Hlavný krok ku komunizmu (3. časť)
6. Skúsenosť Sovietskeho Zväzu
„Medzi
kapitalistickou a komunistickou spoločnosťou je obdobie revolučného pretvorenia
jedného na druhé. Tomuto obdobiu prislúcha aj politické prechodné obdobie
a štátne zriadenie tohto obdobia nemôže byť nič iné okrem revolučnej
diktatúry proletariátu...“(Marx K., Engels F., Vybrané spisy, 2. vydanie,
19. zväzok, s.27)
Diktatúra proletariátu mala v prvých dňoch svojej existencie v Sovietskom Rusku svoje špecifiká, vyvolané neobyčajnou zaostalosťou krajiny, skostnateným feudalizmom, s existenciou pre neho charakteristických tried a skoro úplnou negramotnosti obyvateľstva. Pre povstavší proletariát Ruska nebolo tak ťažké potlačiť prvý vlnu odporu zvrhnutých vykorisťovateľov ako zorganizovať na nových základoch spravovanie spoločenského života. Anarchistickosť a nedisciplinovanosť, typické maloburžoázne roľnícke živly dávali o sebe vedieť ako nevedomosť a hnev vyvolané účasťou širokých más v dlhej, krvavej a neúspešnej imperialistickej vojne. Na budovanie novej spoločnosti bolo nevyhnutné zapojiť aj buržoáznych špecialistov, zabezpečiac im pri tom buržoáznu, vysokú mzdu. Lenin to nazval „Nevyhnutnou daňou za zaostalosť. Prirodzene, podobné privilégia vyvolávali hnitie buržoáznych špecialistov a, čo je oveľa horšie, aj revolučných más. Ale preto, aby bolo možné vzdať sa tejto vynútenej hranice úmernosti, bolo nevyhnutné vytrhnúť sa zo zaostalosti a negramotnosti, nadobudnúť skúsenosti organizácie nového života, ktoré chýbali aj utláčanej triede aj strane, ktorá zastupovala jej záujmy, ale ktorá nikdy nebola pri moci a nemala kedy tieto skúsenosti nadobudnúť. Všetkému sa bolo treba začať učiť od nuly. Rôzny pätolízači a lokaji buržoázie, tak ako vtedy, tak aj teraz sa uštipačne chichotajú na neslávne známou „kuchárkou“, ovládajúcou štát, zabúdajúc pri tom na príslovie, ktoré preferoval Lenin, keď hovoril o „kuchárke“ – „môže riadiť štát, ak je náležitým spôsobom vyučená “. A tak preto, aby každý jeden človek bol zapojený do riadenia štátu, bolo nevyhnutné ho vopred dobre riadne zaučiť. A pre začiatok bolo nevyhnutné zlikvidovať základnú, takmer všade prítomnú negramotnosť obyvateľstva Ruska. Proces likvidácie negramotnosti a ďalšieho prehĺbenia všeobecnej vzdelanosti zaberá nie roky, ale desaťročia.
K zvláštnostiam diktatúry proletariátu v takej krajine, ako Rusko tých čias, patrilo aj použitie nariadení v revolúcii zrodených Sovietov starého byrokratického aparátu za predpokladu, že Soviety ho musia postupne vytlačiť.
Hovoriac o diktatúre proletariátu, nesmieme zabudnúť spomenúť rozličné formy, ktoré nadobúda (diktatúra proletariátu) v rôznych krajinách. Z nejakého dôvodu si často myslia, že ak sa okamžite po prevzatí moci nezačala celá trieda podieľať na riadení (štátu), tak to vôbec nie je diktatúra proletariátu, ale, napríklad, diktatúra strany alebo jedinca. A ak trieda pre svoju nevzdelanosť nevie ani organizovať život na nových základoch, ani to, čo pre to treba urobiť, ale ak strana vyjadrujúca jej záujmy, alebo jedinec to vedia, tak potom čo? Alebo ak rozpálenie odporu zvrhnutých tried dosiahne taký stupeň, že aj tá najmenšia chybička v taktike, a tým viac v stratégii bude mať za následok krvavé zúčtovanie s revolúciou? Alebo ak revolúcia prebieha v roľníckej, teda maloburžoáznej krajine a ešte k tomu zničenej bezvýslednou vojnou, v ktorej sú, prirodzene, veľmi silné anarchistické tendencie? A ešte veľmi veľa „ak“... Čo je z pozície povstavšieho proletariátu rozumnejšie: utrpieť zdrvujúcu porážku alebo zveriť riadenie strane alebo jedincovi, ktorí vyjadrujú jej záujmy omnoho odbornejšie a viac, ako môže vyjadriť ona sama? Lenin, napríklad, dával prednosť druhej variante a preto v „Základných úlohách sovietskej moci“ podčiarkol: „Forma prinútenia je definovaná stupňom rozvoja danej revolučnej triedy, ďalej takými osobitnými okolnosťami ako napríklad dedičstvo dlhej a reakčnej vojny, potom formou vzdoru buržoázie a maloburžoázie. Preto medzi sovietskym (t.j. socialistickým) demokratizmom a uplatnením diktátorskej moci jedincov zásadné rozpory rozhodne nie sú. Odlišnosť proletárskej diktatúry od buržoáznej je v tom, že prvá smeruje svoje údery proti vykorisťovateľskej menšine v záujme vykorisťovanej väčšiny, a potom v tom, že prvú (diktatúru) uskutočňuje – aj prostredníctvom jedincov – nie len masy pracujúcich a vykorisťovaných, ale aj organizácie, postavené tak, aby práve takéto masy budili, dvíhali k historickým činom...“
A ďalej: „... práve materiálny pôvod a základ výroby v socializme požaduje úplnú a najprísnejšiu jednotu vôle, riadiacu spoločnú prácu stoviek, tisícok a desiatok tisíc ľudí. Technicky aj ekonomicky aj historicky je táto nevyhnutnosť očividná, všetci myslitelia socializmu to priznali ako jeho podmienku. Ale ako môže byť zabezpečená najprísnejšia jednota vôle? – Podriadenie vôle tisícov vôli jedného. Toto podrobenie môže pri ideálnej uvedomelosti a disciplíne účastníkov spoločnej práce, pripomínať veľmi mäkké vedenie dirigenta. Môže prijať radikálne formy diktátorstva – ak nie je ideálna disciplína a uvedomelosť“(Lenin V.I., Vybrané spisy, zväzok 36, s.199-200).
