Národná rada Slovenskej Republiky honorovala udalosti zo 17. novembra 1989 za
tak významné, že ich výročie si pripomíname štátnym sviatkom – „Dňom boja za
demokraciu a slobodu“. Udalosti z týchto dní neboli však nijakým bojom za
demokraciu a už vôbec nie slobodu... Udalosti spred 18 rokov považujem za
vyvrcholenie kontrarevolučného procesu v Strednej a Východnej Európe, za
zavŕšenie dlhodobého procesu deštrukcie revolučných zmien (ktoré nemali v
histórii obdobu a boli predzvesťou prechodu ľudskej spoločnosti na vyšší stupeň
a zároveň potvrdzovali pravdivosť marxisticko – leninskej ideológie). Považujem
ich za udalosti ktoré boli globálneho charakteru, vyvolané politickými zmenami
vo vnútri ZSSR renegátom Gorbačovom a ľuďmi stojacimi okolo neho a
Československo ako také iba plnilo to, čo mu tvorcovia „nového rozdelenia sveta“
ponúkli. Zmena zdeformovaného systému pod vplyvom revizionistov stojacich u moci
celé desaťročia bola v tých dňoch cítiť vo vzduchu a ľudia ktorí mali
„informácie“ sa chopili „historicky neopakovateľnej príležitosti“ utrhnúť si zo
štátneho (pred tým národného..., ten bol zákonom zmenený na štátny... už tu boli
plány na rozkradnutie majetku budovaného ľudom jasne pripravené...) majetku svoj
kus. „Kus“ sa stal ich odmenou za pomoc imperialistickej buržoázii v zavŕšení
deštrukcie lúča novej spoločnosti...Revolučné dianie ktoré začalo v 19. storočí a vyvrcholilo vznikom Sovietskeho zväzu sa stávalo životnou hrozbou panujúcim triedam a boj proti revolúcii sa stal ich bojom existenčným. Roky rozosievali siete v komunistickom hnutí aby ho potláčali, rozvracali a odďaľovali to nevyhnutné – vydobytie politickej moci proletariátom – ako definoval Marx jediný možný prechod na vyšší stupeň spoločenského žitia.
Vznik kontrarevolúcie nemožno prisúdiť konkrétnemu dňu, ba ani roku. Kontrarevolučné snahy a myšlienky sú súčasťou triedneho boja ktorý je zároveň tvorcom tých revolučných. Tak ako nemožno začiatok socialistickej revolúcie prisúdiť 7. novembru 1917, kedy formálne v Rusku prevzali moc boľševici, ale ani pár februárovým dňom v Československu v ktorých KSČ na čele s Gottwaldom prevzala moc, nemôžme prisudzovať zavŕšenie „pádu socializmu“, ako to honosne buržoázia a ich hlásne trúby nazývajú, dňu 17. novembru roku 1989. Historické udalosti rozmerov, ako boli tie v rokoch 1917, 1948, ale aj tie z 1989-eho sa nedejú spontánne, ale na základe dlhodobo sa meniacich podmienok a situácií. Majú hospodárske zázemie a stoja za nimi zástupy ľudí tieto udalosti dlhodobo pripravujúcich.
Skutočný obrat pomyseľného kormidla v revolučnom procese treba hľadať v Sovietskom zväze začiatkom päťdesiatych rokov – teda v ekonomicky a vojensky najrozvinutejšej krajine tzv. východného bloku. Túto pomyseľnú zmenu smeru má právo niesť jedine zavraždenie Jozefa Visarionoviča Stalina – Džugašviliho neďaleko Moskvy. Zaiste boli udalosti po smrti Stalina dlhodobo pripravované, ale na obrátkach získali v hodinu jeho smrti. Nikyta Chruščov zohral úlohu skutočného hrobára revolúcie na ktorej boli neoddeliteľne závislé okolité štáty mimo iné aj Československo. Podozrivá smrť Gottwalda hneď po príchode z pohrebu Stalina tieto podozrenia len podopierajú. Zároveň dávam do pozornosti, že spomenuté osobnosti nášho – teda proletárskeho – hnutia, sú najviac očierňované buržoáznou propagandou...
