Idey Veľkého októbra a vznik svetovej socialistickej sústavy.

Medzinárodný význam skúseností Októbrovej revolúcie.

Proletári všetkých krajín, spojte sa !

  V dôsledku víťazstva Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v Rusku prestal byť kapitalizmus jedinou sociálno-ekonomickou sústavou. Na jednej šestine vznikol štát, ktorý nebol už založený na súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov , ale na spoločenskom vlastníctve. Rozpadom sveta na dve protikladné spoločenské sústavy vstúpili svetové dejiny do epochy proletárskych revolúcií a všeobecnej krízy kapitalizmu, ktorá sa odvtedy neustále prehlbuje. Potvrdila sa teória, vypracovaná v rokoch prvej svetovej vojny V. I. Leninom, že v epoche imperializmu socializmus nezvíťazí v rozličných krajinách naraz, ale v priebehu dlhého obdobia tak, že sa od svetovej kapitalistickej sústavy bude oddeľovať jedna krajina po druhej.

  Sovietske Rusko, prvý proletársky socialistický štát na svete, stal sa ohniskom svetovej socialistickej revolúcie, centrom revolučných, protiimperialistických a protikapitalistických síl, reálnou bázou socializmu, zárodkom svetovej socialistickej sústavy.

   Imperialistický svet spočiatku nedocenil medzinárodný význam VOSR. Októbrové povstanie v Petrohrade považoval za jednu z desiatok „rebélií“, ktorými pofebruárové Rusko prechádzalo. Až neskôr s hrôzou zistil, že sa pred jeho zrakmi začína rúcať stavba kapitalistického systému, že sú ohrozené jeho miliardové investície a zisky. To bola vzbura proti najsvätejšiemu zákonu kapitalizmu: nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva. Pre imperialistické kruhy bol však najhroznejší precedens pre budúcnosť: príklad Sovietskeho Ruska sa mohol stať príťažlivým vzorom pre iných, začiatkom konca kapitalizmu. Preto v rokoch 1918 – 1920 zmobilizoval kapitalistický svet všetky svoje sily na to, aby mladý sovietsky štát udusil v krvi sovietskych komunardov. Neúspech ozbrojenej intervencie, krach hospodárskej a diplomatickej blokády povzbudil revolučný proletariát v jednotlivých kapitalistických krajinách, vlial novú silu do jeho radov, rozšíril tábor tých, ktorí vystúpili na obranu prvého socialistického štátu na svete. Medzinárodné komunistické, robotnícke a národnooslobodzovacie hnutie bolo po celý čas jeho hlavným a najspoľahlivejším spojencom.

   Všeobecná kríza kapitalizmu vytvorila vo svetovom meradle akúsi rovnováhu síl. „Vznikla,“ uviedol vo svojich tézach o taktike KS Ruska na III. kongrese KI roku 1921 Lenin, „ i keď  krajne nepevná, krajne labilná, ale predsa len taká rovnováha, že socialistická republika môže jestvovať . . .“ V prechodnom období od kapitalizmu k socializmu dostali sa na program dňa všetky tie základné otázky, ktorými sa dovtedy vedecký komunizmus zaoberal len teoreticky (forma diktatúry proletariátu, upevňovanie zväzku robotníckej triedy s roľníctvom, realizácia princípu sebaurčenia národov a utvorenie zväzovej federácie). Prax socialistickej výstavby  v ZSSR obohatila pôvodné idey Októbra, potvrdila ich životnosť v nových podmienkach, ukázala, že základné princípy socializmu vybojované vo VOSR majú všeobecnú platnosť a sú záväzné aj pre medzinárodné komunistické a robotnícke hnutie.

   Do Októbrovej revolúcie patrilo Rusko k najzaostalejším štátom Európy. V priebehu socialistickej výstavby sa z neho stal mocný, nezávislý štát, schopný ubrániť výdobytky  Októbra. Vládnuce kruhy imperialistických štátov s obavami sledovali vývoj v Sovietskom zväze a dospeli k záveru, že iba jeho totálna likvidácia môže uchovať triedne panstvo buržoázie na svete. Útok Nemecka na Sovietsky zväz  nesplnil očakávania svetového imperializmu.  ZSSR nielenže nezmizol z mapy sveta, ale naopak, ešte zosilnel, vzrástla jeho medzinárodná prestíž i jeho vplyv na medzinárodné udalosti. Druhá svetová vojna veľmi oslabila kapitalistickú sústavu ako celok a kapitalizmus vstúpil do novej, omnoho hlbšej, druhej fázy svojej všeobecnej krízy. V spojitosti s ňou v procese oslobodzovania krajín stredne a juhovýchodnej Európy vyúsťuje národnooslobodzovací zápas ujarmených národov v národné a demokratické revolúcie, ktoré tu utvorili ľudovodemokratické režimy a stali sa začiatkom vzniku svetovej socialistickej sústavy.

