad sebou, že sme si ho zvolili. Ale študenti, herci, pracovníci Akadémie a vlastne všetci volali niečo iné, a toto im len niekto podstrčil, nie ?

V tomto ekonomickom hurte nik nebude potrebovať umenie. Honba za kapitálom a rôzne súťaže a Bingá udusia na dlhý čas prirodzené tlaky na estetické zážitky a chuť na kultúru. Čakať na sponzorov, kým naberú sadla, aby mohli dávať ? Dôsledkom politiky súčasných vládnucich vrstiev zvíťazil v našej krajine zastaraný a deformovaný kapitalizmus vyznačujúci sa slabosťou a závislosťou na zahraničnom kapitále a zahraničných mocenských centrách. Spoločným úsilím pravice malomeštiacke davy rozbili spoločný štát Čechov a Slovákov a vrazili klin obmedzeného nacionalizmu medzi naše národy a národnosti na našom teritóriu. Rozdelenie je iba krok k zjednoteniu. Keď to nepochopili tí, ktorí boli krivení vojnou, totalitou, korupciou, pochopia to naše deti – narovnávané bojom o holú existenciu, o prežitie. Republika je rozbitá nie vinou komunistov, ale vinou tých, ktorí ju nenávideli. V deň jej pohrebu sa mali všade všetky zvony rozozvučať umieračikom, pretože sme stratili spoločnú vlasť, za ktorú naši dedovia a otcovia bojovali a umierali. Za frázami o demokracii a slobode sa od začiatku skrývalo smrteľné nebezpečie pre socializmus. Ústup od triednych pozícii v historickej konfrontácii medzi socializmom a kapitalizmom v podmienkach studenej vojny musel zákonite viesť k vážnemu oslabeniu socializmu a neskôr i k jeho likvidácii. Dnešný režim je ich režim. Vyliezli z dier tí, ktorí sa v nich museli skrývať. Pritiahli ďalší, plní pomstychtivosti, z cudziny, kde kedysi utiekli. A pridali sa k nim prezliekači kabátov, splynuli s nimi k nepoznaniu. Je ich veľa. Ale nepredstavujú národ, aj keď jeho menom vystupujú a všade sa ukazujú. A všetci musia klamať, lebo národ si nepraje, aby mu vládli líšky a lokaji. Vydávajú sa teda za levov a hrdinov, za pradávnych bojovníkov, za pravdu a spravodlivosť, ktorú pošliapavajú. Ako charakterizovať ich zaryté stotožňovanie komunizmu s fašizmom ? Nemôže byť väčšia a nehoráznejšia urážka dejinnej pravdy ! Súčasný spoločenský marazmus spočíva v tom, že je nám vnucované cudzie myslenie, cudzia kultúra, cudzie záujmy, že je nám braná naša identita, že sme znásilňovaní nielen ekonomicky, ale i duchovne. A láska ? K ľudom je možno mať rôzny vzťah, ale predovšetkým je nutné skutočne si vážiť človeka,

- 22 -

rešpektovať ho, nepresadzovať ideológie, ktoré nútia ľudí ohýbať chrbát pred mocou svetskou i nadzemskou, nedávať almužny, ale pomáhať vytvoriť takú spoločnosť, ktorá zaistí dôstojný život všetkým, teda sociálne spravodlivú spoločnosť. Preto hovoriť o láske a odmietať socializmus je normálne farizejstvo ! Smutné a bolestivé je, že zrada medzi nami sa zrodila v dobe, kedy už boli najťažšie obete za nami, kedy komunisti takmer vyhrali boj za lepší a spravodlivejší život. Pokiaľ mali milície zbrane, nepadlo dokonca ani slovíčko o vrátení fabrík továrnikom a zámky šľachte. Dokiaľ nebol malomeštiak ohlúpený vidinou ľahkého zbohatnutia cestou kupónovej privatizácie, nikto sa neodvážil prezradiť, že ide o návrat k najprimitívnejšiemu a najsurovejšiemu kapitalizmu. Socializmus, ktorí vytvorili obri, bol zničený trpaslíkmi. Boli sme obetovaní s požehnaním priateľov, tzv. demokracii, o ktorých vieme, že ak ide o záchranu hospodárskej moci, nadvládu kapitálu, sú ochotné spojiť sa s diablom. Kontrarevolúcia nebuduje, potom čo zbúrala kadečo, len ak by na fasádach. A tak aspoň zmenila zmysel budov opäť podľa starého kľúča. Do víl vrátil zbohatlíkov, na zámky šľachticov. Miesto starcov, invalidov a detí sa nasťahovala sama. Keď títo demokrati dokonale vycucajú socialistickú ekonomiku, rozpredajú alebo rozdajú zámky a kultúrne pamiatky, vysekajú lesy, zdevastujú a splundrujú pôdu, potom tu budú musieť byť pripravení tí, ktorí zasa vezmú krompáče a lopaty a so spevom pôjdu naprávať to málo, čo tu ešte zostalo. Kniežatá a dámy s náhrdelníkmi to predsa robiť nebudú. Je otázne, koľko toho necháme zničiť ? Prišla doba, ktorá nič netvorí, ale zaoberá sa výhradne deštrukciou všetkého, čo v priebehu reálneho socializmu bolo vybudované. Nebezpečne sa zbližujú vrstvy novozbohatlíkov s nacionalistickými skupinami radikálov maskujúcimi svoje ciele falošným vlastenectvom. Štátna moc dnes slúži parazitnej vládnucej triede kapitalistov, ktorí chytračením a podvodmi získali majetok a potrebujú taký aparát, ktorí ich bude chrániť. Na fasádach sa objavili bilboardy, sugerujúce, že si máme zadovážiť rakovinu značky Marlboro. Prijali sme ten najhorší kultúrny brak čo svet vyprodukoval. Fráze o začlenení do Európy boli len kamuflážou skutočnej orientácie na Nemecko. Užívame plody svojej prvotnej akumulácie teda rabovaním predtým spoločného majetku. Socializmus zospoločenštil majetok, ktorý patril určitým osobám, určitej skupine ľudí. Je si ale treba uvedomiť jednu základnú vec, ktorú veľa ľudí nechápe, že im tento majetok vytvorili tí, ktorí u nich námedzne pracovali. Ten živnostník, ktorý vo svojej živnosti pracuje sám, nikdy nie je schopný vytvoriť rozprávkové bohatstvo. Len ľudská práca vie vytvoriť nové hodnoty. A tí bohatí využívali a využívajú ľudskej práce k svojmu obohateniu. Ako ľahkomyseľne si ľudia na námestiach odzvonili sociálne vymoženosti socializmu a teraz len ticho šomrú na rozkrádanie – privatizáciu toho, čo spoločne vybudovali. Biedny ľud ochotne poslúcha a prispôsobuje sa vodcom a učiteľom. Verí im všetky tajomstvá bohov, všetku nepochopiteľnosť viery, všetky vymyslené predstavy o budúcnosti na druhom svete. Ľud chodí na omšu, verí, že prijíma Kristovo telo a dušu, áno, dobrý a ochotný ľud robí ešte viac, obetuje svoje najpotrebnejšie, platí omše, platí, keď sa narodí, platí, keď sa sobáši, keď ho pochovávajú. Akokoľvek sú demokrati proti socializmu a jeho vymoženostiam, akokoľvek sú proti vlastnej minulosti, dokonca i proti svojim doktorátom, ktoré získali v socializme, musia si uvedomiť, že ešte stále dýchajú spoločne s ľuďmi socialistickej éry. Spomienky ľudí na socializmus, nech bol aký bol, v konfrontácii s dopadom problémov súčasného systému – nesystému na životnú úroveň, predstavuje ohnisko nebezpečného sociálneho napätia. Tento rozvrat potrvá tak dlho, dokiaľ si občan volič neuvedomí svoju cenu, dokiaľ si neuvedomí svoju rozhodujúcu silu. Bude to trvať tak dlho, dokiaľ sa necháme podvádzať. Likvidáciou socialistického zriadenia sa uskutočnila monštrózna majetková lúpež. Skúsenosti, získané predchádzajúcimi generáciami, plynule na mladšie generácie neprechádzajú ! Nepriateľ nás porazil preto, že sme neboli pripravení k boju za slobodu a rovnosť ! Keby pravica stokrát znevážila a zosmiešnila dielo socializmu, aj tak ním presvieti skutočná hodnota a dobrota ! Hlavné zlo, hlavné nebezpečenstvo v terajšej situácii sú ultrapravicoví politici s možným smerovaním k fašizmu. To, že ľudia, žijúci v tejto krajine aj v atmosfére intríg, nenávisti, rabovania a šialeného antikomunizmu, hovoria o socializme, je presvedčivý dôkaz, že nestratili historickú pamäť, myslia na budúcnosť a svoj osud. Mládež, jej politická sociálna neskúsenosť a prirodzená revolučnosť, bola v novembri ´89 zneužitá nepriateľmi socializmu. Dnes mládež získava politické a sociálne skúsenosti zo života v kapitalizme. Postupne

- 23 -

vytriezvieva z bludov, ktoré jej do hlavy v novembri ´89 nahučali pseudodemokrati. Vlastizradcovia z reálneho socializmu sa previnili tým, že zabránili krvi preliatiu a chystanému teroru proti komunistom, že o 21 rokov oddialili nástup kapitalizmu u nás, rýchle zbohatnutie vekslákov, prostitútok, veľkopodnikateľov, reštituentov a podvodníkov, že tretinu národa ochránili pred uvrhnutím do biedy a ďalšiu tretinu pred živorením, že zabránili strate sociálnych vymožeností, že rozšírili výstavbu králikární, metra, nemocníc, tovární, diaľnic a že kapitalistickým dravcom pripravili silnejšiu korisť k rýchlemu obohateniu a k čachrovaniu. Bossovia odborárov v Československu v priebehu desiatich mesiacov prišli o práva, za ktoré bojovali generácie ľudí desiatky rokov. Ponovembrový investične nemohúci režim zdedil 3 528 000 bytov postavených v rokoch 1948 – 1989 väčšinou na dobrom európskom štandarde. Socializmus bol demokratmi napádaný i za pražské metro, ktorého stanice boli budované i ako obrovské kryty pre prípad vojnového konfliktu. Tým bola stavba drahšia. Dnes si primitívny vandali vybíjajú všelijakými čmáranicami svoje komplexy a neschopnosť realizovať sa  inými pozitívnymi spôsobmi. Socializmus dal mladým po maturite alebo po vyučení prácu. Teraz dostávajú žobračenky. Flákajú sa po meste. Nič ich nebaví. Denné stretávanie práce s kapitálom, to sú univerzity pracujúcich. Historickou úlohou je znova vniesť do vedomia robotníckej triedy a ostatných pracujúcich vedu – marxizmus. Bez tejto vedy, ľudia práce nebudú vedieť, ako na kapitál. Večná hanba vám, nenásytným pažravcom, čo znova ciciate robotnícku krv, aby ste sa vy mali dobre. Ale pamätajte si, váš čas a sláva tiež nie sú večné. Ľud vás skôr či neskôr odsúdi ! Reklama na kupónovú privatizáciu znela : Generácie Slovákov vytvárali majetok, ktorý sa dnes vracia do vašich rúk ... Text by mal vyzerať takto alebo podobne : Generácie Slovákov sa sťahovali za more, alebo do belgických či francúzskych baní, lebo doma nebolo práce. Vlády sa museli ujať komunisti, aby realizovaním Plánu hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho povznesenia Slovenska, ktorý prijala celoslovenská konferencia KSČ už v roku 1937, vytvorili viac ako milión pracovných miest. To sú stovky fabrík, to je majetok, ktorý dnes derú z našich rúk. Tie fabriky vytvárali prostriedky na bezplatné školstvo a vzdelanie, zdravotníctvo, kultúru i na lacné potraviny, plyn, elektrinu, na dotácie poľnohospodárstvu i bytovej výstavby. Generácie Slovákov ... čaká vás nová vlna vysťahovalectva. Komunisti budovali lepší svet u nás. Zatiaľ čo kapitalisti financovali záškodníkov a mafiánov, aby toto budovanie brzdili. Po roku 1989 značná časť straníkov rýchlo zachytila nový vietor a stali sa  z nich komunistobíjci. Taký je obraz tých, ktorí najpokrokovejší spoločenský systém zradili a dnes sa snažia zamiesť za sebou stopy. Mnohí, ktorí stavali do popredia osobný prospech, buď dezertovali a dnes sa vrátili v domnienke, že národ ich bude považovať za hrdinov a náležite ich odškodní a rada ďalších, ktorí sa derú do politického spektra, považuje svoje mravné zlyhanie za vrchol múdrosti, keď tzv. podľahli tvrdej realite (v záujme svojho osobného blaha). Preto treba vyjadriť opovrhnutie nad mravnou úbohosťou dnešných demokratov. Rozhodujúcou príčinou neúspechu reálneho socializmu v strednej a východnej Európe bolo však to, že sa socialistickým krajinám nepodarila tzv. kultúrna revolúcia (tj. revolúcia v sfére ideológie, kultúry a vo vedomí ľudí) v zmysle výchovy nového človeka, človeka s novou resp. obnovenou individuálnou a spoločenskou humanistickou morálkou. Nového človeka ako nositeľa i nového ekonomického paradigmatu a novej spoločenskej racionality, tzv. 5 S – spolupráce, solidarity, samosprávy, sebauvedomovania a sebaobmedzovania. Tzv. starý egoistický zištný človek, pritom nemálo prispel k prokapitalistickému zvratu v roku 1989. V tom čase sa hospodárske nomenklatúrne kádre menia v novú buržoáziu, inteligencia prezlieka kabáty, robotníci a roľníci pasívne prizerajú k deštrukcii svojich sociálnych vymožeností, pretože sú dezorientovaní. Všetko sa rúca a je ťažko odhadnúť, kde to všetko skončí. Tzv. lesť rozumu, kedy z jednania ľudí vychádza vo svetových dejinách vôbec niečo iného, než čo chceli a čoho dosiahli, platí obecne pre všetkých aktérov historického procesu. Hlúpym rodičom sa narodia zasa len hlúpe deti. Ale aj keby sa narodili múdre, zmena k lepšiemu by nastala tak asi o 20–30 rokov. Potom však platí staré príslovie : Nech psom rastie tráva, keď kone podochnú !

Už si pochopila mládež naša revolučná ? K ľudskej dôstojnosti, ku vzdelaniu i k obyčajnej práci privrela ti vrátka DEMOKRACIA. TÁTO NOC NEBUDE KRÁTKA !

- 24 -

Štvrtý korpus

Aby sme sa oslobodili, aby sme našli cestu k šťastiu, musíme mať kompas v sebe, v hlave, v srdci ... so strelkou, ktorá jedným koncom ukazuje, čo je nutné nenávidieť a druhým, za čím je treba ísť !

Občianska spoločnosť nemôže vzniknúť bez občana. Prvé právo, ktoré nám dáva sloboda, je sebaobmedzovanie, a jej najvyšší zmysel nie je čo možno najviac ale čo najmenej brať. Dejiny ľudstva sú dejinami triednych bojov. Menom triedneho boja je možné zlikvidovať všetko, i základné ľudské hodnoty, ako je zdravie a sebarealizáciu prostredníctvom práce. Keď si neváži jedinec svojho zdravia, neznamená to, že zdravie prestáva byť základnou ľudskou hodnotou. Podobne je to i s prácou. Keď si ju neváži, neznamená to, že ju nepotrebuje pre rozvoj svojich bytostných síl i pre svoje uplatnenie v spoločnosti. Z toho musí vychádzať každý múdry vládca či politik a musí usilovať o zachovanie základných ľudských hodnôt. Ľudia sa nerodia ani hrdinami, ani zbabelcami, ale sú takí, aké sú podmienky doby, v ktorej žijú. Človek celý život stále niečo hľadá, pátra po zmysle ľudského šťastia. Kto je čestného založenia, pomerne už skoro v mladosti nachádza v sebe dostatok citu pre sociálnu spravodlivosť. Neskôr, i napriek mnohým sklamaniam a niekedy i po krutých skúsenostiach zostane na správnej strane barikády. Stáva sa obhajcom ponižovaných vykorisťovaných – bojovníkom za práva ľudí práce proti príživníkom všetkého druhu. Ak je človek zlí, tak mu ľudia zatarasili cestu, na ktorej chcel byť dobrým. Keď sa spoja zlí ľudia tak, že majú silu, potom čestní ľudia musia urobiť to isté. To je prosté. Hodnota ľudského života by mala spočívať v schopnosti vytvoriť vzťah, ktorý by mal silu a tvorivú potenciu umeleckého diela. Dôležitá je kultivácia ducha, vzdelania, ktoré sú kľúčom k všetkému ostatnému. Za jeden zo znakov múdrosti sa odjakživa pokladala schopnosť počúvať a vnímať. Aby sa človek dokázal brániť, bojovať, potrebuje veriť niekomu, niečomu, sám sebe. Jedine sebavedomie je naozaj vlastné tvorbe hodnôt, ktorými môžeme prispieť, keď sú na to možnosti. Je možné prepáčiť ľudskú hlúposť, ale nie je možné byť ľahostajným ku klamstvu a polopravde, manipulácii s ľudským vedomím. Čím menej bude vzdelaných ľudí, tým ľahšie sa budú získavať lacné pracovné sily. Nevzdelanosť národa je vždy jeho nešťastím a kultúra sa nededí, kultúra sa dobýva ! Hlavným poslaním literatúry a umenia vôbec je pôsobiť na spoločenské vedomie v smere kultivácie ľudských vzťahov až po všeobecné pochopenie zákonov, presahujúcich bežnú skúsenosť zmyslov. Hlavný koreň nášho národného života, podstata nášho národného života, podstata našej existencie i pramene tvorivých síl sú v mohutnosti nášho prostého ľudu, v robotníckej triede. Každý by mal preto vdýchnuť aspoň iskru zo svojho rozumu a srdce do vychladnutej vyhne, v ktorej sa kujú duchovné zbrane neprivilegovaných. Veď z iskry nakoniec predsa len vzíde plameň ! Kultúra (či nekultúra) v nás prebúdza alebo uspáva tvorivého ducha, schopnosť tvoriť a uchovávať jedinečné výtvory ľudskej aktivity, preto najväčším darom bohov je chápavá myseľ. Myslenie je proces, ktorý sa len zriedkavo zlučuje s pocitom šťastia. Hovorí sa, že šťastní ľudia básne nepíšu. Báseň je uvedomelým a racionálne zdôvodneným aktom tvorby krásy, dobra, ideálneho súladu rozumu a cítenia. Básne písal svojho času Stalin, Mao Ce Tung, Ho Či Min i Andropov. Poézia vždy formovala a vyjadrovala myslenie ľudí, naplňovala ich radosťou, nehou, krásou, burcovala k odvahe, k spravodlivej vzbure proti bezpráviu a klamstvu a obohacovala život človeka – a zrazu ju nikto nepotrebuje. Poézia a literatúra sa v určitom spoločenskom období stáva akýmsi paralelným alebo dokonca náhradným životom. Literatúru nemôžeme odlúčiť od života a život od politiky. Národ tvoria ľudia, čo zachovávajú kultúru ! Tam, kde sa prestáva hovoriť a vysvetľovať, nastupuje šamanstvo a povera. Občan, ktorý sa obracia k horoskopom a iracionálnym výkladom, je vlastne chorý nedôverou v zdravý rozum. Takáto kultúra mýtologizuje prázdnotu, dopredu ohlasuje svoj rozpad. Možno lepšie by bolo, aby nebolo Komenského, než aby žili v jeho národe analfabeti. Národy sa

- 25 -

vraždia najrozmanitejšími zbraňami, jednotlivci o niečo príjemnejšie, no rovnako účinne pomocou alkoholu, nikotínu alebo drogami. Najťažšie je oklamať seba, najmä ak máme dočinenia s inteligentným človekom. Ale pri troche snahy a za pomoci osvedčených prostriedkov, ako sú alkohol, tlač a drogy sa to dá zvládnuť takpovediac v pohode. Zdá sa, že humánna regulácia populácie je najdôležitejší nástroj pri riešení ekologickej krízy sveta. Čo je potrebné uskutočniť, to je skutočne revolúcia v myslení a v chovaní. Odkaz  Ľudia, bdite ! a Dôveruj ale preveruj – nech patria k ideologickému, mravnému, politickému arzenálu i človeka dneška – pokiaľ nechce byť oklamaný a prevezený. K minulosti sa treba vracať, domýšľať ju, lebo zmeniť ju nemôžeme. Prekrucovať históriu, šliapať po nej je nebezpečné predovšetkým pre ten národ, ktorý to pripustí. Nepravdivé prehodnocovanie histórie je nebezpečnou psychologickou zbraňou, ktorou elita najmocnejších goebelsovsky modeluje spoločenské vedomie a tým si vlastne predlžuje mandát na prisvojenie a vzápätí akumuláciu ľuďmi vytvoreného kapitálu. Človek sa môže mýliť, ale je človekom preto, aby dokázal svoj omyl rozpoznať a trebárs bolestne sa ho vzdať. Človeka od zvieraťa neodlišuje rozum, ale dosť pochybná schopnosť zabíjať príslušníkov vlastného živočíšneho kmeňa. Entropia je neurčitosť, neusporiadanosť či dokonca neodvratný rozklad a degenerácia spoločnosti. Ľudia sa budú musieť rozhodnúť, pre čo budú hlasovať. Peniaze a strach alebo dôstojný a kľudný život. Zrada má príčiny spoločenské, nie biologické. Hystéria sa rodí z pocitu krivdy, bezmocnosti, nedovoľateľnosti sa práva. Skleróza sa prejavuje asi tak, že si dobre pamätáme na niečo staršieho ako dvadsať rokov, ale nie na včerajšok. Vydieranie je pravdepodobne vedľajší produkt ku kapitalizmu kráčajúcej spoločnosti. Nepoznáme totiž nič, čo by človeku ubližovalo viac ako strach. Nič, čo by ho väčšmi, spoľahlivejšie paralyzovalo, deformovalo a prznilo. A ak strach (nad sebou, či v sebe) dovolíme nastoliť, akoby sme sa z obáv pred smrťou zmierili s umieraním (lebo sotva možno inak nazvať živorenie). Človek, ktorého ovládne strach, pasívnie, rezignuje, je ovládateľnejší. Poslúcha. Čím je ho medzi ľuďmi viac, tým lepšie. Pretože odvážni zvyčajne napasujú do kariet mocným – tým, čo sú pri moci.

Osudom človeka je jeho povaha. Ľudská povaha je násilná rovnako k dobru ako i k zlu. Preto nemôže byť raz a navždy vyriešená otázka moci. Jej riešenie prechádza z jedných rúk do druhých a vždy znova si žiada obete. Všetky revolúcie so sebou nesú čiernobiele videnie sveta. Staré je zlé, nové dobré. Život ľudí však taký nie je. Tak, ako jedinec musí bojovať sám so sebou, musí regulovať svoje sebectvo, aby uznal právo druhého, musí to urobiť i celá spoločnosť svojim právnym poriadkom. V spoločnosti potom veľký význam majú hýbatelia vývoja, jedinci, ktorí svojim myslením rozsievajú semeno budúcich zmien. Revolúcie sa spravidla nezúčastňujú a to je ich jediná záchrana. J. J. Rousseau bol otcom Veľkej francúzskej revolúcie. Karol Marx bol duchovným otcom socialistických revolúcii. Revolúcia je ako búrka. Búrka sa končí rýchlo a osviežuje povetrie, život je odrazu jasnejší, kvety krajšie, kvitnú. Ale kde búrka nasleduje za búrkou, tam niet života. A ten, kto chce úmyselne búrku predlžovať, ten je očividný nepriateľ blaženého života. Revolúcie sú siahnutím ľudského rodu cestujúceho vo vlaku po záchrannej brzde. Kedysi pradávno sa všetko rodilo z bohov a morskej peny, potom dosť dlho – z práce a celkom nedávno, čiže takmer dnes : z podnikavosti. Príbehy o tom, ako sa podnikavý živnostník postupne vypracoval, je možné rozprávať deťom namiesto rozprávok. Kedysi sme mali iba päť nepriateľov : štyri ročné obdobia a svetový imperializmus. Dnes sú medzi nami ľudia, ktorí by od samej zbožnosti najradšej vzkriesili Krista z kríža, kým iní ani okom nemihnú, keď ide o ukrižovanie celého národa. Do úpadku priviedli naše hospodárstvo komunisti, ktorí po prevrate z podnikov odišli a riešenie problémov hodili na krk iným. Lepšie povedané, odvážni revolucionári ich donútili odísť. Každý reakčný politický systém sa usiloval predovšetkým ovplyvniť a získať si mládež. Prirodzene tak, aby neprišla na to, že sa stáva nástrojom jeho záujmov. Zlá hospodárska situácia, nezamestnanosť, bezperspektívnosť mladých ľudí, to všetko dohromady je živnou pôdou pre krajnú pravicu. Nezáujem mladých o čokoľvek, niekedy nepredstaviteľná miera konzumnej znudenosti nie je zavinená školou, ale krízou spoločnosti. Aká je dnes mládež, taká bude za niekoľko rokov celá spoločnosť. Deti sú predsa budúcnosťou národa. Deti sú zrkadlovým obrazom morálky v rodine aj v spoločnosti. Za ich pokrivený charakter sme zodpovední rovnakým dielom. Dobrý učiteľ musí v deťoch, v mládeži zapáliť plamienok nadšenia, usilovnosti, toľko potrebnej na ceste životom, na

- 26 -

ceste k úspechu. Akýkoľvek pokus o komunikáciu vníma mladšia generácia ako komické a vtieravé mentorské moralizovanie. Mravnosť nemôže mať dvojakú tvár. Keď chceme ľudí ovplyvňovať, musia oni vedieť, že pre nich niečo užitočné robíme. Čím je obmedzenejší rozhľad občana, tým ľahšie sa s ním manipuluje. Mierkou ľudských hodnôt je ľudská práca a hrdinovia sú tí, ktorí ju robia. Práca nemôže byť nikdy podriadená kapitálu. Mierkou hodnoty človeka je charakter. Charakter človeka možno najlepšie poznať v dobe najťažšej. Vyštudovať možno všetko, len nie charakter. Charakter je majetok a najvzácnejšie vlastníctvo. Človek má žiť skromne. Pokiaľ je na svete hlad a bieda, človek nemá právo byť sýty. Najlepšou zárukou mieru je odstránenie hladu. Nádej neprichádza sama, ale sa rodí ako všetko krásne a priezračné z ľudskej vôle. Totiž len ten, kto usiluje uskutočniť sny, môže dosiahnuť niečoho skutočne veľkého. Je toho dosť, na čo môžeme byť hrdí. K šťastiu je však nevyhnutná ľudská solidarita. Človek potrebuje priateľov. Aké šťastie môže prežívať v spoločnosti boja o individuálnu existenciu ? Najdôležitejší je však mať pocit, že jeho život má zmysel. Hlavne uspokojením z výsledku práce. Takéto uspokojenie neprináša žiadny úspech v konkurenčnom súperení, ale vedomie, že sa podieľam na tvorbe spoločenských potrebných hodnôt. Práca je človekom tvorená činnosť, prácou sa človek odlišuje od zvierat, v práci rozvíja človek svoje vlohy, svoje nadanie, uvedomuje si sám seba a svoje miesto v spoločnosti, z dobre vykonanej práce má radosť. Človek, ktorého spoločnosť vyradila z práce, človek, ktorý musí prosiť o prácu, či žiť z almužny spoločnosti, má svoje názory na to, či je a či nie je spravodlivosť v kapitalistickej spoločnosti. Trh je charakteristický pre kapitalistickú spoločnosť a plánovanie pre socialistickú, tržný systém nemá byť stotožňovaný s privatizáciou, ale aplikovaný v podmienkach prevládajúceho spoločenského vlastníctva. V socialistickom plánovanom hospodárstve vyvolávali nedostatok kadečoho chyby a nedokonalosti systému. Teraz, v trhovom mechanizme, jeho zákonitosti. Marxov materialistický pohľad na svet vychádza mimo iného z presvedčenia, že človek sa musí najprv najesť. Až potom môže premýšľať a dajme tomu, tiež písať. Najcennejšie, čo človek má, je jeho voľný čas. Kríza Západu nie je ekonomická, ale civilizačná. Ide o krízu, ktorá zodpovedá množstvu nerozvinutosti morálnej, psychologickej a inej, ktorá sprevádza úžasný, až prehnaný rozvoj technológie a ekonomiky. Poslednou príčinou všetkých skutočných kríz zostáva vždy chudoba a obmedzenosť, konzumácia más, čo je v protiklade k tendencii kapitalistickej výroby rozširovať produktívne sily. Robotník nemá čo stratiť, jedine okovy. Kapitál sa bojí nedostatočného zisku alebo len malého zisku tak, ako sa príroda bojí prázdnoty. Akonáhle však môže kapitál dosiahnuť vyšších ziskov, stáva sa drzým. Keď zaistíte 10%, kapitál je ochotný pristúpiť na všetko, pri 20% ožíva, pri 50% je rozhodne pripravený useknúť si hlavu, pri 100% pošliape všetky ľudské práva ! Stačí pripomenúť Pinochetov výrok : „Demokraciu je treba čas od času vykúpať v krvi, aby mohla žiť.“ Nemožno zabudnúť ani na ríšu zla, kde sa pod synonymom práce vylialo veľa krvi. Ale či krv preliata v mene iných bohov, ideológii a ideí bola menej červená a ruka, ktorá viedla meč bola menej zločinná ? A čo ušľachtilé myšlienky humanitných fondov, sponzorstva a nadácie ? To všetko je davová psychóza.

