Krízový vývoj v strane a spoločnosti,
boj marxisticko-leninských síl za prekonanie krízy
A zasa sme v situácii, že máme na stole všetky
otázky, toľko ráz riešené či vyhlasované za doriešené.
Pristupujeme k nim rôzne. S triezvym rozumom
a pevným zámerom ozdraviť našu spoločnosť, uchovať
všetky vymoženosti revolučného zápasu pracujúcich
más... Sú aj iné pohľady, ktoré ťažia z kritiky
minulých chýb a deformácií, rozvlňujú vášne, roz-
pútavajú živelné tlaky, privádzajú spoločnosť na
hranicu atomizácie a anarchického rozkladu, kde sa
priživuje všeličo staré, prekonané a porazené. Zradi-
kalizovaný malomeštiak vystupuje v póze záchrancu
a reformátora. Je tu riadny nával mesiášov a proro-
kov, mladších i starších, čo za vznešenými heslami
sledujú svoje skupinové či osobné ciele. Prehlbuje sa
diferencia, narastá napätie a z toho nevyhnutný
politický zápas.
Dozreli podmienky znovu a hlbšie a s celospolo-
čenským dosahom zamýšľať sa nad základnými
otázkami našej spoločnosti, nášho národa a štátu.
Treba sa dobre orientovať, oddeliť zrno a plevy
a angažovať sa na strane širokých vrstiev
pracujúceho ľudu.
GUSTÁV HUSÁK /máj 1968/
„K základným záverom Poučenia nesporne patrí nevyhnutnosť leninsky chápaného úzkeho spojenia strany s pracujúcimi, teda aj nevyhnutnosť sústavného rozvoja, plnokrvného života a pôsobenia celého systému Národného frontu.
Subjektivizmus, preskakovanie vývojových etáp, nerešpektovanie leninských noriem straníckeho života, nedostatočná pozornosť rozvoju socialistickej demokracie v živote celej spoločnosti – to všetko malo pred januárom 1968 nedobrý odraz vo vývoji Národného frontu a v organizáciách, ktoré združuje. Znižovanie ich poslania, potlačovanie ich iniciatívy, okliesňovanie ich špecifickej záujmovej činnosti viedlo často k formalizmu a k oslabovaniu politickej práce.
Aj to utváralo pôdu pre nespokojnosť ľudí, i v tom bola jedna z príčin oslabenia vzťahu medzi stranou a širokými vrstvami pracujúcich“, zdôraznil Gustáv HUSÁK na celoštátnej konferencii Národného frontu ČSSR 27. januára 1971.
x
Analýza krízovej situácie po XIII. Zjazde KSČ jednoznačne potvrdzuje úzku spätosť nástupu pravicových, revizionistických a protisocialistických síl v Československu so zvýšenou aktivitou teoretických a ideových centier antikomunizmu vo svete, ktoré v podstate od konca päťdesiatych rokov začali meniť svoju taktiku proti našej vlasti a zameriavali sa tak na postupnú eróziu základných hodnôt socializmu, spochybňovanie výsledkov dosiahnutých pri budovaní socialistickej spoločnosti v našich podmienkach, ako aj na upevňovanie pozícií, ideového a politického vplyvu revizionistických síl vnútri KSČ. Tieto sily uskutočňovali proti ČSSR spoločnú taktiku, využívajúc pritom jej vnútorné oslabenie...
Na tento sústredený, dobre organizovaný, koordinovaný a riadený útok vnútorných i vonkajších revizionistických a pravicovooportunistických síl nebola strana dostatočne pripravená a vyzbrojená. Slovami sa síce často upozorňovalo na hrozbu ideologickej diverzie, ale nenasledovali konkrétne kroky.
Narastajúci rozpor medzi spoločenskými záujmami a praxou, medzi slovami a činmi v riadiacej štruktúre, sa výrazne prejavil v nereálnosti koncepcií v ekonomickej oblasti, v nevedeckej úrovni plánovitého riadenia a organizácie práce, v nedostatku hlbšej analýzy štrukturálnych premien, v povrchnom hodnotení danej vývojovej etapy, v nereálnom určovaní politických a ekonomických cieľov, v podcenení rozpracúvania úloh spojených s rozvojom vedecko-technickej revolúcie, atď.
Krízový vývoj umocňoval nedostatok koncepčnosti, ofenzívnosti a principiálneho postupu pri riešení hromadiacich sa problémov.
V rozpore so záujmami strany a ďalšieho rozvoja socialistickej spoločnosti pretrvávali aj nedostatky pri riešení národnostnej otázky. Podceňoval sa najmä význam slovenskej otázky v Československu v zápase za upevňovanie česko-slovenských vzťahov a československej socialistickej štátnosti.
Pôsobenie revizionistických síl sa veľmi výrazne prejavilo v kultúre, najmä v tlačových orgánoch spisovateľských zväzov – v Literárnych novinách a na Slovensku v Kultúrnom živote. K otvorenému útoku došlo v júni 1967 na IV. Zjazde československých spisovateľov. Vystúpenie pravice na zjazde spisovateľov bolo s nadšením prijaté na Západe, najmä v kruhoch československej pofebruárovej emigrácie.
Prehlbovanie politickej krízy vyvolávalo vnútri strany i v celej spoločnosti napätie, viedlo k formálnosti vnútrostraníckeho života, k pasivite veľkej časti členov strany i k tolerovaniu názorov nezlučiteľných s politikou revolučnej strany a so socializmom.
Na zasadaní ÚV KSČ v októbri 1967 sa otvorene potvrdila nejednotnosť ÚV KSČ v hodnotení situácie v strane a spoločnosti, ako aj pri hľadaní ďalšieho postupu a východísk z existujúcich rozporov, a na jeho ďalšom zasadaní v decembri 1967 a na začiatku januára 1968 sa ukázala nevyhnutnosť uskutočniť zásadné opatrenia proti závažným nedostatkom pri plnení politickej línie XIII. zjazdu KSČ. Z najvyššej straníckej funkcie bol uvoľnený Antonín NOVOTNÝ a na jeho miesto, „po dlhých úvahách a rozporných návrhoch“, ako sa uvádza v Poučení, bol zvolený Alexander DUBČEK.
X
„... zmyslom januára bolo odstrániť prekážky v záujme lepšieho vývoja v strane a v našej spoločnosti. Odstrániť chyby, deformácie a riešiť aktuálne problémy výstavby socialistickej spoločnosti.
To je zmysel januára, a to je jeho marxistické vysvetlenie. Január je kritické prehodnocovanie predchádzajúcej etapy, zbavovanie sa nedostatkov vo vlastnej činnosti a hľadanie správnejších ciest.
A v tom zmysle bol u nás január nevyhnutný. Museli sme sa dostať do ďalšej fázy vývoja a zbaviť sa byrokratických alebo dogmatických predstáv a praktík, ktoré u nás panovali“, vyhlásil Gustáv HUSÁK v interviu Rudému právu pri druhom výročí januárového zasadania ÚV KSČ z roku 1968.
Zasadanie ÚV KSČ v januári 1968 zdôrazňovalo potrebu prehĺbiť ideovú a akčnú jednotu Komunistickej strany Československa, jej vedúce postavenie v spoločnosti, upevniť zväzok Čechov a Slovákov na základe dôsledného uplatňovania leninských princípov v národnostnej politike a súčasne riešiť nástojčivé problémy národného hospodárstva i ďalšie úlohy. Vyzdvihovalo záväzky ČSSR voči svetovej socialistickej sústave a nevyhnutnosť pevnej jednoty so Sovietskym zväzom.