   V boji za víťazstvo národnodemokratických revolúcií komunistické a robotnícke strany týchto krajín vychádzali i zo skúseností VOSR, cesty, ktorou dovtedy prešli národy Sovietskeho zväzu. Keď sa V. I. Lenin v práci Detská nemoc „ľavičiarstva“ v komunizme zaoberal medzinárodným významom ruskej revolúcie, poukázal na to, že „ruský vzor ukazuje všetkým krajinám všeličo, a to veľmi podstatné z ich nevyhnutnej a neďalekej budúcnosti . . .“, že „v niektorých veľmi podstatných otázkach proletárskej revolúcie všetky krajiny nevyhnutne musia prejsť tým, čím prešlo Rusko“. Pravdaže, Lenin nechápal vzťah k revolučnému odkazu Októbrovej revolúcie ako jednoduché kopírovanie „ruského vzoru“. Leninove slová sa vzťahujú na podstatné otázky socialistickej revolúcie, ktoré sa týkajú podstaty nového spoločenského poriadku, ktorou je diktatúra proletariátu. Aj túto otázku objasnil Lenin, keď vo svojom diele Štát a revolúcia napísal: „Prechod od kapitalizmu ku komunizmu musí, pravda, vytvoriť veľmi mnoho rozmanitých politických foriem, ale podstata bude pritom nevyhnutne jedna: diktatúra proletariátu.“

   Predpokladom víťazstva ideí socializmu v každej krajine je rešpektovanie týchto hlavných a podstatných zásad, ale zároveň aj konkrétnych špecifík, ktoré sa nevyhnutne vyskytujú pri prechode od kapitalizmu k socializmu v každej krajine. V tejto súvislosti formuloval Lenin svoj názor na vzťah medzi hlavnými zákonitosťami prechodu od kapitalizmu k socializmu a konkrétnymi, špecificky národnými zvláštnosťami tej ktorej krajiny. Napísal: „Preskúmať, preštudovať, vyhľadať, vytušiť, podchytiť to národno-osobitné, národno-špecifické, čo v každej krajine konkrétne vedie k vyriešeniu jednotnej medzinárodnej úlohy k víťazstvu nad oportunizmom a ľavičiarskym doktrinárstvom v robotníckom hnutí, k zvrhnutiu buržoázie, k nastoleniu sovietskej republiky a proletárskej diktatúry – to je hlavná úloha historickej situácie, ktorú prežívajú všetky vyspelé (a nielen vyspelé) krajiny.“ Národné odlišnosti, špecifickosti sa týkajú len foriem, nie vlastnej podstaty nového spoločenského systému a možno ich riešiť v nerozlučnej súvislosti s riešením „jednotnej medzinárodnej úlohy“ proletariátu.

   Tieto názory vznikli v polemike s oportunistami, v boji proti „ľavičiarskemu“ doktrinárstvu, sektárstvu a anarchizmu na začiatku dvadsiatych rokov. Vtedy vznikli v mnohých kapitalistických krajinách komunistické strany a išlo im o to, pomôcť im odhaliť, čo bolo v dejinách boľševizmu všeobecne platné a všeobecne záväzné, čo sa muselo zákonite a nevyhnutne opakovať aj v priebehu proletárskych revolúcií v iných krajinách. Teoretické poučky V. I. Lenina sa stali základom uznesení III. kongresu KI (júl 1920), ktorý riešil závažné otázky svetového revolučného hnutia: úlohy proletárskych strán nového typu v socialistickej revolúcii, boja komunistických strán o masy, spojencov proletariátu v boji o moc, a vo svojich uzneseniach rozpracoval základné otázky teórie a taktiky medzinárodného komunistického hnutia. Z nich vychádzali komunistické a robotnícke strany v rokoch ťažkých politických a sociálnych bojov v dvadsiatych a tridsiatych rokoch, v období nástupu fašizmu i v ťažkých časoch druhej svetovej vojny. Komunistická internacionála (KI) sa k nim ešte neraz vrátila, modifikovala ich, precizovala a dopĺňala podľa podmienok a situácie. V jadre však zostali tieto poučenia trvalými a nemennými hodnotami socializmu, záväznými nielen pre zaostalé agrárne krajiny so silnými zvyškami feudalizmu, ale aj pre priemyselne a kultúrne vyspelé štáty, akým bolo napríklad aj Československo.

Prevzaté: Samuel Cambel; Október1917, Bratislava 1977

Pre Avatgardu spracoval: ČUJ Miroslav, MLK SNV