Referát prednesený na valnom zhromaždení OZ SVK dňa 13. 9. 2008 v Žiline

My však pôjdeme inou cestou!

Úvodom začnem slovami staronového predsedu KSS, ktoré odzneli počas VI. Zjazdu.

Citujem: „Určitre sa zhodneme na princípoch strany ako aj na tom, že KSS sa chce dištancovať od extrémizmu, ale aj od ľavicového extrémizmu“ a „KSS nebude strana orientovaná na minulosť, či exstrémistické ľavicové ideológie, ale pôjde cestou modernej ľavicovej strany“.

            Týmito slovami je povedané viac ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Za ľavicový extrémizmus je dnes považovaná ideológia marxizmu-leninizmu, vedecká teória, vychádzajúca z dialektického materializmu, skúmajúca a vysvetľujúca spoločenské vzťahy v celej ich zložitosti, vysvetľujúca dejinný vývoj, spoločenské protirečenia a rozpory. Marxleninská ideológia, ideológia vedeckého komunizmu, vysvetľuje, že dejiny spoločnosti tvoria ľudia, nie však podľa vlastnej vôle, vedome, ale na základe hospodárskeho stupňa rozvinutosti spoločnosti. Najzákladnejšou hybnou silou vývoja spoločnosti ktorá je rozdelená na triedy je podľa ML filozofie TRIEDNY BOJ. V spoločnosti ktorá je od chvíle, keď ešte napoly človek, napoly zviera, najskôr celkom bezbranný voči prírodným silám, no postupne dokáže si podmaňovať jednotlivé prírodné sily a využívať ich vo svoj prospech, postupne deľbou práce začína sa rozdeľovať do veľkých skupín účastniacich sa na výrobnom procese, do veľkých skupín v ktorých jednotlivci majú rovnaké úlohy, povinnosti, životné postavenie i záujmy, teda spoločnosť sa začína rozdeľovať na triedy, v takto na triedy rozdelenej spoločnosti, otrokárskej, feudálnej, kapitalistickej a socialistickej, základom jej ďalšieho rozvoja a posúvania sa do vyššieho štádia je boj protikladov vyjadrený a skoncentrovaný vo forme TRIEDNEHO BOJA.

            V dnešnej tzv. modernej, či tzv. novej dobe, z hľadiska výrobno-výmenného spôsobu BURŽOÁZNEJ spoločnosti, alebo jednoducho v kapitalizme, je však pojem triedny boj synonymom ľavicového extrémizmu. Aspoň tak to vyjadruje hospodársky a politicky vládnuca trieda – buržoázia. Tá dokonca dnes popiera a zahmlieva frázami o všeobecnej rovnosti, spravodlivosti, bratstve, v dnešnej „novej, či modernej“ dobe tzv. ľudských právach i existenciu tried ako takých. Podľa ML filozofie kapitalizmus, či moderne trhový mechanizmus, zhromažďovaním a koncentráciou kapitálu do rúk jednotlivcov, predstaviteľov majetnej triedy, vlastníkov výrobných prostriedkov, teda buržoázie a to je jeho najzákladnejšou charakteristickou vlastnosťou a zákonitosťou, vytvára na strane druhej protiklad triedy majetných, vytvára triedu proletársku, triedu nemajetných, nútených predávať svoju pracovnú silu. V priebehu pracovného procesu vytvára jednotlivý proletár predávajúci svoju pracovnú silu, i proletariát ako trieda vo všeobecnosti, nadhodnotu ktorá na základe vlastníckych práv pripadá jednotlivému kapitalistovi, i buržoáznej triede ako takej, čím buržoázia odníma proletariátu výsledky jeho práce.

            ML filozofia proces spoločenskej práce a súkromného privlastňovania nazýva VYKORISŤOVANIE.

            To je opäť termín, ktorý súčasná vládnuca trieda – buržoázia, nepozná, samozrejme ani právne neakceptuje a považuje ho za v súčasnosti neexistujúci, za pojem ktorý používajú iba ľavicoví extrémisti. Objektívnou skutočnosťou však zostáva existencia súkromného vlastníctva a teda i existencia triedy majetných, vlastníkov výrobných prostriedkov a existencia nemajetných, nútených aby prežili, predávať svoju pracovnú silu za mzdu, teda triedy námezdných otrokov, triedy proletariátu. Na tejto objektívnej skutočnosti nemení nič vôľa, želania, či priania, toho či oného jednotlivca, tej či onej triedy, táto skutočnosť je od ľudskej vôle nezávislá.