Ľavicovosť je vytvorenie foriem, ostro určujúcich medze egoizmu jedincov, ktorí sú v stave konať proti záujmu iných. Pravica sa obvykle spája s presadzovaním záujmu kapitálu, súkromného vlastníctva, podnikaním, neobmedzenou možnosťou individuálne rozhodovať v politických a hospodárskych veciach, samozrejme, výlučne vo svoj prospech. Systém sovietskeho tipu, tzv. reálny socializmus v ekonomickom i sociálnom živote, potláčal tendencie modernej industriálnej spoločnosti – efektívnosť, umiestňovanie kapitálu, inováciu, dynamiku. Presadiť tieto faktory je úlohou pravice. To, čo tu predtým vládlo, nebola nijaká ľavica. Bol to totalitný dozor nad spoločnosťou  v mene konzervatívnych spoločenských cieľov. Dnešní päťdesiatnici sú naplnení zásadami bývalého režimu a nemôžu byť oddaní demokracii. Je treba pokračovať v nedokončenom diele KSČ – to by mala byť úloha pre dnešných dvadsaťročných. Strana je demokratická, ak je ochotná a schopná sa trvale prispôsobovať a podriaďovať dnes existujúcemu spoločenskému systému. Je to plne v súlade s Bernsteinovou doktrínou i s pojatím charakteru sociálne demokratických strán ako bolo vytýčené už na kongrese Socialistickej internacionáli vo Frankfurte nad Mohanom v roku 1951 a znova potvrdené v posledných dokumentoch SI. Problémy súčasného sveta nevyrieši slobodný trh ani sociálna

- 27 -

demokracia. Nevyrieši ich ani tzv. sociálna tržná ekonomika, čo nie je nič iného než svojho druhu moralizujúce a sociálne uvedomelé podnikanie, ktoré podporuje i katolícka cirkev. Preto zostáva myšlienka socializmu zachovaná rovnako ako predtým. Pre komunistickú stranu to znamená neprispôsobovať sa vládnucej ideológii a z hľadiska dlhodobých cieľov sa nezriekať  socialistickej tendencie spoločenského vývoja, ale ani komunizmu, ako možného dôsledku zospoločenštenia práce a výroby. Stúpenci koncepcie demokratického socializmu, ktorý aj keď je historický zakódovaný v programoch hlavne sociálno-demokratických strán (SI), nebol zároveň nikde uskutočnený, lebo v týchto krajinách (NSR, Švédsko) žiadny socializmus, ani demokratický, neexistoval. Byť teda stúpencom demokratického socializmu je koniec koncov cesta do slepej uličky vylepšovateľov kapitalizmu. Komunistické strany, ktoré odstúpili od marxizmu-leninizmu sa dali na cestu oportunizmu. Odmietajú triedny boj a zároveň odmietajú aj zásadné systémové zmeny kapitalizmu, spokojujú sa s rôznymi kozmetickými úpravami, s akýmsi vylepšením tváre kapitalizmu. Kapitalizmus prekonaný ešte nie je. Pád komunizmu sa nekonal. Začína práve jeho úsvit. Pľuvať na komunizmus znamená pľuvať na našu národnú minulosť, na to, čo je v nej veľké, nemiznúce, na to, na čo môžeme byť hrdí. Komunizmus nezastaví morálna špina, zbabelosť, prisluhovačstvo a oportunizmus demokracie. Predstava, že komunisti budú budovať kapitalizmus s ľudskou tvárou – to je predstava ľudí, ktorí sa rozišli s duševným zdravím. Hlupáci si vždy veria, že po nich už nič nepríde. Američania veria, že kapitalizmus, jablkový koláč a materstvo stvoril Boh ako základ americkej blaženosti. Kapitalizmus neprežije, keď nedokáže utvoriť z hľadiska spoločnosti, z hľadiska všestranného rozvoja ľudskej osobnosti plnší a progresívnejší pohľad na svet. Socializmus neprežil preto, lebo mimo zorného poľa jeho pozornosti zostala sila ukrytá v slobodnom myslení a konaní. Predstava, že socializmu je mŕtvy, je naivná. Kapitalizmus existuje už tristo rokov a ľudské problémy nevyriešil. Problémy socializmu sú výsledkom nie jeho vlastnej povahy, ale dôsledkom jeho pokrivenia a ľudského zlyhania. Majú korene v ekonomickej blokáde a izolácii vnútenej imperializmom. Hlavné imperialistické mocnosti si urobili monopol na svetové bohatstvo a na najvyspelejšie technológie, rabovanie tretieho sveta, vykorisťovanie robotníckej triedy a čerpanie mozgov z rozvojových krajín. Nemci z toho, čo narabovali behom vojny v obsadenej Európe a že potom nesmeli zbrojiť a živiť armádu, z toho vytvorili hospodársky zázrak. Najarogantnejší chlap XX. storočia budil strach a odpor, a predsa bol i davmi, ktoré sfanatizoval, priamo zbožňovaný. Nebyť hrdinstva sovietskeho ľudu, nielen naša vlasť, ale celá Európa by zostala pod jarmom nemeckého fašizmu a naše národy by zahynuli. Nikdy by sa naše deti nemohli učiť v školách rodnému jazyku. Súdnemu človeku je jasné, že fašistom išlo o zničenie všetkého slovanského.

Kapitalizmus a socializmus sú pokusom o uskutočnenie scienticko-technologickej utópie zrodenej len v hlavách filozofov západnej Európy. Dve najničivejšie vojny v XX. storočí boli dôsledkom krízy západnej spoločnosti a jej politického systému. Nemecké uzmierenie nie je ničím iným než požiadavkou revízie výsledkov 2. svetovej vojny. Tretie prerozdelenie sveta začalo 3. októbra 1990, kedy bola NDR pohltená NSR, uskutočnené bez vojny. Pokiaľ existovala železná opona, západné štáty si hovorili, že sú vzorom demokracie. Teraz, keď postkomunistické štáty očakávajú od nich návod, ako demokraciu vybudovať, sú v koncoch. Antikomunistické sily majú strach z neúspechu demokratických reforiem a z toho, že by u nás mohla vzniknúť sociálne spravodlivá spoločnosť. Ich strach zo socializmu ich môže doviesť až k podpore fašizmu. Tak už to raz bolo. Fašizmus sa derie k moci pod patronáciou kapitalistických kruhov, pretože im vyhovuje pre svoju reakčnosť a teror voči všetkému pokrokovému. Národ odrazu nechce vedieť, komu vďačíme za to, že sme tu žili, aj keď nie v blahobyte, ale pokojne, so sociálnymi istotami, s možnosťou vzdelávania pre každého, so zdravotnou starostlivosťou na vysokej úrovni. Už nemáme vedieť, že sme žili slobodne, že naša sloboda bola vykúpená množstvom krvi, že ju priniesli vojaci v zaprášených čižmách a s červenou hviezdou na čiapkach. Vojaci Červenej armády. Nechceme a nesmieme zabudnúť ! Sovietskemu vojakovi nenáleží úcta prejavená anonymným pamätníkom za všetkých padlých vo všetkých vojnách. Sovietskemu vojakovi patrí hlavný podiel za naše oslobodenie, padlý sovietsky vojak nemôže byť anonymne uložený do spoločného hrobu. Takýto počin je historickým klamstvom, aj keď sa kryje

- 28 -

všeľudskosťou a preto je tým len klamnejší a ľudsky surovejší. Odkaz na všeľudovosť len kryje antisovietsku hystériu a nenávisť a nelásku, fráza všeľudskosti zakrýva citovú vyprahlosť a pustotu srdca i rozumu. Zakrýva zradu na hesle o pravde a láske. Koľko ľudských životov už zaplatilo Nobelovu cenu mieru, ktorú dostal Gorbačov ako tvorca novej, vraj demokratickej epochy ? Gorbačov v skutočnosti zradil stranu a ľud, nastúpil cestu antikomunizmu a likvidátorstva, zradil vec marxizmu-leninizmu a otvoril cestu kapitalizmu do našej krajiny. V Reykjavíku v októbri 1986 fakticky sa dal ZSSR na milosť Spojeným štátom. Treba citovať Gorbačovove : „Reykjavík bol v skutočnosti drámou. Skoro sa dozviete prečo. Domnievam sa, že bez takejto silnej osobnosti, akou je Ronald Reagan, by sa proces nerozbehol ... Na tejto schôdzi sme zašli tak ďaleko, že vrátiť sa už nebolo možné ... “ Gorbačov bol skôr náhodným bodom, v ktorom sa križovalo mnoho silových čiar. Výsledok takéhoto historického stretu, býva vždy neistý, nikto ho presne takým neočakával a nikto ho takým presne nechce. Gorbačov povedal s pevným presvedčením, že to, čo sa definitívne skončilo, je model vytvorený Stalinom, ktorý bol od samého počiatku dobrodružstvom. Bol to režim, ktorý celkom ignoroval demokraciu, ľudské práva a potreby ľudí, systém, ktorý znásilňoval spoločnosť a zrádzal socialistické idey. A poďakoval bohu za jeho ukončenie. S rovnakou istotou však chcel upresniť, že táto smrť sa netýka socializmu. Myšlienka socializmu je živá, cítil potrebu hľadať, experimentovať, nájsť novú formu tohto ideálu. Gorbačovovi sa podarilo v dejinách ľudstva zatiaľ nevídané : zlikvidoval svetovú veľmoc - po prvý raz v histórii – nie v dôsledku vojnovej porážky. Na dôvažok rozpustil osemnásť miliónovú stranu, ktorá ho predtým zvolila za generálneho tajomníka potvrdiť vernosť Kristovým ideám. Potom, čo Varšavská zmluva spáchala samovraždu, NATO na seba upálenie nielenže ani nepomyslelo, ale naopak, ešte väčšmi rozkvitlo. Do východnej Európy s demokraciou, slobodou a sľubovaným blahobytom vstúpil namiesto prosperity tými istými dverami úpadok ekonomickej výkonnosti, ochrnutie aktivít, recesia a ich nerozlučný druh – útok na sociálne výdobytky a sociálne napätie. NATO bolo založené vo Washingtone 4. apríla 1949 s cieľom zabrániť šírenie komunizmu. Varšavská zmluva bola založená 14. mája 1955. To dáva odpoveď na otázku, kto inicioval vznik bipolárneho systému a závody v zbrojení. NATO je nástroj útlaku, expanzie a vojny. Ďalšia organizácia OSN nebola vybudovaná podľa demokratických zásad, ale bola utvorená víťaznými mocnosťami protihitlerovskej koalície na konci druhej svetovej vojny, štatút OSN týmto mocnostiam zaistil výrazne lepšie pozície. Má to samozrejme i vážne dôsledky. V OSN vládne pokrytectvo a dvojaká morálka. Provokatívna výsada VETA v Rade bezpečnosti OSN musí byť odstránená ako anachronická, nebezpečná a nespravodlivá. OSN a najmä Bezpečnostnú radu zneužívajú Spojené štáty a ďalšie imperialistické veľmoci na presadzovanie svojich hegemonistických záujmov. OSN bude môcť slúžiť na skutočné udržiavanie bezpečnosti a mieru vo svete len vtedy, keď budú mať všetky štáty v Bezpečnostnej rade OSN rovnaké práva.

Všetky vojny prichádzali do Ruska a k ďalším slovanským národom zo Západu. Stačí si spomenúť na Napoleona, na agresiu Rakúsko-Uhorska voči Srbsku i na začiatok 1. svetovej vojny, nakoniec, na hitlerovskú agresiu a na 2. svetovú vojnu. Už dva krát v XX. storočí zachraňovali Rusi Západ a to v rokoch 1914-1917 a 1941-1945 tým, že v prvom prípade uvoľnili napätie zo západnej fronty a v druhom tri rozhodujúce roky vojny bojovali sami. Stalin zaradený do Tribúny diktátorov, je charakterizovaný demokratickými historikmi – sovietsky diktátor. Jeho režim bol najhroznejšou diktatúrou v dejinách ľudstva. Pokiaľ tomu tak bolo, potom sa zrejme najvyšší predstavitelia západných víťazných mocností protihitlerovskej koalície vrátane sira Winstona Churchilla spoluprácou so Stalinom za 2. svetovej vojny dopustili historického omylu a neodpustiteľného prehrešku proti ľudstvu. Nezaškodí spomenúť si na slová W.Churchilla z 2. augusta 1944 : „Okrem Sovietskej armády nebolo sily, ktorá by mohla zlomiť šiju hitlerovskej mašinérii “. Teda, či sa to niekomu páči alebo nie, Sovietska armáda rozhodujúcou mierou prispela k porážke Hitlerovskej III. ríše. Pre väčšinu ľudí asi nie je tajomstvom, že sovietsky komunisti túto armádu sformovali a tvorili chrbticu jej veliteľského zboru. Netreba veľa dôvtipu na to, aby sme si uvedomili, že armáda vedená sovietskymi komunistami zachránila ľudstvo od hnedého moru. Bol nám niekedy predložený účet za krvou skropenú cestu, ktorou nám Červená armáda priniesla oslobodenie od nemeckého fašizmu ?

- 29 -

V sovietskych školách, vojnovým sirotám, hovorievali, že matkou im je sovietska krajina a otcom súdruh Stalin. Nezameniteľná a neopakovateľná sila slova. Mnohí dnes poukazujú na to, aká je chudobná východná Európa. Je to pravda. Ale je tu i poučenie z dejín. Pred koľkými expanziami uchránili Slovania západnú Európu a umožnili tak jej rozvoj ? Zánik ZSSR, rozpad Juhoslávie a Československa, otvorené a latentné konflikty a zrútenie východných ekonomík vymazali v rokoch 1989 - 1992 výsledky 1. a 2. svetovej vojny. Rozsiahla kríza narušila tiež všetky predpoklady pre mierové usporiadanie Európy tak, ako sa o nich uvažovalo v súvislosti so zjednotením Nemecka. Nebezpečie vojny v Európe trvá a jeho podstatou sú fundamentalistické ideológie a agresívny nacionalizmus. Tragédia veľkých dejín nie je v tom, že nejaký zlí koristnícky a hlúpi ľudia postrkujú ľudstvo nežiaducim smerom, ale v tom, že je ľudstvo nútené pohybovať sa v istom smere proti vôli a prianiu dobrých, nezištných a rozumných ľudí. Návrat k socializmu je historicky podmienený jav, vyvíjajúci sa medzinárodne, ktorého najdôležitejším znakom je orientácia na človeka v celej jeho rozmanitosti, na spoločenského človeka v celej jeho perspektíve. Marx sa svojho času vyjadril, že v žiadnej spoločnosti žijúca osoba, človek, občan, nemôže byť nadstranícky a tým menej nezávislý, pretože i mlčiaci občan, svojim mlčaním prejavuje svoj politický postoj k súčasnému vývoju spoločnosti. Marxov bonmot doba si svojich ľudí vždy nájde a že idea sa stáva materiálnou silou, ak ovláda masy sú aktuálne a platné znova. Každé dielo žije tým, že pôsobí, a naopak, ako napísal opäť Marx, čím nemôžem byť pre druhých, tým nie som a ani nemôžem byť pre seba. V tejto dobe hodne cítiť i Marxove o všetkom pochybuj ! Marxizmus obsahuje poznatky o vede, o spoločenskom vývoji, ktorý nemožno spochybňovať, rovnako ako nemožno spochybniť Newtonov gravitačný zákon. Platí to i o zákone o triednom boji, čo je priamo uhoľný kameň. Treba neochvejne zastávať triedne postoje. Marxizmus vždy poukazoval na to, že politická sloboda je len teoretická, keď nemá prostriedky, aby si zaplatila k svojej obrane, k obrane ľudských práv, zdatného a v tržnom svete samozrejme drahého advokáta, aby si zaistila i inú ochranu. Marxizmus je pre nás metódou poznania i nástrojom uskutočňovania praktickej premeny sveta, usilujeme o jeho tvorivé cápanie a rozvíjanie. Engels pred viac ako sto rokmi písal, že buržoázia mení všetko v tovar, teda i písanie dejín. Náleží k jej podstate, k podmienkam jej existencie, že falšuje každý tovar, teda i dejiny. A najlepšie sa to uplatňuje v dejinách, ktoré sa v zmysle buržoázie falšujú najlepšie. Marx tvrdil, že hodnota tovaru je vytváraná prácou pri jeho výrobe. Buržoázni politici tvrdia, že hodnota tovaru získava až pri svojej zmene. Engels tvrdil a dokázal, že práca mala a má taký obrovský význam pre človeka, že v istom zmysle povedať, že ho stvorila a neustále dotvára. Z aktuálnych slov V.I. Lenina : „Buržoázia sa sama nikdy dobrovoľne nevzdá pozícii, ktoré uchvátila. Musí byť k odchodu prinútená. Nestačí len v revolúcii zvíťaziť, ale je nutné výsledky revolúcie trvalo uhájiť, konečné víťazstvo práce nad kapitálom – komunizmu nad kapitalizmom – je nevyhnuteľné. Záleží však len na nás, kedy k nemu dôjde. Kapitalizmus neumiera naraz a bráni sa tým zbesnenejšie, čím bližšie má k smrti. Diktatúra proletariátu sa prejavuje tým, že podniky riadia tí, ktorí v nich vyrábajú. Buržoázna demokracia je demokraciou nafúknutých fráz, slávnostných slov, veľavravných sľubov, hlasných hesiel slobody o rovnosti ... Kapitalizmus, ktorý hlása túto demokraciu v skutočnosti potláča snahu pracujúcich bojujúcich za svoje práva. Preto skutočná demokracia je možná len za socializmu. Avantgarda sa nesmie sama púšťať do boja. Ak nepôjdu s nami masy, je nebezpečné, že nás nepriateľ zničí. “ Nové objavy v prírodných vedách ešte viac potvrdzujú správnosť materializmu a dokazujú jedine správny vedecký výklad sveta a procesov, ktoré sa v ňom odohrávajú. Lenin kládol dôraz na dialektickú metódu a poukazoval na to, že materialistická dialektika je dušou marxizmu. Zdôraznil, že podstatou dialektiky je zákon jednoty a boja protikladov, ktorý platí v prírode i v spoločnosti. Tento proces dáva kľúč k pochopeniu samovývoja hmoty, pričom nastupuje nové na miesto starého. Z tohto pohľadu tiež prízvukoval, že materialistická dialektika nezvratne dokazuje pominuteľnosť zastaranej kapitalistickej spoločnosti, ktorá už nevyhovuje potrebám súčasnosti, a preto musí byť vystriedaná novým, dokonalejším zriadením. Nebáť sa priznať porážku. Učiť sa na skúsenostiach z porážky. Starostlivejšie, opatrnejšie, systematickejšie prerobiť to, čo bolo urobené zle ... Nemožno sa naučiť riešiť svoje úlohy metódami dneška, ak nám včerajšia skúsenosť neotvorila oči, že naše staré metódy

- 30 -

boli nesprávne. To je odkaz V.I. Lenina, vykročiť smelšie leninským kurzom. M. Gorkij bol skutočne prvým tvorcom socialistického slovesného umenia, prvý klasik socialistického realizmu. Napísal : „Ži v stálom nadšení, zaujatý niečím ťažko dostupným. Človek rastie tým, že sa vzpína hore ... “ Chudoba je nebezpečná tým, že akoby sama seba reprodukuje. Zlé hmotné zaistenie vedie k zhoršeniu zdravia, dekvalifikácie, deprofesionálizácie, a na koniec k degradácii. Chudoba ťahá človeka na dno. Chudoba je živnou pôdou zúfalstva, nestability a ohrozenia sveta. Hrdinovia Gorkého románov vstúpili opäť do nášho života. Našou najsilnejšou zbraňou je pravda. Hľadaj pravdu, počúvaj pravdu, uč pravdu a bráň pravdu až do smrti. Kto píše históriu ? Víťaz ! Pri výstave socializmu došlo aj k chybám. Vari dejiny sa odohrávajú podľa učebníc ? Sú v rukách ľudí. Najväčším zločinom bolo zmarenie socializmu. Deklarácia ľudských práv je palicou na všetkých bojovníkov za skutočnú demokraciu a slobodu ľudu. Ak stratíme schopnosť rozlišovať medzi skutočnosťou a legendou, pravdou a klamstvom, čo horšieho nás môže potom ešte stretnúť ? Keby v živote neexistuje. Existuje len ľudský rozum, skúsenosť, vzdelanie, schopnosť a profesionalita. Tie vytvárajú realitu, za ktorú človek musí niesť zodpovednosť, podľa toho, ako sa na nej sám podieľal a nie schovávať sa pri nezdare za to slovo keby. Dušou všetkých majstrovských diel je vždy len ľudská bolesť. Ľudská túžba po šťastnom živote stojí predovšetkým na uspokojovaní základných potrieb, a táto túžba sa nemení, čo svet svetom stojí. Menia sa len systémy, ktoré toto naplnenie sľubujú. Systém, ktorý ľuďom aspoň čiastočne splnil ich túžby a priania, pokiaľ im ponúkol dôstojný život – potom je to dobrý systém. Ale keď systém programovo spoločnosť rozdelí na bohatých a tých ostatných, potom od neho môžeme ťažko očakávať naplnenie tých nádherných humanistických ideí. Každý máme v sebe jedinečný dar, jedinečné svetlo, talent a je našim cieľom ho hľadať, rozvíjať a užívať ku svojmu prospechu i všetkých ostatných. Spoločnosť má jedincovi na tejto ceste pomáhať, chrániť ho. Vezmite rozum do pästí ! Múdri vzdorujú osudu, šikovní sa vedia prispôsobiť a hlúpi si myslia, že to tak musí byť ! Socializmus svojimi chybami vytvoril podmienky pre kontrarevolúciu, avšak kapitalizmus zreteľne tiež vytvára podmienky pre obrodu a zdokonaľovanie socialistických myšlienok. Kto nemá úctu k predkom a ich dielu, neváži si prítomnosť  a je bez záujmu, čo vytvorí pre budúcnosť. Pamäť, to je veľkolepá výsada (či občas omínajúci nedostatok ?) kráľa tvorstva – človeka. Ale častokrát sa veľa robí pre to, aby zabudli i iní. Človek nežije, pokiaľ nemá tri základné konštanty : priateľov, prácu, rodinu. Tieto tri zložky sú neodmysliteľné. Človek môže nájsť zmysel života – života krátkeho a plného nebezpečenstva – len vtedy, keď sa zasvätí spoločnosti. Ten, kto v socializme skutočne žil, nikdy netúžil po aute a bohatstve, ale túžil, aby niečo vedel a poznal. Táto špinavá demokratická doba musí totiž bezhlavo popierať jedinečný experiment histórie – socializmus, pretože reálny socializmus bol pokus pretvoriť niečo, pre čo spoločnosť  ešte nevyzrela. Generácia, ktorá sa nepoučí zo svojej histórie a tiež ju nepozná – musí ju prežiť znova. Ak nechceme, aby sa genocída v budúcnosti znova opakovala, musíme porozumieť tomu, čo sa odohralo v minulosti. Dar múdrosti je však dar zriedkavý. Nič nesmie byť zabudnuté a nikto nesmie byť zabudnutý ! Myšlienky sociálnej spravodlivosti však neumierajú ani na starobu, ani na náhly srdcový kolaps. Táto myšlienka je neporaziteľná. V dobách, kedy sa ľudia dvíhajú k odporu proti útlaku a snažia sa vytvoriť slušnejšie podmienky svojho života, je hrdinstvo cnosťou. V dobách kontrarevolučných zlomov a pomsty panuje nízkosť. A vyliezajú krysy. Nenávisť je slepá a preto najťažšie je použiť sa z vlastných chýb i chýb druhých. Nie je príjemne počuť hlas pravdy. Preto sa človek musí učiť a začínať znova za cenu omylov, chýb, sklamania a prehratých bitiek. Niekedy je to tak, že keď vieme menej a zavrieme pred niečím oči, žije sa nám lepšie, ale na globálnu falzifikáciu dejín je len jeden liek : burcovanie pamäti, vzdelávanie. Vzdelávanie patri k najväčšiemu bohatstvu každého národa. Nezabudnime, že ľudia môžu a musia umrieť, ale myšlienka sociálne spravodlivej spoločnosti nezomrela a nezomrie. Pamäť a dejiny národa sú neúprosne prísne. Tam, kde chýba ľudskosť, nemôžu byť ľudské práva, kde vládne sebectvo, nemôže existovať solidarita, kde spotrebná a márnotratná spoločnosť je vydávaná za model obyvateľstvu, nemôže existovať životné prostredie. Je skutočnosťou, že umenie ešte nikoho neprevychovalo. Kultúra a umenie budú vždy len duchovnou potrebou vnímaného, citlivého a premýšľajúceho človeka. Výrazné osobnosti herectva, hudby, literatúry, filmu by mali byť nositeľmi krásy, liečitelia

- 31 -

ľudských sŕdc a duší. Skomercionalizovaná kultúra prestáva plniť svoje poslanie, negatívne ovplyvňuje čitateľa, diváka, poslucháča. Šírenie kultu násilia v masmédiách je zločin na budúcich generáciách. Život sa však skladá z nádejí a sklamania. Každý človek má právo sám a slobodne sa rozhodnúť, v čo chce a bude veriť. Ani spolitizovanie viery neprinesie nič dobré. Boj o budúcnosť národa nerozhodne technika ale práve výchova mládeže. Skutočnému pokroku najviac pomohli tí, ktorí sami nikdy nemali na rozdávanie, ktorí si uvedomovali, že čisté ideály nemôžu odísť s jednou či dvoma generáciami, že je treba ich prenášať ďalej, vniesť ich do podvedomia a činov mladej a strednej generácie. Názory ľudí sú veľmi často ich súčasťou šťastia. Vedzte : Túžba po slobode je a bude ďaleko silnejšia než túžba po práci. Zbabelci neznesú hrdinov. Kto chce radiť inému, musí byť lepší a nie horší. Tolerancia je znášanlivosť, rešpektovanie cudzieho názoru. Neúcta k chlebu, neúcta k ľudskej práci, neúcta k bezmocnosti staroby, to sú javy budiace obavy. Keby ženy toľko netúžili po šťastí, nebolo by toľko nešťastných mužov. Pred mŕtvymi sa skláňajme a živých ctime, lebo zostali verní. Jediným skutočným zdrojom vôle k životu je nádej. Nadradenosť je balvan, ktorý bráni skutočnému narovnávaniu vzťahov. Smrť je len nenávratno, len zabudnutie je koniec života. Možnosť škodiť dáva zradcovi dôvera. S hlúposťou i bohovia bojujú márne. Čas prepožičiava dôstojnosť i netvorom. Sú tri veci, ktoré predstavujú priamu cestu do pekla : sláva, moc a peniaze. Charakter človeka sa pozná podľa toho, aké vtipy ho zrania. Sloboda je vždy slobodou inak zmýšľajúceho. Boháč je buď nepoctivec, alebo nepoctivcov dedič. Slovo je odevom myšlienky. Pomáha sa oklamaným, nie klamajúcim. Cesta do pekla býva dláždená dobrými úmyslami. Najväčším nepriateľom komunizmu je funkcionárska nadutosť a nevzdelanosť. Srdce má svoje dôvody, o ktorých hlava nemá ani potuchy. Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. Šťastie nespočíva v šťastí samom, ale v jeho dosahovaní. Mier nie je všetkým, ale bez mieru všetko je ničím. Náboženstvo je ópium ľudstva. Bohatstvo je to, čo môžeš ľudom dať, to čo si ponecháš, nakoniec rovnako stratíš. Humanizmus je láska k životu a prírode. Socializmus spravodlivejší spoločenský poriadok tvorivých ľudí. Privilégia a výsady i výhody na úkor iných nepatria k socializmu a komunizmu, ale skôr k feudalizmu a do poriadku darebákov, v ktorom bezohľadne vládnu peniaze, totiž ich vlastníctvo. Strach je zákonitým derivátom systému, ktorého charakteristickým znakom je bezmedzná honba za mamonom, bezohľadnosť a neúcta k človeku. Nič nie je nebezpečnejšie, než vplyv súkromných záujmov na verejné záležitosti. Jediné poučenie z dejín je to, že si ľudia z dejín poučenie nikdy nevzali. Všetko sa musí zmeniť, aby všetko zostalo pri starom. Slabý je len ten, kto v sebe stratil vieru a malý ten, kto pozná len malý cieľ. Malí sa často boja veľkých, ale stojí za úvahu, že veľkí sa skoro vždy boja nepatrných. Ak chcete poznať charakter človeka, dajte mu moc. Pre víťazstvo darebákov je potrebné len to, aby dobrí ľudia nič nerobili. Najťažšou skúškou morálnej odvahy človeka je to, či je schopný riskovať dokonca i odsúdenie svojich priateľov za čin, ktorý je v rozpore s tradíciami jeho vlastnej spoločenskej triedy, ktorý však musí vykonať, aby mohol žiť v zhode s vlastným svedomím. Kapitalizmus má tisíc škaredých nedostatkov. Napr. pre mnohých je lepšia demokracia s jej nedostatkami než socializmus s jeho prednosťami. Kapitalizmus je aspoň výsledkom prirodzeného vývoja ľudstva, ale socializmus je neprirodzenou vymyslenou spoločenskou formáciou. Úbohé je zriadenie, ktoré vytvára biedu a zločinnosť. Tí, ktorí by sa vzdali podstatnej slobody, aby si zaopatrili trochu dočasného bezpečia, nezaslúžia si ani slobodu, ani bezpečie. Majetok zaslepuje a bohatstvo a moc menšiny prinášajú utrpenie väčšine. Byť sklamaný rozumom, to znamená byť sklamaný poznaním. Kto volá po pokore, má obvykle na mysli poddanosť. Ideálom ušľachtilého je spravodlivosť, ideálom malého človeka prospechárstvo. Ľudia musia vedieť, že koniec sveta je v nepretržitom hromadení zla v nás samotných, v našich činoch a myšlienkach, a to sa prejavuje v genetickom kóde človeka a krízu približuje. Na svete nie je žiadny iný nositeľ zla, než my, ľudia. A predsa ho každý vidí všade inde okrem seba, svojej skupiny, stavu, národa, štátu a potom ešte rasy, náboženstva, ideológie ... Ďalej cesta nevedie ! Ďalej sú už len mutanti a degenerácia ! To všetko vedie k zániku, a čím ďalej, tým viac, čím sme technologicky silnejší, tým strašnejšie sú naše omyly, stupeň cynizmu a ignorancie ... Keď sa nič nedeje, musí sa niečo stať. Nová vedecká pravda netriumfuje tým, že presvedčí svojich odporcov a prinúti och vidieť svetlo, ale skôr, že ich odporcovia vymrú a pre novú generáciu sa potom stane samozrejmosťou. Maxwell tvrdil : „Socializmus je

- 32 -

kapitalizmus s ľudskou tvárou. Socializmus dáva maximálnu slobodu jednotlivcovi, zaisťuje ochranu pred monopolom, ochranu pred zamestnávateľom, umožňuje slobodu tlače a poskytuje základné služby pre všetkých ľudí“. Bývalá totalita podľa toho bola vlastne rajská záhrada demokracie a slobody, blahobytu a mieru proti tomu, čo prežívame teraz. Svet rovnako musí dôjsť ku komunizmu, pretože pôda, zdroje surovín, voda i vzduch sú obmedzené a len ich spravodlivejším rozdelením je možná existencia ľudstva. Nie je nič márnejšie než snenie nad starou slávou a nič nie je tak zhubnejšie ako napodobňovanie vlastnej minulosti.

- 33 -

Piaty korpus

Ľuďom treba povedať, že spoločnosť môže dať všetkým prácu a nie je to utópia, lebo také obdobie, ktoré trvalo viac ako štyridsať rokov, tu už bolo. Nech hovorí kto, čo chce, ale len práca pre všetkých je základom k prosperite.