Udalosti z XX. Zjazdu KSSS zmenili revolučný proces na proces kontrarevolučný a následné ekonomické opatrenia Chruščova mali fyzicky zničiť socialistické hospodárstvo. Nemám záujem na týchto pár riadkoch rozoberať konkrétne ekonomické „prevraty“ ktoré Nikyta priniesol, sú známe a ich dôsledky rovnako. Vytvoril tzv. kult osobnosti a pomocou neho začal bojovať proti marxistom – leninistom v krajine a táto stratégia dodnes funguje. Z knižníc zmizli Stalinove spisy, Marxove a Engelsove diela spolu s tými Leninovými sú značne revidované. Tzv. kult osobnosti sa stal skrytým bojom proti zásadám revolučného marxizmu, ako diktatúra proletariátu, internacionalizmus, deštrukcia buržoázeho štátu....
Udalosti ktoré nasledovali sú už známe a vystihuje ich len postupná deštrukcia revolučných procesov. Takmer vo všetkých socialistických krajinách sa k moci dostali revizionistické skupiny (zločinci odsúdení oficiálnou justíciou, zradcovia, skutoční nepriatelia socializmu boli odškodňovaní a dosadzovaní priamo do štátnej správy), prúdy, hojne podporované z Moskvy a dokonca propagované západnými propagandami (známe sú napríklad sympatie rozosievané na západe k Dubčekovi, ale neskôr aj voči Gorbačovovi... prečo asi?). Prvé snahy o kontrarevolúciu začali už v 1968 v Československu, napríklad v Maďarsku už v roku 1956. V tom období bola ešte moc v socialistických rukách a preto sa buržoázii nepodarilo zvrhnúť zriadenie, podarilo sa im ho však podkopať, narušiť a hlavne – buržoázia získala potrebné skúsenosti. Hneď po potlačení nepokojov v „68“ sa začali prípravy na nepokoje nové, také, ktoré by skoncovali so socializmom v Československu. Tieto však na základe poučenia nemali vzniknúť v jednotlivých socialistických krajinách, ale priamo v ZSSR.
V KSČ sa chopili moci ľudia, ktorí pomaly ale iste opúšťali marxisticko – leninský kurz. Na dôležité funkcie sa začínali dostávať ľudia ktorí neboli presvedčenými komunistami a jediným hnacím motorom v ich činnosti bol „mamon“. Začína deformácia socialistického zriadenia – korupcia, revizionistické tendencie priamo v KSČ... Takýmto ľuďom začalo socialistické zriadenie vyhovovať a tak i keď to znie zvláštne, začali mať rovnaké záujmy ako imperialistické krajiny – vzniká príznačný ľudový výraz pre niektorých nositeľov straníckej knižky bez presvedčenia – červená buržoázia (proletariát je inteligentná a mimoriadne vnímajúca trieda...). Socializmus začína ale stáť v ceste k dosiahnutiu ich koristníckych záujmov v plnom rozsahu a situácia kedy sa do vedenia sovietu dostal renegát Gorbačov im plne vyhovovala. Do spoločnosti začínajú prenikať nenápadné prvky kapitalizmu. Gorbačov začína s Perestrojkou a Glastnosťou...
Politicko-ekonomické zmeny v socialistickom bloku vytvorili zázemie pre prípravy faktického prevzatia moci ľuďmi, ktorým socializmus odobral ich postavenie a znárodnil im majetok ktorý chceli naspäť, alebo bol brzdou v hromadení majetku ktorého stejne nahromadili veľké množstvo ak mali dobré postavenie v socialistickom zriadení (červená buržoázia, ktorá ako prvá po roku 1989 odhadzovala stranícke knižky... veď pre nich to bol len kus papiera...). V Československu vznikli skupinky ktoré mali rovnaký záujem a začali pripravovať udalosti, ktoré sú nám každoročne masmédiami pripomínané ako „spontánne“ povstanie ľudí proti komunistickej „tyranii“...