Vo svojom základnom význame boli výsledky januárového zasadania výrazom úsilia riešiť vzniknutú krízu v KSČ a odstrániť z činnosti strany a jej vedenia všetko, čo prekážalo strane pri zabezpečovaní ďalšieho rozvoja spoločnosti
Onedlho po januárovom zasadaní ÚV KSČ v roku 1968 sa ukázalo, akým vážnym nedostatkom bolo, že plénum presne nevymedzilo triedny rámec ďalšieho politického postupu a stranu neorientovalo na rozvinutie ofenzívneho politického a ideového zápasu s narastajúcim pravicovým oportunizmom a protisocialistickými tendenciami. Pravicové sily pôsobili už pred januárom 1968, opierali sa o početnú, vplyvnú skupinu v Ústrednom výbore KSČ, ktorá sa revizionisticky orientovala a v podstate frakčne organizovala. Ústredný výbor na januárovom zasadaní nepostrehol toto nebezpečenstvo a ani v osobe nového prvého tajomníka ústredného výboru Alexandra DUBČEKA neutvoril garanciu pevného marxisticko-leninského vedenia strany.
„Situáciu mohla riešiť iba jasne založená ofenzíva strany, ktorá by sa nevyhnutne stretla s veľkými a ostrými konfliktmi, ale ktorá by dlhodobo riešila a utvárala líniu strany na správnych leninských princípoch. Boj s pravicou sa však nezačal včas. V tom je tá základná príčina historických konfliktných situácií v našej strane v roku 1968“, povedal v polovici novembra 1968 Ľubomír ŠTROUGAL.
Preto pravicovooportunistické a revizionistické sily pod ochranou a za priamej účasti niektorých pravicovo orientovaných členov ÚV KSČ využili svoje silné pozície v komunikačných prostriedkoch na dezorientáciu strany i pracujúcich. Šírili sa malomeštiacke predstavy o socializme „s ľudskou tvárou“, zneužívala sa sebakritika strany na očierňovanie jej histórie a celého obdobia výstavby socializmu. Podceňoval sa najmä nacionalizmus a antisovietizmus, čo zapadalo do dlhodobých protikomunistických zámerov imperialistických síl, ktoré sa snažili o zvrat socialistického zriadenia v Československu.
Vývoj udalostí v Československu v rozpore so záujmami i očakávaním väčšiny komunistov i nášho ľudu namiesto toho, aby odstránili krízové momenty v strane a spoločnosti, prehĺbili ich a rozšírili do nezvládnuteľných rozmerov.
Základné príčiny hlbokého krízového vývoja v Československu, ktorý roku 1968 vyústil do kontrarevolučnej hrozby celému nášmu zriadeniu, spočívali v tom, že do vedúcich straníckych orgánov postupne preniklo veľa ľudí, ktorí sa čoraz viac spreneverovali marxizmu-leninizmu, proletárskemu a socialistickému internacionalizmu, narúšali normy straníckeho života a princípy demokratického centralizmu. Títo ľudia postupne prevládli vo vedení strany.
„V dôsledku postupu a činnosti pravicových síl Ústredný výbor KSČ, a najmä jeho predsedníctvo a sekretariát prestali plniť úlohu rozhodujúceho centra pri výstavbe socializmu a ochrane revolučných vymožeností ľudu. Ústredný výbor, hoci v ňom bola väčšina skúsených a strane oddaných členov, nedokázal ako orgán včas odhaliť a zmariť protistranícku a protiľudovú činnosť nepriateľov a odpadlíkov i rozličných karieristických služobníkov“, povedal na zjazde KSS v máji 1971 Jozef LENÁRT.
Analýza krízovej situácie v strane a československej spoločnosti presvedčivo ukázala a dokázala, že už na aprílovom zasadaní ÚV KSČ roku 1968 sa otvorene prejavila tak slabosť a nejednota po januárového vedenia, ako aj mocenské posilnenie pravice.
Pri príprave zasadania ÚV KSČ v máji 1968 pravica vyvíjala veľkú aktivitu, aby zmarila jeho ciele. Vypracovala ucelenú pravicovú koncepciu, ktorá bola v protiklade s hodnotením a závermi predsedníctva, a prešla tak k frakčnej činnosti. Pod požiadavkou utvorenia Českej komunistickej strany a Českej národnej rady, ovládanej pravicou, smerovala k úplnému uchopeniu moci v strane i v štáte.
Rozvrat postihol všetky oblasti spoločenského života. Hlboko sa narušil základ politickej moci robotníckej triedy – socialistická ekonomika.
Úsilie pracujúcich urýchliť realizáciu ekonomickej reformy sa zneužilo na uskutočnenie prenáhlených deštrukčných krokov pravice v ekonomickej sfére. V politickej situácii strana prestala uplatňovať svoju vedúcu úlohu v hospodárstve a jej vedenie nečelilo narastajúcemu vplyvu reprezentantov revizionistickej koncepcie tzv. trhového modelu socializmu.
Takýto vývoj bol v súlade s cieľmi pravice, ktorá sa usilovala o deštrukciu riadiacej hospodárskej štruktúry, o rozbitie socialistického systému plánovania a zriaďovaním rád pracujúcich o utvorenie protiváhy a oslabenie pozícii straníckych organizácií v závodoch.
Aj v ideologickej oblasti sledovala pravica svoje mocenské ambície a do zápasu za ich dosiahnutie zapojila masovokomunikačné prostriedky, svoje sily na vedeckom fronte a na ostatných úsekoch.
Pod heslom „modernizácie“ sa zrušila výučba marxizmu-leninizmu na školách a úplne sa uvoľnilo pole pôsobnosti najrozličnejším smerom idealizmu a buržoáznej ideológie.
O nič lepšie neboli ani pomery v kultúre, kde sa spochybnili základné kritériá socialistickej a umeleckej tvorby. Vedome sa deformoval vkus nášho človeka a propagoval buržoázny spôsob života. Tvorivé zväzy sa stali baštou revizionistických síl.
Oportunisti vo vedení strany zámerne zľahčovali nástup kontrarevolučných síl. Zavádzali spoločnosť do smrteľného nebezpečenstva.
X
Po májovom pléne vzrástla aktivita marxisticko-leninských síl. Na aktívoch a schôdzach státisíce členov a funkcionárov podporili uznesenie májového pléna a žiadali energické opatrenia na obranu socializmu. Vyvrcholením pokusov o pozitívny obrat vo vývoji sa stal celoštátny aktív Ľudových milícií v Prahe, ktorý bol výrazom skutočnosti, že Ľudové milície v tom čase ako celok nepodľahli náporu pravice, zotrvali na princípoch marxizmu-leninizmu a priateľstva so Sovietskym zväzom a boli odhodlané brániť vec socializmu.
Prejavom otvoreného a koordinovaného nástupu reakcie bolo zverejnenie kontrarevolučnej platformy „2000 slov“, ktorá bola priamym návodom na násilné akcie a deštrukciu socialistického systému.
Antikomunistické a antisocialistické sily organizovali otvorené demonštrácie, provokácie a akcie výslovne anarchistického charakteru. Stupňovali nacionalistickú a antisovietsku hystériu. „Išlo o biely, morálny teror, ktorý mal vo svojej podstate kontrarevolučný charakter a kontrarevolučné ciele, hoci aj zahalené do socialistických fráz“, uvádza Oldrich ŠVESTKA.
Tieto a mnohé ďalšie skutočnosti dokumentujú spätosť udalosti v Československu s bojom medzinárodného imperializmu proti socialistickému spoločenstvu.
Značný vplyv v boji proti socializmu v ČSSR mali sily, ktoré sa angažovali v záujme sionizmu, jedného z nástrojov medzinárodného imperializmu a antikomunizmu.
Dôležité poslanie v antisocialistickej hre o Československo mali reakční predstavitelia katolíckeho kléru, výdatne podporovaní katolíckou emigráciou.
Bratské strany, predovšetkým KSSZ, sa snažili s veľkou trpezlivosťou odstrániť napätie vo vzájomných vzťahoch a presvedčiť vedenie našej strany, že je nevyhnutné čeliť kontrarevolučnej hrozbe v ČSSR. Ubezpečenia Alexandra DUBČEKA, že vedenie KSČ si tiež uvedomuje vážnosť situácie a že samo cíti potrebu urobiť nápravu, sa však doma zamlčovali, obchádzali a neplnili.