            Napokon, prevládajúce spoločenské názory, či dokonca právo, morálka, umenie atď. atď. majú tiež triedny charakter a sú závislé od vládnucej triedy, ktorá si morálku, právo, či umenie prispôsobuje svojim záujmom a potrebám, názorovo – nakoľko má na to na základe svojho vládnuceho postavenia v spoločnosti možnosti a prostriedky, názorovo ovplyvňuje i triedu vykorisťovanú, ktorá spočiatku prijíma takéto názory i za svoje. Ale iba dočasne. Iba dovtedy, kým sa nezačne uvedomovať a formovať ako trieda, kým si svoje triedne postavenie a spoj údel nezačne uvedomovať ona sama, kým sa neuvedomí ako trieda. Vtedy si začína vytvárať svoje vlastné kritériá morálky, práva, v ktorých sú vyjadrené jej vlastné záujmy, ciele, potreby. I umeniu dáva svoj vlastný, triedny charakter, ktorým vyjadruje svoje emócie, záujmy, ciele, vášne, vyplývajúce z jej hospodárskeho postavenia a životných podmienok v ktorých sa nachádza.

            Teda i morálku či právo nemožno posudzovať ako nejaké z vyššej moci dané, či všeobecné inštancie. Večnou či všeobecnou morálkou, či právom, nieje ani morálka, právo buržoázne, ani morálka či právo proletárske, no z pohľadu vývoja spoločnosti je morálka, právo proletárske pokrokové a revolučné, ľudstvo vpred pobádajúce, odhadzujúce to čo je brzdou a prekážkou ďalšieho pokroku a rozvoja spoločnosti.

            I tieto na vedeckých základoch postavené poznatky sú dnes tzv. modernej spoločnosti, v buržoáznej spoločnosti, považované za extrémistické, v tzv. modernej a slušnej spoločnosti neprípustné.

            Staronový predseda ÚV KSS pán Hrdlička sa vyjadril, keď sa v mene strany dištancoval od extrémistickej ľavice, celkom presne, verejne a v mene celej strany dištancoval sa od všetkého toho, čo buržoázia považuje a označuje za extrémistické, nakoľko je to pre ňu neprijateľné. Buržoázia ako vládnúca trieda za neextrémistické považuje len a iba to, čo je pre ňu prijateľné, iba a len to, čo pre ňu nieje nebezpečné, čo neohrozuje jej vládnúce postavenie v spoločnosti. Nebezpečný je pre ňu však každý triedny pohľad, každé triedne hodnotenie, každé triedne vyjadrovanie, nech už nadobudne akúkoľvek formu. Pre buržoáziu je prijateľné, podľa nej neextrémistické len všeobecné, netriedne hľadisko. Radikálne je to, čo ide až na samotný koreň veci, do samotnej hĺbky podstaty, riešiace spoločenské rozpory a protirečenia. Napokon, revolúcia je predsa vec tá najradikálnejšia, vzdávať sa radikalizmu, znamená vzdať sa revolúcie! Teda radikalizmus je pre buržoáziu tiež neprijateľný. Tým, že pán Hrdlička sa dištancuje v mene celej strany od radikalizmu a tzv. extrémizmu, teda toho čo buržoázia za ľavicový extrémizmus považuje, dištancuje sa v mene celej strany od marxisticko-leninskej ideológie, od každého jedného triedneho stanoviska vyjadrujúceho záujmy proletariátu. Jeden jediný krát a v politike i na vrcholných funkciách pôsobí niekoľko rokov, nezaujal žiadne stanovisko, ktoré by vyjadrovalo záujmy a ciele potláčanej a vykorisťovanej triedy, proletariátu. Vždy sa vyjadroval a vyjadruje len všeobecne, teda buržoázne, z hľadiska záujmov a cieľov buržoáznej triedy.

