Dvadsať rokov od kontrarevolúcie.

  Pred rokom , pri príležitosti pripomenutia si augustových udalostí roku 1968 som sa pri písaní článku pokúsil s čitateľmi podeliť o svoje životné skúsenosti z tohto obdobia z pohľadu vtedy 15 ročného študenta strednej školy. Podobne sa chcem s Vami podeliť so svojimi skúsenosťami aj z roku 1989. V tom období som sa okrem iného často krát zamýšľal nad tým, prečo sa ľudia pohybujúcich v mojom okolí správajú úplne inak ako som ich dovtedy poznal, prečo ich tak veľa bolo ochotných vyjsť na námestia a protestovať proti vtedajšiemu režimu.
  Keď som sa v období tesne po 17. novembri 1989 alebo aj neskoršie pýtal známych, účastníkov demonštrácií, čo ich viedlo k tomu že boli na námestiach, dostal som zaujímavé odpovede. V tom čase študentka strednej školy mi odpovedala "A ty by si nešiel radšej postávať na námestie ako sa učiť?" Pochopil som. Keď som sa to isté spýtal mojej bývalej kolegyne v práci, vtedy na materskej dovolenke, odpovedala mi "Vieš aký to bol nádherný pocit, keď na námestí všetci spoločne skandovali, alebo spievali hymnu?" Tiež som pochopil, podľahla davovej psychóze.
  Keď som sa spolu so svojimi troma staršími kolegami, /viac sa ich asi v tom čase v budove nenachádzalo/ v deň generálneho štrajku pozeral spoza okien budovy pracoviska kde som v tom čase pracoval, videl som ľudí kráčajúcich smerom na námestie s transparentmi v rukách. Spoznal som medzi nimi členov, ba dokonca funkcionárov KSČ, riadiacich pracovníkov podnikov a organizácií, vedúcich pohostinstiev, mäsiarstiev, neukojencov z roku 1968. Aj túto ich účasť na generálnom štrajku som chápal. Jedni tak konali zo strachu a z obavy pred stratou funkcií, druhí tak chceli zakryť svoje stopy po nezákonnom obohacovaní sa za bývalého režimu a pritom vycítili šancu na možnosť "zveľadenia" svojho nakradnutého majetku a ďalší vycítili šancu na ukojenie svojich kariéristických ambícií, ktoré by vďaka svojim odborným "neschopnostiam" nikdy v minulom režime nedosiahli. Zároveň chceli byť tam, kde sa bude rozhodovať o budúcej krádeží storočia, privatizácií. Keď som sa ako komunista, nie ako člen VPN zo zvedavosti zúčastnil ustanovujúcej schôdze VPN na pracovisku a vystúpil som s otázkou, či si je predsedajúca schôdze vedomá toho, že zakladajú VPN a vo svojich radoch majú skompromitovaných ľudí, dostalo sa mi od nej odpovede, aby som vymenoval tých skompromitovaných ľudí. Zareagoval som vetou, že to vie každý, kto sa vie a dokáže porozprávať so svojim svedomím.
  Výsledkom mojej reakcie bola červená tvár predsedajúcej a vačšiny prítomných v zasadačke. Aj takúto ich reakciu som chápal. Tiež som pochopil keď jeden z vtedy vedúcich pracovníkov a člen KSČ na jednej z posledných schodzí ZO dopoludnia vyzýval členov strany na fyzickú likvidáciu zakladateľov VPN a popoludní už ako člen VPN rozhodoval o tom koho odvolať z funkcie, alebo vyhodiť z práce. Bolo to vecou jeho charakteru. Medzitým sa stal štátnym tajomníkom jedného nemenovaného ministerstva a už ako pracujúci dochodca "kalí vody" dodnes.
  Keď môj bývalý kolega, s ktorým som niekoľko rokov pracoval sa mi pár mesiacov pred prevratom, alebo presnejšie pred kontrarevolúciou pochválil s tým, že ho na byte navštívil vedúci tajomník OV KSS a ponúkol mu členstvo v KSČ a členstvo v predsedníctve OV SZM a on s radosťou ponuku prijal, chápal som to. Po prevrate ma preto neprekvapilo, že tento môj kolega sa stal členom akčnej skupiny, ktorá robila kádrové čistky na všetkých úrovniach okresu. Počítal som s tým, pretože som vedel, že sa jedná o človeka so zlým charakterom, kariéristu, ktorý potrebuje za každú cenu ukojiť svoje kariéristické ambície, pričom jeho odborné a morálne schopnosti sú takmer nulové. Medzitým sa stal predsedom jednej nemenovanej strany, robí poradcu prezidentovi, a ďalšie funkcie, teda je konečne spokojný.
  Jedine čo som ale dlho nechápal bolo správanie sa robotníkov, pracujúcich alebo presnejšie proletariátu v tej dobe. Toho proletariátu, ktorý naletel podvodníkom a uveril ich nesplniteľným sľubom. Výsledkom podvodu bola krádež storočia zvaná privatizácia, vysoká nezamestnanosť, kriminalita, drogy, prostitúcia, v dezolátnom stave sa nachádzajúce tzv. bezplatné školstvo, zdravotníctvo, braková kultúra. Keď som sa ale hlbšie zamyslel nad príčinami správania proletariátu v čase prevratu, pochopil som aj tieto skutočnosti.
  Proletariát, ktorý si v roku 1948 pod vedením Klementa Gottwalda vybojoval moc, bojoval v roku 1989 žiaľ "pod vedením podvodníkov" proti oportunistickému a revizionistickému vedeniu KSČ za navrátenie stratenej moci.
  Bojoval proti tým, ktorí ho postupne o moc pripravili a urobili z neho poslušnú nimi ovládanú masu ľudí. A predsa "Havlovci" mu navrátenie moci sľubovali. Žiaľ namiesto toho aby si proletariát uvedomil reálnosť sľubov padol do pasce, ktorú mu pripravili.
Napriek tomu čo sa udialo, existuje východisko z terajšej situácie. Je nutné, aby si proletariát začal uvedomovať príčinu svojho postavenia, ktorou je kapitalizmus.
  Je preto je nutné, aby sa začal organizovať, začal bojovať za svoje práva, za ozajstný návrat k moci. Jedine revolučný a organizovaný proletariát v spolupráci s proletariátom celého sveta, na čele s Marxisticko-Leninskými, Robotníckymi stranami sveta dokáže poraziť kapitalizmus a nastoliť socializmus!

Ivan Č. - člen SVK