Neúčasť delegácie ÚV KSČ na varšavskej schôdzi bratských strán v júli 1968 bola začiatkom otvorenej roztržky so spojencami Československa.
x
Na Slovensku boli konečné ciele pravicových a protisocialistických síl totožné so zámermi pravice v českých krajoch. Využili pozície, ktoré v predchádzajúcich rokoch postupne získavali hlavne na ideologickom fronte. Šírením revizionistických názorov a hesiel v masovokomunikačných prostriedkoch dezorientovali stranícku a celú verejnosť. Silnejúce prejavy nacionalizmu, oživovanie ideológie bývalého tisovského štátu, kultu a legendy Štefánika, sprevádzala koordinácia protisovietskych kampaní s centrami pravice v českých krajoch. Preto sa významnejšou politickou deštrukčnou silou stal politický klerikalizmus, predovšetkým organizácia Dielo koncilovej obnovy. V tejto politickej atmosfére sa dopustili aj orgány strany na Slovensku, vrátene ÚV KSS, mnohých chýb a prijali nesprávne uznesenia, ktoré boli po apríli 1968 postupne odvolané.
Vo vedení ÚV KSS, v krajských a okresných výboroch KSS i medzi inteligenciou sa však sformovali sily, ktoré už pred rokom 1968, a najmä po zasadaní ÚV KSČ v januári 1968 húževnato bojovali proti činnosti formujúceho sa pravicového a protisocialistického bloku. Preto sa pravicovým silám na Slovensku do augusta 1968 nepodarilo úplne sformovať svoje rady na organizovanej a ucelenej platforme. Svoj podiel na tom malo zdravé jadro vo vedení strany na čele s Vasilom BIĽAKOM, ktorý vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSS vystupoval jednoznačne z pozícií marxizmu-leninizmu, proletárskeho internacionalizmu, otvorene odhaľoval ciele pravicových a antisocialistických síl, obhajoval pozície strany a naše spojenecké vzťahy so Sovietskym zväzom.
Ďalšou závažnejšou skutočnosťou, ktorá výrazne ovplyvňovala vývoj politickej situácie na Slovensku, bol zápas za utvorenie česko-slovenskej socialistickej federácie.
Spoločensko-politický pohyb za uskutočnenie federatívneho štátoprávneho usporiadania česko-slovenského vzťahu vo svojom základe vychádzal z marxisticko-leninského učenia o národnostnej otázke, mal všetky predpoklady plniť a v zásade aj plnil progresívne, tvorivé funkcie.
Po krátkom období v čase Slovenského národného povstania a bezprostredne po ňom sa ukázalo, že v období socialistickej výstavby formujúci sa slovenský socialistický národ ako celok nechce sa prispôsobovať danému stavu, že je nielen odhodlaný, ale aj pripravený zmeniť ho a že má dostatok síl, aby prebojúval a napokon prebojoval pozitívnu alternatívu nového riešenia svojho postavenia v rámci československej štátnosti – v rámci československej socialistickej federácie.
X
Po menovaní odbornej vládnej komisie pre prípravu návrhu ústavného zákona o novom štátoprávnom usporiadaní republiky začal výrazne pôsobiť aj ďalší rozhodujúci faktor, ktorý pri prebojúvaní požiadavky federalizácie republiky a pri určovaní jej miesta v procese rozvoja socialistickej demokracie pozitívne ovplyvňoval celkový politický vývoj v slovenskom národnopolitickom prostredí, zreálňoval jeho dimenzie a utváral predpoklady pre konštituovanie československej štátnosti na princípe socialistickej federácie ako vyššieho stupňa syntézy československého vzťahu.
Zasadanie ÚV KSS v dňoch 22. – 24. mája 1968 prijalo stanovisko, v ktorom sa jednoznačne postavilo za „federáciu na národnom princípe“, vyzdvihlo zásadu, že len Česi a Slováci ako „dva suverénne a samobytné národy sú nositeľmi československej štátnosti“, a opätovne zdôraznilo „nevyhnutnosť urýchlene vypracovať ústavný zákon o federácii a vyhlásiť ho k 50. výročiu Československej republiky“.
Zasadanie ÚV KSS ovplyvnilo prerokúvanie štátoprávnej problematiky i na pléne ÚV KSČ, ktoré sa začalo 29. mája 1968, do tej miery, že v Prevolaní členom strany a všetkému ľudu sa konštatovalo, že „pristúpili sme k dôslednému riešeniu vzťahu českého a slovenského národa na rovnoprávnom, federatívnom základe“.
Vnútropoliticky život v Československu v tomto období vo zvýšenej miere poznamenávalo idealizovanie buržoázneho čechoslovakizmu, reformizmus, glorifikácia históriou prekonaných spoločensko-politických „modelov“, čo všetko sa neorganicky transplantovalo do tzv. nového modelu československého demokratického socializmu. A spolu s tým sa stupňovali prejavy vulgárneho nacionalizmu.
Na krajskej konferencii KSS v Bratislave v dňoch 19. – 21. apríla Gustáv HUSÁK jednoznačne vystúpil proti „divokým a zbytočným tendenciám ..., ktoré môžu českého človeka urážať“. „Nerobíme tento štát a nerobili sme ho ani v rokoch 1944 – 1945 na výpoveď,“ povedal. „Chceme poctivo a spravodlivo usporiadať nacionálnu problematiku, chceme s bratským českým národom pokojne a skutočne bratsky žiť v jednom štáte. Rozličné prejavy nacionálnej precitlivenosti alebo dozvuky minulých čias, ktoré sa prejavili v nemiestnych heslách, pripomínajú niekdajšie staré časy ...“
Rozhodujúci zápas o československú socialistickú federáciu sa v tejto etape rozvinul okolo otázky vzťahu demokracie a boja za nové štátoprávne usporiadanie, okolo tzv. problému nadraďovania slovenských národných záujmov nad všeobecné demokratické požiadavky a v dôsledku toho o „zaostávaní Slovenska v demokratizačnom procese“.
ÚV KSS sa aj v júni jednoznačne vyslovil za prijatie ústavného zákona o československej federácii k 28. októbru 1968 a aj v príprave mimoriadneho XIV. zjazdu KSČ bolo „rozhodujúce, že zvolaný mimoriadny XIV. zjazd KSČ bude riešiť nielen potrebnú kádrovú, ale i obsahovú stránku, t.j. tie problémy, ktoré Komunistická strana Slovenska nastoľovala na riešenie, t.j. predovšetkým otázku štátoprávneho usporiadania ...“
Reálne chápanie miesta a významu zápasu za federatívne usporiadanie česko-slovenského vzťahu vo vnútropolitickom živote nemohli akceptovať pravicové sily, pretože – najmä v slovenskom národnopolitickom prostredí – sťažoval ich postup a ciele.
Problematika nového štátoprávneho usporiadania ostávala na Slovensku naďalej v centre spoločenského záujmu. To však nemohlo zamedziť stupňovaniu aktivity antisocialistických a antisovietskych síl proti základným princípom socialistickej federácie.
x
Máloktorá politická udalosť v tomto období vzbudila takú pozornosť v Československu i v zahraničí ako rokovanie ÚV KSČ 17. apríla 1968. Nielen preto, že sa na ňom uskutočnili organizačné a kádrové opatrenia – znížil sa počet členov Predsedníctva ÚV KSČ, zrušil sa Výkonný výbor Predsedníctva ÚV KSČ a realizovalo sa bezpodmienečne nevyhnutné odvolanie A. DUBČEKA z najvyššej funkcie v strane.
Historický význam zasadania ÚV KSČ v apríli 1968 je predovšetkým v tom, že po mesiacoch ťažkých politických zápasoch v strane a spoločnosti sa marxisticko-leninské sily v KSČ sformovali natoľko, že ÚV KSČ mohol rozhodnúť o zásadných zmenách vo vedení a politike strany. To poskytovalo zábezpeku, že najmä od novembra 1968 toľkokrát proklamované správne zásady neostanú na papieri a že sa skoncuje s rozvratom a hlbokou krízou.
Začínala sa nová etapa v činnosti Komunistickej strany Československa. Hoci si pravica v novozvolenom Predsedníctve ÚV KSČ ešte na krátky čas udržala dôležité pozície najmä v osobách A. DUBČEKA a O. ČERNÍKA, „stratila už určujúci vplyv vo vedení strany. Rozhodujúca iniciatíva a aktivita v KSČ prešla nenávratne do rúk marxisticko-leninskej ľavice“.
