Jaroslav Hašek - pokrokový spisovateľ a revolucionár

  Jaroslav Hašek sa narodil 30. apríla v Prahe a už vo veľmi mladom veku spoznal život chudobného dieťaťa veľkomesta, ktoré na vlastnej koži spoznalo, čo to znamená keď niet v dome peňazí. Ešte počas otcovho života začal študovať gymnázium, kde z počiatku prospieval s vyznamenaním ale neskôr štúdia zanechal a šiel sa učiť drogistom do Kokoškovej drogérie na Perštýne. V tejto „lekárni chudobných“ sa po prvý krát stretol s rázovitými figúrkami mesta a vidieka a svoje pozorovania a skúsenosti si starostlivo zaznamenal do svojej neobyčajnej pamäti. Rovnako aj dojmy a zážitky z prázdninových ciest a výletov, ktorými unikal z tiesnivého prostredia rodiny, boli prvými jeho podnetmi k písaniu. Na týchto prázdninových potulkách  získal mimoriadne široký rozhľad a veľké životné skúsenosti, toľko potrebné k literárnej tvorbe. V drogérii sa nezaúčal ani rok a znova ho chytila túžba študovať a tak sa zapísal na novozriadenú obchodnú akadémiu v Prahe a ako 18 ročný študent začal uverejňovať svoje prvé literárne pokusy, ktoré mu v novinách ochotne prijímali a tlačili.

  Po úspešnom absolvovaní obchodnej akadémie nastúpil ako úradník do banky Slávie v Prahe. Avšak sedenie nad papiermi sa mu čoskoro sprotivilo a v roku 1903 definitívne opustil banku a pevne sa rozhodol stať spisovateľom. Stáva sa tak najmladším spisovateľom - profesionálom tej doby a toho istého roku vydal spolu s priateľom Hájkom - Domažlickým prvú knižočku veršov „Májové výkriky“ a takmer šesť rokov žije z honorárov za literárne príspevky. Znova podniká dlhé cesty a potulky po krajinách strednej Európy. Po návratoch do Prahy sa často dostával do konfliktov s políciou, ktorá ho prenasledovala pretože často zosmiešňoval utlačovateľský a germanizačný aparát rakúskeho štátu. Miloval prostredie malých pražských krčmičiek, ktorých hostí neustále rozosmieval rozprávaním najrôznejších vtipných príhod a parodovaním významných politických osobností vtedajšej doby. Už ako študent patril k anarchistom, lebo už od počiatku svojej literárnej tvorby stál na strane vykorisťovaných a utláčaných a odpudzovala ho neschopnosť a umiernenosť vtedajšej sociálnej demokracie. Vo svojich satirách a humoreskách vtipne a pohotovo zosmiešňoval polofeudálnu rakúsku monarchiu, vládcov a panstvo, štátnych úradníkov  a byrokraciu, vysmieval sa katolíckej cirkvi a šľachte ako prežitku. V roku 1910 sa oženil s Jarmilou Majerovou  a stal sa redaktorom Sveta zvierat, ale tento časopis musel zakrátko opustiť lebo mnoho čitateľov nemohlo stráviť jeho články o zvláštnych zvieratách ktoré si samozrejme vymyslel. V dobe volieb roku 1911 založil s niekoľkými priateľmi Stranu mierneho pokroku v medziach zákona ktorá pod maskou lojality mohla verejne zosmiešňovať cisársky dvor a vtedajšie politické strany, ich prispôsobivosť a nečinnosť. V tomto roku prvýkrát do literatúry vstupuje postava vojaka Švejka, šibala z ľudu ktorý tak horlivo vykonáva príkazy nadriadených že kam vstúpi vyvoláva zmätok,  rozklad a paniku. Už v roku 1911 si získal srdcia čitateľov a vyvolával búrky smiechu. V roku 1915 bol Hašek povolaný k výkonu vojenskej služby do Českých Budejovíc. Tu spoznal množstvo skutočných osôb ktoré sa neskôr objavili v jeho nesmrteľnom románe. Z bojiska v Halíči Hašek i s vojakom Štrašlipkom prebieha k Rusom. Strašlipka sa u vojska preslávil ako mimoriadny šibal a rozprávač anekdot s množstvom neuveriteľných a nečakaných prirovnaní, a tak jeho spôsob rozprávania pojal Hašek do svojho slávneho románu.

