Július Fučík - príklad hrdinstva a odvahy, veľký človek a komunista

  Július Fučík patrí medzi osobnosti na ktoré bolo po roku 1989 nahádzanej najviac špiny, ba aj klamstvá najtvrdšieho razenia, ktoré majú za cieľ navždy pošpiniť jeho osobnosť, hlavne v očiach mladých ľudí ktorí bohužiaľ o ňom nevedia takmer nič takže vo väčšine prípadov týmto klamstvám naozaj podliehajú. A presne o toto súčasným prepisovačom histórie predsa ide. Kto však bol a ako žil Július Fučík v skutočnosti?

  Július Fučík sa narodil 23. februára v Prahe ale o 10 rokov sa jeho rodina sťahuje do Plzne kde po ukončení základnej školy nastupuje na gymnázium. Zakrátko sa začína venovať písaniu, píše satirické verše do rôznych časopisov a písomne prehlasuje, že vystupuje z cirkvi. V roku 1920 sa stáva členom redakčného kolektívu pravdy, kde sa venuje otázkam literatúry a divadla. O rok neskôr, v roku 1921 sa stáva členom Komunistickej strany Československa a na jeseň tohto roku sa sťahuje do Prahy kde sa stáva mimoriadnym poslucháčom filozofickej fakulty Karlovej univerzity. Po roku 1923 píše divadelné recenzie pre pokrokové časopisy Socialista a Pramen, stáva sa jedným z redaktorov revolučného študentského časopisu Avantgarda, píše články pre Rudé právo, začína redigovať informačný časopis Kmen, a v roku 1928 vyšlo prvé číslo Tvorby ktorý Fučík s prestávkami rediguje do roku 1938. Vo februári 1929 sa koná historický 5. zjazd KSČ ktorý zvolil nové mladé vedenie na čele s Klementom Gottwaldom, Fučík aktívne vystupuje za dôsledné plnenie línie zjazdu a za šesť mesiacov sa stáva redaktorom Rudého práva. V roku 1930 navštevuje Sovietsky zväz, svoje pozorovania, dojmy a zážitky opisuje v knihe „V zemi kde zajtra znamená už včera“. V roku 1932 je povolaný do armády a v roku 1933 po demobilizácii je uväznený za svoje vystúpenia s prednáškami o Sovietskom zväze. V dobe zákazu komunistickej tlače vydáva Haló noviny, ktoré vychádzajú pod pláštikom samostatného orgánu tlačiarenských robotníkov. Vo februári 1934 nelegálne odchádza do Viedne kde robotníci so zbraňou v ruke povstali proti fašistom, neskôr do Mníchova po tom ako sa dozvedel o krvavých udalostiach počas „noci dlhých nožov“ a nakoniec ešte tohto roku odchádza do ZSSR ako dopisovateľ Rudého práva. V máji 1936 sa opäť vracia do vlasti, pracuje v Tvorbe a Rudom práve kde sa nasledujúceho roku stáva zástupcom šéfredaktora. V predvečer mníchovskej dohody vydáva brožúru „Príde nám Červená armáda na pomoc?“. Ešte v tento istý rok sa žení s Gustou Kodeřicovou, ženou ktorú z celého srdca a oddane miloval, ženou ktorá mu počas zostávajúcich rokov bola veľkou oporou, najlepšou priateľkou a spolubojovníčkou avšak zakrátko je v krajine vyhlásená všeobecná mobilizácia, Fučík sa ako záložník zaraďuje do piateho pechotného pluku. V lete roku 1939 spolu s Gustou opúšťa Prahu a skrýva sa v Chotiměři, ale o rok sa vracia do Prahy kde sa skrýva u priateľov a nadväzuje spojenie s prvým ilegálnym ÚV KSČ. Po jeho odhalení a uväznení vo februári 1941 Fučík, Zika a Černý vytvárajú druhé ilegálne vedenie a Fučík dostáva za úlohu riadiť ilegálnu tlač.

