O jednom nedocenenom protirečení

  V súčasnosti je už každému politicky uvažujúcemu občanovi jasné, že vydávanie prevratu ktorý sa u nás uskutočnil v novembri 1989 za revolúciu – či už s prívlastkami alebo bez nich, bolo a je obrovským podvodom. Tento prevrat preťal historické napredovanie našej spoločnosti a sotil ju späť ku kapitalizmu. Oživenie kapitalistického systému prinieslo mnohé javy, ktoré tu svojho času už boli a teraz opäť kvária robotnícku triedu a veľkú časť ostatných námezdne pracujúcich ľudí. Významné miesto medzi nimi zaujímajú od kapitalizmu neoddeliteľné protirečenia.

  Tieto existovali aj v čase socialistickej výstavby. Po prvé preto, lebo išlo o neblahé dedičstvo po predchádzajúcom kapitalistickom zriadení. Jeho prekonanie si vyžadovalo určitý čas. Po druhé preto, lebo aj naďalej išlo o sociálne diferencovanú spoločnosť, v ktorej existovala istá rôznorodosť záujmov spoločenských skupín. Ale ani zďaleka nešlo o prosté pokračovanie existencie kapitalistických protirečení. V dôsledku základných spoločenských zmien, vrátane vlastníckych vzťahov, pomerne rýchlo sa prekonal základný antagonistický protiklad – medzi kapitálom a prácou. Menil sa obsah aj ďalších protirečení a mnohé z nich postupne zanikali. Časom takmer vymizli pred tým časté súdne spory dedinčanov o pôdu. Dnes sú zasa v „móde“. Tieto, často susedské spory sú akýmsi folklórom v porovnaní so zápasmi, ktoré prebiehajú medzi jednotlivcami i rôznymi zoskupeniami vo vnútri kapitalistického tábora. Dôkazov v tomto smere je neúrekom. Napríklad neustály proces nielen vznikania, ale aj zanikania podnikov. Alebo aj uplatňovanie veľmi hrubých metód boja, vrátane vraždenia v „ekonomickom podsvätí“, ktoré tiež nemožno oddeliť, či vyčleniť zo sféry kapitalistického podnikania. Z hľadiska širokých más námezdne pracujúcich do popredia záujmu vstupuje obnovenie antagonistických vzťahov medzi kapitálom a prácou, medzi podnikateľskou sférou na strane jednej a robotníkmi a väčšinou námezdných pracovníkov iných kategórií, na strane druhej. Žiaľ, problematika spoločenských protirečení kapitalizmu, napriek jej významu a aktuálnosti, ani zďaleka nie je predmetom potrebného záujmu ani zo strany bádateľov, ani zo strany politikov, vrátane tých, čo sa označujú za „ľavicových“. Nuž ale kto má strach z triedneho boja, kto ho odsudzuje a kto stojí na pozíciách „sociálneho zmieru“ ten nemá záujem o poznanie jeho príčin, ktoré tkvejú práve v antagonistickom protiklade medzi výrobnými silami a výrobnými vzťahmi premietajúcom sa v mnohých podobách do spoločenských pomerov. Je zrejmé, že takáto pštrosia „taktika“ škodí robotníckej triede a iným pracujúcim masám. Preto nemôže mať trvalý úspech. Skôr či neskôr dozrie do krachu.

  Lenže, bolo by naivné čakať, že sa tak stane akosi „automaticky“. Žiada sa aktívne rozvinutie jak teoretickej práce, tak aj praktickej uvedomovacej činnosti, smerujúcej k formovaniu revolučného povedomia robotníkov a iných pracujúcich. Patričnú pozornosť v tomto smere si vyžadujú globalizačné momenty, ktoré v rukách buržoázie umocňujú bohatstvo bohatých a prehlbujú biedu chudobných.