Utopický socialista Charles Fourier (1772-1837) tvrdil, že celé dve tretiny kapitalistickej spoločnosti tvoria neproduktívni a paraziti, medzi ktorých socialistická náuka radí hlavne klér, šľachtu a tiež armádu, ktorá v kapitalistickom poriadku býva nástrojom politického a hospodárskeho imperializmu. Vynálezcom termínu socializmus je obskúrny taliansky publicista Giacommo Giuliani, ktorý ho po prvý krát použil vo svojom diele L´antisocialismo com futato (Popieraný antisocializmus, 1903), avšak v celkom inom zmysle, než má dnes, a ktorý sa vžil najskôr v Anglicku, kde od roku 1828 bol socializmom označovaný owenizmus a chartizmus. Idea komunizmu, ktorá dala vzniknúť štátnej ideológii v mnohých krajinách európskych i mimoeurópskych, je prastará. Prinajmenšom tak stará, ako je sebauvedomenie človeka čoby tvora spoločenského. Idea rovnakého vzťahu k povinnostiam (communise) je zreteľná vo všetkých svetových náboženstvách, hlavne ale v budhizme a kresťanstve. Náš súčasník, William Temple, arcibiskup canterburský chápe komunizmus ako heres kresťanstvo, kedy ono nebolo schopné vyriešiť sociálnu biedu a utrpenie z hladu a poníženia. Marxizmus je rovnaká ideológia, lebo nastoluje víziu radikálnej spoločenskej premeny v záujme triedy námedzne pracujúcich i ďalších neprivilegovaných sociálnych skupín. Revolúcie siahli na posvätné súkromné vlastníctvo a postihli tak koreň odvekých sociálnych krívd a neprávostí. Skutočne, mohlo byť niečo zločinnejšieho a trestuhodnejšieho ? A ká to bola dejinná krivda, aký zločin – v revolučných premenách boli nakoniec likvidované vykorisťovateľské vrstvy, celá spoločenská trieda majetných i s parazitmi, ktorí sa na ich bohatstve priživovali. Všetci, ktorí žili z práce tých, čo im boli vydaní na milosť a nemilosť v dôsledku svojho sociálneho postavenia zvečneného predsa v náboženských a rôznych reakčných sociálnych doktrínach. Akej z vôle sa dopustili tí, čo sa postavili proti zákonom ľudskej prirodzenosti, t.j. sociálnej nerovnosti (s jej triednou nenávisťou !). Proti tejto sociálnej nerovnosti s jej bezohľadným tržným mechanizmom, o ktorom sami buržoázny ekonómovia a sociológovia prehlásili, že jeho hlavným rysom je, že nepozná brata a nemá žiadnu morálku, berie ohľad len na zisky (M.Weber) postavili komunistickí zločinci myšlienku sociálnej rovnosti, spoločnosti bez tried, teda myšlienku reálneho humanizmu. Aká to utópia ! Ako mohlo vôbec niekoho napadnúť, že je možné odstrániť systém súkromného vlastníctva, systém sociálnej nerovnosti a začať budovať spoločnosť, v ktorej nebude sociálna a triedna nenávisť, pretože v nej bude najvyšším princípom myšlienka mieru a spolupráce medzi národmi a úcta k tvorivej práci, pretože v nej nebude blahobytu a slobody pre tých, ktorí by si ju mohli na účet ostatných uzurpovať z titulu výsad majetku moci ? Príčiny vzniku komunistického programu vytvoril predsa kapitalizmus, jeho nespravodlivosť, neschopnosť spojiť politické práva a prijateľnú životnú úroveň sociálne slabších vrstiev. Komunistické hnutie formovalo svoje ciele na základe humanistických ideálov oslobodenia človeka práce a myšlienok sociálnej spravodlivosti. XX. storočie vstúpi do dejín ľudstva ako storočie, v ktorom prvý krát za tisícročie človek skúsil budovať spoločnosť bez vykorisťovateľských vládnucich tried a vykorisťovaných tried ovládaných. Komunistické strany vznikli z protestu k pasivite sociálnej demokracie voči narastajúcemu fašizmu a nebezpečiu vojny a opustili jej rady. Strana komunistov  je strana ľudskej solidarity. Nebola založená len pre komunistov, súčasných členov, ale preto, aby človek v nezavinenej núdzi nezostal sám. Od roku 1945 sa Československá republika rozhodla ísť smerom demokracie socializujúcej. Po šesťročnej okupácii sa väčšina národa hlásila ku komunistickým myšlienkam, pretože v ich uskutočňovaní ľudia videli spravodlivejšiu spoločnosť. Bola to generácia, s ktorou sa život nemaznal a ktorá sa po vojne rozhodla ísť cestou socialistickej výstavby. Vyznávala

- 34 -

názorovú otvorenosť a úprimnosť. Nemala rada hlúposť a obmedzenosť. V tom boli zajedno československí občania a ich reprezentanti na čele s prezidentom E. Benešom. Liberalizmus hospodársky mal byť prekonaný typom vyšším, v ktorom mal mať miesto racionálny plán i trh, vzájomne výhodný obchod a postupné zvyšovanie životnej úrovne zvyšovaním produktivity práce. Dedičstvo československej medzivojnovej demokracie malo byť týmto spôsobom rozvinuté. Po oslobodení v roku 1945 panovala opäť núdza, prídelový systém na lístky, katastrofálne sucho v roku 1947. Povojnové klíma v našej spoločnosti bolo opojené vôňou znovunadobudnutej životnej istoty. Spotrebný spôsob života, vypestovaný reálnym socializmom, nebol známy. Neexistoval. Mladí ľudia boli úžasne činorodí, pracovití. Nezameriavali sa na seba a svoj individuálny prežitok skutočnosti, ale na budovanie vojnou ochromenej vlasti. Budovalo sa všade a takmer všetko, nech už z pohľadu dneška šlo o budovanie prospešné, či práve naopak. Asi je veľa pravdy vo výroku jedného anglického spisovateľa, ktorý znie : „Najväčšie hlúposti sa robia z najväčšieho nadšenia“. Istotne však bolo, že existovali značné rozdiely medzi entuziazmom mladých a zrelou skúsenosťou staršej generácie, ktorá mala svoju mladosť už za sebou za prvej republiky či dokonca Rakúsko - Uhorska. Mladí nemali čo stratiť, táto generácia áno, lebo človek sa v priebehu života vypracováva, postupne dosahuje úspechy a tomu zodpovedajúce spoločenské i materiálne zaradenie. Veď život je podobný stromu, ktorý najskôr musí vyrásť potom prináša plody a potom odchádza ... Proletariát túžil po vytvorení sociálne spravodlivej republiky, zbavenej kapitalistických vydriduchov, ktorí sú príčinou biedy väčšiny robotníkov a nezamestnanosti. Februárové víťazstvo československého ľudu bolo názorným príkladom pomeru síl, dôkazom, že ľud má dosť sily a možností vysporiadať sa s vykorisťovateľmi a kapitalizmom. V súvislosti s tým je treba rozhodne odmietnuť tvrdenia, ktoré sa objavili v buržoáznej propagande na Západe, že Február bol dielom sovietskej komunistickej expanzie, ktorá musí byť zastavená. Buržoázna propaganda ide tak ďaleko, že hovorí o februárovom Mníchove ... Áno, Československo prežilo Mníchov, ale v roku 1938. A tento Mníchov bol spôsobený : 1. kapitalistickým poriadkom a buržoáznym panstvom vo vnútri. 2. závislosťou na medzinárodnom imperializme. 3. politikou podpory Nemecka v záujme politiky sily proti Sovietskemu zväzu a jeho ľudu západnými imperialistami. A práve takáto politika bola západnými imperialistami zahájená a to dávno pred februárom 1948. A konečne, Februárové víťazstvo a úspešná výstavba socializmu v Československu, v štáte priemyslovo vyspelom s buržoázno-demokratickými tradíciami, rozbíjali definitívne a v praxi politickú a ideologickú buržoáznu aroganciu o výnimočnosti cesty Ruska, o nevhodnosti a nemožnosti socialistickej revolúcie pre hospodársky a politicky vyspelé kapitalistické krajiny. Skúsenosti víťaznej československej revolúcie obohacujú medzinárodný proletariát a povzbudzujú robotníctvo západných, kapitalistických krajín. Československá robotnícka trieda zvíťazila vnútorne i medzinárodne nad buržoáziou a imperializmom, vybojovala si politickú i sociálnu slobodu, zaistila medzinárodnú nezávislosť a bezpečnosť štátu a vstúpila na cestu socialistickej výstavby. Tohto víťazstva dosiahla preto, že šla neochvejne cestou proletárskeho internacionalizmu, že sa opierala o pevné spojenectvo so Sovietskym zväzom a podporu medzinárodného robotníckeho hnutia a pokrokových demokratických síl celého sveta. Klement Gottwald, ktorý koncom roku 1947 priamo odmietol sovietsku ponuku pri riešení situácie v Československu, s monopolným prevzatím politickej moci ako dobovo jediným možným prístupom k socialistickej revolúcii, samozrejme počítal. Konkrétny postup ministrov Národno-socialistickej, Ľudovej a Demokratickej strany mu však viac menej situáciu uľahčil. Po ich demisii 20. februára 1948 menom KSČ zásadne odmietal všetky návrhy na jednania o kompromise a jednoznačne trval na vlastnom riešení celej situácie. Požiadavky na prijatie demisie zradných ministrov a doplnenie vlády o vopred pripravených ďalších predstaviteľov jednotlivých politických strán, ale i ROH, dokázali komunisti presadzovať nielen pri jednaní u prezidenta, ale i tvrdým a nekompromisným tlakom ľudových más zdola. Stotisícové zhromaždenie v Prahe, Brne, Bratislave i ďalších mestách, vytvorenie Ľudových milícii i akčných výborov NF, eliminovali fakticky všetok odpor politických protivníkov. 25. februára 1948, kedy bolo jasné, že KSČ má situáciu pevne v rukách, musel prezident E. Beneš, ak chcel eliminovať prípadné ozbrojené stretnutie, prijať demisiu ministrov a doplniť vládu podľa predloženého návrhu K. Gottwalda.

- 35 –

Februárové  udalosti v roku 1948  neboli  samozrejme  žiadnym  pučom.  KSČ  získala  moc za súhlasu

väčšiny obyvateľstva s využitím ústavných zákonov a parlamentných zvyklostí. Nie všetko ale prebehlo a mohlo prebehnúť podľa platných zákonným noriem demokratickou cestou. Išlo o dobovo podmienený a fakticky nevyhnuteľný zvrat v spoločnosti so všetkými z toho vyplývajúcimi súvislosťami a dôsledkami. Tretia republika niesla prívlastok socialistická, a zvykli ju označovať za Absurdistan. Ale ako nazvať to, čo tu existuje teraz ? Víťazstvo robotníckej triedy vedenej KSČ bol daný základ k vytvoreniu humánnej, socialistickej spoločnosti. Keď sú ľudové masy hlúpe a nevzdelané, je to snáď obžaloba socializmu ? Práve naopak ! Títo otroci, ktorým začína svitať, sú už odrastení v kapitalistickom chlieviku, hnoji, nemravností, egoizme, obmedzenosti. Niet divu, že sú rozčúlení, chcú uskutočniť veci tak prevratné a veľké. Február 1948 nepovažujme za prevrat. Víťazstvo vo vtedajších voľbách si komunistická strana nevymyslela. Bol to skutočne hlas sŕdc, hlas túžby po spravodlivosti a sociálnej rovnosti, hlas mnohých ľudí a medzi nimi aj mnohých kresťanov. V roku 1948 Ústredný akčný výbor vysokých škôl dbal starostlivo na to, aby neboli postihnutí ľudia len pre odchylný vedecký názor. Z katedier boli odvolávaní nepriatelia ľudovej demokracie a nepotrestaní kolaboranti, tým zaiste neutrpela vedecká úroveň našich škôl. Práve naopak. Títo ľudia boli, zvlášť v spoločenských vedách, zástancami pavedeckých, fašizujúcich teórii, teórii splodených odumierajúcou meštiackou triedou, ktorá sa z pochopiteľných dôvodov odrieka vedy a rozumu. Víťazný február uderil ako blesk do zahnívajúcej poézie. Nová literatúra, ktorej nositeľom bola predovšetkým nová, rodiaca sa ľudová inteligencia, nesmela nechať ani stopu z tlejúcich buržoáznych teórii v našej kultúrnej záhrade. Nová literatúra nemohla rásť v neutrálnom a v nevšímavom postoji k ním, ale v nezmieriteľnom boji s nimi. A jedine v nezmieriteľnom boji proti svojej vlastnej ideologickej minulosti môžu sa tiež obrodiť básnici a kritici, ktorí majú poctivú snahu sa z tohto malomeštiackeho bahna vymaniť. Komunizmus vznikol ako obrana proti krivdám kapitalizmu a cesta k socializmu bola u nás nastúpená práve prianím väčšiny ľudu žiť v spravodlivejšej spoločnosti a v súlade so skúsenosťami z 2. svetovej vojny, lebo na ňu a na jej obete nesmieme zabúdať. K zdravotnému systému, ktorý u nás bol zavedený po 2. svetovej vojne, došli zdravotníci spolu s občanmi, na základe neblahých skúseností z nespravodlivého pomeru k chorým práve v kapitalistickom zriadení. Občania sa sami presvedčili, že komunistov treba voliť zo skutočného presvedčenia, že kapitalizmus je zlý, nemorálny – socializmus bude lepší, spravodlivejší. Gottwaldova vláda bola prezieravá, keď odmietla Marschallov plán. Zachovala tým ekonomickú a politickú nezávislosť. Jej orientácia na Sovietsky zväz zabezpečila rozvoj, stabilitu a obranu republiky. Prvá menová reforma bola 1. októbra 1945, v ktorej bolo občanom vyplácaných po 500 kčs, ale náhradou za úspory. Povojnové obdobie do roku 1948 postačilo len k tomu, aby dvojročnicou bola dosiahnutá úroveň predvojnového nášho hospodárstva, a to Gottwaldovou vládou ! Východisko z krízy sa núkalo v plánovanom hospodárstve. Plná zamestnanosť bola dobrá k tomu, aby sa dosiahla rovnosť ľudí a na základe toho potom smerovať ekonomický rast. V päťdesiatych rokoch všetok spoločenský pokrok bol spojený s budovaním nových priemyslových kapacít, dosahovaním vyššieho tempa rastu. Z republiky zmizla nielen nezamestnanosť, ale i zástupy žobrákov a bezmocných, o ktorých sa postarala spoločnosť bez cirkví i bez organizovaných nadácii. Občania sa prihlásili k hodnotám, ktoré im zaisťoval režim tzv. reálneho socializmu, kde pracujúci získali výhody a práva, o ktorých sa ľuďom v krajinách, kde poznali len tržnú ekonomiku, ani nezdalo, vymoženosti bezplatného zdravotníctva (teda zaisťovania zdravia občanom nezávisle na ich movitosti), prístup ku vzdelaniu na princípe talentu a nie podľa hrubých peňaženiek a tiež sociálnu rovnosť. Stavby mládeže, brigády, to nebola len manuálna práca. To boli stavby skutočne zmysluplných nádejí. Mohli vzniknúť len v tom čase. Ani skôr, ani neskôr. To bolo špecifikum vstupu do sveta po vojnových rokoch. Mládež, ale aj spolubrigádnici zo zahraničia, to boli informácie a podnety, optimizmus a istota. Väčšina chlapcov a dievčat obetavo pracovali, nechytráčili, ako sa obohatiť. A to platí o celej tej dobe.

Socializmus sa budoval v podmienkach konfrontácie dvoch spoločenských sústav studenej vojny. USA sa vyhrážali, organizovali nátlak, spôsobili, aby pokojná práca nášho ľudu bola ustavične narušovaná, vydržiavali si preto celé štáby protikomunistických štváčov a rozvracačov, a i napriek tomu boli

- 36 -

vytvorené v krajinách socialistického spoločenstva, obrovské hodnoty. A to pri všetkých nedostatkoch, ktoré nikto nikdy nezastieral. Postavili sa vysoké školy, kultúrne zariadenia, závody, diaľnice, školy a škôlky. Len slepý alebo zaslepený toto nechce vidieť. Ľudové milície a milicionári v minulosti pomáhali strážiť výrobné závody, likvidovali následné živelné pohromy, pomáhali pri žatve alebo hľadali stratené deti. Kysuce boli najchudobnejším za Uhorska, ale i za 1. ČSR. Každodenným údelom robotníkov a roľníkov bola bieda, hlad a veľké utrpenie. Zaostalá poľnohospodárska výroba nestačila vyživiť obyvateľov, následkom čoho bolo veľké vysťahovalectvo za prácou a chlebom do USA, Kanady, Argentíny, ale aj Francúzska, Belgicka a ďalších krajín. Všestranné povznesenie chudobného ľudu umožnila oslobodzovacia misia Červenej armády, lebo bez jej víťazstva nad fašizmom by najmä slovanské národy boli otroci veľkonemeckej ríše. Slovenský národ striasol zo seba krpce a drotársku krošňu, ťarchu chudoby a trápenia. Zo žobrákov, bírešov, paholkov sa stali slobodní ľudia. Už nemuseli ponížene továrnikom a statkárom ruky bozkávať. Nastupujúci komunizmus prakticky zlikvidoval výdobytky prvej republiky, oravskú a kysuckú zaostalosť a biedu, zabránil tomu, aby ako v prvej republike svoju vlasť museli opustiť státisíce ľudí, ktorí na Slovensku, vo svojom domove, nenašli prácu. Socializmus si nezakladal blahobyt drancovaním bohatstva iných národov, ako to robili v kolóniách vyspelé európske krajiny. Ľudia, ktorí z neho odišli, potom tvorili bohatstvo iných krajín. Hrdinovia a tanky z roku 1945 sa začali zlostne spojovať s augustom 1968 ! Takejto podlosti sa dopustili predovšetkým tí, ktorí nielen u nás usilovali o revíziu výsledkov 2. svetovej vojny. Bratskú pomoc spojeneckých vojsk nazývali okupáciou, aj keď Varšavská zmluva mala svoje záväzné regule, ktoré nechcú poznať, hoci neboli odlišné od regulí NATO. Nositelia myšlienok pražskej jari, hoci sa tvárili neviem ako pokrokovo a humanisticky s programom, ktorí bol marxisticky sfrázovaný, museli počítať, že narazia na vehementný odpor, takže by sa nemali diviť, že v tomto prípade došlo dokonca k jednotnému odporu celej sústavy socialistických štátov. Rok 1968 nemal byť chápaný ako spontánne vystúpenie občanov proti režimu, ale ako súboj o moc dvoch frakcií v komunistickej strane. Demokrati jednoznačne tvrdia, že šlo o pokus o obnovu demokracie. Dokument Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ prijatý 11. decembra 1971 a medzitým odvolaný samotnou KSČ (predovšetkým na jej mimoriadnom zjazde v decembri 1989), mal zdôvodniť, prečo došlo k medzinárodnej intervencií, v ktorej rozhodujúce slovo a silu mal Sovietsky zväz. Išlo o to, ako sa uvádza, zabrániť rozkladu socialistickej štátnej moci, kontrarevolučnej hrozbe veci socializmu v ČSSR, teda pokus o reštauráciu kapitalizmu. ZSSR a socialistický tábor predstavovali svetovú silu pre zadržanie agresivity imperializmu a prekážku pre jeho svetovládu. A solidaritu, ktorú poskytovali ZSSR, rovnako ako Československo a ďalšie východoeurópske krajiny komunistom, pracujúcim, národom bojujúcim za svoje oslobodenie, za demokraciu, národnú nezávislosť, socializmus a mier. Vytvorenie sociálne spravodlivej spoločnosti, ktorá prestane drancovať prírodné zdroje planéty, a umožní skutočný rozvoj jednotlivca i kolektívu, to je možné len v zhode s demokraticky prejaveným prianím väčšiny. Získať túto väčšinu a presvedčiť ju môžeme len našou aktivitou. Komunistické hnutie nestojí na raketách a tankoch, ale na ľuďoch, ktorí sú ochotní pre myšlienku sociálnej spravodlivosti a solidarity niečo dokázať. Cieľom komunistov je prekonanie triednych rozdielov a nie zničenie príslušníkov triedy bohatých. Je to boj za konečný cieľ – odstránenie súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. Komunistickej strane sú vlastné také princípy, ako zabezpečené právo na prácu, právo na vzdelanie, zdravotnú starostlivosť, právo na kultúrne a športové vyžitie a rovnako s nimi i adekvátny komplex sociálne starostlivosti. Komunisti nikdy neboli zástancami terorizmu, krvavej diktatúry a rasizmu, komunisti nikdy nepropagovali zločin a nezákonnosť. Pokiaľ bude existovať neprávosť a vykorisťovanie, budú existovať aj komunisti ! Nieto sily, ktorá by ideáli socializmu a ich stúpencov mohla zničiť. Stále musíme mať na pamäti, že sám jedinec nedokáže nič a všetci nemôžeme robiť to isté. Je najvyšší čas vytvoriť sociálne spravodlivú, demokratickú, prosperujúcu spoločnosť, v ktorej človek bude človekom a nikto s ním nebude manipulovať. Hlavnou myšlienkou socializmu nie je plánovanie, ale rovnosť. Čo priniesol socializmus ? Prvá historická forma socializmu, pokus o vytvorenie spravodlivejšej spoločnosti, sa uskutočňoval v mimoriadne nepriaznivých podmienkach. Vo víre intervencií a studenej vojny, v hospodárskej

- 37 -

blokáde a pod atómovou hrozbou podnecovaním závodov v zbrojení. Nikto nechce popierať deformácie, tragédie, straty na životoch, škody materiálne a morálne. Ale bol to práve tento systém, ktorý dokázal poraziť fašizmus, brzdiť agresivitu imperialistických síl Západu, rozbiť kolonializmus, a oslobodzovať celé národy. Priniesol ekonomický a sociálny vzostup, istoty, o ktorých snívali celé generácie, zaistil vzdelanosť, starostlivosť o zdravie, prístup ku kultúrnym hodnotám. Ľudia žili bez strachu z budúcnosti. Vytvárali hodnoty, ktoré zasluhujú uznanie. V rokoch 1951 – 1952 bolo na československých hraniciach zadržaných takmer 1200 agentov a žiadny z nich neprichádzal s listinou ľudských práv, ale s cieľom škodiť, narušiť, terorizovať a rozvracať. Počas budovania socializmu sa veľa zmenilo. Predovšetkým sme sa stali ľuďmi. Princíp solidarity prevažoval nad princípom egoizmu. Kľúčovou úlohou socializmu bolo uvoľňovať tvorivé sily v masách pracujúcich, budiť ich tvorivú iniciatívu, mobilizovať ich um a schopnosti k rozvoju seba samého, všetkých, celú spoločnosť ! Socialistická spoločnosť bola veľmi mnohotvárna a premenlivá, lebo bola produkovaná živou tvorivou činnosťou ľudí samotných. Socializmus bola tvorivá práca slobodne združených ľudí poskytujúcich slobodu všetkým a každému. Pri budovaní socializmu spev mládeže ničil ušľachtilé srdcia elitných horných desať tisíc, ktorým predtým ukradli ich históriu a bohom dané právo na rýchle a bezpracné bohatnutie. Len za socializmu sa dosiahlo toho, aby človek mohol seriózne, reálne usilovať o šťastie, o to, aby jeho život bol v súlade s bytostnými ľudskými potrebami. Žiadna iná spoločnosť nevytvorila podmienky pre taký život. V socializme sa investovalo bez nádeje na zisk. Je zásluhou socializmu, že vybojoval pre malého človeka – a práve pre neho – politickú i sociálnu rovnoprávnosť. Socializmus urobil z bezcenného, chorého tvora plnoprávneho človeka do novej spoločnosti. V novej spoločnosti sa človek stáva spravodlivý, poctivý a pracovitý, do novej spoločnosti učil byť ! Socializmus sa staral o každého človeka a vyrovnal v spoločnosti veľké rozdiely, ktoré predtým panovali. Socialistický človek budoval a vytváral život krajší, plnší, v pravde ľudskejší. Tak sa snažia len ľudia silní a nezlomní. Takí sú len boľševici.

Socializmus nemal zo začiatku nových budov nazvyš. Nectil však ich pôvodný účel a do zámkov, kláštorov a víl vpustil deti, chorých a starcov. A tak v múroch, v ktorých sa preháňali na kolobežkách grófi a eminencie s peletónom lokajov, vracalo sa zdravie a chuť do života tisícov potrebných plebejcov. Samozrejme nezostalo u toho, skoro boli české a slovenské mesta obkľúčené prstencom sídlisk. Socializmus splnil i ďalšie sny storočia – v údajne neprevŕtateľných pražských pieskoch prerazil metro či preklenul nuselské údolie, a to si neokapitalistickí mešťania neprivlastnia, aj keby most Klementa Gottwalda premenovali po najvýznamnejšom demokratovi. Socializmus a socializácia je obrovské dielo. To nie je maličkosť ani pokusníctvo. Je isté, že keď sa vytvára veľké dielo, nebudú chyby malé. Je to lepšie, než neurobiť nič. Socializmus je dovŕšenie demokracie s čo najširšou realizáciou ľudských a občianskych práv. Socializmus neupieral ani svojim nepriateľom prednosti, ktorými sa právom pýšil. Socializmus bol najvýznamnejším hnutím novej doby. Socializmus uvoľňoval tvorivú činnosť ľudí, podnecoval nadšenie a obetavosť tých, ktorí sa s jeho programom plne stotožnili. Socializmus si vzal za úlohu z čo najväčšej miery odstrániť nízku kultúru bývania občanov zdedenú po vykorisťovateľskej kapitalistickej spoločnosti a dosiahol i na tomto úseku svojej činnosti výrazné úspechy. Reálny socializmus je hrdosť na minulosť zápasov o povznesenie človeka z biedy a ponižovania, hlavne za slobodu pracujúceho človeka od všetkých foriem útlaku a vykorisťovania. Tieto zápasy tvoria pokrokovú líniu našich národných dejín. Zvykli sme si pociťovať hanbu, hanbiť sa za tých príslušníkov národa, ktorí svoj národ, ľud svojej vlasti zrádzali, spojovali sa s nepriateľom tejto krajiny, aby sa podieľali na ukoristených plodoch práce ľudu a aby s podporou a požehnaním mocnejších vládli. Tá červená zobranka a červená verbeš za totality dala vystaviť bezprašné cesty, mosty, viadukty, zaviedla elektrinu až do tých najmenších obcí, inštalovala vodovodné siete, zriadila jasle, materské škôlky, jedálne, domy kultúry a oddychu. Vystavila základy moderného poľnohospodárstva, ktoré nám závidel celý svet. Kolektivizácia bola v skutku prvým krokom v dlhodobej politickej výchove a uvedomovania roľníctva. Dielo socializmu vyžaduje i dnes odhodlanie, statočnosť a vytrvalosť. Nie je preto čas na ubolenie, apatiu a pasivitu. Pre budúce víťazstvo komunizmu musí každý so svojou kožou na trh ! Len tak úspešne predáme štafetu svojho

- 38 -

života mladým. Túžba po sociálne spravodlivej spoločnosti sa nedá pochovať. Reálny socializmus bol pre občanov to najväčšie a najpozitívnejšie dielo novodobej histórie. Pre prostého komunistu bola strana zárukou sociálnej spravodlivosti, prísľubom spravodlivého sveta. Že sa to v mnohých prípadoch nedarilo, nebolo vinou strany, ale vinou ľudí, ktorí pre svoje osobné záujmy zabúdali na záujmy všetkých a takí nemajú medzi poctivými komunistami miesto. V začiatkoch budovania socializmu mladí ľudia robili viac, než sa od nich očakávalo, a to často v ich voľnom čase a bez nárokov na odmenu. Motorom ich pracovnej iniciatívy bolo uspokojenie zo spoločenskej užitočnosti ich práce, vedomie spravodlivej odmeny za ňu podľa jej spoločenského významu, istota, že jej výsledky si nikto nemôže pre seba privlastniť. Tak chápali prácu oslobodenú od pút kapitalistických pomerov. Vyskytovali sa vo všetkých generáciách medzi rokom 1945 a rokom 1989. Pre ich jednania boli vytvorené priaznivé spoločenské podmienky. Pre mnohých ľudí sa účasť na týchto činnostiach stala najušľachtilejšou, a pre spoločnosť najprospešnejšou formou ich sebarealizácie. Pred tvárou svojich súdruhov mohli ukázať, čo dokážu a prejaviť ako svoju nezištnosť, tak svoje talenty. V slovníku minulých desaťročí boli brigádnici, úderníci, novátori, zlepšovatelia a vynálezci. Žiadna spoločnosť, ktorá ašpiruje na to, aby bola uznávaná ako oprávnená, nemá právo zabúdať na prácu generácii ľudí, ktorí sa zaslúžili o to, že existuje. Dejiny ľudskej spoločnosti nie sú len dejinami ich vysokých predstaviteľov, ale i obyčajných ľudí. A z nich predovšetkým tých, ktorí boli v práci príkladom ostatným občanom. Boli to hrdinovia socialistickej práce Adam, Hamr, Kyzlink, Zýka, Rohlen a ďalší. Zaslúžili vynálezcovia a zlepšovatelia ako Macho, Lacko, Hvizdošová, Landa, Vacková, Bořucký, Sušeň a tisíce známych novátorov, tvorcovia špičkovej techniky, ktorá svojimi parametrami prekračovala úroveň dosiahnutú vo svete. Veľký počet autorov významných objavov, vynálezcov a zlepšovacích návrhov bol právom ocenený štátnymi a inými vyznamenaniami, že v dobe pred novembrom 1989 získalo národné hospodárstvo z využitia vynálezov a zlepšovacích návrhov 249 miliárd korún spoločenského prospechu. V osemdesiatych rokoch to bolo ročne 13 miliárd korún. Na odmenách bolo autorom a ľuďom, ktorí sa podieľali na realizácii vynálezov a zlepšovacích návrhov, ako výraz ich ekonomickej stimulácie, vyplatených 650 miliónov korún ročne. Môže sa dnešná spoločnosť niečím podobným pochváliť ? Do roku 1989 bol majetok ľudu, z ktorého sme prostredníctvom spoločenskej spotreby, dotáciami, lacno žili, zadarmo sa liečili, študovali, cestovali na odborovú a podnikovú rekreáciu, uzdravovali sa zadarmo v kúpeľoch, zadarmo športovali, kupovali lacné knihy, časopisy, gramofónové platne, za lacno chodili do kina, divadla, na koncerty, na výstavy, lacno bývali, lacno jazdili vlakmi, autobusmi, električkami, platili lacné dane z chalúp, mali lacné poistenie, konzumovali lacné potraviny, pili lacné pivo, lacno sa stravovali v závodných jedálňach a reštauráciách. Počínajúc znárodnením a budovaním socializmu nebol do roku 1989 zaznamenaný žiadny rok s výraznejším poklesom výroby, a bolo to za ťažkých podmienok psychologickej vojny i hrozby horúcej vojny s dusivým tlakom zbrojenia. Tzv. cenzori v minulom režime vykonávali záslužnú činnosť, pretože zachytávali všetku špinu, ktorá by mohla narušiť predstavy o vtedajšej socialistickej spoločnosti. Tak postupne občanom zo zreteľa umelo zmizla nielen nespokojná opozícia, premena vo vyvrheľov, alkoholikov a rebelov, ale tiež nemohúci a invalidní občania, odložené deti, dôchodci váhajúci medzi žobrotou a hladom, ale tiež cigánska otázka, národnostné problémy a antisemitizmus. Všetci ako rodičia túžime, aby naše deti žili normálnym kľudným, spokojným, rodinným a spoločenským životom a boli platnými pokračovateľmi a pracovníkmi štátu. Naša história sa predsa nezačala písať v roku 1948, ani nie v roku 1918. Ani nám, ani našim rodičom, ani našim deťom nikto nesmie ukradnúť ich a našu minulosť. Lásky, túžby, nádeje. Slnečné dni, kilometre v nohách, pot na čele. Krstiny, svadby, pohreby – to všetko sme žili a pracovali a prežívali načisto. Nikto nám nedá iný život, a preto ani nikto nemá právo preškrtnúť ten, ktorí sme žili. Chýba nám hrdosť na to, že sme na úrovni !