            Okrem iného hovorí o tzv. modernej, dôslednej ľavicovej strane. Ani jeden jediný krát nevyjadril aký triedny charakter má táto v úvodzovkách dôsledná moderná ľavicová strana mať, koho, ktorej triedy, v procese boja spoločenských protirečení a protikladov, V TRIEDNOM BOJI, má hájiť. Čo je však horšie, oveľa horšie, všeobecné, absolútne netriedne respektíve buržoázne stanoviská zaujíma celá Komunistická strana Slovenska, absolútne sa z jej slovníka vytrácajú pojmy ako robotnícka trieda, triedny boj, proletárska revolúcia, ani nehovoriac o diktatúre proletariátu, ako o nevyhnutnej súčasti taktiky boja proletariátu proti vykorisťovaniu pred socialistickou revolúciou, počas nej, i po dobytí politickej moci až po úplné odstránenie tried. Nevzdala sa ich iba na verejných vystúpeniach určených pre širokú verejnosť v buržoáznych médiách, ale vzdala sa ich i vo svojich najzákladnejších programových či iných dokumentoch. A diktatúry proletariátu, tej sa KSS vzdala už pred niekoľkými desaťročiami, čoho dôsledkom je dočasná porážka revolučných, socialistických síl. Dokonca i slovo socializmus sa síce pomaly, no o to istejšie zo slovníka KSS vytráca a nahrádzané je všeobecnou, teda buržoáznou a neidentifikovateľnou frázou o tzv. spravodlivejšej spoločnosti. Spravodlivejšej pre koho? Pre buržoáziu je a nevyhnutne vždy bude spravodlivosť predstavovať niečo iné, celkom iné, ako pre proletariát. Nikde ani len zmienky o komunizme, o beztriednej spoločnosti. Iba o akejsi spravodlivejšej spoločnosti. Ale čo je, alebo bude, kritériom tej spravodlivosti, keď bude spoločnosť stále triedne rozdelená, keď budú v spoločnosti stále existovať spoločenské – triedne protirečenia a rozpory. Treba povedať, že marxizmus za spravodlivé a dobré považuje to, čo je spravodlivé a dobré pre pokrokovú triedu, pre triedu revolučnú, spoločnosť vpred pobádajúcu, pre proletariát.

            Nutné na tomto mieste zdôrazniť, že súčasná KSS sa už dávno vzdala svojho poslania, zradila záujmy proletárskej triedy, čo nedokumentuje len teória, ale i vlastné osobné pôsobenie jej vrcholných predstaviteľov, pred časom v Národnej rade Slovenskej republiky, čo je však len vrcholom ľadovca. Presviedča o tom hlavne dennodenné pôsobenie drvivej väčšiny funkcionárov KSS v neustále väčšom a väčšom odvracaní sa od proletárskych más, ba dokonca i ich úplne odmietanie. A pri tom Komunistická strana má byť avantgardou robotníckej triedy, teda jeho predvojom, najuvedomelejšou časťou, ktorej jeho členskú základňu tvoria najuvedomelejší z radov proletárov, dopĺňaných i pokrokovou inteligenciou. Chcem zdôrazniť, že pokrokovou, lebo inteligencia vo všeobecnosti ešte nieje pokrokovou, takou je len nepatrná jej časť uvedomujúca si svetodejinnú úlohu proletariátu a preto využívajúca svoje vedomosti a schopnosti v jeho politické, hospodárske a spoločenské záujmy, dávajúca svoje vedomosti a schopnosti do služieb proletariátu, ktorý ako jediný reálne môže doviesť spoločnosť do vyššej ekonomicko-spoločenskej formácie, do socializmu a neskôr komunizmu. Povedzme si, aké je však v súčasnosti zloženie členskej základne Komunistickej strany Slovenska? Koľko priemyselných robotníkov a koľko poľnohospodárskych robotníkov percentuálne tvorí jej dnešnú členskú základňu? Pri všetkej, i tej najväčšej úcte, drvivú väčšinu tvoria starší ľudia, či dôchodcovia, ktorí už nie sú hospodársky činní. Pýtam sa preto, lebo tu stojí otázka. Kde sú robotníci hospodársky aktívni a dennodenne vykorisťovaní? A či je to teda ešte strana robotníkov, strana proletariátu? Ďalšie veľké percento tvoria malopodnikatelia a tzv. stredná vrstva. Opäť, nič proti tomu. Nič proti tomu za predpokladu, že táto stredná vrstva uznáva svetodejinnú úlohu proletariátu a svoje vlastné požiadavky a záujmy podriaďuje záujmom proletariátu. Ale opäť. Kde sú robotníci, kde sú dennodenne vykorisťovaní proletári? Ja viem, súčasná KSS má na to odpoveď. Vraj robotníci nás zatiaľ stále odmietajú. Ale znova pýtam sa. Išli sme my za nimi a medzi nich? Pokiaľ KSS očakáva, že ona tu len tak bude a proletariát len tak pôjde za ňou, tak je to politicky naivné, až hlúpe. Skutočnosť je taká, že súčasná KSS chce od proletárov jediné. Jeho hlasy v občasných voľbách. Keď aj v jej radoch zopár robotníkov pôsobilo, priestor nedostali, pretože ten bol vyárendovaný tzv. odborníkom. Predseda Hrdlička sa s obľubou vyjadruje, že v KSS sa vytvárajú jednotlivé odborné komisie strany v ktorých nemusia pôsobiť len členovia KSS. Z komunistickej strany boli robotníci úplne vytlačení a jej vedenie mocne drží inteligencia, lepšie povedané pseudointeligencia, ktorá im vôbec nieje naklonená. Pritom princíp komunistickej strany musí byť presne opačný. Na vedúce pozície je nutné dosadzovať bárs aj rétoricky, či v jednotlivých odborných oblastiach menej zdatných, no triedne, politicky a ideovo uvedomelých jednotlivcov, ale hlavne jednotlivcov z radov proletariátu. V súčasnej KSS je vypestovaný a pevne zakorenený mylný a narcistický, typicky malomeštiacky, názor, že ona je povolaná uskutočniť revolúciu i keď dnes už vlastne sa jedná len o „spravodlivejšiu spoločnosť“.