  Bohatým a stále funkčným zdrojom správneho ponímania spoločenských protikladov v rámci kapitalizmu, je teória vedeckého komunizmu, vytvorená K. Marxom i F. Engelsom a neskôr aktualizovaná V. I. Leninom i ďalšími marxistami. Ich škála pohľadov na spoločenské protirečenia je široká. Jedným z aspektov je aj poukázanie na existenciu KONKURENCIE MEDZI ROBOTNÍKMI. V súčasnosti, vzhľadom na viaceré okolnosti, možno hovoriť o takejto konkurencii jak vo vnútri robotníckej triedy ako aj v mnohých skupinách iných námezdne pracujúcich ľudí. V Manifeste komunistickej strany jeho autori uviedli : „Základnou podmienkou existencie a nadvlády buržoáznej triedy je hromadenie bohatstva v rukách súkromníkov, tvorenie a rozmnožovanie kapitálu. Podmienkou existencie kapitálu je námezdná práca. Námezdná práca je založená výhradne na vzájomnej konkurencii medzi robotníkmi.“ Už tu sú zrejmé „ekonomické zázemia“ konkurencie medzi robotníkmi. Tento dialekticko materialistický prístup vidno aj v ďalších prácach zakladateľov vedeckého komunizmu. Ukazuje to napríklad, štúdia K. Marxa „Námezdná práca a kapitál“. Hovorí sa v nej : „Väčšia deľba práce umožňuje jednému robotníkovi, aby vykonal prácu za piatich, desiatich, dvadsiatich : zvyšuje teda konkurenciu medzi robotníkmi o päť, desať a dvadsať násobok. Robotníci si nekonkurujú len tým, že jeden vykonáva prácu za piatich, desiatich, dvadsiatich, a deľba práce, ktorú kapitál zavádza a neustále zvyšuje, núti robotníkov, aby si konkurovali aj takto. K. Marx poukázal – v súvislosti s predmetnou konkurenciou aj na proces intenzifikácie práce, ktorá sa realizuje počas celého vývinu kapitalizmu a osobitne v jeho „globálnej ére“. Intenzifikácia núti pracujúcich čoraz viac pracovať. Lenže čím viac pracujú, tým viac každý z nich konkuruje svojim spolupracovníkom a tak si z nich robí konkurentov. A potom všetci podliehajú tlakom podnikateľov a tak koniec koncov konkurujú sami sebe.

  Súčasní oportunisti, ohúrení rôzne modifikovaným novým revizionizmom, problematiku konkurencie medzi námezdne pracujúcimi ľuďmi hrubo negujú Niektorí z nich hovoria : čo bolo, to bolo, súčasný kapitalizmus konkurenciu v radoch pracujúcich nepozná. Lenže mnohé skutočnosti hovoria o opaku. Presvedčivým dôkazom je, napríklad, článok uverejnený v denníku Hospodárske noviny /28.12. 2006/. Článok má zaujímavý názov „Veľké firmy sú ako džungľa“. Pojednáva o vzťahoch medzi pracovníkmi veľkých kapitalistických podnikov súčasnosti. Kolegialita v nich „sa nenosí“. Presadzuje sa hrubý individualizmus, v ktorom sa presadzujú ľudia s ostrými lakťami. Pre niektoré odvetvia, ako je reklama, finančníctvo a vydavateľská sféra existuje „syndróm boja každého proti každému“. Článok sa opiera o údaje z iných krajín. A aká je situácia v tomto smere u nás? Je lepšia? Možno sa sem tam ešte prejavujú pozostatky socialistickej spolupatričnosti. Ale je ich už málo. Aj u nás sa čoraz väčšmi presadzuje vlčia morálka, vyúsťujúca v konkurencii medzi robotníkmi, či inými námezdnými pracovníkmi, vrátane nemalej časti managerov rôznych stupňov.

  Sú „mudrci“, ktorí neblahé vzťahy medzi pracujúcimi občanmi odvodzujú z ich „slabých charakterov“. Zaiste, aj morálne faktory zohrávajú v tomto kontexte takú, či onakú úlohu. Ale rozhodujúce sú materiálne pozadia. Známe z celého obdobia kapitalizmu a rôzne modifikované súčasným globalizačným procesom. Tu je jedno z najznámejších.