Len ťažko je zisťovať skutočný priebeh udalostí z novembra 89, ale postupom času predsa len vychádzajú na povrch jednotlivé mená a ich úlohy ktoré splnili. Mnohí z nich majú aj dnes vysoké postavenie, alebo sú na zoznamoch miliardárov a odhalenie ich koristníckych záujmov a ich úloha v dňoch obrodzovania kapitalizmu je mimoriadne nežiadúca. Napriek tomu, občas prenikne informácia ktorá dopĺňa mozaiku a môžeme lepšie porozumieť týmto udalostiam.
A tak, pripomeňme si ich aj my komunisti, samozrejme inak než si ich „pamätá“ dnešná oslavujúca vládnuca trieda.
17. novembra 1989 sa podľa pôvodného plánu uskutočnilo spomienkové stretnutie mládeže pripomínajúce si udalosti z roku 1939 a uctili si pamiatku Jána Palacha. Ku koncu zhromaždenia sa časť účastníkov odtrhla a vydala sa pochodom pražskými ulicami. Tento pochod bol neohlásený a teda nepovolený a ako taký by aj v dnešnej „demokratickej“ (rozumej kapitalistickej...) spoločnosti nezostal bez povšimnutia mocenských orgánov. Podobných neohlásených pochodov sme za roky uplynulé zažili množstvo a neboli pri nich výnimkou ani násilné zásahy polície a rozohnanie takéhoto vopred neohláseného pochodu. To čo však treba dodať je, že tento pochod nebol nijako spontánny, ale vopred pripravený a ako vieme, skončil na Národní tříde, kde policajné zložky násilne dav potlačili. Dnes už vieme, že aj fakt násilne potlačiť zhromaždenie bolo vopred pripravené ako spúšťací moment, ktorý mal dohnať verejnosť k nespokojnosti a otvorenému nesúhlasu s politikou vedenia KSČ. Podieľali sa na ňom jednotlivý zástupcovia disentu a zároveň celý tým pracovníkov ŠtB plniacich svoje zadania. Tento fakt definitívne vyvracia rozprávky šíriace poprednými disidentmi a pravicovou propagandou o „vystúpení ľudu proti socialistickému zriadeniu“. Celé udalosti ktoré formálne ukončili vedúcu úlohu KSČ v Československu boli vyvolané precízne pripravenou akciou ŠtB v spolupráci s disidentmi v Čechách i na Slovensku. Títo o tom prevažne nemali vedomosti a rovnako netušili do akej miery má ŠtB pod dohľadom takmer celú opozíciu v krajine. Dokazuje o tom fakt, že práve jedna zo skupín ŠtB operujúcich priamo v dave študentov bola napojená na Petra Uhla. Práve jemu dali informáciu, že na demonštrácii bol zabitý študent. Petr Uhl ešte v ten deň odovzdal túto informáciu rádiu Slobodná Európa a tá ju rozšírila, tak ako ľudia pripravujúci politický puč predpokladali, do celého Československa. Petr Uhl nemal ani tušenia, do akej miery mala vtedajšia ŠtB disent „pod dohľadom“. Mŕtvym študentom mal byť Martin Šmíd, ktorého úlohu zohral vtedajší spravodajca ŠtB Ludvík Žifčák – komunista, ktorý bol neskôr odsúdený na 18 mesiacov väzenia a dnes stojí na čele marx-leninskej strany KSČ-ČSSP a odhaľuje okolnosti 17. novembra 1989. Ako sám tvrdí, celá akcia bola vopred pripravená mimo disentu, teda bola vytvorená skupinou majúcou vplyv a informácie (či to bol niekto z vedenia KSČ, alebo 13. odbor pod vedením Hegenbarda nevedno...). Dnes môžeme len špekulovať, či bol záujem tejto skupiny iba vystriedať vedenie štátu na čele s Jakešom vopred pripravenými ľuďmi, alebo bolo ich cieľom nenásilná zmena politického zriadenia na základe pokynov KGB z Moskvy (príslušníci ŠtB však iba plnili svoje pokyny). Následné udalosti si už pripomínať nemusíme.
