Publikácie Spoločnosti vedeckého komunizmu

O mojom postoji k prevratu zvanému „nežná revolúcia“

Prof. Jaroslav Čelko

  Máme tu dvadsiate výročie uskutočnenia ostatného prevratu u nás. Buržoázia, politický lídri, mnohí štátni činitelia a predstavitelia samospráv, budú oslavovať. S nimi aj húfy ich prisluhovačov z radov byrokracie, časti hercov a iných umelcov a iných príslušníkov „smotánky“. Ja medzi nimi nebudem. Prečo? Som ľavicovo orientovaný človek. Okolo šesťdesiat rokov som pôsobil v komunistickom hnutí, najmä ako propagátor marxisticko-leninského učenia. Tak s hnutím, ako aj teoretickou základňou som sa bytostne spojil na celý život.

  Na moje šťastie som teoreticky vyspel tak, že som mohol citlivo reagovať na rôzne aj zakamuflované protisocialistické názory, postoje a úsilia. Takto sa mi podarilo už v prvom štádiu, teda po prvom dni a najmä večere kvákania demagogických krikľúňov spoznať podstatu demonštrácií ako konanie s protisocialistickým zameraním. Pod takýmto zorným uhlom som diskutoval v tých dňoch postupne s viacerými ľuďmi. Napríklad s predsedom straníckej organizácie v jednom ústave v Slovenskej akadémie vied. Ten priamo „sršal nadšením“ pre pánov čo sa prvý deň presúšali na tribúne a veľmi chcel, aby som šiel s ním „prejaviť vôľu ľudu“. Bol sklamaný, keď som tak neurobil a hoci sa pred tým tváril ako môj dobrý priateľ, prestal sa so mnou celkom netolerantne stýkať. Podobne sa zachoval aj priateľ z čias vedeckej ašpirantúry. Ale tam to bolo dosť pochopiteľné – letel ako raketou vystrelený, medzi nových straníckych a štátnych šéfov. Je na mieste uviesť aj iný fakt. Nebol som, prirodzene sám s kritickým pohľadom, až odmietavým postojom k udalostiam, ktoré prebiehali pod taktovkou pravice. Najskôr sme sa „našli“ niekoľkí, taký malý krúžok marxistov-leninovcov. Ale išlo o niečo iné, ako o debatný kruh. Bez váhania, okamžite sme sa podobrali na zorganizovanie viacerých, podobne zmýšľajúcich komunistov. Podarilo sa nám to udivujúco rýchlo. Bez prieťahov sme sa dohodli, čo chceme robiť. V diaľnopise, ktorý sme vtedy zaslali práve zasadajúcemu ÚV KSČ, sme sa vyslovili, že treba reformy robiť, ale tak, aby viedli k prehlbovaniu socializmu, čo bolo možné len na báze marxistico-leninského učenia. Súčasne sme viacerým straníckym funkcionárom – presnejšie tým, čo boli v Bratislave, navrhli okamžite rozvinúť „hrádzu“ proti antisocialistickým kruhom. Konkrétne, organizovať zhromaždenia komunistov, stretnutia s robotníkmi, s funkcionármi spoločenských organizácií a na nich osvetliť o čo vlastne ide. Naša skupina, vzhľadom na jéj profesné zloženie, ponúkla pomoc pri rozvíjaní adekvátnej ideovo-politickej činnosti. No funkcionári naše návrhy nechávali bez odozvy a niektorí ich otvorene odmietli. Nezostávalo teda nič iné, ako náš viac ako tridsaťčlenný zbor rozpustiť. A hľadať možnosti pôsobenia v konštelácii, ktorú kontrarevolúcia priniesla. Môj záporný vzťah k prevratu sa preniesol aj na jeho dôsledky. Mám na mysli obnovenie kapitalizmu v našej krajine, čo ťažko ekonomicky doľahlo na plecia robotníckej triedy a veľkej väčšiny námezdne pracujúcich ľudí. Mám na mysli znovunastolenie štátnej moci, ktorá je nástrojom nadvlády menšiny nad väčšinou a ktorá uplatňuje záujmy reakcie na strane jednej a hrubo upiera možnosti pre pôsobenie politických a iných pokrokových organizácií na strane druhej. Mám ďalej na mysli devastáciu kultúrnej sféry, marazmus v oblasti morálky, otváranie priepustí aj pre také (západné vzory) ako je mnohostranná zločinnosť. V porovnaní s pomermi z čias socializmu, má vývin po ostatnom prevrate retardačný charakter. Na dôkaz toho netreba socializmus sviatočne zvelebovať. Stačí aj prosté, faktami podopreté porovnanie. A k tomu, aspoň rámcovo pridáme, kde mohol byť socializmus o ďalších 20 rokov, vyjde nám zjavný súhrn predností socializmu pred kapitalizmom vôbec a pred jeho terajšou podobou, na Slovensku zvlášť. Uvedené hodnotenie prevratu a vzťah k jeho neblahým   následkom,   považujem   za

odôvodnený.    Na    základe    viacerých skúseností musím však konštatovať, že to nestačí. Znepokojuje ma takáto skutočnosť.

  Režim, ktorý prevrat priniesol nie je naozaj obľúbený. Dennodenne sa v tomto smere vynárajú nové dôkazy. Zaujímavé sú časté vyhlásenia „štrngáčov“, že by už kľúče z vrecák nevytiahli. Jedna pani mi u lekára dokonca povedala, že sa za štrnganie hanbí. Ale zdá sa mi, že veľa spoluobčanov, ktorí už nemajú ružové okuliare, stále obchádzajú základné aspekty problému. Hoci frfľú a repcú, nezaoberajú sa otázkou – ako ďalej?

  Nezamýšľajú sa nad tým, či je nevyhnutné žiť vo vykorisťovateľskom systéme, alebo či je možné nahradiť ho spravodlivejším spoločenským zriadením. Zrejme nie málo ľudí ani len odpovedať nechce, ak sa ich opýta niekto druhý, či treba niečo meniť v tomto svete. A tobôž nie, ak by sa mali vyjadriť, či majú chuť a vôľu podieľať sa na úsiliach, smerujúcich k navodeniu nových spoločenských pomerov. Ale čo nie je, môže byť. Môže dôjsť k inému ponímaniu javov, ku kvalitatívne inému vzťahu k existujúcim pomerom a k možnostiam ich premien. Zrejme nie automaticky a bez ďalšieho formovania vedomia občianskych más.

  Skúsenosti ukazujú, že zmeny v individuálnom aj spoločenskom vedomí sú možné vždy a všade. Treba hľadať adekvátne obsahové zameranie, metódy, formy a prostriedky, pomôžu ľuďom vymaňovať sa spod myšlienkovej nadvlády konzervatívnych kruhov na stane jednej a osvojovať si progresívne náhľady na strane druhej. Jednou z ciest v tomto smere je výchovno-vzdelávacie pôsobenie, zamerané na propagáciu vedeckého učenia o spoločnosti. A tým je marxizmus-leninizmus. Žiaľ, veľkému myšlienkovému odkazu jeho klasikov sa u nás venuje fakticky nedostatočná pozornosť. A to ako v poznávacej rovine tak aj hľadiska jeho uplatňovania v ideologickej a politickej práci. Ak Spoločnosť vedeckých komunistov prinesie v tomto smere „nový ruch“, urobí historicky významné kroky.

Prof. Jaroslav Čelko