Vzniká tu rozpor medzi centralizovanou formou riadenia z hora a tvorivou samosprávou, o nevyhnutnosti ktorej neraz hovoril Lenin, в najnižších vrstvách spoločnosti. Podľa mňa sú tieto rozpory veľmi tesno navzájom spojené s inými, charakteristickými pre prechodnú dobu od kapitalizmu ku komunizmu: s rozpormi medzi formou spoločného vlastníctva a tovarovým spôsobom výroby. Tieto rozpory sú v mnohom navzájom prepojené a je potrebné vyriešiť ich tak, aby bol výsledkom nový základ, ale to sa dá dosiahnuť len spoločnými silami.
Nutnosť dlhý čas riešiť úlohy nesúvisiace s výstavbou komunizmu, podmienená existenciou proletárskeho štátu vo vražednom obkľúčení prekonaním feudálnej zaostalosti krajiny, nedovolila vyriešiť tieto rozpory za dve – tri desaťročia, ktoré na návrh Lenina mali stačiť ma na skok z „cárstva núdze do cárstva slobody“. Podmienky pre ich vyriešenie sa objavili až v polovici 60tych rokov XX. storočia a spočívali v technických nápadoch. Akademik Gluškov rozpracoval systém automatizovaného riadenia (OGAS), vďaka uplatneniu tohto systému sa mohol prekonať byrokratický aparát riadenia a tovarovo – peňažné vzťahy. Ale v tých časoch byrokratický aparát, ktorý nie vždy vyjadroval záujmy pracujúcej triedy (Skús, ale sa nevyjadruj!), sa transformoval do uzatvorenej nomenklatúrnej medzi vrstvy, chrániacej vlastné záujmy pod rúškom ochrany záujmov celého ľudu a zainteresovanú, niekedy v spojení s teoretickou negramotnosťou, niekedy pre koristnícke dôvody, v posilnení trhových prvkov ekonomiky. Čo v konečnom dôsledku viedlo k rozpadu krajiny a obnoveniu kapitalizmu.
7. Diktatúra proletariátu ako spôsob výchovy nového človeka
Vyššie sa už písalo o tom, akú dôležitú úlohu v budovaní novej spoločnosti hrá výška uvedomelosti triedy ako celku a predovšetkým každého jedného proletára. Samozrejme, že prekonaný poriadok v tomto zmysle zanecháva ťažké následky – zločinnosť, mamonárstvo, individualizmus, meštianstvo atď. – a všetky tieto neoddeliteľné črty, čiastočné a charakteristické pre človeka, ktorý je krajne obmedzovaný spôsobom výroby, sú „prepierané v koryte“ diktatúry proletariátu.
Začínajúc podieľať sa na riadení, začínajúc vlastnoručne tvoriť históriu, sa ľudia menia. Vynikajúca je skúsenosť sovietskeho pedagóga Makarenka. Život v kolónii Dzeržinského(pomenovanej po ňom), kde sa dostávali výlučne len ľudia žijúci na ulici, často krát tvrdý zločinci, bol založený na princípoch diktatúry proletariátu. Účasť, s prijatím na seba vlastnej zodpovednosti za riadenie výroby, výučby a voľného času všetkých vychovávaných. Najprísnejšia disciplína, evidencia a kontrola v kombinácii s rozumnou iniciatívou a tvorivosťou, ako kolektívnym, tak aj individuálnym. Správne organizovaná kolektívna práca, výučba a oddych premieňali za nejakých 10 rokov včerajších zlodejov, vrahov a syfilitikov na všestranne rozvité osoby, plnohodnotných budovateľov novej spoločnosti. Makarenko už v roku 1935 stanovoval na denný program úlohu zavedenia všeobecného vysokoškolského vzdelania, čo by malo byť nevyhnutným krokom k prekonaniu rozdelenia práce na riadiacu a výkonnú, na duševnú a fyzickú a zabezpečilo by hlavnú podmienku, pri ktorej by bolo možné zapojenie všetkých do jedného do riadenia štátu.
Túto neoceniteľnú skúsenosť je nevyhnutné, nie len, čo možno najviac použiť v budúcnosti, aby princípy diktatúry proletariátu prenikali v novom Proletárskom štáte všetky spoločenské štruktúry zdola nahor, ale aj pokračovať v jej zdokonaľovaní priamoúmerne s rozširujúcimi sa technickými možnosťami rozvíjajúcich sa výrobných síl.
preložil Artur Bekmatov – člen SZM Turčianske Teplice
prevzaté z www.szm.hng.sk