Keď bola KSČ pri moci, dopustila sa chyby, že miesto revolučnej praxe pestovala prax byrokratickú a pokazila viac, než bolo objektívne nutné. Druhú chybu urobila v novembri 1989, keď utiekla od moci rýchlejšie a ľahšie, než zrejme predpokladali organizátori novembrového puču, takže nestihla obhájiť ani to, čo nepokazila. Tretia chyba bola najzávažnejšia, pretože sa vzdala vedúcej úlohy v spoločnosti. Po tomto všetkom KSČ bola neschopná uhájiť a obrodiť zriadenie i seba. Veľmi dobre vieme, ktorí

- 39 -

zločin komunizmu je ten najťažší. Robotník sa prestal hrbiť, hovoriť ručičky bozkávam milostivá (či milostivý). Ľudia získali vzdelanie a dosiahli slušnú životnú úroveň, na ktorú sa im teraz siaha. Všetci bez rozdielu mali zaistenú bezplatnú starostlivosť i lieky. Pri návšteve baníka, lekára, vodiča, učiteľa či družstevníka nebolo vo vybavení bytu podstatných rozdielov. Bolo to len možné zistiť, ktorá gazdinka je starostlivejšia a čistotnejšia. Nebolo príkrych sociálnych rozdielov. A to nedá spať demokratom. Preto je komunizmus potrebné zničiť. Nepodarilo sa to Hitlerovi, ani Pinochetovi a nepodarí sa to ani súčasným predstaviteľom sveta. Pokiaľ sa jedná o bývalé socialistické štáty, demokrati uvádzajú, že neboli socialistické, ale išlo len o nepodarené experimenty so štátnym kapitalizmom. Základné dôvody porážky reálneho socializmu boli práve v tom, že sa vzdialil od zásadných zásad komunistického ideálu, proklamovaných stále len slovne. Miesto ľudovej moci bola nastolená silne centralizovaná moc politická, stále viac vzdialená od očakávania, účasti a vôle ľudu. Miesto politickej demokracie, hlbšej než akákoľvek demokracia buržoázna, sa zvýraznili obmedzenia politickej demokracie, represívna podstata štátu a porušovanie zákonnosti. Bola podceňovaná úloha trhu a odsúvaná do pozadia úloha a záujmy pracujúcich. Miesto revolučnej teórie marxizmu – leninizmu, dialektického a tvorivého, ktorý sleduje zmeny a reality a dáva nové odpovede na nové situácie a nové javy, sa presadil dogmatizmus a účelovosť teórie, nastolenej ako štátna doktrína. Komunisti boli veľmi naivní a hlúpi ! Veď stačilo len málo k tomu, aby boli ľudia šťastní. Tak sa snažili, aby väčšina ľudí žila slušne, až na to doplatili. Bolo predsa tak jednoduché povedať : dosť ! Dosť dotácii, štátnych príspevkov, pôžičiek na smiešny úrok. Dosť, a zdražíme všetko o sto a dvesto i viac percent. Ako gesto demokracie mali vytiahnuť trezorové filmy a povoliť vydávanie pornografických časopisov. A mohli sa dočkať toho, že by im ľudia prevolávali na slávu. Prečo sa podporovalo bezplatné školstvo a zdravotníctvo ? Mali nechať ľudí spať pod mostom. Toto zrejme ľudia všetko chceli a komunisti im to vo svojej krutosti a obludnosti totalitného režimu odopierali. Takže, komunisti zaspali dobu a prešvihli svoju veľkú šancu ! Netreba sa hanbiť za názov komunista, ktorý symbolizuje človeka, ktorý veľa obetoval, vytrpel, urobil veľa chýb ale i veľa prospešného, a ktorý je statočný si to priznať. Skutočným komunistom nikdy nekvapkala – obrazne povedané – z prstov krv, skôr ich mali poznamenané mozoľmi z práce pre spoločný prospech. Súdružstvo, to je pojem, znamená čestnosť, obetavosť, hrdosť, nezmieriteľnosť s bezprávím. Buďme súdružkami a súdruhmi v tom najsprávnejšom slova zmysle ! Takže, v tom, v čom sme žili do 17. novembra 1989 a čo demokratom pripadalo ako koncentračný tábor s ľudskou tvárou, tak ako sa adolescentom niekedy zdá rodinný byt neznesiteľným väzením, bola vlastne záhrada, chránená plotom a vrátkami pred dravými smečkami medzinárodného zločinu, pred prílivom drog a pred buržoáznou demokraciou. Komunisti v tom systéme dávali viac, ako bolo únosné. Program komunistickej výchovy bol prakticky pozitívnym programom pre človeka od jeho narodenia až do smrti. To sa tiež v praxi premietalo v oveľa nižšej zločinnosti než v kapitalistických štátoch. Kto nepracuje, nech neje ! Heslo z reálneho socializmu. Ľudia nepotrebujú k životu ani šľachtu, ani cirkev, ale potrebujú prácu. Človek potrebuje pracovať z jedného prostého dôvodu, aby zostal človekom ! Ak posledných štyridsať rokov v nás niečo zanechalo, potom iste i pocit potreby sociálnej spravodlivosti a morálnej zodpovednosti celej spoločnosti i za tých, ktorým sa život nevydaril. Reálny socializmus deklaroval všestranný rozvoj indivídua, ale fakticky, tipom moci a hlavne tým, že obmedzoval sebarealizačné možnosti, viedol ku konformite a následnému sprimitívneniu. Nepodarilo sa v tejto historickej fáze realizovať ideál sociálnej spravodlivosti, aby sa už nikto neodvážil proti nemu postaviť. Socializmus o svojich začiatočníckych chybách vie, dokáže sa ich zbaviť a preto má budúcnosť. Ľudia predsa nemajú záujem búrať a predávať to, čo vlastnými rukami vybudovali. Nestojme o prezliekanie kabátov, o premaľovanie firmy. Lož a nenávisť prikrytú sebalákavejším rúchom demokracie s nádychom slobody nemôžeme vziať za svoju, aj keď toto životné poznanie nám dalo školu k nezaplateniu. Školu, orientovanú na komunizmus, k slušnému žitiu všetkých poctivých občanov republiky. Komunistická ekonomika mala aj nedostatky, nerovnováhu, neefektívnosť a plytvanie. A ešte jedným sa komunisti neodpustiteľne previnili ! Tým, že vedia a aj sa to odvážia povedať : za posledné storočie sa celý politický svet až neuveriteľne zdokonalil v umení pretvárky a maskovania svojich pravých cieľov,

- 40 -

zaoceánska a aj európska veľmoc realizujú svoje politické ciele úhľadnejšie, ale aj rafinovanejšie a zákernejšie. Za všetkým sa neskrýva nič iné ako expanzívny imperializmus, ktorý zneužíva a pre svoj prospech využíva antikomunistické a nacionalistické nálady v spoločnosti. Divide et impera ! Rozdeľuj a panuj ! Socializmus, neskúsený a deformovaný najrôznejšími tlakmi, tiež nutnosťou brániť všetko proti intervencii, blokádam, hitlerovskej agresii a potom zase studenej vojne, našiel v sebe silu k pokusu o naplnenie ideálu sociálnej spravodlivosti a skutočnej demokracie konečne už bez násilia (ktoré je sprievodným javom všetkých revolúcii a ktoré sprevádzalo i cestu buržoázie k moci). Ešte v dobe, kedy mali komunisti ozbrojenú moc vo svojich rukách vo veľkej časti sveta, dospeli k poznaniu, že po zlom a násilnom sa lepší svet (lepší než svet bezohľadného trhu, nezamestnanosti a udržovania veľkého množstva krajín v biede) úspešnejšie postaviť nedá a že až úzkostlivo dbali na pokojný prechod k pluralite. Historický kontext robotníckeho boja za sociálne práva, protifašistický boj i mnohé úspechy v budovaní socialistickej spoločnosti nás oprávňujú k účasti na riešení aktuálnych otázok súčasnosti – sociálnej, materiálnej, ekologickej i bezpečnostnej krízy. Budúcnosť ľudstva patrí pokrokovým civilizáciám. Komunistické strany sa pokladajú so svojím programom a cieľmi za jeden z pilierov tejto budúcnosti. Komunisti nemôžu vstúpiť do tretieho tisícročia, v jednej ruke mať čerenú zástavu a v druhej ruke peniaze získané kšeftovaním a všelijakými inými praktikami. Pre mnohých komunistov je trh anarchia, pretože ten istý tovar má rôzne ceny v rôznych obchodoch, nikde nie je nejaká vyššia forma rozumu, nejaká najvyššia plánujúca myseľ. Komunistom je cudzia idea, že predpokladom poriadku je sloboda prispôsobovať sa nepredvídaným situáciám nepredvídaným spôsobom a využívaním nepredvídaných možností neznámych ľudí, o ktorých informuje až trh. Povojnová generácia vyrástla v mieri a bez obranných inštinktov starších. Preto aj tak ľahko prišla o ťažko vybojované sociálne vymoženosti. Najzávažnejšou chybou bolo po Februári 1948 prevádzať široký nábor členstva. Brali sa i nepevné, maloburžoázne živly v predstave, že sa v strane ľahšie prevychovajú. Tak sa do strany dostalo viac než milión ľudí, z ktorých nemalý počet boli prospechári, kariéristi, pätolízači a tiež vyložení pokrytci, ktorí sa v strane pevne zakorenili. neskôr rôzne intrigovali, hrali falošnú hru, prenikali na zodpovedné miesta v štátnom aparáte, skryte škodili a čakali až príde ich čas. Po prvý krát táto garnitúra verejne vystúpila proti strane v roku 1968. Ich nádeje však vtedy zo známych dôvodov vstupu vojsk Varšavskej zmluvy nevyšli. Po ďalších dvadsiatich rokoch sabotovania, podvracania socializmu zvnútra im to v spolupráci so zahraničnými antikomunistami pri oklamaní nášho národa o náprave chýb socializmu vyšlo. Tak bol v novembri 1989 uskutočnený kapitalistický majetkový prevrat ku škode prostých ľudí našej krajiny.

Pomer k minulosti socializmu, tohto dejinného obdobia, ktoré trpelo hlavne v dôsledku studenej vojny, patrí bez sporu k najvýznamnejším a najsvetlejším v našich národných dejinách – čo do veľkosti cieľov a toho, čo sa z nich uskutočnilo, nemá obdoby. Robotnícku triedu socialistická spoločnosť pozdvihla z postavenia námedzne pracujúcich na dôstojný stupeň, ktorý jej ako tvorcovi nespochybniteľných a pre spoločnosť celkom nepostrádateľných hodnôt patril. Pre robotníka žijúceho v tejto dobe dobrý pocit z dobre vykonanej práce pre spoločnosť zaujímal v rebríčku morálky prvé miesto. Horela v ňom túžba vyzretého človeka byť užitočný spoločnosti, prebytok vášne k novému poznaniu a veľká dobrota srdca. Robotník sa v tejto dobe nemusel nikoho a ničoho obávať. Preto tvoril. Robotnícka trieda je priamym výrobcom materiálnych a duchovných hodnôt. Z tradícii bojov robotníckej triedy proti buržoázii táto pochopila, že jej z vedeckých základov oprávnená vychádzajúca kritika sa stane trvalou prekážkou k uskutočňovaniu jej uzurpovaných zásad, ktoré používa za súčasnej protiľudovej vlády. Je škoda systému, v ktorom ľudia mali právo na prácu a vždy sa našiel spôsob, ako pomôcť potrebnému, bez toho, že by sa muselo kľaknúť pred oltárom. Marxistická filozofia je ideológia hlboko humanistická, ideológia životného optimizmu, pretože je zameraná na budúcnosť a lepší zajtrajšok, pretože je materialistická a počíta s objektívne existujúcou realitou a nie s vykonštruovanými fikciami. U komunistov prevyšuje ich dobré nad zlým aspoň 10:1. Lacnejšie to nie je možné dať. Povojnový vývoj v socializme posunul našu spoločnosť k vyšším mravným, sociálnym a kultúrnym hodnotám. V bývalom Československu skutočne vládla nesloboda. Prednovembrový režim nikomu nedovoľoval slobodne rozkrádať národný majetok. Nedovoľoval

- 41 -

slobodne zásobovať našu mládež drogami a otravovať ju pokleslou kultúrou. Nedovoľoval slobodné a sústavné zvyšovanie cien všetkého. Bolo skutočne veľa takých nedovolených činností a medzi tými všetkými bolo tiež niekoľko, ktoré dovolené mohli byť. I to bolo veľakrát verejne priznané. Budúci demokrati zabíjaním bojovali za demokraciu a proti komunizmu. Kto obhajuje zločin a zločincov, je sám tiež taký a zaslúži si všeobecné opovrhnutie. Kto odstránil biedu, žobrákov, tuberkulózu, bytové problémy a cez kapitalistické embargo dosiahol hospodárskeho rasu ? Národom bývalého Sovietskeho zväzu, na ich účet patrí vyvedenie ľudu z biedy cárskeho žalára, záchrana sveta pred hitlerovským fašizmom, pozdrav prvého človeka z vesmíru, snaha pretvoriť svet v svet lepší, v ktorom by ako prvý predpoklad, nebolo vojny. Sedemdesiatročná komunistická skúsenosť ZSSR sa neobišla pre ľudstvo nadarmo. Stopa jej vplyvu sa na Západe cíti vo všetkých sférach života spoločnosti. Pre osud komunistických strán bol vypracovaný jeden univerzálny scenár. Komunisti sa poučili z toho, že proste neprehrali voľby, ale že prehrali veľkú časť svojich dejín ! Komunizmus ešte nikde nebol vytvorený, ale tí, ktorí sa k jeho učeniu hlásili, svet pred fašizmom zachránili. Komunisti budú tak dlho na tejto planéte, pokiaľ tu bude čo len jedno hladné dieťa, pokiaľ bude dvíhať hlavu fašizmus, pokiaľ bude biť  do očí sociálna nespravodlivosť. Komunizmus zostáva po rozpade reálneho socializmu jedinou skutočnou nádejou ľudstva. Aj keď prvý pokus v histórii ľudstva o jeho realizáciu nevyšiel, predsa len sme nežili nadarmo, lebo nasledovníci sa aspoň môžu vyvarovať chýb. Na komunistov čaká tvrdá a odriekavá smena. Budúcnosť však nebola porazená ! Pojem komunizmus sa rovná vrcholnému humanizmu. Je to internacionála dobrých ľudí alebo dobré veci robia dobrí ľudia. Základom ich politiky je realizmus, úcta k faktom a hlavne k človeku. Ďalším základným kameňom komunizmu je princíp od každého podľa schopností, každému podľa jeho práce. V ňom sú v jedno spojené dve najdôležitejšie myšlienky : myšlienka služby spoločnosti a myšlienka sociálnej spravodlivosti. Tento princíp je dôležitý aj preto, že je nenapadnuteľný z mravného hľadiska. Každému podľa práce, vôbec nepredpokladá ani rovnostárstvo, ani diskrimináciu duševnej práce voči fyzickej. Komunizmus je spoločnosť slobodných, tvorivých a rovnoprávnych ľudí založená na prekonaní vykorisťovania a monopole súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov i zotročujúcej deľby práce. Projekt komunizmu predpokladá, že sa spoločnosť prestáva deliť na triedy a sociálne skupiny s odlišným vlastníckym postavením, štát ako nástroj moci tried je nahradený všeobecnou samosprávnou organizáciou spoločnosti a ľudské vedomie je zbavené skresľujúcich ideológii. Komunizmus bude dôstojným pokračovateľom a uskutočňovateľom myšlienok revolučného boja za sociálnu spoločnosť, ktorá sa ako červená niť tiahne dejinami ľudstva. Myšlienka revolučnej sociálnej spravodlivosti vždy prekonáva etnické, nacionálne a náboženské bariéry, je zjednocujúcim prvkom ľudskej spoločnosti. V komunizme na prvom mieste miesto peňazí musí zažiariť človek a jeho zdravie, ďalej úcta človeka k človeku, na ďalšom mieste musí nasledovať úcta človeka k zvieratám a prírode. Tiež sa musia uprednostniť tie činnosti, ktoré sú najdôležitejšie pre život človeka a podľa toho tiež ohodnotiť. Komunizmus je systém, v ktorom si ľudia slobodne volia svoje najvyššie inštitúcie preto, aby ich chránili a nie nechali napospas vlkom. Komunizmus predstavuje šťastný, sociálne spravodlivý a kultúrne, duchovne bohatý život. Komunizmus je tvorenie, a nie umŕtvovanie. Praktickú realizáciu jeho ideí nemožno uskutočniť bez oslobodenia jeho tvorivých síl. ALE ZATIAĽ MÁME PROTI SEBE PRESILU – MILIÓNY VÝTLAČKOV RôZNYCH PRAVICOVÝCH, BULVÁRNYCH NOVÍN A ČASOPISOV, ROZHLASOVÉ A TELEVÍZNE STANICE ...

- 42 -

Šiesty korpus

Svetoznáma betlehemská hviezda, ktorá zvestovala narodenie Ježiša Krista, bola nepochybne kométou a v blízkosti našej Zeme sa objavila na jar roku 5 pred naším letopočtom. K takýmto záverom dospela skupina vedcov z Britskej kráľovskej astronomickej spoločnosti. Treba teda odmietnuť teóriu, podľa ktorej objavenie sa betlehemskej hviezdy vyvolalo vzájomné pôsobenie Saturna a Jupitera v roku 7 pred naším letopočtom. Tieto dve planéty totiž vykonávajú svoj pohyb po oblohe vždy iba nezávisle od seba. Okrem toho sa v Biblii zreteľne spomína iba jediný astronomický objekt pozorovaný nad mestom Betlehemom. Týmto objektom mohla byť jedna z troch komét, ktorých výskyt zachytili aj čínsky astronómovia medzi rokom 12 a 4 pred našim letopočtom. Najpravdepodobnejšie je, že betlehemskou hviezdou bola kométa, letiaca v blízkosti zemegule v roku 5 p.n.l. a dátum narodenia Ježiša Krista vyrátali vedci z univerzity v Cambridge na obdobie medzi 13. a 27. aprílom spomínaného roku.

V 13. storočí rímsky pápež Bonifác VIII. cynicky povedal svojim blízkym spolupracovníkom : „Ani jedna bájka nikdy neprinášala toľko príjmov ako bájka o Kristovi“. Približne to isté hovorili aj iní pápeži – Július II. a jeho nástupca Lev X. Sloboda viery je pre cirkev ako sloboda pre mocenské ovládnutie spoločnosti. Rímsky katolicizmus bol vždy proti rozvoju slobody myslenia a slobody svedomia. Viera v Boha je celkom súkromná záležitosť človeka a musí takou zostať práve preto, že zásluhou náboženstva tieklo po stáročia nepredstaviteľné množstvo krvi. Či už to bolo šírenie kresťanstva ohňom a mečom, križiacke ťaženia, inkvizícia alebo násilie fundamentalistov. Až s rastom poznania sa človek začal oslobodzovať, viac spoliehať na rozum, rozvíjať osvietenstvo a humanizmus. Aby bolo lepšie, je potreba, aby ľudia s úctou k človeku sami ako rozumní tvorovia usporiadali spoločnosť pre život ľudský dôstojný a existenciu sveta neohrozujúci. Podľa Biblie konajú iba zväčša ateisti. Tí, ktorí v Boha vôbec neveria. Einstein prehlásil, že Boh nie je zlomyseľný, je iba rafinovaný. Mnohých trápila jedna vec : prečo Stvoriteľ stvoril všetko také dokonalé, iba človeka sfušoval ? Prečo ? Boh tvoril človeka v delíriu. Totálne ožratý. To nám vysvetľuje aj siedmy deň, deň odpočinku. Načo je Boh taký dokonalý, potreboval odpočívať ? Potreba odpočinku, to vôbec nie je božský atribút. Ale on musel odpočívať – vyspávať opicu. Boh, ktorý stvoril všetko absolútne dokonalé, dal ľuďom veľkodušne príležitosť, dostali šancu dokázať, že môžu sami riadiť svoje záležitosti – poskytol im na to dostatočne dlhý čas – 6 000 rokov. A vidíme, v akom stave sa ľudstvo nachádza. Zbavujú Boha akejkoľvek zodpovednosti za zlo, za všetko môže Satan a človek, ktorý si to vôbec neuvedomuje. Jasné a rafinované. Viera vo svojom najpodstatnejšom význame ... nie je iba vzťah k Bohu ... viera je poznanie zmyslu ľudského života, vďaka ktorému človek sám seba neničí, ale žije. Keď nechápe a nevidí iluzórnosť všetkého konečného, potom v toto konečno verí. Ak chápe iluzórnosť konečna, musí veriť v nekonečno. Tma nepochádza z tmy. Tma je premena svetla. Svetlo sa rodí z tmy ! Biblia je len lacnou sci-fi, lebo hovorí to isté, čo Souček, Sibyla, Beroso. Boh ako absolútne dokonalý spisovateľ, ktorý stvoril svet svojím slovom, nemôže zničiť svoje vlastné dielo, tým by dokázal, že nie je bohom. Stvorenie človeka bolo nevyhnutné. Nebol to rozmar Všemohúceho Vládcu, nestvoril nás z lásky, ktorú by chcel rozdávať, bol to akt sebazáchovy. Boh musel stvoriť človeka, aby stvoril seba. Stvorením človeka sa stvoril Boh. Boh stvoril a človek stvoril boha. Zrodili sa naraz. Bol dokonalý iba podľa predstáv teológov. Vymysleli si ho ako dokonalého. Nemohol byť dokonalý, božou podstatou nie je láska, keďže nás nestvoril z lásky, ale z nevyhnuteľnosti, nebol ani absolútne slobodný. Pretože nebol dokonalý a stvoril nás na svoj obraz, ani my sme neboli dokonalí. Sme takí istí ako on. Človek sa

- 43 -

nedopustil nijakého zločinu, dedičný hriech neexistuje, Boh nás nemá prečo trestať a ani nás netrestá. Dedičný hriech si vymysleli kňazi, rabíni, teológovia. Prečo ? Museli nejako zdôvodniť svojim ovečkám, prečo musia krvopotne pracovať, trpieť, umierať. Indovia pojem dedičný hriech vôbec nepoznajú. Príčinou všetkých zmätkov vo svete je nevedomosť, ktorá sa u človeka prejavuje sebectvom, egoizmom. Vlastnícky pud ? Existencia Boha sa nedá vedecky overiť. Veda dáva ľuďom slobodu – môžu veriť v akéhokoľvek alebo nijakého Boha. Keďže je to založené na viere a nie na poznaní. Ľudské poznanie je ešte stále nedokonalé, že nám neumožňuje bezpečne poznať príčinu všetkých javov a vecí. Duša tela je v krvi, krv je vraj nositeľom genetického kódu. Preto sa svedkovia Jehovovi aj za cenu straty života bránia transfúzii krvi, boja sa, že s cudzou krvou by vošla do nich aj cudzia duša, stratili by vlastnú identitu a Boh by ich pri vzkriesení nevedel odlíšiť od pohanov. Na tento svet sa vlastne rodíme z trestu. Ak je Boh bohom lásky, prečo nás trestá tým, že nás ustavične vrhá na tento svet ? Človek, ktorý má rád všetky duše bezpodmienečne a nekriticky, sa možno zbavuje osobnej zodpovednosti za reálne jestvujúce zlo a nespravodlivosť – je to budhistický postoj po sebeckej túžbe a osobnej spáse. Ak je ľudský život nezmyselný, všetko je dovolené. Pre panovníka i ľud je nevyhnutné, aby sa predstava o Najvyššej bytosti, ktorá tvorí, vládne a odmeňuje dobrom i zlom, vryla hlboko do mysli. Pominuteľnosť, ktorá oduševňuje všetko jestvujúce, stáva sa v človeku dokonalou. Pominuteľnosť je smutná vec. Je tým, čo všetko život robí hodnotným, dôstojným, zaujímavým, lebo ona tvorí čas, ktorý je náš najužitočnejší dar. Cirkev má mať duchovné poslanie, úlohu formovať ľudí. Nereptajme, posílenie a útechu hľadajme v citátoch Biblie  svätej ! Citáty, ktoré preukazujú celkom jednoznačne užitočnosť náboženstva pre držiteľa moci : „Kňaz často ukazuje svoju bohabojnosť – lebo ho to nič nestojí. Väčšina poddaných ho bude vždy pokladať za ctihodného muža aj vtedy, keby jednal vo viere a proti náboženstvu“ (Machiavelli 1469 – 1527). „Boh, imaginárna bytosť, nemôže vyjadriť svoju vôľu priamo, je vhodným prameňom najvyššej vôle v rukách držiteľov moci, kde ich zámery môžu byť prehlásené za boží výrok“ (Zd. Neubaer 1947). „Tyran musí vzbudzovať zdanie, že berie náboženstvo veľmi vážne. Ak sa javí poddaným jeho chovanie bohabojným a zbožným, majú preto menšie obavy, že by sa mohol dopustiť nejakého trestného činu a na druhej strane proti nemu niečo tak ľahko nepodniknú, lebo mu pomáhajú bohovia“ (Aristoteles 348 – 322 p.n.l.). Nejde len o to, že Kristus vyhnal obchodníkov a zmenárnikov z chrámu (v tom by bolo len odkázanie obchodu a peňazí inde), Kristus urobil viac, nazval trh pelešou lotrovskou. Pomenoval trh zo stanoviska Božieho a kresťanského. Vyniesol nad kupčením a svetom peňazí mravný súd. Väčšina majetku cirkvi bola získaná v dobe pre náš národ najtemnejší a bola doslova vydrená z utrpenia ľudu. Cirkev, ktorá sa chovala ako vlastník, koľko príkoria napáchala, koľko chudoby obyčajných ľudí zapríčinila, koľko ľudí povraždila rímskokatolícka cirkev ? Svätá inkvizícia bola bohumilou organizáciou rímskokatolíckej cirkvi. Rímskokatolícky klér rekatolizáciu prevádzal v úplnom rozpore s prvotnými kresťanskými zásadami duchovného bohatstva  a majetkovej chudoby. Tieto v podstate komunisticko – socialistické zásady vysoký klér úž dávno vymenil za zásady zlatého teľaťa – majetkové bohatstvo a duchovnú chudobu. Nič iného už nemožno očakávať od rímskokatolíckych chucpanikov (chucpanik – arogantný a drzý človek, presýtený cynizmom), ktorí ani po niekoľkých storočiach sa nedokázali ospravedlniť obetiam katolíckeho inkvizičného teroru. Nositelia sionistickej ideológie naďalej argumentujú tým, že Židia sú Hospodinom vyvoleným národom a že pôdu im dal Hospodin a nie OSN alebo Balfourova deklarácia. Z tejto náboženskej tézy vychádza i politická argumentácia tvrdiaca, že Židia nedobyli tieto územia od legálnych majiteľov, ale oslobodili ich od ľudí, ktorí ich obsadili pred rokom 1948. Idealizácia doby temna  po prevrate z roku 1989 jasne ukazuje, že vôbec nejde o duchovnú obnovu, ale o duchovnú porobu súčasného človeka. Preláti rímskokatolíckej cirkvi a ich politickí miništranti bojujú nemilosrdne o uchvátenie predovšetkým polí a lesov, ktoré boli v roku 1919 a 1947 prevedené spravodlivo z ich vlastníctva do rúk ľudu. Pozemková reforma z roku 1919 a jeho revízia z roku 1947 bola zákonným výrazom spravodlivosti dejín hlavne voči rímskokatolíckej cirkvi. Táto cirkev sa po Bielej hore stala štátnou cirkvou, jedinou povolenou cirkvou. Ihneď a bez váhania okradla všetky ostatné kresťanské cirkvi o všetko, čo mali , o modlitebne, o kostoly, o fary, o školy, o nemocnice, o polnosti, o lesy

- 44 -

i o všetok hnuteľný majetok. Ihneď a bez váhania vyhnala všetkých duchovných kresťanských cirkví z domova a z vlasti. Musela sa pritom opierať o hrubú moc a hrubé násilie už preto, že sa k tejto štátnej cirkvi hlásila nanajvýš desatina našich predkov. Pobielohorská štátna cirkev chamtivo hromadila hlavne pozemkový majetok pre svoje dvory a veľkostatky cestou konfiškačných krádeží, ktoré sa kombinovali skupovaním majetku tých, ktorí boli vyhnaní z vlasti. Zákonnými aktami z rokov 1919 a 1947 bol preto pozemkový majetok rímskokatolíckej cirkvi právne čistým spôsobom predaný ľudu tejto krajiny. Nikto nemá ani morálne, ani iné dôvody spochybňovať tieto skutočnosti ! Vrátenie cirkevného majetku a jeho uvedenie do pôvodného stavu sa zdôvodňuje tým, že cirkvi potrebujú majetok pre svoju činnosť charitatívnu, školskú a kultúrnu. Súdny človek však na základe nedobrých skúseností má výhrady ako k navráteniu všetkého majetku cirkvám, tak i k jednostrannému vyzdvihovaniu jeho využitia pre uvedené účely. Cirkevné charitatívne organizácie nás neustále presviedčajú, ako sa budú starať o bezdomovcov a chudobných. A sú to práve tieto organizácie vehementne usilujúce o vzkriesenie takého spoločenského systému, ktorý bude tých chudobných a bezdomovcov produkovať, a tak tieto organizácie budú mať zaistené opodstatnenie v spoločnosti. Proti zločinnosti a chudobe je možné bojovať len v takom spoločenskom systéme, ktorý takým praktikám povie nie !

Poučenie z histórie : Už v 9. storočí bolo šírenie kresťanstva šírené s cieľom franskej ríše na podmanenie nášho priestoru (slovanského). Keď knieža Rastislav požiadal pápeža Mikuláša I. o vyslanie učiteľov kresťanstva priamo z Ríma, pápež jeho žiadosť nevypočul, nechcel poškodiť mocenský záujem východofranskej ríše. Taký bol podiel na vzniku Veľkomoravského štátu, žiadna podpora, ale podmanenie. Preto vyslanci Moravanov navštívili byzantského cisára Michala III. a požiadali ho o vyslanie misie do strednej Európy. Už vtedy mocenský tlak germánskeho štátu a katolíckej cirkvi nútil Mojmírovcov k orientácii na východ. Potom ešte stačí spomenúť väznenie a fyzické mučenie arcibiskupa Metoda v jednom zo švábskych kláštorov. To sú teda štátotvorné tradície cirkvi hneď na úsvite našich národných dejín. Katolícka cirkev asistovala pri genocídnom ťažení a vyhubení 14 slovanských kmeňov v Polabí a Pobaltí. K heslu nezabiješ pripojila netolerantnosť k iným vyznaniam a neváhala pri presadzovaní svojej vedúcej úlohy používať i zločinu. A miera demokracie bola daná upaľovaním kacírov, viedla vojny proti národom, ktoré sa chceli vymknúť z jej mocenského vplyvu. Stačí spomenúť križiacke ťaženie nielen do oblasti Palestíny, ale i proti východoeurópskym národom. Dodnes sa cirkev neospravedlnila za surovú genocídu, kedy Karol Veľký dával porazeným vybrať : krst alebo popravu. A cirkevný majetok ? Pokiaľ ho neuchvátila na účet porazených, dostávala ho od kniežat, kráľov a cisárov, teda od štátu a v nejednom prípade neváhala falšovať darovacie listiny. Stačí sa spýtať znalcov starších československých i svetových dejín. Bolo to morálne ? Majetkové chúťky cirkvi napĺňala tiež inkvizícia. Tá vyšetrovala a súdila, trest však vykonávala svetská moc. Inocent IV. povolil mučenie ako donucovací prostriedok. K podpore inkvizície bol vypracovaný systém denunciacije, mená svedkov boli utajené a konfident mal podiel na zhabanom majetku. Trestal sa tiež styk s diablom, ku ktorému sa priznávali celkom bezúhonní ľudia, niekedy najkrutejšie tresty postihovali duševne chorých. To bola humanita, že ? K udávaniu bolo obyvateľstvo vyzývané, v Španielsku každý druhý rok. Sudca bol zároveň vyšetrovateľ i žalobca. Súdne pojednávanie bolo neverejné, rozhodujúce bolo priznanie obvineného a toto priznanie bolo vynútené odobratím detí. Obvinený musel v podmienkach vezenia a mučenia dokazovať svoju nevinu, neplatila prezumpcia neviny. Nebol to v tej dobe náhodou zločinecký režim ? Všetky polície sveta nadväzovali na skúsenosti inkvizície. A čo tridsaťročná vojna ? Nebola preliata krv státisícov len preto, aby katolícka cirkev zabránila reforme, aby si udržala monopol vplyvu a moci ? Podiel zodpovednosti nemôže katolícka cirkev na tomto nešťastí poprieť. A ako sa táto ctihodná organizácia chovala, keď znova upevňovala jedine správnu vieru ? Aby sme neboli obvinení zo zaujatosti, odcitujeme niekoľko viet z Prehľadu českých cirkevných dejín, vydaných Kresťanskou akadémiou v Ríme v roku 1987 : „Každý nekatolík mal byť najprv potrestaný ťažkými prácami obecnými, ak sa ukázal tvrdohlavý, mal byť vypovedaný z krajiny a prípadnom svojom návrate potrestaný smrťou. Konvertiti (iného vierovyznania) mali byť daní pod úradný dozor a ich návrat k nekatolíctvu mal sa trestať odsúdením