  Keďže sa chcel zúčastniť na oslobodení svojho národa, v roku 1916 sa prihlásil do légií, kde zastával niekoľko funkcií ale čoskoro sa dostal do sporov s vedením pobočky. Po Veľkej októbrovej revolúcii a krátkom období tápania spoznal kde je jeho miesto a tak prešiel v roku 1918 na stranu boľševikov, vstúpil do Červenej armády a komunistickej strany. Pracoval ako redaktor niekoľkých cudzojazyčných novín, mal mnoho dôležitých strategických i vojensko - organizačných funkcií a v októbri 1920 dokonca zastupoval náčelníka politického oddelenia 5. armády, čo bola najvyššia funkcia ktorú v Červenej armáde vykonával. Od vstupu do strany u neho nastala veľká zmena, zanechal bohémstva a stal sa disciplinovaným straníckym pracovníkom. Ku koncu roku 1920 prijal návrh aby so svojimi organizačnými skúsenosťami šiel domov pomáhať práve sa tvoriacej sociálnodemokratickej ľavici. Hašek po krátkom zaváhaní tejto požiadavke vyhovel a odišiel s úmyslom že bude pracovať na Kladne. Po príjazde sa mu však nedostalo očakávaného prijatia, ani významní predstavitelia sociálnodemokratickej ľavice mu neverili a preto sa o neho ani príliš nestarali. Navyše buržoázia a sociálnodemokratická pravica proti nemu rozpútali štvavú kampaň a chystali na neho proces pre velezradu a bigamiu. Hašek, sklamaný prijatím aké sa mu v jeho vlasti dostalo sa znovu vrátil k svojmu starému spôsobu života, oddal sa ponocovaniu, flámom a pitiu. Aby si zarobil peniaze, začal opäť písať do rôznych časopisov, najmä však do Rudého práva kde zosmiešňoval bezzubú politiku sociálnodemokratických predákov. V roku 1921 začal písať svoj najslávnejší román Osudy dobrého vojaka Švejka za svetovej vojny. S podlomeným zdravím sa uchýlil do Lipnice kde zostal až do svojej smrti. Zomrel nečakane,  v roku 1923. Buržoázna literárna kritika ho nepovažovala za spisovateľa a kládla ho na samý okraj literatúry. Až prenikavý úspech románu „Osudy dobrého vojaka Švejka“ doma i v zahraničí mu zaistilo miesto ktoré mu už dávno patrilo: medzi veľkých pokrokových spisovateľov, ktorých význam sa neobmedzuje len na hranice rodnej krajiny. Jaroslav Hašek z celého srdca nenávidel starý nespravodlivý svet a bojoval proti nemu nielen svojou ostrou satirou ale i zbraňami v radoch Červenej armády. Jeho ostré pero rýchlo a pohotovo tvorilo ostré satiry na celú vtedajšiu politickú situáciu a nešetril ani povahové črty vtedajšieho malomeštiaka, jeho nevzdelanosť, krutosť, túžbu po majetku a prispôsobivosť. Jeho život a dielo je nesmrteľné aj napriek tomu že jeho život sa uberal často až neuveriteľnými cestičkami. Možno práve preto že sa vymyká zaužívanému obrazu revolucionára vieme o ňom tak málo, omnoho menej ako o jeho postavičke vojaka Švejka, a doteraz sa mu neušlo miesto ktoré mu právom patrí. Nezabúdajme že aj humor je zbraň, mocná zbraň ktorá v dnešnej dobe často krát chýba.

pre Avantgardu -Bubo-