  Júliusa Fučíka zatklo Gestapo 24. apríla v dome u manželov Vránových počas tajnej schôdzky, uväznený bol na Pankráci v cele číslo 267, odkiaľ však bol premiestňovaný na pravidelné výsluchy v budove Petschkovho paláca, ktorý bol obávaným sídlom pražského gestapa. Počas výsluchov je vystavený neľudskému mučeniu zo strany vyšetrovateľov gestapa a práve tu sa prejavuje Fučíkovo mimoriadne hrdinstvo a odvaha a aj tu zostáva verný svojím myšlienkam, nestráca vieru v to, že nový a lepší svet je možný a že najväčšie zlo aké kedy obchádzalo túto planétu, fašizmus, bude čoskoro porazený. V roku 1943 píše posledné riadky svojho najznámejšieho diela – „Reportáže písanej spod šibenice“ – diela, ktoré je mimoriadnym svedectvom o neľudskom zaobchádzaní s ním a jeho priateľmi, ale aj o tom, že svoje presvedčenie nestrácal ani v najťažších chvíľach svojho života, vo chvíľach kedy ho od smrti delil len malý krôčik. Z Pankráca ho prevážajú do Budyšína, fašistický súd v Berlíne ho odsudzuje na trest smrti, odvezený je do väzenia Plötzensee na predmestí Berlína, ktoré je určené pre odsúdených na smrť. 8. septembra o 4.55 je popravený. Človeka je možno zabiť, myšlienku však nie, Július Fučík nám po sebe zanechal dielo ktoré je nesmrteľné.

  Ešte sa však na chvíľu vrátim k nezmyslom, ktoré sú o ňom v dnešnej dobe toľko rozširované. Jednou z najrozšírenejších lží, ktoré radi rozširujú súčasní prepisovači histórie je aj tvrdenie, že jeho reportáž je údajne podvrh. Túto lož sa však podarilo dôveryhodne vyvrátiť, lebo sa našťastie aj v tej dobe našli ľudia, ktorí mali záujem vypátrať kde pravda skutočne je. V roku 1990 vykonal Kriminalistický ústav ministerstva vnútra expertízu ktorá jednoznačne potvrdila Fučíkovo autorstvo. V správe sa doslova píše:

„1. Pisateľom skúmaného rukopisu Reportáž spod šibenice je Július FUČÍK.

 2. Na predložených 167 listoch rukopisu Reportáž spod šibenice neboli zistené žiadne mechanické alebo chemické pozmeňujúce zásahy alebo textové opravy a vpisy (mimo opráv vykonaných autorom). „

Ďalším obľúbeným tvrdením tých ktorým záleží aby čo najviac pošpinili jeho meno je tvrdenie o jeho údajnej zrade, vychádzajúc pri tom z časti v závere reportáže kde Fučík napísal: „“mluvil“ sem tedy“. Fučík v závere reportáže vysvetľuje, že sa rozhodol hrať z gestapom riskantnú hru. Slovo „mluvil“ dal do úvodzoviek zámerne, on naozaj prehovoril, ale podával také informácie, aby nič podstatného neprezradil a aby zviedol gestapo z cesty pri vyšetrovaní a tak zachránil viacerých významných činiteľov odboja.

  Július Fučík bol mimoriadna osobnosť v dejinách nášho hnutia, vynikajúci spisovateľ a hlavne človek vyznačujúci sa mimoriadnou láskou k ľuďom a silou svojho presvedčenia.

Jeho príklad nám ukazuje, že vždy má zmysel bojovať za novú, lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť aj za cenu útrap, ktoré to so sebou prináša. Ani Fučík sa toho nakoniec nedožil, nedožil sa dňa kedy prvé tanky osloboditeľov vstúpili do hlavného mesta, nedožil sa dňa kedy po takmer šiestich rokoch nezmyselného krviprelievania nastal vytúžený mier. Vedel totiž, že to nerobí pre seba a na to by sme mali pamätať, že náš boj má zmysel aj keď sa nám výsledky nedostavia okamžite. V závere svojho diela ktoré však už nestihol celé dopísať nám zanechal krátke ale o to krásnejšie posolstvo:

Hľa i moja hra

sa chýli ku koncu.

Ten som už nenapísal.

Ten už nepoznám.

To už nieje hra. To je život.

A v živote nieje divákov.

Opona sa dvíha. Ľudia mal som vás rád.

Bdite!

9.6.1943

-Bubo-

autor je členom SVK a dopisovateľom časopisu Avantgarda