            Socialistickú, teda proletársku revolúciu môže uskutočniť len a iba a jedine PROLETARIÁT vedený a organizovaný marxisticko-leninskou stranou pod názvom Marxisticko-leninská, komunistická, robotnícka, socialistická, revolučná, či iná – pri čom treba zdôrazniť, že názov komunistická je terminologicky najsprávnejší, nakoľko vystihuje konečný cieľ celého hnutia najpresnejšie – ale hlavne ktorá bude mať proletársky charakter, členskú základňu, ideológiu, krátko i dlhodobý program, takú, ktorá bude pracovať s masami a medzi masami, nebude sa od nich izolovať a svoju činnosť zameriavať iba na buržoázny parlamentarizmus, ktorý v skutočnosti nič nerieši a môže byť pre komunistov maximálne tak rečníckym pultom, či určitým taktickým východiskom.

            Tieto všetky atribúty KSS stratila, resp. tá novodobá mnohé z nich ani nikdy nemala. Pravda je taká, že zradila proletariát, svoje poslanie i zmysel svojej existencie tak ako sa to stalo s komunistickými ešte pred tým sociáldemokratickými stranami už mnohokrát v minulosti. Vyvstáva otázka, nakoľko je za tohto stavu KSS reformovateľná, či ešte môže nadobudnúť proletársky charakter. Žiaľ, tri krát žiaľ, ale vývoj ukazuje, že to možné nebude a súčasnú KSS možno označiť ako klasickú maloburžoáznu stranu. Triedny boj prebieha v celej spoločnosti, prebieha i v strane, v súčasnej KSS už niet reálnej sily, ktorá by z maloburžoáznej a malomeštiackej strany mohla urobiť stranu proletársku.

            V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť slová Klementa Gottwalda, ktoré predniesol na zasadaní ÚV koncom februára 1951, okrem iného k správe komisie zaoberajúcej sa prípadmi O. Šlinga, Švermovej, skupinou Klementisa atď atď. Klement Gottwald uviedol: „Niektorí súdruhovia hovorili o tom, že prostý ľudia, členovia strany sa pýtajú: Nakoniec komu máme veriť? Strane verte súdruhovia! Jadro terajšieho vedenia strany vedie stranu už od roku 1928. Za tú dobu prešla strana mnohými ťažkými chvíľami. V tej dobe sme neraz vyhadzovali zo strany agentov nepriateľa, spomeňte si na Jílka, Guttmana, na všetky podobné živly. Zostali sme čistou stranou. Teraz, keď sme vládnucou stranou, tým skôr dokážeme zúčtovať s nepriateľom, ktorý sa votrel do strany. Len jedno je treba, je treba aby vedúce kádry od hora až dole všetci mi bez rozdielu, sme nezabúdali na svoj pôvod, aby sme nezabúdali na to prečo sme išli do strany, nezabúdali prečo náš ľud bojoval, aby sme sa sami vnútorne našej strane neodrodili. A ja verím, že sa to s nami nestane, že sa neodrodíme. Neodrodíme sa poslaniu strany a poslaniu proletariátu. Zostaneme takí ako prv, keď sme bývali v podkroví, aj keď dnes bývame povedzme trebárs na hrade.“