Činorodé jadro Ústredného výboru KSČ tvorili členovia, oddaní marxizmu-leninizmu a zásadám proletárskeho a socialistického internacionalizmu. Im pripadla závažná úloha vyviesť stranu a spoločnosť z politickej krízy, obnoviť akcieschopnosť a ideologickú jednotu na marxisticko-leninských princípoch, rozbiť pravicový oportunizmus v strane a antisocialistické sily v spoločnosti a zabezpečiť ďalší socialistický vývoj v krajine.
Veľká väčšina členov strany a pracujúceho ľudu Československa privítala, že do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ bol zvolený Gustáv HUSÁK, ktorý sa o porážku pravice a prekonanie hlbokej politickej a spoločenskej krízy pričinil najviac.
X
V záverečnom prejave na plenárnom zasadaní ÚV KSČ 17. apríla 1969 Gustáv HUSÁK zdôrazňoval, že „hlavným článkom v našom konsolidačnom procese je naša strana. Keby sme stranu mali v poriadku, máme v poriadku všetko“. Preto sa nové vedenie strany sústredilo na realizáciu nevyhnutných opatrení, ktorých hlavným zmyslom bolo „zabezpečiť jednotný postup vedenia strany“, “zjednotenie obrovskej väčšiny členov strany“ ako základ a neodmysliteľný predpoklad jednotného postupu štátnych a ostatných orgánov pri uskutočňovaní tých nevyhnutných krokov, ktoré „nenechajú nikoho na pochybnostiach, že socializmus a republiku si rozvracať nedáme“.
Najvýznamnejším výsledkom zasadania ÚV KSČ 29. – 30. mája 1969 bolo prerokovanie a schválenie uceleného programu dôslednej normalizácie a stabilizácie pomerov v strane a spoločnosti. Cieľom Realizačnej smernice bolo:
obnoviť jednotu strany na principiálnych základoch marxisticko-leninského učenia, na leninských zásadách výstavby a života strany, zvýšiť akcieschopnosť a revolučnú bojovnosť celej strany;
obnoviť vedúcu úlohu komunistickej strany v spoločnosti, najmä v spoločenských organizáciách a zložkách Národného frontu, v štátnych orgánoch, na ekonomickom i kultúrnom úseku;
bezodkladne začať uskutočňovať účinné opatrenia na riešenie vážnych ekonomických problémov v našom štáte;
upevniť funkciu socialistického štátu vo všetkých jeho článkoch ako orgánu moci robotníckej triedy a pracujúceho ľudu;
zásadne v duchu pevného priateľstva riešiť vzťahy k bratským komunistickým stranám Sovietskeho zväzu a ostatných socialistických krajín, z ktorých vychádzajú základné zásady zahraničnej politiky nášho štátu;
Realizačná smernica, ktorá sa konkretizovala v dokumentoch plenárnych zasadaní ÚV KSČ v septembri 1969 a v januári 1970, stala sa základným východiskom k urýchleniu procesu konsolidácie vnútri strany i celej československej spoločnosti.
Zasadanie ÚV KSČ v dňoch 25. – 26. septembra 1969 zrušilo v plnom rozsahu uznesenie ÚV KSČ z 19. júla 1968 o neúčasti KSČ na varšavskej porade. Hodnotilo to ako „vážnu politickú chybu, čin“, ktorý bol „v rozpore so záujmami socializmu v našej krajine a s internacionálnymi tradíciami KSČ“. Takisto zrušilo i uznesenie Predsedníctva ÚV KSČ z 21. augusta 1968 ako „netriedne, nemarxistické a od základu nesprávne“. Zasadanie ÚV KSČ jednoznačne konštatovalo, že „vstup spojeneckých vojsk za situácie, ktorá vznikla v lete 1968, motivovali záujmy obrany socializmu v Československu spoločné záujmy o bezpečnosť socialistického tábora, triedne záujmy robotníckeho a komunistického hnutia“. Plenárne zasadanie odmietlo tzv. vysočiansky zjazd v auguste 1968 ako nelegálnu akciu pravičiarov, ktorá bola v hlbokom rozpore so stanovami strany. Zrušilo mandát delegátov XIV. zjazdu KSČ a rozhodlo, že delegáti na XIV. riadny zjazd KSČ budú zvolení znovu a v súlade so stanovami a vnútrostraníckymi normami.
Septembrové plenárne zasadanie ÚV KSČ poverilo Predsedníctvo ÚV KSČ, aby rozhodlo „o kádrových zmenách v orgánoch strany, štátnych orgánoch a orgánoch spoločenských organizácií“. Dňa 15. októbra 1969 Federálne zhromaždenie zrušilo platnosť osemnástich uznesení a ďalších dokumentov z augusta 1968 a prijalo zákon o predĺžení volebného obdobia Federálneho zhromaždenia, Českej národnej rady, Slovenskej národnej rady, národných výborov a sudcov.
Výsledky, ktoré sa dosiahli pri upevňovaní marxisticko-leninského charakteru strany, umožňovali prikročiť k rozhodnému úderu proti pravicovému oportunizmu a revizionizmu a ich nositeľom v strane, očistiť tak stranu ako celok, a tak zabezpečiť urýchlenie a dovŕšenie konsolidačného procesu.
Plenárne zasadanie ÚV KSČ v dňoch 28. – 30. januára 1970 prerokovalo súhrnnú analýzu politického vývoja v Československu v predchádzajúcich rokoch a na tomto základe rozhodlo uskutočniť ďalšie závažné kádrové opatrenia vrátane zmien v zložení Predsedníctva ÚV KSČ, vo vládnych funkciách a na iných úsekoch. Alexander DUBČEK bol vylúčený z ÚV KSČ.
Nesmierne závažným opatrením bolo uskutočniť komplexné hodnotenie činnosti všetkých členov komunistickej strany v pohovoroch s každým členom KSČ pri príležitosti výmeny straníckych legitimácií. Cieľom tejto významnej akcie bolo očistiť stranu od všetkých revizionistických, oportunistických a pasívnych členov, dosiahnuť jednotu vnútrostraníckych radov založenú na leninských princípoch života a výstavby strany.
V priebehu pohovorov sa ukázalo – ako povedal Gustáv HUSÁK na zasadaní ÚV KSČ v júni 1970 – že „rozklad bol hlbší než sa pred začiatkom pohovorov predpokladalo“. Vyše 70 000 komisií, ktoré uskutočňovali pohovory, sa významne pričinilo o ideovú a politickú porážku pravice vnútri strany a o úspešné dovŕšenie konsolidačného procesu v KSČ. Členské legitimácie strany sa vydali 1 200 000 členom KSČ. Zo strany bolo vylúčených 64 408 osôb. Strana sa rozišla aj s tými, čo sa v krízovom období správali pasívne a sklamali. V priebehu pohovorov sa dosiahla očista KSČ, zvýšila sa ideová a organizačná jednota strany, jej akcieschopnosť a odhodlanie bojovať proti všetkým prejavom revizionizmu, pravicovému oportunizmu a ostatným nepriateľským vplyvom, umocnila sa zodpovednosť komunistov za riešenie životne dôležitých otázok práce strany a ďalšieho rozvoja socialistickej spoločnosti. Očistou strany sa zasadil rozhodný úder aj antisocialistickým a rozvratným silám.
Významným medzníkom v tomto smere sa stalo zasadanie ÚV KSČ v decembri 1970, ktoré prijalo také závažné dokumenty, ako bolo Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ a Rezolúcia k aktuálnym otázkam jednoty strany, ktoré sa stali záväznými smernicami pre ďalšiu prácu KSČ.
Obidva dokumenty zohrali dôležitú úlohu pri príprave XIV. zjazdu KSČ a zjazdu KSS.