- 45 -

na galeje alebo vyšľahaním z krajiny“. Pašovanie nekatolíckych kníh malo byť strestané smrťou a pre udavača nekatolíkov bola peňažitá odmena. Deti nábožensky nespoľahlivých rodičov mali byť dané na vychovanie do riadnych rodín. Rovnakú argumentáciu použili nacisti proti deťom z Lidíc. Kde sa A. Hitler učil neúcte k ľudskému životu, k presvedčovaniu iných ? A Antonín Koniáš, ten predsa v katolíckom podaní pálil len literárny brak. Katolícka cirkev nikdy nepriznala koľko majetku získala prenasledovaním nekatolíkov. A tento majetok sa má tiež vracať ? Katolícka cirkev sa oháňa svojím ľudským a mierovým poslaním. Prečo neprotestovala proti 1. svetovej vojne ? Prečo neprotestovala proti heslu na opasku nemeckého vojaka, kde bolo napísané Boh s nami ? A s týmto heslom vypaľovali nemeckí vojaci dediny, vraždili, popravovali. Prečo Rím neodvolal z tejto armády svojich feldkurátov ? Cirkev žiada reštitúcie cirkevných pamiatok, dodnes sa však neodvážila požiadať nemecký štát, aby obnovil kostol v Lidiciach. Cirkev sa chváli svojimi zásluhami v boji proti socializmu a komunizmu. Nebolo by lepšie, keby svoje výchovné pôsobenie zamerala na kapitalizmus, aby sa v ňom nevytvárali podmienky, ktoré vedú sociálne slabšie a utláčané vrstvy do stávok, demonštrácii a do revolúcii ? Nebolo by v záujme pravdivého poznania lepšie, keby zoznámila ľud s kritickým rozborom samotného pápeža na adresu kapitalizmu a tajomnej, a tým i nezodpovednej, ruky tržnej ekonomiky ? Veď i podmienky pre fašizmus vytvoril kapitalistický systém. Iste nikto nebude protestovať, keď si katolíci budú svoju organizáciu vydržiavať z daní len pre tento účel vybraných. Nemožno však vynakladať úctyhodné čiastky na údržbu kdejakého svätého za dedinou. Pokiaľ ich chce cirkev a veriaci zachovať, musia sa o trpaslíkov starať sami. Preto zavedenie cirkevnej dane podľa návrhu klerikálnych strán je opäť nespravodlivou preferenciou cirkvi. „Nech ateisti prispievajú svojimi daňami na všeobecne prospešné potreby a my, veriaci, budeme takto vydržiavať cirkev“. Tak to teda nie ! Nech každý, kto sa chce dostať do kráľovstva nebeského, si zaplatí cestovnú kanceláriu a letenku sám ! Duchovná obnova národa už sekte rímskokatolíckych prelátov nestačí. Už chcú dokonca obrodzovať. Asi ako bývalý farár z Lysic (ČR), na ktorého adresu matka jednej zo žiačok, mravne ťažko poškodených výukou rímskokatolíckeho náboženstva prehlásila : „Čo stále strkáš rypák do našej rodiny ?“ Rovnakým spôsobom by sa mali vyjadriť na adresu rímskokatolíckeho kléru všetci slušní ľudia. Okrem Čechov, Maďarov, Židov, Cigánov a ďalších nekvalifikovaných majú Slováci nepriateľov aj v Slovákoch. Ako to ? Jednoducho. Za Masarykovej republiky sa religiózna láska či nenávisť prejavovala nanajvýš tak, že sa jednoducho nechodilo na katolícke púte, ak ste bol luterán a nemal frajerku z onej cirkvi, alebo na luteránske bále, ak ste boli katolíci. A bola radosť z voľnej vyučovacej hodiny, ak tí druhí mali hodinu náboženstva. Vykladal pán kaplán na hodine náboženstva žiakom veľmi zložitú látku o tom, čo sú to sväté tajomstvá viery. Je to pravda nebeská, ktorú nemožno pochopiť prostým, nedokonalým ľudským rozumom, ale len ako svätú pravdu človeku Bohom oznámenú, prijímanú vrúcnym srdcom a pokornou vierou. Ale zázrak v Cihošti a Šišove jasne dokázal, že cirkev sa snaží umelo vyvolať zázraky, vzbudiť náboženský cit u veriacich a použiť ho na zvrhnutie diktatúry proletariátu. Pán farár rozdával hŕstke žiakom na svojej hodine náboženstva sväté obrázky. Bolo to pri príležitosti rozhodnutia Svätého Otca Jána Pavla II. o menovaní Václava Malého, známeho protikomunistického harcovníka, svätiacim biskupom v Prahe. Deťom táto radostná správa už nič nehovorila. To len tí starší občania si pamätajú, ako vtedy v osemdesiatom deviatom roku na Letenskej pláni bol kňaz Václav Malý poverený moderovaním veľkého zhromaždenia, kde sa päsťami hrozilo Pražskému hradu, volalo sa po vyhnaní (alebo vyháňaní ?) prezidenta Gustáva Husáka z neho a skandovalo sa do omrzenia My nie sme ako oni ! Václav Malý vtedy, ako sa hovorilo, v eufórii celkom zabudol na Božie prikázanie o tom, že kresťan má ctiť svojho blížneho ako seba samého a priamo sršal nenávisťou k všetkému socialistickému u nás. Ani transparent so šibenicou trčiaci z davu, žiadajúci bez ľútosti zatočiť s vymenovanými poslancami, ktorí nechceli zo svojich funkcií odstúpiť alebo aspoň zahodiť stranícku legitimáciu Malého nevaroval, že to nemá so zamatovou revolúciou nič spoločného. Bolo to trochu veľa i na predstaviteľov vtedy sa formujúceho Občiankého fóra, a preto neskôr už dosť vulgárneho kňaza Malého k moderovaniu nepripustili. Neskôr KDS schválila ako stredoškolskú učebnicu Príručku cirkevných dejín, ktorá má antisemitský charakter. Knihu napísal Pavel K. Mráček a vydalo ju dominikánske nakladateľstvo Krystal. Riaditeľ Židovského

- 46 -

múzea Leo Pavlát uviedol, že časť stredoškolskej učebnice hanobí národ, rasu a presvedčenie, podnecuje náboženskú a rasovú nenávisť. Pavlát súdil, že knihou sa mali zaoberať orgány činné v trestnom konaní. V Mráčkovej knihe je napr. táto stať : „Je nevyvrátiteľným faktom, že Židia v stredoveku získali vo všetkých krajinách veľký majetok, zmocnili sa obzvlášť peňažných obchodov a boli nesmiernymi úžerníkmi ... Mimo toho sa dopúšťali rituálnych vrážd, ukrižovávali kresťanských chlapcov ... prenasledovali a vraždili Židov atď. ... Tiež je vhodné pripomenúť, že táto nenávisť nevzišla od kresťanov ... “. Až do roku 1848 (!) si cirkev vyberala tzv. desiatok, to je desiaty diel z každého majetku. V Husovej dobe vyhlásila ešte aj odpustky, ktorými si hociktorý hriešnik, pokiaľ bol bohatý, mohol vykúpiť odpustenie. V roku 1412 došlo k odpustkovým búrkam. 6. júla 1415 bol upálený Majster Jan Hus. Zomrel vo svojom boji za pravdu a mravnú čistotu života proti silám tmárstva, klamstva a zneužívania viery v záujme moci a obohacovania. Je samozrejmé rozdiel vlámať sa ľudom do hlavy a do vrecka (i keď cirkev vie obe). Katolícky klér je reštituentský chamtivec a správa sa ako sociálny parazit. Svojrázne oživenie vyvolencov sa nazýva kanonizácia. Pápež Pius IX., ktorý sa preslávil oveľa závažnejšími činmi, si trúfol na niečo, k čomu sa pred ním neodhodlal nikto. V dobe, kedy sa do popredia ako najmocnejšia sila drala veda, a kedy ľudský rozum začal na tomto poli zberať významné plody, ktorých sa okamžite zmocňoval priemyslový kapitál, prehlásil počatie Kristovej matky za nepoškvrnené. Teda skoro dvetisíc rokov na to Bohorodička musela čakať (do tej doby bola stále považovaná za jednu z Eviných dcér). Ale to mu bolo málo. V roku 1870 prijal rozhodnutie Vatikánskeho koncilu, vraj riadeného Duchom svätým, o neomylnosti pápeža ex cathedra“. Cirkvi nevadilo, že ľudia sa vzájomne zabíjajú a naopak na tele každého zomretého zostávala stopa jej zakrvavenej ruky. Dokladom toho je i vojna vo Vietname, kde americkí kapláni žehnali vojakom a zbraniam hromadne vraždiacim nielen nepriateľských vietnamských vojakov, ale i bezbranní vietnamskí ľud. Predseda vlády Tuka, keď sa ho v apríli 1943 Giuseppe Burzio opýtal, či je to naozaj tak, ako sa hovorí, že deportácia Židov zo Slovenska sa uskutočnila z iniciatívy slovenskej vlády, ale je dôsledkom vonkajšieho nátlaku, odpovedal : „Ja vás uisťujem na svoju česť ako kresťan, že to je naša vôľa a iniciatíva“. A aký bol katolícky biskup, veľkomožný pán Spiša, Liptova a Oravy Mons. Ján Vojtaššák ? Na jeho veľkostatku v Jabloňove pri Spišskom Podhradí, pracoval istý človek z jeho blízkej rodnej obce a šafárom ho titulovali. Bol živiteľom 7-člennej rodiny. Mesačne dostával 200, - Kčs, plus deputát. Tamojší občania i deputátnici ho mali radi, hoci bol prísny a nikomu nič neodpustil. Keď pre deputátnikov žiadal zvýšenie mzdy o 20 halierov na hodinu, pán biskup Vojtaššák ho vyhodil z rezidencie a na dvore pustil naň svojich troch veľkých psov, svojich zlovestných strážcov. S nimi vždy chodieval pán biskup aj na pole k robotníkom, s neodmysliteľným bičíkom v ruke. Po spomínanom incidente spomínaný šafár dostal výpoveď a ostal na ulici. Po čase dostal miesto strážnika v Mestskom pivovare v Poprade. Tam na vrátnici našiel svoju smrť, po údere pažbou pušky do hlavy od nemeckého vojaka, začiatkom septembra 1944. Za jeho blahorečenie sa neusiluje nikto. Cenzúru nevymysleli komunisti. Prvý, kto v Európe nariadil páliť nevhodnú tlač, bola rímskokatolícka cirkev. Prvý, kto ju nasledoval bol pred sedemdesiatymi rokmi ... Adolf Hitler. Dodnes sa vie, že ani z Ríma, ani odinakiaľ žiadny rozhodný protest neprišiel. Kresťanský predstavitelia vždy v každej vojne žehnali tým vojakom a svätili tie zbrane, na ktorej strane vojnového konfliktu stáli. Vždy len podnecovali a hnali ľudí do vojnových jatok. Potom sa tvárili ako neviniatka a bez hanby hovorili o svojom mierovom poslaní. Dnes opäť verbujú pre NATO, aby sa naši ľudia podriaďovali cudzím záujmom a prinášali pre nich nielen materiálne obete, ale i životy. A súčasne, aby u nás rozhodoval cudzí žandár. Napriek tomu, že i pápež aspoň slovne, upozorňuje na niektoré problémy kapitalizmu, katolícka hierarchia súčasnosť u nás vychvaľuje. Absolútne jej nevadí rastúca kriminalita, násilie, podvody a iné zvrátenosti, ani prehlbujúce sa ožobračovanie občanov. Vyhovuje jej, keď sa môže priživovať a bohatnúť i pomocou podvodov. Cirkev a šľachta, sami vždy a vo všetkých dobách nemorálni, diktujú morálku. Učitelia sú v školách nútení deťom klamať a učiť ich klamať. História sa prepisuje. Z hrdinov sú zradcovia a vrahovia a z vrahov a zradcov zase hrdinovia. Propaguje sa kult násilia a primitivizmu. V tejto dobe vládnu nekresťanskí kresťania. Blíži sa doba, kedy duch s konečnou platnosťou zvíťazí nad hmotou, a jej prvky sú zrejmé už dnes. Toho, kto opovrhne 1 kg

- 47 -

zadného hovädzieho masa po 200 Sk, bravčovú kotletu 1 kg za 190 Sk a 1 kg zemiakov za 30 Sk čaká spasenie a kreslo po boku Najvyššieho. Treba ešte doplniť trestný poriadok o činy ako rúhanie, hanobenie cirkvi, vzpurné chovanie, bezbožnosť a čarodejníctvo. Doplnenie možných trestov o mučenie, lámanie kolesom, pálenie ohňom, napínanie na rebrík, varenie v oleji, upaľovanie, useknutie ruky, zamurovávanie, zahrabávanie za živa a ďalšie humánne a tradične overené a úspešné metódy láskyplnej, samospasiteľnej a všeobjímajúcej katolíckej cirkvi svätej. Proti komunistom na Slovensku bojovali len katolíci (a bojujú dodnes). Ponovembrový reštauračný režim vybudoval nanajvýš výkonné peňazovody, ktorými výdatne tečú slovenské koruny do truhlíc rímskokatolíckej cirkvi. Nie je zvrátenosťou uctievanie nástroja, na ktorom popravili človeka, Spasiteľa ? Svätý Pavol urobil z neho symbol triumfu kresťanstva. Začal sa používať až v 5. – 6. storočí n.l. Koľkí mladí, ktorí nosia symbol utrpenia poznajú jeho históriu a dejiny ?

- 48 -

Siedmy korpus

Sú iba dve možnosti. Buď sa na všetko vykašľať, venovať sa rodine, stiahnuť sa do ulity a pomaly zahnívať, alebo sa k nim pridáš a zmeniť sa to dá iba zvnútra.

Príroda obdarila zem radom ušľachtilých zvierat, ale tiež radom hyen, krýs a jedovatého hmyzu. Vedľa nezrátaného množstva ušľachtilých rastlín tiež radom zhubnej buriny. Že je hyena hyenou a burina burinou nie je ich prvotnou vinou, je im to proste prírodou dané. Je preto na človeku rozumnom, aby ich neblahé pôsobenie obmedzil a znemožnil, a uľahčil rast tvorom ušľachtilým. V ľudskej spoločnosti je to zápolenie medzi ľudom pracovitým, tvorivým, a medzi menšou časťou ľudskej spoločnosti, ktorá sa dnes koncentruje v kapitalistickom systéme so všetkými jeho zhubnými odnožami, a žijúci z tvorivej práce ľudu pracujúceho. Že sa to tejto časti spoločnosti po určitý čas darí, je zásluhou i tej väčšej časti pracujúcej spoločnosti, ktorá sadla na lep svojmu odvekému nepriateľovi, a v čase zabudnutia sa nechala zlákať klamnými sľubmi a ilúziami akejsi fatamorgány, ku ktorej jej nebude umožnené dôjsť. Dnes by sme mohli povedať – oklamaným voličom, ktorí dali svoj hlas vo voľbách tým, ktorí ich zajtra opäť zradia a ďalej budú dusiť. Poznanie neskoré avšak nadmieru výrečné ... quem deus perdere vult ... čiže, koho  Boh chce potrestať, odoberie mu rozum !

V roku 1992 vyšla kniha Češi v dejinách novej doby, ktorej autormi sú Petr Pithard, Milan Otáhal a Petr Příhoda. Pokiaľ ide o legendu hospodárskej vyspelosti kapitalistickej ČSR, uvádzajú : „Podielom na svetovej priemyslovej produkcii sa Československo svojimi 1,7 % zaradilo na posledné miesto medzi prvými desiatimi krajinami sveta (USA, Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko, ZSSR, Taliansko, Japonsko, Kanada, Belgicko, RČS). Toto nie celkom bezvýznamné postavenie vlastne RČS prevzala po zaniknutom Rakúsko – Uhorsku, ktorého prevažnú časť priemyslu zdedila. Z hodnoty priemyslovej výroby na jedného obyvateľa (čo je základný ukazovateľ ekonomického potenciálu) jej patrilo 17 miesto. Československo teda náležalo k stredne priemyslovo vyspelým krajinám, rovnako ako napr. Fínsko, Taliansko, Nórsko alebo Rakúsko. Nepatrilo teda k najvyspelejším a nebolo malou priemyslovou veľmocou, ako sa hocikedy mylne súdi“. A ďalej : „Mzdová úroveň v RČS bola nižšia než v krajinách ekonomicky s ňou zrovnateľných. Odrážalo sa to v životnej úrovni všetkých vrstiev obyvateľstva, najviac ale robotníctva. Táto skupina predstavovala 47 % všetkých k povolaniu príslušných osôb (celkom 3,4 milióna ľudí) : jej mierne nadpolovičnú väčšinu tvorilo priemyselné robotníctvo, patrili k nemu i učni (asi 244 tisíc) ai. Pre veľkú väčšinu robotníkov hlavne priemyslových nedosahovali mzdy ani existenčného minima ako ich vtedy stanovil Štátny úrad štatistický. V dvadsiatych rokoch sa reálne mzdy pozvoľne zväčšovali, aby na ich sklonku o niečo prekročili najvyšší bod, ktoré ho dosiahli za najpriaznivejších podmienok v dobách habsburskej monarchie. Ich pokles za veľkej krízy nebol vyrovnaný ani v roku 1937“. Tieto údaje v takmer 700 stránkovej knihe sú v rozpore s legendou o hospodárskej vyspelosti prvej republiky z dnešného pohľadu. Triedna nenávisť nie je výmyslom komunistov. Vznikla v ťažkých zápasoch pracujúcich za lepší svet. Rodila sa v továrňach. Dostávala konkrétnu podobu v baníckych kolóniách, v chatrčiach na okraji veľkomiest. Vrcholila pod pažbami, bajonetmi a strelami žandárskych karabín. Na Námestí Republiky (predtým Senný trh), blízko baní Hlubina a Karolína, koksovne a Rotschildových vysokých pecí ostravskí robotníci už 15. októbra 1918 vyhlásili Československú socialistickú republiku. Hovorí o tom v zamatovom prevrate poškodená a doposiaľ neopravená, ale tiež neodstránená pamätná tabula. K tradícii 28. októbra 1918 nedeliteľne patrí 24.5. 1918, deň podpísania Martinskej deklarácie zástupcov slovenského národa a 30.5. 1918, deň podpísania Pittsburskej dohody o spojení Čechov a Slovákov v samostatnú republiku. Patria k nej však tiež tradície boja legionárov pri Zborove a Bachmači, vojenských vzbúr v Rumburku, Kragujevaci a boke Kotorskej, hladových demonštrácii, prvý máj 1918 a generálna stávka 14.10. 1918 – masové vystúpenie, v ktorom prostí ľudia prinášali obete a vyjadrovali svoju túžbu po národnom, ale i sociálnom oslobodení, po slobodnom

- 49 -

a dôstojnom živote. Keď Dr. Kramár 14.11. 1918 rozväzoval zväzky s ríšou nad Dunajom a celé Národné zhromaždenie vzdávalo úctu novému prezidentovi, jedine politickí katolíci nepovstali. V Starej Boleslavi volá Andrej Hlinka bojovne : „Nech príde koľko chce Lutherov, Kalvinov, Husov, Vikléfov, v čs. národe zostane víťaznou a univerzálnou jedine samospasiteľná cirkev katolícka. A páter Stašek v období osláv václavského milénia v roku 1929 ukladal katolíkom : „Katolíci musia osláviť svätého Václava novou útočnosťou katolicizmu !“ Po nežnej revolúcii v roku 1989 bol zrušený príslušný paragraf Trestného zákona - §101 – Zneužívanie náboženskej funkcie. Tento paragraf bolo treba novelizovať, a nie ho rušiť. Na službách božích by sa mala hlásať náboženská náuka, a nie ju miešať s politikou. Proti takémuto zneužívaniu kazateľnice jestvovali v prvej republike tzv. kazateľnícové paragrafy - §303, ods. 2 Trestného zákona. Trestného činu podľa tohto paragrafu sa mohol dopustiť duchovný akéhokoľvek vyznania alebo iná osoba v podobnej funkcii. Činnosť spočívala v tom, že : 1. sa hovorilo o záležitostiach štátneho alebo politického života. 2. kritizovali sa platné alebo navrhované právne normy, a to zákonné alebo vládne nariadenia. 3. odporúčala sa určitá politická organizácia alebo strany, alebo sa brojilo proti určitým organizáciám alebo stranám. 4. odporúčalo sa alebo odmietala tlač určitého politického smeru. 5. zasahovalo sa do volebného boja či už v prospech, alebo na škodu niektorých kandidátov alebo strán. Trestom podľa §303 bolo tuhé väzenie od jedného do šiestich mesiacov. Čo myslíte – nechýba nám takýto kazateľnicový paragraf aj dnes ? Bola to strašná, ponižujúca doba, tej zlatej prvej a jedinej demokratickej republiky. Pre našich rodičov o to strašnejšia, že vďaka lekárskej starostlivosti, ktorá bola systémom tried zavedená v zdravotníctve, sa mnohé deti narodili s vážnym poškodením, s následkami na celý život. Mnohí ešte pamätajú prvú republiku a jej vianoce. Nebolo to milosrdenstvo, ale falošný sentiment, kde sa rozdával tým najchudobnejším, ktorí po celá rok hladovali. Nebola to láska k blížnemu, ale bolo to zlé vlastné svedomie tých, ktorí sa takto chceli vykúpiť. Iste tu bolo i veľa úprimných ľudí dobrej vôle, ale tí nedávali z prebytku. Mnohí si iste pamätajú na deti, ktoré s nohami omotanými onucami predávali pred vianocami imelo. Matka pána Mečiara bola najprv slúžkou. Vtedy zrejme znenávidela tatíčka Masaryka, alebo to, čo malo byť jeho imidžom. „Za jeho vlády sa nám žilo veľmi zle“ rozprávala. „V Košiciach som videla na vlastné oči, ako túlavé deti pľuvali ne jeho obraz. Bola som svedkom toho, ako ich rodičia stáli na žobračenky – rad bol dlhý ako odtiaľ do Žiaru. A keď ste došli k českému úradníkovi, tak vám povedal : Peniaze sa minuli, príďte zajtra“. Žobráci v tejto dobe si robievali na domy značky a vedeli, kde je márne prosiť. Jazdná polícia predmníchovskej republiky bola zriadená k potlačovaniu hladových búrok a robotníckych demonštrácii. Za dvadsať rokov trvania tejto republiky bolo zastrelených 39 robotníkov, stovky ich bolo streľbou zranených. Čo sa stalo v roku 1938, keď sa nad našou vlasťou, Československou republikou, hrozivo sťahovali hnedé mračná ? Vládnuca pravica ju zbabelo hodila napospas agresívnemu hitlerovskému Nemecku a samotná si zvolila buď exil alebo kolaboráciu : česť ojedinelým výnimkám. Za zachovanie Československa, na jeho obranu sa však najnekompromisnejšie postavili práve komunisti. Kto vtedy zlyhal a zradil ? Komunisti ? Alebo politickí predkovia a predchodcovia dnešnej pravice ? 12. februára 1939 zjednal Dr. Vojtech Tuka s Adolfom Hitlerom odtrhnutie Slovenska od Československej republiky zmrzačenej Mníchovskou dohodou. Odohralo sa to v Berlíne, vo Vodcovej kancelárii. Tuka jednal z poverenia Jozefa Tisa, predsedu ľudáckej klerofašistickej strany. Už v rokoch 1929 – 1937 sedel vo väzení za velezradu, za to, že intrigoval proti celistvosti štátu s cudzími mocnosťami, k desiatemu výročiu republiky osočil prezidenta dokonca v predných anglických novinách, že utláča Slovákov, že im sľúbil autonómiu a nechce im vyhovieť. Teraz mal príležitosť vypovedať Adolfovi Hitlerovi útrapy, ktoré Slováci museli prežívať pod jarmom Čechov. Obrátil sa na Hitlera, ako jeho najbližší podriadený, slovami : Mein Fuhrer, vkladám osud môjho národa do Vašich rúk, môj vodca. Môj národ očakáva od Vás, že ho úplne oslobodíte“. Časť nemeckej generality sa obávalo, že Hitler uvrhne Nemecko do vojny, kedy ešte nebude dostatočne pripravené, a preto premýšľali o jeho zvrhnutí. Povstanie proti nacistickej diktatúre sa nekonalo, keď Veľká Británia a Francúzsko vydali napospas Československo v Mníchove Nemecku, vlastne tým Hitlera zachránili. Keď gestapo vybralo 17. novembra 1939 deväť študentov k zastreleniu, bol medzi nimi pravicovo orientovaný študent, člen Spolku pre spoluprácu

- 50 -

s Nemeckom. Zastrelený bol i predný funkcionár študentského hnutia, dosadený protektorátnou vládou. Ani jedna buržoázna štátotvorná strana do boja za svoj štát nevstúpila. Radšej sa rozpustili a zmocňovacím zákonom z 15. decembra 1938 likvidovali v Československu parlamentný systém. Adolf Hitler svojim vpádom 15. marca 1939 do Prahy ušetril českej pravici svetovú hanbu, k totalitnému režimu by v plnom rozsahu dospela sama, z vlastnej vôle, z vlastnej iniciatívy. Svedčí o tom napr. program i praktická politika Strany národnej jednoty. Radový občan v Československu poznal zradnosť buržoázno politických strán, pokrytectvo vysokého kléru a kolísavosť sociálnej demokracie. KSČ pomáhala chudobným ľudom dostať sa z ponižujúceho postavenia. Kapitalizmus je jedna veľká zlodejina. Demokrati by radi zabudli na svoje zločiny ! Prvého mája 1886 sa uskutočnili po celých USA protestné demonštrácie za osemhodinovú pracovnú dobu. V meste Chicago boli počas týchto demonštrácii zastrelení políciou niekoľkí robotníci. Medzinárodný robotnícky kongres, konajúci sa pri príležitosti založenia II. internacionály 14. júla 1889 v Paríži rozhodol, že počnúc rokom 1890 sa bude 1. máj každoročne na počesť pamiatky obetí policajného útoku proti chicágskym robotníkom oslavovať ako Sviatok práce. 1. máj je na to, aby bezmocní pocítili silu, ktorá sa odjakživa tají v ich spolupatričnosti a solidarite. Aby spoločne vytvorili hrádzu prirodzenej rozpínavosti a bezcitnosti kapitálu, moci peňazí. Revolučné hnutia v minulosti vznikali predovšetkým vtedy a tam, kde došlo k vyostreniu rozporov medzi výrobnými silami a výrobnými vzťahmi a ľudia si uvedomili svoje nezávideniahodné postavenie v procese výroby. Xenofóbia (nedôvera, nepriateľstvo) k iným národom vzniká tam, kde sa preceňujú kultúrne, povahové či intelektuálne záležitosti. Keby si demokrat prečítal diela napísané historikmi z Ázie a z Afriky, zo štátov, ktoré boli predtým kolóniami, získal by číslo 27 miliónov osôb usmrtených demokratickými štátmi, ako boli Veľká Británia, Francúzsko, Španielsko, Portugalsko, Belgicko a Nemecko do roku 1918. Sú  tom obete povstaní, ale i koloniálne administratívou nezvládnuté hladomory. Upozorňujem, že to nie je číslo konečné. Nech však povedia svoje slovo aj historici južnej a strednej Ameriky. Ospravedlnila sa snáď buržoázia za tieto zločiny ? Kapitalisti nevyvolali len prvú a druhú svetovú vojnu (60 miliónov obetí), ale od svojho vzniku ako politicko – ekonomického poriadku majú na svedomí 137 vojen a 217 trestných výprav v kolóniách. Americká CIA a Izraelský MOSAD samozrejme sa nebudú chváliť, akých darov a darčekov bolo potrebných k úspešnosti amerického vpádu do Guatemaly v roku 1954, na podporu protičínskeho hnutia v Tibete v rokoch 1958 – 1959 či na vzburu proti vláde prezidenta Suharta v Indonézii v rovnakom období. Mníchovskú dohodu podpísali za Anglicko Chamberlein a za Francúzsko Deladier. Tým porušili tieto mocnosti svoje vojenské záväzky voči ČSR. Uvedené mocnosti odvolali mníchovskú dohodu 5. augusta 1942. Svoju zradu zdôvodnili tým, že chceli zabrániť 2. svetovej vojne. To však bolo úplné klamstvo. Urobili tak preto, aby Nemecku otvorili cestu na východ, tj. na ZSSR. Kryštálová noc sa konala v Hitlerovskom Nemecku z 9. na 10. 11. 1938. Bol to jeden z najväčších antisemitských pogromov, ktorí viedli príslušníci SS a SA. Bolo zničených asi 7500 obchodov, vytlčené výkladné skrine – odtiaľ kryštálová noc – zapálených cez 280 synagóg, do koncentračných táborov odvlečených na 20 000 Židov. V ZSSR bolo v období rokov 1921 až 1953 za zločiny proti ľudu odsúdených k smrti 624 000 ľudí. Treba si spomenúť na demokrata Churchila, ktorý má medzi svojimi aktivitami v polstoročí zločinov v službách britského impéria vojnu v južnej Afrike, teror v Indii, prvú svetovú imperialistickú vojnu a nasledujúcu intervenciu proti Sovietskej republike, vojnu proti Iraku, teror v Keni, zahájenie studenej vojny, agresiu proti antifašistickému Grécku atď. Takto sa stáva nesporne hlavným buržoáznym politikom XX. storočia a vyrovnal sa Hitlerovi. Túto pravdu však kapitalistický svet nepotrebuje. Mladá generácia mala by poznať pravdu aj trpkú, ktorá však nenachádza svetlo a je utajovaná. 18. júna 1950 preveril vojnový maniak CIA Alan Dalles osobne na 38. rovnobežke kórejského polostrova stav príprav plánu napadnutia severnej časti Kóreje a 25. júna 1950 bola KĽDR barbarsky napadnutá armádami južnej Kóreje a USA. V trojročnej kórejskej vojne hrdinský kórejskí ľud, pod vedením prezidenta Kim Ir Sena, sa ubránil strašnej imperialistickej agresii zo strany USA, kedy celá severná Kórea i s hlavným mestom Pchjongjangom bola totálne zničená tak, ako japonské mestá Hirošima a Nagasaki po zvrhnutí atómových bômb. Len na Pchjongjang bolo zvrhnutých v 1431 náletoch cez 428 000 bômb, čo vtedy predstavovalo 1 bombu na