Stojí za to však povedať si ešte pár slov ku faktu, že ŠtB fakticky stála pri politickom puči ktorého výsledkom bolo znovuzískanie moci buržoáziou. Ak si zoberieme fakt, že disent v tej dobe bol takmer bezvýznamný, význam mu falošne pridáva iba dnešná propaganda, stojí otázka: ako sa mohlo podariť povaliť socializmus? Jedinou rozumnou odpoveďou je globálna politická situácia ktorá donútila už tak slabé, revizionizmom oslabené zriadenie v Československu ustúpiť. Ak by sa nepodarila buržoázii nenásilná forma, je takmer isté, že by prišla forma násilná. Jednotlivé skupiny z vedenia krajiny si jednoducho na základe informácií, ktoré nepochybne istí ľudia mali, zhodnotili situáciu a keďže neboli presvedčenými komunistami, rýchlo sa preorientovali a ich jedinou snahou sa stalo získanie čo najväčšieho sústa zo štátneho majetku. Službu socialistickej vlasti vymenili za službu mamonu... Povedzme si zopár mien, ktoré boli na Slovensku do príprav politického puču pravdepodobne zapojení. Opomeniem mená disentu... tie boli v tomto prevrate druhoradí. Hlavnými osobnosťami mali byť ľudia riadení priamo KGB a to Marián Čalfa, Jaromír Obzina v Prahe a Vladimír Lexa. Práve Vladimír Lexa mal ešte dlhé roky poťahovať za šnúrky a tak povediac riadiť „všetko“ čo sa na Slovensku udialo na čo mu mal poslúžiť aj Vladimír Mečiar. Novovznikajúca buržoázia využila situáciu. Šlo o ľudí prevažne dobre informovaných o tom čo sa malo udiať. Pochopili situáciu a keďže nemali presvedčenie, nič im nebránilo podieľať sa na zrade proletariátu. Preto dnes ľudia majú dojem, že na prevrate zbohatli najvyšší funkcionári bývalej KSČ, čo je logické, lebo mali kontakty a informácie... To, čo sa udialo v období privatizácie, je pre niektorých ľudí historicky nenapodobiteľná príležitosť. Scenár ktorý sa rozbehol po udalostiach z novembra 1989 poznáme, i keď inak ako sa udiali v skutočnosti. Dnes musíme vidieť to podstatné, to rozhodujúce a zanedbávať podružné udalosti. Jednou podstatnou bolo rozdelenie spoločného Československa. Prečo k nemu muselo dôjsť napriek jednoznačnému a nespochybniteľnému nesúhlasu oboch národov? Prečo nebolo vyhlásené referendum, ale o rozdelení republiky bolo hlasované v národnom zhromaždení? V Československu sa už vtedy dostali k moci skupiny ktoré rozbehli svoje plány na rozkradnutie spoločného majetku. Keď sa pozriete do iných postsocialistických krajín, tak vidíte, že transformačný koncept bol v podstate rovnaký. Nevznikal v Prahe, ani Bratislave, ale na Medzinárodnom menovom fonde a vo Svetovej banke. Mečiarova a Klausova koncepcia sa líšili v jednej podstatnej veci. Mečiar sa koncentroval na vytváranie národných ekonomických elít. Jedným z dôvodov, prečo proti nemu vystupovalo množstvo ľudí doma aj v zahraničí, je, že nepustil isté finančné skupiny do privatizácie na Slovensku. Po páde Mečiara prebehla doprivatizácia, respektíve reprivatizácia, ktorá už mala črty Klausovho modelu. Mečiar vytváral pod dohľadom V. Lexu a iných šedých eminencií tzv. národnú oligarchiu a plánoval majetok, pre ktorý západný kapitál toľko investoval do totálneho porazenia socialistického zriadenia vo východnom bloku, prerozdeliť medzi slovenskou oligarchiou. To bol základ Mečiarovho pádu, lebo aj za cenu úplnej blokády Slovenska ekonomickou cestou musel byť jeho plán zastavený a majetok ako Slovenské Elektrárne, Slovnaft a podobne sa museli dostať do rúk západných korporácií.