X
Hospodársky vývoj v Československu bol od roku 1966 značne nerovnomerný. Po zrýchlení hospodárskeho rastu a určitom zlepšení vzťahov medzi tvorbou zdrojov a ich použitím sa v priebehu roku 1968 ekonomická situácia v Československu výrazne zhoršovala. Prehlbovalo sa napätie v rôznych väzbách reprodukčného procesu, v nezdravých tlakoch v investičnej výstavbe, v disproporcionálnom vývoji medzi produktivitou práce a prudkým rastom miezd, v prenikavom zhoršení rovnováhy na vnútornom trhu a vo vážnych poruchách v zásobovaní. Narušenie vnútorných proporcií rozvoja národného hospodárstva sa prenášalo do vonkajších hospodárskych vzťahov.
Základnou podmienkou konsolidácie národného hospodárstva boli úspechy dosiahnuté v politickej konsolidácii. Východiskom konsolidačného programu v hospodárskej sfére sa stalo obnovenie základných zásad plánovitého riadenia jednotnej československej socialistickej ekonomiky.
Významným úspechom bolo, že sa podarilo zastaviť nebezpečný inflačný vývoj a opäť obnoviť dynamiku reprodukčného procesu. Do značnej miery sa stabilizoval vnútorný trh. Obnovila sa dôvera v pevnosť meny. Uvedené skutočnosti vytvárali dobrý základ pre ďalšie prehĺbenie procesu konsolidácie hospodárskeho života, pre reálne spracúvanie piateho päťročného plánu i pre nový prístup k ekonomickej reforme.
Zvýšené tempo hospodárskeho vývoja v roku 1970 malo nesmierne priaznivý a svojím spôsobom rozhodujúci vplyv na celkové hospodárske výsledky v rokoch 1966 – 1970. Utvorila sa východisková základňa pre nástup do piatej päťročnice.
Jedna z rozhodujúcich úloh konsolidačného procesu – upevniť funkciu socialistického štátu vo všetkých jeho článkoch v záujme zabezpečenia ďalšieho zdravého vývoja socialistickej spoločnosti – sa začala plniť dôsledným odhaľovaním revizionistických a liberalistických koncepcií netriedneho prístupu k poslaniu socialistického štátu a zastupiteľských orgánov. Súčasne sa presadzovalo triedne chápanie štátu ako orgánu moci robotníckej triedy a ostatných pracujúcich. Upevnil sa socialistický charakter československého štátu, jeho hospodársko-organizátorské, riadiace, koordinačné a kultúrno-výchovné poslanie. Štátne mocenské orgány, zastupiteľské zbory, národné výbory všetkých stupňov začali plniť svoje funkcie.
Významným nástrojom upevňovania socialistického štátu bolo dotvorenie mechanizmu federatívneho štátoprávneho usporiadania ČSSR.
Skúsenosti, ktoré sa získali v prvom období fungovania československej federácie, boli už v priebehu druhej polovice roku 1969, a najmä na začiatku nasledujúceho roku predmetom rozborov federálnych orgánov, vlád obidvoch republík, Predsedníctiev ÚV KSČ a ÚV KSS i spoločného rokovania Predsedníctva ÚV KSS a vlády Slovenskej socialistickej republiky 13. januára 1970. Najmä zasadanie ÚV KSČ v januári 1970, ako aj zasadanie ÚV KSS začiatkom februára toho istého roku podrobne prerokovali úlohy spojené s upevňovaním, zdokonaľovaním a dokončením federatívneho usporiadania štátu.
Jednoznačne sa potvrdilo, že federatívne usporiadanie republiky sa plne osvedčilo a znamená výrazný úspech marxisticko-leninského chápania a riešenia česko-slovenských vzťahov a národnostnej otázky, úspech, ktorý sa podarilo dosiahnuť pod vedením komunistickej strany.
Hodnotenie skúseností z uvádzania československej federácie do života, ako aj uplatňovania všeobecne formulovaných zásad ústavného zákona o československej federácii na úseku organizácie a riadenia ekonomiky viedli ÚV KSČ k rozhodnutiu určiť najzávažnejšie úlohy pre upevnenie a zdokonalenie federatívneho usporiadania štátu. Išlo predovšetkým o zabezpečenie riadiacich funkcií federálnych orgánov v oblasti ekonomiky.
Dňa 20. decembra 1970 prijalo Federálne zhromaždenie ústavný zákon č. 125/1970 Zb., ktorý vstúpil do platnosti 1. januára 1971 a ktorým sa menil a dopĺňal ústavný zákon o československej federácii a s ním súvisiace ďalšie právne normy. Novým spôsobom formuloval alebo zmenil najmä kompetenčné vzťahy medzi federáciou a národnými orgánmi v oblasti spoločnej pôsobnosti. Zmeny v tejto novele sa sústreďujú najmä na posilnenie integrujúcich funkcií federácie a jej orgánov v ekonomike, predovšetkým na plné využitie všetkých nástrojov riadenia ekonomiky federácie, takisto ako na prevedenie niektorých odvetví hospodárstva do priameho riadenia federácie.
Na úseku zákonnej úpravy národohospodárskeho plánovania sa v súlade s hospodárskou politikou KSČ akcentovala integračná a riadiaca úloha federácie pri zabezpečovaní rozvoja jednotnej československej ekonomiky.
Súčasťou dotvárania federatívnej prestavby ČSSR bola i zákonná úprava jednotného československého štátneho občianstva v tom zmysle, že každý občan ČSSR má na celom území štátu rovnaké práva a povinnosti, pričom je zároveň občanom ČSR alebo SSR, ako aj zákon SNR o územnom členení SSR, podľa ktorého sa na Slovensku obnovila činnosť krajských národných výborov.
Posilnenie funkcií a integračnej úlohy federálnych orgánov, upevnenie riadenia jednotnej československej ekonomiky, taxatívne vymedzenie kompetencií federálnych a národných orgánov, posilnenie kontrolných funkcií federálneho centra nič nemenia na základných princípoch československej federácie. Naopak, zvýšením významu federálneho národohospodárskeho plánu a rozpočtu sa efektívnejšie naplnilo jej základné poslanie a fungovanie.
Najvyššie stranícke a štátne orgány potvrdili historický význam doriešenia štátoprávneho usporiadania v Československu a zdôraznili, že čím dokonalejšie bude fungovať mechanizmus federácie, tým bude mať pozitívnejšie výsledky pre obidve národné republiky a pre jednotu Československej socialistickej republiky.
X
Po zasadaní ÚV KSČ v apríli 1969 vyvinulo nové vedenie strany na čele s Gustávom HUSÁKOM obrovské úsilie na prekonanie hlbokej politickej a spoločenskej krízy v Československu. Uskutočnil sa principiálny rozchod strany s tými, ktorí zapríčinili odklon jej politiky od marxizmu-leninizmu, upevňovala sa politická, organizačná a ideová jednota KSČ. Obnovenie marxisticko-leninských princípov v politickej línii KSČ a ich dôsledné uplatňovanie v každodennom politickom zápase za konsolidáciu celého spoločenského života prinieslo v relatívne krátkom čase významné úspechy.
Oslavy 50. výročia vzniku KSČ prebiehali už v atmosfére dovršovania politickej porážky pravicového oportunizmu a sústreďovania sa celej strany a ňou vedených pracujúcich más na plnenie nových konštruktívnych úloh, ktoré pred československú spoločnosť stavala doba. Optimistickú atmosféru, umocňovanú jedinečnosťou jubilea Komunistickej strany Československa, zvýrazňovali prípravy na XIV. riadny zjazd KSČ a na zjazd Komunistickej strany Slovenska. Gottwaldovo Od oportunistickej pasivity k boľševickej aktivite nadobudlo opäť svoj historický zmysel a opodstatnenie.