- 51 -

jedného obyvateľa. Na mnohých miestach, zvlášť v Sinčchone, boli predovšetkým ženy a deti nahnané do pivníc a skladov a napalmom upálené armádou USA. Armádou tej krajiny, ktorá je nám dávaná za vzor demokracie, ktorá svojimi brutálnymi činmi v Kórei prekonala zločiny Hitlera. Je ďalej známe, že letectvo USA tu zhadzovalo nádrže s hmyzom, nakazeným morom a ďalšími infekciami. V tej dobe to videl celý svet na vlastné oči vo filmových reportážach. USA pohotovo zaskočili za Anglicko v Grécku, keď sa na prelome rokov 1946 a 1947 ukázalo, že britské vojenské jednotky nie sú schopné zabrániť gréckym vlastencom vo vytvorení nového ľudového demokratického štátu. Americká vojenská intervencia, zdôvodnená tzv. Trumanovou doktrínou, ktorá USA dáva právo vojensky zakročiť kdekolvek vo svete, kde sú ohrozené životné záujmy Spojených štátov a tým vec demokracie a slobody, zmarila plány gréckym demokratom a nastolila v Grécku moc vojenskej chunty. Tá krvavo zúčtovala s agentmi Moskvy, s desiatkami tisíc bojovníkov za slobodu. Prvý akt dlhodobej drámy studenej vojny bol tak zahájený z otvoreným priznaním, že končí éra britského imperializmu, že ak nemá vo svete dôjsť k pokrokovým revolučným zmenám inšpirovaných príkladom heroizmu sovietskeho ľudu, musí Britániu nahradiť sila nová, schopná uhájiť pozície amerického imperializmu. Len za posledných 4 000 rokov prekonalo ľudstvo tisíce vojen, v ktorých zahynuli 4 miliardy ľudí. Ľudstvo je nepoučiteľné a nespasilo ho žiadne z mnohých náboženstiev ani socializmus. Kapitalizmus znova zavádza svet do tragédii, pretože ako systém vrcholne nespravodlivý v mene mamonu plodí biedu, hlad a vojny pre široké vrstvy prostých občanov. Do dnešnej doby chudobu a hlad na Zemi neodstránilo ani vzdelanie, veda, technický pokrok, žiadna revolúcia, žiadna ideológia neodstránila hrozbu vojen. V kapitalizme rozhoduje sila zbraní a moc peňazí. Mocní tohto sveta, či už vedú vojny v mene národa, boha či slobody a demokracie, vždy im ide len o zlato, pôdu, suroviny na úkor slabšieho. Na Zemi dnes vládne zákon tvrdej pästi, veľkého drúka, zločineckých mafií, proste zvierací zákon džungle. Udalosti vo svete ukazujú, že v úlohe svetového žandára v službách kapitalizmu sa USA vyrovnávajú krutosti nacistov (Kórea, Kuba, Vietnam, Grenada, Panama, Irak). Čo k tomu hovoria ďalšie fakty ? Podľa údajov anglickej publikácie Svet po roku 1945 zahynulo vo vietnamskej vojne 58 000 amerických vojakov a 300 000 ich bolo zranených. Známy je masaker amerického poručíka Calleyho, ktorý v jednej dedinke zlikvidoval takmer 200 detí, žien a starcov. Američania zhodili na Vietnam trojnásobne viac bômb, než ich zhodilo na všetkých bojiskách 2. svetovej vojny. V roku 1983 vyslal americký prezident Reagan vojská obsadiť Grenadu a v roku 1989 prezident Bush starší zbraňami zlikvidoval generála Noriegu. A to všetko si vyžiadalo ľudské životy. Podľa francúzskych údajov len v boji proti Francúzom a Američanom padlo okolo 8 miliónov Vietnamcov. Francúzske vojská okrem vojny vo Vietname potlačili madagaskarské povstanie (70 – 90 000 obetí) a zabili viac ako 250 000 Alžírčanov. Nie je známe, koľko životov si vyžiadali rasové nepokoje v 50-tych a 60-tych rokoch v USA, koľko obetí stála falklandská vojna, vojna v Iraku, a len odhadom sa uvádza 3000 mŕtvych za roky prebiehajúceho konfliktu v Severnom Írsku. Takmer 60 mŕtvych v Los Angeles a viac než 80 príslušníkov náboženskej sekty zahynulo nekvalifikovaným zásahom americkej FBI. Kto pohnal pred súd ako zločincov predstaviteľov týchto štátov, ktorí zapríčinili smrť miliónov ľudí a uvrhli do nešťastia celé národy ? Komu sa zodpovedali prezidenti Kennedy, Johnson, Nixon, Reagan, Bush starší, francúzsky prezidenti, pani Thatcherová a za ich obete i kancelár Kohl ? Aký obsah majú také pojmy ako sú národné záujmy, strategické záujmy, životné záujmy, v mene ktorých sú zabíjaní ľudia vo všetkých častiach sveta ? Od roku 1978 žije na Západe v Paríži, bývalý sovietsky disident, filozof, sociológ a spisovateľ Alexander Zinoviev, autor známej Katastrojky. Tento múdry človek v súvislosti s tragickou sovietskou minulosťou tvrdil, že začal študovať epochu stalinizmu ako vedec a dospel k záveru, že to bolo i napriek všetkému veľká doba. Bola strašná a tragická. Bolo v nej spáchané množstvo zločinov. Ale ona ako celok nebola zločinná. Keby sme pristupovali k dejinám s kritériami morálky a práva, museli by sme ich prehlásiť za jeden jediný obrovský zločin. Neospravedlňoval hrôzy stalinistickej epochy. Obhajoval len objektívny pohľad na ňu. Jeho matka ako kolchozníčka prežila všetky hrôzy kolektivizácie, ale až do svojej smrti si uchovala v biblii Stalinov portrét. Ako uvádzal pri všetkej tragédii, vďaka kolchozom, sa jej deti a deti miliónov ruských rodín oslobodili z pút súkromného vlastníctva a tuposti predchádzajúceho

- 52 -

dedinského života. Jeden jej syn sa stal profesorom, druhý riaditeľom fabriky, tretí plukovníkom a traja ďalší inžiniermi. Jeho odpoveď demokratom je na intelektuálnej a mravnej úrovni : „Pohŕdam tými, ktorý dnes profitujú z kritiky minulosti, ktorá už pre nich nepredstavuje žiadne nebezpečie, ktorá je bezbranná. Ako sa hovorí, do mŕtveho leva môže kopať i osol !“ Svet sa raz musí vzoprieť imperialistickej politike USA, ktorá od konca 2. svetovej vojny rozdúchavala množstvo vojen. Spomeňme si však aj na vyspelé západné demokracie, ktoré v Ázií, v Afrike, v Latinskej Amerike šírili svoju moc pod plášťom nových objavov a civilizácie a to nemilosrdne ohňom a mečom. Bola to genocída amerických indiánov, masakry domorodého obyvateľstva v Afrike syrom Cecilom Rhodesom, smrť ôsmych miliónov Vietnamcov, milióna Alžírčanov a nikdy nikým nezrátané obete v Latinskej Amerike, Indii, Nepále, Pakistane, Strednom a Blízkom východe a inde. Nie, prvé koncentračné tábory pre civilné obyvateľstvo nevznikli v hitlerovskom nacistickom Nemecku ani nie v Stalinovom Sovietskom zväze, ale mali svojich predchodcov v anglo-burskej vojne na prelome 19. a 20. storočia a zakladali ich civilizovaní Angličania, a vynucovanie priznania vypočúvaných mučením bolo posvätené už pápežom Inocentom IV. v rámci neblahej svätej inkvizície. USA sa nikdy neprirovnali k socializmu a na zvládnutie slobody mali už celé stáročia, vyznávajú kresťanské ideály – a zostávajú veľmocou zločinu. USA sa prehlasujú za ochrancov ľudských práv a demokracie, pokiaľ to ale nie je v rozpore so záujmami a ziskami výrobných a zbrojných monopolov a bánk. Vyvolávajú vojnové konflikty a kde sú ohrozené ich záujmy, tam zasahujú vojensky. Americká spoločnosť je nám vykresľovaná ako najdemokratickejšia a najideálnejšie spoločenstvo ľudí so zmyslom pre spravodlivosť. Je preto podivné, keď u tejto spoločnosti boduje vojna, násilie a ľudské utrpenie, keď ten, kto ich propaguje, získava obľubu a popularitu. Americká spoločnosť takým postojom degraduje sama seba. Američania sú v súčasných medzinárodných vzťahoch hlboko pod štandardom. Slovne sú hodne vysoko, praxou katastrofálne nízko. Ich filozofia je konfrontačná, staronová a nebezpečná pre všetkých. Majú na svedomí destabilizáciu sveta, z mnohých miest môže vyšľahnúť plameň násilia vojny, agresie, ktorý sa môže stať nezvládnuteľný.

Po potupnej porážke, ktorú USA utrpeli vo Vietname, vymysleli pohotovo historickú kampaň na obranu ľudských práv, s tým, že stoj čo stoj musia poškvrniť štít socializmu, odvrátiť pozornosť svetovej verejnosti od zločinov USA a namieriť hnev a rozhorčenie Západu proti Východu, menovite proti Ríši zla (Sovietsky zväz). Záverečný akt konferencie o európskej bezpečnosti a spolupráci mal slúžiť jedinému : otvorenie priestoru pre podvracanie a rozvrat socialistického spoločenského zriadenia v krajinách Varšavskej zmluvy a tým i k podlomeniu síl komunistického a revolučného hnutia vo svete. Ako to formuloval výstižne Richard Nixon, bolo treba vyhrať studenú vojnu bez vojny horúcej, atómovej. Podarilo sa. Koleso dejín sa otočilo späť zradou a hlúposťou tých, ktorí podľahli obrovskému psychologickému tlaku i vlastným predstavám o svojej veľkosti a svetovému poslaniu. Studená vojna bola ustavičná modernizácia zbraní s údajnou nevyhnutnou kontrolou takmer celého sveta. Studenú vojnu USA v roku 1947 vyvolali preto, aby zabránili Sovietskemu zväzu zožať plody svojho víťazstva nad hitlerovským fašizmom a národom, postihnutých okupáciou, vytvoriť ľudové skutočne demokratické zriadenie. Británia je typickou imperialistickou mocnosťou, ktorá si svoje vlastné hospodárske ťažkosti do značenej miery rieši na úkor iných krajín sveta. Vo Veľkej Británii nie je nič neobvyklé zatajovať históriu. V demokracii je to bežná záležitosť. Napr. v Modernom oxfordskom slovníku 20. storočia sa v hesle Bitka o Anglicko nedozviete nič o čs. letcoch, ba ani poľských, vlastne vôbec žiadnych, jedine britských. Je skutočnosťou, že invázia do Anglicka sa hitlerovcom nepodarila vďaka hrdinstvu letcov a statočnosti všetkých Britov. Na strane britského kráľovského letectva však bojovali tiež vojaci z viac než desiatky ďalších krajín. Zvlášť sa vyznamenali letci poľskí a československí. To nie je jediný príklad v uvedenom slovníku. V hesle Ardénska bitka sa dočítate, že zostatok obrany na niekoľkých miestach, hlavne pri Bostogne, však zabránili nemeckým vojskám k dosiahnutiu plánovaného cieľa – mesta Antverp. Protiofenzíva pod vedením Mongomeryho a Bradleyho spôsobila Nemcom ťažké straty a vytlačila ich k 16. 1. 1945 z Ardén. Ale ani slovíčko o tom, že Churchill požiadal Stalina v dobe ústupu spojeneckých vojsk aby urýchlil ofenzívu plánovanú na koniec januára. Napriek nepriaznivým poveternostným podmienkam Stalin

- 53 -

vyhovel, načo Hitler stiahol časť pevnostných jednotiek zo Západného valu na ruský front a tak sa oba menovaní vrchní velitelia vyznamenali v boji s oslabeným súperom. Pre mladú a strednú generáciu sú tieto udalosti i celá 2. svetová vojna až príliš odľahlými a naviac v súčasnosti je dezinformovaná pravicovými historikmi, ktorí skresľujú veľmi usilovne nielen naše novodobé dejiny. V demokracií pracuje intenzívne propaganda, ktorá má celkom prevrátiť pohľad na dejiny XX. storočia a postupne očistiť aj nemeckých nadľudí od všetkých škvŕn nacistickej minulosti. Nacizmus bol nepriateľom všetkých politických foriem a demokratických inštitúcii, ktoré vzišli z Veľkej francúzskej revolúcie. Svojho úhlavného nepriateľa však videl v marxizme a predovšetkým v komunizme, ktoré mu najčastejšie splývali v pojem židobolševizmus. 2. svetovú vojnu vyvolalo hitlerovské Nemecko a viedlo výboje proti takmer všetkým národom Európy, za ukradnutie ich prírodného bohatstva, ich práce a za ich zotročenie. Nacistická ideológia bola vlastná väčšine Nemcov, ktorí po 1. svetovej vojne pohŕdali pacifizmom (mierumilovnosťou), demokratickými zásadami a túžili znovu rozpútať vojnu, aby dosiahli dominantného postavenia v Európe. Chceli sa tiež pomstiť za prehru v rokoch 1914 – 1918. Ani dnes nie je celkom jednoznačný názor na to, že i Nemecko bolo oslobodené od fašizmu. Na 7. kongrese Kominterny bulharský antifašista Juraj Dimitrov vyslovil svoju tézu o fašizme ako diktatúre najreakčnejších síl monopolistického kapitálu v polemike s tými, ktorí vo fašizme videli diktatúru lumpenproletariátu a maloburžoáznych elementov. Keď kapitalisti s pravicovou lokajskou vládou stratia pozície, rafinovane umožnia nástup fašizmu. Príklady mále z Talianska, Nemecka, Španielska, Portugalska, Grécka, Chile. Fašizmus je v skutočnosti najreakčnejšia forma presadzovania záujmov veľkokapitálu. Postupimská dohoda víťazných veľmocí rozhodla denacifikovať porazené Nemecko. Norimberský súd odsúdil k trestu smrti povrazom 12. fašistických pohlavárov. Už svojou nedôslednosťou dal signál ďalším tribunálom. Keď mohol byť oslobodený vojnový zločinec von Papen, alebo ušetrený trestu smrti Rudolf Hess, prečo by mali byť stíhaní ostatní ? Západné mocnosti ich nielen uchránili, ale urobili z nich svojich pomocníkov. Keď norimberskí súd končil, agitácia pre spustenie studenej vojny proti Sovietskemu zväzu a krajinám, ktoré sa slobodne rozhodli pre zásadné spoločenské zmeny bola už v plnom prúde. Podnet k nej dala známa Churchillova reč vo Fultone (február 1946), rozsudky v Norimberku boli vynesené 1. októbra 1946. Von Papena oslobodil americký sudca na príhovor samotného Svätého otca, za generálov orodoval tiež Eisenhower, každý z tých tisícov ostatných našiel najrôznejších ochrancov vo vysokých funkcionároch Adenaurovho režimu, ktorý bol vytvorený v zónach troch západných mocností práve preto, aby sa stal základňou k uskutočneniu stratégie studenoválečníkov – k zastaveniu a uduseniu revolučného procesu v Európe, k okradnutiu Sovietskeho zväzu o výsledky víťaznej vojny, k podlomeniu a likvidácií jeho štátneho a sociálneho zriadenia. Nie všetkých bolo možné zachrániť. Bolo nutné čeliť silnému protivníkovi : svetovej verejnej mienky, ktorá žiadala vysporiadať sa s pôvodcami strašnej vojny a zločinov. Bolo nevyhnutné kryť prípravy k novej vojne – tentokrát s pomocou nového Nemecka – štítom demokracie a slobody, táraním  o humanizme. Desiatky tisícov tých, čo nosili uniformy dôstojníkov SS, nebolo možné verejne ospravedlniť, niektorých, aspoň k ukľudneniu pobúrenej svetovej verejnosti, bolo treba odsúdiť. Drvivej  väčšine z nich sa i napriek tomu podarilo zachrániť svoju kožu a dokonca urobiť v novom Nemecku slušné kariéry. Stojí to za zamyslenie, nie ? Európsku úniu tvoria bývalé koloniálne a fašistické štáty, ktoré prišli o dobyté územia v Ázií a Afrike, a hľadajú teraz v slovanských krajinách, ktoré sú bohaté na suroviny a výrobný potenciál, novú korisť. Preto musíme prijať názory hlásané Engelsom a Leninom, že pred rozdelením spoločnosti na triedy ... neexistoval žiadny štát a že štát je nástroj pre potláčanie jednej triedy inou. Národný štát totiž nie je robotnícka inštitúcia a národné štáty, ktoré patria k Európskej únii, boli všetky ustavené a udržiavané súčasnými vládnucimi triedami a dnes zostávajú štruktúrami, ktoré slúžia záujmom vládnucej triedy kapitalistov. Európska únia bola vytvorená triedou kapitalistov a pre ňu, za účelom posilnenia európskeho kapitálu v jeho súťaži s konkurentmi v ostatných častiach sveta a k napomáhaniu jeho záujmom v nepretržitom boji medzi kapitálom a prácou doma – inými slovami k zosilneniu, ako to vyjadril Lenin, potlačeniu jednej triedy inou. Kapitalisti sú jednotní rovnako vo svojej túžbe zabrániť robotníckej triede v rozpoznávaní triedneho charakteru Európskej únie a robia všetko možné, aby

- 54 -

uchovali falošné idei ako je starý mýtus národného záujmu – beztriedna idea, ktorá sa snaží presvedčiť robotnícku triedu, že čo je dobré pre kapitál, je dobré i pre všetkých ostatných. Zatiaľ čo je pravdou, že vládnuca trieda môže ľahšie ustúpiť tlaku robotníckej triedy na reformy v obdobiach ekonomickej konjunktúry a že sa v tých obdobiach znižuje úroveň nezamestnanosti. Nie je pravdivé tvrdenie, že čo je dobré pre kapitál, je dobré pre prácu – práve naopak ! Zvýšené zisky neprichádzajú k robotníkom bez intenzívneho zápasu a robotnícka trieda nič nedosiahne, bez toho, že by o to bojovala. Nálada robotníckej triedy, jednota a súdržnosť ich organizácií a ich schopnosť bojovať za vlastné záujmy sú vždy kľúčom k pokroku – v obdobiach konjunktúry i baissy (pokles kurzu cenných papierov na burze). V skutočnosti, pokiaľ sa zoslabí boj robotníckej triedy, zisky triedy kapitalistov povedú k posilneniu kapitálu na účet práce a umožní kapitalistom upevniť zovretie a zväčšiť zisk. Je tiež proste smiešne, keď robotníci hovoria o svojej vlastnej kapitalistickej triede, ako keby to bol uctievaný národný pamätník – ako keby bolo v poriadku nechať sa využívať, pokiaľ pán je Brit. Európsky štát je v skutočnosti autoritársky a antidemokratický, niet v ňom nič pre nás. Možno sa proti nemu len brániť a vzdorovať prostredníctvom robotníckej triedy. Avšak mení sa kvalita a zloženie robotníckej triedy. Masívna časť sa stáva mozgovým trustom počítačových otrokov. Zákonitosti kapitalizmu objavené Marxom, Engelsom a Leninom charakterizujú štyri fázy : kríza, depresia, oživenie, konjunktúra (dohad). Kapitalizmus zlyháva v celosvetovom meradle, pretože nie je schopný zaistiť minimálnu životnú úroveň pre takmer štyri pätiny svetovej populácie. Naviac  vo svojej nenásytnej pažravosti maximálneho zisku vyčerpáva neobnoviteľné zdroje a ohrozuje prežitie živých druhov spolu s nezvratným zhoršovaním atmosféry na našej planéte. Príslušníkom kapitálotvornej skupiny sa môže stať len človek bez etických zábran, ktorý sa vie šikovne pretvarovať a dokáže ľahko prezliekať kabáty, okrádať nielen svojich zamestnancov a zákazníkov, ale aj daňové a colné úrady a vôbec štátnu byrokraciu. Z nich sa stávajú všemocní, ktorí sa občas aj pred televíznou kamerou zahrajú na sponzorskú hru mocní bezmocným. V nej tým, ktorých predtým okradli veľkodušne zahŕňajú omrvinkami zo svojho bohatého stola a ešte sa aj dávajú oslavovať ako ľudomilní mecenáši a šľachetní vlastenci. Sú to však v skutočnosti amorálne kreatúry. Kreatúra je odporný výtvor protekcie kapitálotvorných skupín, je to morálne zdeformovaný výtvor trhovej ekonomiky. Tam, kde existujú kapitálotvorné skupiny, tam nutne existujú aj amorálne kreatúry, ktoré stratili svoju pravú ľudskú tvár. Tam nepomôže nijaké lamentovanie nad skazenosťou sveta, tam treba odstrániť prapríčinu tejto deformácie – nadnárodný monopolistický kapitalizmus. Kým sa tak nestane, treba ich nemilosrdne a sústavne odhaľovať ako pijavice na tele národa. Buržoázia je trieda moderných kapitalistov, ktorí vlastnia spoločenské výrobné prostriedky a využívajú námedzných robotníkov, ktorí, keďže nemajú vlastné výrobné prostriedky, sú nútení predávať svoju pracovnú silu, aby mohli žiť. V takejto spoločnosti musí byť komunistická strana aj naďalej dieťaťom robotníckej triedy a stelesnením jej vedúcej úlohy v zápase o pokrok ľudstva. K sociálnym aspektom siahli kapitalisti zo strachu zo socializmu, aby sa udržali pri moci a zvládli masovú nespokojnosť. Marx identifikoval demografický zákon kapitalizmu – plodí, a musí plodiť stále viac prebytočných ľudí, ktorí sú iba materiál, eventuálne záložná armáda nezamestnaných. Bohaté štáty sa uzniesli na vyľudnení krajín tretieho sveta a sami si budú žiť ako prasce v žite. Práve likvidácia druhého sveta (socialistického) bola iba základným krokom k uskutočneniu základného imperiálneho cieľa kapitalizmu, ktorým je genocída. Genocída preto, že nejde o proporcionálne zníženie počtu obyvateľov, ale o likvidáciu ľudí za vlastnými zlatými hranicami. Spomeňme len okrajovo na fašistický režim v Chile pod vedením generála Pinocheta, na severné Írsko, na americké zločiny vo Vietname, na Salazarovo Portugalsko, na fašistickú diktatúru v Grécku, spomeňme na všetky prípady, kedy kapitalizmus otvoril stavidlá fašizmu preto, aby zabránil uskutočneniu myšlienok na spoločnosť sociálne spravodlivú. Dokiaľ bude existovať kapitalizmus, nemožno nebezpečie fašizmu podceňovať. Preto je treba znovu oživiť silu medzinárodnej solidarity, demokratickej sily celého sveta. Preto nemožno zabudnúť na hrôzy fašizmu. Pre boj so zločinom je treba vytvoriť zodpovedajúce spoločensko – politické podmienky, z čoho plynie, že je treba zmeniť samú podstatu systému, ktorý páchanie trestnej činnosti umožňuje a v mnohých smeroch ho priamo podporuje. Je treba sa rozhodnúť, či chceme žiť i naďalej v prostredí

- 55 -

zločinu, korupcie, ideologizovania a vymývania mozgu, alebo či chceme tento stav zmeniť ! Triedy vznikli so vznikom súkromného vlastníctva a deľbou spoločenskej práce. Sú tu, pôsobia a ešte dlho budú, pokiaľ sa v spoločnosti nevytvoria také vzťahy človeka k výrobným prostriedkom, ktoré odstránia rozdiel v tom, či človek je vlastníkom kapitálu, alebo len jeho sprostredkovateľom či námedzným pracovníkom. Socializmus ukázal cestu, ako sa dajú tieto vzťahy postupne riešiť. Kapitalizmus ich riešenie natrvalo oddiaľuje a prehlbuje. V kapitalistických pomeroch sú mnohé možné talenty nielen umlčované, ale spoločenské klíma vôbec nepripustí aby sa narodili. Kapitalizmus je umeniu nepriateľský samou svojou podstatou. Životný prakticizmus totiž ubíja umelecké vlohy v samom zárodku a nepripustí ani stav rozhodnutia, či sa dať cestou nadúčelového zamerania, ktoré je pre podstatu umenia príznačné, alebo cestou utilitaristickou, prísne účelovou a prosperujúcou. Každá vyspelá civilizácia skončila na prepade morálky, chamtivosti a zločinu. Akumulácia nenávisti a nárast odporu je sprievodným javom zahnívajúceho rozkladu monetárneho (peňažného) trhového systému spoločnosti. Kapitalistická spoločnosť je tá, v ktorej menšina bohatých vlastní väčšinu bohatstva krajiny a výrobných prostriedkov. Existuje na základe vykorisťovania a jedinou hybnou silou je rast ziskov vládnucej triedy. V takejto spoločnosti niet miesta pre morálku ! Je nespravodlivá, nepozná lásku ani nehu. Rastie v nej násilie, brutalita a asociálne chovanie. V kapitalizme sa človek musí viac starať, aby na seba zarobil. Ochorieť v kapitalizme znamená pre mnohých ľudí úplne finančnú katastrofu. Kapitalisti a buržoázia dávajú v demokracií prednosť pred prácou zlodejinám, podvodom, korupciou, špekuláciám a iným, či už čistým alebo špinavým bezpracným ziskom. Kapitalistická spoločnosť je postavená skutočne na zločine a že plody k blahobytnému životu sa nedajú dosiahnuť inak len zločinom. Kapitalizmus nedobré vlastnosti v človeku len prehlbuje, pretože v ňom pestuje agresívny egoizmus, mamon, čo v konečnom dôsledku vyúsťuje v totalitu peňazí a majetku. V kapitalizme je najväčším ten človek, ktorý je najbohatší, bez ohľadu na pôvod peňazí. Zisk je pre kapitalizmus hlavnou hodnotou. V kapitalizme na liečenie a vyliečenie majú nárok len bohatí. Kapitalizmus už nie je nositeľom budúcnosti. Hovoriť o budúcnosti znamená mať predstavu tejto budúcnosti. Kapitalizmus musí rozbiť jednotu pracujúcich, a tých nakoniec použiť ako potravu pre delá, aby mohol dlhšie žiť a dirigovať svet. Kde dospeje spoločnosť, založená na vraždách podnikateľov, na vzájomnom okrádaní, na morálke pripúšťajúcu prostitúciu a v kultúre pornografiu, na pochvaľovaní si nezamestnanosti ? Človek pokiaľ nemá ústavne zakotvené právo na prácu a o ňom rozhoduje kapitál, potom je takýto človek neslobodný. Keď je neslobodný, potom zle funguje demokracia. Strata zamestnania je pre daného jednotlivca sociálny kolaps. Tu niekde na rozhraní možného a reálneho končí vidina blaženej spoločnosti  trhového  hospodárstva. Čo je teda v tomto spoločenskom systéme vlastne demokratické ? Väčšinou len fráza zakrývajúca diktát peňazí, diktát kapitálu. Demokracia ako vláda ľudu si predsa nemôže priať rozvrátenú a nekoncepčnú dopravu, školstvo, zdravotníctvo, kolaps v poľnohospodárstve, neriešenú bytovú otázku a pod. To si prajú len kapitalisti, aby podľa zásad tržnej ekonomiky na všetkom trhli čo najviac. Demokracia sľubuje blahobyt, ale plodí biedu a nedostatok pre väčšinu obyvateľstva. A to je tvár súčasnej demokracie a svetového kapitalizmu. Princíp konkurencie je základom tržnej ekonomiky, prejavuje sa to často v posadnutosti viesť právne spory, raz so štátom inokedy s lekárom, so školou, s priemyslom, obchodníkmi, s televíznymi redakciami, všetci proti všetkým ! Za umenie a dokonalosť sa považuje obchádzanie zákonov a morálnych noriem. A v sporoch víťazí ten, kto niečo na druhého vie. Sledovanie a udavačstvo rastie každým dňom. Preto rastú neštátne spravodajské agentúry. Hľadanie slabých miest protivníka prevádzajú advokátske kancelárie so svojimi detektívmi a pochopiteľne – novinármi. Dokonca i verejná mienka je tým posadnutá, viac než konkrétny program niektorého politika voliča vzrušuje, s kým sa kandidát na guvernéra alebo prezidenta vyspal. I štát si dohliada na svojich občanov, dokonca vo Švajčiarsku sa vedú najrôznejšie údaje o príslušníkoch štátu a ešte väčšia pozornosť je venovaná cudzincom. V tržnom hospodárstve sociálnou polaritou vznikajú dve protichodné skupiny obyvateľstva. Vykorisťovaní a vykorisťovatelia. Postupne vzniká tretia, ktorá býva dosť početná – skupina žobrákov a bezdomovcov. Obnovenie vykorisťovania námedzných pracovných síl majiteľmi

- 56 -

výrobných prostriedkov je pokladané za vrchol demokratických vymožeností. Bieda je základom ich prosperity a veľakrát nekontrolovateľnej miery ziskov. Špinavé peniaze v tržnom hospodárstve síce nesmrdia, ale zato zadné vrecko buržoázie celkom určite ! V demokracii je úhrnná bilancia neradostná, pretože za pár zlepšení, skrášlení atď., platíme v tomto lotrovskom systéme príliš veľa, pretože nič sa nerobí, čo je k obecnému prospechu, za režijnú cenu, ale všetko na kšeft a na čo najvyšší zisk viac-menej spriateleným firmám. Zdravotníctvo v tržnom hospodárstve je v úplnom morálnom a etickom rozpore s hlavnými princípmi lekárskeho povolania. Súkromno vlastnícky systém, zameraný na zisk, znemožňuje uskutočniť urbanistické plány širokého rozpätia. V tržnom hospodárstve sa tejto spoločnosti nehovorí kriminálnici ako v reálnom socializme, ale pekným, vľúdnym slovom bezdomovci. Jadrom tržného sveta a jeho hodnôt je prostitúcia. Charitu nemožno inak nazvať než sociálnym príštipkárením. Tuberkulóza je infekčná sociálna choroba. Výskyt tuberkulózy závisí od sociálno-ekonomických podmienok – chudoby, nezamestnanosti, nižšieho stupňa vzdelania. Tržné hospodárstvo a občianska spoločnosť v skutočnosti je to zlodejina utrhnutá z reťaze. Tržné hospodárstvo vie dokonale odsať základ bytosti, t.j. jeho mravnú funkciu. V tržnom hospodárstve sa každý síce nahlas dovoláva Boha, ale ako skutočného boha uznáva len peniaze. Právny poriadok v tržnom hospodárstve pomáha k spravodlivosti nie síce každému spravodlivému, ale len každému s hnuteľným majetkom. Ako môžete žiadať od tržného hospodárstva, aby tento model zriadenia pozitívne pôsobil, keď je v základe nespravodlivý a pre veľkú časť ľudstva, hoci si to úplne neuvedomuje, neprijateľný ? Krajiny parlamentných demokracií nemajú svoje zastupiteľské orgány preto, aby sa v nich riešili základné otázky spoločnosti – od toho sú iní. Tí, čo majú v rukách skutočnú moc – ekonomickú, politickú, vojenskú a ideologickú. Pravicová politika je politika protiľudová, presadzujúca právo silnejšieho, založená na mamone, na hromadení bohatstva, na bezohľadnom vykorisťovaní nemajetných majetnými. So vznikom a vzostupom tzv. stredných vrstiev a celých parazitných skupín narastá masová bieda, demoralizácia spoločnosti a zločinnosť. Aby sa zo zákernej vraždy stal hrdinský čin, stačí, aby vrahom bol demokratický zmýšľajúci človek a obeťou bol komunista, alebo človek brániaci či podporujúci komunistický režim. Čo myslíte, prečo púšťajú kriminalitu demokrati z uzdy ? Jednoducho robia čo môžu, len aby mal ľud o zábavu postarané. V rodinách nezámožných sa veľmi zvažuje, či mať deti, nechcú z nich mať otrokov. Aj taký je pohľad na demokraciu. Tržné hospodárstvo šíri hnilobu, zmar, klamstvo a nenávisť pod záštitou pravdy a lásky. Tržné hospodárstvo nie je pre chudobných ale výhradne pre ďalších pánov podnikateľov. Tržné hospodárstvo je samo o sebe v podstate nespravodlivé, preferuje bohatých a dolu zráža chudobných. V tržnom hospodárstve je prirodzené, že keď jedni môžu zarábať, musia iní tratiť. Prípad, kedy by zarobili všetci a nikto nestratil, neexistuje a existovať nemôže. V tržnom hospodárstve neexistuje nijaká morálka. Demokracia uznáva, ba vyznáva právo na omyl. Rast zločinnosti je akási nevyhnutná daň za demokratický systém. Demokracia nie je panovanie, ale práca k zabezpečeniu spravodlivosti. A spravodlivosť je matematika humanity. Demokracia, ktorá nedáva možnosť ovplyvňovať dôležité rozhodnutia vlád, ba ani rozhodnutie o samostatnej existencii štátu a národa je podvodný systém. Namiesto demokracie by bolo omnoho presnejšie hovoriť o amerikanokracii. Ani sa nedivím, že je k tomuto toľko ľudí ľahostajných. Demokracia sa nevie postarať o svoje deti. V demokracii je jediná správna politika tá ich tržná. Vytvára nepreberné príležitosti, aby na tebe davy hyen trhli, čo znesieš. Si predsa ich trhan (pardon) volič. Demokracia je systém (odsúdeniahodný), pre ktorý je príznačné plytvanie, na ktorom sa zarába. V demokracii slúži reklama na to, aby zväčšovala odbyt a prinášala peniaze. Obchody na Západe sú preplnené z toho dôvodu, lebo ľudia na nákup tovaru nemajú peniaze. Radšej žiť chudobne a v ilúzii lesku výkladných skríň ! Demokracia pranieruje vojnu v záujme jej rozšírenia. Pripomeňme si svinstvá vyspelých demokracii : severoamerickí indiáni boli nemilosrdne vyvražďovaní infikovanými prikrývkami, zaslanými im ako humanitárnu pomoc, v Kórei v rokoch päťdesiatych bol umelo rozširovaný mor, na Kube ničená úroda, vo Vietname boli použité pre vojnové účely herbicídy s vysokou účinnosťou a zárodky mandelinky skutočne prichádzali z neba, kapitalistického pána boha. V skutočnosti nešlo o chrobáka amerického ale o chrobáka anglo-americko-nemeckého, ktorý sa mal stať prostriedkom

- 57 -

k získaniu svetovlády. Za americkými frázami o slobode a spravodlivosti sa skrýva bezohľadná honba

za ziskom.  Terorizmus patrí arzenálu štátnej politiky USA. V podstate je to výchova k obhajobe násilia v prospech amerických záujmov. Nebezpečie nie je len vo zvyku na krutosť, ale i v masáži mozgu rafinovane prepracovanej propagandy, prijatí čiernobieleho videnia a striktného (presného) rozdelenia na dobré a zlé. Dobré je to, čo chcú USA a zlo musí byť likvidované. Najbohatšie rodiny v USA získali svoj obrovský majetok pirátstvom a lúpežami svojich predkov a teraz sú váženými občanmi USA. Vojna, hlad a nezamestnanosť sú traja najväčší nositelia biedy a zločinu vo svete.

