Pôvodne som chcel tento článok nazvať „Kto vlastne zrádza stranu?“. Potom som sa
však rozhodol časticu „vlastne“ vynechať. V krátkom slovníku slovenského jazyka
som si našiel túto časticu a jej charakteristiku. Buďto uvádza opravný význam
alebo vyjadruje hodnotiaci postoj k výrazu. Nazdávam sa, že v tomto prípade sa
obídeme bez jedného i druhého.Čo bolo prv, ideológia alebo strana? Nie pravdepodobne, ale celkom iste ideológia. Strana vzniká až ako vyjadrenie istej ideológie. Ako nástroj na jej realizáciu. Prirodzene, že názorov na realizáciu môže byt viac a rovnako prirodzené je to, že každý má svoje argumenty pre a proti a každý sám seba absolutizuje. V celku strany, v pôvodne jednotnom celku, dochádza k štiepeniu. Táto dráma štiepenia je založená na osobných skúsenostiach, na ich subjektívnej interpretácii, aj na zjednodušovaní, vždy je podfarbená emocionálne.
Sociálnodemokratická strana vznikla v 19. storočí s cieľom vymenil kapitalistické spoločenské zriadenie za socialistické, teda triednu spoločnosť za beztriednu. Fakty konkrétneho historického vývinu až po koniec dvadsiatych rokov perspektívu priamočiareho vývinu skomplikovali. Možno povedať, že založenie Tretej internacionály v r. 1919 zachránilo samotnú ideológiu ako vyjadrenie idey. Tým, že táto organizácia si vyhradila absolútne právo na interpretáciu ideológie, konkrétne povinnosť premenovať ľavé krídla sociálnej demokracie na komunistické, zabránila (aspoň na dlhší čas a v rozhodujúcej historickej dobe) ďalšiemu štiepeniu.
Kto by sa odvážil poprieť, že práve v tejto skutočnosti tkvie príčina víťazstva antihitlerovskej koalície, vznik socialistickej sústavy a jeho obrovské úspechy a autorita?
Polstoročie politických dejín po skončení druhej svetovej vojny a čoraz výraznejšie oddeľovanie sa víťazov, ktorí sa menili zo spojencov na súperov a nepriateľov, zaplnilo priestor udalosťami, ktoré v hrubých rysoch mohol predvídať len skutočný marxista-leninista, boľševik. Významným medzníkom v tomto procese, ktorý sa začal pred desaťročiami, bol dvadsiaty zjazd KSSS v r. 1956. Vtedy sa na čelo vedenia strany dostalo chruščovovské vedenie a všetky nasledujúce garnitúry sa z tohto politického marazmu nevedeli, alebo ani nemohli dostať. Dobre sa na to pamätám, mal som 23 rokov, došlo k obrovskému chaosu a každé z vedení strán sa s touto skutočnosťou nejako vyrovnávalo. Tí členovia, ktorí s novým kurzom vedenia najsilnejšej komunistickej strany sveta nesúhlasili, boli označovaní za dogmatikov a všemožne hanobení.
A tu sa dostávame k tomu, prečo som ako zbytočné vyhodil slovko vlastne... Kto bol v tom roku 1956 skutočným marxistom-leninovcom, člen strany, ktorý s novým kurzom KSSS súhlasil alebo ten, kto s ním nesúhlasil? Odmyslime si vulgárne hanobenie Stalina, falšovanie dejín a kalkulovanie s emóciami. Myslím si, že odpoveď na túto otázku dala (dočasná) porážka socializmu v Európe a krach Gorbačovovej kliky.
Absolutizácia tohto faktu, premalovávanie dočasnej porážky na porážku
definitívnu - to je prazáklad čoraz hysterickejšej a nenávistnejšej
protikomunistickej kampane, imperializmus melie z posledného a je pravdepodobné,
že najmladšia časť dnešnej populácie sa dožije jeho definitívneho krachu -
udalosti svedčia o tom, že sa to neobíde bez vojny.Dnes, keď nejestvuje Tretia internacionála, kto rozhodne o tom, kto je pravým marxistom-leninovcom a kto revizionistom? Najzložitejšia situácia je v krajinách, kde sa vedenia strany na zmanipulovaných zjazdoch zmocnili pravicoví sionisti. Postchruščovovskí pohrobkovia chŕlia najnehoráznejšie obvinenia voči tým, ktorým nikdy primárne nešlo o Stalina, ale o čistotu ideológie, hnutia a strany. Všetko to má nespočetne veľa podôb. Jednou z nich je bezpochyby aj opovrhnutie malými skupinami a názorom, že sa do nich netreba zapájať, lebo nemôžu aktívne vplývať na politiku. Chce sa mi dodať - nemôžu, lebo nechcú sa podieľať na špinavej politickej hre dnešného kapitalizmu. Je však veľa súdruhov, iste subjektívne čestných, ktorí by sa mali nad vecou hlbšie zamyslieť - či z akejsi pohodlnosti myslenia majú mlčky a nespokojne zostať v strane alebo urobiť všetko na jej premenu na skutočne revolučnú stranu alebo, ak to nie je možné, z tejto strany vystúpiť a hľadať si inú politickú identitu.
Mnohí starí súdruhovia mi úprimne povedali - teraz, na konci života, by som mal vystúpiť zo strany, ktorej som celý život veril a slúžil? Už nebudem meniť svoju situáciu...
Buďme však celkom konkrétni. Belgicko, trpaslíčia krajina s vysokou životnou úrovňou, za ktorú vďačí 40x väčšiemu kolonializovanému Kongu. Ma svoju komunistickú stranu. Stranu, ktorá svojou ideológiou už dávno nie je komunistickou, ale nechala si svoj názov kvôli popularite. A je tu Belgická strana práce na čele s Ľudom Martensom, ktorá tvorivo rozvíja marxizmus-leninizmus. Alebo dnešné Nemecko. Má viacero lavicových strán, medzi nimi aj dve, ktoré majú v názve slovo „komunnistická“. Čo však majú okrem názvu s komunizmom spoločné? A je tu Marxisticko-leninská strana Nemecka (MLPD), ktorá nemá parlamentné ambície a ktorá dbá na svoju ideovú čistotu ako na najvyššiu politickú a morálnu hodnotu. Kto Je skutočným komunistom v tých dvoch prípadoch? Ten, kto je členom komunlstickej strany, alebo člen BSP či MLPD? Čo je dôležitejšie a podstatné? Názov alebo ideová koncepcia a prax?
Kto zrádza stranu? Ten, kto sa ju snažil priviesť k jej poslaniu a keď stratil poslednú nádej, že sa mu to podarí, tak z nej odišiel? Alebo ten, kto slepo a poslušne (slepo poslušne...) zostáva v strane, ktorá zradila svoje poslanie?
Celkom na záver, k titulku tohto článku. Kto zrádza stranu? Ten, ktorý v nej zostáva napriek tomu, že jej vedenie stratilo morálne právo menovať sa komunistami a nie je vôbec komunistické? Alebo ten, kto z nej po dlhom vnútornom boji vystúpil? Kto je pravým komunistom? Viem si živo predstaviť, že po celosvetovej kataklizme organizácia, ktorá nahradí Tretiu internacionálu, dá ako podmienku svojim národným sekciám, aby prijali nový názov. Marxisticko-leninská strana... Súdruhovia, prestaňme sa už konečne klamať...