POSTUP MARXISTICKO-LENINSKÝCH SÍL
Hlboký rozvrat v strane a československej spoločnosti nadobudol nezvládnuteľné rozmery. V dôsledku postupu a činnosti pravicovooportunistických a revizionistických síl a stále agresívnejších skupín otvorených nepriateľov socializmu boli ohrozené základné vymoženosti, ktoré pod vedením KSČ dosiahol ľud našej vlasti po Víťaznom februári, hrozilo akútne nebezpečenstvo, že sa úplne roztrhajú spojenecké zväzky Československa so Sovietskym zväzom a ostatnými socialistickými spojencami. Marxisticko-leninské sily v strane v tejto kritickej situácii naliehavo žiadali, aby sa rozhodne čelilo nástupu kontrarevolúcie. Na ÚV KSČ, ÚV KSS, ale aj jednotlivým vedúcim funkcionárom strany prichádzali rezolúcie a listy, v ktorých sa volalo po uskutočnení účinných opatrení na skoncovanie s rozvratom v strane, štátnych orgánoch, spoločenských organizáciách a v ostatných oblastiach spoločenského života. Alexander DUBČEK a ostatní predstavitelia pravice však ubezpečovali, že daný vývoj je v úplnom súlade s koncepciou budovania „nového modelu československého demokratického socializmu“ a že „proces obrody a demokratizácie sa úspešne rozvíja“. Verejne vyhlasovali, že situáciu majú pevne v rukách a že vonkoncom nehrozí nebezpečenstvo ohrozenia moci robotníckej triedy a socialistických výdobytkov.
V situácii, keď pravicová časť strany odmietla podniknúť účinné opatrenia, ktoré by zmarili kontrarevolučné nebezpečenstvo, obracali sa tisíce komunistov, celé kolektívy pracujúcich a spolu s nimi marxizmu-leninizmu a internacionalizmu oddaní členovia ÚV KSČ, ÚV KSS, vlády ČSSR i poslanci Národného zhromaždenia a Slovenskej národnej rady na vedenia bratských strán i na vlády našich spojencov s prosbou, aby pomohli odvrátiť akútne nebezpečenstvo krvavého kontrarevolučného rozvratu a poskytli československému ľudu pomoc pri obrane jeho socialistických vymožeností. Konali tak v uvedomení si pravdivosti leninskej poučky, že „i najpočetnejšia revolučná sila, ak nemá zásadové a pevné vedenie, čo stojí bez výhrad na pozíciách marxizmu-leninizmu, stáva sa roztrieštenou masou neschopnou organizovanej akcie, ktorá môže v nápore kontrarevolučných síl za určitých podmienok utrpieť porážku“.
Objektívna analýza vývoja v Československu potvrdila, že vnútorné sily, paralyzované politikou pravicových predstaviteľov vo vedení strany, nemohli samy osebe zastaviť prehlbujúci sa kontrarevolučný rozvrat. Za takejto situácie stáli aj bratské komunistické strany krajín európskeho socialistického spoločenstva, ktoré boli okrem iného aj spojeneckými zmluvami zaviazané brániť socialistický vývoj i v Československu, pred rozhodnutím, či „sa má čakať, až kontrarevolúcia vyvolá bratovražedný boj, keď budú hynúť tisíce ľudí, a len potom poskytnúť internacionálnu pomoc, alebo prísť včas a predísť krvavej tragédii i za cenu počiatočného nepochopenia doma i za hranicami“.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že jediným správnym a nevyhnutným riešením bol vstup spojeneckých vojsk do Československa 21. augusta 1968. Bol „aktom internacionálnej solidarity, ktorý zodpovedal tak spoločným záujmom československých pracujúcich, ako aj medzinárodnej robotníckej triedy, socialistického spoločenstva a triednym záujmom svetového komunistického hnutia. Táto internacionálna akcia zachránila životy tisícov ľudí, zabezpečila vnútorné i vonkajšie podmienky pre ich mierovú a pokojnú prácu, upevnila západné hranice socialistického tábora a zmarila nádeje imperialistických kruhov na revíziu výsledkov
druhej svetovej vojny“. Utvorila „pevné zázemie pre československých komunistov, ktorí ... mohli úplne rozvinúť vlastný politický zápas proti kontrarevolučným, protisocialistickým a pravicovooportunistickým silám a prekonať politickými prostriedkami kontrarevolučnú hrozbu veci socializmu v ČSSR“.
Katastrofálne dôsledky pre ďalší politický vývoj v Československu však malo proti internacionalistické vyhlásenie Predsedníctva ÚV KSČ, ktoré napriek zásadnému odporu a nesúhlasu marxisticko-leninskej časti vo vedení strany prijala a uverejnila pravicová časť Predsedníctva ÚV KSČ v noci z 20. na 21. augusta 1968, ako aj zvolanie nelegálneho mimoriadneho zjazdu KSČ do Vysočian, ktoré so súhlasom pravice ÚV KSČ presadilo revizionistické centrum v predsedníctve a Mestskom výbore KSČ v Prahe.
Tieto netriedne, protistranícke a protisocialistické akty vyvolali ďalšie vyhlásenia straníckych, štátnych a ostatných orgánov s výrazne nacionalistickým a protisocialistickým obsahom. Mnohé z týchto vyhlásení si pravicovooportunistické a kontrarevolučné sily vynútili len morálnym terorom a dokonca i hrozbami fyzického násilia.
Masovokomunikačné prostriedky vyvolávali bezhlavú paniku a pod pseudovlasteneckými heslami sa snažili dať výrazne ilegálnemu počínaniu pravicovooportunistických a antisocialistických síl zdanie legality.
„Takémuto ovzdušiu,“ hovorí sa v Poučení z krízového vývoja, “podľahli i mnohí čestní komunisti a statoční občania našej republiky, ktorí vinou celkovej dezinformácie i hlboko chybného vyhlásenia Predsedníctva ÚV KSČ neboli schopní rýchle rozoznať skutočnú pravdu. Niektorí z nich sa dopustili činov, ktoré odporovali ich skutočnému presvedčeniu. Postupne sa sami presvedčili a presviedčajú o správnosti internacionálnej pomoci spojencov, vtedajšie postoje a činy úprimne ľutujú a statočnou prácou vyjadrujú svoju oddanosť veci socializmu.“
Vysočianske zhromaždenie, vyhlasované pravicou za mimoriadny XIV. zjazd KSČ, a to aj napriek tomu, že sa na ňom nezúčastnili na XIV. zjazd zvolení delegáti zo Slovenska, prijalo politickú platformu, ktorá sa úplne rozchádzala s poslaním, programom a celou revolučnou a internacionálnou históriou KSČ. Obsahovala najrozličnejšie ultimatívne požiadavky Komunistickej strane Sovietskeho zväzu, proklamovala roztržku s KSSZ a ďalšími bratskými komunistickými stranami, ktoré pravicovooportunistický samozvanci vyobcovávali z medzinárodného komunistického hnutia, popierala programové princípy KSČ, a to s jednoznačným zámerom premeniť stranu na akési nacionalistické, šovinistické a proti sovietske zoskupenie.
V rozpore so všetkými normami vnútrostraníckeho života sa na vysočianskom zhromaždení uskutočnila „voľba“ Ústredného výboru KSČ, v ktorom získali prevahu ľudia stojaci na protistraníckych pozíciách. Pravica sa zmocnila aj Rudého práva.
V ťažkej atmosfére chaosu, rozvratu a stupňovania napätia a nepokojov, ktorú sprevádzali nenávistné kampane imperialistických kruhov a ich antikomunistických centrál, prejavil štátnickú múdrosť a rozvahu prezident republiky Ludvík SVOBODA, ktorý spolu s ministrom národnej obrany vydal rozkazy, v ktorých uložil Československej ľudovej armáde zachovať pokoj a ktorý napriek odporu pravicových predstaviteľov v strane odišiel 23. augusta 1968 do Moskvy rokovať o normalizácii pomerov v Československu. Spolu s Gustávom HUSÁKOM, V. BIĽAKOM, A. INDROM, M. DZÚROM, O. ŠVESTKOM, M. JAKEŠOM, J. LENÁRTOM a ďalšími súdruhmi rokoval so sovietskymi vedúcimi činiteľmi. Výsledkom štvordňového rokovania bol spoločný protokol, ktorý podpísali všetci prítomní účastníci a v ktorom sa československí predstavitelia zaviazali „dosiahnuť normalizáciu pomerov v našej krajine na základe marxizmu-leninizmu, obnoviť vedúcu úlohu strany a autoritu štátnej moci robotníckej triedy, vyradiť kontrarevolučné organizácie z politického života a upevniť medzinárodné zväzky ČSSR so Sovietskym zväzom a ďalšími socialistickými spojencami“. Moskovský dokument sa stal východiskom konštruktívnej práce marxisticko-leninských síl v KSČ.