Demokracia je aj nebývalé rozširovanie vplyvu náboženstva a mystiky na úkor znižovania teoretických záujmov. V demokracii sú v žite priekupníci všetkého tovaru, tzv. manažéri, pasáci všetkého druhu, distribútori, dealeri, všetko sú to ľudia, ktorí nič nevytvárajú, len sa vyznajú a okrádajú ako výrobcov, tak spotrebiteľov. Demokracia má za cieľ premeniť človeka v živočícha, doviesť ho do úplnej bezbrannosti tak, aby s ním bolo možné podľa ľúbosti manipulovať. Chýba altruiznus (nezištná starostlivosť), neexistujú ideály, do pozadia ustupuje sociálnosť. Importovaná masová kultúra nie je len dehumanizáciou osobnosti, ale tiež rozkladom sociálnosti. Za zmrzačenie vkusu a duši našej mládeže môžu demokrati ! Ak nahliadneme do histórie, zistíme, že sociálna demokracia bola nezdravým elementom v robotníckom hnutí, zrádzala revolučné záujmy robotníckej triedy. Sociálna demokracia vždy využila priateľskú dohodu s vládnucim kapitálom. Bolo to za 1. svetovej vojny. Po 2. svetovej vojne bola vhodná ako spojenec proti komunizmu. Pravicová sociálna demokracia, ktorá zohrala svoju úlohu v paralyzovaní vplyvu komunizmu nie je schopná vyriešiť problémy ľudí v kapitalizme. Preto je treba sociálne požiadavky ľudí spojiť s revolučným bojom za zvrhnutie moci buržoázie. Strany stredy nerobia žiadnu politiku pre ľudí. Ich politika sa podriaďuje záujmom kapitálu. Vládnuca trieda na Západe tridsať rokov kolísala vlastné obyvateľstvo predstavami, že sú na ceste do raja. Tým, že disponovala hodnotami nahrabanými po celom svete, korumpovala vlastnú spoločnosť – vytvorila relatívne spokojnú širokú strednú vrstvu. Tá bola aj predmetom závisti našej neinformovanej verejnosti. Propagovaním Západnej kultúry je podkopávaná naša národná kultúra. Západ nemá rešpekt pred našim kultúrnym dedičstvom. Občan, ktorý volil demokraciu na Slovensku, doposiaľ žije v mylnej predstave, že byt musí byť lacný a musí ho získať každý. Predstavte si, čo ten reálny socializmus vyvádzal ! Umožnil každej rodine získať byt a splatiť ho, bez toho, že by musela šetriť na jedle a oblečení detí. V skutočnej demokratickej spoločnosti môže slušne bývať len ten, kto na to má. Poznáme niekoľko typov demokracie : demokracia dryáčnická vznikla v novembri 1989 a neskôr prerástla v demokraciu buržoáznu, v ktorej hŕstka bohatých pánov vládne väčšine chudobných občanov. Tento typ je rozšírený skoro po celom svete. Demokracia cirkevná, kde cirkevní hodnostári presadzujú svoju vôľu a záujmy na úkor obyvateľstva. V USA majú demokraciu buržoázno-militaristickú. Kde sú ohrozené zisky monopolov, akcionárov a bankárov, tam pod rôznou zámienkou a v záujme ochrany demokracie zasahuje armáda. Ľudová demokracia trvala v Československu od skončenia vojny do roku 1948. Svet zo septembra 1973 a októbra 1993 ho pozná ako demokraciu krvavú. Keď sa vo východoeurópskych krajinách rozpadol systém nazývaný reálny socializmus, demokrati prehlasovali, že komunizmus je mŕtvy. Tým chceli naznačiť (bez ďalšej analýzy), že rozpadnutý režim, redukovaný len na ekologický neúčinný despotizmus, bol jedinou formou komunizmu, jediným systémom použiteľným proti kapitalizmu, euforicky nazývanom tržné hospodárstvo. Áno, kapitalisti sa vyvinuli. Sú viac sústredenejší, silnejší, zručnejší vo vykorisťovaní než v dobe Marxovej. V západných, najvyvinutejších krajinách takmer celkom zruinovali malé podnikanie – poľnohospodárov, malý priemysel, malý obchod. Ich vplyv na riadenie štátu je priamejší. Skorumpovali veľkú časť odborového a politického vedenia pracujúcich. Ich imperializmus zmenil metódy vládnutia. Stali sa diskrétnejšími, ale pokrytecky pôsobivejšími. Ich Medzinárodný menový fond a Svetová banka hrajú v súčasnom svete analogickú úlohu (na inej stupnici) ako stredovekí úžerníci. Systematicky používajú postupy ideologickej vojny – mystifikácie, korupcie, násilia. V rozpade východných štátov teraz vidia s neskrývanou mlsnosťou rozšírený terén pre lúpeže a vykorisťovanie. Keď sa kapitalizmu nedarí to, čo si praje, začne rozdúchavať rôzne etnické alebo náboženské bezperspektívne vzbury, povstania oslabujú štát. Do úvahy prichádza vzrast

- 58 -

gangsterizmu, boje medzi jednotlivými klanmi, zredukovanie politiky na rozvoj oslabenej rivality. Juhoslovanský príklad jasne ukazuje, že rozčlenenie – libanonizácia sveta nie je absurdnou hypotézou. Preto marxistická analýza kapitalizmu je stále v platnosti. Dvadsiate storočie začínalo presvedčením, že sa jeho osud nachádza v rukách ľavice. S ľavicou, v ktorej znamení XX. storočie plynulo, ľudstvo došlo najďalej vo svojom celkovom rozvoji a humanizácií vzťahov medzi národmi a ľuďmi. Keď koncom osemdesiatych rokov ľavica zmizla, skončilo i storočie. Na jeho konci sa ukázala stará pravda, že to, ako si historické hnutie dokáže raziť cestu dobou, závisí na schopnosti ľavicovej idei a pokroku, či dokáže prekonať všetky úskalia neslobody, chudoby, násilia. Len nedávno bola pokladaná za najväčšiu hodnotu úcta k pracujúcemu človeku a obetavá práca pre blaho celku. Teraz je najväčšou hodnotou bohatstvo vydrené z námedzne pracujúcich ovenčené penou farizejskej demokracie. Už osemnásť rokov šírená nenávisť a fabrikované pamflety tiež historikov vykonávajú zhubné dielo najmä vo vedení mládeže, pretože v škole, televízii a rozhlase počúvajú zatracujúce slová na všetko, čo súvisí so socializmom. V januári 1990 prišli na námestie Ľudových milícií pomáhať napravovať rozum ostravským horníkom a hutníkom V. Havel a V. Komárek. Po krátkom prejave predal V. Havel slovo odborníkovi na slovo vzatému Valtrovi Komárkovi. Tento vo svojom dlhom prejave povedal niečo, čo si bude každý pamätať až podnes. Odborník V. Komárek sa pustil do kritiky tvorby cien pred novembrom 1989 a to zaujímavým spôsobom : kritizoval komunistickú vládu, že predávala benzín za 8 Kčs za liter, keď výrobná cena je len 1 koruna, ďalej, že osobné auto stojí takmer 80 000 Kčs, keď výrobná cena je 25 000 Kčs. Ďalej oznámil mladým ľuďom, že budú môcť študovať čo chcú a kde chcú. Pozabudol ale povedať, že to budú len tí, ktorí majú veľa peňazí. A kto má dnes peniaze vieme všetci. Nadaní mladí ľudia bez finančných prostriedkov budú musieť o vzdelaní len snívať. Samozrejme, že V. Komárek zožal za svoje kritické slová a lacných sľuboch veľký úspech. Za krátku dobu však tvorca novej ekonomiky pozabudol na svoje ostravské vystúpenie a benzín stál 16 Kčs a autá tiež skoro dvojnásobok. Spomeňme si tiež na ostatné ceny a ceny súčasné, niekedy až päťnásobne vyššie. Potom prišli ešte lepší odborníci, ktorí z ľudí vyždímajú i posledné vymoženosti starej totality. V bratislavskom vydavateľstve Príroda vyšla brožúra pod názvom ZLYHANIA z pera jedného z popredných organizátorov činnosti Koordinačného centra Verejnosti proti násiliu Juraja Mihálika (Bratislava 1993, 116 strán). Autor o svojej činnosti vo VPN (slovenská varianta českého OF) píše : „ ... videl som zmeny osobnosti z baránkov na vlkov, ale aj levov na zbitých psov, z blízka som mohol pozorovať zákernosti, intrigy, politické popravy. Azda som pochopil, čo je to moc, peniaze i popularita. A čo všetko dokáže z ľudí urobiť ...“ Pred čitateľom defilujú verejnosti známi protagonisti VPN Ján Budaj, Ján Langoš, J. Chalupecký, Milan Šimečka, M. Kňažko a mnohí  ďalší. Výtvarní umelci sa stretávali ešte v sedemdesiatych rokoch v dome na Gorazdovej ulici pod kepienkom Filozofického krúžku a rôznych školení. Pripravovali sa na verejné vystupovanie, pre ktoré im utvorila podmienky Gorbačovova perestrojka a brány široko otvorila nežná revolúcia. Brožúra je svedectvom, že prvoradým v ich činnosti bola politická a nie umelecká činnosť. O tom, aké pomery vládli vo VPN hovorí napr. skutočnosť, že o dlhohrajúcu platňu nebol záujem a jej vydanie prinieslo stratu 2,5 milióna korún. Autora šokovalo, ako niektorí bývalí komunisti rýchlo prezliekali kabáty. Pokyny a podporu dostávali zo zahraničia. Balíky chodili priamo z Vatikánu. Odborníci z USA ako napr. Andy Frank pripravoval VPN na voľby, ktoré však skončili neúspechom a neskôr prišlo aj k rozpadu VPN. Autor sa zmieňuje aj o činnosti americkej ambasády a veľvyslankyne Shirley Temple Black. Chybu vidí v tom, že jej ľudia boli blízko V. Havlovi. Celkove o činnosti VPN autor konštatuje, že zlyhala : „Podľahli sme moci, závisti, veľkosti, nadradenosti. Ohlúpli nás peniaze, pôžitky, egoizmus, egocentrizmus. Moc a sláva niektorým zatienili zdravý úsudok, znížili citlivosť k ostatným“. Veľká zamatová umožnila v rámci demokracie nebývalú korupciu. Mestské zastupiteľstvo v Leviciach rozhodlo, aby z 15 metrov vysokého pamätníka na Námestí Hrdinov odstránili niekdajšie symboly  Červenej armády–plasticky vytvarovaný veniec, v ňom päťcípu hviezdu s kosákom a kladivom. Prečo ?

Veď ide o pamätník osloboditeľom – prvý na Slovensku – odhalený už 26. októbra 1945, keď znaky na ňom stvárnené chápal rozjasaný národ ako symptóm boja a hrdinstva. Bola to ľahkovážna facka dobovému koloritu – ako keby z krucifixa sňali ukrižovaného alebo svätému Jánovi odťali pravicu. Až

- 59 -

ľudia zmúdrejú, určite im nevojde do hlavy, že kým v časoch najtotalitnejšej totality ostali stáť nielen kostoly, ale aj mariánske súsošia konča dedín a kríže v poli, zatiaľ čo hneď po nežnej sa znehodnocovali a zneucťovali plastiky inakšieho obsahového zamerania. Je smutné, že deklarovaním nedeliteľnosti národného a kresťanského Matica fakticky vyobcováva zo svojho spoločenstva občanov, ktorí majú svoju vlasť radi, sú pre ňu ochotní veľa urobiť, ale ako slobodní občania nemajú chuť kľakať si pred čiernou kutňou. Našou spoločnou emancipovanou ideou by mala byť sloboda – občana, obce, národa, krajiny, a nie dogma. Nikomu nemožno brať právo na vieru, je to základné ľudské právo. Ale rovnako nemožno nikomu odoprieť právo na to, aby vieru v nadprirodzené sily nahradil vierou v zdravý rozum a ľudské svedomie. Ak teda Matica slovenská začína deliť občanov na kresťanov a nekresťanov, spreneverila sa svojmu poslaniu – spájať všetkých demokraticky zmýšľajúcich a vlastenecky cítiacich Slovákov. Pod titulom Sexuálne hrádky s deťmi upozornili okresné noviny Moravský sever na kritéria hodnotenia o Miss Disco ČSFR. Súťaž organizovali agentúry Impuls Art Praha, Art Team Jessy Přerov a spolupracoval s nimi akýsi Bakošov liečebný ústav. Týždenník Šumperska, ktorému sa dostali do ruky propozície súťaže, uvádza, že u štrnásťročných (!) dievčat sa bude hodnotiť pevnosť, stojatosť, celkový tvar a súmernosť oboch prsníkov, tvar a výraznosť bradaviek, porota bude posudzovať sexuálnu príťažlivosť, výraznosť, tvar, hustotu a jemnosť ochlpenia dievčenského prirodzenia. Ako sa v propozíciách súťaže uvádzalo, porota nebude prizerať k jeho farbe. V literárnej časti súťaže bola položená otázka po najzaujímavejšom sexuálnom zážitku. Treba k tomu dodať, že o organizátorov podobných súťaží by sa mali zaujímať orgány činné v trestnom konaní. Privatizácia v preklade znamená obyčajné rozkradnutie majetku národa. Kupónová privatizácia je niečo iné. Je to predsa rozdávanie majetku štátu občanom. Po rozdelení štátu by sa to teda dalo posudzovať ako rozdávanie majetku štátu do zahraničia. Pochopiteľne Slovenského štátu. Keď sa demokraticky rozhodlo o kupónovej privatizácii, malo sa na mysli, že sa zabijú dve muchy jednou ranou. Že socialisticky zmýšľajúci človek sa zmení na kapitalistu – akcionára a že sa vláde týmto krokom podarí najväčší legálny a zákonitý podvod na svete. Že cez banky a investičné fondy sa podarí rozkradnúť vyše 6 desatín národného majetku. V bankách ide už po tom o konkrétne kontá a ľudí. Za základ si zoberme majetok v hodnote 250 miliárd korún. Počet budúcich akcionárov presahoval 8 miliónov. Na jedného pripadá majetok v hodnote 30 000 korún. Harwardský investičný fond ponúkal za kupónovú knižku 24 000 korún. Bol to fond, ktorý spĺňal úlohu nadháňača, vzbudzovateľa chamtivosti u ľudí. Potom banky ponúkali akcionárom za ich akcie vyplatiť sumu 12 000 korún. Pritom však musia zaplatiť sumu 1000 korún zapožičanú fondom pri kupónovej privatizácii. Fond používal taktiku V. Buriana, ktorý hovoril – „ani slinu ti nedarujem“. Páni zo slovenskej burzy boli toho názoru, že v žiadnom kapitalistickom štáte sa nevyskytuje tak vysoký počet akcionárov, že treba tento počet znížiť, teda zredukovať počet akcionárov na minimum. To ináč znamená, že treba lacno skúpiť akcie od ľudí, žijúcich v biede, či na jej pokraji. Tým ich zbavia možnosti spolurozhodovať o podniku a dajú možnosť rozhodovať tým majetnejším, teda menšiemu počtu majetných akcionárov. Prirodzene, že títo budú rozhodovať vo svoj prospech. Je to proces opaku vrátenia majetku ľudu a smelo ho môžeme nazvať rozkrádaním a zneužívaním sociálnej situácie ľudí v čase prehlbujúcej sa svetovej hospodárskej krízy, či recesie. Ak by teda vyplatili fondy všetkým akcionárom toľko, koľko mali občania dostať, nedostali by demokrati majetok v hodnote 250 miliárd za pár korún. V tom je ten princíp podvodu. Páni boli radi, že za pár korún, teda za menej ako polovicu hodnoty, získali kapitál a ľudia boli spokojní, že si pomohli v zhoršujúcej sa ekonomickej situácií rodiny. Teda všeobecná spokojnosť. Až na to, že je to hra o všetko. Takto teda tvorcovia reformy vymysleli jednoduchý spôsob, ako zbaviť tých, čo majú chuť do práce, starosti o ich bohatstvo. Využili prirodzenú ľudskú chamtivosť. Začali hojdať ľudí sľubmi o bezpracnom a bezstarostnom zbohatnutí. Najprv vyhlásili malú privatizáciu. Takto odčerpali uložené peniaze, alebo primäli menej majetných, ktorí si predtým nemali z čoho nahrabať, aby dali do zástavy aj vlastné strechy nad hlavou. Až potom vyhlásili kupónovú privatizáciu, že po roku, keď by mala začať prinášať prvé ovocie, už bude malá privatizácia fakticky skončená. Nárok na kupónovú privatizáciu malo zhruba 11 miliónov obyvateľov. Podľa sľubov fondov, majiteľ akcií môže mať ročne vo forme

- 60 -

dividend niekoľko tisíc korún. Ale z čoho sa vyprodukuje také množstvo tovaru, keď sa dennodenne prepúšťa z práce, znižuje sa produkcia a tým prudko klesá kúpna sila. Bohatstvo tohto štátu dostanú tí, čo odkúpia akcie. Vždy pod hodnotu. Takto sa až príliš lacno, vzhľadom na postupnú devalváciu koruny, dostali naše továrne do rúk zahraničných investičných spoločností. Mimochodom, tu už neprekáža monopolné postavenie nikomu. Všetky nadácie, ktoré podporujú antidrogové programy, sú v podstate propagačnými inštitúciami pre užívanie drog. V týchto kurzoch, ktoré sú usporiadané za peniaze nadácií, sa ľudia učia rozoznávať druhy drog, spôsob, ako sa používajú, ale aj spôsob, ako sa vyrábajú. To všetko sa robí v rámci tzv. protidrogového školenia. Inou stránkou existencie nadácií je použitie nadácií ako zdrojov financií. Nadácie sú v tomto prípade prostriedkom používania nelegálnych peňazí, aj keď tie peniaze nie sú špinavé. Nie sú však zahrnuté v štátnom rozpočte, nie sú však ani zahrnuté v rozpočte sektorov, ani rezortov ministerstiev. Sú to peniaze, ktoré sú investované a používané mimo dozoru štátnych orgánov, ktoré sú jediné zodpovedné za morálny a vzdelanostný stav obyvateľstva. Teda nadácie sú diverziou, ktorá v podstate umožňuje legálnu deštrukciu pod kepienkom toho, že ich filantropickí občania vytvárajú a financujú. Svoju celistvosť si zachovali len prevažne mononárodné štáty Bulharov a Poliakov. Viacnárodné slovanské štáty – ČSSR, SFRJ, ZSSR – sa rozpadli pod tlakom vnútorného prebudeného nacionalizmu i oživených náboženských priehrad. Likvidáciu na internacionálnej solidarite zakotvených socialistických ústav a štátov uskutočnili nacionálne exponované sily, ktoré použili často umelo znovuprebudený nacionalizmus, a niekedy i nedoriešené problémy súžitia národov v jednom štátnom útvare, k rozbitiu spoločných štátov a atomizáciu slovanských štátov do jednonárodných útvarov. Zlúčenie oboch nemeckých štátov bolo historickým omylom. Nemci opäť preukázali svoj politický cynizmus, pokrytectvo a záujem o obnovu prvkov fašizmu a nacizmu. Noviny The Times (Veľká Británia) pred časom upozorňovali, že zrútenie Sovietskeho zväzu oživilo v kapitalizme tie doteraz najhoršie príznaky choroby. Kým tu bola socialistická superveľmoc a jej oficiálna ideológia, kapitalistický svet bol zdržanlivý, cítil sa nutne obmedzeným. Obával sa o svoju ďalšiu existenciu, a preto sa musel navonok chovať prístojne. Avšak len čo táto prekážka a hrozba zmizla, ukázal sa opäť vo svojej pôvodnej, ničím nekamuflovanej forme. Čoraz častejšie sa možno dopočuť a dočítať názorov, že náboženský, politický a ideologický fanatizmus je hrozný, ale dá sa z neho uniknúť, alebo vytriezvieť. Diktát peňazí je oveľa horší. Pôvodný dôvod pre vznik socializmu bola snaha obmedziť výstrelky kapitalizmu. Žiaľ, socializmus napriek všetkým svojim úspechom a zásluhám utrpel porážku a stratil i dobré meno tým, že bol zneužitý, zdeformovaný a zdiskreditovaný. Existuje však nejaký lepší dôvod k očisteniu jeho mena a k obnoveniu jeho pôvodného ušľachtilého poslania ako súčasná skutočnosť, že všetky tie nepriateľské výstrelky kapitalizmu sa opäť vrátili ? Všetky otázky, ktoré robia život ľudí životne cenným, sa zoskupujú hlavne v takej hodnote, ako je sociálna a národne suverénna istota. Avšak pre ne nie je miesto vo svete širokých lakťov a svetovládnych ambícií, vo svete, do ktorého sme boli zahnaní. Vlčie zákony imperializmu neumožňujú alternatívu pre sociálne spravodlivý svet. Preto sa presadzuje istota, že vývoj nedosiahol blúznivcov a fantastov, že kapitalizmus bude schopný vyriešiť potreby ľudstva sa nesplnili. Strašiak skrachovaného kapitalizmu obchádza nielen západný svet, ale celú planétu. Tragédiou je, že drahocenný čas sa premárňuje na falošnú propagandu antikomunizmu a najmä na nedomyslené a zaslepené kopírovanie systému, ktorý sa už nachádza v slepej uličke. Nech si každý uvedomí, že demokracia v Rusku, to je diktatúra tých, ktorí majú peniaze. A o to sa zvádza boj. Západ si nepraje vidieť Rusko ako priemyslovo silnú krajinu a v záujme toho podniká všetko, čo je v jeho silách, opiera sa pritom o demokratickú moc v Rusku. Z Ruska si robí dodávateľa surovín a tiež trh, avšak už rýdzo spotrebiteľský, afrického tipu. Zo zahraničia (zo Západu) vejú skazonosné vetry, ktoré hubia nevinné duše i srdcia. Z tohto kramárskeho sveta štátne velebeného zdierania a chamtivosti, sa tajne šíria drogy. Servilita voči Západu a zvlášť USA, je odporná, je jej plný rozhlas i televízia. K tým, kto zapríčinili všetky strádania, sa radí katolicizmus v čele s pápežom Jánom Pavlom II., jedným z najagilnejším organizátorov zničenia Ruska (komunizmu) a Slovanov, ktorý úzko spolupracoval s celým ostatným svetom zla. Ale najväčšiu vinu, ako vždy, majú na tom všetkom Židia. Potomkovia Židov, zachránených za cenu preliatej krvi ruských vojakov, a vervou hanobia Rusko,

- 61 -

zašľapujú ho do blata, upierajú mu ľudskú tvár. Obrovská časť ruskej inteligencie vôbec podlieha rozkladnému vplyvu zvonku a degenerovala. História magistra vitae est – história je školou života ! Znalosť histórie vždy napomáha k lepšiemu chápaniu prítomnosti a budúcnosti. Ak nemáš silu, aby si šíril svetlo, aspoň nezacláňaj. Človek neprehráva, keď to nevzdá sám. Jedine čo komunisti nemôžu je podliehať súčasnej buržoáznej propagande a v dôsledku toho zmalomyseľnieť. V tržnej spoločnosti je všetko na predaj vrátane ľudskej hlúposti, patriacej medzi najvýnosnejší dar. Kultúrny imperializmus môže ale zničiť viac, než len kultúru. Môže dokonca poškodiť celú planétu. Konzumný prístup západnej spoločnosti – mať všetko a hneď – zohral svoju úlohu v znečisťovaní vzduchu, otrávení vody a vo všeobecnom pustošení krajiny. Ako to povedal jeden spisovateľ pre londýnske noviny The Independent : „Televízia priniesla svetu trblietavú možnosť na majetkovú sebestačnosť – na západný blahobyt – čo je len ilúzia, lebo toho možno dosiahnuť len za cenu nenapraviteľného zničenia prírodného prostredia“. Je zrejmé, že televízia skutočne mení dnešný svet, ale nie vždy k dobrému. Pôsobí tiež na jednotlivcov mnohými ďalšími zvláštnymi spôsobmi. Necháte sa ovplyvniť ? Prebuďte sa ! Nenahraditeľné hodnoty sa vedome či nevedome znehodnocujú, špinia a brak sa propaguje ako skvost. Obrazne povedané : perly sa hádžu do hnoja a kozie bobky sa vešajú na hrdlo. Spiatočníctvo a rôzne bludy sa prezentujú ako pokrok a skutočný pokrok, ktorý sa nedá na dlho utajiť húževnato sa kaličí. Diktát kapitálu sa vydáva za demokraciu a skutočná vláda ľudu za totalitu. Juraj Dimitrov, obvinený z podpaľačstva Ríšskeho snemu v roku 1933, zarecitoval pred súdom báseň najväčšieho nemeckého básnika W. Goetheho : Včas sa musíš múdrym stať / Jazyk veľkej váhy šťastia / zriedka vidno v kľude stáť, / musíš stúpať, lebo padať, / vládnuť, lebo zisky hrabať, / či otročiť a či strácať, / trpieť, lebo triumf mávať, / držať, lebo úder dať. / Preto ak ešte dnes veľa našich spoluobčanov nepochopilo, čo sa s nami zamýšľa, ako nás vedome duševne ohlupujú a zabíjajú, ženú v stáde, aby nás absolútne porobili, potom neverím, že sme odstránili negramotnosť. Neviem, je možné, že to je bumerangový efekt za to, že sa ľudia kedysi nemuseli o nič veľa starať a teda ani veľa myslieť. Dnes už milióny ľudí na tejto planéte vie, že nemusia mať z komunistov strach. Čo sa dá vziať niečo tým, čo nič nemajú, tak ak s tým kapitalisti väčšinou operujú Tento strašiak je len priehľadný trik k spochybneniu socialistickej myšlienky. Imperializmus plodí reakciu a opiera sa o ňu, reakcia zase inklinuje k ešte väčšej reakcii, k totalitnej moci monopolov. Atmosféra duchovného a politického tmárstva vnútri krajín Západu ( a dnes už i východnej i strednej Európe ! ) napomáha rozpútať zahranično-politické dobrodružstvá. A tie sa zneužívajú na nemilosrdné vykorisťovanie desiatok krajín a národov, na diktát ako foriem existencie a prostriedkov zachovania kapitalistického sveta. Imperializmus otravuje organizmus civilizácie ekonomickým zotročovaním a sociálnou bezvýchodiskovosťou, duchovným úpadkom, šírením rasizmu, šovinizmu, pseudomorálky a pseudokultúry. Ale nestrácajme hlavu, som presvedčený, že žiadne stromy nerastú do neba. Človek je produktom podmienok a prostredia, v ktorom je nútený žiť. Zmeňte podmienky života, zlepšite spoločenské zriadenie a ako zázrakom sa zmenia a zlepšia, ale aj zhoršia, čo exemplárne platí dnes, mravy ľudí. Už ma to ani neprekvapuje, lebo som sa dovtípil, že sme sa z generovaného socializmu dopracovali k dravému kapitalizmu 19. storočia, ktorý degeneráciu ešte len čaká. Keď budú škôlky v troskách, až zavládne totalitná nezamestnanosť a až nebudeme môcť vyjsť na ulicu, aby nám niekto nepodrezal krk, až potom sa objaví pravé a neopakovateľné kúzlo slobody a demokracie. Dnes len môžeme myslieť na to, aby sme boli slobodnými, musíme myslieť na to, aby sme mohli byť živí. Keď sa koleso dejín opäť otočí v prospech komunizmu, mal by byť daný priechod právu a uzákonenie postihnutia zločinov šľachty, kapitalizmu, rímskokatolíckej cirkvi a dnešnej vládnucej pravice. A veru bolo by ich za čo súdiť ! Len tak na okraj : - šľachtu za kruté roboty, nevoľníctvo, telesné tresty a mučenie poddaných, za bezcitnosť vrchnosti, zabíjanie buričov a sedliakov, ktorí chceli slobodu. – kapitalizmus za nesmierne vykorisťovanie, za chudobu, hlad, choroby, nezamestnanosť, za podporu Hitlera, za 70 miliónov mŕtvych v dvoch svetových vojnách, za strieľanie do robotníkov v 1. ČS republike atď. – Rímskokatolícku cirkev za desiatky, upaľovanie kacírov, za Jana Husa, za križiacke vojny, za lúpeže majetku po Bielej hore. – dnešnú pravicu za korupcie a privatizačné podvody, rozkrádanie národného majetku a jeho výpredaj cudzincom, za rozbitie ČS republiky, za kriminalitu, mafiánstvo, úpadok výroby, kultúry, poľnohospodárstva a morálky vôbec. Ani tieto hriechy nemožno odpustiť a zamlčať ! To sú tie paradoxy, paradoxy moci, ktorá si hrá tak dlho na demokraciu, až dohrá.                        - 62 -

(výsledný ?) korpus

Vy mladí nikdy nezabudnite, ako ľahko sme slobodu stratili a ako ťažko s akým úsilím a nepredstaviteľnými obeťami nášho a sovietskeho ľudu sme ju dobývali späť. Keby nebolo Sovietskeho zväzu, neboli by sme slobodní. Jedinou a veľkou ľudskou skúsenosťou v XX. storočí je socializmus a oslobodenie tretieho sveta.