  Pre súčasný kapitalizmus je typické „zoštíhľovanie podnikov“, čo znamená synchrónnu /v čase i priestore/ výrobu, ale aj poskytovanie služieb atď. Kapitalisti v rámci tohto zoštíhľovania ponúkajú zamestnancom individualizáciu, alebo „spružnenie“ pracovnej sily. V tejto súvislosti sa pracovníkom určujú individuálne ciele každému osobitne. Zdôvodňuje sa to údajným slobodným podnikaním s ich pracovnou silou. Toto „slobodné“ nakladanie s pracovnou silou je však spojené s výsledkami rafinovane uskutočňovaných individuálnych hodnotení permanentných sledovaní výkonov pracovníkov a podobných postupov. Na ich základe sa individuálne určujú mzdy a platy, odmeny za preukazovanie schopnosti a rôznych zásluh. Kritériá pre ich udeľovanie jednostranne, v písomnej i ústnej forme, jednostranne určujú manažmenty, pri čom napríklad pod pojmom „lojality voči podniku“ sa kryje aj donášanie a udávanie a iné nečisté podfuky, ohrozujúce jednotu pracovníkov. A súčasne podporuje konkurenciu medzi nimi.

  V súčasných buržoáznych koncepciách vzťahov podnikateľskej sféry voči masám pracujúcich sa často hovorí o „novej ľudskej stratégii“ i o iných podobných heslách. V stručnosti možno povedať, že ide o súhrn postupov využívajúcich staré aj nové javy v kapitalizme, na prehlbovanie závislosti námezdne pracujúcich más na kapitalistoch. Patrí k nim napr. teória flexibility pracovnej sily a jej nositeľov. V jej rámci kapitalisti takmer neobmedzene presúvajú pracovníkov z miesta na miesto, často na horšie platené pozície s menšími platmi. Čoraz častejšie sú výluky z práce, jednorázové zamestnania /až tri štvrtiny sú na dobu určitú/, nútenie pracovať doma atď., ale aj systémy osobných výpovedí bez akejkoľvek ochrany pracovníkov. K takýmto „novým“ nehumánnym postupom patrí aj zavádzanie počítačových sietí tak, aby sa zvyšovali zisky podnikateľov. Tak sa totiž vytvárajú nové miesta, ale oveľa viac sa ich stráca, čo vedie k vytláčaniu čoraz väčšieho počtu ľudí z pracovných zaradení. K starým faktorom patrí využívanie nezamestnanosti a existencia záložnej armády pracovnej sily. V dôsledku symbiózy „starých“ i „nových“ javov sa postavenie pracujúcich más v období globalizácie zhoršuje. Na svetovom pracovnom trhu je pretlak ponuky, ktorá vyvoláva neistotu, stresy a utrpenia v radoch pracujúcich vo všetkých smeroch a na rôznych úrovniach. Čoraz viac sa stupňuje konkurencia medzi uchádzačmi o pracovné miesta a prognózy v tomto smere neveštia nič dobré. Uvedené a aj ďalšie skutočnosti vyvolávajú depresívny dojem. Podliehajú mu nemalé časti pracujúcich más. A žiaľ, aj ľudia, ktorí sa vydávajú za „ľavicových ideológov a politikov“. V dôsledku toho vznikajú rôzne, podivné náhľady, ktoré vyúsťujú v hlásanie rozmanitých kapitulantských tendencií, odvádzajúcich pracujúce masy od zápasov proti nadvláde kapitálu. Je situácia naozaj taká bezvýchodisková?