X
Politická situácia na Slovensku bola podobná ako v českých krajoch. Zdravá časť Predsedníctva ÚV KSS sa spolu s Gustávom HUSÁKOM usilovala zachovať nevyhnutnú rozvahu a zodpovednosť. Predstavitelia pravice vo vedení strany však prostredníctvom pravice v Mestskom výbore KSS v Bratislave zvolali na 26. augusta mimoriadny zjazd Komunistickej strany Slovenska, ktorý chceli zneužiť na tie isté ciele, aké malo zhromaždenie vo Vysočanoch.
Priebeh mimoriadneho zjazdu KSS mal dve výrazne rozdielne časti. V prvej, ktorá prebiehala pod vplyvom masovej hystérie, sa zjazd prihlásil k politickej platforme nelegálneho vysočianskeho zhromaždenia, zvolil predstaviteľov pravice z Prahy F. VODSLOŇA a L. HRDINOVÚ do pracovného predsedníctva zjazdu a prijal provokačnú výzvu, adresovanú komunistickým a robotníckym stranám piatich európskych socialistických krajín proti príchodu spojeneckých vojsk.
Kvalitatívne iný charakter nadobudol zjazd v druhej časti, po príchode Gustáva HUSÁKA do Bratislavy. Gustáv HUSÁK hneď po svojom príchode z Moskvy rozvinul nadľudskú politickú aktivitu. Rokoval s pracovným predsedníctvom zjazdu i s jednotlivými delegátmi. Vo svojich vystúpeniach oboznámil celú stranu s obsahom moskovských rokovaní a s podpísanými dohodami. Ako nekompromisný internacionalista a československý vlastenec principiálne odmietol právoplatnosť vysočianskeho zhromaždenia. Má historickú zásluhu na tom, že zjazd sa postavil za moskovský protokol, odmietol protistranícke, záujmom ľudu Československa odporujúce a protisovietske závery tzv. vysočianskeho zjazdu a neuznal Ústredný výbor KSČ a jeho predsedníctvo, ktoré sa na zjazde zvolilo. Na výzvu Gustáva HUSÁKA sa komunisti zo Slovenska vzdali funkcií, do ktorých boli „zvolení“ vo Vysočanoch. Tým zjazd obsahovo anuloval prvú časť svojho rokovania, ktorá prebiehala za neprítomnosti Gustáva HUSÁKA.
Výsledky druhej časti mimoriadneho zjazdu KSS pomohli zmariť politické zámery pravice, čo veľmi pozitívne ovplyvnilo aj zasadanie ÚV KSČ 31. augusta, proces upevňovania marxisticko-leninského prúdu v strane, začiatok konsolidácie politických pomerov v celom Československu.
Gustáv HUSÁK vystúpil na zjazde s politickou platformou, ktorá v nesmierne zložitej situácii umožňovala uskutočniť reálne bezprostredné opatrenia na postupné odstránenie hlbokého rozvratu. „Nemôžeme plávať len po prúde, vo vlnách,“ povedal. „Nemôžeme robiť len to, čo je ľahšie, čo je populárnejšie, čomu sa tlieska. Ak sa rozhodneme pre istú cestu, musíme ju vedieť presne presadzovať i proti pochybnostiam i proti všelijakým náladám a niekedy hádam aj nadávaniu a osočovaniu. Inú rozumnú cestu nevidím ... Prežili sme obdobia, keď sa veľmi ťažko pracovalo a keď statoční vydržali. Nech odpadne, čo je kolísavé, nech odpadne, čo je oportunistické, ale nech v tejto strane zostane, čo je pevné, čo je charakterné, čo chce za tento národ zápasiť.“
Platforma vytýčená Gustávom HUSÁKOM delegátov zjazdu a celú stranu politicky orientovala. Gustáv HUSÁK bol zvolený za prvého tajomníka ÚV KSS. Dňa 31. augusta 1968 sa stal členom ÚV KSČ a jeho predsedníctva.
Po auguste 1968 sa postupne formovali a zjednocovali marxisticko-leninské sily v strane a spoločnosti, ktoré boli odhodlané brániť vymoženosti socializmu v Československu, obnoviť revolučný, dôsledne marxisticko-leninský a internacionálny charakter strany, upevniť a prehĺbiť naše triedne zväzky s bratskými komunistickými stranami a mobilizovať pracujúcich do boja za prekonanie pravicového a antisocialistického nebezpečenstva. Proti politikom dvojakej tváre marxisticko-leninská ľavica a jej predstavitelia už na zasadnutí ÚV KSČ 31. augusta 1968 prebojovali prijatie moskovského protokolu, schválenie zmluvy o dočasnom pobyte sovietskych vojsk v Československu Národným zhromaždením 18. októbra 1968 a ďalšie opatrenia na normalizáciu politického a spoločenského života.
Neoceniteľná bola pomoc KSSZ zdravému jadru v KSČ, ktoré sa mohlo na základe pravdivých informácií a stanovísk správne orientovať v zložitej situácii, principiálne a trpezlivo prekonávať nepochopenie a postupne získavať na svoju stranu aj tých čestných komunistov a stúpencov socializmu, ktorí v augustových dňoch zakolísali a hľadali pravdu. „... veľmi veľa otázok bude potrebné objasniť a mnohé problémy budú sa javiť o mesiac, o dva, o pol roka, o rok inak, ako sa javia a vysvetľujú dnes,“ napísal Vasil BIĽAK vo Východoslovenských novinách už v prvej polovici septembra 1968. „To, čo dnes mnohí považujú za pravdivé, v tom budú musieť svoj názor i svoje tvrdenie korigovať a na mnohé otázky bude musieť byť daná jasná odpoveď, prečo sa to stalo a kto skutočne za to nesie zodpovednosť, lebo lož ostane lžou a pravda pravdou.“
Gustáv HUSÁK veľmi otvorene a jednoznačne formuloval základné príčiny hlbokej spoločensko-politickej krízy v Československu, keď už na zraze Ľudových milícií v Bratislave 13. novembra 1968 na otázku, v čom spočívala podstata deformácií po januári 1968 a v čom sú ich príčiny, odpovedal: v pôsobení antisocialistických, liberalistických, anarchistických a iných síl, ktoré sa po januári „dostali do pohybu a začali aj organizovať svoje akcie a svoj politický zápas. Išlo im predovšetkým o to, odbúrať alebo znehodnotiť postavenie, ktoré robotnícka trieda v socialistickej spoločnosti má, išlo im o odbúranie postavenia komunistickej strany v našom štáte ako vedúcej sily. Chceli do politického života dostať iné sily, nekomunistické alebo aj antikomunistické, rozdúchavali kampaň proti spojenectvu so Sovietskym zväzom a ostatnými socialistickými krajinami a takýmto spôsobom utvárali u nás podmienky a atmosféru pre vnútropolitický zápas o moc“. „... ak niektoré sily rozohrávajú politický zápas s komunistickou stranou, nech nezabudnú na to, ako vtedy skončili. Ani my sme na tieto skúsenosti nezabudli. Nerobíme si ilúzie, že nie sú u nás ľudia, ktorí by chceli tento zápas znovu vyvolať.“
Slová Gustáva HUSÁKA boli vážnym varovaním tým, ktorí najmä vnútri strany i mimo nej odmietli priznať, že za akciami tých, čo v mene zápasu za „socializmus s ľudskou tvárou“ už pred 21. augustom, po ňom a naposledy pri oslavách 51. výročia Veľkého októbra rozpútavali vášne, vandalsky ničili pamätníky našim osloboditeľom a pálili symboly prvého socialistického štátu, stoja „organizátori, stoja tie sily, ktoré sa nikdy nezmierili s víťazstvom socializmu u nás a ktoré nám dnes vedome sťažujú situáciu“.