Pomníky sa volajú pomníkmi preto, že hovoria tým, ktorí už zabudli alebo ktorí predtým nežili : pomni, človeče, že ktosi tu urobil niečo pre tvoje miesto. Pomníky sa predsa vždy stavali  práve preto, aby pripomínali, na čo ľudia zabúdajú. Hlavným cieľom SNP bolo obnovenie ČSR na princípe spolužitia rovný s rovným. Na Dukle sa zrodilo heslo, ktoré natrvalo vošlo do pamäti a svedomia nášho ľudu : „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak“. Holocaust bol krízou dvoch najväčších európskych hodnôt – kresťanstva a racionalizmu. Solidarita znamená cítiť ako vlastnú akúkoľvek nespravodlivosť proti komukoľvek a kdekoľvek na svete. 25. apríla 1945 sa stretli v meste Torgau na ľavom brehu Labe americkí a sovietski vojaci. Sovietske a Americké vojská spoločne odišli z nášho územia v novembri 1945. Mnohí nedožili a nedoľúbili, aby sme žiť a ľúbiť mohli my. 21. 6. 1945, zomrel veľký český básnik Josef Hora, člen KSČ od roku 1929. Hora bol po oslobodení Československa ako vôbec prvý menovaný národným umelcom. Francúzska komunistická strana sa po druhej svetovej vojne stala najsilnejšou stranou v krajine. 21. októbra 1945 bolo zvolené Ústavodarné zhromaždenie Francúzska. A v ňom mali komunisti najviac poslancov. Predseda FKS Maurice Thorez nežiadal po voľbách kreslo premiéra, chcel len, aby v novej vláde dostali komunisti tri zásadné ministerstvá – obranu, vnútro a zahraničie. Nakoniec, po zložitom jednaní, dostala FKS rezorty štyri, ale vedľajšie, nemenej populárne a rizikové. De Gaullova osobná autorita bola dostatočná k tomu, aby do značnej miery paralyzoval vplyv volieb. Do Argentíny a ďalších latinskoamerických krajín ušlo po skončení 2. svetovej vojny za pomoci Vatikánu veľa nacistických zločincov. Keď si Hitler v Nemecku upevňoval pozície, Franco v Španielsku, Pinochet v Chile, Jelcin v Rusku, zaútočili vždy najskôr na komunistov, na Židov, sociálnych demokratov a potom na každého, kto sa opovážil prejaviť sebamenšiu pochybnosť o správnosti diktátorského počínania. Starší ľudia si pamätajú, že nedostatok zápaliek je jeden z prvých znakov hospodárskej biedy a prichádzajúcej vojny. Starší ľudia hovorievali, že kde príde Armáda spásy, tam je hlad, bieda, nezamestnanosť, koniec dôstojného ľudského života. Armáda spásy je kasárenský režim, povinné modlenie, tresty. Mali sme dve republiky. Tá prvá z roku 1918 sa tvárila ako demokratická a mnohí, najmä tí, ktorí ju nezažili, ju pokladajú za nedosiahnuteľný ideál. Tá druhá bola po roku 1948. Na ňu sa dnes neodvážia spomínať v dobrom ani tí najnecitlivejší a najodvážnejší. V istom hanáckom mestečku bol továrnik, ktorý šil košele. Po znárodnení sa nemohol zmieriť s tým, že jeho podnik bol začlenený pod OP Prostějov, nechal tu ženu a deti a utiekol do raja na Západ. Neskôr sa zistilo, že svojím zamestnankyňám neplatil poistenie a tie by nemali nárok na dôchodky. Dal im ho zlý a zlodejský socialistický štát. I takí boli podnikatelia. Náklady na londýnsku vládu a jej činnosť zaplatila až povojnová republika v roku 1982. V sedemdesiatych rokoch ČSSR vyplatila jednu miliardu šilingov rakúskym vysídlencom a že sa Rakúsko súčasne zaviazalo viac nevznášať voči Československu žiadne majetkové nároky. V menovej reforme náš ľud v roku 1953 prišiel o 40 až 5o miliárd korún (znehodnotenie úspor, hlavne tých z doby okupácie a pod.), ale nezmyselným zdražením a ďalšími machináciami, ktoré majú krásny názov – liberalizácia cien sme prišli po majetkovom prevrate o 170 miliárd a táto suma ďalej rastie. Dobrá zrada nad zlato : „Čo si v komunizme nakradol, v kapitalizme akoby si našiel“. Kupónová privatizácia je rafinovaná lúpež spoločenského majetku všetkých, ktorí ho v minulosti vytvorili. Je elegantnejšie hovoriť privatizácia a účasť cudzieho kapitálu než rozoberanie, rozkrádanie alebo dokonca rozpredávanie národného majetku. Liberalizácia cien je lúpež, privatizácia proces, ktorý by mal byť posúdený prokuratúrou. Transformácia je reštaurácia kapitalizmu. Zdravotnícka privatizačná transformácia znamená drastický

- 63 -

obchod s ľudským zdravím. Socialistická organizácia zdravotníctva nebola najhoršia. Inštitúcia rodinného lekára bude znamenať krok späť. A to hlavne na úkor odbornosti. Ani čo do počtu sa lekárov neušetrí. A je otázkou, či a aké odbornosti sa budú na lekárskych fakultách pripravovať. Je celkom možné, že o niektoré špecializácie nebude záujem, absolventi sa proste budú báť, že by s ňou ťažko hľadali uplatnenie v praxi. A to môže spôsobiť že úroveň zdravotníctva pôjde dolu. Slováci už dávno vykročili do sveta a do Európy. V dvadsiatych rokoch. S krošňami, nádejami a so žobráckou paličkou. To je skúsenosť, ktorú každý národ nemá. Žiaľ ... Slovák miluje pokoj a chce pracovať. Nemá rád dlhé reči, ktoré nikam nevedú. Ak je ľavicové chcieť prácu, potom je, tak sa zdá, na Slovensku veľa ľavičiarov, ba dokonca boľševikov, pretože boľševik je príslušník väčšiny a prácu i dôstojný život nepochybne chce väčšina. Slováci vždy boli chudobní. Celé generácie žobrali pri panských dverách a nič nevyžobrali. Preto majú kdesi v génoch zakódované, že sprava nemôžu očakávať celkom nič. V Slovenskej republike žije 5,3 milióna obyvateľov s vekovým priemerom 33,7 roka. Podiel pracovníkov s vysokoškolským vzdelaním prevyšuje 10 percent, so stredným s maturitou 36,4 percenta a odborne vyučených 36 percent. V porovnaní s inými krajinami to nie je málo. V rokoch Veľkej Čiernej Jamy sa na Slovensku zalesnilo takmer 600 000 hektárov nelesnej prevažne spustnutej pôdy. Taký gigantický počin bol i v celosvetovom rámci nevídaný. Heslo zo šesťdesiateho ôsmeho : Sme s vami, pán Boh s nami. Dubček Bol komunistický rojko, ktorý de fakto vyvolal zahraničnú pomoc. Alexander Dubček sa nemal vracať do politiky. Bol by zostal symbolom Pražskej jari. Gustáv Husák bol zrodený pre politiku. Keby sa bol na jeho miesto dostal niekto iný, bol by dopadol Dubček horšie. Západ bol u nás v šesťdesiatych rokoch úspešne idealizovaný. Tí, čo utiekli za vidinou lepšieho života, sa potom nestačili diviť. Míting v Českej Lípe (26. 2. 1969) bol vtedy skutočne mimoriadnou udalosťou, o čo sa zaslúžil jeho hlavný rečník Vilém Nový. Z tribúny totiž vyzval príslušné orgány a prokuratúru, aby dôkladne vyšetrili okolnosti Palachovej samovraždy. Bolo veľa podivných rečí a neobjasnených faktov okolo jeho smrti. Vilém Nový sa vtedy dožadoval, aby sa napr. objasnila úloha, ktorú zohrali určití ľudia, ktorých menoval, v skupine študentov, ku ktorým Palach patril. Tí, podľa dôkazov, ktoré uvádzal, organizovali celú záležitosť ako politickú provokáciu ( nezabúdajme, že vtedy inšpiroval príklad budhistických kňazov, ktorí sa zapaľovali na protest proti okupácii Južného Vietnamu ). Losovalo sa. Los padol na Palacha, ktorý mal byť uistený, že ide o demonštráciu, o hru so studeným ohňom a že jeho život nebude utratený. Pochopiteľne, do apríla 1969 nebol záujem niečo vyšetrovať. Bol jediný záujem : rozpútať emócie, vášne a heroizovať Palachov čin. Vilém Nový prejavil vzácnu a mimoriadnu smelosť a charakternosť, keď sa proti tomuto prúdu postavil. Talentovaný prozaik odmietol uznať, že jeho publicistická činnosť, angažovanosť na strane tzv. progresívnych síl bola politickým, ba priam historickým omylom, že jeho spoluúčasť na úsilí o prekonanie stagnácie zapríčinenej novotnovským vedením strany pôsobila, napriek jeho subjektívne poctivým, konštruktívnym úmyslom objektívne deštruktívne, že sa stal nástrojom konzervatívnych síl, ktoré sa pod pláštikom reformy usilovali vybudovať tzv. socializmus s ľudskou tvárou, že s ním manipulovali ľudia, ktorým v skutočnosti išlo o návrat k pluralitnej demokracii buržoázneho typu a slogan o socializme s ľudskou tvárou je chimérou, že iba bratská pomoc spriatelených armád zachránila náš reálny socializmus pred anihiláciou a zabránila krviprelievaniu v nevyhnutnej občianskej vojne. Tvrdil, že obrodný proces bol nevyhnutný  v záujme zachovania a upevňovania socializmu, pritom vo svojej politickej naivite nedokázal odlíšiť dve fázy tzv. obrodného procesu : nevyhnutnosť pražskej jari a nevyhnutnosť pomoci spriatelených armád potom, keď sa tzv. obrodný proces dostal na scestie, keď sa vymkol z rúk vedenia strany a zmocnili sa ho nečisté sily. Dospel až k takému absurdnému tvrdeniu, že dubčekovské vedenie strany malo situáciu pevne v rukách a priateľská pomoc bratských armád bola vraj zbytočná – vraj nám nehrozila žiadna občianska vojna, lebo on si nevie predstaviť, ako môže vypuknúť občianska vojna v štáte, kde 99 percent občanov stojí na strane vlády. Nepochopil, že občianska vojna kašle na percentá, nepochopil jednu zo zásadných poučiek dialektického materializmu, neuvedomil si, že tak ako kvantita zákonite prerastá do kvality, aj kvalita zákonite prerastá do kvantity, resp. kvalita vyvažuje kvantitu na miske konkrétnych historických váh, ergo – jedno percento zdravého jadra strany a spoločnosti hravo vyváži 99 percent chorobne

- 64 -

zaslepených občanov, ktorí sadli na lep demagógii nečistých síl. Nepochopil, že boli splnené všetky podmienky na vypuknutie občianskej vojny (vraj iba podľa Salvadora Daliho, ironizoval). Nepochopil, že občianska vojna je občianskou vojnou aj vtedy, keď bojuje jedno percento čistých síl proti jednému percentu nečistých síl a 98 percent občanov sa na boji nezúčastňuje, dokonca si ani neuvedomuje, že občianska vojna zúri plnou silou. Odmietol uznať, že sa angažoval na nesprávnej strane. Zaujímavá je štatistika o dôvodoch zadržaných osôb pri pokuse o ilegálny prechod štátnou hranicou. Za päťročnicu 1980 – 1985 len 2 % zadržaných odchádzalo z čisto politických dôvodov. Najviac, a to 46 % osôb ušlo pred postihom za spáchané kriminálne delikty. 21 % mladých utekalo z dobrodružstva, ostatok boli defraudanti, mankári, utečení väzni, vojenskí zbehovia, muži utekajúci pred rozvodom s milenkami. Taká je pravda. Od 1.1. 1990 mala začať prestavba národného hospodárstva, ktorá mala za úlohu pozdvihnúť našu ekonomiku. Skončilo by neuvážené prerozdeľovanie a každý závod by musel hospodáriť za svoje. Ľudia by boli zúčastnení na spolurozhodovaní. Zo svojho stredu by si do vedenia volili tých najlepších. Skončilo by tak dosadzovanie vedúcich pracovníkov. Bola by to demokracia zdola. Žiadna komunistická strana nepredávala svoj vlastný ľud cudziemu kapitálu pre svoje obohacovanie, ako tomu je v súčasnej dobe. Reálny socializmus bola doba, kedy vôbec nebolo nevyhnutné makať na pánov, ale celkom dobre bolo možno spojiť svoje sily pre spoločnú šťastnú budúcnosť. Že je možné vychovať deti pre radosť a tvoriť radosť pre deti. Najväčším nešťastím národa je, keď prevrat proti degenerovanému a zhnitému režimu uskutoční elita intelektuálov. Intelektuál a socializmus, to je predsa úplne samostatná, unikátna téma. Nikdy sa intelektuáli nedostali tak na výslnie dejín, nikdy nemali takú šancu ovplyvňovať spoločnosť, ovplyvňovať naše osudy, ako práve za socializmu. Takže ten pád intelektuálov z výšin, v ktorých boli, tú prepojenosť v dobrom či zlom, v pozitívnom i negatívnom, v oslave i v kritike toho minulého režimu, ten ich staval na piedestál, ktorý v žiadnej normálnej demokratickej spoločnosti intelektuáli už nikdy nemôžu mať. V. Havel o socializme : „Pre socializmus v zmysle zospoločenštenia výrobných prostriedkov som bol vždy ... Ale môj socialistický názor nepramenil rozhodne vtedy zo snahy nájsť akýsi most medzi mnou a dobou. Takýto most nebol možný a neexistoval. Kľúč k tomuto presvedčeniu, ako sa postupne utvrdzovalo, nachádzam skôr v rannom detstve, v tom stude za všetky výsady, z ktorých som sa vtedy tešil“. Rodina Havlov bola agentmi gestapa. V. Havel bol v rokoch 1964 – 1967 členom KSČ – a pokiaľ nebol, nech reklamuje údaje v kongresovej knižnici vo Washingtone. Pripomínam : „Otčenáš, ktorýsi na hrade, meno tvoje už nie je tak preslávené, dôvera v teba už nie je taká veľká, vôľa tvoja už neplatí ani u ľudí, ani v parlamente. Nerozdávaj chlieb náš, ktorého sa nám nedostáva, nepodliehaj  zvodom Západu ani svojich poradcov a zbav nás Klausa a Schwarzenberka ! Amen“. Kto si nemôže spomenúť na minulosť, je odsúdený k tomu, aby ju prežíval znova. To, čo spôsobuje starnutie, nie je vek, ale opustenie ideálov. Základ antikomunistických skupín tvoria študenti, lumpenploretariát, nihilisti a neúspešní ľudia všetkého druhu, ktorí si namiesto užitočnej práce liečia svoje komplexy menejcennosti nebezpečným radikalizmom. Každý antikomunizmus je súčasne proti demokracii a slobode. Všeobecná deklarácia ľudských práv stanovuje, že nikto nesmie byť súdení pre čin, ktorý v dobe spáchania nebol podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Retroaktivita zákonov je neprípustná. Svet kapitalistický našiel najjasnejšiu formuláciu vo fašizme. Procesy v päťdesiatych rokoch vyvolávala CIA, aby dokázala neľudskosť reálneho socializmu. Sfanatizovaní dav v roku 1970 v Gdaňsku podpálil budovu PSDS a kde zahynulo cez 40 ľudí. 21. decembra 1991, v deň Stalinovho narodenia sa konala v jeho dači oslava. V tento deň prestal existovať Sovietsky zväz, na vzniku ktorého mal Stalin veľký podiel. Socializmus má nevysychajúci zdroj v politickom a sociálnom útlaku, nerovnosti a nespravodlivosti veľkej skupiny ľudí. Socializmus nikdy neumiera prirodzenou smrťou, socializmus bol zavraždený ! Na Malekóne, na havanskom nábreží majú farebný nápis : „Páni imperialisti, nemáme z vás žiadny strach“. Veľké ekonomické mocnosti nemajú priateľov, majú len záujmy. Marschallov plán bol prijatý Kongresom USA 3.4. 1948. H. Kissinger priznal, že na zavraždení chilského prezidenta Allendeho sa angažovala americká tajná služba CIA. Stálo to 7 miliónov dolárov. Prepadnutie Panamy a zajatie generála Noriegy stálo už 160 miliónov. CIA sa pokúšala o zavraždenie irackého prezidenta Husajna. Ľudské životy sa nepočítajú.

- 65 -

Koľko stáli CIA akcie u nás a v ďalších krajinách bývalej Varšavskej zmluvy je zatiaľ tajné. Turecká účasť na operácii OSN v Kórei bola americkou stranou neskôr odmenená pri presadzovaní vstupu Turecka do ES a pri všetkých konfliktoch, ktoré malo Turecko s ostatnými európskymi krajinami. Za túto oddanosť veci slobody a demokracie bola tolerovaná Turecku i jeho agresia proti Cypru. Skutočnými vinníkmi utrpenia občanov bývalej JZSR sú vládnuce kruhy západných veľmocí, predovšetkým USA a NSR, ale tiež domácej mocenskej a majetkovej elity, ktorým rozpad Juhoslávie a nezmyselné nacionalistické a náboženské konflikty dávajú možnosť udržať si svoje postavenie. Jadro irackého problému nebolo v neplnení uznesení OSN, ale v blokovaní irackej ropy, čo Saudskej Arábii a USA dovoľuje udržovať vyššie, výhodnejšie svetové ceny tejto suroviny. Za despotickej, tyranskej vlády historici falšujú pravdu, pretože nemajú dostatok slobody, aby ju mohli povedať. Klasici tržného sveta predsa navždy a definitívne nadekrétovali, že žiadna tretia cesta nie je, aj keby náhodou bola. A že vlastne nie je ani žiadna druhá. Triedneho boja ako cesty k zániku narýchlo reštaurovaného kapitalizmus sa demokrati obávajú bezdôvodne. Sú revolúcie, ktoré ľuďom dávajú a revolúcie, ktoré im berú výsledky ich práce. V prevratových dobách sa do funkcií zo srandy inštalujú hlupáci a nikomu nedôjde, že za čas budú práve títo hlupáci držať v rukách neuveriteľnú moc. A žiadnu morálku ! Slepota je spoločnou vlastnosťou podnikateľov. Myslená je slepota voči krásnu, skutočným hodnotám života, podnikateľ vidí len peniaze a mamon. Mikrób peňazí zachvátil, rozožral vzájomné vzťahy ľudí, až ich doháňa k zločinom. Len berte, páni, a majetok chráňte, skoro budete vracať aj s úrokmi ! Munícia pre Auroru sa už vyrába ! Odkiaľ teda máme narušenú ozónovú vrstvu, kto prispel najviac k tejto skaze, tie malé štáty alebo rozpínavosť kapitalizmu s najväčším a najdokonalejším technickým vybavením ? Chcete poznať slová vhodné k posmechu ? Demokracia, étos, vláda ľudu ... ! Bude trvať desiatky rokov, než škody spôsobené demokratmi s božou  pomocou budú napravené. Jediné poučenie z dejín je to, že si ľudia z dejín poučenie nikdy nevzali. Tam, kde chýba rozvaha a inteligencia, nastupuje urážka a napádanie. Zvieratá neklamú, neohovárajú, nikdy si nesťažujú na svoj osud. Umenie žiť spočíva v schopnosti zakryť pred tým, koho milujeme radosť, že sme s ním. Manželstvo je neustála túžba žiť v dvojici s niekým tretím. Pamäťou rodu je žena, pretože ju rozmnožuje. Kult pamäti však tvoria dvaja, pretože muž si pamätá iné a inak ako žena. Iba vzájomné dopĺňanie tvorí mýtus celku. Dvojica zamilovaných dokáže vytvoriť jeden spoločný, žiarivý obal, auru. Energetický snubný prsteň, uzatvárajúci nedovyslovené, nedocítené, nedokončené. Milenci, ktorí si bozkom nevymieňajú dych (dušu), ktorí v rytme pier neobjavujú hudbu súzvuku, rozbíjajú mýtus, ponižujú vzťah ponížením toho druhého. Najväčším trestom býva odpustenie. Američan alebo Francúz hľadí do zeme, ale Rus k oblohe. Ruský človek je dobrák od kosti, naivný a dobrosrdečný. Komfort a vymoženosti civilizácie pre neho nič neznamenajú. Americký spisovateľ Henry Miller nazval Ameriku aj jej civilizáciu – skurvenou krajinou slobodných a statočných – a aby  v nej človek prežil – musí mať morálku lasičky, útočnosť buldoga, krutosť vraha a bezcitnosť veľkého magnáta. Príslušníci tohto národa šírením tejto civilizácie ožobráčili iné národy a zapríčinili smrť miliónov ľudí vo všetkých častiach sveta. Je predsa známe, že na bojiskách, kde americká armáda po 2. svetovej voje vstúpila, 10 rokov tráva neporastie. Televízni komentátori atómové bombardovanie Hirošimy a Nagasaki v demokratickej spoločnosti okomentujú ako spravodlivú odplatu za agresívnu politiku japonského režimu a prípad hromadnej otravy detí chybnými infúznymi roztokmi v ruskej nemocnici označia chladnokrvne za dôsledok postkomunistického zdravotníctva v bývalom Sovietskom zväze. Najväčšia vlna násilia sa zdvihla v USA, kde predsa nikdy ateistickú výchovu do detí nevštepovali, že prím v počte prostitútok drží prísne katolícke Taliansko, že sa nejedna vojna viedla v mene Boha so zbraňami, ktoré požehnali kňazi. Američania sú ľudia obrazovej kultúry. Amerika je kráľovstvo neduchaplných primitívov, ktorí sa náhlia a v zhone počúvajú reklamu, kázanie a primitívnu hudbu. V niektorých amerických školách je vylúčená zo škôl Darwinova teória o vzniku druhov prírodným výberom, pretože je to v rozpore s bibliou. Moderná laická spoločnosť považuje náboženstvo za súkromnú vec občanov. V kultúrnej krajine sa nepatrí pýtať na tri veci : na plat, na to koho ste volili a na vierovyznanie. Ľudstvo nezomrie na atómovú či vodíkovú bombu, ale že pod totálnym vplyvom americkej televízie určite zblbne. Vedúci predstavitelia krajín, ktorí svoje národné

- 66 -

televízie poskytli súkromným spoločnostiam, bez toho, aby im vnútili pevné a tvrdé povinnosti voči národnej kultúre, sú zradcovia. Vzdušné frekvencie sú kolektívnym vlastníctvom každého národa. Je zločinom proti národnej kultúre, keď títo politici celkom neoprávnene odovzdali súkromnému sektoru prakticky bez protihodnoty majetok, ktorý im nepatrí, pretože patrí ľudu. Zostanú v dejinách zapísaní ako tí, ktorí spáchali zločin proti kultúre. Po roku 1968 sme nezaznamenali, že by si ZSSR kúpil v ČSSR najrozšírenejší televízny kanál, dnes tu máme americké televízne spoločnosti NOVA, PRIMA, MARKÍZA, JOJ. Zatiaľ čo sme sa nedočkali ani po 21 rokoch tzv. sovietskej okupácie, aby sa nám na Vinohradoch rozťahovalo akési Rádio Jerevan, dnes nám už z budovy Federálneho zhromaždenia vysiela Kongresom USA platená rozhlasová stanica Slobodná Európa. Americké televízne seriály pre deti ich menia v potravu pre nástroje masovej manipulácie. Tieto seriály sú založené na jednostrannom, schematickom vnímaní. Tzv. trezorové filmy mali zostať i naďalej v trezore (pokiaľ v nich skutočne ležali a nezostali zašupnuté až naspodu pre totálnu neschopnosť verejného premietania). Národ má vždy také predstavy ako jeho vedúca duchovná vrstva. Duchovnosť sa viaže s pomalosťou, s vychutnávaním chvíle. Vlastenectvo je predovšetkým poctivá a premyslená práca pre národ, kde domovské právo má sociálna spravodlivosť a slobodné rozvíjanie každého občana. Najkrajšie vlastnosti vlasteneckých ľudí : nikdy nikoho nepodceňovať, každému pomáhať, v deťoch objavovať to, čo im príroda dala do vena. Učiteľ bol vždy strážcom hodnôt, ktoré vytvorilo ľudstvo a ktoré vo výchovnovzdelávacom procese prenášal na svojich žiakov a študentov. Učebnica má nielen informovať, ale tiež vychovávať, kultivovať dušu mladého človeka. Jeden umelec je pre národ dôležitejší, než desať politikov. Ten, kto miluje hudbu, ten, kto je obdarený talentom toto tvoriť, môže priniesť ľuďom veľa šťastia a krásy. Musí však zostať skromným, obyčajným človekom. Alebo, čím plnší je klas, tým hlbšie sa skláňa. Sociálna revolúcia nastáva, keď veľké percento vládnucej triedy venuje vládnym záležitostiam málo pozornosti a orientuje sa na kultúru, umenie, filozofiu a pôžitkárstvo. Kto bol verný, je verný i teraz a kto sa otáča podľa vetra, točil sa podľa vetra i predtým. Kto nič nevie, musí veriť všetkému. Mlčať je zlato, alebo kto mlčí, zostáva múdry. Najhlasnejšie vždy kričí nevedomosť, rodná sestra ohovárania. Útek je polovicou priznania vlastného zlyhania, je svetelným znamením premeny. Útek je ustavičný pokus vyhnúť sa pádu. Dobrodružstvo nie je mimo človeka, je vnútri, v ňom. Kto sa neodváži, zostáva pozadu. Kto sa vzdáva dopredu, bez toho, že by podstúpil riziko i trebárs prehry alebo straty, býva väčšinou zabudnutý. V roku 2008 u nás nastane nová a dokonca násilná revolúcia. Akási predrevolúcia bola už v roku 2004. Dnes každý premýšľajúci človek vie, aký je hlavný zmysel predpovedania rôznych preferencii. Toto predpovedanie je len zastretou formou masírovania veľkej časti apolitického obyvateľstva, ktoré sa pridáva k víťazom, a to nie až s oneskorením, ale pokiaľ možno s predstihom. To predsa víťaz ocení a odmení ! Ústavy pre výskum verejnej mienky sa nevymykajú tržnému svetu a slúžia podľa zákona ponuky a pohľadávky tomu, kto najlepšie platí. Na ľudskej hlúposti sa dá najviac zarobiť. S rozvojom materiálnych a kultúrnych potrieb rastu i požiadavky na kvalitu a vybavenie bytov i kultúry obytného prostredia. Spoločenská nevyhnutnosť nových bytov je teda stála. Bývanie patrí k najzákladnejším potrebám človeka – od jaskyne až po paneláky. Je v popredí ľudského záujmu a podmienkou životnej úrovne. Je však tiež faktorom reprodukcie pracovnej sily a rozvoja výrobných síl. Bývanie sa prelína celým systémom národného hospodárstva. Nadobúda na význame zvlášť v podmienkach vedecko-technickej revolúcie ako činiteľ rozvoja osobnosti človeka a jeho životného štýlu. Televízne médiá, počítače, videohry a ďalšie technické zázraky XX. storočia spôsobujú analfabetizmus ! Len v NSR stratilo vinou extrémneho používania zmienenej techniky už raz nadobudnutú schopnosť plynulo písať a plynulo čítať – tri milióny ľudí ! Sama skladba programu najsledovanejšieho médiá má odviesť jeho divákov od závažných politických a sociálnych problémov, podsunúť im zdanie kultúrnej zábavy. S takto vzdelanými divákmi možno ľahšie manipulovať a podvádzať ich. Nobelove ceny sa demonštratívne udeľovali nepriateľom ľudových demokracií, ľudom protisovietskeho zmýšľania. Pod pojmom nezávislá literatúra sa rozumie literatúra závislá na antikomunistickej ideológií a na peniazoch západných tajných služieb, maskovaných kdejakou nadáciou a charitou. Novinári sú strážnymi psami demokracie. Odtajnenie moci je predstupeň budovania demokratického štátu.

- 67 -

Sebalepšia učebnica a sebanápadnejšie pomôcky nie sú rozhodujúce. Záleží na učiteľoch ! Lux in tenebris – svetlo v temnotách ! Keď sa budeme báť každý sám, budeme sa báť všetci, a to celý život. Čo si zdedil po svojom otcovi to musíš dobyť, aby si to skutočne mal. Sviatok je pasca pre pokrytcov. Milujeme sa cez sviatky, aby sme sa po nich smeli nenávidieť, odpúšťame si, aby sme sa mohli obviňovať, kajáme sa, aby sme mohli hrešiť ! Čo ma irituje, sú názory, že Boh môže stáť na niektorej strane a proti niekomu inému. Ak Boh existuje, potom tuším, nebude osobne zainteresovaný na volebnom výsledku demokratov či republikánov a nebude sa zaoberať tým, či by mali spojenci bombardovať Bagdad alebo nie, nič podobného. Preto sa treba vysmiať absurdnému ľudskému presvedčeniu, že môže dostať Boha na svoju stranu. Dôslednosť je posledným útočiskom tých, čo sa mýlili. Smiech je obrana proti zúfalstvu. S pozdravom Tlač milionárom a Kultúru zámožnej elite ! Pre mladého neskúseného demokrata patrí – nové klamstvá sa počúvajú lepšie ako staré pravdy. Demokrati sa riadia heslom staraj sa sám o seba, urvi, čo môžeš, na nikoho sa neobzeraj. Jasno nezjedná nariadenie jazykového ústavu, ale zákonodarca, polícia, sudcovia a bachari.Čo bolo šťastie ? Čestne žiť, veľa pracovať a pevne milovať a chrániť tú obrovskú šťastnú krajinu, ktorá sa volala Sovietska. V 80-tych rokoch XX. storočia svet všeobecne uznával, že ZSSR bol najmenej 30 – 40. rokov pred ostatným svetom vo výskume psychotroniky a fenoménov ľudského vedomia, ale objavené nové poznatky sa z pochopiteľných dôvodov nedostali do škôl. Útokom špinavých front kapitálu možno čeliť len primknutím k ľudsky a mravne čistému domovu. Človek by mal mať všetko s mierou, i slobodu. Jej nadbytok je tiež nebezpečnou vecou. Kapitalizmus už svojím zameraním na prosperitu a chladný prepočet zisku a strát, a to je práve jeho podstata, je antiumelecký. Básne sa dajú interpretovať, ale nie sú absolútne dešifrovateľné. Literatúra pomáha ľuďom zbavovať sa traumy. Bolo by absurdné, keby spoločnosť vydávala knihy ľuďom, ktorí sú presvedčení, že pravdu majú oni, a nie spoločnosť. Každá práca nie je stopercentne z hlavy autora, ktorý je len prostredníkom transmisie z vyšších úrovní ...

- 68 -

Obsah

2                 Úvod ku knihe

3   -   7       Prvý korpus

8   -  11      Druhý korpus

12 -   24     Tretí korpus

25 -   33     Štvrtý korpus

34 -   42     Piaty korpus

43 -   48     Šiesty korpus

49 -   62     Siedmy korpus

63 -   68     (výsledný ?) korpus

69              Obsah

70              Úžas

71              Elixír

Korektúra :

Čo sa dá vziať niečo tým, čo nič nemajú, tak ako s tým  kapitalisti operujú ?   str.62

Peter Mrázik : Nevedomky  70

Úžas

Premýšľam či to vieš precítiť

čo ti zostalo na perách

či s tým budeš súhlasiť

dávať slasť len po kvapkách ?

Je ešte niečo neznáme

čomu sa nedá uniknúť

čo všetko pred sebou máme

ako tomu nepodľahnúť ?

Vnímam všetko okolo nás

čo sa vie v cite rozpustiť

Je to iste zo slov a raz

sa musím z toho oslobodiť

Z pocitu vďačnosti sa teším

Žiadna sila nedáva možnosti

stať sa v poézií spravodlivým !

Ale reč vie ochutnať slasti

Uznávam že sme to len my

naše sny v ktorých pretrvávajú

sľuby znásobené citmi

Vekom už obsahu nepasujú

Čo nie je v mojej právomoci ?

Vyjaviť všetku krásu v nás !

A teraz tebe Len z tvojich očí

môžeš zo seba vyplakať úžas !

 Peter Mrázik : Nevedomky  71

Elixír

Prezrádzajú ťa dni čakania

a stratená presnosť hodín

vypĺňa potrebu žiť z umenia

Možnosť za ruku vodím

po úrodných poliach vášne

Robím čo nedokáže každý

Čo mnohí hľadajú márne

je nájsť potrebu vždy

cítiť ľúbiť tešiť sa a báť

Niekto sa s nami hrá tým

že túžiť môže znamenať

vyvolať smäd sebazaprením

Využila si ma nádej a viera !

Nepodniknem žiadnu odvetu

Neexistuje v nás miera

ktorá by nepriniesla obetu

Ponechám si z toho sviežosť

Nie som chorý po peniazoch

a odkazujem noci clivosť

duše vo vlastných veršoch

Tvoj elixír mladosti nedopijem

pokiaľ sa ľúbosti neokúsi

Stačí mi že ťa nasledujem

a ty tušíš že zostarla si ...

KOMSOMOL vydal tieto diela

Copyright

Československá znárodnená kinematografia 1995

Pieseň o tebe a o mne  1996

Čítanka občianskej výchovy  1999

Čítanka občianskej výchovy 2.  1999

Daj básňam význam !  2000

Keď ťa nemôžem mať …  2001

Premeny a portréty 2001

Básnikov nepokoj  2001

Odpusti mi moju lásku !  2001

S tebou aj bez teba  2001

V enkláve ypsilóna  2001

Alter ego 2001

Mal by ťa mať niekto rád 2002

Prilož si ma k ústam 2002

Introverzia D 2003

Konsekrácia 2003

Indiferencia 2004

Kaligrafický dážď 2004

Pobozkáme sa 2004

Kalanetika 2005

Lexikon 2005

Leto našej lásky 2005

Esemesky 2005

Vlasy Bereniky 2006

Ste krásne ženy 2006

Nevedieť 2007

Peter Mrázik

(stále) živá matéria

Vydal KOMSOMOL ako svoju dvadsiatusiedmu publikáciu

Vydanie tretie

Rok vydania  2007 ( 04.07. ) (1994,1999)

Obrazová časť

KOMSOMOLEC 2007

Grafická úprava

C  KOMSOMOLEC  2007