  Už K. Marx poukázal na skutočnosť, že vzťah medzi kapitálom a prácou má v kontexte s našou témou dve stránky. Na jednej strane vyvoláva konkurenciu medzi námezdne pracujúcimi, ale na strane druhej stále existujú v danom vzťahu faktory, ktoré smerujú k prekonávaniu atomizácie pracujúcich a ich parciálnych záujmov. Latentne stále existujú a v určitých situáciách vystupujú na povrch spoločné záujmy, napríklad v bojoch v mzdovej a platovej oblasti. Tieto spoločné záujmy sa stávajú záujmami triednymi a presadzujú sa prostredníctvom triednych bojov. Na uvedené ekonomické aspekty nadväzujú – priamo, alebo sprostredkovane – reflexie v ideologickej a politickej sfére. Podnikateľské kruhy, všetky ich štruktúry, systematicky a veľmi aktívne usilujú o podmanenie si myslí pracujúcich más, aby mohli formovať ich vedomie. Podobne robia všetko možné, aby robotníkov i inej časti zamestnancov mali trvale pod svojim politickým vplyvom. Pokrokové časti pracujúcich más sa bránia proti ideologickým a politickým tlakom kapitálu. Už v 30. až 40. rokoch 19. storočia vznikali náhľady, jednoznačne brojace proti myšlienkovému ohlupovaniu pracujúcich más zo strany vtedy už spiatočníckej buržoázie. Kvalitatívnym skokom v tomto smere bolo sformovanie teórie vedeckého komunizmu. Jej základy boli zakotvené v Manifeste KS, napísaného K. Marxom a F. Engelsom. Približne v tom období začali si najmä revoluční robotníci utvárať svoje vlastné organizácie. Mali rôznu podobu a po kryštalizačnom procese prišli na historickú scénu odbory i robotnícke politické strany. V dielach K. marxa a F. Engelsa, ale aj V. I. Lenina, či iných marxistov, ako boli A. Bebel, K. Zetkinová, R. Luxemburgová, P. Lafargue, B. Šmeral i iných, máme nevyčerpateľný zdroj pre tvorbu východísk i návodov pre konkrétnu politickú prax revolučných robotníckych strán, ktoré majú nielen brzdiť úsilie buržoázie o politickú roztrieštenosť pracujúcich, ale aj byť na ich čele v triednych zápasoch s kapitalistickým svetom.

  Žiaľ, od ostatného prevratu nemáme na Slovensku subjekty, ktoré by pracujúcim osvetľovali problematiku protirečení, vrátane konkurencie v ich radoch. Viaceré názory hovoria o skeptickom vzťahu k odborom, lebo nerozvíjajú potrebnú výchovno-vzdelávaciu činnosť. Politické strany, vydávajúce sa za ľavicové /SDĽ, ZRS, i iné malé strany/ zlyhali na celej čiare, vrátane pôsobenia na vedomie pracujúcich a ich politickú činnosť v revolučnom duchu. Veľké sklamanie priniesla robotníkom a iným sociálne blízkym skupinám Komunistická strana Slovenska. Prečo? Lebo do hláv jej špičiek sa zahniezdil revizionizmus a ich praktická činnosť bola názorným príkladom oportunizmu. Ale takýto stav nemôže trvať dlhodobo. Znova sa na povrch diania prederú revolučné názory, znova si ich osvoja námezdne pracujúci ľudia. Vývin si vynúti aj existenciu revolučnej politickej organizácie. Pravda, nie je možné spoliehať sa na akýsi historický automatizmus. Revolučne zmýšľajúci ľudia, opierajúci sa o vedecké ponímanie spoločenského vývinu, zaiste priložia ruky k dielu a prispejú k oživeniu tak ideového ducha ako aj politickej činnosti na báze vedeckého komunizmu. Tak prispejú k prekonaniu súčasného ideologického kolísania roztrieštenosti pracujúcich más. Pracovať aktívne v tomto smere nám velí doba. Treba ju poslúchnuť!

Pre Avantgardu - Prof. Jaroslav Čelko

článok je propagačným materiálom Spoločnosti vedeckého komunizmu