„Dosť ľudí má dvojakú tvár. Aj tak, aj tak, podľa toho, kde hovoria. Vyostrený nástup rozličných antisocialistických a rozvratných síl, ktorý v posledných týždňoch pozorujeme, núti aj vedenie nášho štátu a vedenie našej strany k jasnému postoju, ktorý sa vyhlási na ústrednom výbore strany v Prahe a potom v Bratislave. Každému sa tak postaví otázka : kto ide s nami a kto proti nám. Chceme to vedieť“, upozorňoval Gustáv HUSÁK. „Pôjdeme pevne svojou komunistickou cestou, budeme rátať s českými ľuďmi v radoch robotníctva, roľníctva a inteligencie, a kto pôjde snami, bude náš čestný spolubojovník, a kto pôjde proti nám, bude náš protivník. A v tomto politickom zápase sa ukáže sila našej strany a pracujúceho ľudu“, vyhlásil na záver svojho vystúpenia.
Komunistická strana Československa ako jednotná internacionálna politická strana od svojho vzniku vyzdvihovala historické poslanie KSSZ a Sovietskeho zväzu v bojoch triedne vykorisťovaných a nacionálne utláčaných za ich oslobodenie. Aj v čase, keď antisovietizmus bol jedným z hlavných nástrojov pravicovooportunistických, revizionistických a protisocialistických živlov, marxisticko-leninské sily v KSČ principiálne vystupovali na obranu Sovietskeho zväzu, na obranu posvätných princípov proletárskeho a socialistického internacionalizmu.
„Náš dnešný i budúci rozvoj je možný iba v dobrých súdružských a priateľských vzťahoch so socialistickými štátmi. To zodpovedá histórii našej strany, jej princípom i dnešným a budúcim potrebám,“ povedal Gustáv HUSÁK na zasadaní ÚV KSS v decembri 1968. „Pravicovooportunistické sily, ktoré aj pred augustom rozvíjali kampaň proti Sovietskemu zväzu a iným socialistickým štátom, zneužívajú najmä augustové udalosti na rozjatrovanie a na kalenie vody medzi nami a susednými socialistickými štátmi ... Hocijako sa maskujú záujmami národa, nerobia dobrú službu ani našim národom, ani nášmu štátu ... sťažujú konsolidáciu našich zahraničných vzťahov, vyvolávajú napätie, predlžujú nepokoj a objektívne poškodzujú záujmy českého a slovenského ľudu.“
X
Úsilie marxisticko-leninských síl na Slovensku sa po mimoriadnom zjazde KSS v auguste 1968 zameralo na realizáciu a rozvíjanie jeho pozitívnych výsledkov. Tisíce komunistov i nestraníkov podporovali úsilie súdruhov vo vedení strany. Zásluhou húževnatej práce marxisticko-leninských síl v strane boli hlavní predstavitelia pravicového oportunizmu postupne odhaľovaní a uvoľňovaní aj z členstva v ÚV KSS.
Vývoj v Československu v nasledujúcich troch mesiacoch ukázal, „že treba už konečne zamedziť tomu, aby sa naša spoločnosť zmietala v stave nepretržitých kríz prerastajúcich do katastrofálnych situácií“, hovorí sa v Poučení z krízového vývoja v strane a spoločnosti. „Ak sa mal dosiahnuť zásadný obrat v celom vývoji, bolo potrebné riešiť predovšetkým situáciu vo vední Komunistickej strany Československa, kde sa malo začať s radikálnou zmenou a nápravou.“
Československá socialistická federácia
Proces prekonávania hlbokej spoločensko-politickej krízy bol nerozlučne spojený s obnovovaním marxisticko-leninských princípov v živote komunistickej strany a v činnosti štátnych a spoločenských orgánov a organizácií. Významným pozitívnym faktorom v boji za prekonanie hlbokej spoločensko-politickej krízy a v zápase za konsolidáciu pomerov v Československu bolo prebojovanie programu riešenia národnostnej otázky a česko-slovenských vzťahov. Úsilie splniť tento program je nerozlučne späté so zástojmi marxizmu-leninizmu oddaných funkcionárov i radových členov komunistickej strany.
Slovenská národná rada veľmi konkrétne formulovala návrhy o podstate, účele a poslaní československej federácie. Vzhľadom na svoju konkrétnosť a komplexnosť reprezentovali na Slovensku všeobecne prijímané princípy nového štátoprávneho usporiadania republiky. Ako celok boli československou platformou, rovnako ako návrhy SNR z prvého obdobia po oslobodení. Čelili tendenciám, ktoré pertraktovali federáciu ako čosi, čo malo Čechov a Slovákov rozdeľovať. Vychádzali z marxisticko-leninského učenia o národnostnej otázke, z úsilia upevniť československú socialistickú štátnosť a československé vzťahy.
Prestavba štátoprávneho usporiadania z unitárneho typu štátu na federatívny zväzok dvoch národných štátov bola naším špecifikom, a teda oveľa zložitejšia ako klasické vytváranie federácií. Preto prebojúvanie princípov nového štátoprávneho usporiadania pôsobilo veľmi jednoznačne a pozitívne proti tým objektívnym i subjektívnym faktorom, ktoré sťažovali afektívnu prípravu federatívneho usporiadania ČSSR.
Proti návrhu ústavného zákona o československej federácii, ktorý vypracovala odborná komisia vlády pod vedením Gustáva HUSÁKA, padali všetky pseudoargumenty a strácali základ skutočné i umele vytvorené procedurálne problémy. Opodstatnenie strácali aj námietky, že prestavbu štátneho organizmu nemožno uskutočniť v určenom čase – k 50. výročiu vzniku československého štátu.
Ak konštatujeme, že napriek obrovským výsledkom, ktoré sa podarilo dosiahnuť pri riešení národnostnej otázky v Československu a na ktoré sú komunisti ako vedúca sila spoločnosti oprávnene hrdí, sa štátoprávna úprava doriešila až v podvečer 50. výročia vzniku československého štátu, potom sa žiada povedať, že prijatie ústavného zákona o československej socialistickej federácii a jeho slávnostné podpísanie 30. októbra 1968 na Bratislavskom hrade bolo aktom historického významu. Túto skutočnosť vyzdvihol i prezident republiky L. SVOBODA. „Federatívne usporiadanie v našej krajine,“ povedal pri tejto príležitosti, „je vyvrcholením dávnych snáh pokrokových síl a vynikajúcich predstaviteľov Čechov a Slovákov vybudovať také základy spoločného života, ktoré by nielen úplne rešpektovali ich rovné práva, ale umožnili aj obom národom nájsť naplnenie svojich národných potrieb, záujmov i túžob. Dovršuje sa tak úsilie mnohých generácií slovenského národa o úplné uznanie národnej svojbytnosti a rovnoprávnosti v jednom štáte s Čechmi.“
Rovnako pozitívnu úlohu zohralo i prijatie ústavného zákona o postavení v Československu žijúcich národností, ktorý zabezpečuje ich všestranný rozvoj v podmienkach socialistického československého štátu.
Prijatie ústavného zákona o československej socialistickej federácii a ústavného zákona o postavení národností bolo významným úspechom činnosti komunistickej strany, pozitívnym činom v chaose politického vývoja vtedajšieho krízového obdobia, závažným faktorom ovplyvňujúcim proces upevňovania československej socialistickej štátnosti.
Zákonné opatrenia, zabezpečujúce chod nového štátoprávneho usporiadania na úrovni národných republík, prijala 28. decembra 1968 Slovenská národná rada a 8. januára 1969 Česká národná rada.
Víťazné dovŕšenie zápasu za nové štátoprávne usporiadanie ČSSR utvorilo nové podmienky, v ktorých – ako na decembrovom pléne ÚV KSS roku 1968 povedal Gustáv HUSÁK – budeme „ budovať našu socialistickú spoločnosť, jej politický, hospodársky a kultúrny obsah, vychádzajúc z marxisticko-leninského učenia, z našich národných tradícií, nadväzujúc na všetky dobré skúsenosti nášho minulého vývinu a vyhýbajúc sa chybám a omylom, ktoré v minulosti poznačili náš politický a verejný život“.
Viliam PLEVZA: Trvalé hodnoty – II. zväzok 1976
Spracoval: Miroslav ČUJ, MLK Spišská Nová Ves