Spomeňme si ale isté perličky... o skupinách, ktoré prevažne nadobudli zo spoločného štátneho majetku. Napríklad skupinu PENTA a osobu A. Lorenca (pána Lorenca nemusíme viac čitateľovi približovať). Alebo Harvardské fondy, kde významné postavenie mali J. Široký (ktorý pôsobil počas socializmu na Československej ambasáde vo Washingtone a bol príslušníkom rozviedky štátnej bezpečnosti), Vladimír Lexa (otec Ivana Lexu, pravej ruky V. Mečiara a riaditeľa SIS), či E. Šebo. Alebo J&T a osobu V. Lexu (tej J&T, kde mimo iných je /alebo bol/ zamestnaný aj syn J. Ševca, bývalého predsedu KSS). Okolo HZDS sa utvorila silná vrstva privatizérov, menších i väčších (tu spomeniem druhého expredsedu KSS V. Ďaďa a jeho kontakty na „pivovarníka“ Konárika, ktorý ho zamestnal, či na majiteľa pivovaru v Banskej Bystrici...).
Dosť bolo spomienok na to, čo nasledovalo po „17. novembri 1989“...
A tak záver svojho náhľadu na frašku zo 17. novembra 1989 venujem odkazu Jana Opletala. Fašisti v roku 1939 využili študentské demonštrácie na odôvodnenie svojho vysnívaného kroku – na tri roky zatvorili české vysoké školy, hniezdo možného intelektuálneho odporu národa. Spomenuté demonštrácie prebehli 15. novembra 1939. Podnetom sa pre ne stal pohreb študenta lekárskej fakulty Karlovej univerzity - Jana Opletala. Bol smrteľne poranený pri demonštrácii 28. októbra 1939, teda v deň výročia vzniku samostatnej Československej republiky, ktorý rovnako súčasná propaganda tvorená masmédiami v rukách vládnucej triedy nepripomínala. Je to logické a dáva to význam, buržoázia glorifikuje a oslavuje deň, kedy sa dostala k moci, resp. začal proces okradnutia národa o jeho potom a krvou získaný majetok. Ja osobne som si výročie vzniku Československa uctil, uctil ako deň faktického pádu feudalizmu v našej krajine a logické vytvorenie buržoázneho štátu dvoch kultúrne neoddeliteľných národov.
Jan Opletal bol s ťažkým strelným zranením na bruchu prevezený na chirurgickú kliniku prof. MUDr. Arnolda Jiráska. Nedokázali ho však zachrániť a na následky infekcie v bruchu 11. novembra zomrel.
Fašisti reagovali rýchlo. Na demonštrácie samotný Hitler reagoval vydaním pokynu v Berlíne, ktorým sa uzavreli vysoké školy - „Sonderaktion Prag vom 17. November 1939“.
17. november patrí študentstvu. Na čas mu ho však ukradla buržoázia sláviaca si deň svojho obrodenia v Československu. Bolo by však dogmatické veriť v stálosť a nemennosť stávajúceho zriadenia. Príde „17. november“ ktorý zneguje ten buržoázny a nebude potrebovať zákonom získavať svoju autoritu a pamätnosť. Príde náš, proletársky „17. november“ a mi ho neodvratne pripravujeme páni buržuji...