            Súdruh Gottwald mal pravdu, strane bolo treba veriť, ale dialekticky vnímajúc všetky objektívne i subjektívne okolnosti, pýtajme sa. Je to stále tá istá strana o ktorej hovoril súdruh Klement Gottwald? Je to stále tá strana, ktorá si dokázala poradiť so všetkými nepriateľskými a neprijateľnými elementmi? Je to stále tá proletárska strana, tá ktorej jadro nikdy nezradilo ciele a záujmy proletariátu? Je to stále to vedenie ktoré sa vlastnej strane vnútorne neodrodilo, to ktorého jadro nikdy nezradilo ciele a záujmy? Je drvivá väčšina komunistického, marxisticko-leninského razenia, keď sa už roky len nečinne prizerá ako sa zo strany odbúravajú i posledné zvyšky jej proletárskeho komunistického charakteru? Ja tvrdím, že nie a už ani nebude, lebo už ani nemôže.

            Situácia to je nesmierne zložitá a náročná, ale na nostalgické plakanie nemáme čas ani nárok. Proletariát na svoj politický boj potrebuje i svoju proletársku stranu. A je povinnosťou všetkých komunistov vyvíjať takú činnosť a aktivitu, aby až to bude možné, mohla byť založená. V dnešnej situácii je potrebné vytvárať určité predpolie a tak povediac pripravovať si na to pôdu. Určité východiskové možnosti na to poskytuje i Spoločnosť vedeckého komunizmu, kde je však potrebné najskôr budovať organizačnú štruktúru, ako občianskeho združenia a pripravovať i ideové podklady, ktoré podotýkam existujú, len ich treba v daných podmienkach správne aplikovať. Od začiatku k tomuto procesu treba pristúpiť na prísne triednom stanovisku, vyvarovať sa chýb, ktoré sa stali pri znovuobnovovaní KSS v 1992 roku. SVK vtlačiť výsostne triedny proletársky charakter. Nemožno sa ubrať ani cestou občasných bombastických, až bulvárnych „hoptovských“ vyhlásení. Naša činnosť musí byť zameraná na prácu medzi robotníkmi v prvom rade, na ozrejmovanie triednych protikladov, trpezlivo vysvetľovať čo sú to triedy, čo je to antagonizmus, aký je rozdiel medzi cenou práce a cenou pracovnej sily, to, že iba pol dňa robí proletár na seba a druhú na kapitalistu, že buržoázny parlamentarizmus nieje ničím iným, než diktatúrou buržoázie atď. a pod.

            Veľmi dôležité je bojovať proti buržoáznemu nacionalizmu a presadzovať proletársky internacionalizmus. Od samého začiatku treba nadväzovať kontakty a styky so stranami proletárskeho charakteru i z iných krajín, dôsledne sa však pri tom vyhýbať tendenciám a úchylkám tzv. eurokomunizmu, jednoznačne odmietnuť projekt Strany európskej ľavice, ktorá je stranou európskeho oportunizmu a revizionizmu podporujúca v konečnom dôsledku európsky imperializmus. To je len zlomok z toho všetkého z toho všetkého čo dnes komunisti musia robiť, no celosvetový politický vývoj s prehlbujúcou sa svetovou ekonomickou krízou začína naberať hrozivé rozmery, revolučný odliv bude nevyhnutne vystriedaný revolučným prílivom. Je povinnosťou komunistov nestáť v tejto situácii bokom, naopak, je povinnosťou komunistov aktívne do spoločenských procesov vstupovať a uviesť v platnosť známe Marxovo „dnes už nestačí svet vysvetľovať, treba ho zmeniť“. Buďme si pri takejto politickej činnosti istí, že budeme označovaní za ľavicových extrémistov, pretože to čo hovoríme a presadzujeme je v súčasnej tzv. modernej spoločnosti považované za ľavicový extrémizmus. Záverom len pripomínam, že od toho sa súčasná revizionistická KSS dištancuje. V poriadku. Buržoázia ju zato iste pochváli, pohladká, i finančne odmení, dá jej punc strany, ktorá je schopná reformovať sa a stať sa „slušnou demokratickou stranou“.

My však pôjdeme inou cestou!

Martin Jágrik